Denne sa v médiách prezentujú kriminálne témy, ktoré si svoju popularitu držia už takmer dvesto rokov. Okrem bulvárnych článkov sa vyskytujú najmä vo formálnej tlači a ich krivka záujmu neustále narastá. Nad rámec masmédií, ktoré sú ich živnou pôdou, sa produkujú seriály o vraždách a tlačené detektívky, ktoré sa tešia obrovskému záujmu. Čím viac záhadnejší a morbídnejší zločin, tým väčšiu pozornosť priťahuje. Prečo sme témou krimi tak fascinovaní? 

Téma katastrof takmer dominuje rôznym mediálnym obsahom najmä v oblasti spravodajstva, ale aj publicistiky. Práve televízne noviny sú toho priamym príkladom. V súčasnosti sú relácie plné vrážd, podvodov, úmrtí a zabíjania. Tieto udalosti sú vykreslené najdramatickejším spôsobom, aby pútali čo najvyššiu pozornosť diváka. V záplave negatívnych informácií je takmer nemožné postrehnúť dobrú správu. Prečo médiá venujú takú veľkú pozornosť katastrofám?

Noviny sa stali tým, čo si divák žiadal. Veľmi atraktívne a sledované boli práve autentické a živo spracované reportáže z miesta nehôd či zachytávanie ľudských osudov v okamihoch tragédií. Nešťastie nás priťahovalo. Navyše aj nevšedný humor a kuriozity sa nám videli atraktívne. Komerčné televízie, závislé od diváckej sledovanosti, museli svoj obsah prispôsobiť tomuto trendu.

Vznikli teda noviny, ktoré sú spracované formou infotainment, čo značí prienik nezábavných programov so zábavou. Doslova ide o spravodajský formát, v ktorom sa informačné postupy spájajú s prvkami zábavy, ktoré udržiavajú našu pozornosť. Sledovanosť tragédií je v dôsledku toho parametrálne odlišná. Pokiaľ je informácia negatívna, celkom určite z nej bude dobrá správa.

Kriminalita nás obklopuje všade. Nájdeme ju na stránkach kníh aj v seriáloch 

Popularita kriminálnych žánrov na televíznych obrazovkách narastá. Diváka priťahuje práve možnosť odhaliť určitý prípad a sledovať zápletku, o ktorej si vytvára vlastnú domnienku. Tú následne potvrdzuje alebo vyvracia. Hľadanie pravdy je kľúčové. V reálnom živote pátrame po podstate skutočností a javov, na ktoré ešte stále nepoznáme odpovede. Snažíme sa objasniť pravý pôvod božstiev alebo napríklad to, aká je pravdepodobnosť, že zbohatneme pri napísaní románu.

Skutočný zločin nás fascinuje práve z toho dôvodu, že je reálny. Fiktívny nám možnú realitu približuje a odhaľuje.

Vnímateľ deja má pocit istej paralely. Na rozdiel od reality má možnosť odhaliť podstatu, a preto sleduje príbeh tak podrobne. V žiadnom žánri totiž nie je hľadanie pravdy explicitnejším predmetom. Krimi nám poskytuje živné prostredie pre pátranie, príbeh je ľahko konzumovateľný a s každým novým kúskom skladačky vieme viac. To z veľkej časti vysvetľuje paradox, prečo je čítanie o vraždách alebo sledovanie trestných procesov uvoľňujúce.

Ďalším dôvodom je to, že sa do hlavnej postavy dokážeme vžiť. Fikcia nám poskytuje to, čo realita nedokáže. Prostredníctvom mediálneho obsahu sa zjednotíme s postavou deja a jej konaním. Väčšinou je hlavnou postavou kriminálneho príbehu obyčajná bytosť. V žiadnom prípade nie je nadľudská a už vôbec nejde o superhrdinu. Väčšinou je to bežný človek, ktorému sa prichodí nezvyčajná udalosť. Postava môže byť nadnesená, geniálna a inteligentná, avšak stále zostáva v medziach uveriteľnej.  

Denne sme konfrontovaní práve kriminálnymi udalosťami z reálneho prostredia. Prostredníctvom dejovej línie vieme nahliadnuť do priebehu vyšetrovania a odhaliť záhadu, čo v skutočnosti pri reálnych prípadoch nie je možné. Práve to je kľúčový faktor, ktorý drží pozornosť diváka a čitateľa. Skutočný zločin nás fascinuje práve z toho dôvodu, že je reálny. Fiktívny nám možnú realitu približuje a odhaľuje.

Horory nemajú radi všetci

Niektorí ľudia strašidelné filmy a seriály nemajú radi, oveľa radšej dávajú prednosť knižnému spracovaniu. Je to pravdepodobne z toho dôvodu, že ich filmový obsah plne neuspokojuje. Dej sa vinie po povrchovej línii a snaží sa skôr objasniť záhadu než by sa detailne venoval charakterizovaniu postáv a ich následnému konaniu. Pokiaľ však tento žáner nemáte radi vôbec, môže byť dôvodom veľmi živá predstavivosť. V prípade hororov vás prenasledujú postavy až na toaletu alebo podozrievate každého okoloidúceho a zamieňate si ho s hlavnou postavou v kriminálke. Vtedy si zväčša ďalší film nepozriete a neuvažujete o tom dvakrát. 

Je racionálne, že nás tak veľmi priťahujú záhady?

So záhadami a neobjasnenými skutočnosťami je väčšinou spájaná silná emócia – strach. Radi sa bojíme. Väčšina z nás má potrebu riskovať a skúšať nové veci. V závislosti od povahy je táto intenzita rozdielna. Práve so strachom je spojený adrenalín. Tak, ako máme radi pocit bezpečia, potrebujeme aj adrenalín. Strach nie je len pocit, ktorý nás zväzuje, ale práve naopak. V dôsledku úzkosti môžeme cítiť, že práve strach nás v určitej miere posmeľuje k novým veciam a k inému správaniu, ako je pre nás bežné. Napríklad sa cítime silnejší fyzicky i psychicky.

Druhým vysvetlením je opäť jeden paradox. Hoci sú niektoré veci pre nás v realite nemožné, chceme im porozumieť. Na vlastnej koži ich prirodzene neskúšame, pokiaľ nechceme pobudnúť vo väzbe. Prostredníctvom fikcie toho môžeme oveľa viac a jednoduchšie. Kriminálne príbehy vykreslené prostredníctvom slova alebo zvuku a obrazu nás lákajú, púretože že sú plné zakázaných vecí. Odhaľujú nám temné zákutia ľudskej mysle.

Sú zamerané práve na správanie, ktoré je pre bežnú realitu atypické. Poskytujú nám pohľad na udalosti, ktoré by sme za bežných okolností neprežili. Odhaľujú nám to, čo nepoznáme, a preto nás tak veľmi lákajú. Pokiaľ by sme sa v realite správali takto, obrátili by sme tým náš svet hore nohami. Možno by sme tak prežívali pocity, ktoré bežne nezažívame. Jednoducho povedané, kriminálne príbehy útočia na naše emócie a nám sa to páči.

Skutočné zločiny nám ponúkajú možnosť nahliadnuť do mysle ľudí, ktorí sú zapletení do prípadu. To nás fascinuje. Chceme ich pochopiť, pretože si nedokážeme vysvetliť ich konanie. V duchu si kladieme otázku: „Aký dôvod mali na takýto skutok, čo ich k tomu viedlo?“ Na našom správaní nie je nič neobvyklé. Záujem o zločiny je prirodzený. Samozrejme, všetko má svoje medze.

Negatívny vplyv mediálnych obsahov

Mediálne obsahy zamerané na kriminalitu – či už fiktívnu alebo reálnu – môžu spúšťať u človeka správanie, ktoré je nemorálne, ba až protizákonné. Práve agresívne správanie, ako dôsledok sledovania takýchto obsahov, je úzko späté s kriminálnou problematikou. Zvlášť ohrozenou skupinou sú deti, ktoré nevedia oddeliť realitu od fikcie a obrazy, ktoré im sprostredkúvajú médiá, vnímajú ako reálne.

V dôsledku filmového alebo knižného spracovania sa zločiny javia inak ako v realite. Môžu dokonca pôsobiť príťažlivo a vyvolať u diváka alebo čitateľa záujem o vykonanie podobného skutku. Veľmi ho môže zmiasť práve stránka vykresľujúca pozitívne pocity, ktoré aktér zločinu zažíva. Slobodu, vykúpenie a adrenalín. Dôsledkom môže byť skreslený pohľad na kriminalitu. Pre vedcov naďalej ostáva otázne, do akej miery má kriminalita v médiách vplyv na zvyšujúcu sa krivku agresivity ľudí. Tento vzťah preto neustále skúmajú. 

Kriminálne témy nás zaujímajú, na druhú stanu aj veľmi mätú. Sú pre nás ako Pandorina skrinka. Správanie páchateľov sa vymyká zdravému úsudku – je iracionálne, ale aspoň sčasti chápeme súvislosti medzi zločinom, obeťou a páchateľom. Záujem o skutočné zločiny môže vyvolať práve potreba chrániť sa. Máme pocit, že pokiaľ by sme sa do podobnej situácie dostali, zvýšia sa naše šance na prežitie. Kriminalita v médiách môže byť do istej miery aj skúškou pre naše vedomie. Chceme porozumieť čiernej stránke ľudskej povahy, pričom spáchaný trestný čin nám ponúka dostatočnú vzdialenosť, z ktorej možno tento jav pozorovať. 

Ste čerstvý osemdesiatnik, útrapy vás sprevádzali po celý život, no vy ste ich s úsmevom a s humorom prekonávali. Existuje recept na humor?
Myslím si, že s humorom sa človek narodí, no nie v každom sa rozvinie. Sú ľudia, ktorí za to ani nemôžu, že sú očkovaní proti smiechu. Humor v človeku drieme, v istých situáciách sa prebudí a pokiaľ sa neberiete príliš vážne, tak sa zmení na výborného spoločníka. Za pomoci irónie či skôr sebairónie človek ľahšie prekonáva problémy, nástrahy a  nebezpečenstvá.

Ako vnímate súčasnú novinársku obec?
Chcete to zneužiť proti mne? (smiech) Myslím si, že novinári už od Daniela Defoa sú v podstate rovnakí – talentovaní a iní. Prípadne perfekcionistickí rutinéri bez rozletu. Mladí novinári majú v porovnaní s mojou generáciou viac možností študovať to, čo ich zaujíma, ovládajú jazyky, o ktoré nás školský systém pripravil, nemajú cenzúru, pokiaľ ich necenzuruje vydavateľ… Bez cenzúry je však zodpovednosť novinára omnoho väčšia. On sám je posledná inštitúcia, ktorá pri publikovaní rozhoduje nielen o odvahe a objektívnosti, ale najmä o morálnosti príspevku. Dnešní žurnalisti sú v mnohom vyspelejší, pripravenejší ako sme boli my. No zároveň aj väčší lajdáci. Pijú mi krv odfláknuté materiály či ypsilonky v titulkoch. Ak by som to mal zhrnúť, každá novinárska generácia je vždy dieťaťom i zrkadlom svojej doby.

Slovenskom otriasla kauza odpočúvania novinárov. Nemáte pocit, že sa vraciame do starých čias?
Za dvadsať rokov normalizácie mám bohaté zážitky s odpočúvaním i s otváraním súkromných listov… Zásah do súkromia, či je to už kontrola korešpondencie, odpočúvanie telefónov, ploštice v súkromných bytoch a  kanceláriách, je čosi nenormálne, perverzné. Terajšie odpočúvanie novinárov je zvrátené, ale nedá sa porovnávať s minulosťou. Nekončí sa to zatykačmi, prepadmi v tmavých uličkách. Je to skôr predstava poriadku podľa erárnych „zelených mozgov“. Je hnusná a  pokoruje ľudskú dôstojnosť, no v konečnom dôsledku neznačí viac, ako keby mi niekto v električke pľuvol na koleno. Nedávno som čítal o  sýrskom karikaturistovi, ktorému zlomili ruku a štyri prsty, aby nemohol kresliť. To je hyenizmus. Toto odpočúvanie by som skôr nazval kreténizmom. Bolo to hlúpe a ešte sa navyše dali chytiť. (smiech)

„Odpočúvanie? Bolo to hlúpe a ešte sa navyše dali chytiť.“

Vie sa o vás, že ste milovníkom detektívok. Čo vás ako teoretika tohto žánru najviac fascinuje?
Detektívka je pre mňa manifestom viery v ľudský rozum, v istú poznateľnosť sveta a jeho záhad. Je to nielen objekt štúdia a rozborov, ale najmä vzrušujúce čítanie. Keď mi je nanič, slečna Marplová ma pozve na  čaj a vo mne sa všetko uhladí. Detektívka opisuje život a  ľudské vnútro zo špeciálneho uhla. V hraničnej situácií hovorí veľa o  vzťahoch, o  ľuďoch – je svojráznou sondou do spoločnosti. O Sherlockovi Holmesovi sa hovorilo, že reprezentuje viktoriánske Anglicko výraznejšie než kráľovná Viktória.
Nechceli ste hrať v nejakej detektívke?
(smiech) Nie, nie som herec. Kedysi dávno som sa však mihol v televízii. V roku 1969 Martin Porubjak zdramatizoval môj preklad detektívnych paródií Volské oko s arzénom. Účinkovali v nich herci z Divadla na korze a nútili ma, aby som hral s nimi. V jednej paródií som hral s Macom Debnárom, Zorou Kolínskou a jej psíkom Arinkou – a pravdaže so Stanom Dančiakom ako Hercule Poirotom. A potom po rokoch ma režisér Peter Mikulík obsadil do cyklu Štúrovci. Mal som hrať rebelujúceho uhorského šľachtica, ktorého v poslednom pokračovaní obesia. Po prvej epoche ma však museli preobsadiť, pretože som nastúpil na ministerstvo. Bol to však i  tak neskutočný zážitok – najmä, keď mi v maskérni nakulmovali bradu (smiech).

„O Sherlockovi Holmesovi sa hovorilo, že reprezentuje viktoriánske Anglicko výraznejšie než kráľovná Viktória.“

„Päťadvadsať“ symbolizuje výprask, ale aj vašu knihu o slovenských karikaturistoch. Je karikatúra potrebná ako žáner?
Karikatúra je dôležitá súčasť umenia. Predstavuje akýsi komentár humoru. Vie vyjadriť najzložitejšie myšlienky bez slov. Svojím spôsobom je to nášľapná mína. Nemusí vás rozosmiať na prvý pohľad, humor sa uvoľňuje postupne. Keď je už vo vás, tak exploduje. Osvieti vám súvislosti, aké ste možno ani nepredpokladali. Nemyslím si, že karikatúra musí byť akademicky dokonalá, ale nemôže to byť len „vtipná“ diletantská čmáranica. Čistá karikatúra ako žáner je bez slov, ako výtvarné umenie, má si vystačiť s  vlastnými prostriedkami.

Plánujete pokračovanie knihy o karikatúrach?
Áno, už niekoľko rokov. Pokračovanie mám už rozpísané, len sa to akosi zaseklo. Mám rozrobených viacero vecí, tak pre istotu nerobím nič. Aby jedna na druhú náhodou nežiarlili. (smiech)

„Veľký šok pre mňa bol, keď mi v maskérni nakulmovali bradu.“

Jedna etapa vášho života sa spája s dvojicou Lasica a Satinský. Stretávate sa ešte s Milanom Lasicom?
Pravdaže. Najintenzívnejšie sme sa stretávali v Divadle na korze. Bolo to najkrajšie obdobie môjho života a zároveň čas najväčšieho rozletu Lasicu a Satinského. Mladosť praje duchaplnosti a hravému vtipu. Tie veci, ktoré robili na začiatku, v Divadle na korze, sú podľa mňa vrcholom ich tvorby. Bol to zázračný rok. Keď som po desaťročiach videl prvý raz Lasicu a Satinského v Štúdiu L+S a počul ich úvodnú repliku, videl som starú, plesnivú pivnicu na Korze. Pochopil som, že tej pivnici, v ktorej cez prázdniny vyrážala spodná voda, sa nič nevyrovná.