Najsilnejšie stretnutia boli na slovensko-maďarských hraniciach, kde ich niekoľkokrát zastavili naši policajti. Pokrývali sme tragický prípad pri Parndorfe a bol som vyslaný aj na maďarsko-srbskú hranicu. Okrem toho boli kolegovia aj na budapeštianskej vlakovej stanici. Za túto prácu, zhodou okolností, získal môj kolega Ivan Kováč na Slovak Press Photo tretie miesto v kategórii aktualita. Celkovo si myslím, že téma migranti je v slovenských médiách dosť exponovaná.

Jedným z najotrasnejších prípadov bolo 71 udusených utečencov vo vyradenej dodávke slovenskej firmy v rakúskom Parndorfe. Ako rýchlo sa správy ako táto dostávajú do redakcie a koľko trval samotný výjazd na miesto tragédie?

V každej veľkej redakcii funguje monitorovanie iných médií. Toto bol presne ten prípad. Rakúske médiá priniesli „breaking news“ o tragickej udalosti. Vo chvíli, ako sme túto informáciu zachytili, zmobilizoval sa výjazdový tím. Kameraman, redaktor a ja ako fotograf. Vyrazili sme a po ceste sme sa snažili zistiť čo najviac informácií. Keďže Parndorf bol z Bratislavy bližšie ako z Viedne, boli sme z novinárov na mieste tragédie úplne prví. Za nami následne prišiel fotograf z rakúskeho denníka Kurier a až potom začali prichádzať ďalší.

„Keďže Parndorf bol z Bratislavy bližšie ako z Viedne, boli sme z novinárov na mieste tragédie úplne prví.”

Akí sú utečenci prichádzajúci do Európy?

Migranti prichádzajúci do Európy zo Sýrie sú z lepšie situovaných vrstiev, relatívne dobre zarábajúci a pomerne vzdelaní. Veľakrát sa stáva, že vedia dobre po anglicky. Tí najchudobnejší ostanú stáť už v utečeneckých táboroch na hraniciach, napríklad v Turecku. Cestu do Európy si nemôže dovoliť každý.

Ale na Slovensku z nich nechce ostať takmer nikto. Všetci sa snažia dostať do západnej Európy. Do Nemecka, Francúzska a cez Calais do Anglicka.

Utečenci chcú ísť do Nemecka hlavne preto, lebo vedia, že ich tam príjmu. Dôvod, pre ktorý nechcú ostať napríklad v Maďarsku (dokonca tam nechcú byť ani registrovaní) je ten, že Maďarsko väčšinu žiadateľov o azyl otočí späť. Boja sa, že keby boli zaregistrovaní u našich južných susedov, znížila by sa ich šanca dostať azyl v Európe a boli by deportovaní domov.

Myslíte, že sa politika Európskej únie, z pohľadu prijímania azylantov, zmenila po krvavých incidentoch v Paríži?

Zatiaľ sa nezmenila a je na zváženie, či sa má zmeniť len kvôli útokom. Boli dohady, že útočníci prešli ako migranti hranicami, potom, že neprešli. Pas, ktorý sa našiel bol údajne sfalšovaný. Väčšina identifikovaných útočníkov v Paríži bola narodená vo Francúzsku, respektíve v Belgicku. Rovnako, ak sa pozrieme na útoky v redakcii Charlie Hebdo, útočníci boli rodení Európania. Treba sa pozrieť na Andersa Brejvika, ktorý vraždil v Nórsku. On bol všeličo, len nie migrant. Militanti sa môžu pokúsiť migračnú vlnu zneužiť, ale aj keby sme mali hranice nepriedušne uzavreté, tak sa podobné útoky môžu odohrať. Ja netvrdím, že naše hranice majú byť otvorené dokorán a nemáme sledovať kto sem prichádza. Ale nemyslím si, že by uzatvorenie hraníc vyriešilo súčasnú situáciu.

„Podľa môjho názoru treba ukazovať aj nepríjemné veci, pretože taká je realita a v takejto realite žijeme.”

Dá sa povedať, že parížske útoky sú vodou na mlyn odporcom prijímania utečencov?

To bez debaty. Islamskí militanti by si mohli potriasť rukou s našimi nacionalistami. Práve si navzájom nahrávajú body.

Mnohí si spájajú vlnu migrantov s Islamským štátom. Prečo?

To, že nejakí extrémisti ospravedlňujú svoje činy náboženstvom neznamená, že musíme všetkých hádzať do jedného vreca. Islamskému štátu v arabských krajinách hovoria Daeš, čo je v arabčine skratka pre Islamský štát. ISIS však toto pomenovanie nemajú radi. Podľa anglického denníka Mirror je to preto, že skratka znie podobne ako ďalšie arabské slovo „Dae“, čo znamená „ten, kto drví pod nohami” a „Dahes“, ten, kto rozosieva svár. Arabi a aj väčšina migrantov nehovorí, že uteká pred Islamským štátom alebo ISIS-om. Všetci hovoria, že utekajú pred Daeš.

Fotografia utopeného sýrskeho chlapčeka, na pláži v Turecku, obletela svet a zmenila pohľad na migračnú krízu. Aké sú etické hodnoty pri fotografovaní ľudského nešťastia?

Ešte predtým obletela minimálne Európu fotka mŕtvych migrantov v spomínanom aute v Parndorfe. Išlo o záber na korbu, teda na nákladné auto zvnútra. A bola to veľmi brutálna fotka. Nový Čas bol jeden z mála novín, ktoré sa rozhodli túto fotografiu uverejniť. Podľa môjho názoru treba ukazovať aj nepríjemné veci, pretože taká je realita a v takejto realite žijeme. A či je to mŕtvy chlapček na brehu, či sú to udusení migranti v aute, alebo ide o fotku dievčatka vo Vietname, ktoré beží popálené napalmom. Často ide o fotky, ktoré pomohli poukázať na existujúci problém vo svete. Napríklad fotožurnalizmus otočil verejnú mienku v Amerike proti vojne vo Vietname a napomohla k tomu práve aj spomínaná fotografia popáleného dievčatka. Rovnako, ako to bolo aj v prípade fotografie utopeného chlapčeka na pláži v Turecku, keď rodičia považovali rozbúrené more za bezpečnejšie ako krajinu, v ktorej sa chlapec narodil.

„Myslím si, že do istej miery si len niekto rieši politickú agendu a vytvára problém, ktorý, pritom, vôbec neexistuje.”

Takže by sme nemali zatvárať oči pred realitou?

Určite nie. Nový Čas podľa vzoru materského denníka Bild vydal špeciálne vydanie úplne bez fotiek. Chceli sme ukázať, ako by vyzeral svet bez fotografií. Hovorí sa, že fotka má hodnotu milión slov a ja s tým absolútne súhlasím.

Slovensko nie je, primárne, jednou z krajín, v ktorej by utečenci chceli ostávať. Napriek tomu je postoj slovenských politikov veľmi odmeraný. Prečo?

Treba sa opýtať, aký je postoj ľudí a čo je len rétorika politikov. Pred niekoľkými desiatkami rokov to boli práve Slováci, kto utekal spoza železnej opony. A vtedy nás Západ prijímal. Tak, ako západný svet práve teraz prijíma utečencov zo Stredného východu.

„Islamskí militanti by si mohli potriasť rukou s našimi nacionalistami. Práve si navzájom nahrávajú body.”

Nie je problémom práve iná kultúra, iné náboženstvo utečencov?

Bolo by zaujímavé spraviť anketu, koľko percent Slovákov sa niekedy stretlo s moslimom. Ide o to isté, ako keď niekto hlási nenávisť voči Maďarom. Koľko ľudí na Slovensku malo v živote problém s Maďarom? V Rajke žijú Maďari a Slováci spolu, bez akýchkoľvek problémov. Možno je to len strach z neznámeho. Myslím si, že do istej miery si len niekto rieši politickú agendu a vytvára problém, ktorý, pritom, vôbec neexistuje.

Keď sa bavíme o azylantoch na Slovensku, ako to vyzerá v utečeneckom tábore v Gabčíkove?

Je to uzavreté. Dnu nás nikdy nepustili, takže ani nevieme, ako to tam vyzerá a funguje. Tiež je otázne, či to nazývať utečenecký tábor. Ak sa nemýlim, je to ubytovňa Slovenskej technickej univerzity alebo rekreačné stredisko. Sú tam len utečenci registrovaní v Rakúsku a aj to dočasne. Navyše, je to celé financované z Viedne.

„To, že nejakí extrémisti ospravedlňujú svoje činy náboženstvom neznamená, že musíme všetkých hádzať do jedného vreca.”

Profil:

Martin Hanzel (28) začal pracovať v médiách v roku 2007 ako fotograf denníka Plus JEDEN DEŇ. Dnes je už piaty rok v Novom Čase a od leta 2013 dokonca na pozícii vedúceho fotografov. Vo svojej kariére dokumentoval útoky na redakciu Charlie Hebdo, ako aj nedávne teroristické útoky v Paríži. Ocitol sa na Kryme počas okupácie, v Afganistane, Dubaji, Dominikánskej republike, ale aj v Keni. Okrem toho pozorne sleduje aj prebiehajúcu migračnú krízu.

autor: Michal Haviar

foto: archív Martin Hanzel/Nový Čas

Kde všade ste pomáhali utečencom?

Začali sme 6. septembra, keď začala dráma v Budapešti na stanici Keleti, kde sa zhromaždilo niekoľko tisíc ľudí, ktorých Maďari nechceli pustiť do vlakov, hoci mali kúpené lístky. Títo ľudia utekajú pred Islamským štátom, išlo v drvivej väčšine o Sýrčanov a Iračanov, ktorí o všetko prišli. Ich dediny obsadil Islamský štát, ich majetok okupujú bojovníci. Mestá sú zbombardované, školy zatvorené, nič nefunguje. Títo ľudia nemajú inú šancu, ako ísť do Európy. Prekonali pri tom turecké utečenecké tábory, plavbu cez Egejské more, pešo a vlakovo kombinovaný prechod. A teraz prišli do Budapešti, kde už to mali na dosah ruky od Rakúska, kde už hodlali požiadať o azyl. Na tých 200 kilometrov sa to zrazu zaseklo. Maďarsko miesto toho, aby urýchlilo prechod cez svoje územie, robilo prvý týždeň vážne problémy. Potom pochopilo, že si nepomôže, lebo tí ľudia sa vybrali peši po diaľnici do Viedne, čo je 200 kilometrov, čiže dva alebo tri dni. Prišli peši do Viedne a žiadna hranica ani ploty ich nezastavili. Túžba po slobode sa nedá žiadnymi plotmi, ostnatými drôtmi, hranicami ani vízami ohraničiť. Shengenské víza môžete zaviesť stokrát, vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú predávať falošné pasy, falšovať víza alebo potom prechádzať loďami cez more a budú sa topiť. Naša druhá stanica bola Vámosszabadi, kde bol maďarský detenčný tábor, kde vozili Sýrčanov z Röszke, čo je srbsko-maďarská hranica. Kým tam postavili plot, ľudia cez hranicu utekali,  pozbierali ich do autobusov a tými ich doviezli do Vámosszabadi pri Györi. Po dvoch týždňoch sme sa presťahovali do Hegyeshalomu, čo je rakúsko-maďarská hranica. Je to kúsok od našich hraníc, asi 10 kilometrov od Čuňova. To nás len tak lízlo. Cez tento hraničný prechod prešlo 320-tisíc ľudí až do 15. októbra, keď sa postavil celý plot na chorvátsko-maďarskej hranici. Potom začali cudzinci utekať cez Slovinsko do Rakúska, kde nie sú žiadne ploty. Momentálne sme skončili 20. októbra v Nickelsdorf-Hegyeshalom. Cez ten “Checkpoint Charlie” prešlo 320-tisíc ľudí za šesť týždňov, čo je najväčší exodus po 2. svetovej vojne, keď sa ľudia vracali z koncentračných táborov alebo keď ich Rusi odvážali na Sibír. Asi takéto množstvo ľudí prešlo do Rakúska a potom už v podstate do celej Európy.

“Francúzsko dedí tú najhoršiu časť imigrantov.”

Spomínali ste, čo všetko musia utečenci absolvovať cestou do Európy a zároveň, že prišli o majetok. Kde zobrali peniaze na prevádzačov?

Predali to, čo im ešte ostalo. Prevádzači sú smutná stránka tohto exodu. Keď utekáte, je vám jedno, koľko zaplatíte, pretože utekáte pod psychickým tlakom. Ak zbombardujú nejaké mesto a ľudia vidia, že tam už nič nevybudujú, zoberie sa 20, 30-tisíc ľudí, ktorí prežili bombardovanie a ujdú do Turecka, kde idú najskôr do utečeneckého tábora. Tam čakajú mesiac, dva, rok, dva roky a perspektíva žiadna. Dostanú ale dobre najesť, dostanú zdravotnú starostlivosť, školy, základné veci, prístrešie, je o nich postarané, ale nie je to ich nový domov. Človek, keď príde o starý domov, je pod psychickým tlakom a chce nový. Vtedy je ochotný zaplatiť všetko. Všetko, čo títo ľudia majú, dajú prevádzačom. Potom už nemajú ozaj nič. Utečenci, tým že nepoznajú kde sú, nevedia, aké veľké je to more, cez ktoré idú, zaplatia čiastku, ktorá je nehorázna, je to niekoľko tisíc. Pričom turistickou loďkou z Bodrumu na Kos to stojí 30 dolárov. A oni im za to naúčtujú tisíc až tritisíc dolárov. Potom prídu na macedónsku hranicu, ktorá je nepriechodná, objaví sa tam nejaký chlapík a povie: “Počúvajte ma, dajte mi po 500 dolárov, ja vás prevediem až na srbskú hranicu.” Samozrejme, že oni o všetko prídu. Keď odchádzajú, tak buď ešte stihnú všetko predať, alebo si zoberú celoživotné úspory. Opakujem, neuteká nízka socio-ekonomická vrstva ako z Afriky, tu uteká špička národa. Preto rozumné štáty, Merkelová či francúzsky premiér, hovoria, že títo utečenci sú vítaní. Vedia, čo hovoria, pretože, keď niekto uteká pred politickým, náboženským alebo rasovým nátlakom, je to väčšinou tá rozmýšľajúca stránka populácie. Tá nízka socio-ekonomická stránka je schopná prispôsobiť sa Islamskému štátu. Ale stredná vrstva nie. Chudobní sú tí, ktorí nič nemajú, nič nevedia, nemajú problém fungovať pod Islamským štátom, ktorý od nich nevyžaduje intelektuálnu spoluprácu. Naopak, tí, čo majú hlbší intelekt, sú nepriatelia Islamského štátu. Ako bolo za Pol Pota, kto vedel písať a rozumel čítať, mal okuliare, odťali mu hlavu, pretože bol inteligencia.

“Každý deň cez nás prešli nejakí profesori, lekári, inžinieri.”

Nebolo by jednoduchšie, keby migrantom EÚ pomáhala už v zárodku? Keby ich prevážala do Európy sama, nemuseli by platiť obrovské sumy za prevádzačov a radšej by to investovali potom tu?

Presne o to sa snažia. Preto platia veľké peniaze Turecku. Predtým platili Lýbii, teraz severoafrickým štátom, aby ľudí zachránili od prevádzačov. Trošku je problém s Lýbiou. Cez Balkán síce prešlo príliš rýchlo 644-tisíc ľudí, ale to bola jednorázovka. Nesmieme však zabúdať, že ten sud s európskou trpezlivosťou nepretečie kvôli týmto, ale kvôli Afričanom. Tých prechádza ročne 250-tisíc a už 10 rokov pravidelne. To sú tí neprispôsobiví z nízkych socio-ekonomických vrstiev, nevedia jazyk, majú nízke vzdelanie, zlý zdravotný stav a utekajú cez Lýbiu. Tá, keďže má dve vlády a funguje tam určitý stupeň korupcie, dosť signifikantný, je miestom s problémovými prevádzačmi. Tu by bolo treba zasiahnuť. Prvá operácia tam bola Mare Nostrum, druhá bola na pomoc Taliansku, kde bolo jedným z pokynov potápať prázdne lode. Keďže nik nemá dosah na to, čo sa deje v Lýbii, nemôžu prevádzačov chytiť v ich krajine. Čiže vytiahli tých chudákov na loď, transportovali ich na Sicíliu alebo Maltu a tú loď zničili. To znamená masívne ničenie týchto transportných lodí. Na druhej strane to zvyšuje výkupné a nebezpečenstvo, že ostatné transporty budú na ešte horších lodiach, lebo všetky dobré sú už potopené. Tam to východisko je – netreba železný plot, ale treba odstrániť v Lýbii korupciu a umožniť vstup vojakom medzinárodných spoločenstiev do krajiny. Lýbia sa zbombardovala tiež, odstránil sa diktátor, to je veľmi pekné, ale nenastolila sa zatiaľ dôveryhodná vláda, ktorá by bola schopná pustiť tam jednotky OSN a tie by tomu mohli zabrániť.

“Ja si viem predstaviť, že keď prestanú emócie a politici prestanú s predvolebnými populistickými riešeniami na to, aby vyhrali voľby, väčšinu týchto ľudí dokážeme integrovať.”

Hovoríte, že z Afriky prichádza nižšia socio-ekonomická vrstva. Odkiaľ majú oni peniaze na prevádzačov?

Keď sa pozriete ako vyzerá loďka, ktorá sa plaví z Bodrumu na Kos, je pomerne dobre vybavená. Každý má vestu, sú to gumené motorové člny, ale je to preto, že trasa je krátka. Lenže úroveň tých lodí, ktoré prichádzajú z Lýbie, je katastrofálna. Preto je toľko mŕtvych. Preto v Grécku zahynulo 600 ľudí a tu zahynulo 2500. Lode sú preplnené, sú v zlom technickom stave. V Bodrume zaplatíte toľko, koľko ste schopný zaplatiť. Keby nebol o prevoz záujem, tak je to, samozrejme, lacné. Teraz je ten záujem vysoký a keď máte naškrabať tritisíc dolárov, ľahšie ich naškrabe 300 ľudí. Preto to, čo prichádza z Lýbie, je preplnené. Keď sa utopia, tak sa naraz utopí 300 ľudí. Naproti tomu do Grécka prichádzajú malé skupinky po 30 až 50 ľudí, ktorí sa tam preplavia za 30 minút.

Aká bola najkritickejšia situácia, ktorú ste zažili?

V Nickeldorfe 26. septembra cez nás prešlo 19 600 ľudí za jeden deň. Keby sme nemali uniformy, rozdupali by nás na prach. Tým, že sme ich mali, si nás všimli a prešli cez tú našu poľnú nemocnicu bez toho, aby ju rozprášili. Veľké masy vyžadujú dobrú organizáciu. Rakúšania im uľahčovali prechod. Cez nás prešlo 97 vlakov zo Zákány, čo je na maďarsko-chorvátskej hranici. Keď to 20. októbra skončilo, naši sa presunuli do Slovinska a pracovali na chorvátsko-slovinskom hraničnom prechode Dobova, kde skončili minulý týždeň.

“Mestá sú zbombardované, školy zatvorené, nič nefunguje. Títo ľudia nemajú inú šancu, ako ísť do Európy.”

Médiá informujú, že sem prichádzajú iba muži. Ako je to v skutočnosti?

Väčšinou utekajú mladé rodiny, ktoré sú primárne zdravé, teda ženy s deťmi, chlapci od pätnástich rokov, hneď ako vyfasujú pas. Keď vidia školy a mestá, ako je všetko zničené. Treba si pozrieť fotografiu mesta Kobane. To je jedno z miest, ktoré bolo úplne na prach zničené bombardovaním. Je jasné, že títo ľudia nemajú inú šancu, ako ísť na kontinent, ktorý ako-tak dodržiava ľudské práva, má šancu ich zamestnať. Kapacita Európskej únie, hlavne ekonomických ťahúňov ako sú Nemecko, Francúzsko, Anglicko alebo Škandinávia, je obrovská. Predpokladáme, že toto bude pokračovať ale iným tempom, a to takým, ktoré bude EÚ schopná zvládnuť.

Ako ste pomáhali utečencom na hraniciach?

Pacientov s ťažkým zdravotným stavom sme prevážali do nemocníc. Niekedy nám sami policajti ukázali, že tento má infarkt, je v kóme, v bezvedomí alebo nevládze. Také prípady nakladali záchranári do áut. My sme robili rýchlu diagnózu. Oni zastavili na checkpointe, my ako lekári sme im dali akútnu liečbu, stabilizovali sme ich a potom ich odviezli. Tých, ktorí sa dali riešiť ambulantne, sme tak riešili.

“Keďže nik nemá dosah na to, čo sa deje v Lýbii, nemôžu prevádzačov chytiť v ich krajine.”

S akými najčastejšími chorobami ste sa stretávali?

Zápaly pľúc boli najčastejšie najmä u detí. Taktiež hnisavý zápal mandlí, infekcie kože a mäkkých tkanív, to znamená vredy na nohách. Potom svrab, ktorý bol v dôsledku toho, že dva mesiace prespávali v prírode, na hline pod stromami, len v spacákoch. Prípadne len v stanoch pri veľmi zníženej hygiene. Pomerne málo bolo hnačkových ochorení. Z toho vidno, že dodržiavali istý hygienický štandard.

A čo tropické choroby?

Nenašli sme ani jedno typické tropické ochorenie a počas celej cesty nebol zaznamenaný ani jeden tzv. outbreak, čo je epidémia. Uniklo k nám cez médiá, že bol nejaký prípad cholery. To je pravda. Išli sme po tom prípade do Grécka. Na jednom z ostrovov bol prípad cholery, ktorý tam bol dovezený z Holandska, kam bol dovezený z Karibiku. To je jeden z tých typov, ktoré sa objavil po zemetrasení na Haiti. Zistilo sa, že kmeň je podobný tým karibským a doniesol to holandský turista. Takže nie migranti, ako sa mnohí tešili, že sa tu objavila cholera. Na druhej strane je malý zázrak, že ju tu zatiaľ nemáme. Ani len žltačka typu A, ani leptospiróza, ani epidémie, čo sa prenášajú vodou a potravinami. Je to preto, lebo sú naučení piť vodu z uzavretých fľašiek, jesť špeciálnu stravu halal, ktorá je nejakým spôsobom zabezpečená. To sme videli, keď prechádzali cez Hegyeshalom-Nickelsdorf. Boli tam dobrovoľníci, ktorí každému  transportu museli vydať asi 3-tisíc žemlí alebo 5-tisíc vôd alebo 5-tisíc jabĺk. Bolo vidieť, že títo ľudia majú hygienické návyky.

“Je jasné, že ľudia nemajú inú šancu, ako ísť do kontinentu, ktorý ako-tak dodržiava ľudské práva, má šancu ich zamestnať.”

Boli tu však informácie, že sa k tomu jedlu nesprávali úctivo. Vyhadzovali ho z vlakov.

My sme to nezažili. Skoro všetky vlaky sme na checkpointe vypravili, možno desať vlakov sme “prespali”. Niektoré druhy jedla, ktoré im dávali Rakúšania, v malej miere Maďari, nepoznali. Keďže 50% sú moslimovia, mali obavy, že je tam bravčové, a to odmietali a vyhodili. Mne sa však nestalo, že by niekto vybral niečo z balíčka a vyhodil to.

“Kedže jedna dvanástina je 8,3%, tak musíme počítať s tým, že tých 8% v každom transporte sú takí horšie prispôsobiví a problémoví.”

Nemôžu byť pre nás imigranti príťažou?

Treba si uvedomiť, že tí čo utekali, Sýrčania, Iračania majú dobrú zdravotnícku infraštruktúru v krajine, pokiaľ nebola zničená. Majú dobrú zdravotnú výchovu. Sú provincie v Iraku, kde máte povinnú stredoškolskú dochádzku. Vedeli jazyky, všetci vedeli po nemecky alebo anglicky. Neutekali ľudia z nižších socio-ekonomických vrstiev, ako to vidíte v južnom Taliansku, kde prichádzajú Afričania. Tu utekala stredná a vrchná vrstva. Čo znamená, že každý deň cez nás prešli nejakí profesori, lekári, inžinieri. Podľa mňa celá sýrska inteligencia ušla do Nemecka alebo do Švédska, čo bude mať podľa predpokladov ekonómov blahodarný efekt pre nemeckú, francúzsku a švédsku ekonomiku.

V čom konkrétne?

Po prvé, doplnia chýbajúce pracovné miesta a po druhé, zabránia zvyšovaniu miezd, pretože, keď máte nadbytok pracových síl, nemusíte sa nikomu prosiť za nejakú špeciálnu mzdu. Taktiež sa zastaví tlak na zvyšovanie minimálnych miezd, pretože títo ľudia budú pracovať za akúkoľvek mzdu. Na tomto stojí americká ekonomika, ktorá má teraz najnižšiu nezamestnanosť a obrovský tlak na pracovné miesta. V krajine žije dvesto miliónov rodených Američanov a sto miliónov, ktorí sa narodili mimo spojených štátov. K nim pribúda každý rok päť miliónov Mexičanov. To vytvára tlak na pracovné miesta. Každý chce zúfalo pracovať a je tam najnižšia nezamestnanosť 5%. U nás je 12% a my sa bojíme, že títo ľudia nám zoberú miesta.

“Keďže 50% sú moslimovia, mali obavy, že je tam bravčové, a to odmietali a vyhodili.”

Predsa len do Ameriky neboli také návaly ako teraz do Európy.

Máte pravdu, že do Spojených štátov je prílev imigrantov pravidelný. Výnimkou sú štáty, ako je Kalifornia a Arizona, kde prichádzajú migranti z Mexika sezónne. Keď je oberačka hrozna v Kalifornii alebo iné sezónne poľnohospodárske práce. Príde tam vždy jeden až päť miliónov ľudí, ktorí chodia menej organizovaným spôsobom. Ekonomika má z toho nakoniec benefit. Keď bolo zemetrasenie na Haiti, vydali Spojené štáty viac ako 200-tisíc zelených kariet za týždeň. Ľudia, ktorí o všetko prišli, mohli hneď prísť do USA. Spojené štáty sú pripravené a svoju technológiu majú aj Nemecko, Francúzsko a Anglicko. Dôkazom toho je, že s akýmkoľvek vypätím ale týchto ľudí nejakým spôsobom ubytovali, dali im najesť a snažia sa ich integrovať a to je 643-tisíc od začiatku roka. Plus pripočítajme, čo ide z Talianska. Každý rok 250-tisíc ľudí, ktorí prichádzajú cez Stredozemné more. Viem si predstaviť, že keď prestanú emócie a politici prestanú s predvolebnými populistickými riešeniami na to, aby vyhrali voľby, väčšinu týchto ľudí dokážeme integrovať. Keď zo Slovenska emigrovalo v roku 1968 150-tisíc ľudí, ktorí ušli pred ruskou okupačnou armádou a normalizáciou v komunistickej strane, nemám pocit, že by sa potom nejakí vrátili. Možno ak sa vrátilo 150.

“Ja stále čakám, že vypukne cholera. Je to len otázka času.”

Nie všade sa však podarilo integrovať imigrantov. Írsko s Pakistancami zlyhalo.

Iste, sú krajiny, kde to nefunguje tak, ako by malo. Írsko je jeden z príkladov. Ďalší najlepší príklad spred viac ako mesiaca je Paríž, kde máte oblasti, v ktorých sa týchto ľudí nepodarilo integrovať a dôkazom toho je, že všetci teroristi sú držitelia európskych pasov. Samozrejme, majú navyše aj nejaké iné kradnuté pasy, ale každý má minimálne jeden francúzsky alebo belgický. To sú statoční občania a produkty nedostatočnej integrácie, v ktorej hrá Francúzsko prvé husle. Treba si uvedomiť, že Francúzsko, Anglicko aj Írsko majú ťažkú situáciu. Francúzsko dedí tú najhoršiu časť imigrantov. To je francúzsky hovoriaca Afrika, od Čadu až po Mauretániu, ktorá je najchudobnejšiou časťou zemegule s najnižšou vzdelanostnou úrovňou. Aj preto sa dá týchto ľudí len ťažko integrovať. Čo sa týka Anglicka, má nevýhodu, že ako Commonwealth je obrovský. Musí sa chovať rovnako k tým bohatým, ako sú Irak, Kuvajt, odkiaľ počas operácie Púštna búrka emigrovalo 100-tisíc najbohatších Kuvajťanov do Saudskej Arábie alebo do Európy. Zároveň Angličania dedia tiež tú nízku socio-ekonomickú vrstvu migrantov čiže, tak ako hovoríte, Pakistánci, Bangladéšania, Nigérijčania, Etiópania, Sudánčania. To sú anglicky hovoriace krajiny. Nemecko, Škandinávia a Rakúsko majú trochu výhodu, že balkánskou cestou prichádzajú migranti, ktorí majú úplne iný vzdelanostný aj kultúrny profil. Skoro všetci z nich už boli alebo pracovali v Európe, majú tu príbuzných alebo známych. Všetci majú ukončenú základnú školu, väčšina z nich aj strednú a vysoký podiel bol aj vysokoškolákov. Majú dobré zdravotné a stravovacie návyky, boli organizovaní, akceptovali autoritu, dalo sa s nimi dohodnúť.

“Človek, keď príde o starý domov, je pod psychickým tlakom a chce nový. Vtedy je ochotný zaplatiť všetko.”

Ale ani v Škandinávii, kam mieria utečenci z balkánskej cesty, to nie je také ružové. Vznikli tam getá neprispôsobivých imigrantov.

Všetky škandinávske krajiny majú určitú menšinu, s ktorou sú problémy. Ale to by bolo aj na Slovensku. Keby sme ich prijali 10-tisíc, odhadujem, že takých 10% percent by robilo problémy. Keď sa pozriete na to prvé tovarišstvo pána Ježiša Krista, tých dvanásť apoštolov, ktorých mal okolo seba, tak jedna dvanástina z nich zlyhala. To bol Judáš. A tí ostatní tiež neboli hneď od začiatku kooperatívni ani učenliví. Kristus im musel základné veci vysvetľovať aj po troch rokoch. Kedže jedna dvanástina je 8,3%, tak musíme počítať s tým, že tých 8% v každom transporte sú takí horšie prispôsobiví a problémoví. Takže áno, s migrantmi budú problémy. Nie je to bezproblémový proces, ale keď chce Európa ukázať kresťanské alebo európske hodnoty (lebo oni neradi počujú o kresťanských), teraz má príležitosť. Najmä, keď tí ľudia neutekajú ani do Kuvajtu ani do Saudskej Arábie, čo majú bližšie. Neutekajú ani do Jordánska, do moslimských krajín, ale utekajú do kresťanskej Európy. To znamená, že tie európske alebo kresťanské hodnoty ich buď priťahujú, alebo sú pre nich sympatické, alebo sa tu cítia bezpečnejšie. Plus, polovica sú kresťania, čo má svoju vnútornú logiku.

“Niekedy nám sami policajti ukázali, že tento má infarkt, je v kóme, v bezvedomí alebo nevládze.”

Máme sa na Slovensku čoho obávať?

Zo zdravotníckeho hľadiska sme čakali, že prídu nejaké choroby, multirezistentné kmene, tuberkulóza. Nič z toho neprišlo. Čoho by som sa obával, je, že prídu nezaočkované deti, čiže bude treba možno preočkovať celú populáciu. Takže bude možno treba zmeniť našu očkovaciu politiku. Ďalej, čo zatiaľ nie je, ale na čo treba dávať pozor a podľa mňa je to len otázka času, že vypukne nejaká epidémia. Treba byť dobre nachystaný. Keď vypukne epidémia cholery, tak tam treba ísť a urobiť intervenciu. Postaviť cholerovú nemocnicu. Slovensko takú nemocnicu, bohužiaľ, nemá, čo je veľká škoda. Ja stále čakám, že vypukne cholera. Je to len otázka času. Som rád, že sa zatiaľ mýlim, ale áno, sú veci, ktorých sa musíme obávať. Nemusíme sa obávať terorizmu, pretože terorista sa nepotrebuje dva mesiace motať medzi chudákmi, riskovať, že sa utopí. Oni sú síce odvážni, čo sa týka odrezávania hláv, ale boja sa vody. Ich štýl je prejsť cez hranicu do Turecka, odtiaľ letecky do Istanbulu, z Istanbulu letecky prvou triedou hocikde. Plus, keď prídu do Paríža, majú tam svojich ľudí. Výbušniny sa nedajú doviesť zo Sýrie do Európy, tie sa vyrobia pekne tu. Bál by som sa tlaku na pracovné miesta. Pre krajiny, ktoré nemajú dobrú politiku zamestnanosti, to môže byť otras, keď naraz príde 100, 200, 300-tisíc ľudí, ktorí chcú prácu. Ale krajiny, ktoré majú premakanú pracovnú politiku a sú zvyknuté pracovať s migrantmi, z nich urobia lacnú pracovnú silu, ktorá je ťahúňom ekonomiky. Do milióna migrantov to bude mať dobrý efekt na ekonomiku Európy, ktorá vymiera. Rodí sa veľmi málo detí. Len v Nemecku zavreli za posledných 20 rokov skoro 10-tisíc škôl. Takže takto sa zaplnia školy, vrátia sa učitelia. To, že v triede budú miesto 30-tich nemeckých detí len tri a 27 bude sýrskych, indických, pakistánskych a afrických, s tým musíme v Európe počítať. Čím viac bude štátov, medzi ktorými bude o chvíľu aj Slovensko, s degresívnou demografickou krivkou, tým viac musí daná krajina počítať s tým, že ak nechce ekonomicky skolabovať, musí zamestnať cudzincov. Viď Rakúsko, kde je z ôsmych miliónov obyvateľov šesť miliónov Rakúšanov a dva milióny sú cudzinci a robia práce, ktoré by žiaden Rakúšan nebol schopný robiť. Krajina funguje a s vtipom Rakúšania hovoria: „Na nás robia dva milióny cudzincov.”

Nemôžeme sa v tomto prípade obávať islamizácie?

Nie. Islam je zlý tam, kde je v drvivej väčšine, takže tam, kde ich je 80% alebo 90%. Vtedy sú zlí a terorizujú zvyšok.

Ale časom to môže v Európe nastať, nie?

Áno, samozrejme, matematik vypočíta, že je možné, že o 100 rokov Európa už nebude európska, ale moslimská. Na druhej strane si treba uvedomiť, čo stále hovorím, že polovica tých, ktorí prichádzajú sú kresťania. A tí kresťania zo Sýrie a z Iraku, našťastie, majú tiež kopec detí. Majú ich toľko, koľko moslimovia, nie je tam žiadny rozdiel.

“Keby sme nemali uniformy, rozdupali by nás na prach.”

Spomínali ste, že utečenci budú ochotní robiť za menej ako miestni. Nevyvolá to na Slovensku sociálne napätie?

… a vtedy ľudia povedia: „Títo nám kradnú pracovné miesta.” To sa deje v severnom Nemecku. Zjednodušený pohľad aj môj, aj váš, aj kohokoľvek hovorí, áno, keď je veľký tlak na pracovné miesta, obráti sa to proti občanom tej krajiny, ktorí sa boja toho, že nebudú rásť mzdy a priemerná mzda bude nižšia, minimálna mzda sa nebude veľmi hýbať. Toto je mikroekonomický aspekt. Makroekonomický aspekt je, že dôjde k veľkému oživeniu ekonomiky, pretože sa bude viac vyrábať. Keď máte v nejakej krajine o milión ľudí viac, tak tých milión ľudí musí niečo zjesť, niekde bývať, chodiť do školy alebo ísť do nemocnice. Takže sa budú stavať ďalšie nemocnice, školy, kiná, knižnice, divadlá, futbalové štadióny. Okrem toho budú chcieť pracovať. To znamená, že narastie spotreba, keď narastie spotreba, musí sekundárne narásť aj výroba. Oni určite nebudú kupovať sýrske výrobky, pretože tu žiadne neexistujú. V Nemecku budú kupovať nemecké výrobky. Toto vypočítali ekonómovia a povedali, že áno, tieto utečenecké krízy prinesú 2%-ný nárast HDP európskej ekonomiky. Nielen že budú pracovať a plniť poistné fondy a zastavia nám prepad demografie, ale budú aj nakupovať naše výrobky, využívať naše služby. Nebudú lietať jordánskymi aerolíniami, ale Lufthansou, budú chodiť Deutsche Bahn. To všetko prinesie ďalšie a ďalšie pracovné miesta. To je taký dobrý, pozitívny circulus vitiosus, ktorý vedie k tomu, že keď naštartujete ekonomiku na vyššie obrátky, ten benefit, ktorý to prinesie, je ďaleko väčší ako to riziko. Pozrite sa, zo Slovenska o chvíľu odídu firmy, čo držia našu ekonomiku. Aby sme sem teraz dostali ďalší automobilový priemysel, museli sme urobiť veľké ústupky. Daňové prázdniny, ktoré štát dal a ďalšie ústupky, ktoré urobil firme, čo ide do Nitry, sú také veľké, že to začína byť na hranici, či sa to oplatí. To je tým, že veľké firmy, napríklad Kia a trnavský Peugeot, uvažujú seriózne o tom, že ak pôjde minimálna a priemerná mzda takto hore, tak sa im neoplatí pôsobiť u nás a odídu. Pretože oni sú vtedy konkurencie schopní, pokiaľ výrobné náklady na nejakú komoditu, napr. na výrobu auta, nerastú, ale sú buď stabilné, alebo klesajú. Keď viac ako 50% nákladov na výrobu akejkoľvek komodity sú osobné náklady, čiže mzdy, je to vážny problém. Ak chcú odborári a vláda tejto krajine dlhodobo dobre, tak spomalia tempo zvyšovania minimálnej mzdy.

“Pravicové vlády sú na dlhodobé istoty a tie socialistické, sú dobré na to, že dajú ľuďom, čo im vidia na očiach a čo môžu, rozdajú.”

To by Slováci asi neprivítali.

Isteže to je nepopulárne, pretože to ľuďom nevysvetlíte. Ich zaujíma to, čo uvidia v peňaženke na konci mesiaca. Otvoria ju, pozrú si karty a povedia si, či tam je niečo, alebo nie. To je logické. Ale z dlhodobého hľadiska, možnože, keby väčšina ľudí dostala otázku, či sa chcú mať takto priemerne 10 rokov alebo sa chcú mať teraz 3 roky dobre a potom 7 rokov zle, tak si väčšina vyberie tú prvú možnosť. Pravicové vlády sú na dlhodobé istoty a tie socialistické, sú dobré na to, že dajú ľuďom, čo im vidia na očiach a čo môžu, rozdajú. To je dobre, to je preto, aby sa udržali čo najdlhšie pri moci a tým viac rozdajú. Ich politika je na tom postavená, je to logické a keby som bol ja socialista, robil by som presne to isté. Lebo to nerobia iba naši socialisti. To robia aj francúzski aj britskí labouristi, to sa deje všade. No a potom krajina schudobnie, lebo sa všetko rozdá, prídu pravicové vlády a tie zase šetria, šetria, šetria a až potom ich zase zmetie nejaká socialistická vláda. Pokiaľ je to primerané, ekonomika na tom benefituje. Socialistická vláda, keď všetko rozdá, zvyšuje spotrebu. To je v poriadku. Keď sa zvýši spotreba, tiež sa zvýši aj výroba. Takže všetko, keď sa tak rozumne proporcionálne demokraticky urobí, nakoniec slúži ľuďom. Však o tom to celé je.

Autor: Ďusi Tamáš

Foto: Nikoleta Parajová, flickr.com

Profil:

prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc.

Profesor Krčméry je slovenský vedec, lekár, infektológ, onkológ, odborník na tropickú medicínu a vysokoškolský pedagóg. Budoval Slovenskú zdravotnícku univerzitu, Trnavskú univerzitu a Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Je držiteľom niekoľkých čestných titulov, najmä zo zahraničia, a členom mnohých medzinárodných, ale aj domácich redakcií, komisií a rád.

Dlhodobo rieši ochranu zvierat a ako Bratislavčanka sa neskôr aktívne pustila do ochrany Bratislavského hradu. K téme utečencov sa dostala cez známu ľudsko-právnu aktivistku Vieru Dubačovú, ktorá jej jedného dňa napísala SMS s prosbou o pomoc. Bola na maďarsko-rakúskej hranici, kde prichádzalo veľa migrantov a potrebovala viac dobrovoľníkov. Chorváti sa snažili “vyexpedovať” čo najviac utečencov do Rakúska, takže posielali jeden vlak za druhým. Najviac potrebný bol kolektívny duch, preto sa Slováci zlúčili s maďarskou Migration Aid. Vytvorili slovensko-maďarskú partiu, ktorá spojila sily a rozdávala jedlo, vodu, oblečenie, obuv a hygienické potreby.

„Každého chlapa by som poslala do Sýrie, aby sa naučil, ako sa má správať k rodine.”

Ťažko na bojisku

Horšie situácie nastali počas dažďa, keď migranti prišli bosí a do nitky premočení. Kozelovej ako žurnalistke nie je cudzí internetový svet, preto cez svoj facebookový profil zmobilizovala ľudí a zorganizovala zbierku oblečenia. „Boli unavení, nevyspatí, doráňaní, všetci chorí. Takže ako prvé sme z nich zhodili mokré šaty a dali im suché.” Neušlo sa každému, tak dúfali, že o ostatných bude postarané na druhej strane. Pre Kozelovú to bol reálne prvý stret s migrantmi a ako sama uviedla, hlboko na ňu zapôsobil. „Médiá nehovoria pravdu, ukazujú mnoho mladých mužov. My sme tam však mali samé rodiny. To isté bolo v Srbsku. Deti, deti, ženy, rodiny, deti, sem-tam nejaký mladý muž. Táto negatívna propaganda je cielená, je to predvolebná kampaň. Veď Fico straší dodnes.” Na našu otázku, či vládla na hraniciach negatívna atmosféra, len pokrútila hlavou. Sýrčania vraj boli slušní, väčší problém so správaním mali Afgánci. „Sýrčana ste spoznali tak, že prišiel, opýtal sa, či si môže vziať čaj, otočil sa a dal dieťaťu. Potom dal manželke a potom sa ma slušne opýtal, či by si mohol zobrať ešte jeden pre seba. Každého chlapa by som poslala do Sýrie, aby sa naučil, ako sa má správať k rodine.” Maďarská vláda sa k tomuto problému postavila takisto negatívne ako slovenská. Nepomohol dokonca ani maďarský Červený kríž. Značne znechutená bola aj z lekárskej pomoci. Nájsť ochotného lekára cez deň bolo obtiažne, v noci to bola úplná sci-fi. Mamičky, ktoré rodili, boli odkázané na pôrod na poli v spoločnosti dvoch dobrovoľníkov, keďže ich neprijali ani v nemocniciach. „Som absolútne sklamaná zo zdravotníkov. Neviem, na ktorého Hypokrata prisahali, ale ten lekársky to nebol.” Následne poznamenáva, že na chorvátskej strane bola starostlivosť riešená podstatne lepšie ako na srbskej.

„Taký národ je ovládateľný, ktorý sa bojí a taký, ktorý je nevzdelaný.”

Nie je migrant ako migrant

Kozelová sa nebojí povedať, že utečenecká kríza je kšeft. Pretože okrem vojnových utečencov zneužili túto migračnú vlnu aj ekonomickí migranti. Tí využívajú úplatnosť balkánskych policajtov, ktorí za 20 eur vraj pustia každého. Zarábajú hlavne prevádzači či autobusové spoločnosti. Napríklad v Srbsku vlastní najväčšiu autobusovú spoločnosť premiérov brat, takže všetkých migrantov prepravovala táto firma. Dokonca si zarobili aj Gréci, ktorí dostali niekoľko miliónov eur na riešenie migračnej krízy, ale peniaze použili na splatenie časti medzinárodného dlhu. Podľa jej slov až 50% ľudí, ktorí prešli cez hranice, boli ekonomickí migranti vezúci sa na vlne. Patria k nim Balkánci, Albánci, kosovskí Albánci, Macedónci, Pakistánci, Iránci. Pýtali sme sa tiež, či vidí súvislosť medzi teroristickými útokmi v Paríži a prílivom utečencov. Podľa nej je totálny nezmysel spájať tieto dve veci. „Útoky v Paríži sa opakujú každý rok, minulý rok bol útok na Charlie Hebdo, rok predtým útoky v metre.” Hovorí, že teroristi nie sú Sýrčania, ale Európania a útoky by boli aj bez prílivu migrantov do Európy. No predstaviteľom štátov vyhovuje atmosféra strachu. Pretože: „Taký národ je ovládateľný, ktorý sa bojí a taký, ktorý je nevzdelaný.”

„Táto negatívna propaganda je cielená, je to predvolebná kampaň. Veď Fico straší dodnes.”

Niekedy stačí tak málo

Našli sa aj úsmevné momenty. „Napríklad v jednom okamihu Chorváti prestali púšťať utečencov, pretože nemali autobusy. Rástla nervozita, ľudia si nemali kde sadnúť, oddýchnuť si a vtedy niekto z Čechov vytiahol gitaru a začal hrať. Zrazu ste videli, ako sa tá nervozita rozpúšťa, ľudia tlieskali do rytmu, bubnovali po prázdnych kanistroch od vody, uvoľnilo to atmosféru.” Ďalšou vecou, na ktorú je hrdá, bolo zorganizovanie šitia nosičov pre matky. S nápadom prišli dizajnérka Dana Kleinert a Lucia Gomez. Našli strih na detský nosič, spojili mamy, dôchodkyne, sluchovo postihnuté krajčírky a šijú nosiče, ktoré nosia na hranice a rozdávajú matkám. Na záver dodáva, že ak by sa niekto chcel k dobrovoľníctvu pridať, je potrebné napísať Zuzane Pálošovej na facebooku a dohodnúť sa s ňou. Materiálnu zbierku má zas na starosti Lívia Filusová.

Autor: Mária Kolčáková, Romana Haluščíková

Foto: Romana Haluščíková

Profil:

Monika Kozelová

Skončila Vysokú školu múzických umení v Bratislave a popritom vyštudovala aj žurnalistiku na Univerzite Komenského. Pracovala pre RTVS, televíziu JOJ, teraz sa živí ako novinárka na voľnej nohe. Robí eventy, koncerty, píše texty piesní, je vášnivou ochrankyňou zvierat, kultúrnych pamiatok a buričkou národného povedomia Slovákov.