Pri príležitosti 10. výročia fungovania Galérie Ľudovíta Hlaváča (GĽH) pedagógovia a študenti, združení okolo Ateliéru komunikácie v médiu fotografie, sprístupňujú pre verejnosť dve výstavy v Trnave. Projekty oboch výstav z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Rekonštrukcia obrazových spomienok na Skladovej

Študenti, absolventi a pedagógovia v priestoroch Galérie Ľudovíta Hlaváča na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave v utorok 14. septembra o 15.00 hod. otvoria výstavu s názvom Rekonštrukcia obrazových spomienok /gorila/nežná/prezidentské voľby/voľby/. Kurátorom je doc. MgA. Jozef Sedlák.

Fotografický archív študentských prác na FMK UCM v Trnave uchováva po desiatich rokoch koncepčnej práce s médiom fotografie bohatý archívny a obrazový materiál. írkou interpretácie vizuálne mapuje nielen viditeľnú realitu – verejný priestor, ale aj udalosti, príbehy ľudí či urbánny alebo environmentálny priestor. Dokumentárne fotografie študentov predmetu žurnalistická fotografia zaznamenávajú v časových intervaloch spoločensky známe udalosti protestov Gorila (január – marec 2012), prezidentské voľby (marec 2019), výročie Nežnej revolúcie (november 2019) a parlamentné voľby (február 2020).

Línia kritickej, grotesknej či vážnej interpretácie nemá zamlčovať predpoklady nového pohľadu, generačnej výmeny a skúseností.

Táto téma predstavovala pre študentov výzvu dostať sa do priestorov – verejných miestností samotného aktu volieb alebo na diskusné relácie kandidátov, resp. do centrál politických strán a zaznamenať atmosféru volieb. Zábery tak zachytávajú popri reprezentatívnosti (narušenosti) bilbordov, verejných priestranstvách, univerzitných diskusiách, mítingoch aj samotných politických kandidátov, ich ľudské reakcie, niekedy groteskné nechcené situácie.

Línia kritickej, grotesknej či vážnej interpretácie nemá teda zamlčovať predpoklady nového pohľadu, generačnej výmeny a skúseností. Naopak, školské cvičenia majú zviditeľniť premeny dokumentu, preskúmať ich platnosť tak z hľadiska možnosti individuality autora, ako aj teórie fotografie. Na druhej strane majú strážiť normatíva média fotografie, vyvarovať sa falošného znovunadobudnutia pravdy (fotografovanie je vždy hodnotenie o dôveryhodnosti obrazu), ktoré sa príliš odchyľuje od tradičného technologického stavu, čím sa fotografia sama deštruuje a stáva sa nepodstatnou paradigmou vizuálnej kultúry. 

Posledný sen sa presúva do mesta

Výstava s názvom Posledný sen o budúcnosti, ktorá bola doteraz prístupná v spomínanej univerzitnej GĽH, bude v ten istý deň, teda v utorok 14. septembra, reinštalovaná v priestoroch trnavského Divadla Jána Palárika. Pre epidemiologickú situáciu sa slávnostná vernisáž neuskutoční, o 16.00 hod. však bude výstava sprístupnená verejnosti formou komentovanej prehliadky. Kurátorkou výstavy je Mgr. art. Petra Cepková, ArtD.

Antropocén sa pomerne rýchlo stal jedným z hlavných naratívov našej doby. 

Posledný sen o budúcnosti reflektuje tému antropocénu. Moderné dejiny ľudstva píšu svoju neslávnu históriu najmä vďaka produkcii plastov, ktorá prešla z 1 milióna ton na 300 miliónov ton za rok. Neustále pritom dochádza k výraznému rastu populácie, industrializácie, urbanizácie a globalizácie. S istotou však môžeme tvrdiť, že antropocén je znepokojivým konceptom. 

Študenti mapovali a zaznamenávali konkrétny krajinný alebo mestský priestor v kombinácii s poetickou výpoveďou, poukazovali na našu spoločenskú klímu cez neviditeľné súvislosti vzťahujúce sa ku kultúrnym, geografickým a biologickým vrstvám, ako aj na časopriestorové charakteristiky miesta a jeho génia loci. Hybridizácia sa v ére postčlovečenstva a v aktuálnom vizuálnom fotografickom jazyku už nedotýka iba tvaroslovia ako takého, ale stále častejšie zasahuje aj do samotného média a jeho filozofie. Nevyníma pri tom ani premeny obsahové, štrukturálne, teda narábajúce s kontextmi tela, portrétu a dokonca aj konceptuálneho dokumentu. A antropocén sa pomerne rýchlo stal jedným z hlavných naratívov našej doby. 

Galéria Ľudovíta Hlaváča na FMK UCM v Trnave otvára prvú výstavu v tomto roku. Je prvou zo série štyroch výstav, ktoré sa konajú pri príležitosti 10. výročia založenia našej univerzitnej galérie. Vystavené práce boli realizované v akademickom roku 2019/2020 a 2020/2021. Výstavu produkčne pripravil Ateliér komunikácie v médiu fotografie pod vedením Jozefa Sedláka a Petry Cepkovej. Projekt výstavy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Výstava bude sprístupnená 5. mája 2021 o 12.00 hod.

Bez snívania by bol náš svet dosť ponurým miestom, o to viac bez vizualizácie našich predstáv v umení. Čas a priestor, ktorý patrí do sféry najtajnejších predstáv a prianí, je najvlastnejší každej živej bytosti. Aké by teda mohlo byť snívanie o lepšom svete tu a teraz, v reálnom živote? Odpoveď sa skrýva v úvahách o túžbe, ktorá nestojí v opozícii Kantovmu kategorickému imperatívu, ale práve naopak.

Keby ste si položili definitívnu otázku, aký by mal byť Váš posledný sen? Život každého z nás, tu a teraz, trvá (v prenesenom zmysle) iba pár krátkych chvíľ. Každý umelec a vôbec každá uvedomelá bytosť sa s pribúdajúcim vekom zamýšľa nad zmyslom existencie, jej poslaním a hlavne jej dôsledkami. Naše myšlienky predurčujú dopad nášho konania v celospoločenskej mierke. Tu a teraz sme nikdy neboli a nie sme sami.

Každý náš čin alebo myšlienku by sme mohli vnímať ako závislú príčinu známeho motýlieho efektu (myšlienky starej viac ako 40 rokov), kedy aj minimálna počiatočná zmena alebo naše rozhodnutie môže spôsobiť veľkú zmenu a variácie vo vývoji celého systému. Môže naša schopnosť predvídateľnosti viesť k rozhodnutiam, ktoré budú ohľaduplné k druhým?

Antropocén ako naratív dnešnej doby

Na tieto myšlienky zákonite nadväzujú úvahy o epoche, v ktorej žijeme a ktorej sme zároveň tvorcami. Toto geochronologické obdobie už koncom 20. storočia dostalo názov Antropocén (z gréc. Anthropos – človek, kainos – nový) a je zhodné s obdobím charakterizovaným intenzívnou ľudskou činnosťou a jej vplyvmi na svet súčasnosti, hoci dodnes je sporné, či má antropocén nahradiť poslednú fázu holocénu.

Moderné dejiny ľudstva píšu svoju neslávnu históriu najmä vďaka produkcii plastov, ktorá prešla z 1 milióna ton na 300 miliónov ton za rok, a neustále dochádza k výraznému rastu populácie, industrializácie, urbanizácie a globalizácie. S istotou však môžeme tvrdiť, že antropocén je znepokojivým konceptom. Môžeme totiž dospieť k vyhynutiu nášho vlastného druhu, a i keď nás mnohí vedci v minulosti varovali pred nami samotnými, ešte stále nie je neskoro.

Keby sme sa len mohli vrátiť v čase o niečo múdrejší, aby sme si mohli a museli položiť základnú otázku, čo príde po nás a aký svet čaká na naše deti? A či náhodou nebude dozretie antropocénu dozretím aj nás samotných.

Rovnako nástojčivé sú aj fotografické koncepty študentov, v ktorých sa ľudské a prírodné vzájomne prestupuje. Študenti mapovali a zaznamenávali konkrétny krajinný alebo mestský priestor v kombinácii s poetickou výpoveďou, poukazovali na našu spoločenskú klímu cez neviditeľné súvislosti vzťahujúce sa ku kultúrnym, geografickým a biologickým vrstvám, ako aj na časopriestorové charakteristiky miesta a jeho génia loci.

Hybridizácia sa v ére postčlovečenstva a v aktuálnom vizuálnom fotografickom jazyku už nedotýka iba tvaroslovia ako takého, ale stále častejšie zasahuje aj do samotného média a jeho filozofie, nevynímajúc pri tom ani premeny obsahové, štrukturálne, teda narábajúce s kontextami tela, portrétu a dokonca aj konceptuálneho dokumentu. A antropocén sa pomerne rýchlo stal jedným z hlavných naratívov našej doby.

Mgr. art. Petra Cepková, ArtD.

Názov výstavy: Posledný sen o budúcnosti
1/4 10 rokov GĽH/Galérie Ľudovíta Hlaváča, FMK UCM v Trnave
Trvanie výstavy: 05. 05. 2021 – 31. 05. 2021
Vernisáž: 05. 05. 2021 o 12.00 hod.
Kurátorka: Mgr. art. Petra Cepková, ArtD.    

Vystavujúci študenti: Bibiána Bartošová, Daniel Bíro, Anabela Buchová, Viliam Dráb, Rastislav Gablovič, Patrik Hudec, Dominika Ježová, Sebastián Kapičák, Rastislav Kupšo, Tamara Kurillová, Denisa Moravčíková, Jana Nevigyanská, Ida Petrovičová, Kristián Simonics, Rebeka Sumegová, Kristína Šeligová, Dušana Švecová, Lucia Uhrincová

Súbory na stiahnutie:

• plagát;
• pozvánka.

OFF Bratislava priebeha súčasne s Mesiacom fotografie. Tento fotofestival si zachováva svoju jedinečnosť ako platforma nových talentov na fotografickej scéne. Od začiatku svojej existencie bolo snahou tohto podujatia vytvoriť veľkorysé podmienky propagácie a podpory mladých umelcov pôsobiacich na poli fotografie a nových médií.

Jedenásty ročník dostal názov Zrodení z morskej peny. Svoju pozornosť upriami na mystérium zrodu, ktoré spočíva v jedinečnosti stvorenia novej entity. Do užšieho výberu samostatných výstav vybrali kurátori 21 projektov. Neoddeliteľnou súčasťou festivalu súčasnej fotografie je však aj sekcia OFF Academy – prezentácia výstav univerzít a iných vzdelávacích inštitúcií.

Predstavíme 10-ročnú prácu

Ocitli sme sa tak medzi poprednými umeleckými školami nielen zo Slovenska a Česka, ale aj Maďarska, Nemecka, Grécka či Fínska.

„Ide o prezentáciu študentských fotografií zo semestrálnych zadaní z rokov 2010 – 2020 (pri príležitosti 10. výročia založenia Galérie Ľudovíta Hlaváča na FMK UCM) z ateliérov AKMF + KEFA + AUF. Niektoré témy boli realizované v spolupráci so študentmi Katedry fotografie a nových médií z bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení a študentmi Súkromnej strednej umeleckej školy dizajnu,” objasňujú pedagógovia z Katedry umeleckej komunikácie Petra Cepková a Jozef Sedlák.

Organizátori festivalu OFF Bratislava nás podľa ich slov oslovili na základe prezentácie prác na sociálnych sieťach.

Fotografie boli realizované pod vedením pedagógov a doktorandov: Jozef Sedlák, Petra Cepková, Lucia Škripcová, Peter Lančarič, Eva Jonisová a Kristián Pribila.

Podujatie sa koná v bratislavskom OD Dunaj. Pozývame vás na vernisáž, ktorá sa pre aktuálnu situáciu uskutoční online 6. novembra 2020 na tomto odkaze.

Doteraz bola v galérii sprístupnená výstava Goral na gory.

Portrét alebo príbeh blízkej osoby sú frekventované témy v rámci viacerých žánrov média fotografie. Pri umeleckom, no tak isto i pri pedagogickom procese komunikatívne a kontaktne iniciujú vizuálne prerozprávanie identity, intimity, statusu či dizajnu jednej alebo viacerých osôb.

Analytický portrét môže vyplniť prázdny priestor

Koncept portrétu – príbehu – naratívu spúšťa a umožňuje vo vedomí a podvedomí (mimo osobnej i obecnej empírie) kontext imaginatívnej (sprítomňujúcej) spomienky na históriu osobných vzťahov. Zároveň umožňuje aj to, aby autor spolu s ňou vytvoril na základe vlastných skúseností analytický portrét – príbeh. Portrét tak v koncepte naratívu môže vyplniť prázdny priestor a miesta toho, čo sa stalo symbolom a čo sa má stať archetypom – sociálnymi a umenovednými dejinami.

V portréte a príbehu musí existovať interpretačný bod (Barthesovo Punctum). Ten umožňuje percipientovi dekódovať a objavovať dôvod, kedy sa publikum (divák) stáva súčasťou dejinného času portrétovanej osoby.  Osobný vzťah a poznanie kreuje „život“ v najmenších (detailných) prvkoch, ako sú gestá, fragmenty šiat, rúk, vecí na stole a pod. Tento model scénického rozprávania je metodológiou asociačného portrétu, zanamenávajúceho  intimitu vecí a priestoru, ktorá je portrétom a príbehom danej osoby.

Téma sa stala priestorom na vyjadrenie zápletky

Téma „Portrét alebo príbeh“ sa stala pre študentov tvorivým ateliérom. Stala sa priestorom na vyjadrenie „sujetu“ (zápletky) plynutia udalostí v rôznych častiach Slovenska, s rôznymi ľuďmi, prevažne blízkymi  (brat, sestra, priateľ, priateľka, rodičia, starí rodičia…), profesiami, prostrediami a vzťahmi.

Táto schéma a napätie medzi predstavou a realitou – hlukom tam vonku a tichom vo vnútri – bola podmienená funkciou pamäti nereprezentujúcej tendenciu viazať žánre portrétu a naratívu len na zaznamenanú osobu.

Tento „obrat k obrazu – príbehu” je „obrat k príbehu diváka” s potenciálom silných sebareflexívnych podnetov. Tie predstavujú určitú parabolu – schopnosť prepájať jednotlivé príbehy (portréty) s osobnou projekciou. Ide teda o premietnutie autorovho myšlienkového postupu: z hľadiska fotografie niekedy ťažko prístupné a identifikovateľné, ale univerzálne rozpoznateľné v situáciách, ktoré sa autor rozhodne zverejniť.

Fotografia potrebuje interpretovať viac než „očami viditeľné“

Mladá generácia študentov – fotografov si prisvojuje aktuálny vizuálny jazyk ako sociálny koncept odtrhnutý od všeobecnej ikonografie ukotvenej v histórii. Napriek tomu, že sa mnohé veci recyklujú, metodologicky posúva poetiku videnia reality (vzťahov, identity človeka, práce, objektov, vecí) nielen do kontextu obžaloby a falzifikácie (tzv. posthumanistického dokumentu), ale aj emocionálneho, subjektívneho konštruktu  vypätej estetizujúcej situácie na hranici gýču. V tomto uchopení (kódovaní) je aj citlivosť k pochopeniu vlastnej evolúcie, existenciálneho, duchovného a sebapoznávacieho postoja autora s otázkou (možno intuitívnou) po normotvorných hodnotách, zmysle poslania a význame umenia.

Z pozície pedagóga je to otázka prístupu k interpretácii diela a významu posolstva (témy predmetu). Interpretácia potrebuje interpretovať viac než „očami viditeľné“ a musí dávať vždy zmysel. Jazyk interpretácie je nevyhnutná forma overovania inštitucionálnej a umenovednej normy (pedagogického vedenia), ale aj asociatívnej moci videnia jednotlivca. Ako a čo interpretovať je vždy príbehom o stretnutí, o interakcii, o vzťahu, o dialektike. V pedagogickom procese je to predpoklad, že už „niečo“ existuje v objektívnom stave, v identite autora, skôr, ako sme to začali interpretovať.

Výstava fotografií študentov predmetu žurnalistická fotografia predstavuje talentovaných mladých ľudí, ktorí prijali „riziko“ otvorenia sa – ich vnútorného sveta, uvažovania a prežívania vzťahu k blízkym rodinným osobám, priateľom. Výstava zaznamenáva veľa vecí, analyzuje a odhaľuje, ale je stále aj  „mystagógiou“. Umožňuje nám vniknúť len čiastočne do tajomstva príbehu, intimity osoby či duchovného sveta a pritom ho nezneuctiť. Výstava nás nabáda k tomu, aby sme iným spôsobom vyjadrili to, čo sa nevyjadruje slovami, ale obrazom.

Autorom textu je Jozef Sedlák.