Na fakulte sme sa ich opýtali:

• Čo pre teba znamená sloboda?
• Myslíš, že sme dnes máme väčšiu slobodu než naši rodičia alebo starí rodičia kedysi?
• Zažil si niekedy obmedzenie slobody a myslíš si, že sa história môže opakovať?

Michal, MARK

Sloboda pre mňa znamená slobodu príležitostí a slobodu rozhodovania o sebe samom. Zároveň si však myslím, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť. Nevnímam ju ako možnosť hovoriť či robiť čokoľvek bez hraníc. Skôr ide o to, aby som dokázal vyvážiť svoju slobodu s rešpektom k slobode iných. Pre mňa je teda sloboda niečo veľmi citlivé, čo si vyžaduje vedomý prístup. A ak by som si mal vybrať medzi časom a peniazmi, určite by som si zvolil čas. Práve ten mi dáva možnosť rozhodovať o sebe slobodnejšie

Myslím, že to vnímanie je vždy do istej miery subjektívne. Nie každý si počas minulého režimu uvedomoval, že sloboda bola obmedzená. Dnes je jej miera jednoznačne väčšia. Zároveň je to pre nás aj výzva robiť všetko preto, aby sme si ju nielen udržali, ale aj ďalej rozvíjali.

V osobnom živote som našťastie nezažil situáciu, keď by niekto obmedzoval moju slobodu. Skôr vnímam snahy o jej obmedzovanie na spoločenskej úrovni.

Myslím si, že história sa určite môže opakovať  a práve preto je dôležité uvedomiť si, že sloboda a aj demokracia nie je niečo, čo si raz vybojujeme a máme ju navždy. Ide o neustály proces a my by sme mali robiť všetko pre to, aby sme si ju zachovali a odovzdali aj generáciám po nás.

Michaela, MARK

Pre mňa sloboda znamená možnosť rozhodovať sa podľa seba, no s rešpektom k druhým. Je to rovnováha medzi mnou a svetom okolo. 

Nemám na to úplne názor, ale myslím si, že slobodu dnes berieme ako samozrejmosť, zatiaľ čo kedysi bola vzácnosťou.

Osobne som sa s tým nestretla, no verím, že história sa môže opakovať, ak si nebudeme vážiť to, čo máme.

Nikola, VZME

Sloboda pre mňa znamená možnosť vyjadriť sa bez strachu z hodnotenia či odsúdenia. Je to aj prístup k informáciám, ktoré nie sú kontrolované alebo ovplyvňované štátom či korporáciami.

Dobu komunizmu som nezažila, ale podľa rozprávania mojej mamy a starej mamy bolo všetko výrazne obmedzenejšie. Dnes máme obrovské možnosti, ktoré predtým neexistovali, napríklad slobodu cestovať. Ja osobne som využila možnosť ísť na Erasmus a považujem to za jednu z najväčších výhod dnešnej slobody. Otvára nám to dvere nielen k novým kultúram, ale aj k osobnostnému rastu a lepším pracovným príležitostiam.

Pocítila som to pri zisťovaní, ako ku konečnému spotrebiteľovi prúdia informácie a správy. Napríklad na internete máme idylický pocit, že vyhľadávače nám ponúkajú neutrálne výsledky, no v skutočnosti sú veľmi prefiltrované. To znamená, že už niekto za nás rozhoduje, čo vidíme. Myslím si, že história sa opakuje, no v inom šate.

Dnes sa sloboda môže ohroziť aj prostredníctvom umelej inteligencie, ktorá zhromažďuje naše osobné údaje.Ľudia často zdieľajú viac, než by mali, a tieto informácie sa tak stávajú ľahko dostupnými pre veľké spoločnosti či dokonca pre štát. Možno príde čas, keď za svoje dáta budeme platiť slobodou.

Sofia, MARK

Pre mňa je sloboda slova a prejavu základným ľudským právom. Možno si to nie vždy uvedomujeme, ale je to niečo, čo tvorí podstatu nášho bytia. 

Keď počúvam starkých, ktorí žili počas komunizmu, vnímam, aké obmedzenia mali. Nemohli cestovať kamkoľvek, mali množstvo zákazov. Dnes máme neporovnateľne viac možností  od cestovania až po slobodu vo vyjadrovaní sa. 

Ja osobne som obmedzenie nezažila, mám asi šťastie na ľudí okolo seba. Ale verím, že história je tu na to, aby sme sa z nej poučili, a aby sme zabránili jej opakovaniu sa.

Patrik, TEDI

Sloboda je pre mňa voľnosť kreatívne sa prejaviť — v škole aj mimo nej. Je to možnosť robiť projekty, ktoré ma bavia, a slobodne nakladať so svojím časom. Práve preto je pre mňa čas tou najväčšou formou slobody.

Určite jej máme viac než naši rodičia či starí rodičia. Možno si to však dostatočne nevážime, lebo sme nezažili, aké to je, keď slobodu nemáme.

Nepamätám si, že by ma niekedy niekto obmedzil v mojej slobode. Samozrejme, viem, že v reálnom svete sa to deje — nemôžeme mať dokonalú, absolútnu slobodu. História sa, podľa mňa, určite môže opakovať. Možno sa v niektorých veciach už opakuje. Práve preto by sme mali byť obozretní a v istom zmysle sa toho aj obávať, aby sa nestalo, že by nám niekto znova začal obmedzovať slobodu.

Martina, KOMU

Sloboda pre mňa znamená slobodu prejavu, aj slobodu vyzerať tak, ako chcem. Niečo, čo sa často považuje za samozrejmosť, ale nie je to tak. 

Dnes je jej určite viac. Za socializmu bolo všetko obmedzené, ľudia nemohli hovoriť svoje názory otvorene, ani byť sami sebou.

Zažila som to na strednej škole. Chodila som na hotelovú akadémiu, kde nás veľmi prísne kontrolovali — napríklad za to, ako vyzeráme. Vtedy som sa cítila neslobodne. A úprimne, myslím si, že opakovanie nie je vylúčené — pri súčasnej vláde sa to môže stať.

Martin, KOMU

Sloboda pre mňa znamená, že si môžem robiť, čo chcem a čo ma baví. Je to možnosť žiť podľa seba, bez obmedzení zvonka. 

Myslím si, že máme rovnakú, možno dokonca väčšiu slobodu, než mali naši rodičia. A práve preto, že jej máme viac, si ju často ani neuvedomujeme a nevážime si ju tak, ako si ju vážili oni, ktorí poznali aj jej obmedzenia.

Nepamätám si, že by som niekedy zažil obmedzenie slobody, ale určite sa to môže stať znova. História sa môže opakovať napríklad príchodom nového režimu, nariadeniami či inými formami obmedzenia, ktoré by nám znova zasiahli do života.

Foto: Ema Cígerová

• Aký je váš názor na rozdelenie Československa?
• Bolo rozdelenie pre Slovensko/Česko výhodné?
• Čo bol najväčší problém rozdelenia?
• Malo sa o rozdelení rozhodnúť referendom?

Anna, 77, Trnava

Ja som za to, že sme sa rozdelili. Medzi národmi bolo také povedomie, že jedny na druhých doplácali. Česi boli vyspelejší, tá nemecká kultúra urobila svoje. Oni o nás zas hovorili, že sme ako Slováci úzkoprsí. Teraz sa ukázalo, kto si vie ako hospodáriť. Nemôžeme sa pri nikom priživovať, sme svojbytní. Nepovedala by som však, že to bolo pre Slovensko výhodné. Keď si zoberieme zbrojársky priemysel, ktorý bol na Slovensku vyspelý – presunul sa do Čiech.

Najväčší problém bolo asi povedomie Slovákov. Ale ja si myslím, že nám Česi veľa dali pretože boli vyspelejší národ a veľa sme od nich pochytili. Možno je to aj taká malosť Slovákov. Poukazovalo sa na to, že my na Čechov doplácame a oni majú všetko výhodné. Pamätám si napríklad šport. V rámci federácie, keď bolo treba reprezentovať, tak postavenie bolo také, že trištvrte mužstva tvorili Česi. Čo sa týka referenda, tou otázkou sa zaoberali aj oni. Keď si zoberieme ten nezabudnuteľný záber Klausa s Mečiarom ako to úplne dohodli. Mám dojem, že aj Česi sú asi radi, že sú samostatní.

Ján, 75, Trnava

Nemalo sa to deliť. Slovensko doplatilo na veľa vecí. Peniaze, zástava a takéto veci. Česi nás do toho dotlačili. Vladimír Mečiar vedel dobre rozprávať, ale neviedol Slovensko správnym smerom.

Mária, 86, Trnava

Rozdelenie sa mi nepáčilo. Bola som zvyknutá chodiť do Čiech. V určitých veciach to bolo čudné. Zdalo sa nám, že mali väčšie výhody ako my. Už len tá mena bola problém. Cítili sme to tak, že sme v nevýhode. Prišli všelijaké nálepky a prelepovačky, ale nebolo iné východisko. Všetko sa stavalo proti sebe.

Jaroslav, 68, Trnava

Mali sme ostať spolu ako bratia a nemali sme sa rozdeliť. Dlho sme boli jeden štát a celkom dobre to fungovalo. Teraz to nefunguje, nemáme správnych politikov. Nepovedal by som, že bolo rozdelenie výhodné. Boli sme oslabení a tým pádom Česi toho mali viac než my. Najmä majetku. Najväčší problém rozdelenia bol, že boli nesprávní politici na nesprávnych miestach. Od osemdesiateho deviateho bol Mečiar, potom Čarnogurský a spol., ktorí rozkradli celú republiku. Malo sa spraviť referendum, určite by viac ľudí nesúhlasilo. 

Teraz sme si už zvykli, ale boli sme ako bratia a sestry.

Mária, 30, Senec

Neviem si predstaviť aká to bola zmena, nezažila som to. Možno teraz v tejto situácii by bolo lepšie, ak by sme boli spolu. Ale neviem si predstaviť, že by sa to delilo teraz. Česko je na tom stále lepšie ako my…

Filip, 38, Senec

Bol to výmysel pár politikov, ktorí sa potrebovali dostať k moci a nabaliť si kapsy. Či to bolo pre Slovensko výhodné posúdiť neviem. Priemysel bol orientovaný zbrojársky a na východ. Po rozpade bloku nebolo komu predávať. Najväčší problém bolo samotné rozdelenie a strata politickej pozície v Európe a vo svete. Malo sa k tomu vypísať referendum.

Judita, 80, Bratislava

Nemali sme sa rozdeliť, navzájom sme sa dopĺňali. Aj keď je to tak, že je vždy jeden z tých národov nadradený. Oni tú nadradenosť vnímali aj v tom, že boli rafinovanejší, ale mali dobrú politiku. Markantný príklad je priemysel. V Česku bol ľahký priemysel mydiel, textílií, cverien. Tu bol ťažký priemysel – zbrane, kyselina sýrová. Veľmi to znečisťovalo. Mali sme aj niklovú hutu. Česi toto nemali. T

eraz ako sme sa rozišli, náš priemysel takmer zanikol a tamten priemysel, keďže bol ľahký, stále niečo chŕlil. Oni sú stále na špici s vyspelejšími štátmi. Rozdelenie pre nás nebolo výhodné, Česi boli zase chytrí a rozdelilo sa to nespravodlivo. Môj brat bol pilot a vravel mi, že napríklad čo sa týka rozdelovania lietadiel, to bolo absolútne nespravodlivé. Ak by bolo referendum, nechcela by som, aby sme sa rozdelili. My sme ale v Európe taká maličká škvaka, čo my môžeme vyskakovať? Stále sme v niekoho područí.

Pavla, 90, Bratislava

Ja som bola proti rozdeleniu. Teraz sme si už zvykli, ale boli sme ako bratia a sestry. Dnes sa miesime a nevieme z toho vyjsť. Politici sa aj snažia, ale no…V kultúre sme stále prepojení, ale každý hospodárime na svojom. Vtedy vládol náš najväčší M a ten to zjednal v krásnom sklenenom dome aj s Klausom. Im sa to ľúbilo a dohodli sa. Ale veľa ľudí bolo proti.

Soňa, 57, Bratislava

Rozdelenie som nechcela, ale dnes som ho už prijala. Cítila som, že sme jeden národ. Mala som v Česku rodinu. Nebolo to pre Slovensko výhodné či už ekonomicky alebo politicky. História ukázala, že nedokážeme samostatne hospodáriť, vládnuť a žiť. Najväčší problém rozdelenia boli pohraničné pásma. Tam kde to bolo na pomedzí sa rozdelili rodiny, známy aj priatelia. Slováci stále hovorili, že za to môžu Česi. Pragocentrizmus a tak ďalej. Na druhej strane sme sa nikam nepohli, čiže si za to môžeme, z môjho pohľadu, sami. O rozdelení sa malo určite rozhodnúť referendom.

Myslím si, že Slováci sú zbytočne zamindrákovaní.

Ingrid, 46, Bratislava

Nemyslím si, že bolo rozdelenie dobrý nápad. Predsa len, väčší štát je väčší štát. Ľudia si nevedeli predstaviť dôsledky. Bola som vtedy mladá a tiež som to veľmi nevnímala. Ale keď si zoberiete napríklad zdravotníctvo – ja pracujem tu v Ružinovskej nemocnici. Sestra pracuje v českom zdravotníctve a je to neporovnateľné. Asi malo byť to referendum.

Bedřich, 49, Brno

Nemám na rozdelenie úplne názor. Ale teraz by už nebolo vhodné sa dávať znova dokopy. Rozdelenie bolo asi výhodné pre obe strany. Jeho najväčší problém boli, nazvime to, národnostné trenice. Bolo by najlepšie, ak by o tom rozhodli ľudia v referende.

Jana, 70, Brno

My sme to nechceli a nepotrebovali. Mala som pocit, že patríme k sebe. Ale nemám im to za zlé. Vôbec som nerozmýšľala nad tým, či to bolo pre nás výhodné. Myslím si, že Slováci sú zbytočne zamindrákovaní. Ale oni to hrozne chceli, tak im to prajem, ak sú spokojní. Pre normálnych ľudí to problém nebol. Škoda to bola vzťahovo. Mali sme veľa kamarátov, známych a na Slovensko sme pravidelne jazdili. Teraz už veľmi nejazdíme. Neviem či malo byť referendum. Myslíte si, že by to niečo zmenilo? Zas na druhú stranu, takto bolo rýchlejšie a bez emócií. Ak by o tom hlasovali ľudia, asi by to rozbúrilo naše city.

Jozef, 71, Brno

Rozdelenie bolo správne pretože konečne nebudú jeden na druhého nadávať, kto čo má, čo nemá a kto za čo môže. Ale nehovorím, že to bolo pre Česko výhodné. Neviem to posúdiť. Najväčší problém bol asi majetok. Ja som zo Zlínska a hlavne to pomedzie rezortu Kasarna (dnes je to okolie Žiliny, pozn. red.) bol problém. Na slovenskom území tam boli chaty, na českom zjazdovky a nevedeli sa dohodnúť. Lasica hovoril, že tým, že sme sa rozdelili sme sa zblížili. Je to pravda. Česi sa na tom nenabalili. Za Husáka sa všetky fabriky postavili na Slovensku. Žiar, Ružomberok, všetko to bolo na Slovensku. Ak by bolo referendum, hlasoval by som za rozdelenie.

Ondřej, 35, Brno

Bol som vtedy malý chlapec a veľmi som to nevnímal. Ale myslím si, že to bola chyba. Mohli sme byť väčší. Výhodné to bolo ako v čom. Všetko má svoje plus aj mínus. Neviem ale posúdiť, či to bolo úplne výhodné. Pretrhli sa väzby, trpeli rodiny aj tá príroda…Teraz sme všetci viac-menej cudzinci, aj keď sme stále susedia. Referendum by mohlo byť.

Sú veci, ktoré Čech neovplyvní

Iřena, 63, Brno

Bolo to zbytočné. Vždy sme boli jeden štát. Potom si nejaký Mečiar niečo zmyslel a rozdelilo sa to. Nikdy medzi nami neboli žiadne nevraživosti. Ťažko povedať, či to bolo výhodné. Asi skôr nie. Najväčší problém rozdelenia bol Mečiar. Ja politike nerozumiem, ale Mečiar si niečo zaumienil, tak to tak muselo byť. Mali rozhodnúť ľudia. Oni by to nechceli, roky sme boli jeden štát. 

Vlastimila, 70, Brno

Sú veci, ktoré Čech neovplyvní. Stalo sa. Myslím si, že teraz vychádzame dobre. Ani to nepociťujeme, že sme sa rozdelili. Neviem, či to bolo výhodné, zas toľko informácií nemám, aby som to vedela posúdiť. Napríklad ja slovenčine našťastie rozumiem. Je tu mnoho mladých ľudí, ktorí hovoria po slovensky a nesnažia sa hovoriť po česky. Je to milé. Teraz je to fajn. Čo chcete hodnodiť, keď už sa to stalo? Keby bolo referendum, tak by sa to nestalo. Ale medzi nebom a zemou sa deje veľa vecí. Keby rozhodovali ľudia, nebolo by ich toľko. Ale asi o niečom rozhodovať nemôžeme. 

Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách do národne cítiacej slovenskej rodiny evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertiny. Prostredný z tucta detí uzrel svetlo sveta 21. júla 1880. V neľahkých podmienkach ťažkej doby sa však dospelosti, spolu s Milanom, dožilo len deväť detí.

Za bratmi do školy

Prvé tri roky základného vzdelania získal vo svojej rodnej dedine. Táto výučba prebiehala v slovenskom jazyku, čo by pre uplatnenie mladého Štefánika mohol byť problém. Jeho otec to vedel, a preto ho poslal najprv na rok do Šamorína a následne na evanjelické lýceum v Bratislave. Tu študoval v rokoch 1890 až 1893 so staršími bratmi Igorom a Pavlom. Slabý Pavlov prospech ich však prinútil zmeniť školu. Po roku štúdia v Šoproni sa Milan a Pavel dostali na gymnázium v Sarvaši, kde Milan na prahu dospelosti v roku 1898 zmaturoval s vyznamenaním.

Ani jeho štúdium na vysokej škole sa nevyhlo zmenám. V roku 1900 začal študovať na technickej škole v Prahe odbor stavebného inžinierstva. Po krátkom čase zistil, že to nebude to pravé orechové a prestúpil na Karlovu univerzitu, na jeho vysnívaný odbor astronómia a fyzika. Počas štúdia v Prahe absolvoval aj semester vo Švajčiarsku.

Cesta za slnkom cez mraky

Po skončení štúdia sa mladý Štefánik spolu s odporúčacim listom od svojho bývalého profesora Karla Zengera vybral do Paríža. Tu sa zoznámil so svetoznámym astronómom a riaditeľom Meudonskej hvezdárne Pierrom Janssenom. Ten si Štefánika obľúbil, zamestnal ho vo svojej hvezdárni a zobral si ho pod svoje ochranné krídla. Z Paríža absolvoval Milan Rastislav Štefánik hneď niekoľko výprav do sveta za pozorovaním vesmírnych telies. Nie všetky však boli z vedeckého hľadiska úspešné.

Na svoju prvú výpravu sa vybral na konci roka 1906 do stredoázijského Turkmenistanu, za cieľom pozorovať zatmenie slnka. Dňa 13. januára 1907, v deň zatmenia, sa nad mestom Ura – Tjube zatiahli mračná a pozorovanie sa nepodarilo. Aby niekoľkomesačná výprava nevyšla úplne nadarmo, Štefánik pozoroval miestnu architektúru a históriu. Na spiatočnej ceste sa zoznámil so spisovateľom Levom Nikolajevičom Tolstým.

Z nevydarených plánov čerpal maximum

Roky 1906 a 1907 boli pre Milana Rastislava Štefánika premenlivé ako počasie. Úspechy sa striedali so sklamaniami, smútkom a zdravotnými problémami. Počas tohto obdobia sa mu podarilo päťkrát vystúpiť na observatórium na Mont Blancu, kde získal cenné vedecké informácie. Po nepodarenej výprave v Turkmenistane ho čakala veľmi úspešná misia v španielskej Alcossebre. Tu pozoroval úplného zatmenia Slnka. Vážne zdravotné problémy, smrť blízkeho priateľa Pierra Janssena a strata zamestnania vo hvezdárni v Meudone však Štefánika psychicky aj fyzicky položili. Zisk prestížnej Janssenovej ceny, ako revanš za prepustenie z hvezdárne, bola iba slabá náplasť.

Nasledujúce dva roky Štefánik strávil na misiách. Prvý rok v Alžírsku pátral po vhodnom mieste pre francúzske observatórium. V druhom prípade sa zameral na prírodný úkaz, prelet Halleyovej kométy pred Slnkom. Za touto misiou cestoval až na Tahiti už ako francúzsky občan. Okrem pozorovania mal v pláne na ostrove postaviť svoju vlastnú hvezdáreň. Žiaľ, obe misie boli neúspešné. V Alžírsku nenašli vhodné miesto pre observatórium a na Tahiti pozorovanie znova prekazili mraky a stavbu hvezdárne zase nízka finančná podpora. Nikdy sa nevzdávajúci Štefánik využil tieto výpravy na svoje osobné výskumy, pozorovanie miestnych kultúr, miestnej histórie, ľudí a prírody.

Milanovi Rastislavovi Štefánikovi sa so ziskom francúzskeho občianstva otvorili nové možnosti. Neskoršie enormne úspešné výpravy (na Novom Zélande na ostrove Vava‘u či v Brazílii či Ekvádore) mali okrem vedeckých cieľov už aj vyslanecké a politické. Napríklad v Ekvádore mal okrem meteorologického pozorovania za úlohu riadiť vybudovanie telegrafickej siete a zlepšiť vzťahy s Francúzskom.

Štefánik bol mužom viacerých profesií

Prvá svetová vojna zastihla Štefánika na misii v Maroku. Do Paríža sa vrátil ako rytier francúzskej Čestnej légie. 25. januára 1915 absolvoval letecký výcvik v Dijone, odkiaľ ho neskôr prevelili k francúzskej armáde v Srbsku. Počas vojny lietal vo svojich obľúbených strojoch vo Francúzsku, nad územím Československa či v Taliansku.

Svoje kontakty vo vyšších spoločenských vrstvách sa snažil využiť počas vojny v prospech Československa. Zastupoval ho na viacerých medzinárodných fórach vo Francúzsku, Amerike či Rusku. Vo februári 1916 bol pri založení Československej národnej rady v Paríži spolu s T. G. Masarykom a E. Benešom. Neskôr sa Štefánik zameral na budovanie československej armády v zahraničí. Verboval dobrovoľníkov po celom svete – v Amerike, Rumunsku či Anglicku. Podarilo sa mu založiť profesionálne Česko-slovenské légie vo Francúzsku, Taliansku a Rusku.

V čase predloženia Washingtonskej deklarácie T. G. Masarykom 18. októbra 1918 bol Štefánik na diplomatickej misii v Tokiu na audiencii u cisára. Rovnako ho zastihla aj správa o následnom vyhlásení Československej republiky dňa 28. októbra. Minister vojny a generál československej armády chcel v tomto období čo najskôr dostať Česko-slovenské légie späť do vlasti. Preto sa cestou domov zastavil podporiť a reorganizovať stále bojujúcu légiu v Rusku a dostať do Československa odrezanú légiu v Taliansku. Práve pri ceste z Talianska do svojej domoviny, takmer po šiestich rokoch, mal tragickú leteckú nehodu, pri ktorej zahynul.

Dňa 4. mája 1919 v Ivanke pri Dunaji sa tak predčasne skončila posledná Štefánikova misia, ktorej cieľom bol zaslúžený odpočinok a doliečenie zdravotných problémov vo svojom rodisku. Velikán Štefánik má na Slovensku postavené mohyly – pri Ivanke pri Dunaji, kde zahynul, a na kopci medzi mestom Brezová pod Bradlom a rodnými Košariskami. Jeho meno nesie aj naša jediná vojenská vysoká škola v Liptovskom Mikuláši.

Zdroj: Rušín, V.: Astronóm Milan Rastislav Štefánik; Juríček. J: M. R. Štefánik: Životopisný náčrt

Počas revolúcie ste mali 32 rokov. Váš otec bol jedným z aktívnych členov organizácie Verejnosť proti násiliu (VPN). Ako ste vnímali toto obdobie?

Bolo to trochu inak. Môjho otca, ako jedeného z mála občianskych disidentov, aj väznili. Na Slovensku boli viac prenasledovaní katolíci a predstavitelia cirkvi. V začiatkoch protestov ostával otec v úzadí ako intelektuál, ja som bol aktívnym členom v prvej línii. Otec nemal rád davy. Prvé dni sedel doma. Na VPN prišiel neskôr, ako politický poradca.

Vo svojej knihe Medzi Slovákmi ste opisovali, ako ste s davom smerovali k Michalskej bráne. Tam ste čakali policajtov. Nikde však neboli.

Poďme deň za dňom. V piatok 17. novembra zmlátili policajti študentov v Prahe. Na druhý deň sme sa to dozvedeli zo Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Ľudia sa na protest začali organizovať, prví boli pražskí študenti. V nedeľu sa nás pár stretlo v Umeleckej besede. Spísali sme prvé vyhlásenie, ktoré predniesol Milan Kňažko. Večer sa začalo niekoľko stoviek ľudí zhromažďovať na Hviezdoslavovom námestí. Už to bolo zvláštne, bežne by prišli policajti, ale nič sa nedialo. Ľudia hovorili do megafónu, aké je strašné, čo sa v Prahe stalo, a že s tým musia niečo robiť.

To bol začiatok. My z Galérie sme sa dohodli, že sa v pondelok stretneme vo vestibule Malej scény, kde vznikla VPN. Ustanovili sme sa ako výbor, ktorý bude zvolávať demonštrácie a pomáhať študentom s organizáciou protestov. Vďaka Milanovi Kňažkovi a Václavovi Havlovi sme mali dobré spojenie s Prahou. Dôležité bolo aj divadlo. Rušili sa predstavenia a namiesto toho sa diskutovalo o dianí v spoločnosti. Od pondelka sa začalo štrajkovať.

V Maďarsku trvala revolúcia 10 mesiacov, v Poľsku 10 týždňov a u nás 10 dní.

Prvé menšie zhromaždenie ste teda zorganizovali na Hviezdoslavovom námestí. Dav sa ale zväčšoval, muselo to byť náročné aj po technickej stránke.

Keď už Hviezdoslavovo námestie nestačilo, študenti zvolali zhromaždenie pred Úrad vlády na Námestí slobody. Prišlo približne 5 až 10 000 ľudí. Nemali sme žiadnu techniku, len megafón so zvukom plechovej rúry. Ján Budaj mal prejav v mene VPN a dav začal fungovať.

Veľká demonštrácia bola v stredu 22. novembra. Vedeli sme, že ľudia opäť prídu, nedovolili sme si však odhadnúť, koľko ich bude. Potrebovali sme tribúnu a techniku. Reproduktory mali len hudobné skupiny – Elán nám ich odmietol požičať, Tublatanka bola ochotnejšia. Teda tí chalani boli odvážnejší.

Prišlo približne 50 000 ľudí. Nepochybovali sme, že sa režim začína rúcať. Ak by sa predtým stretlo len 20 ľudí, rozohnali by ich. Zákon totiž zakazoval zhromaždenia. Ľudia sa prestali báť a násilie si štát pri takom veľkom dave už nedovolili.

Stretávam sa s názorom, že organizátormi zhromaždení boli študenti vďaka ich voľnejšiemu režimu. Pracujúci si nemohli dovoliť len tak ísť protestovať.

Je to čiastočná pravda, no demonštrovalo sa najmä večer. Oveľa ľahšie však bolo obsadiť školu. Prví to urobili študenti Vysokej školy múzických umení. Mladí sú odvážnejší a búrlivejší ako stredná generácia.

Navyše si uvedomme, že aj 17. novembra v Prahe nikto nepočítal s brutálnym správaním polície. Bol to oficiálny sviatok. Mladí ľudia si chceli uctiť pamiatku Jána Opletala, študenta zavraždeného nacistami v roku 1939. Zhromaždenie komunisti schválili. Davy postupovali aj na Národní třídu, kde však manifestáciu povolenú nemali. Policajti ich začali mlátiť, lámali ruky a nohy, postarali sa o obrovské množstvo zranených. Je pochopiteľné, že konflikt nahneval aj tých, ktorí sa na ňom priamo nezúčastnili. To, že v prvej fáze revolúcie demonštrovali najmä študenti, zapríčinila ich vzájomná solidarita.

Prevažoval u vás skôr osobný alebo spoločenský motív? Na jednej strane ste totiž ako syn disidenta nemohli ísť študovať, na strane druhej ste mohli pomôcť získať vašej generácii chýbajúcu slobodu.

Doma sme sa veľakrát rozprávali o spoločnosti ako takej, nielen o politickom režime. Mal som možnosť čítať bežne zakázané knihy. Nahliadol som napríklad do dejín 20. storočia z iného než komunistického pohľadu. Je to veľmi vzrušujúce, keď cítite, že sa dejú historické zmeny. Nenechal som si to ujsť.

Nenamýšľal som si, že som dôležitý. Len som chcel zblízka vidieť, čo sa deje. Dnes je dôležitosť revolúcie jasná. Sám sebe som hovoril: „Zapamätaj si to, každú sekundu“! Vôbec som sa nebál Štátnej bezpečnosti (ŠTB), tú som poznal a zažil. Kvôli protestujúcim ľuďom som mal strach z predstavy, že prídu tanky a rozstrieľajú davy. Režim si to však už nedovolil. Neutajili by to.

Taký zásah by teda „neuhrali“. Možno tiež nechceli ďalšie násilie a zlyhanie.

Nie, nechceli. Nešlo o to, že by boli takí charakterní, skončili by však na šibenici, preto mali strach. Vzhľadom na udalosti, napríklad v Maďarsku či Poľsku, by im nikto neprišiel na pomoc. Ani jedna strana viac nechcela násilie. Konflikt v Prahe bol chybou režimu. Komunisti nevedeli, ako reagovať, a tak zakročili chaoticky. Nikto z Ústredného výboru im to neprikázal.

Pripúšťali ste si okrem šance na úspech aj to, že protesty môžu zlyhať? 

Nikdy neviete, čo bude zajtra. Ani my sme si neboli istí, ako to dopadne. Režim bol oslabený a jednoducho musel rešpektovať davy na námestiach. Bolo jasné, že začnú dialógy medzi VPN, teda nami a režimom. Ako ďaleko však budú ochotní ustúpiť? Niekoľko zlomových bodov signalizovalo, že režim určite nevydrží.

Ktoré to boli?

Prvým bola diskusia v Slovenskej televízii, kde sa búrili redaktori a novinári. To nemali ani v Česku. Približne po týždni sa za prvým „okrúhlym stolom“ v priamom prenose stretol Milan Kňažko, Ján Budaj a Fedor Gál proti trom komunistom.

Televíziu vtedy sledoval asi každý. Po desiatkach rokov niekto naživo pomenoval, čo je zlé, že tu vládne násilie a neprávosť. Hovorili jazykom, za ktorý by ich ešte pred týždňom stíhali. V tom čase to bolo fascinujúce, ako by ste vo vysielaní videli mimozemšťanov. Televízia bola orgánom komunistickej strany. Keďže niečo také dovolili, vedeli sme, že je koniec. Väčšina národa stála na našej strane. Ďalším dôležitým okamihom bol generálny štrajk.

Vo vašej knihe Medzi Slovákmi ste spomínali deň, kedy sa váš otec na pohrebe Dominika Tatarku stretol s Alexandrom Dubčekom. Bolo to v máji 1989 a už vtedy tvrdil, že zmena nepríde z Moskvy, ale zvnútra. Už pol roka dopredu vedel, že sa niečo stane?

Môj otec bol vizionár, málokto predpovedal to, čo on. Všetci, aj Dubček, si mysleli, že o zmenu sa postará Moskva ako posledných 40 rokov. Potom však prišiel Gorbačov.

Ten napríklad zrušil cenzúru v Rusku. 

Gorbačov prestal zasahovať do toho, čo je potrebné robiť. Pre československých komunistov nastala katastrofa. Ostali sami, museli si totiž zvyknúť, že neprišiel príkaz zhora. Napriek tomu si Dubček stále myslel, že Moskva to zariadi. Otec zas, že Moskva na nás kašle. Revolúcie sa ale odohrávajú náhle. Prišlo to z ničoho nič.

Dubček si myslel, že zmena príde z Moskvy.

Bez príkazu z Moskvy alebo ústredného výboru nevedeli, čo majú robiť?

Nemali plán, ako reagovať na spontánne udalosti. 17. november bol nepredvídateľný. Keby nás v ten pondelok pozatvárali, ani by sme sa nebránili. Dvadsiati by sme tak či tak neutiekli. Ja som si zvykol. Veľakrát za mnou prišli, zazvonili a zobrali ma. Ak by sme vzdorovali, mohli nás zabiť. Išli by sme teda s nimi. Nič však nespravili, lebo nevedeli, čo majú urobiť.

Veľký vplyv mali spomínané udalosti v Poľsku a v Maďarsku. Boli komunisti pasívni preto, lebo vedeli, že to majú „nahnuté“?

U našich južných susedov sa začal prevrat povolením demonštrácie počas oficiálneho pohrebu Imreho Nagya. Bol to národný hrdina, ktorého popravili kvôli vzbure proti režimu. Jeho meno sa nemohlo nikde vysloviť. Odrazu mladí demonštrovali. Zriadila sa tak opozícia na čele s Viktorom Orbánom, protikomunistickým liberálom. Komunisti nechceli byť zlí, v Maďarsku predsa vychádzali knihy či filmy, ktoré boli u nás zakázané. Sloboda tam bola relatívne vysoká a vláda pomerne populárna. Maďarsko uznávalo aj západ, keď otvorilo hranice do Rakúska. Prechádzalo tadiaľ množstvo východných Nemcov.

Bol to domino efekt, trend sa presunul aj do Poľska. Zatiaľ čo tam mali prvé slobodné voľby, u nás stále sedeli ľudia vo väzení. V Maďarsku vtedy vznikli aj takzvané „okrúhle stoly” na komunikáciu medzi komunistami a disidentmi. Slávny výrok znie: „V Maďarsku trvala revolúcia 10 mesiacov, v Poľsku 10 týždňov a u nás 10 dní“.

Už začiatkom osemdesiatych rokov sa režim uvoľňoval a dostal sa sem vplyv západných kultúr. Vypukli by teda demonštrácie skôr či neskôr? Niektorí označujú Nežnú revolúciu dokonca za výmysel, keďže sa vraj vopred vedelo, že komunizmus padne. 

Je otázne, ako by to dopadlo. Existuje viacero verzií. Režim by padol tak či tak, to bolo nevyhnutné. Študenti urýchlili proces, bez nich by mohli mať komunisti premenu pod kontrolou. Riadili by vývoj vo svoj prospech. Poznám teórie o tom, ako bolo všetko vopred naplánované. Je to nezmysel. Bol som pri tom, prebehlo to úplne spontánne. Áno, ŠTB nás celý čas pozorovala, videli sme ich vonku aj vtedy, keď sme sa v pondelok 20. novembra stretli vo vestibule Novej scény. Nemali však príkaz, preto boli pasívni. Napriek tomu mnohí stále hovoria, že komunisti vyhrali. Niektorí z nich sa stali kapitalistami. Mali množstvo informácií a peňazí a dnes sú to boháči. Žiaľ, nemôžeme im zakázať zúčastňovať sa na kapitalizme.

V septembri ste v rozhovore s Michalom Kovačičom spomenuli, že rozdiel medzi mladými dnes a v minulosti je v odvahe. Vtedy nesmeli mať strach postaviť sa aj napriek hroziacemu trestu. Dnešní mladí chcú žiť v slušnom štáte. Cítia, že niečo nie je v poriadku, že toto nie je ten demokratický štát, o ktorý sa počas revolúcie bojovalo. 

Mladí sú vždy citliví na zmenu, je to obdobie vzdoru. Majú oveľa väčší sklon riskovať. Aj protesty Za slušné Slovensko zorganizovali študenti. Moja generácia si povie – načo niečo organizovať, nikto nepríde, je to trápne. Mladí uvažujú úplne inak. Sadli si za Facebook a vytvorili udalosť. Berú na seba riziko, majú celkovo viac odvahy ako starší. Tým chýba energia a viac si uvedomujú možné negatívne následky.

Myslíte si, že staršia generácia stratila nádej na lepšiu budúcnosť, a preto je k možnej zmene skôr ľahostajná? Počas uplynulých protestov Za slušné Slovensko bola v uliciach najmä mládež. Mohla to spôsobiť skúsenosť z predchádzajúcej revolúcie?

Ja osobne chodím na každý z protestov. Som iba jeden z davu, no len spolu môžeme niečo zmeniť. Je však pravda, že starší ľudia prišli o ideály, sú cynickejší, ničomu neveria. To sa stáva. Taká generácia bola aj za predchádzajúceho režimu. Keby to bolo na strednej generácii, doteraz tu máme komunizmus. Mladí to vidia inak. Tí dnešní vyrastali v slobode, uvažujú slobodne, vidia ju ako samozrejmosť. Idú protestovať, ak vidia neprávosť.

Vo svojej knihe ste tiež spomínali, že ako krajina sme si po revolúcií neurčili smer, ktorým by sme sa chceli uberať. Nemáme spoločný cieľ.

Podobné je to aj v Poľsku či v Maďarsku, všade riešia spoločenské témy. Poľská vláda napríklad ide sama proti sebe. Po revolúcii u nás nikto nevedel, ktorým smerom ísť. Vlastne, doteraz to úplne nevieme. Štát preto nedokáže naplniť princípy, na ktorých je demokracia postavená. Najskôr si to musíme ujasniť a očistiť justíciu.

Martin Milan Šimečka sa narodil 3. novembra 1957 v Bratislave. Pred rokom 1989 pracoval v robotníckych zamestnaniach. Ako spisovateľ vytvoril niekoľko diel, za ktoré dostal významné ocenenia, napríklad Cenu Dominika Tatarku alebo Los Angeles Time. Pôsobil ako šéfredaktor týždenníka Domino-fórum, denníka SME, bol šéfredaktorom a neskôr editorom českého časopisu Respekt. Od vzniku Denníka N bol šéfom jeho redakčnej rady a pôsobí v ňom dodnes.