Sú vydaní napospas lekárom a matrikárom, lebo neexistuje žiadny platný zákon a o tom, ako majú k transrodovým ľuďom pristupovať. O živote členov tejto komunity tak často svojvoľne rozhoduje jedna osoba. Do inPoradne sa pritom každoročne ozýva viac ako stovka ľudí v rôznom veku.

Odhadovaný počet transrodových ľudí v spoločnosti je jedno percento, na Slovensku sú to teda desaťtisíce, vysvetľuje psychológ šírku problému, ktorého riešenie roky stagnuje.

Pojmy spojené s transrodovými ľuďmi často používame nesprávne. Kto je transrodový muž a kto transrodová žena?

Ide o ľudí, ktorí majú v rodnom liste zapísané pohlavie nezhodujúce sa s tým, ako sa cítia z hľadiska rodovej identity. Transrodový muž je teda človek narodený so ženskými pohlavnými orgánmi, ktorý sa cíti ako muž, transrodová žena sa narodila s mužským pohlavnými orgánmi, ale vo vnútri sa stotožňuje so ženskou rodovou identitou.

Nastáva teda nesúlad pohlavia a rodu. V médiách zvykneme čítať alebo počuť, že človek si zmenil pohlavie. Je to správna formulácia?  

Nie. Korektnejšie je hovoriť o prepise rodu, kedy si človek zmení údaj v občianskom preukaze a rodnom čísle. Nie je to biologická, ale sociálno-právna záležitosť. Rod predstavuje spoločenskú a psychologickú kategóriu, keďže zahrňuje vonkajšie znaky, napríklad výzor, roly a správanie, ktoré vplyvom kultúry pokladáme za typicky mužské alebo ženské. To sa však v čase môže meniť.

Aj psychiater Michal Patarák, ktorý sa transrodovým ľuďom venuje v Banskej Bystrici, vysvetľuje, že pohlavie nie je možné zmeniť. Podľa neho o ňom nerozhodujú pohlavné orgány, keďže ani tie nie sú v niektorých prípadoch jednoznačným ukazovateľom, ale chromozómový zápis v každej bunke ľudského tela. 

Pojem pohlavie preto realitu dôkladne nezachytáva. Aj keď sa človek rozhodne pre prepis rodu, na občianskom preukaze mu zmenia pohlavie, lebo iná kategória u nás neexistuje.

S týmto slovom sa navyše pracuje aj v zákonoch. Na rozdiel od iných krajín, my používame anglický pojem sex, nie gender. (sex znamená pohlavie, gender znamená rod – pozn. red.) Tiež by pomohlo, ak by rodné číslo nebolo postavené na pohlaví človeka.

Problémy tejto komunity však zďaleka nekončia pri občianskom preukaze. Stretávame sa s názormi, že ide o psychickú poruchu alebo akýsi rozmar dnešnej doby, kedy „tí mladí už nevedia, čo so sebou“. Čo by ste povedali ľuďom s podobným názorom?

Svetová zdravotnícka organizácia vylúčila nesúlad pohlavia a rodovej identity zo zoznamu psychických chorôb. Depresie či úzkosti u transrodových ľudí v skutočnosti nastávajú, až keď im neumožníme zosúladiť ich vnútorné prežívanie s vonkajšími prejavmi. Preto je najdôležitejšia dostupnosť hormonálnej liečby a prostriedkov na rýchlu medicínsku aj právnu tranzíciu.

Koľkí transrodoví ľudia vás ročne požiadajú o pomoc?

Viac ako sto. Predpokladá sa, že v spoločnosti je približne jedno percento osôb z tejto komunity. To znamená, že na Slovensku by to mohlo byť približne 50-tisíc transrodových ľudí.

V akom veku sú zväčša títo ľudia?

Sú to najmä mladšie osoby, ktoré majú od 14 do 25 rokov. Ozývajú sa však aj ľudia vo vyššom veku po štyridsiatke.

Tranzícia je teda proces, v ktorom sa človek dostáva k vyhovujúcemu vyjadreniu svojej rodovej identity.

Delí sa na sociálnu, právnu a medicínsku. Pri sociálnej tranzícii nejde len o oboznámenie okolia so svojou rodovou identitou. Človek tiež vyjadrí, aké meno a zámeno preferuje.

Problém je, že žiadny zákon spoločnosti neprikazuje túto požiadavku dodržiavať. Často sa to nedeje ani v rodine či v škole, čo spôsobuje veľké nepríjemnosti. Školy ani iné inštitúcie nemajú usmernenia, ktorými by sa v podobných situáciách mali riadiť. 

Pod právnu tranzíciu teda spadá spomínaná zmena mena a rodného čísla.

Aby tak mohol človek na matrike urobiť, potrebuje posudok od lekára. Ten bol kedysi podmienený medicínskym zákrokom nútených kastrácií a sterilizácii. Viacerí transrodoví ľudia hovoria, že niektorí lekári a lekárky ho stále požadujú.

Odvolávajú sa pritom na neplatnú vyhlášku z roku 1981, ktorú odborníci a ľudskoprávne organizácie zavrhujú. Nové usmernenie, ktoré by upravovalo medicínsku pomoc transrodovým ľuďom však stále nemáme.

Podľa čoho sa potom lekári rozhodujú, aký posudok dajú ľuďom, ktorý si chcú zmeniť osobné údaje?

Podľa seba. Schválené štandardy neexistujú a situácia je veľmi zlá. Bolo vypracované metodické usmernenie, no ministerstvo zdravotníctva napriek sľubom už dva roky odkladá jeho oficiálne prijatie. V súčasnej podobe je navyše pre nás, osoby, ktoré priamo pracujú s transrodovými ľuďmi, neprijateľné. Štát nechal túto kounitu napospas svojvôli lekárov a matrikárov.

Špecialisti sú dnes navyše úplne nedostupní. Nových klientov prijíma jedna psychiatrička v Senci, ostatní majú plný stav, prípadne poskytujú len platenú pomoc. Odborníkov s touto špecializáciou nevzdelávame a tí, ktorí sa chcú transrodovým ľuďom venovať, študujú svojpomocne.

Aj verejná ochrankyňa práv upozorňovala na ľahostajnosť vlády voči tisíckam občanov. V nasledujúcich mesiacoch musíme podniknúť veľmi rázne kroky na zlepšenie situácie, a to aj podaniami na Ústavný súd.

Prečo máme tak málo odborníkov?

Je to začarovaný kruh. Neexistuje platný zákon, usmernenia, ani štandardy. Ministerstvo zdravotníctva SR vyhlásilo, že čo najskôr príjme metodické usmernenia, lekári teda čakajú. Neustále sa to odkladá.

Špecialisti sa preto boja čokoľvek urobiť, lebo sa nemôžu oprieť o legislatívu. Stav sa navyše nezmenil ani po príchode novej vlády. Tak bezohľadne k transrodovým ľuďom nepristupuje asi žiadna iná krajina západnej Európy.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Iniciatíva Inakosť (@iniciativa.inakost)

Zaskočila ma výpoveď vášho kolegu z inPoradne. Sociológ Christián Haulík tiež prešiel tradíciou a hovorí, že sa stretol s prípadmi, keď lekári pre vydanie posudku požadovali zmenu povolania. Napríklad práca v administratíve bola podľa nich príliš ženská. 

Preto sa ľudí, ktorí prídu do poradne, snažíme posielať len k špecialistom s citlivými spôsobmi. Nevhodná komunikácia od človeka, ktorý rozhoduje o vašom zdraví, je ďalšia veľká trauma a stigmatizácia.

Ak osoba jasne vyjadrí, ako sa cíti a čo potrebuje, lekári by to mali akceprovať. Vôbec by nemali vyžadovať naplnenie ich ideálov ženskosti či mužnosti. Tie nespĺňajú ani mnohí cisrodoví ľudia (osoby, ktorých pohlavie a rod sú v súlade – pozn. redakcie). Zmena povolania je úplný extrém, ktorý nemá s medicínou nič spoločné.

Spomínaný starý zákon vyžadoval ukončenie plodnosti. Ide o neľahký zákrok, ktorý súčasní odborníci neodporúčajú. Na druhej strane stoja hlasy, ktoré ho odôvodňujú tým, že sa tak predchádza situáciám, kedy by v podstate mohol otehotnieť muž. Zopár takýchto prípadov poznáme zo zahraničia. Treba sa toho báť?

Ide naozaj o veľmi ojedinelé prípady. A spadol pre nich svet? Zhoreli sme v pekle? To, že dieťa porodil transrodový muž ostatným ľuďom nezničilo život. Je to otázka kultúrnych noriem. Avšak ak aj pristúpime na požiadavku sterilizácie, dá sa vykonať menej invazívnymi spôsobmi než napríklad vyoperovaním maternice.

Zdá sa, že téma transrodových ľudí je v našej spoločnosti tabuizovaná ešte viac ako napríklad otázka homosexuálov. Z čoho má spoločnosť strach?

Obavy vznikajú z neznalosti. O transrodových ľuďoch má bežná populácia veľmi málo informácií. Nerozumejú téme a ich strach podporujú konšpirácie či ideológie extrémistických skupín.

Prevláda dogma, že žena má byť ženou a muž mužom, podľa toho, čo hovorí kultúra. Tieto stereotypy ale vyvracajú tisícky ľudí na celom svete, ktorí svojou prítomnosťou v spoločnosti nič prevratné nespôsobili. Ich prijatím im akurát pomáhame žiť kvalitnejší život. 

Slovensko je také konzervatívne, že nám nevadí, ak sa politici opierajú o nepravdivé informácie, na základe ktorých odsudzujú tieto osoby. Mali by si vstúpiť do svedomia za to, že sa na nich nepozerajú ako na ľudské bytosti. 

Ktorými krajinami by sme sa v prístupe k transrodovým ľuďom mali inšpirovať?

Napríklad Nemeckom. Tamojší ľudia si do dokladov môžu zapísať aj takzvaný rod X. Ten pomáha najmä nebinárnym osobám. Proces tranzície v Nemecku navyše prebieha v opačnom poradí ako u nás. Najprv vybavia papiere a zmenu mena, až potom prechádza človek ďalšími krokmi. Tento postup to transrodovým ľuďom naozaj uľahčuje.

Zara Kromková z košickej poradne PRIZMA hovorí, že transrodoví ľudia majú problém aj na pracovnom trhu. Kým neprejdú tranzíciou, mnohí zamestnávatelia ich nechcú prijať. Na dokončenie zmeny rodu však potrebujú peniaze a preto sa točia v kruhu. Akým ďalším sociálnym či ekonomickým problémom čelia?

Aj keď sa dostanú do zamestnania, bývajú diskriminovaní priamo na pracovisku. Stretli sme sa aj s prípadmi, kedy rodina vyhodila transrodového človeka z domu. Títo ľudia sú tiež často obeťami násilia. 

V rozhovore o rodovo vyváženej slovenčine hovorila jazykovedkyňa Lujza Urbancová o knihe, v ktorej vystupuje nebinárna osoba. Slovenské vydavateľstvo sa s tým muselo pri preklade popasovať. Na tomto príklade vysvetlila, že ide o otázku, ktorej sa nemá význam vyhýbať. Nebinárne osoby sa navyše objavujú aj medzi svetoznámymi ľuďmi. Zaraďujú sa medzi nich napríklad Demi Lovato či Sam Smith. Máte ako psychológ skúsenosť s touto skupinou ľudí?

Áno. Komunita rodovo nebinárnych osôb je pravdepodobne ešte širšia ako skupina transrodových ľudí. Často ide o osoby, ktorých rodový prejav sa nezhoduje so stereotypmi pripisovanými ich pohlaviu. Nechcú však podstúpiť medicínsku či právnu tranzíciu.

Neželajú si byť zaškatuľkovaní v ženskej či mužskej kategórii a navonok využívajú prvky oboch rodov. Dostávame sa k otázke binárneho sveta, ktorý člení všetko na mužské a ženské. Tí, ktorí sa s týmto delením nestotožňujú, sa veľmi ťažko zaraďujú do spoločnosti.

Nemajú pocit, že patria do oboch kategórií, ale že nepatria nikam. Zažívajú diskrimináciu a nepochopenie. Pri stretnutí s nebinárnym človekom sa snažíme nájsť jeho miesto v spoločnosti a spôsob vnímania samého seba, ktorý mu najviac vyhovuje.

ANDREJ KURUC

Vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Neskôr viedol oddelenie rovnosti príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. V roku 2015 začal pracovať v Inštitúte pre výskum práce a rodiny, kde sa venoval oblasti domáceho a rodovo podmieneného násilia na ženách a v súčasnosti je analytikom pre oblasť rodovej rovnosti. Pracuje tiež ako psychológo v inPoradni, ktorá poskytuje psychologické, sociálne a právne poradenstvo pre ľudí z LGBTI komunity.