Rýchla otázka na úvod. Bratislava alebo Trnava?

Aj, aj (úsmev).

Prečo?

Bratislava preto, lebo tu žijem, mám tu rodinné zázemie a veľmi veľa vecí, ktoré mi v Trnave chýbali. Trnava preto, lebo je to moje rodné mesto, mám tam rodičov, je tam veľká časť mojej práce a FMK.

Konferencia Design it!, ktorú organizujete, sa konala dva roky po sebe práve v Trnave. Prečo nie v hlavnom meste?

Jednak je dôvodom to, že sa v Trnave na tému vizuálnej komunikácie a dizajnu príliš veľa nedeje, no zavážil aj priestor. Pre Malý Berlín sme sa rozhodli asi tak dva mesiace po jeho otvorení, pretože nám priestory celého Nádvoria prišli jedinečné a chceli sme využiť ich potenciál, čo sa aj podarilo.

Kde sa zrodil ten prvotný nápad?

Myšlienka vznikla v škole na mojich hodinách na predmete Teória a tvorba Corporate identity. Na konci semestra som študentom poslala, ako každý rok, dotazník, aby mi napísali spätnú väzbu na predmet. V návrhoch na zlepšenie padla od študenta Dana Lietavu veta: „Mohli by sme si zorganizovať konferenciu o dizajne.“

Zamyslela som sa, že to vôbec nie je zlý nápad. Už niekoľko rokov som si totiž na predmet pozývala pre spestrenie hodín tých najlepších dizajnérov z fachu, s mnohými rečníkmi z prvého ročníka konferencie som sa poznala osobne. Napísala som všeobecný mail študentom, pretože som chcela vedieť, kto by sa pridal, a tak vznikol taký spontánny tím (úsmev). Spolu s niekoľkými študentmi sme konferenciu začali stavať úplne od podlahy.

Vždy ste mali sklon k eventom a organizovaniu?

Hlavne som mala skúsenosti, pretože som desať rokov robila Týždeň vedy a techniky (TVaT). Aj keď to nie je štandardný event so všetkým, čo k tomu patrí, lebo miera zodpovednosti je oveľa nižšia – priestory poskytuje škola, event je pre študentov zadarmo, číže nemusím mať stres, či sa predajú lístky, alebo nie. Pri spíkroch sa neriešia financie, nemusíme hľadať žiadnych sponzorov a do mínusu sa prakticky ísť nedá. Človek tak nemá plnú zodpovednosť na vlastných pleciach. Pritom robí radosť sebe aj študentom.

Pomohla vám pri Design it! dlhoročná prax?

Organizovanie TVaT-u je skvelé na nadobudnutie skúseností a spoznanie veľa ľudí. Áno, myslím si, že pri prvom ročníku v roku 2018 bolo veľmi dobre, že som ich mala. Druhý rok to bolo ešte lepšie a tento ročník sme, žiaľ, nezorganizovali. Design.it! je event, ktorý nechceme riešiť online. Tú atmosféru digitálny priestor nikdy nenahradí. V kútiku duše dúfam, že rok 2021 bude v tomto smere lepší a podarí sa nám konferenciu opäť zorganizovať. Uvidíme…

Robiť takéto konferencie na Slovensku nie je ziskové. Dá sa na Design it! zarobiť alebo je to skôr pre radosť?

Určite je to skôr srdcová záležitosť. Bez sponzorov by sme boli v mínuse, so sponzormi sme na nule. Nemusíme to robiť, ale robíme to radi. Stretávame veľa zaujímavých ľudí, pohybujeme sa v komunite. Aj vzhľadom na to, že vyučujem o vizuálnej komunikácii a korporátnej identite, veľmi ma to všetko posúva. Vďaka konferencii som v kontakte so skvelými ľuďmi, ktorí robia to, o čom ja učím svojich študentov.

Prečo je finančná stránka konferencií taká kritická?

Náklady na konferenciu len zo vstupného nepokryjete. Ide o prenájom sály, catering, cestovné a jedlo pre rečníkov, niekedy aj honorár, fotografa, videomakera, tlač, investíciu do reklamy na social. Je toho veľa. Mnohé z vymenovaných položiek sme mali od sponzorov, no i tak to na nejaký veľký zisk nestačí. Určite sú konferencie, ktoré sú ziskové, no tie majú aj iné vstupné. Tiež im určite nejaký čas trvalo, kým našli ten správny model, aby boli ziskové. Nejde všetko hneď, treba ísť schodík po schodíku.

Aké najzvučnejšie meno sa na Design it! objavilo?

Pre mňa sú výnimoční všetci a každý z iného dôvodu. Sú tam ľudia, ktorí sa venujú tvorbe vizuálnej identity, pracujú so značkami, navrhujú obálky kníh, tvoria písmo…  Všetci sú takí špecifickí a dobrí v tom, čo robia, že je ťažko hovoriť, kto z nich je lepší. Každý z nich prináša inú hodnotu a iný uhol pohľadu. V pohode si dovolím povedať, že sú to najlepší z najlepších zo slovenskej scény.

Budete mať hostí niekedy aj zo zahraničia alebo chcete Design it! držať skôr v lokálnej rovine?

Nechceme to veľmi ťahať na zahraničnú úroveň, od začiatku sme to chceli robiť lokálne. Na Slovensku už svetovú konferenciu o dizajne máme, robia ju naši priatelia zo Studia Echt a štúdia Milk, volá sa By Design. Keďže tam ťahajú najväčšie dizajnérske mená, v stredoeurópskom priestore je to jedna z top konferencií.

My sa chceme orientovať skôr na lokálne prostredie, maximálne okolité krajiny, poprípade na úspešných slovenských dizajnérov pôsobiacich v zahraničí (naposledy to bol napríklad Matej Špánik zo známej švédskej agentúry SNASK). Okrem toho stále chceme, aby konferencia zostala dlhodobo finančne prístupná aj pre študentov. Platí, že čím väčšie mená, tým vyššie náklady a automaticky vyššie vstupné. Prípadne treba viac sponzorov.

Tvorba novej vizuálnej identity univerzity a jej fakúlt je projekt, ktorý bude mať v budúcnosti pozitívny dosah na vnímanie značky UCM.

Aké bolo vstupné na ostatnom ročníku?

Pre neštudentov 49 eur, pre študentov 25 eur, čo nie je až taká vysoká cena. Je o čosi vyššia než v prvom ročníku, ale aj tak si myslím, že na to, čo všetko si ľudia vypočuli a dostali, to vôbec nebolo veľa.

Vedeli by sa do organizovania zapojiť proaktívni študenti?

Konferencia Design it! je také naše spoločné dieťa, tím sa príliš nemení. Z pôvodných štvrtákov sú však dnes už pracujúci ľudia v marketingu. Študenti majú možnosť podieľať sa skôr na Týždni vedy a techniky, avšak tento rok to ani nebolo potrebné. Vedeli sme, že bude jednoduchšie dohodnúť sa s hosťami, keď nemusia nikam cestovať. Preto sme na ňom pracovali len dva týždne spolu s doktorandmi. Prešli sme si ako tím návrh programu a hostí, ktorých by sme tam chceli mať, schválili to a dali dokopy super večerný program v rekordne krátkom čase, ktorý sme venovali organizácii.

Vedecká konferencia Marketing Identity bola tento rok súčasťou Týždňa vedy a techniky. Prečo?

Smolenický zámok si na Marketing Identity objednávame vždy rok dopredu. V marci ministerstvo školstva stanoví termín Týždňa vedy a techniky, a ten vždy padne na ten istý dátum ako konferencia. Nechápem, no za 20 rokov sa stalo možno len dvakrát, že to vyšlo na iný týždeň (smiech).

Tradične to bolo aj tento rok a keďže malo byť všetko online, konferencia Marketing Identity bola marketingovým blokom TVaT-u, popri mediálnom a hernom. Už sme nechceli vymýšľať ďalší marketingový blok, pretože ľudia sú už trochu unavení z celodenného pozerania do obrazovky. Aj preto boli za jeden večer dve, maximálne tri diskusie. Onlinové prednášky sú super, ale sústrediť sa na ne dlhý čas vie byť vyčerpávajúce.

Keď sme pri tom, aké sú podľa vás výhody a nevýhody onlinových eventov?

Nevýhody vidím pri diskusiách, ktoré nie sú také živé a spontánne, reakcie môžu byť niekedy spomalené. Niekedy mám ale pocit, že sa pýta viac ľudí. Sú ochotnejší otázku napísať do komentára, ako keby mali naživo zdvihnúť ruku. Okrem toho, naživo sa veľakrát stalo, že sa študenti dali so spíkrom do reči a mnohí si tak vybavili stáž, čo sa online príliš nedeje. Networking a osobný kontakt s ľuďmi chýba najviac, ale to asi každému v tomto období.

Čo pri organizovaní podujatí najviac neznášate?

Už sa mi to síce darí trochu eliminovať, ale najviac neznášam kontrolovať ľudí, či robia to, čo majú robiť a či sa stíhajú všetky deadliny (úsmev). Nemám rada, keď musím niekoho naháňať. Ľudia si možno myslia, že dohliadať na bezproblémový chod je ľahká úloha. Človek, ktorý je navrchu organizovania, síce nevykonáva toľko operatívy, ale konečná zodpovednosť za celkový výsledok je hlavne na jeho pleciach. Musí si držať v hlave všetky úlohy všetkých ľudí v tíme a musí ich vedieť efektívne manažovať. Myslieť na všetko je niekedy horšie ako mať len jednu vec, ktorú treba spraviť, a tým je to vybavené.

Ako to myslíte, že sa vám to už darí eliminovať?

Napríklad tento rok som sa toho zbavila pri organizovaní Týždňa vedy a techniky, pretože z veľkej časti pomohli doktorandi. Na začiatku sme si prešli celý obsah, mená a dramaturgiu, dali si termíny a o 2 týždne som dostala hotové materiály, nemusela som nikomu písať a volať, bolo to príjemné. Na mne bola potom komunikácia celého eventu na webe, Facebooku a Instagrame. To ale robím každý rok a robím to rada.

Sú nejaké konferencie, na ktorých ste spíkrom boli vy sama?

Nie (smiech). Veľakrát som aj odmietla, pretože pripraviť sa na niečo také pre mňa znamená veľmi veľa práce. Prednášky mávam skôr na vedeckých konferenciách, na ktoré chodíme pracovne, aj keď nie som typický vedec. Vždy sa totižto snažím do témy priniesť nejaký populárnejší prvok, aby to bolo zaujímavé. Tiež prednášam u mojich kolegov, keď si ma pozvú na hodinu. V takých prípadoch prednášam o event marketingu – študentom jednoducho vysvetľujem, ako funguje.

Aké knihy máte rada a čo čítate práve teraz?

Síce mám knihy aj o marketingu, rada sa venujem iným témam. Veľmi rada čítam newslettre od nášho absolventa Jakuba Ptačina. Sú to krátke eseje, ktoré posiela celý rok každý týždeň a mnohokrát nimi udrie klincom po hlavičke veciam, ktoré riešim akurát aj ja. Nedávno ich dokonca vydal knižne v knihe 53 pokusov, ako byť lepší, je krásne graficky zalomená. Momentálne čítam Vlastnou hlavou od Mareka Vagoviča, okrem toho ma bavia knihy o osobnostnom rozvoji.

Na FMK učíte psychológiu reklamy, corporate design a corporate identity. Z vlastnej skúsenosti viem, že na hodinách prezentujete reálne projekty, výsledky a učíte na základe reálnych skúseností. Odkiaľ ich beriete?

Môj muž má grafické štúdio, volá sa Fox in the box. Vždy, keď rieši zaujímavý projekt, týkajúci sa identity, pracujem na ňom sčasti aj ja. Predtým som sa tomu venovala viac a teraz mi to chýba. Musím si na to vyslovene nájsť čas.

Kvôli čomu máte menej času?

V januári 2019 som sa stala vedúcou Katedry marketingovej komunikácie. Tým dňom mi pribudla obrovská agenda. Mnoho vecí som musela na katedre nastaviť úplne od podlahy a tak, aby začali fungovať. Od tohto momentu mám času naozaj máličko. Aj posledná konferencia Design it! prebehla s vypätím mojich síl.

Pedagógovia na FMK sa naučili učiť online, no ďalší krok je, aby sme sa čo najviac priblížili k reálnym hodinám a začali učiť viac interaktívne.

Čo všetko vám ako vedúcej katedry pribudlo?

Pribudla mi najmä zodpovednosť za riadenie pedagogickej, vedeckej a projektovej činnosti na katedre a zodpovednosť za bezproblémový chod celej katedry, na ktorej aktuálne pôsobí 22 pedagógov, 3 externí lektori a 19 denných a externých doktorandov.

Riadim jednak bežné operatívne veci, ale aj dlhodobejšie strategické veci. Zabezpečujem personálne obsadenie predmetov, mojimi očami prechádzajú všetky návrhy tém a zadaní diplomových a bakalárskych prác a pod. Tých činností, ktoré robím, je naozaj veľa. V blízkej budúcnosti mám v pláne inovovať a aktualizovať študijný program marketingová komunikácia, čo nie je úplne jednoduchá vec, nad ktorú si stačí sadnúť v jeden večer. Chce to veľa koncepčného myslenia a tímovej spolupráce s kolegami. Je tu dosť práce, ktorá je pre študentov možno neviditeľná.

Popri agende vedúcej katedry stále riešim Týždeň vedy, Marketing Identity, spoluprácu s Google. Tento rok nám spolu s kolegom P. Murárom pribudla zodpovednosť za celú technickú aj organizačnú agendu online vyučovania na FMK.

Ale niektoré výsledky vašej práce nakoniec uvidia a zažijú aj študenti…

Keď som nastúpila na túto pozíciu, s pánom doktorom Murárom sme začali riešiť školenia pre pedagógov na katedre v oblasti project based learning (PBL) a design thinking. Ide o metódy a formy vo výučbe, prostredníctvom ktorých študenti pracujú na reálnych zadaniach v tímoch, a ktoré stavajú pedagóga do roly mentora. Študenti majú tieto hodiny veľmi radi, učia ich rozvíjať soft skills, ktoré sú dnes na trhu práce veľmi dôležité.

Design thinking a PBL sme implementovali na mnohých predmetoch na katedre, no zaostávali sme v materiálnom vybavení, v JAME sme museli dosť improvizovať. Takýto typ výučby sa zakladá na práci v tíme priamo na hodine a na škole sme nemali učebne na to vybavené.

Začali ste hľadať priestory?

Pred necelými dvomi rokmi sme sa šli s kolegami prezrieť Skladovú a našli sme na 3. poschodí šesť malých opustených zborovní, ktoré mali vyššie stropy ako ostatné poschodia. Dostala som nápad urobiť z tých šiestich zborovní a jednej dlhej chodby dve poriadne učebne na projektové vzdelávanie a design thinking. V architektonickom návrhu sú presne šité na to, aby na hodinách mohli študenti pracovať v tímoch.

Áno, študenti uvidia až hotovú vec – začnú sa v tých priestoroch učiť, ale keď si predstavíte ten proces prvotnej idey cez presviedčanie o investícii až po brief architektom, doladenie všetkých detailov s architektom tak, aby priestor plnil účel a nakoniec samotnú realizáciu, je za tým rok a pol práce. Mimochodom, ďakujem vedeniu, že do toho šlo a prodekanovi Brníkovi za pomoc (úsmev).

Ďalšia veľká vec, ktorú manažujem a koordinujem so štúdiom GoBigname, je tvorba novej vizuálnej identity našej univerzity a jej jednotlivých fakúlt. S týmto nápadom som prišla asi pred rokom a pol. Som rada, že vedenie UCM túto myšlienku podporilo. Je to projekt, ktorý bude mať v budúcnosti pozitívny dosah na vnímanie značky UCM.

V akej fáze sú tieto dve novinky?

Učebne na Skladovej sú takmer dokončené, čaká sa už len na zopár kusov nábytku a technické vybavenie. Od letného semestra by mali byť prístupné, hoci sa do škôl dostaneme možno až v ďalšom akademickom roku. Veľmi sa teším na okamih, keď sa v nich stretneme s kolegami aj študentmi.

Čo sa týka vizuálnej identity univerzity, máme za sebou schválenie hlavného konceptu vedením univerzity a grémiom rektora. GoBigname podrobne dopracováva dizajn manuál. Pri veľkej univerzite s piatimi fakultami je to náročné, lebo každá má svoje špecifiká. Ostatné mesiace sme si dizajn manuál už len točili a dávali spätnú väzbu na jeho jednotlivé časti. Dnes sme vo finále a vyzerá to už veľmi dobre, no je za tým kopec mravčej a neviditeľnej práce.

Môžeme uverejniť v článku nejakú ukážku toho, ako bude vyzerať nová identita našej školy?

Nič v zlom, ale nie, poviem aj prečo. Nechcem, aby si ľudia na to začali vytvárať názor bez súvislostí. Identitu nemôžeme predstavovať ako kúsok, ale ako celok, napríklad taká ukážka písma alebo loga by bola vytrhnutá z kontextu. To všetko, čo sa za tým skrýva, budeme komunikovať, keď to bude aktuálne.

Ako to bude prebiehať?

Implementácia novej vizuálnej identity univerzity bude proces, ktorý by mal byť riadený a koordinovaný naprieč všetkými súčasťami univerzity, musia sa zosúladiť všetky fakulty. Novú vizualizáciu bude potrebné postupne implementovať na všetky digitálne aj fyzické touchpointy – od sociálnych médií cez weby, ktoré by mali zjednotiť nielen vizuálnu stránku, ale aj architektúru webov, až po merch, všetky tlačoviny, knihy, značenie budov, skrátka všetky veci, na ktoré možno identitu aplikovať a kde ju bude vidno. Univerzita si bude musieť stanoviť priority, lebo všetko naraz sa nedá. Nie je to totiž len o tom, že zmením fonty a farby a bude hotovo. Verím, že to dokážeme, hoci to nebude jednoduché a potrvá to nejaký čas.

Sú pre vás všetky tieto projekty a vyučovanie v onlinovej forme ľahšie?

V niečom ľahšie, v niečom ťažšie. Onlinové učenie je efektívne z hľadiska môjho času. Vzhľadom na to, že bývam v Bratislave, inokedy by som kvôli štyrom hodinám vyučovania stratila aj s cestovaním celý deň. Takto si tie štyri hodiny odprednášam z domu a ďalšie štyri viem pracovať na iných úlohách. Hoci to je veľmi odvážne a pár ľudí so mnou určite nebude súhlasiť, až taký problém na prednáškach nevidím. Viem si predstaviť, že by ostali online. Inak je to na praktických predmetoch či seminároch, tam ten osobný kontakt dosť absentuje.

Networking a osobný kontakt s ľuďmi chýba najviac, ale to asi každému v tomto období.

Nie sú semináre týmto spôsobom menej živé?

Aj na seminároch sa so študentmi dá pracovať interaktívne, len je to náročnejšie na prípravu. V každej skupine mám asi šesť tímov, ku ktorým treba pristupovať individuálne. Kým si dopredu pripravím tímy, dokumenty, súbory, tímové konferencie, zaberie to veľa času. Vyvažuje sa to – síce nemusím cestovať, ale príprava na onlinovú hodinu, aby technicky fungovala a dokázala plnohodnotne nahradiť živý seminár, je náročná. Celkovo sa už pedagógovia na FMK naučili učiť online, no ďalší krok je, aby sme sa čo najviac priblížili k reálnym hodinám a aby sa študenti zapájali.

Vo svojom fachu ste naozaj odborníčka. Plánovali ste niekedy vytvoriť firmu a budovať vlastnú značku?

Keď som o tom dávnejšie premýšľala, vždy som sa vrátila k otázke, či by som si vedela predstaviť život bez učenia študentov. Odpoveď je nie. Aj preto v škole stále pôsobím, hoci príležitosti v minulosti boli. Práca vysokoškolského pedagóga je veľakrát o vedeckej činnosti, o publikáciách, projektoch. Práve učenie a študenti sú pre mňa energia, vďaka ktorej mám svoju prácu veľmi rada. Baví ma rozvíjať školu, študijný program a robiť projekty, ku ktorým som sa vďaka novej pozícii dostala.

Trochu z iného súdka. Už dlho sa venujete PortDeBras, čo je podstatou tohto cvičenia?

Je to ruský koncept, ktorý som spolu s ďalšími ľuďmi priniesla na Slovensko. Hodiny PortDeBras vediem a často sa chodím aj vzdelávať k autorovi tohto konceptu do Ruska. Zhodou okolností sa volá Vladimír (úsmev). Je to fajn koníček, bez ktorého sa mi žije tento rok ťažšie. Je pre mňa náročné, že nemám pre pandémiu spoločné živé hodiny s mojimi klientmi. Nerobím ich online, pretože pri tomto cvičení sa nerozpráva, ľudia len nasledujú moje pohyby a veľa závisí od energie a atmosféry, ktorá v miestnosti je.

Máte za PortDeBras nejakú náhradu?

Snažím sa to kompenzovať, cvičím doma, chodím pravidelne behávať do lesa do Horského parku alebo na turistiku. Je to náročné aj preto, lebo aktívne športujem od svojich trinástich rokov, šport a fyzická kondícia je mojou prirodzenou súčasťou. Veľmi sa teším, keď sa k PortDeBras budem môcť opäť vrátiť. Snáď som to ešte nezabudla.

Kam by sme mohli prísť k vám na hodinu?

Len do Bratislavy – buď vo fitnescentre Fit&Co v Eurovei, alebo v Golem Clube v nákupnom stredisku Central. Mám len dve hodiny týždenne, ktoré robím pre radosť. Dávnejšie, keď som ešte bývala v Trnave, cvičila som PortDeBras aj so študentmi v rámci kabinetu športu. Bolo to miestami veľmi vtipné.

Ste minimalistka a máte rada originálne veci. Aký najdrahší dizajnérsky kúsok by sme našli napríklad vo vašom šatníku?

Nedávno som na narodeniny dostala od muža veľmi pekné kimono. Je od slovenskej dizajnérky Ninja Retzer, ale neviem, koľko stálo (smiech). To, že som minimalistka, je veľká pravda. Málokedy si kupujem nové veci, skôr investujem do kníh či magazínov. Sem-tam si kúpim nejakú naozaj peknú vec, napríklad kúsok od Lenky Sršňovej, ale tento rok som si kúpila len jedny šaty. I keď, môže to byť spôsobené aj tým, že sa teraz nikam príliš neobliekam a väčšinou som doma v teplákoch (smiech).

Mgr. et Bc. Vladimíra Jurišová, PhD.
Aktuálna vedúca Katedry marketingovej komunikácie. Pochádza z Trnavy, s mužom a synom žije v Bratislave. Na FMK absolvovala bakalárske, magisterské aj doktorandské štúdium, pričom má aj bakalára z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je odborníčkou na vizuálnu komunikáciu značiek a branding, lektorkou cvičenia PortDeBras a milovníčkou minimalizmu.

Čo ty a škrečky? Nelezú ti v robote na nervy?

Priznám sa, lezú. (smiech) Ono to bol pre nás, ktorí sme tam dlhšie, obrovský šok. Som veľmi rada, že celá táto idea funguje, aj sa mi tá veselosť páči. Prejsť však z listovej tváre dedka k škrečkom a smajlíkom je veľký skok a nezvyk. No viem si predstaviť aj horšie veci.

Druhého Alzáka?

Napríklad. (smiech)

Vráťme sa do školských čias. Počas celého štúdia si sa angažovala v kabinete eventov. Akú udalosť si zorganizovala ako prvú?

V druhom ročníku, keď som si kabinet eventov zvolila ako predmet, sa nás tam prihlásilo príliš veľa. Pamätám si, že som sa nedostala do skupiny ľudí, ktorí mohli už reálne niečo organizovať. Ostala som v skupinke takých tých navyše, ktorí mohli projekty len teoreticky navrhovať. Mne sa však pošťastilo, že hneď druhý projekt, ktorý som teoreticky vymyslela, sa pedagógom zapáčil a dostali sme možnosť zrealizovať ho. Prvý After Easter Picnic sa tak uskutočnil hneď v letnom semestri.

Keďže ho doteraz pozná veľa študentov, asi bol úspešný.

Áno, od vtedy sa uskutočnil štyrikrát, ak nie päťkrát – každý rok na inú tému. Keďže sme sa osvedčili, na ďalší rok sme mohli organizovať halloweensky večer s názvom Jama Nightmare. Pri ňom sme si často volali na spoluprácu univerzitné divadlo THE.ART.RE, aby mohli herci stvárniť postavy strašidelného príbehu, ktorý sme vymýšľali. Nakoniec sme pridali aj tradičné vianočné podujatie – Vjamnoce s tzv. handmade trhmi či spievajúcimi detičkami z vedľajšej škôlky. Doteraz si rada pozerám zábery z každej udalosti na Facebooku  Event Squadu.

Rada sa pýtam na trapasy. Stal sa ti pri podujatiach nejaký?

Áno, v prvom ročníku sme organizovali FMK Flash mob (pozn. red. zábavná, blesková akcia na verejnom mieste, napríklad tanec viacerých ľudí na stanici). So spolužiačkou sme pripravili choreografiu, naverbovali ľudí zo školy a nakoniec to aj zatancovali na vlakovej stanici. So sebou sme mali obrovské retro rádio zapojené v zásuvke, vedľa ktorej si nejaký chalan dal nabíjať mobil. V tom to začalo celé sekať. Síce sme to odtancovali a naživo to bolo ako-tak okej, nemáme z tej udalosti žiadne video, pretože to celé hudobne nesedelo. (smiech)

Chýbajú ti časy na Fakulte masmediálnej komunikácie?

Veľmi. Ja som veľmi hrdá a vďačná, že som bola na FMK. Pôvodne som preto chcela ísť aj na doktorát, len to potrebujem nejako skĺbiť s prácou. Možno sa to raz udeje, uvidíme.

Predpokladám, že v Dedolese neorganizuješ podujatia.

Donedávna nie, ak nerátam pomoc pri sadení stromov a interné teambuildingy. Po roku a pol v Dedolese som sa však konečne dostala k eventovej pozícii. Celé leto som mala byť na najväčších aj menších festivaloch a iných akciách každý víkend, ale pri mojom šťastí sa stalo to, čo sa stalo. Kvôli korone to padlo.

Vďaka otvorenosti v pracovnom tíme a skvelému marketingovému manažérovi som mala možnosť skúšať a hľadať sa.

Opustila si sféru event marketingu, nechcela si sa tomu venovať po škole na plný úväzok?

Veľmi som chcela, ale nejako aktívne som si CV-čká do eventových agentúr neposielala, maximálne som si pozrela, či nemajú akurát voľné miesta. Tiež zavážilo to, že hneď po škole som sa odsťahovala do Čiech, pretože tam moji rodičia kúpili dom. Prácu som si chcela hľadať tam, no vtedy mi zavolali z Dedolesu a ja som sa kvôli tomu vrátila naspať na Slovensko do Bratislavy.

Ako o tebe vedeli?

Písala som o Dedolese diplomovku. Moja kamarátka z FMK tam vtedy vďaka stáži dostala miesto a keď som písala prácu, párkrát som sa do firmy zastavila po informácie a zoznámila som sa s vedením. Vtedy bol marketingový tím maličký, boli asi štyria. Potom k sebe niekoho hľadali a ja som im napadla až vtedy, keď som odišla. Bolo to pre mňa dôležité rozhodnutie, vrátila som sa len kvôli tejto práci.

A urobila si dobre?

Určite.

Inak, v škole sa často hovorí, že keď pri diplomovej práci študent spolupracuje s nejakou firmou a je šikovný, je tam šanca, že si ho zapamätajú a neskôr mu ponúknu džob. Konečne som sa stretla s niekým, kto to naozaj zažil.

Tiež som bola prekvapená. Aj z toho, že veľa vecí, ktoré som navrhovala v diplomovke, sa časom aj uskutočnili.

V roku 2012 vznikol Dedoles a pomerne dlho bol malý e-shop, ktorý ľudia príliš nepoznali. Dnes extrémne rastie a pôsobí v dvadsiatich krajinách. V akom štádiu bola firma, keď si nastúpila?

Keď som prišla, firma bola na tej istej úrovni už viacero rokov. Bola to fáza, kedy si Dedoles nevyrábal svoje produkty, bol len tzv. reseller iných značiek. Vždy to ale boli značky, ktoré boli ekologické, prírodné alebo niečím výnimočné. Považujem za výhodu, že som zažila aj starý Dedoles. Vtedy nás bolo na marketingu päť a ja mám pocit, že nie som v Dedolese dva roky, ale minimálne desať.

Prečo?

Pretože sa veľmi zmenil a ja som si preskákala rôznymi konceptmi, zmenami. Je to iné ako keď ľudia prišli do firmy už s novým logom. Ja som tam bola len chvíľku, keď sa rozhodlo, že ideme vyrábať vlastný produkt – ponožky. Potom to už išlo raketovou rýchlosťou. Ponožky pribúdali, vytvoril sa vlastný produktový tím, pridávali sme výrobcov až do úrovne, kedy cudzie značky úplne eliminujeme. Už tak nie sme reseller, ale výrobca.

Čo si vtedy mala v Dedolese na starosti?

Keď ma zavolali na pohovor, čo bol v podstate len priateľský pokec, prijali ma na copywriterskú pozíciu. K tomu ani nedošlo. Začala som ako marketingový asistent a keď bolo treba, robila som aj technické veci – nahadzovanie bannerov, vytváranie zľavových kódov, jednoduché kódovanie na webe. Pritom som absolútne netechnický typ a chcela som robiť kreatívnejšiu prácu. Prešla som preto k vymýšľaniu a plánovaniu newslettrových kampaní, čo mi tiež príliš nesadlo. Vďaka otvorenosti v pracovnom tíme a môjmu skvelému marketingovému manažérovi Martinovi Mrvovi som mala možnosť skúšať a hľadať sa.

Neskôr som dostala svoju prvú veľkú pozíciu a projekt – mala som na starosti influencerov. Spolupracovali sme s mikroinfluencermi, blogermi a napríklad aj s Thomasom Puskailerom či s kapelou S hudbou vesmírnou. Potom sme sa rozhodli, že budeme robiť už len bartrové alebo dobročinné spolupráce a presunulo sa to pod PR oddelenie.

A potom si začala riešiť podujatia.

Prišiel čas ísť z onlinu aj do offlinu. Keďže na to boli konečne aj peniaze a všetci vo firme vedeli, že ma bavia eventy, stala som sa event manažérkou. Od apríla som mala byť stále v teréne a zodpovedať za stánky, Dedoles zóny a rôzne sprievodné aktivity. Nuž, ostatné už poznáš, stopku nám dala korona. Prvý a poslednýkrát som na akcii so stánkom bola vo februári na Big Air v meste v Kremnici.

Mám pocit, že nie som v Dedolese dva roky, ale minimálne desať.

Čo bolo s tebou, keď všetky plánované udalosti padli?

Som veľmi vďačná za to, že Dedoles je taký, aký je. Nemohla som vykonávať svoju prácu, tak som v tomto období pracovala a stále pracujem ako office manažérka. Koniec koncov, táto pozícia tu chýbala, keďže sa náš tím po kampani zväčšil o polovicu.

Keď si prišla, bolo vás päť, koľko interných ľudí má marketingový tím dnes?

Tridsať. Sedíme spolu s produktovým aj HR tímom, dokopy nás je v „kancli” okolo päťdesiat.

Predpokladám, že social media si robíte sami. Čo posledná kampaň, spolupracovali ste pri nej aj s externými agentúrami?

Dlho sme si robili úplne všetko sami. Externú pomoc sme potrebovali vtedy, keď sme išli do telky. Využli sme napríklad mediálne agentúry a Alien studio, ktoré nám robí animácie.

Tak a teraz otázka na telo. Kto môže za to, že popevok „Dedoles“ si po zhliadnutí reklamy spievajú celý deň deti aj dospelí?

Viacero ľudí. Náš marketing s agentúrami.

V marketérskych kruhoch vyvolali škrečky a celá kampaň bujné diskusie. Rozdelilo to ľudí z marketingu na dve skupiny – buď ju milujú, alebo nenávidia. Ako to vidíš ty?

U nás na oddelení to vrelo podobne. Riešila som to aj s kamarátmi, s rodinou, so všetkými. (smiech) Čisto osobne sa mi viac páčila stará identita, ale nový koncept je proste super. Keď si to človek zoberie so všetkými súvislosťami, prečo to tak je, čo to má vyjadrovať a prečo práve veselé škrečky, tak to dáva zmysel a funguje to.

S kampaňou ste išli aj do televízie, zároveň prišlo nové logo a dizajn.

Áno. Firma prijala nového, skúseného brand manažéra Richarda Marečka, ktorý priniesol do Dedolesu novú vlnu – pozmenenú stratégiu, spolupráce s agentúrami, TV kampaň. Síce sme mali v minulosti jednu TV reklamu, no bola ešte ekologicky orientovaná a s claimom „spojený s prírodou, inšpirovaný tebou“.

Od začiatku mal Dedoles status prírodnej, ekologickej firmy. Prečo sa to zmenilo?

Rástli sme a s nami aj objem výroby. Odkedy pôsobíme vo viacerých krajinách, už sme sa nemohli profilovať až tak čisto ekologicky. Keď prišiel Richard a zároveň nová kampaň, Dedoles sme rebrandovali. Interne sme sa do toho veľmi dlho vžívali, pretože starý branding bol pre nás obrovská srdcová záležitosť. Už sme však s novým Dedolesom zžití.

Dbá firma na ekologickosť aj teraz, keď nosným produktom sú veselé ponožky?

Už sa nemôžeme označovať, že sme prírodní, no na ekológiu stále dbáme. Od interných vecí až najďalej, kam máme dosah. Poznáme sa s výrobcami, vieme, v akých podmienkach sa pracuje a výroba má všetky certifikáty. Medzi produktmi máme aj ponožky z recyklovanej bavlny a pri papierových etiketách nepoužívame žiadne plastové úchyty či háčiky. Aj pri balení v sklade sa používa buď papier, alebo iný rozložiteľný materiál.

Mňa však v košíku na e-shope zarazila jedna vec. Za možnosť ekologického balenia si musí zákazník priplatiť jedno euro. Nemali by byť udržateľné obalové materiály v ekofirme samozrejmosť?

Ja si tiež myslím. Sama neviem, je to novinka a musím preskúmať dôvod. Neviem o tom, že by sme mali aj neekologické balenia.

Dedoles podporuje viaceré neziskovky, dokonca ste organizovali dobročinnú akciu Dedoles sadí les. Naozaj ste ho vysadili?

Vytvorili sme dedolesné drobné, aby sme celoročne zbierali peniaze na sadenie. Minulý rok sme to celé zorganizovali a aj sme tam tie stromy fyzicky sadili. Bolo to verejné sadenie lesov, mohol prísť hocikto, pričom tam vystupoval aj Thomas Puskailer, Veronika Strapková a S hudbou vesmírnou. Na Roháčoch bolo veľmi zlé počasie, no napriek tomu prišlo dosť ľudí a vysadili sme 50 000 stromov, aj keď pršalo, snežilo. Ako hovorí majiteľ a zakladateľ Jaro Chrapko – čím viac budeme prosperovať, tým je väčšia možnosť pomáhať. A ja s ním súhlasím.

Pred dvomi rokmi sme o HR oddelení v Dedolese ani nesnívali a teraz toho majú vyše hlavy.

Veselé dizajny sa navrhujú na Slovensku. Robia na nich interní zamestnanci alebo externí dizajnéri?

Navrhujú ich dizajnéri v našom produktovom tíme, je ich asi osem. Máme však aj otvorenú výzvu, kde sa do návrhov môže zapojiť ktokoľvek. Zákazníkom dávame pravidelne možnosť vybrať, ktoré dizajny pôjdu do výroby. Ako som ale povedala, veľké gro je od našich interných, veľmi šikovných ľudí.

Kde sa potom ponožky a iné kúsky šijú?

Turecko, Čína a Taliansko. Žiaľ, v takom veľkom objeme a vysokej farebnosti sa to inde nedá. Výroba na Slovensku je určite vízia do budúcnosti, boli by sme radi, keby sme mohli.

Dedoles má už niekoľko predajných kioskov v obchodných centrách vo viacerých mestách na Slovensku. Uvažuje sa aj o klasickej kamennej predajni či showroome?

V online využívame takmer všetko, čo sa dá. V offline sme chceli skúsiť kiosky. Nakoniec tvoria pomerne veľkú časť z obratu, preto sme otvorili viaceré. Nie som úplne oprávnená sa k tomu vyjadriť, ale myslím si, že časom bude aj kamenná predajňa.

Posledné týždne na mňa cieli náborová kampaň, vraj hľadáte viacero ľudí do tímu. Čím to je, že stále hľadáte zamestnancov?

Mohlo by sa zdať, že sa u nás rýchlo striedajú ľudia, no nie je to tak. Jednoducho extrémne rastieme. Ako terajšia office manažérka to zažívam z prvej ruky. Len za posledný týždeň prišlo päť nových ľudí a naplánované sú ďalšie pohovory.

Našlo by sa tam niečo pre študentov z FMK? Prijímate aj stážistov?

Ja by som chcela, aby sme viac využívali stážistov. Väčšinou ten človek u nás zostane. Dokonca niektorí ľudia z firmy sú ešte študenti. Aktívne nevypisujeme ponuky, ale keď nám študent napíše, tak ho normálne zaradíme do výberového konania. Teraz nebol na to čas, keďže HR oddelenie hľadalo ľudí primárne na full-time. To je tiež sranda. Pred dvomi rokmi sme o HR oddelení ani nesnívali a teraz toho majú vyše hlavy.

Prejsť však z listovej tváre dedka k škrečkom a smajlíkom je veľký skok a nezvyk. No viem si predstaviť aj horšie veci.

Takže, ak to bude čítať nejaký študent, ktorý by mal záujem, tak má šancu.

Určite áno, stačí napísať.

Mimochodom, máš v tíme ešte niekoho z FMK?

Minimálne na marketingu je ich desať.

Otázka na záver. Koľko párov veselých ponožiek máš doma?

Och, neskutočne veľa. Keď som sa naposledy sťahovala, v jednej obrovskej škatuli boli len ponožky. Aj teraz mám na sebe nové, drakulovské. (smiech) Zaujímavé je, že som predtým nikdy nenosila farebné ponožky. Teraz mám len tie naše a občas kombinujem aj dva rozdielne dizajny.

Eva Toráčová (28)
Pochádza z Častej ležiacej kúsok od Trnavy, čo o nej prezrádza aj mierny prízvuk. Titul z marketingu na FMK získala v roku 2018, hneď na to ju prijali do Dedolesu, kde pracuje doteraz. Počas štúdia sa výrazne angažovala v kabinete eventov, brigádovala v PR agentúre Neuropea či na marketingovom oddelení v Zľavomate. Varenie, punk, metal, veľa koncertov a keď sa podarí, aj sedem festivalov za rok – tak sa dajú zhrnúť jej najväčšie koníčky.