Autorka má s respondentkou priateľský vzťah, keďže robí šéfredaktorku časopisu atteliér, ktorý Magdaléna mentoruje.

Pre atteliér si pred pár mesiacmi napísala komentár, v ktorom píšeš, že si si svoje vyhorenie uvedomila neskôr. Citujem: „Až keď som každé ráno čupela nad záchodovou misou a napínalo ma tak, že som cítila bolesti.“ Ako si vedela, že ide práve o vyhorenie? 

Nevedela. Vedela som, že to bude nejaká forma stresu, keď to bolo také neznesiteľné, že som nemohla spávať. Vtedy som už nevládala. K práci som mala odpor. Potom som vyhľadala našu školskú psychologičku, opísala som jej symptómy a ona mi povedala, že to je vyhorenie.

Nemyslela som si, že by sa mi to mohlo stať, lebo som bola ešte mladá. Stáva sa to skôr ľuďom, ktorí dlhšie pracujú v nejakej sfére. Vôbec som si to, ani nie že nechcela priznať, ale skôr som si nemyslela, že by sa mi to mohlo stať. Bola som, a stále som, ešte v počiatku kariérneho života. 

Nestalo by sa mi to, ak by nebola pandémia.

Mnoho študentov môže mať problém rozlíšiť medzi tým, čo je vyhorenie a čo je napríklad klinická depresia, alebo iná diagnóza. Ty si si vyhorením prešla, v čom je podľa teba ako laika základný rozdiel? 

Nechcem to úplne definovať, lebo nie som psychologička. Neviem, aké sú symptómy klinickej depresie. Ja som mala nepretržitý odpor k práci, vôbec ma to nebavilo. S odporom a únavou súviseli aj fyzické príznaky – nespavosť, žalúdočné problémy a podobne. Medzičasom som si myslela, že som lenivá. To som písala aj v komentári. Prišlo mi to divné, lebo som taká nikdy nebola.

Myslím, že depresia má asi horšie stavy, lebo spočiatku som sa necítila byť úplne deprimovaná, nešťastná či smutná. Úzkostné stavy som mala len v súvislosti s prácou. Ale nebolo mi vo všeobecnosti úzko. Mala som aj chvíle, keď som bola v pohode, smiala sa, rozprávala sa s ľuďmi. Neskôr som sa s nimi rozprávať nechcela, unavovalo ma to.

Hovorila si, že si bola mladá, keď sa to stalo. Aby si to vedel čitateľ zaradiť, koľko času uplynulo od tvojho vyhorenia a ako dlho trvalo?

Rozmýšľam. Začalo to niekedy na prelome zimy a jari v roku 2021. Vtedy začali fyzické príznaky a cítila som smútok. Ustálo to, lebo prišli letné prázdniny. Človek si mohol trošku oddýchnuť. V jeseni sa to zhoršilo. Pamätám si, ako som na konci prázdnin plakala kolegovi na pleci, že nemôžem ísť naspäť. Vtedy som sa skontaktovala s pani psychologičkou a ona ma nasmerovala. Trvá to dlho, kým je človek znova na 100 % fit. Možno až nedávno, niekedy v novembri, som si uvedomila, že ma práca začala znova baviť. 

Čo z tvojej práce najviac prispelo k vyhoreniu?

Nestalo by sa mi to, ak by nebola pandémia. To bol jeden prvok. Stalo sa to asi aj preto, lebo som dostala novú funkciu na katedre digitálnych hier a zobrala som to veľmi zodpovedne. Stanovila som si vysoké ciele a chcela som na nich tvrdo makať. Mala som pocit, že ľudia to odo mňa chcú a vyžadujú. A potom aj samotná zodpovednosť. Chcela som, aby tu bolo dobre. A chcela som to prehnane.

Po kritike k môjmu prvému článku som revala.

Počas pandémie bol ešte problém, že človek nemal žiadne iné vyžitie. Hranice medzi prácou a voľným časom sa stierali. Snažila som sa ale na to dávať pozor. Aj keď som vyhorievala, mala som dobrý manažment času. Keď som zaklapla notebook, už som nerobila. Človek to má ale stále v hlave, stále rieši prácu. Zatvorí notebook a nemá kam ísť, lebo je pandémia. Ďalšia vec bola, že som chcela každému vyhovieť. Na všetko som hovorila áno, a potom sa to na mňa kopilo. 

Nadviažem na tú zodpovednosť. Pýtala som sa na okolnosti, za akých sa to stalo, ale zaujímajú ma aj tvoje osobné dôvody. Prečo si chcela podávať úplne najlepší výkon? 

To je dobrá otázka a je na to aj dobrá odpoveď. Pani psychologička mi povedala, že som orientovaná na výkon. Dovtedy som si to vôbec neuvedomovala. Vždy som bola taká, že všade byť, všetko robiť. Nechcem to tu veľmi rozoberať, ale to pochádza aj z rodiny. Netvrdím, že by ma rodičia vychovávali tak, že mám byť úspešná alebo, že by vyžadovali samé jednotky. To bolo u nich na poslednom mieste.

Ale my to aj teraz tak doma máme, že práca je niečo, čo jednoducho treba robiť. Je to niečo, čo ťa možno trošku definuje ako človeka. V mladosti ma ovplyvnilo aj to, že na výške nám hovorili, že musíte na sebe stále makať, robiť, aby ste niečo dosiahli. To sa mi vrylo do hlavy. Učitelia nám nechceli zle, chceli, aby sme sa po škole uplatnili. Pri ľuďoch ako ja to ale zanechalo iný efekt. 

Aké bolo tvoje detstvo?

Dobré, veselé. Vždy nás naši viedli k zodpovednosti. Aj oni boli zodpovední. Išli príkladom, svojim žitím mi ukazovali, že sa dá vypracovať.

Pýtam sa to aj preto, že viaceré štúdie dokazujú prepojenie nespracovaných zážitkov z detstva so syndrómom vyhorenia. Spomeniem napríklad štúdiu uverejnenú v Journal of Professional Nursing realizovanú práve na študentoch. Ukázala, že prepojenie nespracovaných detských zážitkov má väčší vplyv na ženy so syndrómom vyhorenia ako na mužov.

Aj toto sme so psychologičkou riešili. Mňa k vyhoreniu dohnalo to, že sa na mňa nabalilo veľa roboty v krátkom čase. A to preto, lebo neviem ísť do konfliktných situácií. Dosť sa im vyhýbam.

Prečo?

Aj to súvisí s detstvom. Nenaučila som sa riešiť konflikty úplne dobre, tak sa im vyhýbam, ale určite neviním z vyhorenia mojich rodičov. Oni ma vychovali dobre a najlepšie, ako vedeli. To ja som si dávala vkuse toľko roboty. Stále mi napríklad chodia pracovné ponuky nielen v rámci fakulty a jednou z vecí je, že sa ich bojím odmietnuť, lebo aj to je forma konfliktu a že ak odmietnem, už o mňa nikto nezakopne.

Ľudia reagujú na vyhorenie zvláštne. Nerozumejú tomu, je to pre nich abstraktné.

Tiež som si myslela , že pracovné úspechy definujú, že si kvalitný človek. Samozrejme, že som vedela, že dobrého človeka definujú nejaké dobré vlastnosti a tak, ale mala som to v podvedomí. Pridávalo mi to na mojej vlastnej hodnote. Mám nejakú úroveň sebavedomia, ale nie až takú vysokú, aby som tieto situácie zvládla. Takže som si stále chcela dokazovať, že toto viem, toto zvládnem. 

Ako si znášala, keď bol niekto lepší než ty? Napríklad v triede alebo v práci.

Záviselo to od obdobia. Chcela som byť… najlepšia? Nie najlepšia, ale chcela som byť dobrá. Čo sa mi vo veľa veciach aj darilo. Ale napríklad na strednej škole sme mali vysokú konkurenciu. Boli sme dobrý kolektív, a keď sme tam nastúpili, povedali nám, že vás tu je 30 a ďalších 200 by chcelo byť vašom mieste.

Na začiatku sme sa porovnávali, kto má lepšie známky. Časom som si uvedomila, že mi chémia nejde a nikdy nebudem mať jednotku, stačila mi štvorka. Ale človek sa porovnáva, najmä, keď vidí, že sa snaží a nie je taký úspešný ako niekto iný. Bola som vtedy dravejšia. Teraz už riešim len svoju spokojnosť a je mi jedno, kto je aký úspešný. Nestojí to za to.

Som k sebe ale dosť kritická. Keď niečo urobím zle, síce najprv nájdem nejakého vinníka, ale tá fáza trvá veľmi krátko. Potom idem do seba a hľadám, kde som urobila chybu, čo som mohla spraviť lepšie. Dosť to v sebe analyzujem. Na jednej strane je to dobre, lebo človek sa môže poučiť, ale na druhej strane som na seba bola veľmi prísna. Málokedy som sa chválila.

Ak sa mi niečo podarilo, brala som to tak, že dobre, ideme ďalej. Nevenovala som tomu nejaký veľký priestor. Popri tom, ako som bola vyhorená, som aj pravidelne cvičila. A presne pri cvičení som prišla na to, že si hovorím aká som hrozná, pretože neviem spraviť nejaký cvik. Pripadala som si ako úplná lama. Potom za mnou prišla trénerka a pred všetkými ma totálne vychválila, že robím veľký progres. A aj som o tom vôbec nevedela.. 

Nemôže byť dôvod, prečo je tvoj vnútorný kritik taký silný aj ten, že v momente, keď sa staneš svojím najväčším kritikom, tak to, čo povedia iní, ti nemôže až tak ublížiť?

Hej, v minulosti som veľmi ťažko niesla kritiku. Po nej k môjmu prvému článku som revala. Ale bol hrozný a mali pravdu. Je to aj urážka ega. Predtým ma to vedelo rozplakať, ale aj teraz ma to vie rozčúliť. To ale rýchlo prejde a potom si z toho môžem zobrať nejakú časť, ktorú chcem do budúcna zlepšiť. Záleží aj na tom, ako je kritika podaná, lebo väčšinou to ľudia nevedia povedať správne.

Na konci prázdnin som plakala kolegovi na pleci, že nemôžem ísť naspäť do práce.

Povedala si, že si chcela byť dobrá. Kedy by si bola dosť dobrá? 

Pre mňa je motivujúce uznanie od druhých. Čo sa v mojej práci, keď som vyhorela, úplne nestávalo. Chýbala pravidelná spätná väzba. Človek sa potom naháňa, skúša hranice, že kedy ho niekto pochváli. Ale človek by sa mal pochváliť sám, a to sa snažím aj teraz robiť, aj keď je to občas trochu fejkové. 

Sú akademici hnaní k výkonu?

Vo všeobecnosti to neviem povedať.

Sú zamestnanci UCM hnaní k výkonu? 

Sme. Je to veľmi unifikovaný systém, kde každý musí spĺňať rovnaké štandardy. Ale ľudia nie sú rovnakí. Niekto je lepší po pedagogickej stránke, super učí. Niekto je lepší po vedeckej stránke. Individuálne kvality nie sú až tak zohľadnené, ako by mali byť. 

Ako reagovalo vedenie na tvoje vyhorenie? 

Nepovedala som im to.

Ale videli tvoj komentár.

Nepovedala som im to, keď som bola vyhorená. Vedeli to nejakí moji blízki kolegovia, s ktorými sa kamarátim, s nimi som o tom aj často rozprávala. Ľudia na to celkovo reagujú zvláštne. Niektorí ľudia, napríklad tí moji kamaráti, ma podporovali a vypočuli. Keď som to rozprávala iným ľuďom, nechceli ma počúvať. Nerozumeli tomu, prišlo im to abstraktné. Potom som to na ročnom pohovore povedala šéfke (dekanke, pozn. red.).

Magdalénin komentár si môžete aj vypočuť:

Bola som vyhorená, chcela odísť zo zamestnania a aktívne som si hľadala inú prácu. Čiže o tom vedela. Ešte aj predtým, ako som jej to takto povedala, tak som si začala postupne nastavovať hranice a tie som komunikovala aj s vedením, napríklad som im vysvetlila, že nestíham. Myslím si, že teraz rešpektujú keď poviem, že už je toho na mňa veľa a nevládzem.

Prvýkrát mi bolo na zvracanie pred maturitou. Odvtedy sa mi to deje vždy, keď mám veľký stres.

Každý si musí nastaviť hranice sám. Napríklad ja sa mojich ľudí na katedre stále pýtam, či toho majú veľa. Mnohí z nich sú akční, všetko chcú robiť, všade chcú byť a baví ich to. Ale ja im radím, aby si dávali pozor. Nie je to sranda. Vyhorený zamestnanec je nepoužiteľný zamestnanec.

Boli na škole, okrem teba, ešte nejaké prípady vyhorenia?

Áno.

Je UCM pripravená na vyhorenie zamestnancov?

Je super, že máme psychologickú poradňu. Viem, že tam chodili aj iní kolegovia. Naše psychologičky presne vedia, čo obnáša práca pedagóga. Teda, vedia vám lepšie pomôcť.

Ako prebiehala terapia?

Keďže bol vtedy lockdown, mali sme sedenia online. Mne najviac pomohlo to, že mi povedala diagnózu, pretože som človek, ktorý verí odborníkom. Riešili sme konkrétne situácie a aj to ako riešiť konflikty. Robili sme napríklad dychové cvičenia. Keď je človek v strese nevie, čo má robiť, čiže sme to nastavovali. Riešili sme aj príčiny. Nechodila som na terapiu dlhý čas, potom som si to skôr riešila sama.

Robila si počas terapie aj „chyby“? Myslím to tak, že či si sa napríklad automaticky vrátila späť do rutiny a robila tie veci znova. 

Nevrátila som sa k tomu, lebo som sa nechcela vrátiť späť do toho celého.

Pýtam sa možno aj preto, že aj samotná terapia môže byť teoreticky vnímaná ako výkon. Napríklad keď v nej nemáš taký progres, aký si čakala.

Nie, neprišlo mi to tak, že teraz idem na sebe makať. Psychologička vytvorila príjemné prostredie, rozprávali sme sa a ja som sa to potom snažila aplikovať aj v živote.

Ako si riešila fyzické prejavy vyhorenia? Spomínala si zvracanie.

Na zvracanie mi bolo vždy, ale nikdy tak, že by som reálne zvracala. Napínalo ma, a to dosť bolí. Prvýkrát sa mi to stalo pred maturitou. A odvtedy, keď mám veľký stres, tak sa mi to deje. Ale čo s tým? Asi nič. Musí zmiznúť stresový faktor. Čo sa týka spania, nie som úplne človek, ktorý vie pravidelne užívať tabletky. Zabudla by som na ne hneď po ceste z postele. Takže som sa s tým len naučila žiť. Ale napríklad spánok sa nedá dokopy hneď, aj keď zmizne stresový faktor. Trvá to nejaký čas.

Robila si aj meditačné cvičenia alebo autogénny tréning (relaxačná technika, najčastejšie využívaná pred spánkom na uvoľnenie úzkosti, pozn. red.)?

Autogénny tréning sme robili. Vysvetľovala mi, čo robiť, keď nemôžem zaspať.

To, že nevieš ľuďom povedať nie, si už vravela. Spýtam sa teda inak. Ako vnímaš svoje hranice a kedy si povieš nie, toto už nejdem robiť?

To je dobrá a ťažká otázka. Závisí to vždy od nejakej konkrétnej situácie. A keďže ja som človek veľmi impulzívny, tak sa snažím povedať, keď niekto niečo odo mňa chce, že potrebujem čas na rozmyslenie. Hranice mám nastavené tak, že viem, že mám toho veľa a viac aktivity nezvládnem. Áno poviem, ak ide o niečo zaujímavé, čo by ma aj bavilo.

Rovnaké to je aj v medziľudských vzťahoch. Niekedy som unavená a nechce sa mi niekde ísť. Odoberá mi to energiu, počúvať niekoho a niečo riešiť. Tak im poviem, že nie, dnes s tebou nejdem, pretože potrebujem byť sama. 

Čiže môžeme to definovať tak, že ten správny čas, kedy povedať nie, je moment, keď to začne ubližovať tebe?

Presne. Hľadala som hranicu, kedy je to ešte v pohode a kedy je to skôr sebeckosť. Ale na prvé miesto musíte postaviť seba. To je priorita.

Psychology Today uvádza ako jeden z faktorov vyhorenia aj akési znecitlivenie či apatiu.

Áno, nič ma vtedy nebavilo. Chcela som iba…nič. Nerobiť nič a ležať. 

Snažila som sa oddialiť spánok. Vedela som, že sa zobudím do odporu.

Prestalo ti na veciach záležať? 

Nie, záležalo mi na nich, ale nemala som energiu ich riešiť. Bola som z toho v šoku, lebo som spoločenský človek a zrazu som sa nechcela s nikým stretávať. Pamätám si, že doktorka Jurišová ma zobrala do divadla a mne bolo do plaču. Chcela som byť sama, nemala som na to energiu.

V čom by to bolo lepšie, ak by si bola sama? 

Nemusela by som vydávať energiu. Bola som vyčerpaná. 

Vnímali ťa ľudia v tom čase ako necitlivú? Možno práve kvôli tej apatii.

Nie, to nie, mám dosť vysokú empatickosť. Akurát som sa vedela ľahko rozčúliť.

Čo by si v tom čase potrebovala počuť, aby sa to vyhorenie nestalo? 

Že práca, alebo iné veci, ktoré má k tomu doviedli, nie sú také dôležité, ako si myslím. Je super, ak vás to baví, ale neoplatí sa kvôli tomu trápiť alebo ochorieť.

Čo by sa malo na tvojej práci zmeniť, aby ti bolo lepšie? 

Celý systém by sa mal zmeniť. Študenti nevedia, čo robí pedagóg na vysokej škole. Bežný človek to ani nemá odkiaľ vedieť. Myslia si, že učíme, a to je celé. Ale máme kopu iných povinností. Od organizátora, cez manažéra. Učíš, robíš vedu, píšeš projekty, upratuješ suterén (smiech). Ideálne by bolo robiť to, čo ťa baví, na čo máš talent a rozvíjať to. Pre mňa by bolo super, kebyže iba vediem katedru a učím. 

Odborná literatúra uvádza niekoľko fáz vyhorenia. Nadšenie, stagnácia, frustrácia, apatia a napokon vyhasnutie. Ako vyzerali tieto fázy u teba?

Čiže prvé je nadšenie. To bolo, keď som začala viesť katedru a chcela zmeniť svet. Stagnácia sa napríklad prejavovala tak, že som mala písať nejaký projekt, ale nešlo to. Projekt som zrušila a napísala medzinárodným partnerom prepáčte, ale… nepôjde to. V tejto fáze robíš iba nutné minimum, aby to nejak vyšlo a zvyšok už nedávaš. Niečo ako frustráciu som mala. Keď sa ti niečo stane, tak väčšinou hľadáš vinníka niekde inde. Ja som ho hľadala v mojich kolegoch.

Ale nebola som frustrovaná z práce, skôr ma nebavila. Apatia súvisí s frustráciou. Ráno mi bolo zle. Vedela som, že je ďalší deň a ja si musím zase si sadnúť a pracovať. Ono to začínalo v podstate už večer. Vtedy som si pustila seriál a snažila som sa oddialiť spánok, pretože som vedela, že sa zobudím do odporu.

Kedy si začala prvýkrát cítiť, že ti je lepšie?

Bolo to asi rok po tom, ako som mala prvé príznaky. V lete 2022. Začala som sa viac venovať sebe a vyhľadávala aktivity, ktoré mi robili radosť. Ale ako som povedala, až teraz na jeseň 2023 môžem povedať, že som zdravá.

MGR. MAGDALÉNA ŠVECOVÁ, PHD.

V minulosti pôsobila v časopise atteliér ako redaktorka neskôr ako šéfredaktorka. Aktuálne v ňom pracuje ako mentorka. Pôsobila tiež v redakcii denníka Nový Čas ako regionálna redaktorka. Písala aj pre komunitný magazín Nádvorie Magazín. Na univerzite zastáva funkciu vedúcej katedry digitálnych hier.

Ukrajinky Krystyna Nahorna, študentka druhého ročníka FF Trnavskej univerzity, a Daria Mierhut, študentka tretieho ročníka FMK UCM, sa približne pred mesiacom rozhodli zorganizovať ukrajinskú párty. Prípravy vyvrcholia v piatok 25. novembra v centre Trnavy, v podniku 10Bar.

Budú sa premietať ukrajinské heslá

Svoja party (v preklade Vlastná párty) sa začína o 21.00 a potrvá do 3.00. Na mieste bude ochranka, vstup bude povolený len dospelým a organizátorky žiadajú od účastníkov vzájomný rešpekt, toleranciu či slušnú komunikáciu. Prezradili tiež, že počas eventu bude v sále projektor, na ktorom sa budú premietať obrázky s ukrajinskými heslami.

Počas celého večera bude v bare hrať primárne ukrajinská a americká hudba, ktorú bude mať pod palcom slovenský DJ.

Akciu zaplatili z vlastného vrecka

Podobné podujatia sa organizujú najmä v Bratislave, kde je koncentrácia zahraničných študentov vyššia. Samotné organizátorky však z vlastnej skúsenosti vedia, aké nepohodlné je cestovať za dobrou zábavou do iného mesta. Preto sa ju rozhodli priniesť priamo do Trnavy.

Doposiaľ nemali s organizovaním podobných eventov žiadne skúsenosti. Všetky náklady spojené s realizáciou podujatia zaplatili organizátorky samy, sponzorov nenašli. “Nevieme predpokladať, ako event dopadne po finančnej stránke. Je možné, že skončíme v strate,” hovoria Krystyna a Daria.

Vstupné stojí na mieste 7 €, v predpredaji do 12. novembra 5 € a do 24. novembra 6 €. Časť vyzbieraných peňazí pôjde na pomoc ukrajinskej armáde. Práve tento krok naznačuje, že mladí nie sú ľahostajní voči tomu, čo sa deje. Sú pripravení nielen sa zabávať, ale aj finančne podporovať svoju krajinu, ktorá každý deň bojuje za slobodu.

Párty bude mať medzinárodný charakter

Aj keď je Svoja party určená primárne pre Ukrajincov, organizátorky ubezpečujú, že prídu aj Slováci. Záujem prejavili tiež Rusi či Bielorusi. Oficiálne pozvanie dostali i Erasmus študenti, pochádzajúci z ďalších krajín a študujúci na Slovensku.

Študenti, ktorí párty organizujú, žijú na Slovensku už niekoľko rokov. Za ten čas stihli nadviazať množstvo kontaktov, ktoré im pomáhajú aj s propagáciou tohto podujatia. Pre lepšiu komunikáciu, prilákanie ľudí a zviditeľnenie akcie vytvorili instagramový profil s najaktuálnejšími informáciami.

K absolventom Fakulty masmediálnej komunikácie, ktorí nemajú problém s uplatnením v úspešných slovenských médiách, patrí Marek Kramara. V súčasnosti ho môžete počuť z Trnavského rádia. V rozhovore nám povedal o svojich študentských časoch, ale aj o zmenách, ktoré nastali na rádiovej scéne vplyvom podcastov.

Moderoval si vo Fun Rádiu i v Rádiu Vlna. Dnes ťa môžeme počuť z Trnavského rádia. Aké rozdiely vnímaš medzi celoplošným a regionálnym rádiom?

Ako prvé, čo mi napadne, je dôraz na lokálne informácie. Nikdy som nemal taký prehľad o veciach, ktoré sa dejú v Trnave a jej okolí, ako som získal teraz. Zároveň musím pochváliť Trnavské rádio, pretože aj keď patrí medzi lokálne rádiá, techniku má na vysokej úrovni.

Fungovanie takéhoto média je technicky aj finančne náročné a ak by ho chcel niekto prevádzkovať len kvôli zárobku, návratnosť je nižšia. Ak však do toho ide človek s vášňou, tak ako u nás, veci majú úroveň.

Majitelia sú ľudia, ktorí si rádio chceli založiť už dlho, snívali o ňom. Robili aj vo veľkých rádiách, vedeli, čo jeho vedenie zhruba zahŕňa a aj napriek tomu sa do daného zámeru pustili, pričom ich zanietenie cítime.

Zároveň je u nás oproti celoplošnému rádiu menej ľudí, atmosféra je teda komornejšia a familiárnejšia. Na druhej strane, každý ťa môže skritizovať a všetci vedia o všetkom.

Veľkým fenoménom súčasnosti sú podcasty. Predstavujú podľa teba pre rádio hrozbu?

Myslím si, že nie. Jediné, čo predstavuje hrozbu, je samotný návyk poslucháčov pustiť si akýkoľvek obsah, kedy len chcú. Súčasne sa ešte viac utvrdzujem v tom, že rádio je len istý spoločník, konkrétne keď chceš počuť dobrú hudbu, aktuality o dianí na cestách. Sem-tam sa ti niekto prihovorí, dozvieš sa nejakú zaujímavosť.

Mnohé rádiá okrem toho idú s dobou a majú vlastné podcasty. Aj v rámci Trnavského rádia ich robíme, čím posilňujeme značku, dostávame sa bližšie k poslucháčovi a čo je pre médium veľkou výhodou, môže nadviazať reklamné spolupráce.

Nastali na rádiovej scéne zmeny, odkedy prerazil podcast?

Rádiá samotné začali robiť podcasty a myslím si, že iným spôsobom to príslušnú scénu neovplyvnilo. Tieto médiá si aj naďalej držia rovnakú líniu.

Ako ty, spravodajca v rádiu, vnímaš podcast?

Ako skvelú platformu. Mňa osobne veľmi láka vytvoriť si vlastný podcast. Zatiaľ som však nenašiel niečo, čo by ma bavilo a vedel by som to robiť aj dlhodobo.

Podcast musí mať koncept, poradovník hostí a podobne. Je ich navyše už príliš veľa. Ak by som sa rozhodol napríklad pre tému o technológiách či ekológii, mal by som už značnú a kvalitnú konkurenciu. Premýšľal som aj nad konceptom nedeľných podcastových správ. Išlo by o krátky prehľad dôležitých informácií z predošlého týždňa, ktoré by nemali uniknúť žiadnemu poslucháčovi.

Nejde pri podcastoch len o aktuálnych trend?

Aktuálne sú hitom. Mali nábeh, postupne to naberalo a možno sme už na vrchole. Môžu ako trend klesať alebo sa udržia v neutrálnej rovine. Určite tu ale bude dlhodobo skupina ľudí, ktorá si podcasty s radosťou vypočuje.

Sú totiž na rôzne témy a každý si môže vybrať, čo ho baví, vieš ich počúvať kdekoľvek a kedykoľvek, napríklad počas upratovania či kráčania. Na druhej strane, ľudia si radi vypočujú hovorené slovo a práve podcast im ho ponúka. Nemusia mu venovať plnú pozornosť, rovnako ako pri rádiu.

Máš aj ty svoje obľúbené podcasty?

Mám rád technologické podcasty, ako napríklad TechFM, kde figurujú vedecké problémy. Je ale laicky podané pre každého. Počúvam aj spravodajské podcasty od Aktualít, denníka SME či Denníka N. Iné témy napríklad rozoberá denník Postoj, je konzervatívnym médiom, aspoň tak sa prezentuje, a je zaujímavé pozerať sa na veci z daného hľadiska.

Mňa osobne veľmi láka vytvoriť si vlastný podcast.

Streamovacie služby zažívajú boom. Má rádio ešte budúcnosť?

Dlhodobo sa o rádiu hovorí, že nemá budúcnosť. Napriek tomu stále mnohé fungujú a tešia sa veľkej obľube. Situácia sa týka aj printu, tiež pri ňom ľudia rozprávajú o zániku, avšak čitateľov stále baví.

Väčšina ľudí počúva rádio pri šoférovaní. Ak tu o 20 rokov budú samošoférovacie autá, nebojíš sa, že rádiá stratia zmysel?

Podobne ako v súvislosti s podcastami, rádiá bude zrejme časom počúvať menej ľudí, ale čierne to nevidím. Možno budú samoriadiace autá fungovať na báze požičiavania alebo podobne ako dnes taxíky.

V danom prípade si viem predstaviť spoluprácu medzi spoločnosťou, ktorá bude mať flotilu takýchto áut a nejakým rádiom alebo inou auditívnou službou. V taxíku či v autobuse si dnes tiež nemôžeme rozkazovať, čo nám bude hrať. Ktovie, ako sa situácia vyvinie.

Rádio Europa 2 má už vyše dvoch rokov spravodajkyňu Evu. Ide o prvú moderátorku vytvorenú umelou inteligenciou v rádiovom éteri na Slovensku. Aký vplyv môžu mať roboty na rozhlas?

Nemyslím si, že roboty sú dnes trendom. K Europe 2, k spomínanej umelej inteligencii, sa doteraz nijaké rádio v krajine nepridalo. Podľa mňa ani neznie dobre. Prístroje by navyše museli zvládať viac vecí, než len prirodzene čítať text, aby nahradili človeka. Potrebovali by s textom správy vedieť pracovať a upravovať ho. Zároveň by museli byť schopné vhodne narábať s nahratými výpoveďami respondentov. Tam sme sa ešte nedostali.

Keď sa vrátime do študentských čias, ako si na FMK spomínaš?

Veľmi dobre. Skúšali sme rôzne veci, či už v televízii alebo v rádiu. Nebáli sme sa. V Aetteri som mal napríklad satirickú reláciu, to by som si už dnes nedovolil. Škola mi dala veľa možností. Človek si mohol vyskúšať prácu v printe, online, mal možnosť venovať sa fotografii. Zároveň dostal príležitosť byť za mikrofónom alebo na televíznych obrazovkách.

Okrem toho je štúdium na FMK do veľkej miery flexibilné. Ak mal študent nejakú prax v odbore, pri niektorých predmetoch ani nemusel navštevovať každú prednášku.

Počas štúdia som stretol i skvelých spolužiakov a profesorov. Som veľmi vďačný A. Brníkovi, ktorý ma dostal do Rádia Aetter a tiež hlasovej poradkyni A. Bugušovej. Práve ona ma hneď v začiatkoch uzemnila a ako hovorila: „Hlas je pekný, ale čo, keď s ním nevieš robiť!”

Byť zamilovaný do svojho hlasu je zbytočné. Aj tak časom budú ľudia vnímať len obsah, ako to moderátorovi ide, či a kde robí chyby. Kritika A. Bugošovej nebola vždy príjemné počúvanie, ale verím, že aj vďaka tomu sa nám podarilo urobiť niečo s hlasom, prejavom a získať skúsenosti.

Predsa len, keď už teraz vieš, ako to chodí v praxi, nemenil by si niečo v štýle vyučovania?

Osobne si myslím, že škola by mala ešte viac predmetov zamerať na prax. Zároveň by súčasné dianie mohli reflektovať nielen mladí pedagógovia, ale aj tí starší. Nechcem sa nikoho dotknúť, mnohí tak dokonca robia, ale pri niektorých predmetoch som mal pocit, že sú príliš teoretické a nezodpovedajú dnešnej realite.

Už počas štúdia si sa angažoval v Rádiu Aetter, kde si pôsobil päť rokov. Bolo vždy tvojou víziou byť za mikrofónom alebo tomu niečo predchádzalo?

Keď som išiel na FMK, nevedel som, čo konkrétne chcem v budúcnosti robiť. Páčilo sa mi však, ako sa škola prezentovala. K moderovaniu som sa dostal úplnou náhodou. Videl som oznam o konkurze na výber nových moderátorov, neváhal som a prihlásil sa. Akonáhle som sa do rádia dostal, držal som sa ho, pretože daná práca ma nesmierne bavila.

Aký bol daný konkurz?

Keď spätne hodnotím každý jeden konkurz, či už do práce alebo študentského rádia, nechápem, ako ma mohli vziať. Vždy som bol vystresovaný a mám pocit, že môj výkon bol zlý.

Naše študentské rádio získalo frekvenciu. Ako hodnotíš jeho vývin?

Na Aetter som hrdý. Ja som v ňom pôsobil pred piatimi rokmi a, úprimne, vyhovovalo mi, keď išlo viac-menej o takú hru na rádio. Ľudia, ktorí tam však prídu dnes, získajú obrovskú skúsenosť, keďže si Aetter môže pustiť celá Trnava a nielen kamaráti. Určite sa aj viac profesionalizujú a cítia sa viac zodpovedne.

Tiež si myslím, že predtým bol výber nových moderátorov jednoduchší. Teraz vzhľadom na frekvenciu v rádiu už od začiatku dbajú viac na to, aby mal moderátor mikrofonický hlas. Nejde už len o skúšanie. Sú vo väčšom nasadení a musí byť ťažšie sa doň dostať.

Vníma Trnavské rádio vysielanie Aetteru ako konkurenciu?

Podľa mňa zdravé súťaženie a rivalita z jeho strany funguje. Aetter je však študentské rádio a zrejme nebude preberať klientelu veľkému rádiu. Každopádne môže byť rybníkom, z ktorého si potom neskôr Trnavské rádio vyberie novú moderátorskú rybičku.

Medzi súčasnými študentmi sa určite nájde niekto, kto by chcel jedného dňa pracovať v rádiu. Ako vyzerá deň spravodajcu?

Hovorím trochu klišé, ale spravodajca musí mať prehľad. Mal by sa stále zaujímať o dianie v spoločnosti, či už na lokálnej alebo celospoločenskej úrovni. Zároveň by mal vedieť aj fakty z minulosti, vďaka čomu si bude informácie vedieť pospájať s aktualitami. Je pritom podstatné, aby sa nezameriaval len na jedno médium.

Keď už prídem do práce, ako prvé pozerám nové správy, zisťujem, ktoré z nich ešte neboli odvysielané a čo je aktuálne horúcou novinkou. Prezriem si správy tlačových agentúr, vyberiem tie najvhodnejšie a upravím ich do potrebných spravodajských sekúnd. Keďže je ich iba 20, maximálne 30, táto práca dá zabrať.

Web znesie viac, ale mikrofón nie. Správy musím značne skrátiť a zároveň v nich udržať všetky potrebné údaje. Veta pritom musí dávať zmysel.

Akonáhle som sa do rádia dostal, držal som sa ho, pretože daná práca ma nesmierne bavila.

Ako sa menia trendy v rozhlasovej reči?

Neviem či za krátky čas, ktorý pracujem v rádiách, môžem hovoriť o sledovaní trendov. Avšak, či už ide o Slovenský rozhlas alebo komerčné médiá, podľa môjho názoru je prejav v správach uvoľnenejší. Niekedy sa dokonca stiera hranica medzi spravodajcom a moderátorom. Obaja dnes figurujú vo vstupoch a rozprávajú sa aj na nespravodajské témy, čomu potom zodpovedá aj prejav. Stále je však na istej úrovni.

Do akej miery si môžu moderátori dovoliť byť v prejave uvoľnenejší?

Do veľkej. Myslím si, že prirodzenosť sa od nich dokonca vyžaduje. Oproti spravodajcom si občas dovolia povedať svoj názor na súčasné politické dianie, nemali by ho ale vyjadrovať ustavične. Hoci sa spravodajca a moderátor vo vysielaní spolu často rozprávajú veľmi neformálne, musia byť opatrní.

Čo by si poradil študentom, ktorí by radi jedného dňa robili v rádiu?

Ak už ste v študentskom rádiu, máte za sebou dobrý prvý krok. To, čo sa vám snažia profesori odovzdať a čo sa vám nie vždy javí ako prospešné, je tiež dôležité. Mali by ste vedieť aj dejiny médií, pretože zvýšite svoje kritické myslenie. Potom, keď budete pôsobiť v jednotlivých médiách či rádiách, oceníte to. Venujte príprave dostatok času, môže priniesť ovocie a vy nebude vnímať, že ide len o náhodu, ale že si svoj úspech zaslúžite.

Čo vy a tréma pred mikrofónom?

Nemám trému. Skôr je to pre mňa akási zodpovednosť alebo rešpekt, ktorý vidím aj na svojich kolegoch, ktorí pracujú desiatky rokov. Neviem, čo je na tom pravdy, ale hovorí sa, že ľudia v živom vysielaní a piloti majú podobné úrovne stresu. Je to adrenalín, sledovať sekundy na monitore, červené svetlo, ktoré znamená zapnutý mikrofón a počúvať pokyny zvukára. Avšak aj vďaka tomu ma moja práca baví.

Vráťme sa do študentských čias. Už vtedy ste sa angažovali v Rádiu Aetter. Ako hodnotíte jeho vývin?

Na Aetter som veľmi hrdá a teší ma, že sa im podarila frekvencia. Takmer pred desiatimi rokmi som bola pri zrode rádia a odvtedy sa Aetter veľmi zmenil, nielen obsahom a technickým vybavením, ale aj systémom práce s ľuďmi. Ako bývalá členka som, samozrejme, tiež prežívala ich veľký deň. Počúvam ich aj teraz a v rámci profesionálnej deformácie si zapisujem nejaké pripomienky. Sú to len drobnosti a naozaj skladám pred nimi klobúk dole za to, čo dokázali.

Ako si spomínate na FMK?

Musím povedať, že to bolo jedno z najkrajších období života a na študentský život aj veľmi rada spomínam. Dodnes som v kontakte s mnohými pedagógmi a spolužiakmi. Našla som si tu najlepších kamarátov a spoznala kreatívnych ľudí s podobnými záujmami a humorom.

Dala vám škola potrebné znalosti pre vaše terajšie zamestnanie?

Určite áno. Dôležité však je, vybrať si správne voliteľné predmety podľa záujmov a zapájať sa do mimoškolských aktivít, napríklad médií. Mne pomohla najmä práca v Aetteri, seminár zvuku, prezentačné praktikum a autorské literárne praktikum. Mnohé cvičenia, ktoré sme robili práve na prezentačnom praktiku, som zažila na konkurzoch a bola som teda dobre pripravená.

Témy do vysielania prichádzajú ku mne samé.

Snívali ste o práci v rádiu?

Už ako dvanásťročnú ma uchvátilo školské rozhlasové vysielanie počas prestávok. Páčilo sa mi spojenie hudby a hovoreného slova, tak som sa tam prihlásila a ukázalo sa, že mám aj celkom dobrý prejav. Čítala som školské oznamy a už vtedy som vedela, že chcem v budúcnosti robiť za mikrofónom.

Aký to bol pocit, keď ste si prvýkrát sadli za mikrofón? 

V študentskom vysielaní to bolo ešte v poriadku, no vo „veľkom“ rádiu mi neskutočne bilo srdce a myslela som si, že skolabujem. Jediné, čo som vtedy mala v hlave, bolo, že musím dočítať text a potom môžem odpadnúť a zvukár mi zavolá záchranku.

Spomínate si aj na svoj najvtipnejší brbt?

Raz sa mi na začiatku letných prázdnin podarilo ohlásiť ich koniec. Zvukár sa mi za to ešte dlho smial, vraj som tým spôsobila traumu celej mladej generácii. (smiech)

Máte svoj moderátorský vzor alebo niekoho, koho si v rádiu rada vypočujete?

Vždy som rada počúvala Romana Bomboša, Ivanu Ilgovú a Barbaru Štubňovú, ktorí sú teraz moji kolegovia. V mladosti to bol aj Miňo Urbaník, ktorý je teraz mojím šéfom. Klasikou je, samozrejme, Adela a zo zahraničia Greg James z BBC Radio 1

Je ťažké zachovať si vážnu tvár počas vysielania pri témach, kde sa úsmev naozaj nehodí?

V bežnom živote sa mi to stáva veľmi často, že sa smejem v situáciách, v ktorých by som sa nemala. No v rádiu sa mi vždy podarí prepnúť, zachovať si kamennú tvár a sústrediť sa na danú tému.

Snažila som sa na seba neupozorňovať a schovávala som sa za postieľku aj za cenu menej kvalitného zvuku.

Ako hľadáte témy do vysielania?

Ako redaktorka pracujem už siedmy rok, takže tie témy ku mne väčšinou prichádzajú samé. Keď čítam nejakú správu alebo niečo zažijem, rozmýšľam, ako by sa to dalo spracovať do vysielania. Taktiež mám aj okruh svojich kontaktov a respondentov, ktorí mi vedia dať tipy na dobré témy. Vybrať témy do vysielania je najťažšie pre začínajúcich redaktorov, ktorí ešte okruh svojich kontaktov nemajú a niekedy ani nevedia, čo by sa do konkrétneho média a vysielania hodilo. Vtedy je najdôležitejšie pozorovať, akým témam sa v danom médiu venujú.

Keďže pracujem v publicistike, častokrát témy nevymýšľame, ale rozvíjame tie aktuálne, spravodajské. Väčšinou chodíme za rôznymi odborníkmi a pýtame sa ľudí, ktorých sa daná téma týka.

Vaša reportáž sa umiestnila aj na medzinárodnom festivale. O čom bola?

Reportáž bola o práci zdravotných klaunov, ktorí sú profesionálne školení. Väčšinou sú to herci, ale aj ľudia z iných profesií. Chodia do nemocníc, domovov dôchodcov, špeciálnych škôl a prostredníctvom krátkych programov sa snažia zlepšiť náladu, ale aj psychický stav ľudí, ktorí sú v týchto zariadeniach. Okrem toho majú aj jeden špeciálny program pre nevyliečiteľne choré deti, ktoré sú už doma s rodičmi. Klauni chodia k nim na návštevy a jednu takú som s nimi absolvovala aj ja. Snažila som sa na seba neupozorňovať a schovávala som sa za postieľku aj za cenu menej kvalitného zvuku. Nechcela som totiž pokaziť dievčatku zážitok a nakoniec som aj dobre urobila, lebo to bolo autentické.

Na festivale sa ma pri obhajobe pýtali aj na zvukovú stránku, prečo je ten zvuk niekedy slabší a keď som im to objasnila, ocenili tento empatický prístup a tiež aj prácu so zvukom. S reportážou som sa umiestnila na druhom mieste a naozaj som takýto úspech nečakala.

Aké vlastnosti musí mať podľa vás moderátor v rádiu?

Základom je určite mikrofonický hlas a dobrý prejav. Moderátor, ale aj redaktor musí mať všeobecný prehľad a musí sledovať aktuálne dianie. Dôležitá je aj pohotovosť a naladenie sa na rádio a konkrétnu tému. Inak sa moderuje šou v komerčnom rádiu, inak denné vysielania Rádia Slovensko a inak diskusná relácia s odborníkmi.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí snívajú o práci v rádiu?

Aby na svojom sne pracovali, pretože nie je to len o tom, že je niekto „ukecaný“. Ak mám poradiť ľuďom z FMK, vyberajte si predmety a aktivity podľa toho, čo vám môže pomôcť v budúcom zamestnaní. Keď sa na ne prihlásite, buďte aktívni, využite všetky príležitosti a počúvajte rady skúsených. Ja som napríklad v poslednom ročníku trávila každý pondelok na Skladovej 14 až 15 hodín. Každá jedna z tých hodín stála za to a aj to mi pomohlo dostať sa do Rádia Slovensko.

Miroslava Sabová Dudášová, predsedkyňa združenia v Komunitnom Centre PRIESTOR v Seredi, predtým stála pri zrode Občianskeho združenia Mladá Sereď. Ide najmä o šikovných mladých ľudí, ktorým sa podarili viaceré úspešné projekty.

Neskôr začalo vznikať Komunitné Centrum PRIESTOR, ktoré spája viaceré občianske združenia nie len zo Serede. Vytvára naozaj zaujímavé projekty a podujatia. Viac nám o KC Priestor porozprávala Miroslava Sabová Dudášová, predsedkyňa združenia v Komunitnom Centre Priestor.

Náš bývalý redaktor sa prihlásil do ročného študentského programu v Trnave. Kvôli pandémii koronavírusu ho musel s ostatnými účastníkmi predčasne opustiť. Atteliéru povedal, čo stihol zažiť predtým a ako hodnotí túto skúsenosť. Ako sám hovorí, dostať sa do Kampusu nie je však vôbec jednoduché.

Ako si sa dozvedel o možnosti prihlásiť sa do programu Nádvorie Kampus?

O programe som sa dozvedel, keď sme robili s kamarátmi projekt Túlavé labky. Oslovoval som miestne médiá, aby sme spropagovali náš projekt a natrafil som na článok o Kampuse. Ihneď ma táto ponuka zaujala, pretože som videl nadpis, že ubytovanie je zadarmo. Keď som sa však pozrel bližšie, zistil som, že je to jedinečná príležitosť a ponúkané veci boli fakt super. A nebolo to iba o ubytovaní.

Váhal si nad podaním prihlášky?

Nad podaním prihlášky som neváhal. Vedel som, že si ju tam pošlem a skúsim šťastie. Pri vypĺňaní samotnej prihlášky som dlho uvažoval, ktoré veci zo svojho skromného života ukážem a čím sa môžem pochváliť.

Ako prebiehal výberový proces do programu?

Výberový proces pozostáva z dvoch kôl. V prvom kole som si musel vyplniť naozaj podrobnú prihlášku, na základe ktorej komisia vyberala vhodných uchádzačov. Tí sa potom dostávajú do druhého kola – na ústne pohovory. Tam som sa stretol s vedúcimi celého projektu a pýtali sa ma na rôzne veci nielen z prihlášky, ale aj z môjho života. Potom som už čakal na vyhodnotenie.

Nakoniec si ťa vybrali, vieš prečo?

Prečo si vybrali práve mňa? Asi pre moju šikovnosť, ochotu pomáhať, chuť meniť veci k lepšiemu a asi aj na základe toho, ako som sa im páčil na pohovore. Myslím, že tam som zabodoval, ale to posúdiť neviem. Hovorím, ako to vidím ja.

Do Kampusu nie je jednoduché dostať sa, a tak skôr odporúčam neustále na sebe makať

Čo hovoríš na priestory Nádvoria?

Nádvorie je krásny priestor s peknou a kvalitnou architektúrou, za ktorou stojí aj primátor Bratislavy Matúš Vallo. Prostredie Nádvoria som vnímal ako študent v Trnave už predtým a veľmi sa mi páčilo. Aj krásne prostredie bolo jednou z motivácií, prečo som sa chcel do programu dostať.

A teraz k samotnému bývaniu, mal si izbu sám?

Nie, na izbách sme bývali po dvoch. Mal som príjemného spolubývajúceho a z predošlých rokov, ktoré som strávil na stredoškolskom internáte, som sa nebál ničoho. Bol som pripravený na hocikoho a hocičo.Bývanie v priestoroch Kampusu je fakt perfektné. Každá izba má vlastnú kúpeľňu. Kuchyňa a ostatné priestory Kampusu boli spoločné, a to je tiež výhoda. Práve kuchyňa spojená s obývačkou bola miestnosť, kde sme s ostatnými účastníkmi trávili veľa spoločných chvíľ.

Ako fungovalo spoločné bývanie v Kampuse?

Zo začiatku sme nemali žiadne spoločné pravidlá. Žili sme hocijako, bez pravidiel a každý si robil to, čo mu vyhovovalo. Postupom času, keď nebolo, kde klásť špinavý riad a prach sa víril aj pri miernom pohybe, sme pochopili, že takto to ďalej nepôjde. Museli sme si stanoviť pravidlá, napríklad na umývanie riadu alebo upratovanie spoločných priestorov. Spoločné bývanie bolo bez problémov. Ako tak spomínam, ani raz sme sa nejako extrémne nepohádali. V Kampuse z nás vznikol naozaj dobrý kolektív ľudí.

Aké ste mali medzi sebou vzťahy?

Z môjho pohľadu sme mali skvelé vzťahy. Aj na moje prekvapenie sme si rýchlo na seba zvykli a hneď sme sa spriatelili. Ja som nemal problém s nikým a myslím si, že ani ostatní nemali problém so mnou. Ak bol nejaký problém, vedeli sme si ho vydiskutovať a všetko bolo v poriadku.

Každú nedeľu sme mohli absolvovať spoločný brunch v kaviarni Thalmeiner.

Spomeň si na prvý týždeň v Kampuse? Nemal si strach z niečoho nového a neznámeho?

Iba dve veci som v živote nemal – strach a peniaze. (smiech) Určite som sa nebál mojich nových spolubývajúcich, ani vedúcich programu, skrátka ničoho. Nie je sa čoho báť! Skôr som bol zvedavý a tešil som sa na to všetko, čo má počas roka čaká. Prvý týždeň bol z môjho pohľadu super. Všetci sme sa museli najskôr spoznať a veľmi tomu pomohli aktivity, ktoré nás čakali, či už predstavovanie Nádvoria, spoločná večera alebo aj obyčajné chvíle v Kampuse.

Čo bolo obsahom programu počas pracovného týždeň?

Počas každého týždňa sa program menil a nebol určený program na daný týždeň. Viac-menej bolo všetko otvorené a bolo na nás, ako program Kampusu využívame. Čo bolo povinné každý týždeň, boli večere v reštaurácii Akadémia. Vždy bol na večeri nejaký zaujímavý hosť, ktorý nám mal čo povedať nielen z profesijného, ale aj z osobnostného života. Pracovný týždeň sme inak trávili každý zahltený svojimi povinnosťami a školou. Okrem spomínaných večerí sme mali prvý semester tri workshopy, teambuilding a veľa aktivít, ktoré sa časovo upravovali tak, aby nám všetkým vyhovovali.

Spomínal si večere s hosťami. S kým ste sa na nich stretli?

Napríklad s pánom primátor Bročkom, s ľuďmi z Nádvoria, s majiteľom pánom Trnkom alebo s rôznymi umelcami. Všetci nám mali čo povedať a každý jeden hosť bol perfektný. Ja osobne som si z každej večere niečo odniesol. Každého hosťa som počúval so záujmom a veľmi veľa som sa počas týchto neformálnych večerí dozvedel a naučil. Hlavne do osobnostného života.

Mali ste program aj počas víkendov?

Počas víkendov to bolo taktiež na nás. Každú nedeľu sme mohli absolvovať spoločný brunch v kaviarni Thalmeiner. Okrem toho nebol žiadny povinný program. Určite je dobré, keď človek zostáva v programe aj počas víkendu a spoznáva nielen ľudí na Nádvorí, spolubývajúcich, ale aj samotné mesto, ktoré má rozhodne čo ponúknuť.

Kampus nie je pre tých, ktorí hľadajú ubytovanie zadarmo.

Mrzí ťa, že kvôli koronavírusu ste museli opustiť Kampus?

Áno. Toto ma mrzí asi najviac. Tešil som sa na celý rok v Kampuse a to, že tam teraz nemôžem byť, mi je skutočne ľúto. Taký je život. Vždy nemôžete mať všetko. Program Kampus pokračuje však aj za priestormi Nádvoria. Spoločne si s Kampusákmi volávame, workshopy absolvujeme online a sme radi, že sa vidíme aspoň cez internet. Za ten viac ako polrok som toho zažil skutočne veľa. Spoznal som skvelých ľudí  a program mi dal do života skutočne dobrú lekciu.

Otázka na záver nemôže byť iná. Odporučil by si študentom prihlásiť sa?

Určite áno! Avšak, ako povedal môj spolubývajúci, program Kampus nie je pre tých, ktorí hľadajú ubytovanie zadarmo. Program je hlavne o aktívnosti, chuti meniť svoje okolie, snažiť sa byť lepší človek a v konečnom dôsledku aj o networkingu. Každému študentovi by som program odporučil. Do Kampusu nie je jednoduché dostať sa, a tak skôr odporúčam neustále na sebe makať a pracovať. Len pracovitosťou, skúsenosťami a šikovnosťou môže človek meniť svet okolo seba.

M: Je známe, že svoj čas nevenuješ len jedinej aktivite, a že investuješ do viacerých talentov. Dá sa však každej činnosti venovať naplno?

N: „Jedine naplno. Multipotencionálni ľudia musia byť hotoví majstri v plánovaní. Všetko sa dá rozumne rozložiť. Popravde, nie vždy sa darí vo všetkom naraz. Moje dlhoročné skúsenosti ukazujú, že raz ide karta v tamtom a menej v onom, inokedy sa to vymení a zase naopak.

Podstatné je nezastaviť sa. Ja vždy hovorím, že treba skúšať a ísť do všetkého.

Nikdy nezačínať myšlienku formulkou: „čo keby som“ alebo „aké by asi bolo“. Máme len jeden život. Treba sa do toho hneď vrhnúť, žiadny nápad nám nevznikol v hlave len tak.“

M: Si viac herečka, modelka alebo speváčka?

 „Znie to asi šialene, ale niekedy ma v jeden týždeň oslovujú na prehliadke modelka, na koncerte speváčka a pred kamerami herečka.

Občas v tom ľudia majú chaos, no ja mám v tom jasno. Som herečka, ktorá sa profesionálne venuje spevu a jej hoby je modeling. Mojou srdcovkou je navyše kapela Ukitas, s ktorou hrám na ukulele. A tak ma to baví. Žijem si svoju mozaiku činností, ktoré vychádzajú z môjho vlastného úsilia, driny a kreativity, či daností, ktoré mi boli nadelené.“

M: Nedávno si okúsila súťaž MISS UNIVERSE. Akú skúsenosť ti priniesla?

N: „Moja odpoveď na túto otázku by mohla byť aspoň dvesto stranovou knihou. Skúsim to vyjadriť čo najvýstižnejšie. Priniesla mi to, čo mi mala zobrať, aby mi mohla dať. Na vylúštenie tohto hlavolamu ešte stále prichádzam. Každopádne, za svoju účasť v nej ďakujem, viem že ma po viacerých stránkach zocelila. Prišla som tam ako (zdravo) seba-vedomá a odišla som navyše i seba-istá.“

M: Aké myšlienky skrýva tvoja prvá pieseň „Na nebo volám“?

N: „Nesie v sebe isté duchovné posolstvo. Je o tom, že sa občas v živote stratíme a  hľadáme spôsob ako sa nájsť. Vtedy voláme na „nebo“. Každý si ho interpretuje po svojom. Pre niekoho je to Boh, pre druhého Budha, pre iného Alah, ktosi za tým všetkým vidí vesmír, lásku a podobne. Preto v klipe vystupuje ruka, ktorá ma vedie.“

M: Študuješ masmediálnu komunikáciu. Znamená to, že v budúcnosti plánuješ aj povolanie v tejto oblasti?

N: „V prvom rade chcem zostať pri vystupovaní. Tak ako herec, tak i spevák aj moderátor majú svoje publikum. Ich nástrojom je vlastné telo a rozum. Nikdy by som to nevymenila za počítač.“

M: Zmenilo ťa štúdium na vysokej škole?

N: „Rozhodne áno.

Štyri roky ma na univerzitnej pôde vedome aj nevedome vyformovali.

Moje komunikačné schopnosti sú na vyššej úrovni, s čím súvisí aj vystupovanie a dojem, ktorý každý po sebe zanecháva. Ten je potrebný všade. V práci aj v bežnom živote. Začala som čítať knihy a vidím do tém, ktoré boli pre mňa dovtedy španielskou dedinou.“ 

M: Máš ešte nejaké sny, ktoré plánuješ naplniť?

N: „Chcem vydať knihu, ktorú píšem už dva roky. Skutočný príbeh. Dávam si na ňu čas. Tak ako ja, aj ona potrebuje dozrieť. Túžim po tom, aby bola taká dobrá, že ju raz aj sfilmujú.“

 M: Aké je tvoje životné krédo?

N: „Byť každý deň lepší človek ako včera.“

Autorka rozhovoru: Michaela Mihoková

Foto : Instagram