Katka preto zavesila svoj starý život na klinec, už roky cestuje po svete sama a vie, že s cestovaním tak skoro neskončí. Prezradila nám, čím sa na cestách živí, či sa niekedy nebojí o vlastný život a kde by dokázala žiť.

Aktuálne sú trendom stieracie mapy, ktoré si nadšenci cestovania vystavujú na steny. Ty by si mala na nej ešte čo stierať?

Jasné, že áno! Ešte je veľmi veľa miest, ktoré chcem a musím vidieť. Rovnako mám veľa miest, kam by som sa chcela vrátiť. Cestovanie je závislosť, ktorej keď raz prepadnete, ťažko sa zastavuje.

A teraz vážnejšie. Koľko krajín musí človek navštíviť, aby sa mohol pochváliť cestou okolo sveta?

Ja nie som zrovna ten typ cestovateľa, ktorý si robí čiarky do diára, pichá špendlíky do glóbusu či stiera mapy – takže vlastne ani netuším, koľko krajín som už presne navštívila. Pretože kedy sa dá krajina odškrtnúť zo zoznamu? Keď vystúpiš na letisku? Keď navštíviš hlavné mesto? Niekomu stačí, keď v krajine spí jednu noc. Ja potrebujem vidieť sever, juh, západ aj východ krajiny.

Niektoré cestovné kancelárie ponúkajú cesty okolo sveta, pričom sú to obyčajne len dvoj-trojtýždňové zájazdy na rôzne miesta so známymi turistickými atrakciami. Dá sa to stihnúť za takýto krátky čas?

Moje srdce cestovateľa ti bez váhania odpovie, že nedá! Avšak, všetko závisí od toho, čo človek od cestovania očakáva. Nie každý si môže dovoliť dať výpoveď v práci, zbaliť sa a odísť na niekoľko mesiacov či rokov do sveta. Možno vidieť len to pozlátko z rýchlika mu stačí.

Koľko kontinentov a krajín si navštívila ty? Dá sa povedať, že si naozaj precestovala celý svet?

Okrem Antarktídy, ktorej som odolala, i keď som bola iba asi jeden kilometer vzdušnou čiarou od nej, v roku 2020 skompletizujem všetky ostatné kontinenty. Keďže cestujem sama, na niektoré destinácie som musela trošku nazbierať skúsenosti aj odvahu. Afrika – kontinent, na ktorom som ešte nebola, je veľká výzva práve preto, že to nie je klasická backpackerská destinácia. Nenájdete tam napríklad hostely, infraštruktúra je tiež veľmi slabá. Celý svet som však určite ešte neprecestovala ani zďaleka.

Vráťme sa ešte na začiatok. Čo konkrétne ťa naštartovalo k takejto zmene v živote? Bol to dlhodobý proces, alebo to proste zrazu prišlo?

Túto otázku dostávam relatívne často. Pôvodne som si myslela, že to bol iba náhly skrat a vyhorenie v práci. No keď som minulý rok balila veci do krabíc a sťahovala sa zo svojho bytu v Londýne, tak som našla výstrižky itinerárov rôznych ciest z časopisov už z roku 2006. Takže asi to tam niekde vo mne driemalo, až kým neprišiel ten moment, keď som si povedala – ak nie teraz, tak už nikdy.

Vedela si, do čoho ideš?

Ani nie. Nevedela som, či tú cestu, ktorú som si vymyslela a naplánovala za tri mesiace, zvládnem, či ma to bude baviť a či z toho nemám radšej vycúvať. Predsa len, mala som dobrú prácu, plat aj podmienky. Avšak vedela som, že to bude šesťmesačná cesta okolo sveta ‒ mala som dopredu kúpené letenky.

Tolerancia, otvorenosť a zvedavosť sú základnou esenciou môjho cestovania.

Čo všetko si si počas tých spomínaných troch mesiacov pripravovala? Využila si služby nejakej agentúry?

Jediné, čo som kúpila cez agentúru, boli letenky. Existujú špeciálne, tzv. RTW tickets (round-the-world). Podmienka pri tomto type leteniek je, že sa musí letieť tým istým smerom, čiže buď stále na západ, alebo východ. Nie je povolené vracať sa v smere naspäť, aj keď určitá tolerancia tam je. Maximálny počet zastávok je, v závislosti od aliancie, ktorou sa letí, šestnásť. Letí sa spoločnosťami v rámci jednej aliancie a dátumy odletov sa dajú meniť, mnohokrát aj bez doplatku, čo mi ako začiatočníkovi dalo veľkú slobodu. Cestu som naplánovala za tri mesiace – toľko času som mala medzi kúpou leteniek a odletom. V tomto čase som okrem čítania všetkých možných bedekrov riešila hlavne povinné očkovania, výbavu, poistenie či spôsob, ako si vziať so sebou peniaze. Ostatné veci vrátane trasy som riešila operatívne za jazdy.

Ktorú krajinu si navštívila ako prvú? Kam tvoj plán pokračoval ďalej?

Moja prvá cesta bola Londýn-Dubaj-Bangkok. V Dubaji som bývala u kamarátky, takže to pravé dobrodružstvo sa začalo až v Bangkoku. Odtiaľ som odchádzala preskúmať svoju prvú krajinu, Mjanmarsko. Keď som sa po troch týždňoch do Thajska vracala, prišlo mi super moderné, rozvinuté a ľahké na cestovanie. Barma bola taktiež veľká škola. Ale vedela som, že keď som prežila ju, už prežijem všetko (smiech).

Chodíš po svete úplne sama. Nebojíš sa?

Netreba sa báť, ale treba mať rešpekt. Taktiež je dôležitá príprava. Vždy viem, aké sú v ktorej krajine zvyky, aké potenciálne riziká cesta môže priniesť a čomu sa radšej vyhnúť. Nerobím zo seba zbytočne cieľ ‒ napríklad v moslimských krajinách chodím zahalená od hlavy po päty a neprovokujem v šortkách, tielkach či bikinách, aj keby bolo 40 stupňov. V takej Brazílii nenosím žiadne šperky, hodinky a vlastne ani peňaženku.

Nemusíš si ako žena dávať pozor na niečo špeciálne?

Treba dodržiavať spomínané pravidlá, ale v princípe si nemyslím, že ženy sú ohrozené viac ako muži. Na mojich cestách bolo percentuálne okradnutých viac chalanov ako báb.

Stretla si počas ciest niekoho, kto sa k tebe na chvíľu pridal?

Jasné, že áno. V juhovýchodnej Ázii nie je nič výnimočné, že sa s niekým stretneš v Bangkoku, potom v Chiang Mai a následne opäť v Phnom Penh. Nový Zéland som precestovala so Švédom, s ktorým som sa zoznámila ešte v Barme, tri mesiace predtým. Obaja sme mali podobné očakávania a tým, že sme sa spojili, sme si znížili náklady na polovicu. Patagóniu som síce prešla sama, ale na hory v severnom Peru som sa pripojila ku skupine chalanov z rôznych kútov sveta. Práve kamarátstva, ktoré vznikajú na týchto cestách, sú jedným z highlightov každého výletu.

No stáleho spolucestovateľa by si asi nechcela.

Ísť celý čas s jednou osobou? To si neviem celkom predstaviť (smiech).

Zvolíš si vopred krajinu, do ktorej pôjdeš, alebo ideš za nosom?

Zo začiatku to bolo o kontinentoch, teraz už o konkrétnych miestach. Už viem, koľko času potrebujem, aby som mala pocit, že danú krajinu poznám bez väčšieho naháňania. Tiež už viem, že nepotrebujem presný plán, stačí prvotná predstava o trase. Stala som sa flexibilnejšou a moje cestovanie pomalším. Už nemusím vidieť všetko.

Nie som zrovna ten typ cestovateľa, ktorý si robí čiarky do diára, pichá špendlíky do glóbusu či stiera mapy.

Podľa čoho tie miesta teda vyberáš?

Tak to je jednoduché – podľa toho, čo chcem v danej krajine robiť. Tento rok by som rada vyšla na vrchol Kilimandžára alebo na pohorie Ala-Kul v Kirgizsku, okúpala sa vo Viktóriiných vodopádoch či stihla pár európskych návštev, ktoré už dlhšie sľubujem mojim kamarátom.

Dá sa vyjadriť číslom, čo taká cesta okolo sveta stojí?

Všetko závisí od toho, kam chceš ísť, čo tam chceš robiť a koľko máš času. Na takú juhovýchodnú Áziu netreba veľa peňazí, najdrahšia bude letenka. Ubytovanie, strava aj presuny v rámci regiónu sú už veľmi lacné. Hostely stoja okolo 4-5 eur/noc, strava okolo 1-2 eur/jedlo, potápačská licencia vás v Thajsku bude stáť okolo 200 eur, letenky v rámci regiónu stoja 20-30 USD.

V mene študentov bez väčších úspor – dokázal by takúto cestu finančne zvládnuť?

Cestu okolo sveta asi nie, na tú už treba mať nejaké úspory. Ale pár mesiacov v juhovýchodnej Ázii určite áno. Vašou výhodou je vek. Môžete požiadať napríklad o working holiday visa do Austrálie či na Nový Zéland. Pár mesiacov si odpracujete a za zarobené peniaze môžete cestovať. Tiež je tu Erasmus a pokiaľ sa nemýlim, stále funguje aj americký Work&Travel program. Možností je veľa, len treba chcieť.

Keď už sme pri peniazoch – čím sa živíš? Pracuješ tam, kde sa konkrétne nachádzaš alebo máš robotu, ktorá sa dá robiť kdekoľvek?

Tento rok ma oslovila jedna slovenská cestovná kancelária, pre ktorú som začala sprevádzať zájazdy v Južnej Amerike. Ale živnosť mám aj na preklady a administratívu, čo môžem robiť kdekoľvek. Ale ktovie, možno o rok budem učiť deti v Číne angličtinu.

Počas ciest robíš aj dobrovoľníčku. Čím konkrétne pomáhaš?

V Thajsku som sa starala o slony, v Južnej Amerike učila angličtinu, no dobrovoľníctvo je veľmi citlivá téma. Treba vždy prihliadať na to, aby nešlo len o osobný dobrý pocit, ale aby ste napríklad nerobili niečo, čo môže robiť aj domáci.

Ako to myslíš?

Dobrovoľníci často oberajú miestnych ľudí o prácu, čím sa prehlbuje chudoba v týchto regiónoch.

Keď si spomenula chudobu – platí pri návšteve ekonomicky nerozvinutých krajín ten známy paradox, že práve tí, ktorí nemajú veľa peňazí, sú najpohostinnejší?

Určite áno. Takí Barmčania vám dajú aj posledné, a to mnohí nemajú viac ako jednu misku ryže denne. Jediná krajina, ktorá je asi výnimkou tohto pravidla, je Bolívia. Tam som sa cítila iba ako chodiaca peňaženka, ľudia sú tu veľmi uzavretí a od turistov si držia odstup.

Zvykneš u domácich aj prespať alebo si skôr zaplatíš ubytovanie?

Všetky moje cesty sú nízkonákladové. Prespávam väčšinou v hosteloch, ale aj u domácich. Presúvam sa väčšinou po zemi, len výnimočne lietam a v drahších krajinách si sama varím.

Nechýba ti predsa len niečo z toho „starého“ života?

Absolútne nie. Práve naopak. Neviem si predstaviť, že by som sa vrátila do klasického pracovného režimu „od tmy – do tmy“, ako som mala v Londýne.

A konkrétne zo Slovenska? Považuješ ho stále za svoj domov?

Rodina, tá bude chýbať vždy. Ale vďaka internetu sa aj veľké vzdialenosti prekonávajú ľahšie. Tento rok opäť nebudem doma na Vianoce, no moja mamina pre mňa vypeká medovníky, aby mi ich mohla po klientoch poslať do Buenos Aires. Na Slovensku budem, dúfam, vždy doma.

Ísť celý čas s jednou osobou? To si neviem celkom predstaviť.

Určite sa však počas ciest stretávaš aj s negatívnymi skúsenosťami. Akými napríklad? Čo je na takomto štýle života najťažšie?

Najťažšie je asi naučiť sa žiť v pohybe. Nikdy nie som dlho na jednom mieste, čo môže byť pri niekoľkomesačných cestách únavné. Tiež je náročné udržiavanie partnerských vzťahov. Stretla som veľa párov, ktoré spolu cestovali a sú stále spolu, ale väčšina sa rozpadla.

Komu by si takýto štýl života neodporučila, pre koho by to jednoducho nebolo?

Takéto cestovanie by nesedelo určite niekomu, kto má rád rutinu, komfort svojho domova alebo niekomu, kto nemá otvorené srdce a myseľ. Tolerancia, otvorenosť všetkému novému a zvedavosť sú, naopak, základnou esenciou môjho cestovania.

Ktoré miesto ťa najviac očarilo? Existuje krajina, kde by si ostala žiť a, naopak, miesto, kde by si sa už nikdy nevrátila?

Tak tých je veľa! Ja sa veľmi rýchlo adaptujem a ako doma sa cítim skoro všade (smiech). V Južnej Amerike už v podstate žijem, okrem dvoch mesiacov, ktoré som bola v Európe a v Thajsku, som celý rok strávila tu. Milujem Brazíliu, Argentínu, ale žiť by som vedela aj v Kolumbii či Mexiku. Z Ázie si viem predstaviť žiť v Thajsku či Indonézii, z Oceánie v Austrálii. Zatiaľ vyslovene zlú skúsenosť s krajinou nemám. Aj keď ťažko mi bolo napríklad v Ekvádore, ale som človek, čo dáva druhé šance – takže nikdy nepoviem nikdy, a aj do Ekvádoru sa chcem ešte vrátiť.

Katarína Foltánová (37)

Pochádza z Partizánskeho, titul získala na FMK, odbor masmediálna komunikácia. Počas štúdia robila v Atteliéri editorku a tiež praxovala v miestnom rádiu v Prievidzi. Hneď po promóciách v roku 2006 odišla do Londýna pôvodne na rok, no zostala tam nakoniec o desať viac. Predtým ako odišla na cesty spoznávať svet, päť rokov spravovala ako property manager portfólio nehnuteľností v Londýne, Brightone či Colchestri a manažovala eventy.

Prekonávanie (nielen) hraníc štátov

Aby sa z počiatočnej idey mohla stať realita, stálo to Karola 3 roky príprav, pravidelného bicyklovania a dlhodobého odkladania financií. „Pôvodne som chcel ísť do Južnej Ameriky, ale keď som si začal prerátavať náklady na cestu, zistil som, že sa mi to neoplatí. Keď už dám 10 000 € na vybavenie, tak je nezmysel, aby som cestoval len tak.“ Za 17 mesiacov v sedle bicykla prešiel Karol na svojej ceste 3 kontinenty a dokopy 26 krajín. Pri odchode však stavil na istotu a začal svoju cestu po Európe. „Potreboval som otestovať vybavenie. A dobre som urobil, lebo sa mi hneď začali kaziť kolesá.“ Štart na domácom kontinente však nebol pre Karola vôbec jednoduchý. „Musíte hlavne bojovať s tým, že nemáte každý deň posteľ a teplé jedlo. Nemáte vždy možnosť zregenerovať sa.“ Ale cesta nie je len o spoznávaní krajín a ich kultúry, ale aj o ľuďoch, ktorých na ceste stretnete. Tí vám môžu niekedy spôsobiť aj nemalé problémy. Svoje o tom vie aj Karol: „V Bosne ma zastavil taký holohlavý chlap a začal mi kopať do bicykla, zobral mi chorvátsku vlajku, ktorú začal trhať a kričal, že ma zabije. Utekal som kade ľahšie.“

Tour de Turkey

Z Bosny a Hercegoviny utekal, teda bicykloval, Karol do Turecka. Ešte predtým sa však stretol v Grécku s Helmutom, ďalším vášnivým cyklistom, s ktorým prešiel niekoľko krajín Ázie. S príchodom do iného kraja sa mení nielen kultúra, ale aj podmienky pre cyklistiku. „Turecko je pre mňa jedna z top destinácií na tejto ceste. Je tam vyššia bezpečnosť než v Bratislave, bicykel si tam nechám aj pred obchodom. Nevýhodu Turecka však vidí Karol veľmi jasne: „Nevýhodou sú vysoké kopce, do ktorých šliapete aj 8 hodín a ich koniec je stále v oblakoch.“ Práve po takýchto náročných cyklotúrach padne vhod oddych v typických tureckých kúpeľoch, avšak aj s miestnou špecialitou. „Majú tam šváby, ktoré tam voľne behajú, no oni to majú za posvätné kúpeľné zvieratko.“ Aj keď mnohí z nás možno považujú Turecko za nebezpečnú krajinu, Karol má celkom iné skúsenosti. „Nechal som si v jedných kúpeľoch bicykel a išiel som na 23 dní stopovať po Turecku. Majiteľ tých kúpeľov vystavil môj bicykel aj s batožinou do stredu hlavného vstupu a bicyklu sa za 23 dní nič nestalo. U nás by bol za 30 minút vybavený,“ smeje sa Karol.

„Povedal som si, že je lepšie raz zažiť, ako desaťkrát vidieť na Google Maps.“

Pozor, traktor na ceste!

So vstupom na iránsku pôdu prichádzajú na expedícii aj prvé veľké problémy.  Tie majú niekedy aj príchuť jemnej bizarnosti. „V Iráne je veľa áut a vodiči nevedia jazdiť. Čo je však horšie, tie autá sa samovznieťujú, pretože nespĺňajú žiadne bezpečnostné štandardy,“ hovorí Karol o bezpečnosti cestovania v Iráne. Práve tá sa mu stala aj osudnou. „Išli sme vyprahnutou iránskou krajinou a zrazu bum, traktor pristál na mne a už som bol v nemocnici. Prišli policajti, že röntgen počká a musím vyplniť papiere. Tak sme sa chvíľu hádali o prioritách života, no nakoniec som skončil na röntgene. Ten mi však spravili zle, takže nezistili, že som mal odštiepený kus kosti. Ale čo človek nevidí, srdce nebolí, takže som sa rozhodol pokračovať ďalej v ceste,“ spomína na okolnosti nehody Karol. Pár dní regenerácie, oprava bicykla a skoro všetky minuté peniaze. A problémy pokračovali, tentokrát  s vízami. „Jednou z vecí, s ktorou bojujem na ceste najviac, sú práve víza. Vybavovať víza do Uzbekistanu bol veľký boj. Niekoľkokrát sme chodili na ambasádu a nakoniec sme sa nejako dostali cez ich vízovú mafiu.“ Hoci Irán nepriniesol Karolovi veľa šťastia, jeden dôvod na radosť predsa len mal. Deň, kedy dosiahol prvých 10 000 km.

Úplne iný svet

Presne tak popisuje Karol Turkmenistan. „Táto krajina je veľmi nebezpečná a nikomu by som ju na cyklistiku neodporučil.“ Ani pobyt v Uzbekistane však nepriniesol veľa pokoja. Opäť tu boli problémy s vízami. „Zatkli nášho agenta, u ktorého sme si nechali vybavovať víza do Indie.“ Nastala tak zložitá situácia, kedy obom skončili víza v Uzbekistane, no nemali ani víza do Indie. „Hovorili sme si, že nás vyhostia, no nemajú nás kam pustiť.“ Zobrali teda situáciu do vlastných rúk a začali si víza vybavovať sami. No to by nebola Ázia, aby opäť nepriniesla ďalšiu kuriozitu. „Indovia vymysleli najnovší typ online application, ktorú potom musíte osobne priniesť,“ smeje sa na celej situácii Karol. Víza sa im nakoniec podarilo získať a práve v Indii sa končí spoločné dobrodružstvo s Helmutom.

 „Hovorili sme si, že nás vyhostia, no nemajú nás kam pustiť.“

Na scénu prichádza žena

„Karol ma už od začiatku pripravoval na tie vysoké kopce, no pre mňa, ako pre človeka, ktorý nikdy predtým takto nebicykloval, to bolo veľmi ťažké“, hovorí Karolova priateľka Heni, ktorá je okrem iného aj študentkou FMK. Doteraz spolu prešli 7 krajín a len nedávno sa vrátili zo spoločnej 3- mesačnej cesty po Číne a Nepále. „V Číne sme prešli skoro 3000 km a v Nepále sme absolvovali výstup na Annapurnu, kde sme dosiahli vrchol 4120 m.n.m.“ Po náročnom a dlhom cestovaní si obaja dopriali spoločnú dovolenku na Srí Lanke. „Boli sme sa pozrieť na jednom z najvyšších vrchov Srí Lanky, na ktorý vystúpil aj sám Budha. Na túto horu vedú dve cesty, pričom Karol vymyslel, že my pôjdeme tou dlhšou, ktorá mala 12 000 schodov. Začali sme na obed a skončili sme o 22:00,“ spomína s úsmevom Heni. Aj keď sama priznáva, že začiatky boli pre ňu veľmi ťažké, Karolov spôsob života ju veľmi obohatil. „Beriem realitu úplne inak. Bežný život je pre mňa teraz oveľa jednoduchší.“

V krajine Hobitov

Nový Zéland sa niesol pre Karola hlavne v znamení pokoja a príjemného cyklistického zážitku. „Nádej do života mi dávala práve tá krásna príroda, skvelí ľudia a možnosť vychutnať si cyklistiku na ceste bez áut.“ Táto krajina, okrem toho, že sa považuje za jednu z najkrajších na svete, je aj plná extrémov. Pre Karola boli najväčším problémom najmä veľké vzdialenosti jedného mesta od druhého. „Nosil som so sebou veľa jedla a kým neboli búrky, tak som kempoval v prírode.“ A tá je na Novom Zélande veľmi rozmanitá. „V jednu chvíľu bicyklujete v džungli, o dve hodiny na to sa ocitnete pod ľadovcom, potom si zas vychutnávate more. Bolo to pre mňa fascinujúce.“ Kvôli nehode v Iráne a čiastočnej strate financií musel Karol skrátiť svoj pobyt na Novom Zélande, no ako sám tvrdí, určite sa tam ešte vráti a dokončí ho.

V krajine protinožcov

Z Nového Zélandu si to Karol namieril rovno do horúcej Austrálie. Aj tu mal šťastie na dobrých ľudí, ktorí mu pripravili jedlo a pohostili ho miestnymi špecialitami. „Najlepšie jedlo, aké som počas mojej cesty jedol, bol steak z kengury.“ Austrália je však aj divoká krajina plná jedovatých tvorov, ktoré boli Karolovým úhlavným nepriateľom. „Ráno treba vysypať topánky a poobzerať všetky diery, či tam nie je škorpión. Párkrát som ho totiž zazrel behať okolo stanu.“ Najťažší úsek Austrálie prišiel od Adelaide smerom do Perthu. Táto časť Austrálie je známa tým, že tu nerastú žiadne stromy a široko ďaleko nič nie je. „Najdôležitejšie je urovnať si to predtým v hlave, lebo keď idete po ceste, na ktorej nič nie je, môže to byť dosť krízové.“ Jediným spôsobom, ako si na tejto ceste zaobstarať jedlo, boli tzv. roadhouse-y. „Sú veľmi drahé a nič tam nie je. Preto som sa na túto cestu vydal s 80 kg batožinou plnou jedla a s ruksakom na chrbte, kde som mal 12 litrov vody navyše.“ Aj napriek vysokým cenám je so svojím 3 mesačným pobytom v Austrálii spokojný.

 „Najlepšie jedlo za celú cestu bol steak z kengury.“

Jeden prešiel, dva zostávajú

Prvý rok svojej cesty ukončil Karol v Austrálii. Ten druhý začal v Nepále a Číne a pokračuje juhovýchodnou Áziou. Po prvom roku strávenom na cestách prichádzajú aj prvé pocity a bilancie. „Som spokojný, a dokonca mi to dalo viac, ako som pôvodne očakával. Každý deň je to nové dobrodružstvo a stretávam mnoho zaujímavých ľudí. A cez týchto ľudí objavujem aj sám seba a spoznávam, ako to vo svete naozaj funguje.“ Zo svojej cesty si Karol odskočil na pár dní na Slovensko, a tak nás zaujímalo, či po čase strávenom doma s rodinou sa mu chce znova odísť. „Nie je to o tom, či sa mi chce ísť ďalej, skôr sa mi tu nechce stagnovať.“ Na Slovensko prišiel odprezentovať aj svoju knihu World Bike Travel Chronicles, ktorá zachytáva prvý rok cesty okolo sveta a na ktorú je, ako sám hovorí, veľmi hrdý. „Kniha má 532 strán a je plná fotiek a príbehov z prvého roku cesty. Pracoval som na nej 500 hodín a je to exkluzívna verzia, ktorá však nie je na predaj.“ Aj po skončení cesty sa chce Karol naďalej venovať cyklistike. To, či ostane žiť na Slovensku, si však podľa vlastných slov musí ešte premyslieť.

Pár zaujímavých čísel o ceste 

• 26 769 prejdených kilometrov
• 1530 hodín v sedle bicykla
• 189 965 nastúpaných výškových metrov
• 7 zničených kolies
• 1780 km prejdených taxíkom
• 51,2 °C najvyššia dosiahnutá teplota v Nepále
• 70 km/h najrýchlejšia jazda na bicykli
• 2000 € za víza a poplatky
• 67 kg maximálna váha bicykla aj s batožinou
• 5000 € za letenky a iné dopravné prostriedky
• 2 dni bez jedla
• 7000 € za techniku na dokumentovanie a spracovanie fotiek

KAROL VOLTEMÁR (30) pracuje v oblasti internetového marketingu a venuje sa e-shopom s hračkami a pneumatikami. Pôsobí ako konzultant pre rôzne e-shopy a venuje sa aj školeniam pre oblasť IT. Okrem toho je zakladateľom online magazínov, zameraných na cestovanie a cykloturistiku. Svoje tri najväčšie vášne – cestovanie, cyklistiku a fotografiu spojil v roku 2013 do projektu World Bike Travel a vydal sa na cestu okolo sveta na bicykli. Viac informácií o jeho ceste nájdete na na www.worldbiketravel.sk.

Jeden z najbežnejších spôsobov prespávania počas Karolovej cesty

Aj takéto prírodné krásy Karol na svojej ceste stretáva

Karol stretol Helmuta počas svojej cesty a bicyklovali spolu 4 mesiace

Jedna z mnohých mešít v Iráne

Milión v jednej ruke, milión v druhej ruke. Aj takto vyzerá výber peňazí v Uzbekistane

Karol so svojou priateľkou Heni počas dovolenky na Srí Lanke

Kvôli veľkému výskytu hmyzu musel Karol v Austrálii využívať počas jazdy sieťku

Karol s Helmutom počas svojho návratu na Slovensko.

Karol a Heni počas 3-mesačnej bicyklovačky v Číne

Prvý rok svojej cesty okolo sveta ukončil Karol práve v Austrálii