„Veľmi dlho som si ani neuvedomovala, že nejaký problém mám. Klamala som samu seba a usvedčovala sa, že všetko je v úplnom poriadku,“ s týmito slovami nám začala rozprávať svoj príbeh dvadsaťročná Dorota, ktorá si prešla poruchami príjmu potravy (PPP). Na prvý pohľad nevinné poznámky na postavu od spolužiačky na základnej škole u nej spustili životnú etapu, ktorá negatívne ovplyvnila jej vývojové obdobie. Doteraz si presne pamätá celú situáciu v triede a slová, ktoré sa jej dotkli.

Po príchode domov zo školy jej prvé kroky hneď smerovali do kúpeľne: „Zamkla som dvere, vyzliekla sa a postavila pred zrkadlo. Premeriavala som každý kúsok môjho tela a hľadala všetky nedokonalosti.“ Jedna na prvý pohľad nevýznamná poznámka jej vnukla do hlavy myšlienky, nad ktorými nikdy predtým neuvažovala. Semienko vnímania sa ako nie dosť dobrá už bolo zasiate a polievané tým, že tomu naozaj začala veriť.

Príčiny vzniku poruchy príjmu potravy

Vo všeobecnosti neexistuje len jeden dôvod, ktorý by zapríčinil vznik poruchy príjmu potravy. „Spúšťačom je súbor viacerých rizikových faktorov. Patrí k nim napríklad genetická predispozícia, osobnostné črty ako negatívna afektivita, nízka flexibilita, perfekcionizmus, povaha, ale aj veci, ktoré nás ovplyvňujú počas detstva a dospievania ako narušené vzťahy v rodine, traumatické skúsenosti alebo tlak na výkon a štíhlosť, ideál krásy či sociálne siete,“ vysvetlila zakladateľka a riaditeľka organizácie Chuť žiť Valentína Sedileková. Každý ľudský organizmus reaguje na vypäté situácie odlišne. Podľa farmaceutky Adriány Fechovej častým motívom hlavne u mladých ľudí je túžba páčiť sa okoliu, snaha získať uznanie, obdiv a nátlak prispôsobiť sa trendom.

Porucha stravovania často predstavuje pokus o zvládanie hlbších emočných problémov, ktoré v danom veku človek nedokáže prekonať iným spôsobom. Ľudia trpiaci PPP sa často snažia získať dokonalú kontrolu nad vlastným telom. Pocit moci, kontroly a úspechu v nich vyvolávajú práve prísne diéty, nadmerné cvičenie a následná manipulácia s hmotnosťou.

Tieto emócie už predstavujú akúsi drogu, ktorá časom nahrádza všetky ostatné záujmy a stáva sa hlavnou náplňou života. Dorota tiež priznala: „Nedokázala som myslieť na nič iné ako číslo na váhe. Potrebovala som ukázať, že dokážem byť chudšia ako všetky moje spolužiačky. Začala som prehnane trénovať a behávať. Desiaty som v škole dávala spolužiakom alebo vyhadzovala. Porcie na tanieri som zmenšovala až som okrem mandarínky, ryžového chlebíka a pár gramov proteínu nejedla nič.“

Váhu síce strácala, no svoje telo nemala rada v čoraz väčšej miere. Čím viac chudla, tým v nej rástol väčší pocit, že má kilá navyše. V tomto začarovanom kruhu klamstiev a výčitiek strácala aj sociálny život. Čas s kamarátmi sa spájal s jedlom, kávou alebo inými nápojmi, z ktorých kalórie jej hlava hneď prepočítavala.

Chlapcov spoločnosť stigmatizuje

Najviac rizikovú skupinu tvoria deti a adolescenti, teda vo veku mladej dospelosti. Valentína Sedileková doplnila, že to ale nie je pravidlom a poruchami trpia rovnako osoby staršie ako 30 rokov alebo dokonca mladšie ako 8 rokov. Zároveň vyvrátila mýtus, že týmto ochorením trpia len dievčatá a ženy: „Síce PPP predstavuje väčšinovo ženské ochorenie, no postihuje aj mužov a chlapcov, ktorí tvoria približne 10 až 15 % pacientov.“ V oblasti duševného zdravia prevláda stigma spojená s rodovými stereotypmi.

V organizácii Chuť žiť sa stretávajú s rôznymi poruchami príjmu potravy. Od tých najznámejších ako anorexia, bulímia, záchvatové prejedanie až po ortorexiu a nešpecifické poruchy či nezdravý vzťah k jedlu, čo ešte nemusí byť porucha.

Pandémia podporila PPP

Zakladateľka Valéria Sedileková nám prezradila, že od založenia organizácie v roku 2018, zaznamenávajú vyšší počet klientov. Dodala, že veľký podiel na náraste za posledný rok mal aj Covid-19: „Pandémia spôsobila nárast výskytu porúch príjmu potravy až o 25 %. Nielenže narušila denné fungovanie, ale zvýšila stres a úzkosti, s ktorými sa mnohí ľudia vysporiadajú prostredníctvom PPP. Napríklad v odopieraní jedla hľadajú útek a snažia sa nájsť aspoň nejakú kontrolu a istotu v živote.“ 

Covid-19 predstavuje vírusové ochorenie, kvôli ktorému sa ľudia začali zameriavať viac na zdravý životný štýl. Valéria Sedileková upozornila, že v týchto prípadoch je veľmi ľahké prekročiť hranicu a dostať sa k nezdravému vzťahu k jedlu a obsesívnemu kontrolovaniu sa.

Keďže pandémia spôsobila výrazný nárast ochorenia PPP a aj iných duševných diagnóz, v Chuť žiť sa snažia naďalej rozširovať portfólio služieb, s ktorými pomáhajú. V septembri sa im podarilo spustiť prvú slovenskú linku pomoci zameranú na poruchy príjmu potravy, úzkosti z jedla a body shaming. Hlasom linky sa stala Ema Müller, ktorá sama priznala problémy so stravovaním.

Kľúčovú úlohu majú odborníci aj rodina

Okrem toho ponúkajú ďalších sedem bezplatných alebo nízko nákladových programov pomoci, ktoré sa nezameriavajú len na pacientov, ale aj ich rodiny. „Rodičia hrajú kľúčovú úlohu hlavne pri dospievajúcom dieťati, keď zaňho preberajú kompetencie v stravovaní a sprevádzajú ho liečbou. Pri dospelých je podstatné cítiť pocit prijatia, dôvery a podpory. Preto sa u nás snažíme pracovať aj s rodinami ako zdrojom k úspešnej liečbe,“ vysvetlila riaditeľka organizácie.

V Chuť žiť mesačne pomáhajú okolo 200 ľuďom, no momentálne sú ich kapacity nedostatočné. „Potrebovali by sme brať dva až trikrát väčší počet klientov,“ priznala Sedileková. Pri PPP vysoko odporúčajú vyhľadať odbornú pomoc, kedy liečba efektívnejšie dokáže predísť vážnym následkom a mnohokrát aj smrti.

Štatisticky je porucha príjmu potravy psychické ochorenie s najvyššou úmrtnosťou. Každých 62 minút zomrie niekto na následky PPP. Na svete nimi trpí viac ako 70 miliónov ľudí, z toho 20 miliónov v EÚ. Odbornú pomoc však vyhľadá a dostáva iba 25 % z nich. Človek v niektorých prípadoch dokáže zvládnuť a prekonať ochorenie aj sám. Tento proces je ale veľmi zdĺhavý a môže zanechať vážne doživotné následky.

Zdravý vzťah s jedlom si zaslúži každý

V organizácii šíria myšlienku, že každý má nárok na vyliečenie bez ohľadu na dĺžku ochorenia. Počas liečby pacienti prídu na svoje zvládacie mechanizmy, ktoré im pomáhajú prekonať emočne náročné obdobia. Vyliečenie z duševného ochorenia sa dá prirovnať k tomu fyzickému. Valéria Sedileková to vysvetlila na príklade: „Aj ľudia s fyzickým ochorením sa po rekonvalescencii považujú za vyliečených. Vedia ale, že napríklad operované koleno ich z času na čas pri väčšej záťaži zabolí. Je to úplne normálne. Takisto aj pri psychických ochoreniach ako PPP.“

Dorota, ktorá prekonala poruchy príjmu potravy, na záver svojho príbehu dodala: „Z najhoršieho som už von, no musím priznať, že časť PPP mi stále ostane v hlave. Vďaka kamarátom a odbornej pomoci s tým ale dokážem pracovať a nespadnúť opäť do kolobehu sebaničenia. Cesta za zdravím vie byť náročná, no nie nemožná. Chce to len odhodlanie a silu nevzdať sa.“