Faye mala k umeniu blízko od detstva. Už ako malá bola súčasťou folklórneho súboru. Neskôr začala s vlastnou tvorbou. Hudbou sa ale živiť nechce a tak v septembri začala študovať masmediálnu komunikáciu na FMK.  

Radio_Head Awards sú ceny, ktorými Rádio_FM oceňuje umelcov už od roku 2008. Ich 18. ročník odvysielali naživo 27. 3. 2026 na svojom webe. Repríza mala byť odvysielaná o dva dni na Dvojke. Vedeniu STVR však prekážali prejavy ocenených umelcov, v ktorých vyjadrili nespokojnosť s aktuálnym stavom kultúry. STVR sa teda rozhodla, že reprízu nielenže neodvysiela, ale ani nezverejní vo svojom archíve. 

V rozhovore sa dočítate: 

• ako galavečer prebiehal, 
• čo zaznelo v spomínaných prejavoch, 
• čo si Faye myslí o vyjadreniach generálnej riaditeľky STVR a riaditeľa Slovenského rozhlasu, 
• aký má názor na protesty. 

V akých kategóriách si bola nominovaná?

Nahrala som skladbu so skupinou Fallgrapp, ktorá sa dostala medzi top 5 skladieb roka. Taktiež som sa dostala do kategórie Objav roka. V žiadnej kategórii som osobne nevyhrala, no Fallgrapp získal cenu za album roka. Bola som súčasťou albumu, takže to považujem za úspech. 

Ako prebiehal galavečer?

Celkom štandardne. Konal sa v Slovenskom rozhlase a bol vysielaný naživo na webe Rádiohláv, podobne ako predošlé ročníky. Víťazi každej kategórie si na pódiu prevzali sošku, predniesli svoj prejav a vrátili sa k ostatným v hľadisku. Jedna vec však bola trochu iná. Umelci sa vo svojich prejavoch vyjadrovali k aktuálnej situácii v kultúre. Urobili tak napríklad FVLCRVM, Jureš Liška a Nora Ibsenová z Fallgrappu, alebo Michal Kaščák 

Aký máš názor na to, ako ostatní účastníci využili priestor na svoje prejavy? 

Každý má ako občan Slovenskej republiky právo vyjadriť sa. To, ako to urobia, je ich vec. Umelci sa vyjadrovali k situácii v štáte odjakživa. To jednoducho ku kultúre patrí. Umenie je odrazom našich pocitov a ak sú emócie z aktuálnej situácie negatívne, odrazí sa to na ľuďoch a ich názoroch. 

Spomínaná Nora Ibsenová na svojom Instagrame napísala, že rozhovory, ktoré poskytla, nebudú odvysielané na základe rozhodnutia nadriadených. Následne dodala, že si nie je vedomá toho, že by ona alebo ktokoľvek iný porušil vopred podpísanú zmluvu. Mohla by si nám priblížiť, čoho sa táto zmluva týkala? 

Posielali nám ju ešte minulý rok. Boli v nej základné morálne ustanovenia. Boli sme v nej upozornení, že na mediálnej pôde nesmieme byť vulgárni, nenávistní a podobne. 

Myslíš si, že niekto porušil podmienky zmluvy? 

Môžem s určitosťou povedať, že sa nikto priamo nevyjadril k žiadnej politickej strane. Neboli spomenuté konkrétne mená a všetko, čo bolo povedané, bolo veľmi metaforické a abstraktné. FVLCRVM napríklad povedal, že žijeme v časoch Cruelli de Vill. Samozrejme, všetkým bolo jasné, čo tým chcel naznačiť.  

Teoreticky však toto prirovnanie nepoužil na žiadnu konkrétnu osobu. To isté urobila aj Nora s Jurešom. Jureš taktiež povedal, že žijeme v ťažkých časoch a že sa počas jeho kariéry doposiaľ s cenzúrou nestretol. Stále to ale bolo povedané všeobecne. Naozaj si nepamätám, že by niekto osočoval akúkoľvek konkrétnu stranu. 

Rozdielnosť názorov je predsa super, obohacuje nás a je prirodzená.

Čítala si otvorený list generálnej riaditeľky STVR Martiny Flašíkovej? 

Ak mám byť úprimná, celý list som nečítala. Čítala som vyjadrenie jedného politika, ktoré prezdieľal Rasťo Iliev. Naštartoval ma výrok, že umelci môžu hľadať priestor mimo „ich“ inštitúcie. Strašne ma to nahnevalo. Pár dní na to boli odvolané riaditeľky dvoch ďalších inštitúcií (pozn. – generálna riaditeľka Slovenského technického múzea a riaditeľka Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach).  

V ten večer som si robila rešerš o tom, čo sa za posledné obdobie deje. To som potom zdieľala na storkách, aby som si vybila hnev. To, čo sa deje, nie je sranda a nepáči sa mi to. To, že chcú našu kultúru vymeniť za niečo iné, už nemôžu zakryť. Nepáčia sa im hodnoty, ktoré naša kultúrna obec má a týmto spôsobom to chcú ovplyvniť. Chcú zmeniť naše zmýšľanie a to nie je správne.  

Aký máš názor na otvorený list pani Flašíkovej, v ktorom hovorí o zneužívaní verejnoprávneho priestoru a nevhodnom presadzovaní si vlastného názoru? 

 Žijeme v demokracii a myslím si, že má každý právo vyjadriť svoj postoj bez ohľadu na to, či je vo verejnoprávnom médiu alebo s kamoškou na káve. Nemali by sme za to byť trestaní alebo osočovaní. Umelci svoj subjektívny postoj vyjadrovali pri odovzdávaní cien aj v minulosti. A teraz, keď ich je viac, je to zrazu problém?  

Mám pocit, akoby každý považoval svoj názor za stopercentne správny a nepočúval druhých. Tým sa zo spoločnosti vytráca akceptácia a všetci na seba navzájom len vrieskajú a nadávajú si. Následne nepríde k žiadnemu konsenzu. A to ma najviac trápi. To, že sa ľudia pre rozdielnosť názorov neznesú. Rozdielnosť názorov ako taká je predsa super, obohacuje nás a je prirodzená. 

Vyjadrila by si svoj názor tiež? 

Ak by som si išla prebrať ocenenie, určite by som sa k politike nevyjadrila. Nechcela by som si totiž kaziť moment, ktorý je pre mňa. Nechcela by som upriamiť svetlo na niečo negatívne. Musím ale zdôrazniť, že názory tých, ktorí tak urobili, neboli útočné a s mnohými z nich súhlasím.  

K Rádiohlavám sa vášnivo vyjadril aj riaditeľ rozhlasu Peter Janků a umelcov nazval „ kričiacou menšinou uväznenou v socialistickej mentalite“.  Myslíš si, že je takéto vyjadrenie na adresu tvorcov vhodné?    

Absolútne nie. Akékoľvek vyjadrovanie sa, ktoré je osočujúce alebo je akýmkoľvek spôsobom nekorektné, je nemorálne a bez charakteru. Predstaviteľom, ako je pán Janků, ktorí majú potrebu sa takto vyjadriť, chýbajú určite soft skills, ktorým by sa mali priučiť.  

Riaditeľ Slovenského rozhlasu s Jánom Sklenárom po 20 rokoch ukončil zo dňa na deň spoluprácu potom, čo sa vo svojej relácii vyjadril k aktuálnej situácii v kultúre.

Mal aj odovzdať jednu z cien na Rádiohlavách. Pár minút pred začiatkom slávnostného programu mu bolo oznámené, že na základe rozhodnutia riaditeľa Slovenského rozhlasu dochádza k zmene a odovzdávanie ceny bude zabezpečené iným spôsobom, bez jeho účasti. Bolo cítiť, že odovzdanie tejto ceny neprebehlo ako malo? 

Áno. Pán, ktorý odovzdával cenu povedal, že cenu prišiel odovzdať on, keďže pána Sklenára odvolali. Dosť ma zaskočilo, že to povedali v živom vysielaní.  Umenie je odrazom našich pocitov a ak sú emócie z aktuálnej situácie negatívne, odrazí sa to na ľuďoch a ich názoroch. 

Aký máš z celej situácie pocit?             

Veľmi ma to hnevá. Nedáva mi to zmysel a nechápem, kde sa berie motivácia momentálneho systému toľko vecí meniť. Bez transparentnosti a odvôvodnenia sú to údery pod pás. Ak by doložili legitímne fakty na základe ktorých konajú, nemal by im kto čo povedať. Oni to ale robia s poloúškrnom, snažia sa to na tlačovkách popierať a vysvetlenie nemajú. Nečudo, že sa ľudia hnevajú a chodia do ulíc.                                                                                                                                                                            

 Zaujímala si sa o aktuálnu situáciu v STVR aj pred Rádiohlavami?         

Zaujímala. Po Rádiohlavách to už len vyeskalovalo, keďže sa ma to priamo dotklo. Keď Fallgrapp vyhral album roka, veľmi sme sa tešili. Bol to krásny moment. Je mi ľúto, že sa na to nikto nebude môcť pozrieť. A prečo? Pre vyjadrenie názoru.  

Po piatkovej udalosti si sa zúčastnila Veľkej kultúrnej mobilizácie v Bratislave, na ktorú prišlo odhadom 14-tisíc ľudí. Aký máš po proteste pocit?                  

Na protesty chodím pravidelne. Utorkový mi opäť dokázal, že ľudská jednotnosť existuje. Ľudia sa vedia spojiť a protestovať mierumilovne a bez obáv. Dúfam, že to raz prinesie výsledok. Ak by sme boli v inej krajine, napríklad trochu severnejšie, po proteste by vláda začala hľadať riešenie. Dúfam, že sa to raz zlomí a tí, na ktorých je toto mierené, odstúpia. 

Mira Žbirku a pieseň Biely kvet určite poznáte. Pôvodne mala skladba niesť názov Čierny kvet, ktorý predstavitelia štátnej kontroly prepísali kvôli jeho možnému pesimistickému vnímaniu. Socialistickému režimu v piesňach nevyhovovala ani náboženská symbolika. Rovnako bol v Mekyho Atlantíde pôvodný verš „Ženie na brehy kríže vĺn“ zmenený na „stĺpy vĺn“.

Takéto zásahy do autorských diel neboli príjemné asi žiadnemu autorovi, no len pár z nich sa režimu skutočne postavilo. Privilégium umelcov cestovať do zahraničia na koncerty alebo dovolenky využili niektorí na emigráciu. Socializmus vlastizradu neodpúšťal a takýchto tvorcov sa pokúsil doslova vymazať.

Waldemar Matuška, slávny takmer ako Gott

Waldemar Matuška bol vo svojej dobe populárnym spevákom a hercom. Svojou profesiou žil, čo sa odrazilo aj na jeho obľúbenosti a množstve fanúšikov a fanúšičiek v bývalom Československu. V priestoroch pražského divadla Semafor nielen hrával, ale dokonca aj prespával.

Jeho kolegovia spomínajú na to, ako ho ľudia na ulici spoznávali a pozývali. Nikto nechcel, aby platil, no aj napriek tomu si zachoval tvár skromného človeka, ktorý sa nikdy nevnucoval. Básnik Jan Schneider si pamätá aj na úsmevný prípad, kedy fanúšičky vtrhli do Waldemarovej šatne pred vystúpením a odstrihli mu kravatu.

Časom si vytvoril povesť rebela, i keď to pravdepodobne nebolo jeho zámerom. Zodpovedal tomu aj jeho výzor s netradičným účesom a výraznou bradou, ktoré v tej dobe nespĺňali spoločenské konvencie. Ľudia ho síce milovali, no štátny aparát už taký nadšený nebol. Keď sa to navyše spojilo s tým, že Matuška niekde niečo skritizoval, prišli aj varovania a tresty.

Túžba po slobode

Bol zaslúžilým umelcom, no nebol ochotný dlho tolerovať rôzne vymyslené zákazy a obmedzenia. František Hacker, s ktorým Matuška hral v kapele Kamarádi táborových ohňů (KTO), v dokumente Příběhy slavných spomína ako museli vynechať pesničku Už koníček pádí na podujatí v Pardubiciach. V nej sa okrem iného spieva „a ceny jsou stálý…“, čo bol problém, nakoľko sa v tom období práve zdražovalo.

Manželka Oľga Matušková spomína, že ho trikrát vypočúvali kvôli tomu, čo povedal na predstavení. V roku 1986 toho mal Waldemar Matuška už zrejme dosť, a tak sa rozhodol zostať na Floride, kde boli s manželkou a synom na dovolenke. Doma v Československu mal skoro všetko – peniaze, slávu. Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Socialistické zriadenie potrebovalo umelcov, ktorých tvorba aj život boli v súlade s ich ideológiou. Takí mali výhody, napríklad vo forme možnosti cestovať a vystupovať na západe. Aby ich však pustili koncertovať aj do USA, potrebovali absolvovať aj podujatia v Sovietskom zväze.

Aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne.

V Československu bolo viacero tvorcov, ktorým cenzúra nevyhovovala. Snažili sa často vyhýbať príliš politickým témam, ktoré by mohli pre nich predstavovať problém. Matuška sa vydal ťažšou cestou. Bez znalosti jazyka sa rozhodol požiadať o politický azyl v USA, len aby mohol svojho syna vychovávať v slobodnej krajine. V Spojených štátoch hneď nahral album a jazdil na turné. Po 20-tich koncertoch si s Oľgou kúpili dom.

Odňatie titulu zaslúžilý umelec

V Československu sa už jeho meno po emigrácii nespájalo s ničím pozitívnym. V novinách sa začali objavovať krátke správy o tom, ako sa Waldemar Matuška „rozišiel s vlasťou a spreneveril sa poslaniu umelca.“ Režim ho chcel vymazať. Symbolicky mu bol odňatý titul zaslúžilého umelca. Z výkladov zmizli jeho platne, z rádií jeho piesne a z titulkov jeho meno. V seriáli Chalupári dokonca odstránili jeho hlas z úvodnej skladby.

Matuškovi to bolo ľúto, no neprekvapilo ho to. Vedel, kto v krajine vládne, a prečo z nej odišiel.  „Je predsa strašné žiť v krajine, kde sa vládcovia boja aj pesničky,“ po rokoch manželka cituje pre portál blesk.cz Waldemara Matušku.

Karel Kryl ako národný bard

Keď v roku 1968 vtrhli vojská varšavskej zmluvy do Československa, rozhlas vyzýval všetkých občanov republiky „aby zachovali pokoj a nekládli postupujúcim vojskám odpor.“ Ešte v tú noc len 24-ročný Karel Kryl napísal pieseň, kvôli ktorej musel neskôr opustiť krajinu. Skladba je aj o polstoročie neskôr v súvislosti s vojnou na Ukrajine stále aktuálna.

Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Už v mladosti si jeho rodina zažila krivdu a nespravodlivosť. Nastupujúci socializmus v roku 1950 im znárodnil rodinnú tlačiareň, ktorú im rozbili a odviezli do šrotu. Hudobný príbeh básnika odštartoval v 60. rokoch minulého storočia. Písal texty, ktoré boli najmä politické a kritické voči režimu v Československu.

Jeho hudba sa do rozhlasu dostávala postupne od roku 1966, avšak skutočný úspech mala až pieseň Bratříčku zavírej vrátka. Tú Kryl zložil spontánne v noci ako reakciu na inváziu vojsk.

Aktuálne aj dnes

Pieseň Bratříčku zavírej vrátka bola natoľko úspešná v spoločnosti, že ju museli zakázať. Kritizovala totiž vpád vojska, ktorým začala normalizácia. Toto násilné potlačenie reforemného hnutia, známeho ako Pražská jar, obnovilo cenzúry a ukončilo jeho snahy o postupnú demokratizáciu a uvoľnenie režimu.

So zákazom tejto piesne prišlo aj zrušenie rádiovej hitparády Houpačka, ktorú uvádzal Jiří Černý so svojou ženou Miroslavou. Previnili sa tým, že aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne. Okrem tejto skladby si dovolili púšťať ďalší protestsong s názvom Běž domů, Ivane od Jaromíra Vomáčky.

Tanky ťahané traktorom, ktoré Kryl v klipe kreslí na tabuľu, metaforicky zobrazujú časti textu, kde spieva o „hranatých železných maringotkách“. Maringotky boli v tom období často obytné prívesy, ktoré väčšinou ťahali práve traktory. Obrázok na tabuli dnes môže evokovať situáciu zo začiatku vojny na Ukrajine, kedy ukrajinský farmári za pomoci traktorov odťahovali ruské tanky.

Život v exile

V roku 1969 sa rozhodol požiadať o politický azyl v Západnom Nemecku, kam odišiel na hudobný festival. Aj v exile písal a vystupoval. Vzťah k jeho rodnej krajine bol silný, a preto ho trápilo, že nemôže spievať doma. V Mníchove pracoval v rádiu Slobodná Európa, ktoré vysielalo správy zo sveta aj do krajín, kde boli slobodné médiá zakázané.

V tomto období obiehali Československo rôzne správy o tom, že je spevák po smrti. On však vždy našiel spôsob ako napísať blízkym, že stále žije aj napriek všetkým krivým svedectvám. V exile však nebol šťastný. Stále sa cítil ako Čech a aj po odchode pokračoval v skladaní kritických diel.

Smutný návrat

Naspäť do Československa sa vrátil až po 20 rokoch v období Nežnej revolúcie. Neprišiel však oslavovať blížiaci sa pád totalitného režimu, ktorý už bol v tom čase rozbehnutý. Koncom novembra 1989 Karel Kryl prišiel domov na pohreb svojej matky. Po návrate stále skladal piesne, ktoré oslavovali slobodu, ale aj kritizovali aktuálne dianie v krajine.

Jeho kamaráti a známi spomínajú v dokumente Občan Karel Kryl, že básnik s gitarou bol rovnaký aj po prevrate – stále rovnako radikálny. Sloboda a demokracia mu síce radosť robili, no nebol stotožnený s tým, kam sa Československo po revolúcii vyvíjalo.

Po roku 1990 naspieval niekoľko kritických piesní ako reakciu na aktuálne dianie v krajine. Bol jeden z mála, ktorý sa otvorene a nahlas kriticky vyjadroval o rozdelení republík. V roku 1994 náhle zomrel na infarkt. Skladby Karela Kryla aj v dnešnej dobe dokazujú talent a zmysel pre spoločenské cítenie, aké mal pri skladaní textov a piesní.