V rádiu si už takmer 15 rokov. Ako sa tento biznis zmenil, odkedy v ňom pôsobíš?

Zmenil sa najmä v tom, že doň oveľa viac vstúpil internet. Ľudia na ňom trávia veľa času a tým sa nám otvorili rôzne kanály na komunikáciu s poslucháčmi. Kedysi to bolo len o éteri a posielaní korešpondenčných lístkov. Zrazu je tu Facebook, Instagram a rôzne iné možnosti, pomáhajúce rádiu k zvýšenej aktivite od poslucháčov.

Dlhý čas si moderoval v tandeme, teraz máš vlastný program. Čo ti viac vyhovuje?

Príjemnejšie to bolo vo dvojici. Predsa len, „ve dvou se to lépe táhne“. Priznám sa však, že keď som začal s vlastnou reláciou, bol to pre mňa moment akéhosi osamostatnenia sa, identifikovania sa ako samostatnej jednotky, značky, ktorá dokáže fungovať aj mimo tejto dvojice. Do budúcnosti sa ale určite nebudem brániť podobnej spolupráci.

Kedysi si sa v éteri objavoval v popoludňajšom vysielacom čase, následne si moderoval rannú šou a dnes je to zase popoludnie. Ktorý čas ti vyhovoval viac?

Všetko má svoje pre a proti. Na poobednom vysielaní je príjemné to, že vstávanie nie je až také dramatické. Pri rannej šou mal človek väčší pokoj na „vybavovačky“ v priebehu dňa. Daň za to však bolo skoršie zaspávanie.

Niektorí úspešní moderátori berú rádio len ako štartovací mostík, ty v ňom však ostávaš napriek množstvu iných aktivít. Prečo?

Lebo rádio ma baví viac ako čokoľvek iné. Mám v ňom zázemie a ľudí, ktorých mám rád. Zatiaľ nemám dôvod odtiaľ odchádzať. Mám citový vzťah k rádiu a konkrétne k tomu, v ktorom pôsobím. Prišiel som do FUN-ka, dali mi tam príležitosť vypracovať sa a dostať sa tam, kde som teraz.

Je za tým teda aj akási vďačnosť?

Tak trochu áno. Ale, úprimne, pre mňa nie je méta vysielať v najpočúvanejšom rádiu na Slovensku. Navyše, konkurencia mi nikdy neponúkla lepšie podmienky a vo FUN rádiu je skvelý kolektív tvorený tými správnymi ľuďmi. To beriem veľmi pozitívne, a preto som ani o ničom inom neuvažoval.

Čo ty a kvóty na slovenskú hudbu v rádiách? Aký máš názor na povinné zavádzanie domácej tvorby do vysielania?

Slovenskú hudbu je potrebné podporovať, len to treba robiť organickým spôsobom. Rádiá sú súkromnými médiami platiacimi licenciu. Nemyslím si, že štát by mal do ich vysielania akokoľvek zasahovať. Ja mám s kamarátmi dve reštaurácie orientované na ázijskú kuchyňu. Podľa mňa by tiež nedávalo zmysel, keby mi zákon nariadil robiť tam bryndzové halušky len preto, že sme na Slovensku. Ako hovorím, hudba by sa mala podporovať. Určite by viac domácej hudby mali vysielať všetky okruhy Slovenského rozhlasu, tam by mala naša tvorba dostávať príležitosť rásť. Súkromné médiá budú vždy hrať hudbu, ktorú ľudia na základe prieskumov chcú.

Máš pocit, že poslucháči chcú viac slovenskej hudby?

Niekedy v prieskumoch vychádza, že ľudia chcú viac našej a českej tvorby, niekedy je to presne naopak. Za tie roky v rádiu si pamätám rôzne takéto cyklické vlny. Toto dosť závisí od kvality piesní, ktoré sa aktuálne robia, hlavne od našich najsilnejších interpretov. Ak sa im aktuálne darí, môžu takto potiahnuť aj menej známe kapely, a teda zvýšiť záujem o domácu hudbu.

Vyštudoval si učiteľstvo, niekoľko rokov si v odbore pracoval. Sleduješ súčasnú situáciu v školstve? Čo si myslíš o nedávnom štrajku učiteľov a celkovo o podmienkach pre učiteľov?

Rozhodne to sledujem aj teraz, pretože moja mama a teta stále učia. Problém učiteľov nie je v peniazoch, treba im hlavne vrátiť kredit, ktorý si zaslúžia. V dnešnej dobe oveľa viac plnia funkciu vychovávateľov detí, než to bolo u našej generácie. V rámci výchovného procesu sú niekedy ešte dôležitejší ako rodičia. Tí totiž nemajú čas, sú do večera v robote. Učiteľ nie je žiadna handra. Zaslúži si dôstojnosť a rešpekt za vykonávanú prácu. Argumenty, že učitelia majú voľno dva mesiace, a že o jednej končia s prácou spolu so študentmi, ktorí odchádzajú z vyučovania, sú úplne scestné a nepravdivé. Téma problémov v školstve je široká. Pre mňa je však podstatné práve toto – učiteľstvo je dôležitým povolaním v procese budovania spoločnosti.

V médiách často vídame ľudí, ktorí sa stanú slávnymi na základe toho, že ich jedinou devízou je prezentovanie vlastnej hlúposti. Aký je tvoj názor na tento trend?

Myslím si, že v šoubiznise je veľmi veľa šikovných, vzdelaných a ambicióznych ľudí. Pre niektorých je však prioritou dostať sa na stránky bulvárnych plátkov. Ak sa niekto na Farme vyzlečie, určite mu to zaručí pozornosť. Nepretaví to však do veľkého úspechu, z ktorého následne bude ťažiť. Ak tú príležitosť vie využiť a začne na tom budovať kariéru, je to už viac o šikovnosti a nie o hlúposti. Vždy je to tak, že ľudí zaujímajú sex, drogy a rokenrol. A ak niekto skúša odštartovať kariéru na škandáloch, je to jeho voľba. Len si musí uvedomiť, že to ľudí do nemoty baviť nebude.

Spomenul si bulvár. Aký je tvoj vzťah k nemu?

Nikdy som s bulvárom nemal problém. Myslím si, že je to nevyhnutná súčasť popularity. Ľudia, ktorí v takýchto médiách pracujú, si robia svoju robotu tak, ako vedia a robia to, k čomu ich šéfredaktori pustia. Náš bulvár je veľmi jemný, decentný. V porovnaní s českým alebo britským na Slovensku človek dostáva od bulváru ženské bozky. Najdôležitejšie je vychádzať s ľuďmi. Ak si nejaká vychádzajúca hviezda povie, že s bulvárom komunikovať nebude, popáli sa na tom. Rozhnevá si ľudí, ktorí v tejto oblasti pracujú. Kategoricky prehlásiť, že bulvár je odpad a spodina, je podľa mňa dosť trápne.

Nie je to tak dávno, čo si sa rozhodol zabávať ľudí stand-upmi. Čo ťa motivovalo k takémuto súboju s publikom?

Vždy sa mi páčilo, že človek sa vie postaviť pred ľudí a len tak ich baviť. Ja si to tiež občas skúšam. A raz to možno bude aj dobré.

Aj teraz už máš dobré reakcie od publika.

To možno áno, ale chcel by som tomu venovať viac času. Vieš, nie vždy sa stíham poriadne pripraviť, väčšinou len zbieram, čo mi napadne a nakoniec to dám na pódiu dokopy.

Tvoj humor je často zameraný na popkultúru, nešetríš nikoho, dokonca ani Adelu. Nikdy takáto zábava nenarušila tvoje vzťahy v súkromí?

Určite áno. Bolo viacero konfliktov. Asi jeden z najznámejších bol so Zdenou Studenkovou. Ten trval roky, ale nakoniec sa všetko na dobré obrátilo. A mám pocit, že napríklad ani Maroš Kramár ma nemá v láske.

Existuje u teba hranica, cez ktorú by si v humore nikdy neprešiel?

Samozrejme, vždy sú hranice. Takto – humor sa dá robiť aj z tej najťažšej životnej situácie, ak je publikum nastavené tak, že chápe, že ide o nadsádzku a žart. Napríklad vtipy o Židoch sú vtipné, ale nebudeš ich rozprávať na zasadnutí miestnej židovskej komunity. Hm, ale vlastne môžeš to rozprávať aj tam. Ak s tým budú dotyční uzrozumení. Teda sú aj veci sväté a ak prekračuješ túto hranicu, musí to byť také milé, láskavé.

Pred pár týždňami si znovu moderoval takmer 4-hodinový priamy prenos OTO.  Ako sa pripravuješ na takýto výkon?

Úprimne? Prídeme o jednej popoludní a po siedmej sa začne priamy prenos.

Takže žiadna špeciálna príprava?

Vlastne ani nie. Akurát si prebehneme poradie kategórií. To, čo sa deje pomedzi vstupy, je už na nás. Určite sa to dá robiť aj inak, my s Adelou sme však nastavení na takúto prácu. Režisér nám to umožní. Niekto iný by to možno spravil inak, prípadne by si vybral iných moderátorov.

Dokáže ťa moderovanie ešte v čomsi prekvapiť?

Jasné, nesedím za výrobným pásom, takže to nie je také monotónne. Záleží od podujatia a ľudí, ktorí tam sú. Vždy ma bavia nečakané situácie, na ktorých sa dobre zabavíme, pretože sa pri nich udeje niečo jemne trápne.

Zažívaš aj teraz trému pred živými vystúpeniami?

Istá dávka tam je, ale je to taká kontrolovaná tréma. Viem, do čoho idem, som zorientovaný v menách a prostredí, takže ma to nijako neobmedzuje. Na stand-upoch sa mi však stáva, že zažívam trému, na akú si pamätám spred pár rokov, keď som začínal moderovať rôzne večierky.

Tvoje domovské rádio v minulosti vysielalo spot podporujúci Referendum za rodinu, jeho majiteľ Boris Kollár sa ako predseda vlastnej strany dostal do parlamentu. Aký máš pohľad na tieto kauzy?

To sú Borisove súkromné aktivity, mne bolo úplne jedno, aký spot vysielame. Viem, že si aliancia zaň zaplatila. Keby prišiel niekto, že chce reklamu, kde sa bude hajlovať, tak je to iná vec. Toto je občianske združenie, ktoré chcelo prezentovať nejaké názory. S časťou tých názorov sa pravdepodobne náš majiteľ stotožňuje a po ich ponuke im poskytol priestor. Myslím si, že značku nášho rádia to vôbec neohrozilo.

Nemáš obavy, že rádio by sa mohlo dostať do konfliktu záujmov?

Tak, ako tu sedím, môžem prehlásiť, že Boris rádio nikdy nezneužil na svoju politickú kampaň. Nikdy si vo vlastnom rádiu nedával politickú reklamu, hoci by mohol a mal by ju zadarmo.

Si aktívny na sociálnych sieťach, okrem Facebooku máš konto na Instagrame a Twitteri. Akú dôležitosť im prikladáš?

Pre mňa je to hlavne zdroj aktuálnych informácií. Priznávam, že Twitter mám zapnutý v podstate nonstop. Ak chcem vedieť, čo sa deje vo svete, sledujem médiá, ktoré prinášajú najaktuálnejšie a verifikované informácie. Napríklad v prípade nedávnych bruselských útokov som zbieral aktuálne informácie len z Twitteru. Facebook je dnes už prakticky nutnosť. Instagram je pre mňa zábavka. Človek si pridáva zaujímavé obrázky a dopĺňa ich vtipným komentárom. A teraz som si obľúbil Snapchat. Je perfektné vytvárať si príbeh o niečom zaujímavom. Využíval som to napríklad pri OTOvi, keď som zo Snapov zo zákulisia vyskladal zaujímavú story. Takže tieto siete ma v prvom rade bavia a zrejme sa bez nich už nedá fungovať.

Sú pre teba dôležité aj z hľadiska sebaprezentácie?

Nemyslím. Pre mňa to nie je o sebaprezentácii. Občas si tam zo seba spravím aj ja sám žart. Napríklad, teraz som bol na titulke Brejku, na fotke, ktorá sa mi páči. A potom som našiel fotku spred roku 2006, na ktorej vyzerám ako chuj. Tak som to dal do spoločného obrázku ako porovnanie a hodil som to na svoj profil. Možno to celé niekto chápe ako sebaprezentáciu – ak áno, nemusí ma sledovať. Ale podľa mňa skôr ľudia vidia, že  si dokážem urobiť srandu aj sám zo seba a že sa neberiem až tak vážne. A takto by sa asi mali brať všetci ľudia.

Začal si pracovať s YouTubermi, sám na YouTube pridávaš rôzny obsah. Vidíš v tejto forme zábavy budúcnosť?

Rozhodne áno. Chcem sa tomu venovať viac, baví ma to. Je to spôsob, ktorým človek dokáže komunikovať navonok a vyrábať si obsah bez nejakého diktátu či riadenia zmluvami alebo faktúrami. Telka je v tomto obmedzujúcejšia a YouTube je asi najslobodnejšie audiovizuálne médium.

Prezraď niečo viac o svojej šou. V čom vidíš výhody jej vysielania prostredníctvom YouTube?

Raz týždenne si volám do štúdia hosťa na ,,gejmingovú” šou. Hráme nejakú hru na konzole, niekedy ide o novinku, niekedy je to niečo staršie, ale o ten ,,gejming” až tak nejde. Dôležitý je hlavne rozhovor s hosťom, ktorého si vyberiem sám. A nikto mi nediktuje, koho si tam vziať môžem a nemusím vysvetľovať dôvod, prečo práve on.

A nad vlastnou talkshow si nepremýšľal? Predsa len, na Slovensku nie je až tak veľa ľudí, ktorí by sa na to hodili, ty si dokonca pravidelne účinkoval v takomto formáte u Adely.

Určite čosi plánujem. Podľa mňa je dôležitejšie si to najprv vyskúšať. Možno neísť s tým rovno do televízie, ale vyskúšať si to. Dopracovať sa na úroveň ikon tohto formátu musí človek postupne. Nemôžem do toho ísť s pocitom, že teraz chcem byť „slovenský Jimmy Fallon na Jojke“, na to proste ešte nie je čas. Verím však, že raz sa podobného programu dožijeme aj u nás. A ak to nebude fungovať v televízii, pokojne to môže ísť na YouTube.

Podporil si niekoľko charitatívnych projektov (Lienka pomoci, Hodina deťom). Ako funguje takáto forma pomoci na Slovensku?

Funguje to tak, že tieto organizácie ťa oslovujú. Žiadajú tvoj čas, nikdy nie peniaze. Prostredníctvom tváre slávneho človeka sa snažia medzi ľudí vyslať signál. Niekedy je tých požiadaviek veľa a možno by bolo lepšie venovať sa primárne jednej organizácii. Presne tak to funguje v USA. Celebrity tam nemajú také široké portfólio organizácií, ktoré podporujú. Venujú sa dvom, ktorým obetujú svoj čas, a keď im zavolá niekto z tretej, jednoducho povedia, že niečo už majú pod patronátom, treba osloviť niekoho iného. U nás to funguje tak, že pomáhaš mnohým a všetci si nárokujú tvoj čas. A to sa neraz stáva aj v rovnakej chvíli, a tak skutočne nie je možné vyhovieť všetkým. Do budúcna by som si teda radšej vybral jednu organizáciu, ktorej by som sa intenzívne venoval a pomáhal jej počas roka.

Myslíš si, že by popularita mala byť vo väčšej miere využívaná aj na takéto účely? Robia naše celebrity v tomto smere dosť?

V tomto môžem hovoriť len za seba. Ja sa snažím pomôcť vždy, keď ma niekto osloví.

 Matej “Sajfa” Cifra (36) Od roku 2002 je vo Fun rádiu, v súčasnosti má vlastnú popoludňajšiu    šou. Do povedomia širokej verejnosti ho dostala reality šou Vyvolení, v ktorej bol moderátorom  nočnej a neskôr hlavnej šou. S dlhoročnou kolegyňou Adelou Banášovou boli  hostiteľmi posledných štyroch odovzdávaní cien OTO. Sajfa bol tvárou tohtoročnej kampane  Ligy proti rakovine.

Autor: Ján Janočko

Foto: Dada Kováčová

Myslíš si, že ťa naša škola dostatočne pripravila na prácu v médiách?

Praxovala si už počas štúdia?
Áno. Začínala som v TV Ružinov, čo je lokálna televízia tu v Bratislave. Keďže to bola len lokálna televízia a financií bolo málo, vyskúšala som si tam prácu na rôznych pozíciach. Robila som moderátorku, redaktorku, čokoľvek, čo práve potrebovali (smiech). Naučila som sa tam skutočne veľa vecí.

Kedy si v Ružinovskej televízií začínala?
Už v prvom alebo v druhom ročníku na vysokej škole.

Skúsila si aj nejakú inú prax v médiách?
Šesť rokov som pracovala v RTVS (vtedy STV), kde som moderovala počasie. Začala som v treťom ročníku. Ešte mám v čerstvej pamäti, ako som v tom čase písala bakalárku. Všetko išlo ruka v ruke, s praxou som nikdy problém nemala.

Dalo sa to stíhať? Denné štúdium a práca v RTVS súčasne?
Všetko sa dá, keď sa chce. Bolo veľmi milé, že mi profesori boli ochotní vyhovieť, keď som potrebovala odísť skôr. Teraz ani neviem, či som si vybavovala individuálny študijný plán, ale myslím, že nakoniec som ho ani nepotrebovala a časovo som sa dokázala zladiť.

Ako si sa dostala do RTVS? Klasický konkurz alebo nejak inak?
Bol to klasický konkurz, milión ľudí a stres. Pomaly som sa dostávala do užších výberových kôl a  ani som sa nenazdala a bola som tam.

To si potom šikovná…
…alebo mám šťastie (smiech). Som flegmatický typ človeka a veľmi sa nestarám o budúcnosť. Skôr to nechávam plynúť.

Odmalička si chcela pracovať v médiách?
Úplne odmalička nie. Najprv som chcela byť učiteľkou. V puberte nastal ten zlom, kedy som začala obdivovať krásne (najmä spravodajské) moderátorky, ktoré elegantne a v krásnych šatách čítali večerné správy. Vtedy som si povedala, že toto je vec, ktorá by ma bavila a ktorú aj budem robiť.

Na akom poste si vo Fun rádiu?
Som správarka. To znamená, že v krátkych blokoch čítam správy z domova aj zo sveta, ktoré si sama pripravujem. Pred štyrmi rokmi som nastúpila na túto pozíciu a stále sa toho držím. Veľmi ma to baví a veľké plus je, že mám obrovský prehľad, čo sa práve deje.

A tvoja pracovná doba je od desiatej do…?
Ako ste počuli, v rannom vysielaní od šiestej do desiatej správy hlási Marek a ja prichádzam do práce pred desiatou a hlásim do šiestej večer.

Po šiestej sa už správy nehlásia?
Nie. O šiestej je posledný blok správ.

Do Fun rádia si sa dostala vďaka konkurzu rovnako ako do RTVS?
Áno. Súčasný šéfredaktor spravodajstva Marek dostal od kohosi odporúčanie, že pracujem v RTVS. Takže mi zavolal, či môžem prísť na konkurz. Bolo to veľmi spontánne a smiešne, vtedy som mu dokonca do telefónu povedala, že neprídem. Nevyhovoval mi dátum a Marek trval na tom, že musím prísť v ten konkrétny deň a bodka. Nakoniec som sa rozhodla, že to skúsim, ale iba kvôli tomu, že dĺžka konkurzu nemala presiahnuť viac ako hodinku.

A čo od teba na konkurze požadovali?
Dostala som dlhú agentúrnu správu a bolo mi povedané, že ju mám zostručniť a prepísať na čistý papier položený vedľa na stole. Ja som ten papier vôbec nepoužila, iba som poškrtala dlhé vety z agentúrnej správy a išli sme to nahrať. Ešte v ten deň mi Marek volal, že nastupujem do Fun rádia ako správarka.

Počas konkurzu do Fun rádia si bola bez práce?
Nie, stále som moderovala správy v RTVS.

Váhala si, či ísť do rádia alebo ostať v televízií?
Nie, našťastie som sa nemusela rozhodovať. Vtedy boli správy iba v rannej šou, takže som prišla do rádia o piatej, aby som si stihla všetko pripraviť a o desiatej som už končila. Do RTVS som chodila až na poobednú hodinu okolo jednej, čiže mi to vyhovovalo a nijakým spôsobom neobmedzovalo.

Ale v RTVS už nepracuješ?
Teraz je to rok, čo som tam skončila a naplno sa venujem Fun rádiu. Dovtedy som ale fungovala paralelne a dalo sa to zvládnuť.

Ty si sa rozhodla odísť?
Nie, odišla som kvôli celkovej zmene štruktúry vysielania v RTVS. Počasie začali vysielať meteorológovia. A tiež si myslím, že šesť rokov sa pozerať na tú istú moderátorku je pomerne dlho a potrebovali zmenu.

Ak by si porovnala tieto dve mediálne profesie, ktorá ťa bavila viac?
Zodpovedne a úprimne vyhlasujem, že Fun rádio (smiech).

Vráťme sa späť k Fun rádiu. Nerobili ti Adela so Sajfom zle, keď si začínala?
Robili mi najviac zle, špeciálne Sajfa. Prvé týždne v novej práci ma stále rozptyľoval. Postavil sa za mňa presne v čase, keď som mala čítať, začal ma chytať, hladkať a mal z toho obrovskú srandu. Bolo náročné sústrediť sa na správy a nesmiať sa. Bolo to ťažké, ale dalo sa to ustáť. Horšie bolo, keď zobral akýsi papier a položil mi ho na obrazovku, z ktorej som čítala. Pár sekúnd ostalo vo vysielaní úplne ticho. Keď papier odtiahol, vôbec som nevedela kde pokračovať, len som čítala, čo som videla.

A čo Junior s Marcelom?
S nimi bolo ranné vysielanie vždy veselé. Raz v lete, keď zastupovali Adelu a Sajfu v rannej šou som skoro dostala pokutu. Bolo to v období, keď boli na celom území Slovenska povodne, takže som čítala správy o zaplavených domoch, ľuďoch odrezaných od sveta, skrátka samé hrozné veci. Vtom sa Junior dole odrazil od stoličky a začal napodobňovať, ako sa vozí na člnku. Vybuchla som od smiechu. Viackrát mi bolo vytknuté, že sa v správach smejem, čo by som nemala…

Ako sa rieši takýto „prúser” v rádiu?
Môžem dostať pokutu, ale našťastie, doteraz sa mi len vyhrážali a nikdy som reálne pokutu nedostala.

Máš tu kolegov, ktorí tiež študovali masmediálnu komunikáciu?
Hore na obchodnom oddelení je jedna absolventka a Zuzka, z večerného vysielania, chodí ešte stále k vám do školy, ale externe. Celkovo tu však nepracuje veľa ľudí z masmediálky.

Autor: Karin Fronková