V Cestovateľskom kine predstavíš Čínu. Ide o jednu z najväčších, najrozmanitejších krajín sveta. Na čo sa zameriaš v prednáške?

Adrián Drugda: Vždy sa sústredím na nefalšovanú prednášku o krajine, ktorú prezentujem. Keď som začínal, prikrášľoval som, vypichoval len to naj a top, aby som krajinu tak povediac predal. Teraz to vidím inak a je to krok vpred – vidieť a popisovať veci komplexnejšie. Zvlášť ak krajina ako Čína ponúka naozaj všetko zo všetkého. V prednáške sa zameriam na mestá, pamiatky, históriu a mentalitu Číny a Číňanov. A, samozrejme, aj na pikošky. Po rokoch sa mestá a pamiatky zovšednia, ale mentalita a filozofia ktorejkoľvek krajiny ma nikdy neprestanú udivovať, pretože každý človek je iný, originálny, žijúci na najrôznejších miestach po svete.

 Ako cestovateľ máš rád Južnú Ameriku a exotické krajiny. Ako si sa dostal do Číny? Čím je táto krajina exotická napríklad pre slovenských turistov?

A.D.: V podstate profesionálne som sa najprv dostal do Číny a až potom do Ameriky. Čína bola vlastne jedna z prvých krajín, v ktorých som sprevádzal a spoznával. Jednoducho ma tam poslali z práce. Krajina je to neskutočne rôznorodá, ale tiež na míle vzdialená Európe a európskemu mysleniu. Systém rozprávania a písma je úplne iný, Číňania vo všeobecnosti nehovoria žiadnym iným jazykom. Filozofia a náboženstvá sú iné ako u nás, rovnako ako aj strava a spolunažívanie, aj keď sa čoraz viac hovorí o globalizácii. Neviem, či na to bude čas neskôr, tak to poviem teraz, a to, že som mal skvelých učiteľov a nedá mi nespomenúť Mareka Ivana – odborníka na Čínu, ktorý mi pootvoril dvierka do užších detailov o krajine a ktorý opakovane dokazoval, že trvá roky získať naozaj objektívny pohľad na krajinu.

Čína je u nás známa najmä vďaka spojeniu Made in China. Čo je pre teba také typické pre túto krajinu? Na čo môžu byť hrdí?

A.D.: Pracovitosť a húževnatosť. Pracovití, bežní ľudia bez privilégií len ťažko uniknú modernej forme otroctva. Možno so mnou niekto súhlasiť nebude, ale Made in China je vo svete neskutočným spôsobom synonymom otroctva. Všetko, čo v USA stojí menej ako päť dolárov, je dovezené cez pol sveta z Číny či juhovýchodnej Ázie. Pre Čínu je typický rast, posun vpred, moderna a nasadenie. Do všetkého sa púšťajú veľmi sústredene, pod železnou rukou tamojšieho režimu, preto sa veľa projektov končí pred deadlinom.

O Číne sa hovorí aj to, že tento najľudnatejší štát sveta by mal byť na zozname každého cestovateľa. Prečo by ho mali navštíviť?

A.D.: Pretože v Číne sa dá cestovať roky a neuvidieť všetko. Každý cestovateľ by si mohol rezervovať dva či tri týždne na získanie aspoň základných vedomostí. Čína je tiež tretia najväčšia zem, čo sa týka rozlohy. Okrem tej neskutočnej komplexity ľudí, kultúry, histórie a moderny tam nájdeme púšte, pohoria, moria, ostrovy,… no všetko.

Čo máš ty osobne rád na tejto krajine?

A.D.: Kontrast oproti stereotypu, ktorý môže Stredoeurópan pociťovať. Poviem príklad: u nás berieme Číňanov vo všeobecnosti ako strohých predavačov lacného tovaru alebo prevádzkovateľov reštaurácií a rýchlych občerstvení. V Číne sa tí istí ľudia chcú s vami neraz odfotiť, sú veľmi zhovorčiví. Pre nich sme ako Európania raritou. Okrem toho ma fascinujú rýchlo rastúce mestá, ktoré sa ťahajú do výšky. Myslím si, že s Čínou treba počítať, oproti nej svet zaspal na varínoch.

Adrián Drugda

je rodák z Bratislavy, ktorý ako profesionálny sprievodca brázdi Kubu, Latinskú Ameriku a ďalšie exotické krajiny. Na tento cestovateľský kolotoč nastúpil pred jedenástimi rokmi a odvtedy prešiel viac ako 50 krajín sveta. Má rád dobrodružstvo a tvrdí, že človeka najviac obohatí cestovanie, ale len pokiaľ môže kultúru inej krajiny pochopiť nielen hlavou, ale aj srdcom.

Kedy? Streda 15.2.
Štart: 20:00 hod.

Link na event

Diváci sa tak prejdú pomedzi pestrofarebné domčeky, navštívia najsevernejšie hlavné mesto sveta Reykjavík a spoznajú národ so svojským zmyslom pre humor, ktorý vystihuje napríklad príslovie: „Je lepšie chodiť bosý, ako bez kníh“. Životný rytmus, ktorý určujú nekonečné lávové polia, nezbedné sopky, stovky vodopádov a tisícky oviec, priblíži cestovateľka Eva Rosíková.

„K mojim „turistickým“ favoritom patrí ľadovcová lagúna Jökulsárlón. K tým menej známym zase novootvorené termálne kúpalisko v Höfe, ktoré má dizajn á la „infinity pool“, pričom vstupné je tam smiešnych päť eur,“ hovorí Eva Rosíková, ktorá na Island začala chodiť už v roku 2002 a odvtedy túto krajinu navštívila asi 25-krát. Počas svojich ciest počula aj množstvo mystických príbehov či bájok, ktoré sú na Islande populárne. „Mojím najobľúbenejším príbehom je asi ten o tilberim – zvláštnom stvorení, ktoré kradlo mlieko a vlnu. Patrí do kategórie „čarodejníci alebo ako na Islande zbohatnúť”,” približuje Rosíková, podľa ktorej na ostrove možno nájsť aj dobrú kuchyňu, napríklad fantastické jahňacie steaky.

Eva Rosíková

je dlhoročná spolupracovníčka dokumentárneho cyklu „Cestománie“, sprievodkyňa a nadšená realizátorka netradičných projektov. Miluje šport akéhokoľvek druhu, najlepšie si oddýchne na horách a pri bedmintone a plážovom volejbale. Profesionálne pôsobí v CK SVET.

Kedy: 15.12. (štvrtok)

Štart: 20:00 hod.

Vstup: 3€ v predpredaji v pokladni Kina Hviezda cez pracovné dni od 16:30 do 19:45, v sobotu od 14:30 do 19:45 a v nedeľu od 12:30 do 19:45

Event: www.fb.com/events/1758520127742231

V stredu 16. novembra ju v Kine Hviezda v Trnave predstaví Cestovateľské kino. Návštevníci budú spoznávať skryté krásy východnej Európy aj Ázie so zohraným cestovateľským duom Martinom Navrátilom a Martou Rajkovou. To priblíži a ukáže všetko, čo sa počas pobytu v “hoteli” na kolesách dá zažiť.

Výlet Transsibírskou magistrálou vyvoláva predstavu, že človek len leží a sedí nekonečne veľa dní vo vlaku. Čo všetko sa dá zažiť na tejto trase?

Martin Navrátil: Pre niekoho to nekonečné sedenie môže byť aj krásne. Sedem dní vo vlaku, keď vidíš len brezy, brezy a opäť brezy, môže byť vzrušujúce. Mňa na tom tom lákalo hlavne to, že nielen prejdem celé Rusko, ale aj spoznám ako to Rusko vlastne vyzerá. Veľa cestovateľov navštívi len Moskvu a Petrohrad a myslí si, že tak vyzerá matička Rus. Keď však vidíš ako vyzerajú ruské mestá, dediny a hlavne ich okolie, máš už lepšiu predstavu. Do toho nekonečné debaty o politike a kultúre s miestnymi ti dotvoria celkový obraz, aké to tam vlastne je.

Robí magistrála aj dlhšie zastávky, aby sa cestujúci mohli prejsť?

M.N.: Celkovo trvá Transsibírska magistrála sedem dní a denne idú na trase Moskva – Vladivostok minimálne štyri vlaky. Ide o klasickú linku, vlak urobí počas dňa minimálne tri zástavky. Nejde však o výletnú loď. Vlak zastaví podľa harmonogramu na pár minút v ruskom meste. Preto si treba cestu naplánovať tak, aby ste videli ruské mestá. Vlakové spojenie je tak časté, že to nie je problém. Je to, ako keby ste cestovali na trase Bratislava – Košice, len s tým rozdielom, že to trvá sedem dní.

Koľkokrát ste túto trasu absolvoval? Netrpeli ste ku koncu už ponorkou?

M.N.: Absolvoval som túto cestu osemkrát a nikdy som sa nenudil. Zobral som si ruských klasikov, čítal ruskú históriu a dotváral som si názor. A či som netrpel ponorkou? Zatiaľ nie.

Takéto cestovanie isto prináša aj zaujímavé zážitky a stretnutia.

M. N.: Každým rokom ňou cestuje viac a viac turistov. Napriek tomu, že sa tam nedohovoríte po anglicky, veľa cestovateľov je z USA či Anglicka. Stále veľa Slovákov sa niečoho bojí a ja neviem čoho. Je to absolútne bezpečné a príbehy z 90. rokov o okrádaní sú bezpredmetné. Zážitky sú vždy iné a silné. Žiadne dni neboli nudné. Zážitky sa spájajú s príbehmi ľudí.

Je taký výlet, ak by si chcel dať turista celú trasu, drahý špás?

M.N.: Vôbec nie. Napríklad lístok na trase Moskva – Irkutsk stojí približne 150 eur, čo je asi 77 hodín cesty vlakom. Vôbec nejde o drahé cestovanie. Dokonca, jedlo kúpite na peróne za zlomkové ceny. Na stránke, ktorú sme založili so svojou priateľkou www.travelistan.sk, sme vytvorili e-knihu o Transsibírskej magistrále. Dávame tam všetky potrebné informácie naším čitateľom zadarmo.

Na záver ešte zhrnutie. Ak sa niekto na tento výlet podujme, na čo sa má pripraviť a čo by mu nemalo chýbať v batohu?

M. N.: Netreba žiadnu špeciálnu prípravu a netreba nič. Všetko dostanete na mieste a dobe, kedy ľudia cestovali s paštikami už asi odzvonilo. Tú cestu si treba užiť so všetkým, čo ponúka. Mne nesmie chýbať kvalitná literatúra, aby som zabil čas.

Martin Navrátil a Marta Rajková

je duo, ktoré svoje cestovateľské zážitky nielen žije, ale o nich aj píše a hovorí. Zo svojich ciest publikuje články, uverejňuje fotografie a poskytuje rozhovory v rozhlase i v televízii. Martin bol profesionálnym sprievodcom a navštívil viac ako 150 krajín sveta. Marta zase dlho žila v zahraničí, ovláda štyri jazyky a miluje folklór i cudzie kultúry.

Kedy: 16.11. (streda)

Štart: 20:00 hod.

Vstup: 3€ v predpredaji v pokladni Kina Hviezda cez pracovné dni od 16:30 do 19:45, v sobotu od 14:30 do 19:45 a v nedeľu od 12:30 do 19:45

Event: www.fb.com/events/1767055466894196

Autor: TS

V sprievode cestovateľky a milovníčky Škandinávie Martiny Čamekovej sa návštevníci prejdú z Osla cez oblasť fjordov až na ďaleký sever, od súostrovia Lofoty cez rozsiahle Laponsko až na Nordkapp a ruskú hranicu. Uvidia najsevernejší bod kontinentálnej Európy, polnočné slnko, lov trojkilových kráľovských krabov v Barentsovom mori aj snehobiele pláže.

Na čo sa v Cestovateľskom kine zameriate?

Martina Čameková: Nórsko je obrovská krajina a chcela by som ľuďom ukázať prierez toho, čo ponúka. Ukážem aj také miesta, ktoré mnohí navštívili a sú až notoricky známe, napríklad Troliu cestu či Geirangerfjord. No sústrediť sa chcem najmä na odľahlejšie regióny Laponska a súostrovie Lofoty, kam masy turistov nechodia. Za posledné dva roky som trikrát prešla túto oblasť až po ruský Murmansk a je to paráda.

Aká bola vaša prvá návšteva a prvé dojmy z krajiny? Prečo ste sa vlastne do Nórska vybrali?

 Vždy som bola prírodný typ a Škandinávia ma odmalička fascinovala. Keď som mala 17 rokov, šli sme s kamoškou v lete do Nórska pracovať na farmu a cestovať. Odvtedy Nórsko milujem. Páčil sa mi systém, ako všetko funguje a ako ľudia žijú. Aj keď sú na odľahlej farme, majú všetko a žijú bez stresu. Podporí ich štát, nemajú existenčné problémy a majú viac času na seba.

V čom je najväčšia sila tejto krajiny, ktorú môže vo vzťahu k turistom či cestovateľom ukázať?

Príroda. Tá nie je nikde v Európe krajšia ako tu. Hlavne tá obrovská plocha, všade by ste mohli stráviť aj týždeň, pretože naozaj všade je nádherne. Hory a more v spoločnej kombinácii sú pre Slovákov to najväčšie lákadlo. Ďalšia výhoda je neskutočná dostupnosť krásnych miest. Nepotrebujete šliapať tri dni za krásnym výhľadom a pokojnou scenériou. Jednoducho sa tam zastavíte autom. A vďaka tej veľkej rozlohe ľahko nájdete miesta, kde bude to vaše auto jediné na ceste.

Ktorú časť Nórska máte rada a prečo?

Ťažko vybrať oblasť, no najradšej mám asi oblasť okolo Lomu, kopce okolo neho. Sú tam nádherné miesta na turistiku a adrenalínové športy (rafting aj jaskyniarstvo) a skvelí ľudia, ktorí sú ochotní dať vám i posledné. Mýtus o chladných Škandinávcoch tu teda neplatí. Najkrajšie na pohľad je asi na Lofotách. A najväčší kľud asi v okolí laponského Karasjoku. Oslo je zase podľa mňa najkrajšie moderné európske hlavné mesto. Všetky tie miesta sú mojou srdcovkou a ťažko vybrať jedno.

A akú trasu alebo aké zastávky by ste odporučili návštevníkom, ktorí idú do Nórska prvýkrát?

Oslo – jeho novú promenádu vo štvrti Akerbrygge a fantastické múzeá na poloostrove Bygdoy – tu človek lepšie pochopí nórsku húževnatosť aj históriu. A potom určite klasický okruh prírodou južného Nórska cez dolinu Romsdalen k fjordom do Geirangeru a odtiaľ prechod vnútrozemím cez tunely a výhľady na ľadovce až do malebného Bergenu.

A čo by si nemali zabudnúť zobrať so sebou?

Otvorené oči a myseľ (úsmev). Ja sa snažím ľudí naučiť, že sa na svet dá pozerať nórskymi očami – s hrdosťou, ale aj s pokorou voči prírode, vlastnej krajine a ľuďom, ktorí v nej žijú. Ale hlavne sa vám zíde nepremokavá bunda. Šance, že bude aspoň raz pršať, sú stopercentné.

Martina Čameková

vždy inklinovala k cestovaniu. Miluje severskú prírodu a mentalitu Škandinávcov. Vyštudovala švédčinu, po škole ju zavialo do Ekvádoru a pustila sa do španielčiny. Desať rokov sprevádza klientov po Škandinávii, na Islande, Grónsku, ale aj po iných kútoch sveta. Maťa je akčný typ, ktorý prijíma všetky výzvy a neobsedí na jednom mieste ani minútu. Najradšej zo všetkého robí novú stopu v čerstvom prašane.

Kedy? Streda 19.10.

O koľkej?  20:00 hod.

Vstup: 3€ v predpredaji v pokladni Kina Hviezda cez pracovné dni od 16:30 do 19:45, v sobotu od 14:30 do 19:45 a v nedeľu od 12:30 do 19:45

Event: www.fb.com/events/1683587445293053

Autor: TS

Ako by ste cestovateľom opísali toto miesto v stručnosti?

Madagaskar je krajina, ktorú odporúčam najmä dobrodružným cestovateľom, ktorí sa nestratia, vedia, čo všetko cestovanie obnáša, nepotrebujú civilizačnú infraštruktúru a majú veľa času. Je to miesto, kde sa dá nádherne žiť v prítomnosti.

Kedy a prečo ste prvýkrát navštívili Madagaskar?

Prvýkrát to bolo s filmársko-bádateľskou expedíciou v apríli 2010. Na Madagaskare sme strávili takmer mesiac a následne ešte päť dní na ostrove Maurícius, kde sme bádali po Beňovského stopách a točili dokumentárny film. Z tejto cesty vznikol kratší dokument Po stopách Mórica Beňovského. Pôvodný zámer natočiť celovečerný dokument o našej historickej osobnosti sa podaril až o dva roky neskôr, keď sa s podporou AVF a v koprodukcii s RTVS podarilo vyprodukovať film Móric Beňovský žije! (s režisérkou Lenkou Moravčíkovou-Chovanec).

Čo ste si pred prvou návštevou prečítali o tejto krajine a čo ste si pomysleli, keď ste tam prvýkrát prišli?

Od roku 1998 som precestoval veľa zaujímavých krajín, najmä v Južnej Amerike a v Ázii. Pred cestou na Madagaskar som prečítal Beňovského Pamäti a cesty, Madagaskarský denník od Keleho a Musila a mal som naštudované mnohé historické súvislosti, ktoré sa týkali Beňovského, ako aj špecifiká Madagaskaru ako krajiny. Na prvej expedícii sa s nami okrem filmového tímu zúčastnil aj Miro Musil, ktorý bádal po Beňovskom spolu s Ferom Kelem na Madagaskare ešte v roku 1996. Vďaka Mirovi sme mali na ostrove veľa osobných kontaktov a podarilo sa nám aj navštíviť „veľkého“ kráľa kmeňa Antakarana. Madagaskar si ma naplno získal už pri prvej ceste.

Ste riaditeľom neziskovej organizácie Združenie Mórica Beňovského. Poznajú miestni tohto Slováka – kedysi ich kráľa?

Miestni Malgaši sa históriou príliš nezaoberajú, žijú v prítomnom čase, mnohí nepoznajú ani svojich významných kráľov Merina a často ani nevedia, kedy sa narodili. Raz ma sprevádzal starší sprievodca menom Nayel a keď mi ukazoval svoj preukaz sprievodcu, v kolónke narodený mal napísané okolo roku 1959. A to bol sprievodca, čo už vedel niečo viac ako len miestni domáci. Každopádne, kto chce a venuje sa na Madagaskare histórii, narazí aj na Beňovského. V štyroch mestách má ulicu, respektíve námestie. A pritom Malgaši po osamostatnení sa od Francúzov veľa ulíc s francúzskymi osobnosťami premenovali, ale nášho Mórica si nechali. Napríklad najvýznamnejší malgašský pivovar Three Horses Beer sa nachádza v meste Antsirabe práve na Beňovského ulici. Rukopisné dôkazy po Beňovskom nájdete v národnom archíve v Antananarivo, ale aj v meste Port Louis na ostrove Maurícius, kde bola v tom čase hlavná základňa Francúzov v Indickom oceáne. Sprievodcovia v oblasti, kde Beňovský pôsobil, majú o ňom informačné materiály a dostal sa aj do niektorých učebníc pre školy, v čom by sme sa mohli inšpirovať aj u nás na Slovensku. Ľudia na Madagaskare, s ktorými sme v intenzívnom kontakte, poznajú Beňovského veľmi dobre.  

Čo je na Beňovskom zaujímavé, čo ani my doma nevieme?

Nuž, niekto to doma nevie a niekto vie. Je toho naozaj veľa, na celú knihu. Je napríklad zachovaná korešpondencia – sedem listov – medzi Móricom Beňovským a Georgeom Washingtonom, kde Beňovský ponúka Američanom svoj projekt pomoci v boji za nezávislosť USA. Málokto vie, že Beňovský bol priekopníkom meteorológie na Madagaskare, alebo že predkladal Márii Terézii projekt riečneho prepojenia z Komárna do Rijeky, alebo že založil spoločnosť na výrobu lodných plachiet.

Hovoríte, že filozofia a spôsob života ľudí na Madagaskare sa od čias Beňovského veľmi nezmenili. Ako tam vlastne žijú? Čo ich živí, zabáva, zaujíma?

Spôsob života Malgašov určuje predovšetkým klíma, ktorá je teplá a priaznivá pre pestovanie plodín. Väčšina Malgašov žije pri pobreží, kde majú dostatok rýb a morských živočíchov. Starajú sa o svoje ryžové políčka, o svoje zebu (kravy), hydinu, kozy, niekde aj prasatá. Žijú skromne, ale nehladujú. Často nemajú žiadne zamestnanie a teda ani žiadny peňažný príjem, a preto je to v odľahlých oblastiach najmä o výmene tovaru a produktov. Stavajú si jednoduché chyžky z dreva a palmových listov, ktoré im často úplne zničí cyklón a tak ich stavajú odznova. Žijú svoj život plný zaujímavých animistických zvykov, tzv. tabu (malgašsky fady), radi sa zabávajú, tancujú, spievajú a všetci sú presvedčení, že bieli ľudia sú veľmi bohatí a nevedia, čo s peniazmi.

A čo napríklad kuchyňa? Majú nejaké tradičné špeciality ako my halušky?

Základom potravy na Madagaskare je ryža. Trikrát denne ryža po celý rok. K tomu majú rôzne prílohy rastlinného charakteru, šťavy alebo vývary a k tomu ako mäsovú zložku väčšinou rybu alebo hydinu. Aj keď niektorí nejedia hydinu, lebo je to pre nich fady (zakázané). Keď majú veľký sviatok, napríklad exhumáciu svojich zosnulých príbuzných, zabijú býka a majú oslavu vary-zebu-rum (ryža-hovädzie-rum). Veľký vplyv na kuchyňu tu majú Číňania, ktorých sem priviali, tak ako všade inde na svete, najmä obchodné cesty. Na horniakoch v centrálnej oblasti, kde je vyššia životná úroveň, vedia pripraviť výborné steaky, ponúknu aj kačaciu pečienku a mnohé ďalšie špeciality, ktoré tu zaviedli Francúzi. Na Madagaskare sa dá pochutiť aj na jogurte a najmä na tropickom ovocí ako mango, liči, ananás či kokos.

Madagaskar je bohatý na faunu a flóru. Máte v pamäti nejaký obraz z tohto ostrova, ktorý sa vám pri zmienke o Madagaskare okamžite vynorí?

Čo sa týka flóry, sú to jednoznačne baobaby. Poznám miesta, kde turisti vôbec nechodia a kde sú tie stromy naozaj úžasné. No a zvieratká? Teraz sme boli v národnom parku Andasibe, tam mi na hlave a pleciach pristáli tri zvedavé lemury. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Na ostrove žije nespočetné množstvo druhov chameleónov, žiab a vtákov. O Madagaskare sa hovorí, že to nie je jedovatý ostrov, kde vám hady a pavúky neublížia. Na druhej strane je fenoménom Madagaskaru aj krokodíl. V dedine, kam chodíme hľadať Beňovského hrob, sa pred dvomi rokmi rozvodnili rieky a krokodíly premigrovali bližšie k obydliam. Krokodíl tam vtedy usmrtil osemročné dievčatko zo školy, ktorú osobne navštevujem a podporujem.

Vlado Dudlák

je okrem iného aj riaditeľom neziskovej organizácie Združenie Mórica Beňovského. Venuje sa organizovaniu expedícií, vysokohorskej turistike, ultra behom, bádaniu, filmovej tvorbe a dokumentaristike. Od roku 2010 sa intenzívne venuje bádaniu a téme Mórica Beňovského a na Madagaskare zorganizoval niekoľko bádateľsko-filmárskych expedícií, z ktorých vzišli štyri dokumenty. „Precestoval som v živote viac krajín, len Madagaskar si ma však dokázal získať tým spôsobom, že sa tam už šesť rokov stále vraciam,“ hovorí Dudlák.

Štart: V stredu 20.7. o 21:30 hod. (v prípade zlého počasia sa podujatie presunie do Kina Hviezda)

Vstup: 3€ v predpredaji v pokladni Kina Hviezda cez pracovné dni od 16:30 do 19:45, v sobotu od 14:30 do 19:45 a v nedeľu od 12:30 do 19:45

Event: https://www.facebook.com/events/1558102744493774/

Autor: TS

Matematika popularity

„Čo na tomto formáte ľudí tak zaujíma?” pýtal sa ma prednedávnom jeden z vystupujúcich. „Ja by som na niečo takéto nešiel,” smial sa pred tým, než zhasli svetlá a publikum sa vďaka fotografiám za pár sekúnd bez použitia dopravných prostriedkov dostalo na juhoamerický kontinent. Dvojtýždňová dovolenka nestačí na to, aby ste dostatočne spoznali danú krajinu.

Zuzka Lobotková z Kulturmarketu, ktorý stojí nielen za CK, ale aj za ďalšími úspešnými formátmi vysvetľuje, prečo ľudia chodia do kina či baru pozerať fotky a počúvať cudzie príhody. „Pre niekoho je to o spomienkach na vlastné cestovanie, pre iného zase akási príprava na cesty, pre ďalšieho len niečo zaujímavé, príjemný a užitočný spôsob, ako stráviť večer,” hovorí. So Zuzkiným rozdelením súhlasí aj dlhoročný cestovateľ Adrián Drugda, ktorý o svojich skúsenostiach zo zahraničia rozpráva aj pred publikom. „Myslím, že mnohí ľudia chcú aspoň virtuálne pocestovať svet s vidinou toho, že jedného dňa si danú oblasť prejdú sami,” dodáva Adrián, ktorý má za sebou viac než 30 prednášok.

Fakty nestačia

Pred stovky ľudí si však nemôže sadnúť hocikto. Ak máte záujem o takúto formu prezentácie svojej letnej dovolenky v Chorvátsku, je mi ľúto. Nemáte šancu, pretože o krajine môže naozaj dôkladne a uveriteľne porozprávať iba človek, ktorý v nej nechal časť života a nebýval v all inclusive hoteli. Najčastejšie sú to sprievodcovia cestovných kancelárií, ale aj backpackeri. Lenže ani to nestačí. „Dobrý rozprávač musí udržať publikum vzrušené po celý čas od prvej minúty až do konca, no nie nasilu. Dôležitá je prax aj sebadôvera. Synonymom cestovania je pre mňa vzdelanie a vzrušenie, ktoré by malo byť cítiť po celý čas,” rozpráva Adrián špecializujúci sa na Mexiko. Dokonalosť a úplnú spokojnosť publika však dosiahne ten, kto využíva zábavu i poučenie. „Nikoho nezaujíma, kedy bola postavená istá budova, ale keď poviem, že tam v tom okne býval Elvis, každý hneď zbystrie,” radí Adrián, ktorý sa inšpiruje aj sledovaním profi spíkrov na internete. Na záver netreba zabúdať ani na vizuálnu stránku prezentácie. Fotografie by mali ľudí očariť a dôležitá je aj ich výpovedná hodnota.

Exotika funguje

Pojem exotika naberá v tomto prípade úplne iný rozmer. Nejde len o krajiny, v ktorých rastú palmy a skáču klokany. Divákom sa páčila Transsibírska magistrála, ale aj bájny Island. Vyzerá to tak, že ľudia prídu na čokoľvek. „Máme pomerne veľa tipov na to, čo momentálne „letí”, tak tam je to jednoduché. Prírodne krásne krajiny ako je Island, Nový Zéland, Nórsko, ale aj krajiny, ktoré zaujímajú skôr svojimi reáliami – Afganistan alebo Severná Kórea. Pomáhajú nám však aj samotní cestovatelia, ktorí navštevujú aj netypické miesta,” vysvetľuje selekciu Lobotková. Z rozprávania o cestovaní sa podľa Adriána vyžiť nedá. „Na Slovensku je častý a tiež mylný syndróm, že všade je lepšie. Chcem to vyvrátiť a priblížiť ľuďom svet taký, aký je. Hovoriť o krásnych veciach, ale neprikrášľovať. Slovensko je krásne, svet je krásny,” uzatvára svoje rozprávanie Adrián. O chvíľu totiž začína svoju prednášku a už teraz stoja pri ňom ľudia so zvedavými otázkami, aj keď na diskusiu je čas až po prezentácii. Až teraz som pochopila, prečo je fajn výjsť si von na cestovateľskú prezentáciu. V televíznych dokumentoch či písaných cestopisoch totiž na moje otázky nikto nezareaguje.

Kam v Trnave na cestopis?

Kino Hviezda – Cestovateľské kino, 3 €

DKP Berliner – Cestovateľský  večer, 1 €

Leháro – Cestovateľské leháro, zadarmo

______________________________________________________________________

Cestou necestou

Už niekoľko rokov sa teší veľkej popularite cestovateľský festival Cestou necestou, ktorý organizuje dobrodruh Michal Knitl. Ide o putovnú „prehliadku” cestopisov z rôznych kútov sveta po celom Slovensku. Z jedného miesta tak môžu záujemcovia vidieť hneď niekoľko krajín. Tento rok už, bohužiaľ, prebehol v marci. Viac info na www.cestounecestou.sk

V Trnave na Cestovateľskom kine budeš prezentovať Indiu, kde si strávila istý čas. Čo si tam robila?

Indiu som prvýkrát navštívila v roku 2009. Odvtedy som tam bola osemkrát, pričom sa tam v novembri chystám opäť. India to je láska, ku ktorej sa človek musí stále vracať, nech by bol z nej akokoľvek unavený. V Indii som toho zažila mnoho, štyri mesiace som pracovala v multikultúrnom Bombaji na manažérskej stáži, sedem mesiacov som potom pre zmenu strávila v tradičnej Agre na indickej škole s cieľom preniknúť do tajov jazyka tohto národa a v súčasnosti sa tam pravidelne vraciam ako sprievodca slovenských turistov. Indiu človek buď miluje alebo nenávidí. Stredná cesta neexistuje. No ak sa vám raz dostane pod kožu, nezbavíte sa jej a jej karma vás skôr, či neskôr dobehne.

Počuli sme, že si tam študovala aj jazyk hindi. Bolo to náročné?

Každý jazyk, tak ako aj hindi, má svoje pravidlá. Akonáhle si ich osvojíte, ide to už ľahko. Potom to chce len cvik a vytrvalosť. Naučiť sa písať a čítať sa dá zvládnuť sa pár hodín, poprípade dní. Závisí to od osobnej motivácie. Ja som ju spočiatku mala pomerne veľkú, no časom, aj vďaka skostnatenému systému výuky na tradičnej škole, rýchlo opadla, a tak som sa rozhodla investovať svoj čas a energiu radšej do cestovania.

„Netreba mať z jazyka stres, pri návšteve Indie si úplne vystačíte so základmi angličtiny.”

Aj z tohto dôvodu jazyk hindi prakticky neovládam. Čo je do značnej miery spôsobené tiež tým, že nie som jeho aktívnym užívateľom. No stále dokážem písať a čítať, zjednávať ceny na bazároch, či dohadovať sa s rikšiarmi, kam ma majú odviezť. Je to veľmi praktické nielen preto, že bez väčšej námahy vyjednám lacnejšiu (a teda reálnu) cenu, no najmä si pri používaní jazyka hindi získam väčšiu dôveru miestnych a hneď na mňa pozerajú inak ako na ostatných turistov. Sú ústretovejší a milší. Domáci veľmi oceňujú snahu zahraničných komunikovať v ich jazyku. Neplatí to však všade. Na juhu to s hindi radšej neskúšajte, zle by ste pochodili. Predovšetkým v štáte Tamil Nadu, čo ale zase vyplýva z histórie. Aj v jazyku sa tak zrkadlí rôznorodosť, pestrosť tejto krajiny i národa. Každopádne, netreba mať z jazyka stres, pri návšteve Indie si úplne vystačíte so základmi angličtiny.

India pôsobí veľmi pestro – čo sa týka kultúry, gastronómie, spoločnosti i krajiny. Čo teda teba najviac zaujalo v Indii?

Práve tá jej premenlivosť. Že nikdy nie je rovnaká. A aj keď ju človek navštívi veľakrát, stále ho má čím prekvapovať. Človek sa tam nikdy nezačne nudiť, ponúka priehršť stále nových a niekedy aj rozporuplných podnetov. Inšpiruje a posúva na rôznych úrovniach a v rôznych oblastiach. Rozhodne si v nej každý nájde to, čo potrebuje. Zastávam teóriu, že India je veľká učiteľka a každý sa v nej naučí niečo, čo práve má. Ja som sa napríklad bola nútená naučiť trpezlivosti, inak by som to psychicky nezvládla. Stal sa zo mňa väčší flegmoš a už nemám takú tendenciu všetko riešiť ako kedysi. India, alebo Bhárat ako ju domáci volajú, to je jednoducho koketa, ktorá sa neprestajne pohráva s našimi zmyslami, zvádza a provokuje a ani na moment nám nedá vydýchnuť.

Čo by cestovatelia, ktorí sa tam rozhodnú ísť, nemali vynechať alebo zmeškať?

To je veľmi individuálne. Práve preto je India ako krajina tak vyhľadávaná turistami, pretože si tam každý nájde čo potrebuje. Je to extrémna krajina, čo sa týka sociálnych rozdielov, ale tiež aj extrémna čo sa týka diverzity. Možno práve preto oficiálne heslo indickej vlády znie “Jednota vo svojej rozmanitosti.” Však čo iné by sme od tak rozmanitého subkontinentu mohli čakať? Niekoho láka spiritualita, ktorou je zem presýtená. Iného historické stavby, svedkovia dôb dávno i nedávno minulých. Architektúra je obzvlášť krásna, či už sakrálna, alebo architektúra palácov. Niektorí sa najlepšie cítia v prírode, ktorá sa mení od severu na juh. Máte chuť na Himaláje? Alebo ryžové, či čajovníkové plantáže? A čo tak púšť vs. daždové pralesy, alebo radšej pláže? Tu nájdete všetko! A komu by sa málilo, jedna z najstarších kultúr plná zaujímavých zvykov a tradícií má tiež čím zaujať. Je to doslova pulzujúcu mozaika kontrastov.

Je to krajina, ktorá sa nám vďaka globalizácii už nezdá taká vzdialená, ale pritom je to kultúra úplne odlišná od tej našej. Čo teba najviac prekvapilo?

Hmm, to je ťažká otázka, nakoľko mnohé veci už vnímam s odstupom času úplne inak. Viac im rozumiem vzhľadom k tradícii, alebo som si na ne už jednoducho zvykla a beriem ich tak ako sú. Pamätám si ale na svoje prvé strety s touto zemou. Bola to doslova terapia šokom a ako azda väčšina z tých, čo Indiu navštívili, i ja som sa chcela rovno otočiť a ísť naspäť domov. Všetkého sa mi zdalo príliš. Príliš veľa hluku, ľudí, znečistenia, odpadkov, všetko príliš štipľavé, príliš veľká chudoba, či naopak extrémne bohatstvo. A potom to prišlo. To očarenie. S Indiou je to tak, že ak prekonáte počiatočný šok a dáte krajine šancu, pričom je nevyhnutné, aby ste zabudli, alebo aspoň potlačili to zaužívané, čo si každý nesie z domu, a bez predsudkov otvoríte myseľ, ukáže sa vám v najkrajšom možnom svetle. Doslova sa bude pred vami predvádzať. Ale to platí pri cestovaní vo všeobecnosti. Je jedno, či idete do Indie, alebo povedzme vedľa na Ukrajinu.

Martina Trginová

V metropole Bombaj si okúsila pracovnú stáž, no v Indii okrem toho študovala takmer osem mesiacov jazyk hindi, z ktorého získala aj certifikát. Vyzná sa najmä v južnej časti tohto subkontinentu, v Mjanmarsku a na Srí Lanke. Okrem Indie jej učarili aj krásy Islandu a Iránu.

28.10. (streda) Štart: 20:00 hod.

Vstup: 3€ v predpredaji v pokladni Kina Hviezda cez pracovné dni od 16:30 do 19:45, v sobotu od 14:30 do 19:45 a v nedeľu od 12:30 do 19:45

Event: www.fb.com/events/750273391766119