Ema, ako sme ju všetci familiárne volali, zahynula v mladom veku 37 rokov počas pracovnej cesty v Tanzánii, kde bola v rámci projektu Erasmus+ na výskume. Správa o jej úmrtí bola nečakaná, zdrvujúca, otrasná. Všetkých nás náhly odchod skvelej kolegyne a priateľky hlboko zasiahol.

Ema milovala Afriku, milovala prácu s deťmi, študentmi i dospelými. Bola skvelým vedcom i pedagógom, misionárom i priateľom do nepohody, bola úprimným, čestným, skromným a srdečným človekom. Takých, akou bola ona, je dnes ako šafránu. Pretože bola mojou kolegyňou, ale i priateľkou, zamestnankyňou fakulty a tiež preto, aby jej práca a odkaz pretrvali a jej misia pokračovala naďalej, rozhodla som sa o Eme napísať nekrológ do univerzitného časopisu.

Nikdy neobsedela na jednom mieste

„Dnes je na pláne cesta do ďalekej Tanzánie, tak veľakrát zažitá a predsa iná mnohí hovoria, že tam chodím ako do Lošonca (pozn. red. obec pri Trnave), hoci pracovná, nájdu sa vsuvky, ktoré musia byť, ktorým sa jednoducho nevyhnem a ani nechcem. Posľubovala som pred odchodom návštevy, ale takmer nič nestihla, ale verte, mám vás v tom mojom chabom srdci, tak ako týchto školáčikov, ktorých sa chystám opäť pozrieť.“

Tak písala Ema na svojom profile pred odchodom o svojej ceste do Tanzánie. Naozaj tam chodila ako do Lošonca. My sme s kolegami na katedre etnológie často hovorili, že je náš katedrový nomád. Neobsedela na jednom mieste, potrebovala pohyb, zmenu, stretávať sa s ľuďmi a dávať zo seba maximum pre iných. I keď sme ju chceli udržať v práci, medzi študentmi, pri projektoch a vede, srdce ju ťahalo každého polroka do Afriky. My sme jej v tom nebránili, veď robila to, čo mala najradšej.

Afrike sa venovala počas štúdia i na prednáškach

Ema vyštudovala etnológiu na FF UCM a už po skončení štúdia si našla dobre platenú prácu. Stále cítila, akoby to nebolo ono. Po čase odišla do Tanzánie, kde založila školu, venovala sa vzdelávaniu tých najmenších a najzraniteľnejších. O jej misiách v Shelui hovorili a písali v tom čase mnohí. O jej práci a výskume v ostatnom čase už menej.

Na katedru etnológie a mimoeurópskych štúdii UCM prišla opäť po svojom návrate z misie v Tanzánii a nastúpila na doktorandské štúdium. Výber témy bol jasný: Afrika, Tanzánia, vzdelávanie, Datogovia. Navyše s dohľadom Viery Pawlíkovej-Vilhanovej, najvýznamnejšej slovenskej afrikanistky (pozn. red. zomrela vo veku nedožitých 75 rokov po viac ako mesiaci od smrti Emílie).

Svoju prácu zamerala na problémy vzdelávania detí u nomádskeho kmeňa Datogov. „We don’t need no education,“ často písala vo svojich vedeckých článkoch o prístupe Datogov ku vzdelávaniu ich detí. Títo kočovní či polokočovní pastieri, nechcú dávať svoje deti do škôl, aby sa vzdelávali, pretože ak budú priveľmi múdre, nebudú chcieť pásť kozy, ale utečú do miest. To sa rodičom, samozrejme, nepozdáva, pretože kozy sú pre týchto pastierov základom majetku a obživy rodiny.

Datogov považovala za svoju druhú africkú rodinu

Ema počas doktorandského štúdia posunula svoj záujem o Datogov z misionárskej do vedeckej roviny. Chcela o nich písať, chcela zaznamenávať ich každodenný život, hodnoty a normy, ich náboženské prejavy, sviatky i rodinný život. Kvôli výskumu sa každoročne vracala do Tanzánie, medzi ľudí, ktorých skúmala i zároveň milovala, medzi priateľov, a ako často hovorila, medzi svoju druhú africkú rodinu.

Svoje študentské i vedecké povinnosti zvládala bravúrne. Popri písaní pravidelne prednášala pre študentov, organizovala množstvo podujatí, výstav, workshopov, popularizačných aktivít. Dizertačnú prácu obhájila v roku 2017 a odvtedy pracovala ako odborná asistentka na katedre etnológie.

Svoje prednášky zameriavala na Afriku a pútavo ich obohacovala zážitkami z terénu, skúsenosťami, postrehmi a zažitými príbehmi, nádhernými fotkami, nahrávkami, videami. Vždy pripravená poradiť, diskutovať, argumentovať. Jej príbeh o tom, ako prešla stopom naprieč celou Afrikou privádzal študentov do úžasu. Nielen ich, ale i nás, už ostrieľaných výskumníkov. Veď ktorá žena by si sama trúfla brázdiť Afriku stopovaním?

Kolegov ráno vítala pokojom, kávou a koláčom od mamy

Bola neuveriteľná a študenti ju milovali. Vždy s úsmevom na tvári, pohodová, bezproblémová, akoby si každý deň hovorila Hakuna matata, čo v swahilčine, v úradnom jazyku Tanzánie, znamená netráp sa, bude to dobré. Táto jej bezproblémovosť a pohoda často preskočila i na nás, strápených a vynervovaných dennodennými povinnosťami a termínmi. Každý deň v práci nás vítala africkou kávou a domácim koláčom od mamy. Pre mnohých z nás to bol akýsi rituál. Pracovňa plná fotiek malých datogských pastierikov, vôňa kávy, úsmev a pohoda. To bola pre nás Ema.

V ostatnom čase práve ona nadviazala intenzívnu spoluprácu s univerzitou v Dar Es Sallame a získala dva projekty. Výsledkom týchto jej aktivít bola polročná stáž tanzánskych študentov na našej fakulte, ako i pobyt dvoch tanzánskych kolegov z katedry histórie.

Usporiadali sme spolu v Dar Es Sallame medzinárodnú konferenciu o nomádskych pastierskych etnikách, pripravovali publikáciu, nové projekty a aktivity. Keď mi poslala koncom júla fotku, ako sedí v kancelárii u dekanky fakulty humanitných vied, tiež Emilie, a podpisujú zmluvu o spolupráci a plánujú nové aktivity, nemohli sme tušiť, že ich už nestihne zrealizovať.

So svojimi myšlienkami sa delila na diaľku

Ema o svojej práci, výskumoch a pocitoch často písala na svojich blogoch i profile. Jedna z jej posledných reflexii z terénu bola o výskume medzi pastierskymi ženami, matkami, ktoré prišli o svoje deti. V čase, keď som to čítala na jej profile, mi to prišlo ako pre etnológa zaujímavá, ale veľmi citlivá a náročná téma na výskum.

V kontexte ostatných týždňov mám stále viac pocit, že nás tým možno na niečo pripravovala. Písala o smútku, bolesti, o tom, ako matky nemôžu žialiť nahlas nad svojimi mŕtvymi deťmi, lebo veria, že by privolali nešťastie na ostatných členov rodiny. Ema zomrela náhle pri dopravnej autonehode v srdci Tanzánie, v regióne, ktorý poznala a ktorý roky navštevovala. Jej tvár naposledy pohladilo africké slnko, oči zazreli africkú oblohu a jej krv vsiakla do africkej zeme.

V mysliach a srdciach zostane navždy

Emin zápis sa javí ako predtucha: „Šiniem si to bušom (pozn. red. tropický suchomilný krovinatý porast), krajinou cez skoro 900 km, vynárajú sa mi príhody a zážitky všakovakého druhu. Mám obavy, že síce moje zlumpačené telo dofičí domov, ale myseľ ešte dlho zostane na cestách. Aj keď domov je predsa len domov.“ Takmer na deň presne, ako sa mala vrátiť zo svojich ciest, jej telo naozaj „dofičalo“ domov. Nie však tak, ako by sme chceli. Jej veselý optimistický, úsmev a povzbudzujúci hlboký pohľad však zostane navždy v našich mysliach a srdciach. Nazdávam sa, že ak by nám mala niečo odkázať, bolo by to asi toto: Hakuna matata, netrápte sa moji drahí, je mi výborne!

Deti v Tanzánií podporovala i finančne

Ema viacero rokov podporovala chudobné deti v Tanzánii, ktoré by bez jej finančnej pomoci nemali prístup ku základnému vzdelaniu. Náklady na jeden školský rok pre jedno dieťa sú okolo tisíc dolárov. Z nich sa pokrýva poplatok za štúdium, ubytovanie, strava a učebnice. Z lásky k Eme a s vedomím, že jej na tom záležalo, pokračujeme v zháňaní financií pre štvoricu šikovných de: Ukaka, Mtiji, Utabu a Kituseni.

Momentálne je na sporiacom účte SK5283605207004206892145 suma 2 335 €. Sme za polovicou, náš cieľ je 4 000 €. Verím, že aj vďaka troškám, ktoré prichádzajú, sa nám podarí vyzbierať túto sumu, aby ani jedno dieťa nemuselo v štúdiu skončiť. Jedna káva, pivo či bageta vás možno chvíľkovo posilnia, ale vedomie, že ste tieto prostriedky obetovali a darovali, vás bude tešiť oveľa dlhšie. Postačí jedno či dve eurá a keď sa takto spojí veľa dobrých ľudí, môže sa podariť skvelá vec. Zbierka na školné pre tieto deti sa bude realizovať na FF UCM na konci zimného semestra. Neváhajte a pomôžte, jedna nevypitá káva za to stojí!

Ďakujeme! Asante!

Autorka: Katarína Slobodová Nováková