Čakám, kým začne prednáška a rozprávam sa so spolužiakmi o skúsenostiach so študentskými prenájmami. Väčšina z nich prekročila len prah internátu. Ja sa nachádzam na opačnej strane spektra. Takmer päť rokov žijem v byte. Myslíte si, že mám súkromie a väčší luxus? Deliť sa o kúpeľňu a kuchyňu s piatimi spolubývajúcimi nie je výhra. Rovnako ani to, keď vás zaskočí nečakaná návšteva prenajímateľa.

Predstavte si, že po horúcom letnom dni idete konečne do sprchy. V byte sa okrem vás nikto nenachádza, máte čas len pre seba. Náhle vás však vyruší hlasný zvonček. S penou na holenie na nohách otrávene vychádzate z vane. Prehodíte si cez seba saténový župan a váhavo otvárate dvere. Pred vami stojí majiteľ s dvoma neznámymi dievčatami. Prišli na obhliadku.

Nachádzate sa na chodbe takmer polonahí a cítite, ako vás oblieva studený pot. Zasiahne vás úzkosť. Podľa mimiky usudzujete, že ani nové potenciálne nájomníčky nie sú z tejto situácie nadšené. Kým prenajímateľ sa pozerá na niečo v kuchyni, prihovoríte sa im. Pôsobia milo. Celá konverzácia je však márna, už ich nikdy neuvidíte. Pravdepodobne sa zľakli. Alebo si len uvedomili, že treba mať vyššie nároky. Aspoň pri hľadaní prenájmu.

Keď som prvýkrát videla izbu, ktorá sa stala mojím dočasným domovom, necítila som nič. Moje požiadavky boli takmer nulové. Potrebovala som sa len niekde prichýliť, keďže druhá možnosť bola dochádzať do Trnavy z Kysúc. Zatvorila som obe oči nad opadávajúcou omietkou a malou šatňovou skriňou, ktorá je moja len z polovice. Delím sa o ňu s ďalším dievčaťom.

Prvé vytriezvenie prišlo až v druhom ročníku, keď sa nám pokazila práčka. Po osemhodinovej zmene v obchode ma nečakal oddych pri Netflixe a proseccu, ale pri ručnom praní. Bolo takmer desať hodín večer a ja som máčala hrubé mikiny vo vani. Keďže nezvyknem používať prací gél, ale kapsule, prestrihla som ich a vypustila ich obsah do vody, aby to malo aspoň nejaký efekt. Žiaľ, moje ruky všetko oblečenie nedokázali vyžmýkať dostatočne a pod sušiakom nastala potopa.

O pár dní nás v byte čakala nová práčka. Teda skôr staronová. Dalo by sa povedať, že sme ju zdedili po „landlordovi“. Naše nadšenie vystriedalo ako obvykle sklamanie, keďže po pár použitiach prestala fungovať. Nastala doba zúfalstva, kedy sme si jeho číslo mohli pokojne uložiť pre tiesňové volanie. Cítila som sa akoby sme žobrali o niečo, čo má byť samozrejmé. Základné potreby sú však pre študentov niekedy len privilégium. Napokon sa nad nami zľutoval a doniesol nám, v poradí už tretiu, práčku. Tá našťastie perie dodnes.

Podobne to bolo aj s rúrou. Tri roky bola uvedená v zmluve, no nedala sa použiť. Síce nehriala, ale aj tak sa na nej dalo popáliť. Napríklad vtedy, keď si spolubývajúce kúpili zásobu mrazených pízz. Keď sa sťahovali, skončili v koši. Niektorí ju používali ako úložný priestor na špinavé hrnce. Keď som do nich nazrela, nachádzal sa v nich prepálený slnečnicový olej. Na ich umytie už neprišlo. Aj tie sa ocitli na smetisku.

Keďže sa nám každoročne zvykne zvýšiť nájom aj o desiatky eur, vypýtala som si novú. Podľa niektorých dievčat to bolo trúfalé. Učili ma skôr, aby som bola ticho a tvárila sa, že je všetko v poriadku. A komu tím prospějete? Svojim „anger issues“ určite nie. Môj návrh, ako zlepšiť túto provizórnu domácnosť, bol vypočutý. Aj tak sa ma prenajímateľ spýtal, či stará rúra nebola len zle zapojená. Ale na to, aby som vedela posúdiť, že je niečo pokazené, nemusím byť elektrikárka.

Niekedy je však lepšie mať len neaktualizovanú nájomnú zmluvu ako nemať v nej obsiahnuté, že pred dverami bytu na vás číha kamera. Hovorí sa, že nevedomosť je sladká. Moja kamarátka by s daným tvrdením nesúhlasila. Keď sa dozviete, že vás prenajímateľ sleduje, kedy prichádzate domov a s kým, máte pocit, že sa nachádzate len v naozaj zlej komédii. O to viac vtedy, keď vám to len tak náhodou, po asi štyroch rokoch, povie jeho dcéra.

Nájsť si dôstojné a dostupné študentské bývanie je z roka na rok ťažšie. O bytovej kríze sa mlčí. Prvýkrát som o nej verejne počula hovoriť na koncerte undergroundovej kapely Berlin Manson. Slová „Kde budeme bývať, boy?“ sa mi vryli nielen do pamäte, ale aj srdca.

Moja éra spolubývania čoskoro končí. Okrem nadšenia ma sprevádza aj strach. Ceny nájmov sa pravdepodobne opäť zvýšia. Za prehnané možno považovať aj niektoré požiadavky prenajímateľov. Obzvlášť, pokiaľ sa o byty nestarajú tak, ako majú. V inzerátoch často ponúkajú dvojizbové byty určené len pre jednu osobu. A tak sa teda pýtam, kde budeme bývať?

Dôsledky energetickej krízy a inflácie už začínajú pociťovať aj študenti UCM. Niekoľkí z nich, ktorí bývajú v podnájmoch, nám v krátkosti opísali, v akých oblastiach to badajú najviac.

Nikola, KOMU

Tento rok som sa presťahovala do nového podnájmu v Trnave, kde bývam v izbe s kamarátkou. Mesačne každá platíme 120 eur. Majiteľ bytu nám povedal, že uvidí, ako sa budú zvyšovať ceny energií a podľa toho od 1. januára prispôsobí sumu, ktorú platíme.

Zároveň pociťujem aj infláciu. Za naozaj malý nákup, kedy si kúpim dokopy päť vecí, zaplatím aj nad 10 eur.

Natália, KOMU

Do školy dochádzam z Bratislavy, kde bývam v podnájme s ďalšími dvoma babami. Každá z nás má samostatnú izbu. Mesačne platím 200 eur plus 4 eurá za internet. Majiteľ nezvyšoval ceny ani neinformoval, že by tak plánoval urobiť. Len poplatok za internet zdvihol o euro, čo je zanedbateľné. Dostali sme od neho ešte e-mail, v ktorom nás poprosil, aby sme používali energie s rozumom, napríklad, aby sme nevetrali a zároveň nekúrili.

Ťažko povedať, či sa mi náklady na život výrazne zmenili. Kupujem stále tie isté potraviny a vnímam, že o pár desiatok centov išlo všetko hore. No v aktuálnej situácii, keď pracujem aj popri štúdiu, to nie je nič tragické, čo by ma nejakým spôsobom zruinovalo.

Marek, KOMU

Bývam v podnájme v centre Trnavy s ďalšími ôsmimi ľuďmi. V jednej väčšej izbe sme štyria chalani. Mesačne platím 120 eur. S majiteľom máme dohodu, ktorá je obsiahnutá aj v zmluve, že pokiaľ presiahneme stanovené množstvo energie, mesačne doplatíme ďalších 30 eur. V spojitosti s energetickou krízou navýšil cenu nájmu o 20 eur v porovnaní s minulým semestrom.

Okrem iného išla hore aj cena obedov v jedálni. Najviac teda utrácam za jedlo a potraviny a potom samozrejme za kultúrny život, keď idem so spolužiakmi na nejaké pivko.

Roland, TEDI

Predtým som býval štyri roky v podnájme v dome s ďalšími štyrmi chalanmi. Na jednej izbe sme boli dvaja. Keďže sme študenti na odbore TEDI, poloha v blízkosti Skladovej nám vyhovovala, lebo tam mávame väčšinu hodín. Tento posledný rok som sa rozhodol bývať sám a našiel som si garsónku. Platím 380 eur na mesiac. Viem, že majiteľ z predchádzajúceho podnájmu nemenil ceny, lebo si vážil, že sme tam bývali štyri roky. Neohlásil zmenu ani do blízkej budúcnosti. Dokonca, počas pandémie sme nemuseli platiť pod podmienkou, že sa vrátime aj po koronakríze. Zaujímavé je, že ani môj nový majiteľ neavizoval zvyšovanie v spojitosti s rastúcimi cenami energií.

Osobne najviac utrácam za potraviny a elektroniku, ktorú si viem kúpiť bez DPH, takže to nie je hrôza. Narastajúce ceny potravín si ale všímam. Mám pár vecí, ktoré si stále dookola kupujem a tam som zbadal, že posledné mesiace idú sumy hore.

Alžbeta, KOMU

Bývam v podnájme v Bratislave, odkiaľ dochádzam do Trnavy. V dvojizbovom byte som sama a dokopy platím 900 eur vrátane energií, internetu a parkovania. Nájom mi za posledné obdobie nenavýšili a ani majiteľka neupozorňovala na zmeny.

Náklady na život sa mi naopak zvýšili. Vidím to najmä pri potravinách či kozmetike. Nadštandardné služby sú určite drahšie.

Skarlet, IM

Podnájom mám v mestskej časti Trnavy v Modranke. Vzhľadom na lokalitu platím mesačne 80 eur. Na izbe sme päť dievčat vrátane mňa. S majiteľom sme sa zatiaľ nerozprávali, či bude reagovať na zvyšovanie cien energií aj zmenou sumy nájomného.

Keďže som prváčka, nemám s čím porovnať náklady na vysokoškolský život. Avšak infláciu určite pociťujem. Myslím, že ako väčšina študentov, najviac na jedle a potravinách.

Tadeáš, KOMU

Bývam v štvorizbovom byte v Trnave. Je to zmiešaný byt, čiže sme tam chalani aj baby. Izbu zdieľame dvaja a platíme 110 eur. V porovnaní s minulým rokom nájom zdražel o 10 eur. Majiteľ bytu je naozaj milý a okrem tohto mierneho navýšenia nás neinformoval, že by uvažoval nad ďalším zdražovaním.

Infláciu som zatiaľ nejakým výrazným spôsobom nepocítil. Celkovo ale hodnotím študentský život ako finančne náročný.

Jana, IM

V Trnave bývam na ubytovni, kde nás je asi desať na jednom poschodí. Na izbe sme dve a každá platíme 115 eur mesačne. O zvyšovaní nájmu sme sa s majiteľkou nerozprávali. V zmluve však máme určené pravidlá, kedy by sme nemali používať spotrebiče nad určité volty.

Na strednej škole som bola na internáte v Nitre. Keď porovnám tieto dve mestá, život v Trnave ma určite vyjde drahšie. Napríklad ceny za jedlo sú vyššie, takže s istotou môžem povedať, že za posledné obdobie utrácam viac ako predtým.

Kocka je už môj štvrtý byt za posledné štyri roky. Zmena je život a stálosť nepatrí k výsadám mojej generácie. Prvý rok štúdia som strávil na Sladovníckej ulici neďaleko futbalového štadiónu. Je to na okraji mesta neďaleko výpadovky, kde už len pracovníčky verejných služieb dávajú dobrú noc. Prvému bytu sme dali veľmi výstižný názov: bunker. Nachádzal sa totiž pod zemou a to nemyslím len obrazne. Veľká administratívna budova mala vo svojej pivnici priestory, ktoré prenajímali študentom. Tri veľké miestnosti tvoriace kruh slúžili ako úložný priestor pre mraziace boxy. Niekto si zrejme povedal, že keď tam môže byť mrazené mäso, môžu tam bývať aj študenti.

Miestnosť, v ktorej sme spali, mala dve okná. Ako som však už spomenul, išlo o pivnicu. Okná boli preto umiestnené pod zemou a od chodníka ich delila kovová mriežka, cez ktorú neprechádzali lúče slnka, iba ohorky z cigariet okoloidúcich. Obývačka bola bez okien a ak ste zavreli dvere k nocľahárni, čas sa stal relatívnym pojmom. Z miestnosti sa totiž stala väzenská samotka. Ale aj napriek všetkým nedostatkom bol “bunker” ideálny prvý byt pre skupinku nevybúrených chlapcov, ktorí si namiesto učenia plnými dúškami vychutnávali študentský život.

Po tejto skúsenosti sme sa rozhodli, že si na nasledujúci rok nájdeme nové ubytovanie. Voľba padla na prerobené nebytové priestory na Pekárskej ulici, vďaka čomu sme sa dostali do centra mesta. Opäť išlo o rozľahlé miestnosti s nemocničnou kachličkovou podlahou. A ako som sa neskôr dozvedel, skutočne na danom mieste kedysi fungovala ambulancia.  Moja posteľ sa tak nachádzala doslova v čakárni. Miesto pacientov však vedľa mňa ležal len spolubývajúci… Ten sa v noci menil na drevorubača a chrápal, akoby pílil tisícročné sekvoje. Asi najbizarnejšie, čo sa mi na tomto mieste prihodilo, bola krádež stolíka počas menšej oslavy, ktorú zakončovala až miestna polícia. Z rušenia nočného pokoja sme sa dostali ku krádeži a spolubývajúcemu policajti ešte aj pekne zagratulovali k meninám.

Tak ako zo Sladovníckej sme sa po roku pobrali aj z Pekárskej a na mieste nášho bývalého bytu je momentálne materská škôlka.

Ďalšie ubytovanie sme začali hľadať v hodine dvanástej, tesne pred začiatkom semestra. Prešli sme zhruba desať realitných kancelárií, no vo väčšine nás vysmiali. Všetky nehnuteľnosti už boli rozchytané. Skoro to vyzeralo, že naše kroky budú viesť na robotnícku ubytovňu alebo do rozloženého stanu v Bernolákovom sade. V posledný možný termín sa však z jednej agentúry predsa len ozvali. Uvoľnil sa byt po erazmákoch, ktorý sme bez váhania zobrali.

Dvojposchodový podkrovný byt v centre na Štefánikovej ulici nám všetci závideli. Pre väčšinu hostí bola naša kúpeľňa väčšia ako ich internátne izby, a pritom sme mali ešte ďalšiu na poschodí. Bol to skvelý byt a chalani v ňom bývajú doteraz. Ako som však spomenul na začiatku, stálosť nepatrí k mojim prioritám a ubytovanie plánujem zmeniť aj na budúci rok. Život je príliš krátky na to, aby sme ostávali v zabehnutom stereotype a ukrátili sa o arytmické štrnganie žetónov pri  večernom drhnutí zubov.

Autor: Michal Haviar

Foto: autor