Trojica hercov odohrá improvizačno-humoristické predstavenie 21. novembra 2018 o 19:30 hod. v Kine Hviezda.

„Často improvizujeme s predmetmi, často sa nám na javisko dostanú naozaj bizarné predmety,“ približujú Šoko, Pucho a Stanley spoločne. Na javisku sa spolu s nimi objavila už aj babeta či raft. Do scénky dokonca museli zakomponovať aj päťročného chlapca alebo zásnuby.

Každé ich predstavenie na javisku je premiérou aj derniérou zároveň, pretože každé je jedinečné a neopakovateľné, tvrdí zohratá partia improvizátorov.

Tri Tvorivé Tvory zabávajú Slovensko už štrnásť rokov a to v nezmenenej zostave hercov tvorenej Jurajom “Šoko” Tabačkom, Lukášom “Pucho” Púchovským a Stanom “Stanley” Staškom. Počas svojej existencie odohrali takmer šesto predstavení.

„Divadelno-športový freestyle“

Koncept improvizovaného hrania za interaktívnej účasti publika a divákov nemá na Slovensku veľkú tradíciu. Tri Tvorivé Tvory sú preto jedinečným humoristicko-hereckým zoskupením.

Herci opisujú svoj štýl ako „divadelno-športový freestyle“, pretože v reálnom čase a v adrenalíne vytvárajú výstup podľa predstáv divákov. Ide o krátke scénky na témy, ktoré herci vyzbierajú od svojho publika hneď v úvode.

„Sú to témy, ktoré dokážu zaskočiť, čo ale nie je problém, lebo ak slovu alebo vete nerozumieme, vzniká pomerne široký priestor na našu stupídnu interpretáciu,” herci približujú jeden zo spôsobov, ako tvoria situačný humor priamo na javisku.

Účasť divákov je však prítomná počas celého priebehu predstavenia. Ich reakcie a postrehy herci dokážu šikovne zakomponovať do samotných scénok, ktoré sú tiež doplnené o náhodné kulisy a kostýmy.

Súčasťou každého ich prestavenia je aj hudobný hosť. V Trnave zahrá Richard Chovan, hudobník a frontman kapely Horehigh.

Stand-upu sa venuješ už pomerne dlho. Ako sa ti pozdáva dnešná slovenská scéna a publikum, ktoré na tento typ šouky chodí?

Matej Adámy: Stand-up je teraz tam, kde má byť. V Bratislave etablovaný a presviedčajúci zvyšok krajiny, že sa mu oplatí venovať aspoň dve hodiny mesačne. Niekde sa to darí viac, niekde menej, ale to je v poriadku, pretože pravidelné organizované výjazdy sa u nás robia relatívne krátko. Toto sa nedá uponáhľať. Miestne publiká sa zároveň musia naučiť, že nie vždy budú svedkami dokonalosti. Stand-up večery majú otvorený koniec a vyžadujú si otvorenú myseľ. Prvok prajnosti však cítim všade, kde sa vydáme.

Stand-up je obojstranný vzťah, reakcia od ľudí prichádza bezprostredne, ešte skôr než odkráčaš z pódia. Aký je to pre teba pocit, stáť tam pred ľuďmi, ktorí v rámci večernej zábavy reagujú priamo?

Matej Adámy: To je benzín do nášho motora. To nás poháňa. Môžeme svoje vtipy premazávať, koľko chceme, bez benzínu stojíme na mieste.

Vo svete aj na Slovensku sa toho deje požehnane, čo by stálo za zglosovanie. Na čo si brúsiš zuby ty? Aké témy by si chcel vyobracať vo svojom stand-upe?

Matej Adámy: Najprv sa toho musí diať požehnane v mojej hlave. Tí, čo ma poznajú, vedia, že môj humor nie je zviera, ktorému sa pre všeobecné veselie stačí naučiť jeden trik. Je tam veľa osobného, veľa nepekného a keď mám to nutkanie, aj úplne sprostého. V Námestove ma za to odmenili tichom, ale aspoň mali čo prebrať na spovedi. Budem sa snažiť, aby im v Trnave motor nezdochol.

 Matej Adámy

  je zlatá rybka domáceho stand-upu, ktorá plní smiechové želania publika s poriadnou dávkou    cynizmu. Matej preplával už veľa smiechových vôd, preto sa môžete spoľahnúť na jeho    zabávačské vlastnosti.

 Matej Sajfa Cifra  

 sa v žiari reflektorov cíti ako ryba vo vode. Svoje bohaté moderátorské a zabávačské šupinky    teraz trúsi aj na stand-upových pódiách. Príďte si ich nazbierať.  

 Dano Čistý

 je vždy cenený úlovok. Vyznačuje sa absurdným a surreálnym prejavom, čo ho v očiach  humoristických rybárov robí ešte vzácnejším kúskom.

 Jakub Ptačin

 pristál na stand-upovom stole ako dlhovytúžený kapor. Do sveta vyplával z Oravskej priehrady  a odvtedy ochutnal rôzne vody kreatívy.

Rado Ondřejíček

 je najcynickejšia šťuka v našich riekach. Keď jeho nos zavetrí dobrý námet na vtip, ide si za ním  nekompromisne a dravo.

 Miro Ardon

 prichádza z domácich vôd trnavského kraja a jeho improvizačné plutvy rozčeria hladinu vašej  bránice.

 Antonios Vlachou

 je rybka zo slaných gréckych pobreží, ktorá sa vypracovala na poriadnu rybu v trnavskom  kultúrnom prostredí. Okrem svojho výstupu bude večer grilovať aj svoje moderátorské  nadanie 

Kedy? 21. 9. (streda)

O koľkej? 20:00 hod.

Lístky: 11€ / 10€ v predpredaji v pokladni Kina Hviezda cez pracovné dni od 16:30 do 19:45, v sobotu od 14:30 do 19:45 a v nedeľu od 12:30 do 19:45

Event: www.fb.com/events/1152341768155175

Autor: TS

Ste čerstvý osemdesiatnik, útrapy vás sprevádzali po celý život, no vy ste ich s úsmevom a s humorom prekonávali. Existuje recept na humor?
Myslím si, že s humorom sa človek narodí, no nie v každom sa rozvinie. Sú ľudia, ktorí za to ani nemôžu, že sú očkovaní proti smiechu. Humor v človeku drieme, v istých situáciách sa prebudí a pokiaľ sa neberiete príliš vážne, tak sa zmení na výborného spoločníka. Za pomoci irónie či skôr sebairónie človek ľahšie prekonáva problémy, nástrahy a  nebezpečenstvá.

Ako vnímate súčasnú novinársku obec?
Chcete to zneužiť proti mne? (smiech) Myslím si, že novinári už od Daniela Defoa sú v podstate rovnakí – talentovaní a iní. Prípadne perfekcionistickí rutinéri bez rozletu. Mladí novinári majú v porovnaní s mojou generáciou viac možností študovať to, čo ich zaujíma, ovládajú jazyky, o ktoré nás školský systém pripravil, nemajú cenzúru, pokiaľ ich necenzuruje vydavateľ… Bez cenzúry je však zodpovednosť novinára omnoho väčšia. On sám je posledná inštitúcia, ktorá pri publikovaní rozhoduje nielen o odvahe a objektívnosti, ale najmä o morálnosti príspevku. Dnešní žurnalisti sú v mnohom vyspelejší, pripravenejší ako sme boli my. No zároveň aj väčší lajdáci. Pijú mi krv odfláknuté materiály či ypsilonky v titulkoch. Ak by som to mal zhrnúť, každá novinárska generácia je vždy dieťaťom i zrkadlom svojej doby.

Slovenskom otriasla kauza odpočúvania novinárov. Nemáte pocit, že sa vraciame do starých čias?
Za dvadsať rokov normalizácie mám bohaté zážitky s odpočúvaním i s otváraním súkromných listov… Zásah do súkromia, či je to už kontrola korešpondencie, odpočúvanie telefónov, ploštice v súkromných bytoch a  kanceláriách, je čosi nenormálne, perverzné. Terajšie odpočúvanie novinárov je zvrátené, ale nedá sa porovnávať s minulosťou. Nekončí sa to zatykačmi, prepadmi v tmavých uličkách. Je to skôr predstava poriadku podľa erárnych „zelených mozgov“. Je hnusná a  pokoruje ľudskú dôstojnosť, no v konečnom dôsledku neznačí viac, ako keby mi niekto v električke pľuvol na koleno. Nedávno som čítal o  sýrskom karikaturistovi, ktorému zlomili ruku a štyri prsty, aby nemohol kresliť. To je hyenizmus. Toto odpočúvanie by som skôr nazval kreténizmom. Bolo to hlúpe a ešte sa navyše dali chytiť. (smiech)

„Odpočúvanie? Bolo to hlúpe a ešte sa navyše dali chytiť.“

Vie sa o vás, že ste milovníkom detektívok. Čo vás ako teoretika tohto žánru najviac fascinuje?
Detektívka je pre mňa manifestom viery v ľudský rozum, v istú poznateľnosť sveta a jeho záhad. Je to nielen objekt štúdia a rozborov, ale najmä vzrušujúce čítanie. Keď mi je nanič, slečna Marplová ma pozve na  čaj a vo mne sa všetko uhladí. Detektívka opisuje život a  ľudské vnútro zo špeciálneho uhla. V hraničnej situácií hovorí veľa o  vzťahoch, o  ľuďoch – je svojráznou sondou do spoločnosti. O Sherlockovi Holmesovi sa hovorilo, že reprezentuje viktoriánske Anglicko výraznejšie než kráľovná Viktória.
Nechceli ste hrať v nejakej detektívke?
(smiech) Nie, nie som herec. Kedysi dávno som sa však mihol v televízii. V roku 1969 Martin Porubjak zdramatizoval môj preklad detektívnych paródií Volské oko s arzénom. Účinkovali v nich herci z Divadla na korze a nútili ma, aby som hral s nimi. V jednej paródií som hral s Macom Debnárom, Zorou Kolínskou a jej psíkom Arinkou – a pravdaže so Stanom Dančiakom ako Hercule Poirotom. A potom po rokoch ma režisér Peter Mikulík obsadil do cyklu Štúrovci. Mal som hrať rebelujúceho uhorského šľachtica, ktorého v poslednom pokračovaní obesia. Po prvej epoche ma však museli preobsadiť, pretože som nastúpil na ministerstvo. Bol to však i  tak neskutočný zážitok – najmä, keď mi v maskérni nakulmovali bradu (smiech).

„O Sherlockovi Holmesovi sa hovorilo, že reprezentuje viktoriánske Anglicko výraznejšie než kráľovná Viktória.“

„Päťadvadsať“ symbolizuje výprask, ale aj vašu knihu o slovenských karikaturistoch. Je karikatúra potrebná ako žáner?
Karikatúra je dôležitá súčasť umenia. Predstavuje akýsi komentár humoru. Vie vyjadriť najzložitejšie myšlienky bez slov. Svojím spôsobom je to nášľapná mína. Nemusí vás rozosmiať na prvý pohľad, humor sa uvoľňuje postupne. Keď je už vo vás, tak exploduje. Osvieti vám súvislosti, aké ste možno ani nepredpokladali. Nemyslím si, že karikatúra musí byť akademicky dokonalá, ale nemôže to byť len „vtipná“ diletantská čmáranica. Čistá karikatúra ako žáner je bez slov, ako výtvarné umenie, má si vystačiť s  vlastnými prostriedkami.

Plánujete pokračovanie knihy o karikatúrach?
Áno, už niekoľko rokov. Pokračovanie mám už rozpísané, len sa to akosi zaseklo. Mám rozrobených viacero vecí, tak pre istotu nerobím nič. Aby jedna na druhú náhodou nežiarlili. (smiech)

„Veľký šok pre mňa bol, keď mi v maskérni nakulmovali bradu.“

Jedna etapa vášho života sa spája s dvojicou Lasica a Satinský. Stretávate sa ešte s Milanom Lasicom?
Pravdaže. Najintenzívnejšie sme sa stretávali v Divadle na korze. Bolo to najkrajšie obdobie môjho života a zároveň čas najväčšieho rozletu Lasicu a Satinského. Mladosť praje duchaplnosti a hravému vtipu. Tie veci, ktoré robili na začiatku, v Divadle na korze, sú podľa mňa vrcholom ich tvorby. Bol to zázračný rok. Keď som po desaťročiach videl prvý raz Lasicu a Satinského v Štúdiu L+S a počul ich úvodnú repliku, videl som starú, plesnivú pivnicu na Korze. Pochopil som, že tej pivnici, v ktorej cez prázdniny vyrážala spodná voda, sa nič nevyrovná.