Premýšľate nad tým, ako bude vyzerať váš život o desať rokov? Možno budete stavať dom, vychovávať deti a zodpovedne splácať hypotéku. Alebo, naopak, v tridsiatke budete stále skákať na dramáče, cestovať po svete bez záväzkov a riešiť úzkosti z nevydarených “situationshipov”. Každý má o budúcnosti inú predstavu a s odstupom času môže vyzerať odlišne, ako sme si vysnívali. Ako dnes na svoje rozhodnutia pozerajú tí, ktorí si touto fázou už prešli?

V ankete sme sa pýtali:

1. Existuje nejaký moment alebo rozhodnutie, ktoré zásadne ovplyvnilo váš život?
2. Je lepšie sa v mladosti sústrediť na prácu alebo si viac užívať život?
3. Akú radu by ste dali mladšej generácii, ak by to mala byť jedna kľúčová vec?

Andrea, 52

Môj život zásadne poznamenalo štúdium na vysokej škole. Prijali ma na dve školy a bolo pre mňa veľmi ťažké sa rozhodnúť, na ktorú z nich mám ísť. Ovplyvnilo to vlastne celú moju životnú cestu, pretože som si tam našla vzťahy a priateľov.

Ľutujem však, že som viac necestovala. Preto vám mladým radím – využite možnosti, ktoré dnes máte. Skúste štúdium v zahraničí, spoznajte svet a neskôr môžete priniesť to, čo ste sa naučili, na Slovensko.

Keď som bola mladá, nedalo sa tak ľahko vycestovať do zahraničia či ísť na Erasmus. V tomto sme boli veľmi blokovaná generácia. Nezabudnite však aj oddychovať. Kariéra je dôležitá, no treba ju správne vyvážiť so sociálnym životom.

Jozef, 60

Spoznanie mojej terajšej manželky ovplyvnilo môj život asi najviac. Sme spolu 17 rokov a stále nám to klape. Predtým som už mal ženu, no našla si iného a opustila ma aj s deťmi. Nemám s nimi žiaden kontakt…

Chápem, že dnes peniaze zohrávajú vo svete veľkú rolu, ale často vidím, ako mladí medzi sebou takmer nekomunikujú. Keď chodím po školách, všímam si, akí sú utiahnutí. Nech idú viac do mesta a do kolektívu.

Pred svadbou som si život užíval. Človek tak získava spomienky. Z kariéry má síce peniaze, ale žiaden život. Keď na to spomínam, celá Trnava bola naša. Od rána do večera sme boli vonku s kamarátmi. Dnes si mládež sadne do podniku, vytiahne telefón a ani si s priateľmi nepopraje dobrú chuť. Nakoniec po dvoch hodinách odídu, akoby sa nič nestalo.

Beáta, 49

Určite moju cestu životom najviac ovplyvnil výber školy. Mala som na výber z dvoch diametrálne odlišných. Keby som sa rozhodla pre druhú, možno by som sa ocitla úplne inde. To sa teraz ale už nedozviem.

Som hrdá, že sa mi podarilo vybudovať si zázemie, rodinu a kariéru, ktorá mi priniesla uznanie a finančné ohodnotenie. Je ale potrebné mať v tom balans. Pracovať na sebe, ale zároveň si aj vedieť užívať. Bez práce nie sú peniaze a potom si človek nemá za čo dopriať oddych a zážitky.

Do niektorých vecí som išla veľmi impulzívne a nebolo to na škodu. Preto by sa dnešná mladá generácia nemala báť zariskovať. Dôležité je mať aj správnych ľudí okolo seba.

Miroslav, 50

Keď človek vstúpi do manželstva a má deti, úplne sa mu zmenia priority. Mladí sa často snažia si predĺžiť bezstarostné obdobie, ale čím dlhšie to naťahujú, tým viac ich to v budúcnosti dobehne.

Keď sa neskôr rozhodnú mať deti, je to fyzicky aj psychicky náročnejšie. Viem to aj z vlastnej skúsenosti. Čím neskôr človek vstúpi do rodičovstva, tým viac si začne uvedomovať, že čas neoklame.

Dnes je trendom hovoriť o krajinách, kde sa vraj žije lepšie a ľahšie. Nehovorím, že ja som necestoval, no tu sme doma. Niekoľko generácií našich predkov sa snažilo vybudovať pre svoje potomstvo – pre nás – lepšiu budúcnosť. Síce to nie je ideálne, ale v živote to tak chodí.

Eva, 60

Nebol žiaden zásadný moment, ktorý by ma výrazne ovplyvnil. Keď som si dala niečo do hlavy, išla som si za tým. A tak to mám dodnes.

Kedysi bolo však všetko jednoduchšie. Človek nastúpil do práce a išiel podľa určitého smeru. Teraz sa mladí musia hľadať, zistiť, čo im vyhovuje, kde sa môžu uplatniť, lebo každý chce nielen zarábať, ale aj žiť spokojný život. U mňa sa to vyvinulo tak, že som najskôr mala normálne zamestnanie, ale okolnosti ma priviedli k podnikaniu a teraz je to super. Mám slobodu, či už časovú alebo finančnú, pričom sa stále môžem posúvať vpred a pracovať na svojich cieľoch.

Mládež by sa teda nemala báť ísť za svojimi snami a počúvať „múdre rady“ okolia. Keď človek po niečom naozaj túži, nemal by sa nenechať od toho odradiť.

Milan, 75

Keď som spoznal moju terajšiu manželku, môj život sa výrazne zmenil – v tom najlepšom zmysle. Predtým som bol už ženatý, no daný vzťah nemal hodnoty, aké by mal mať. Teraz som naozaj šťastný. A práve v tom spočíva celá naša existencia. V hľadaní rovnováhy, či už vo vzťahoch alebo v iných oblastiach.

Keď sa rozhodujete medzi kariérou a užívaním si života, najlepšie je ísť zlatou strednou cestou. Nechcem však dávať mladým rady. Nech si žijú tak, ako uznajú za vhodné. Ťažko dávať niekomu rozumy, keď niekedy chýba aj mne samému.

Martina, 47

Neviem presne určiť, či je lepšie sa zamerať na kariéru alebo zábavu. Povedala by som, že treba v tom nájsť balans.

Pre mňa bolo dôležité plánovanie. Tým, že som si vedela veci usporiadať, nič ma neprekvapilo. Všetko je napísané vo hviezdach a v osude. Preto sa ničoho nebojte.

„Ako si predstavujete svoj život o 10 rokov?“ nadhodí pri posedení kamarátka Saška. Otázka nás zaskočí. Takéto témy väčšinou nerozoberáme. Po chvíli však začnú padať odpovede, ako dokončiť školu, nájsť si prácu, bývať vo vlastnom, niektorí spomenú aj rodinu. Keď príde rad na mňa, neviem, čo povedať. Čím viac nad tým premýšľam, tým viac obáv sa mi vynára v hlave. Bojím sa, že si vysnívam ideálnu budúcnosť, ktorá nakoniec vôbec nedopadne podľa mojich predstáv.

Nie som však zďaleka jediná, ktorá sa bojí. Odborná poradkyňa Zuzana Juráneková z občianskeho združenia IPčko mi rozpráva, že v Krízovej linke pomoci IPčko sa stretávajú s mladými ľuďmi, ktorí často čelia mnohým obavám o svoju budúcnosť. Tieto pocity podľa nej zosilňujú neistota v spoločnosti a rýchle zmeny v oblasti technológií, politiky a ekonomiky.

Sen o vlastnom bývaní sa vzďaľuje

Keď sa pýtam svojich kamarátov o ich strachoch z budúcnosti, Klaudia sa mi zdôverí: „Asi ma najviac desí situácia s bývaním, hlavne keď nechcem celý život stráviť v malej garsónke.“ Vlastné bývanie sa aj v mojich očiach stáva skôr nedosiahnuteľným cieľom ako samozrejmá súčasť dospievania. V Bratislave, kde by som sa po škole chcela usadiť, sa postupne stavajú čoraz menšie byty. O tie veľké už nie je taký záujem, lebo si ich málokto môže dovoliť. Desí ma myšlienka, či si vôbec niekedy budem môcť zaobstarať vysnívaný rodinný domček.

Otázky o budúcnosti smerujem aj na mojich spolužiakov. Katka vidí svoj strach skôr v kariére. Počas štúdia sa jej otvorilo viacero možností a nie je si istá, ktorým smerom sa vydať. Rada by tiež rozbehla vlastné podnikanie, no obáva sa, či sa jej to podarí. Prevláda v nej stále strach začať niečo vlastné.

Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania.

Napriek súčasnej ekonomickej neistote Katka nepociťuje stres z financií ani z pokrytia nákladov na život. Obaja sa s partnerom venujú najmä freelance práci, vďaka čomu nie sú viazaní tabuľkovým platom a dokážu si zarobiť výrazne viac ako v bežnom korporátnom zamestnaní. Navyše vie, že v krízových situáciách sa môže obrátiť na rodičov, ktorí jej vedia poskytnúť finančnú alebo sociálnu podporu.

Skončí život s deťmi?

Sedieť na svadbe bývalej spolužiačky zo strednej školy je sladko-trpký zážitok, ktorý mi pripomína, že už nie sme tí bezstarostní tínedžeri. Založenie rodiny mi pripadá ako vzdialený scenár, na ktorý sa zatiaľ necítim pripravená. Naopak, Katka už plánuje spoločnú budúcnosť so svojím dlhoročným priateľom. Štatistiky o vysokých rozvodoch ju síce znepokojujú, no podobnú myšlienku si vo svojom živote ani len nepripúšťa. Poradkyňa vysvetľuje, že mladej generácii na vzťahoch naozaj záleží: „Mladí ľudia si často uvedomujú dôležitosť medziľudských vzťahov, no súčasne vnímajú aj nárast toxických vzorcov správania a že tie vzťahy nie sú úplne isté. Majú strach z toho, či budú schopní vytvárať pevné a bezpečné vzťahy.“

S partnerstvom prirodzene prichádza aj otázka detí. „Rátam s tým, že dieťa úplne zmení môj život. Preto sa predtým potrebujem finančne zabezpečiť, mať vhodnú partnerku a musím byť spokojný, aby dieťa netrpelo,“ hovorí o svojich požiadavkách spolužiak Patrik. Klaudia by raz chcela mať bábätko, no desí ju, aké zmeny by to prinieslo. Bojí sa, že s deťmi jej život skončí, všetko sa bude točiť iba okolo nich a s partnerom si na seba nenájdu čas ako predtým. Katka sa tohto neobáva. Verí, že jej pomôže sledovanie obsahu zameraného na úskalia rodičovstva a partnerstva. Úzkosti má skôr z následkov tehotenstva a pôrodu na jej tele.

Politika nám nie je ľahostajná

„Naša generácia je veľmi uvedomelá“ hovorí Klaudia, „chápeme, že musíme niečo zmeniť z klimatického, geopolitického aj spoločenského hľadiska. Viac nám záleží a zaujímame sa aj o politickú situáciu.“ Dodáva, že má nádej, že svet môže byť lepším miestom. Juráneková vysvetľuje, že mladá generácia vníma život v širšom kontexte: „Nepozeráte sa len na to, ako ja budem žiť, či budem mať veľkú rodinu a prácu, ale aj ako moje pôsobenie na tejto planéte ovplyvňuje klímu, vzťahy či hodnoty demokracie.“

Patrik dúfa, že spoločnosť nebude v budúcnosti tak polarizovaná ako dnes. Nechce, aby v takomto rozdelenom svete vyrastali jeho deti. Verí, že terajšiu vládu nahradí nová, ktorá napraví zahraničnú reputáciu Slovenska. Obáva sa ale, čo by mohlo nastať, ak by rovnaká strana opäť vyhrala voľby. Ja sama si uvedomujem, že čím viac sledujem kroky súčasnej vlády, tým väčší hnev pociťujem. Mám obavy, v akom stave bude naša krajina v budúcnosti. Aj keď situáciu vnímam skôr pesimisticky, stále dúfam v lepší vývoj.

Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale naozaj sa zamýšľať nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie.

Klaudiu znepokojuje radikalizácia spoločnosti. Pozoruje, že stále viac ľudí podporuje extrémistických lídrov, vrátane konzervatívnych až pravicových extrémistov. „Nemyslím si, že keď Trump alebo Putin odídu, niečo sa zmení. Ľudia si ich z veľkej časti volia sami,“ hovorí. Patrik si všíma, že extrémistické skupiny sa snažia osloviť mladšiu generáciu. Myslí si, že ak sa im podarí presvedčiť väčšinu, svet sa neuberie dobrým smerom.

Juráneková upozorňuje, že emócia strachu sa využíva aj v politických kampaniach: „Niekto nás vystraší a zároveň ponúkne riešenie ako to zvládnuť.“ Extrémistické hnutia často ponúkajú radikálne a zdanlivo jednoduché riešenia na komplikovaný problém.

V zápale klimatickej úzkosti

Možno ešte viac ako politický vývoj ma desí klimatická kríza. Stále častejšie zažívame aj v našich končinách extrémne výkyvy teplôt a prírodné katastrofy, ako sú povodne a tornáda. Vo chvíľach klimatickej úzkosti sa zamýšľam, ako bude vyzerať svet po roku 2050, a či sa vôbec dožijem staroby, alebo skôr či sa toho dožijú generácie po nás.

Ekológia trápi aj Sašku, ktorá má k problému optimistickejší prístup. Myslí si, že my ako jednotlivci môžeme zmeniť veľa. Síce si uvedomuje, že ako študentka nemá vždy možnosť byť bezchybne ekologická, snaží sa aspoň o malé kroky, ako nakupovanie bez igelitových vreciek. V budúcnosti, keď bude mať viac finančných prostriedkov, chce nakupovať v bezobalových obchodoch, žiť v energeticky pasívnom dome a jazdiť elektrickým autom.

O podobné maličkosti sa snažím aj ja. Neubránim sa však niekedy previnilému pocitu, že nie som „dosť ekologická“ a prispievam k zhoršeniu stavu planéty. „Základom je, že si to uvedomuješ. Existuje veľa ľudí, ktorí sa nad tým ani nezamyslia a je im to úplne fuk. Už len to, že premýšľaš nad tým, je veľmi veľa,“ povzbudí ma Klaudia.

Získanie kontroly naspäť

Každý z nás sa so situáciami, ktoré vyvolávajú úzkosť, vyrovnáva inak. Juráneková opisuje, že pri vypuknutí vojny na Ukrajine reagovali ľudia rôzne. Niekto prejavil hnev, iný bol zaskočený a nechápal, čo sa deje, a ďalší sa zaktivizovali a začali pomáhať ako dobrovoľníci. „Netreba sa len vŕtať v probléme a hovoriť si, že je mi hrozne a cítim neistotu, ale zamýšľať sa nad tým, čo mi v takýchto chvíľach vie pomôcť cítiť sa lepšie. Kľúčové je objavovať a rozvíjať svoje zdroje a stratégie na zvládanie stresu a náročných situácií,“ hovorí poradkyňa.

Pri vyrovnávaní sa s neistotou ohľadom budúcnosti treba prijať, že nikdy nebudeme mať kontrolu nad všetkým a že život je nepredvídateľný. Dôležité je situáciu racionalizovať a zamerať sa na to, čo mám vo svojich rukách. „Nevieme ovplyvniť to, či firma, v ktorej pracujeme, skrachuje, ale vieme ovplyvniť to, ako sa pripravíme na moment, kedy sa to môže stať,“ vysvetľuje Juráneková. Môžeme si napríklad začať vytvárať finančnú rezervu alebo začať hľadať iné zamestnanie.

Som vo veku, kedy sa musím zaoberať otázkami, kedy si navarím, aby som mala čo jesť, kedy treba zaplatiť nájom a či dokážem školské povinnosti skĺbiť s prácou. Bez peňazí sa predsa nedá žiť. Dá sa ale vôbec pripraviť na dospelosť?

Vízia mojej budúcnosti ma neustále poháňala na sebe pracovať, hoci som presne nevedela, kam smerujem. Jedno však bolo isté – chcela som sa stať úspešnou. Od základnej školy ma to ťahalo k umeniu, či už k tancu, spevu, alebo ku klavíru. Neskôr som mala malú odbočku k futbalu, no nakoniec som sa uchýlila k herectvu. Bola som ochotná urobiť čokoľvek, aby som uspela.

Na konzervatóriu som mala možnosť sa prvýkrát zoznámiť s nadmernou produktivitou. Poobede, kedy som počas základnej školy bola už dávno doma, sme ešte len začínali hodiny herectva. Niekedy až po ôsmej večer som sa vracala na internát, no namiesto odpočinku ma čakalo učenie textov, cvičenie na klavíri a samozrejme varenie.

Boli dni, kedy sme išli aj 10 hodín bez prestávky a na jedlo jednoducho nezostal čas. Možno práve tam, medzi dlhými hodinami skúšania, neskorými návratmi na internát, pár hodinami spánku a minimálnymi stravovacími návykmi, sa zrodil môj stret s hranicami vlastnej výdrže. 

Začína sa to nevinne. V noci nespíte takmer vôbec, no počas dňa by vám nerobilo problém zaspať ani na autobusovej zastávke. Dýchanie vášho partnera vám začína vadiť viac ako obvykle a príčinu bolesti brucha sa snažíte nájsť v každom súste, ktoré ste zjedli. Najhoršie sú záchvaty paniky. Vtedy všetko ustúpi do úzadia a zostane len ohlušujúci tlkot vlastného srdca. 

Ak si myslíte, že som sa po tomto poučila, mýlite sa. Tento vzorec sa v mojom živote objavoval tak často, až som si uvedomila, že je vo mne natoľko vrytý, že neviem, či proti nemu vôbec dokážem bojovať. Celý život nám všetci opakujú, že pokiaľ chceme niečo dosiahnuť, musíme na sebe pracovať. Slepo sa naháňame za budúcnosťou, víziou niečo dosiahnuť či pocitom byť niekto, pričom zabúdame na samých seba.

Každé ráno sa prebúdzame do rovnakého kolobehu. Len po otvorení očí si zalievame prvú z piatich káv, na toalete riešime pracovné povinnosti a cestou do školy premýšľame, či stíhame ísť po práci do fitka a po tom, čo prídeme domov, si sadnúť k bakalárke.

Mám 21 rokov a chcela som všetko. Študovala som na dvoch školách zároveň len preto, aby mi niečo neušlo. Chodím do dvoch prác, aby som čím skôr načerpala skúsenosti. Prestala som sa stretávať s kamarátmi, pretože som na nich nemala čas. Chodím štyrikrát týždenne do fitka a namýšľam si, že tak dbám o svoje zdravie. 

Niektorí sú zvyknutí na nával povinností a sú naďalej produktívni. Iní, aj keď to nemôžu ovplyvniť, vyhoria oveľa rýchlejšie. To, či sa staneme nadmerne produktívnymi závisí od našich hraníc. Čím jasnejšie si ich nastavíme, tým viac môžeme myslieť na seba a oddych.

Priznám sa, neviem, či som tento tlak dokázala úplne odbúrať. Pomohlo mi ale, keď som vyhľadala niekoho, s kým som sa o tom mohla otvorene porozprávať. Možno kľúčom je práve nebyť v tom, že všetko zvládneme sami. Náhle ma prestal naháňať strach z budúcnosti. Nie všetko musíme mať hneď. Dovoľte si aj vy nachvíľu spomaliť bez pocitu viny a začať vnímať prítomnosť. Možno práve to je to najlepšie, čo môžete pre seba a svoju budúcnosť spraviť.