V ktorom roku si ukončila štúdium na našej univerzite a prečo si sa rozhodla práve pre túto školu?

Štúdium na našej Univerzite sv. Cyrila a Metoda som ukončila tento rok. Na školu som išla so zámerom, že raz bude zo mňa moderátorka alebo redaktorka športu.

Ako dlho sa venuješ gymnastike a čo ťa k nej priviedlo?

Gymnastike sa venujem od svojich 6 rokov. Keďže som bola veľmi malá, pre tento šport sa rozhodli najmä rodičia. Bola som hyperaktívna a mama s otcom vedeli, že sa musím venovať nejakému športu. Ocino chcel zo mňa tenistku, no na to sme nemali finančné prostriedky a tiež sme rozmýšľali nad krasokorčuľovaním. Maminina kolegyňa robila rozhodkyňu v gymnastike, a tak jej navrhla, aby so mnou prišli do telocvične, že sa bude robiť výber nových talentov.

Čo radíš medzi tvoje najväčšie úspechy?

Reprezentáciu Slovenska na niekoľkých Majstrovstvách Európy, Majstrovstvách sveta, umiestnenia na svetových pohároch a samozrejme, že za svoj najväčší úspech a splnený sen považujem reprezentáciu na Olympijských hrách v Londýne.

Aký je to pocit, dostať na sa olympiádu?

Nedá sa to opísať. Keď som bola na besede s predškolákmi, tak som im to priblížila asi takto: Predstavte si, že celý rok túžite po jednom jedinom darčeku a na Vianoce ho nájdete pod stromčekom. Aký je to pocit? Odpoveď znela jednoznačne: „Úžasný!!!“ Tak asi taký je pocit, keď sa dostane človek na olympiádu.

Ako hodnotíš výpovede markizáckeho redaktora Štefana Eiseleho o tom, že niektorí slovenskí športovci si prišli do Londýna skôr na výlet než nás reprezentovať na olympiáde?

K tomuto sa vyjadrovať nebudem. Poviem len jedno. Obyčajný človek si ani nedokáže predstaviť čo všetko musí športovec obetovať, aké prekážky si musí preskákať a koľko vynaloží síl a utŕži rán, kým sa mu podarí IBA prebojovať sa na olympijské hry.

Celý rozhovor s Máriou Homolovou, nielen o športe, ale aj o jej plánoch do budúcnosti nájdete v Atteliéri 01/2012.