Keď Barbora začínala s programom BUDDY, bola slobodná, bezdetná a krátko po vysokej škole. Dnes má muža a malého syna. Počas posledných šiestich rokov sa jej život zmenil a kúsok svojho času venuje aj dieťaťu z Centra pre deti a rodiny.

O programe sa dozvedela cez rozhovor v rádiu, keď ešte študovala na vysokej škole v Bratislave. „Po návrate do Trnavy som bývala v byte, ktorý susedil hneď s Centrom pre deti a rodiny. Vtedy som si povedala: ‚Kto iný, keď nie ja, a kedy ak nie teraz.‘,“ vysvetľuje. Iní dobrovoľníci musia kvôli deťom dochádzať do týchto centier. Barbora to však mala na tri kroky.

V čase, keď sa Barbora prihlásila do programu, výberový proces vyzeral inak ako dnes. V súčasnosti sa môžu prihlásiť dobrovoľníci, ktorí majú minimálne 27 rokov, nachádzajú sa v stabilnej životnej situácii a majú silnú motiváciu pomáhať. Po vyplnení kontaktného formulára na stránke sa začína výberovým proces, ktorý trvá tri až šesť mesiacov.

Zoznámenie sa s programom BUDDY

Po prihlásení sa Barbora zúčastnila prvého kola, ktoré v tom čase viedla odborná garantka programu BUDDY a odborníčka na teóriu vzťahovej väzby, Zuzana Zimová. „Na tomto stretnutí bolo okolo 40 záujemcov. Dostali sme prednášku o tom, ako deti v centrách fungujú, čo môžeme očakávať, čo nás môže zaraziť,“ pokračuje. Deti v centrách majú vo väčšine prípadov narušenú vzťahovú väzbu s mamou, otcom alebo inou osobou, ktorá sa o nich stará. Preto dôležitým bodom prednášky boli aj vzťahové väzby

Následne sa dobrovoľníci rozhodujú o zotrvaní vo výberom procese – z Barborinej skupiny zostali asi šiesti. Je dôležité, aby sa dobrovoľník rozhodol ešte predtým, než sa s dieťaťom zoznámi a vstúpi mu do života. Ak v priebehu výberového procesu zistí, že sa na takýto záväzok necíti, môže z neho kedykoľvek vystúpiť.

Aktuálne sa výberového konanie skladá zo siedmich kôl. Záujemca musí vyplniť kontaktný formulár a komplexný dotazník, zúčastní sa online prezentácií programu BUDDY, individuálneho aj skupinového pohovoru, overenia referencií a psychodiagnosického vyšetrenia. Zdĺhavý a komplexný proces pomôže odborníkom programu uchádzača dôkladne spoznať. Zároveň má záujemca utvrdiť v tom, že byť buddym je pre neho to pravé.

Nejde len o záväzok

Kým sa dobrovoľník dostane k dieťaťu, ktorému sa má stať oporou v živote, stretne sa s rôznymi mýtami. Jedným z nich je, či si dieťa nebude myslieť, že si ho chcete adoptovať. Nie je to však tak. Do projektu sa zapájajú staršie deti, ktoré ho vnímajú skôr ako možný spôsob úniku z centra, kde trávia väčšinu svojho života.

Ďalšia vnútorná otázka záujemcov sa týka nedostatku času. „Nebrala som to tak, že teraz mám na to priestor. Je to ako keby si si našla novú kamošku a pýtala by si sa, či budeš mať priestor sa s ňou stretávať,“ hovorí Barbora. V Centrách pre deti a rodiny je o deti po materiálnej stránke postarané a ich základné potreby sú pokryté. Chýba im však individuálna pozornosť, ktorú im pracovníci centier vzhľadom na počet detí nedokážu dať. A práve preto je dôležitý pre dieťa jeho BUDDY.

Deti nás, chcieť-nechcieť, učia aj o nás samých.

„Netreba to brať iba tak, že teraz sa zaviažem a musím s nejakým dieťaťom tráviť čas. Je to brutálny sebarozvoj. Príprava na rodičovstvo, príprava na život s partnerom alebo príprava na kariérnu dráhu. Všetko, čo som sa tam naučila, viem využiť aj v bežnom živote,“ pokračuje. Okrem školení a workshopov obohacujú dobrovoľníkov aj zverenci. .„Deti nás, chcieť-nechcieť, učia aj o nás samých,“ hodnotí Barbora.

Vyštudovaná pedagogička nepociťovala pochybnosti: „Nebála som sa, hlavne vďaka veľmi dobrej príprave na celý proces. Čím viac sme prechádzali jednotlivými kolami, tým som si bola istejšia, že to chcem.“ Po mesiacoch vzdelávania a absolvovania kurzov bol čas zúčastniť sa prvého stretnutia. Ako teda prebiehalo?

Spoločne si vybudovali vzťah a dôveru

Ich prvé stretnutie prebehlo pred šiestimi rokmi v centre za sprievodu sociálneho pracovníka dieťaťa a Barborinej koordinátorky. Ešte pred stretnutím dostala inštrukcie o tom, ako bude reagovať, akú má približne povahu a že zo začiatku budú rozprávať iba oni. „Boli takým lepidlom, ktoré sa snažilo zlepiť tento umelo vytvorený vzťah,“ objasňuje.

Vtedy iba 12-ročná Kristína (meno dieťaťa je pre účely článku vymyslené) sedela na stoličke utiahnuto, až kým sa sociálny pracovník nespýtal Barbory jednoduchú otázku: „Barbora, ty sa rada korčuľuješ, však?“ Táto pripravená otázka, ktorá spája záujmy oboch strán, rozžiarila Kristínine oči a jej prvotný ostych trochu opadol.

Pri párovaní dobrovoľníka a dieťaťa sa zohľadňuje aj to, aby mali podobné povahy alebo záujmy, a aby medzi nimi dokázala vzniknúť pevná väzba. Program spája výhradne ženy s dievčatami a mužov s chlapcami.

Prvýkrát som mala pocit, že mi úplne dôveruje a dokáže sa mi otvoriť, keď mi prestala vykať.

Hlavným trikom, ako si dieťa získala, bola bezprostrednosť a autentickosť. „Vždy beriem veci s humorom a dokážem si urobiť srandu aj sama zo seba, a snažím sa jej ukázať, že si môže aj ona urobiť srandu zo mňa a spolu sa na tom zasmejeme,“ dopĺňa. Práve humor môže byť cestou do uzavretej bubliny dieťaťa z centra.

Ich vzťah odvtedy prešiel mnohými zmenami, či už Barboriným tehotenstvom alebo Kristíniným dospievaním. „Prvýkrát som mala pocit, že mi úplne dôveruje a dokáže sa mi otvoriť, keď mi prestala vykať,“ konštatuje. Prelomiť túto bariéru sa podarilo až po pár rokoch. Zo začiatku ju vždy opravovala, nakoniec to nechala na čas. „To, že mi verí a dôveruje, som cítila samozrejme aj predtým, ale bol to taký posledný bod, ktorý som mala v hlave, že by to bolo dobré prekonať,“ dodáva.

Otvorené rozhovory aj o intimite

Najprv prvotnému vakaniu mali veľmi pestré konverzácie. Najprv sa venovali vesmíru, nakoniec otvorili aj duchovné témy, vrátane rôznych náboženstiev. „Tínedžer je vlastne polodospelé dieťa. Je obohacujúce počúvať jej názory a spoločne diskutovať. Vždy je tam dôvera a rešpekt voči názoru dieťaťa, a je potrebné ukázať záujem a vypočuť si ho,“ vraví.

Silnou témou bolo aj Barborino tehotenstvo, kde padli otázky ako sa spúšťa pôrod, čo sa pri ňom deje a ako sa na to pripravovala či ako funguje dojčenie. Jej množstvo otázok napokon pripisuje jednej veci: „Vždy sme prišli k tomu, že na biológii ich toho naučili málo, a že je tam pre ňu stále veľa neznámych.“

Barbora na Kristíne videla, že sú témy, ktoré s ňou chce prebrať: „Vtedy mi to došlo – s akým iným dospelým by sa o takých veciach vlastne bavila?“ Pre dieťa z centra je komfortnejšie prebrať s dospelým, pred ktorým necíti hanbu, ako napríklad pred vychovávateľkou v centre. Tehotenstvo a intimita boli pre ňu preto citlivé témy.

Stretnutia začínajú rovnakou otázkou

Buddy si po konzultácii so svojím koordinátorom a centrom môže dieťa zobrať aj na návštevu k sebe domov. „Párkrát u mňa bola na prespávačke alebo na víkend,“ hovorí. Kristína sa Barborinho muža zo začiatku hanbila. Preto ho pri prvej prespávačke poslala k mame. Teraz je to oveľa lepšie, dokonca stretla aj Barboriných rodičov.

Keď idú po ulici a stretnú nejakého Barborinho známeho, dobrovoľníčka Kristínu vždy predstaví menom, nie ako zverenkyňu. Ľudia sú samozrejme zvedaví, prečo je 32-ročná Barbora vonku so 17-ročnou Kristínou. „Náš vzťah vysvetľujem len vtedy, keď sa človek sám zaujíma. V takom prípade začnem robiť osvetu ohľadom BUDDY programu,“ tvrdí.

Barbora svojím pôsobením v programe motivovala aj kamarátku Lenku, ktorá sa stala dobrovoľníčkou v Košiciach. „Snažila som sa mojím rozprávaním motivovať veľa ľudí, aby sa tiež zapojili,“ vysvetľuje. Z jej skúseností na to častejšie reagujú ženy, od mužov počula výhovorku, že nemajú čas. Dobrovoľník je v kontakte so svojim dieťaťom raz za týždeň. „Stretnúť sa s dieťaťom je priorita, nemusím vždy vymýšľať päťhodinový výlet. Dôležitý je čas strávený spolu,“ dopĺňa.

Podľa Barbory sú ich stretnutia rovnaké, ako keby išla von s kamarátkou. Zájdu na kávu a rozprávajú sa alebo idú do kina, pričom neskôr rozoberajú pozretý film. Nemajú prísne rituály, ktorých by sa držali. Pred každým stretnutím sa však odohrá rovnaký scenár: „Opýtam sa, čo chce robiť, a ona mi vždy odpovie, že nevie.“ Napokon však vždy niečo vymyslia.

Nové životné etapy

Barborina rodina sa počas rokov pôsobenia ako buddy rozšírila, no na ich vzťahu sa to neodrazilo: „Je to prirodzené – keď bol ešte v brušku, bol s nami a niekedy je s nami pri stretnutí aj teraz.“ Barbora ich vzťah považuje za pekný a hovorí, že Kristína má pozitívny vzťah k deťom. Vo väčšine prípadov syna niekto stráži, ale nie vždy to vyjde. Vtedy Barbora musí niekedy naraz počúvať o trampotách s chlapcami a zároveň riešiť synovu potrebu, že potrebuje cikať.

Buddy však nie je len o trávení voľného času, ale aj o pomoci pri dôležitých životných otázkach. Barbora pomohla Kristíne pri výbere strednej školy. „Sadli sme si za notebook, otvorili zoznam škôl a vylučovacou metódou sme hľadali tú, ktorá jej bude vyhovovať,“ vysvetľuje. Neskôr Barbora situáciu riešila aj s koordinátorkou, podľa ktorej ju učí snívať.

Nedávam jej príklad dokonalosti, ale práve naopak, všednej nedokonalosti.

„Snažila som sa jej rozšíriť obzory – že ak napríklad bude aranžérka, neznamená to, že bude od rána do večera viazať pohrebné kytice. Môže robiť aj dekoratívne výzdoby svadieb, aranžovať kvety na rôzne podujatia, viazať kytice alebo sa zamerať na kvety v interiéroch či exteriéroch,“ dopĺňa. Barbora sa jej snažila vysvetliť, že každý odbor má mnoho zameraní a že v ňom môže ísť do hĺbky. Výber strednej školy vníma ako jednu zo zásadných vecí, s ktorou jej ako BUDDY pomohla.

Dobrovoľník sa pre dieťa môže stať vzorom, ktorý si môže idealizovať. Barbora sa preto Kristíne snaží ukazovať svoje nedostatky: „Nedávam jej príklad dokonalosti, ale práve naopak, všednej nedokonalosti.“ Barbora buduje dôveru na neodcudzovaní a chápaní Kristíninej situácie. Do problémov vstupuje so záujmom, nie s cieľom moralizovať či prevychovávať: „Veľmi mi pomáha urobiť si flashback (pohľad do minulosti – pozn. red) pre seba, že čo som v tom veku riešila ja. Vždy zistím, že úplne to isté.“

Keď sa učia obaja

„Beriem ju ako mladšiu sestru. Je to ako mať kamošku, ale nie je to čisto kamarátsky vzťah, je to trochu iné,“ hodnotí. Program BUDDY je pre dieťa spojka s vonkajším svetom. „Snažím sa ju pozvať do môjho sveta, ukázať jej, ako to mám ja, ako žijem s mojím mužom, ako fungujeme doma, ako fungujem s mojím dieťaťom. Nechávam na nej, čo si z toho zoberie,“ objasňuje.

Na svoj vek je veľmi vyspelá a rieši niekedy veci, ktoré som ja ako dieťa z úplnej rodiny v jej veku neriešila.

Nejde však o jednosmerný vzťah, keďže aj dieťa dokáže dobrovoľníkovi odovzdať množstvo poznatkov. „Pomáha mi pochopiť jej systém, v ktorom žije, a ako musela predčasne dospieť. Na svoj vek je veľmi vyspelá a rieši niekedy veci, ktoré som ja ako dieťa z úplnej rodiny v jej veku neriešila,“ spomína. Program dobrovoľníkovi umožňuje prehĺbiť pokoru a uvedomiť si, čo je v živote skutočne dôležité.

„Je pre mňa inšpiratívne, ako si našla svoj spôsob prežitia systéme, napriek tomu, aký je náročný,“ vyzdvihuje. Často, napríklad v reportážach alebo filmoch o Centrách pre deti a rodiny, sú tieto deti vykreslené úplne inak, aké sú v realite. Aj preto čelia mnohým stereotypom. „Ty si z decáku? Veď na to vôbec nevyzeráš,“ opísala reakciu, s ktorou sa Kristína už neraz stretla.

Spoločne, ale samostatne

Program BUDDY mal vlani 121 dvojíc. Okrem dobrovoľníkov musia o program prejaviť záujem aj samotné deti. Momentálne by jeho súčasťou mohlo byť tisíc detí vo veku od 12 do 16 rokov. Pri tejto vekovej kategórii je nízka miera adopcií, kvôli čomu najdôležitejšie roky dospievania strávia pravdepodobne práve v inštitúcii. Kľúčové je preto vybudovanie blízkeho vzťahu s dospelým mimo centra, ktorý by v ich živote ostal aj po jeho opustení.

Za jeden z najkrajších momentov Barbora považuje situáciu z auta. „Raz som proste dostala nutkanie jej povedať, aká je super,“ spomína si. Povedala jej, ako ju obdivuje, že sa dokázala v takom mladom veku v živote zorientovať a robí všetko najlepšie, ako vie. Vyzdvihla všetky jej vlastnosti, ktoré má na nej rada.

„Vtedy mi povedala, že si uvedomila, koľko vecí sa odo mňa za tie roky naučila,“ replikovala Kristíninu odpoveď. Aj táto dvojica dievčaťa a ženy je dôkazom toho, že pár hodín týždenne dokáže pozitívne zmeniť osud dieťaťa. „Navzájom sme svedkami našich životov, navzájom si do nich primárne nezasahujeme, ale plynieme v nich spolu,“ uzatvára.

More bolo v ten deň divokrásne. Unášalo ma ďalej a ďalej od brehu. Nechala som ho. Nebránila som sa – aj keby som chcela, nevedela som plávať. Voda mi pomaly zaliezala dole hrdlom a oči som mala plné mora. Sĺz. Bola som už príliš ďaleko na to, aby som zmenila situáciu, v ktorej som. Nečakala som, že v ten deň zradí moju detskú nevinnosť práve On. Lúče slnka mi zahmlievali pohľad na okolie. Ak by som sa vlnám vzoprela, nemohla by som sa nadýchnuť. Vtiahli by ma hlbšie k sebe a utopila by som sa. Zmohla som sa len na výkriky o pomoc.

Odrazu som ucítila jemný dotyk. Zachránila ma cudzinka. Nie On, na ktorého som čakala. Pamätám si, že bola jemne opálená, mala hnedé oči. Spočiatku som na jej tvári zazrela iba strach. Neskôr som si všimla aj jej milý úsmev. Hnevá ma len jedno – neviem jej meno. Poďakovala som sa jej lámavou angličtinou, ešte stále lapajúc po dychu. Jej pohľad na mňa bol len strach a preľaknutie. Nakoniec doplával aj ten, ktorý tam mal už dávno byť. Asi pár minút po tom, čo si ma more už pripravovalo na večeru.

Zdržal sa na brehu. Povedal, že fúkal silný vietor a musel sa ,,postarať“ o plážovú osušku a obložiť ju kameňmi. Prečo to bolo dôležitejšie ako fakt, že som sa ja, jeho dcéra, topila? Prečo si skôr nevšimol, že mi dochádza dych? Že som tak ďaleko od neho? Myslela som si, že sa budem báť znova vojsť do vody, že sa nikdy nenaučím plávať.

Ale ironicky, je to práve On, s ktorým som sa nikdy nenaučila plávať v našom vzťahu. Môj otec. Ocko. Tatko. Biologický otec. Nech použijem akékoľvek slovo, zdá sa mi vzdialené. V ten deň na pláži v Chorvátsku som vedela, že sa niečo navždy zmenilo. Nebolo to len o vode alebo panike. Bol to moment, kedy som stratila poslednú kvapku dôvery.

Nočné mory som mala dlhé roky. Zbavila som sa ich tento rok. Práve pred piatimi mesiacmi to bola posledná noc, čo ma tento deň prenasledoval aj v snoch. Bolo to vtedy, keď som tento text dopísala. Prebúdzala som sa uprostred noci, spotená, trasúca sa a so slzami v očiach.

Nebála som sa utopenia vo vode, ale v spomienkach. Plávala vo vine, v tichu, vo všetkom, čo sa v ten deň nepovedalo. Približne každé tri mesiace som to prežívala znova. Tá istá scéna. Tá istá bezmocnosť. Tá istá otázka: ,,Prečo neprišiel skôr?” Cudzinka ma vytrhla nielen z mora, ale aj z viery, ktorú som roky nosila v sebe, že ma ochráni.

Mala som iba štyri roky, no nebola som hlúpa. Videla som, čo urobil a čo neurobil. Jeho meškanie bola voľba, a tá sa vo mne stále ozýva. Táto osoba hlboko ovplyvnila to, kým som teraz. Chýba mi. Nebudem klamať. No dal mi jednu superschopnosť. Pomohol mi pochopiť, že nie každý, kto ťa má podmienečne milovať, vie ako. Naučila som sa počúvať svoje inštinkty, viac si vážiť prítomnosť ako sľuby a nikdy nečakať na niekoho, kto váha, keď na tom najviac záleží. Napriek tomu sa k moru vraciam, lebo ono ma nesklamalo. On áno.