Narodila sa v Bratislave vyštudovala andragogiku a pedagogiku na Univerzite Komenského. Začala písať pre seba v štrnástich rokoch vymyslené krátke príbehy z prostredia školy. Prvá kniha jej vyšla v roku 2007 a odvtedy vydala už dvanásť kníh.

Začali ste písať len sama pre seba v pomerne mladom veku. Čo vám dodalo odvahu publikovať vašu tvorbu?

Odvahu som nenašla nikdy. Džínsový denník 1 som ponúkla vydavateľstvu Slovenský spisovateľ s nádejou na spätnú väzbu od vydavateľstva, ktoré má v názve slovo „slovenský“, takže som usudzovala, že by nemusel ohrnúť nos nad slovenským románom. V roku 2007 sa ešte slovenskí spisovatelia nenosili. Reakciou však bol neočakávaný verdikt, že knihu berú. Mojou reakciou bolo, že viac kníh im už nenapíšem. Dnes ich mám na konte 12.

Je nejaká osobná skúsenosť, ktorú ste preniesli do príbehu?

Každá kniha nesie v sebe z autora možno viac, ako si sami pripúšťajú. Knihy sú naše deti, sú výsledkom toho, čo poznáme, aké sú naše názory, myšlienky, skúsenosti. Ďalšia vec je už to, ako to autor spracuje. Ja väčšinou skutočné udalosti a ľudí dosť modelujem pre potreby príbehu, nakoniec sa od reálnych líšia.

Aký bol postoj vašich známych a rodiny k záľube písaniu kníh?

Spočiatku to bol zhovievavý úsmev a otázky typu: „Ešte sa to predáva? Už nie, však? Koľko si za to musela zaplatiť?“ Rodina to však brala s nadšením. Ako som spomínala, v tom čase ešte nebolo bežné, že by Slovákovi alebo Slovenke u nás vyšla kniha. Ako čas plynul, už to berú ako moju prácu.

Džínsový denník vám vyšiel prvýkrát v roku 2007 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Čo vás viedlo k takému názvu knihy?

Nevedeli sme prísť na reliabilný názov. Aj Anna zo Zeleného domu je taký všeobecnejší príbeh, možno sa denník mohol volať Paula z Lamača (smiech). V tom čase som však Annu načítanú nemala. Originálny názov pracovnej verzie bol Môj džínsový denník, nakoniec sme sa k tomuto názvu vrátili. Paula si píše zápisky do zošítka s džínsovou potlačou. Ja som túto knihu písala do zošita s modrou obálkou, inšpirovalo ma to.

So sériou som chcela skončiť, ale tlak bol obrovský.

Ako vznikali pokračovania série Džínsový denník?

Dvojka vznikla preto, lebo počas tvorby jednotky sa vykryštalizovali postavy a túžila som po inom konci. Samozrejme, impulz bol aj to, že jednotka sa nečakane uchytila na trhu a dvojka to iba podporila. Trojka bola napísaná na žiadosť čitateľov aj vydavateľstva. Potom vznikol Džínsový denník Lukášovými očami, bol to kompromis na nekonečné žiadosti o pokračovanie – Lukáš podáva ten istý príbeh z prvých troch dielov zo svojho pohľadu, ide o inú rodinu, priateľov a zážitky, zároveň osvetlí mnohé situácie, ktoré Paula vnímala inak. Potom som so sériou chcela skončiť, ale tlak bol obrovský, podľahla som mu, vymyslela som si príbeh rozdelený do troch častí (4-6), v ktorom Paula konečne dozrie, veď oproti Lukášovi bola máličko pozadu a môžeme sledovať ich ďalšie osudy.

Premýšľali ste nad sfilmovaním nejakých svojich diel? Ak áno, nad ktorými a ako by ste sa na tom chceli podieľať?

Premýšľam v duchu fantazírovania, ale nehrniem sa do toho. Najviac by sa mi páčil sfilmovaný Oheň v srdciach, ak by sa na ňom podieľali krajiny habsburskej monarchie, ako to spravili aj s Máriou Teréziou. A, samozrejme, rada by som mala slovo v tom, kto by koho mal hrať a konzultovať scenár. Predsa len sú to moje diela, nechcem sa vlastných práv vzdať len za účelom komercie.

Vaše knihy si získali veľa priaznivých ohlasov najmä od mladých dievčat. Aké rady by ste dali začínajúcim spisovateľkám?

Písať iba pre radosť, nie pre víziu mať knihu na poličke. Písať o tom, čo poznajú, vedieť viac, než čo dajú na papier. Nestačí napr. vedieť, že v Paríži je Eiffelova veža. Čitateľovi musia Paríž opísať z viacerých perspektív. A najlepšia rada, ktorú som dostala ja – po dopísaní knihu odložiť aspoň na rok. O rok si ju prečítať – samy uvidia, kde sú v príbehu diery, muchy, čo treba vychytať, doplniť. Džínsový denník 1 napríklad „ležal“ štyri roky.

Vydali ste už 12 kníh. Skoro jednu knihu každý rok. Mali ste už autorský blok? Aké sú vaše rady k jeho prekonaniu.

Ten má hádam občas každý autor. Keďže sa písaním živím, nemôžem si dovoliť čakať, kedy sa pani Múza láskavo vráti a nakopne ma. Idem ďalej, premýšľam nad príbehom, ideálne tak, že vypnem hlavu a nemyslím naň. Je to zvláštne, ale funguje to. Akonáhle sa mozog dostane na voľnobeh, často vyrieši neprekonateľné problémy.

Čo vás najviac baví pri písaní kníh?

Rozvíjanie samotného príbehu, ponorenie sa do iných svetov, zamýšľanie sa nad psychológiou konania postáv. Vedomie, že príbehmi odovzdávam myšlienky. A že to tu po mne už zostane navždy.

Nemám potrebu hľadať na internete názory ľudí, ja si za svojimi dielami stojím.

Často čítate recenzie a ohlasy na vašu tvorbu? Ako na vás vplývajú?

Nie, vôbec nečítam. Dokonca ani vtedy, keď mi napíšu, že mi dali na Martinuse peknú recenziu. Čítam len to, čo pošlú priamo mne. Nemám potrebu hľadať na internete názory ľudí, ja si za svojimi dielami stojím, je za nimi obrovské množstvo práce. Nepatrím k tým, čo knihu zbúchajú na kolene za tri mesiace, robím s nimi rok aj viac. Ak sa niekomu nepáčia, prosím, má na to právo, tiež sa mi nepáči všetko. Ak sa ale oháňajú negatívnym názorom, ktorý nemá hlavu ani pätu a zjavne nepoznajú problematiku, poviem si svoje. A hejty neuznávam vôbec. Samozrejme, že to zabolí, každého to bolí. Správa kritika však dokáže aj pomôcť.

Na ktorú zo svojich kníh ste najviac pyšná?

Oheň v srdciach. Päť rokov práce, intenzívne štúdium, zbeletrizované dejiny našej krajiny ešte pred jej národným uznaním, na ktoré som pyšná. Konkrétne na tých, čo sa o to pokúšali. Kniha spĺňa všetko, čo vyhľadávam v knihách ja – nečakané zvraty, neistota o osude postáv, absolútne sa nedá predpokladať koniec, silná hrdinka, ktorá si prejde peklom, nebom a znovu peklom.

Ktorá z knižných postáv má pre vás špeciálne miesto v srdci a prečo?

Na toto sa nedá odpovedať. Mám rada všetky postavy. Vytŕča z nich Katarina (Rina) z Ohňa v srdci, ale práve preto, že som s ňou robila päť rokov a ohýbala som jej život podľa skutočných udalostí. V tom má v mojich očiach výhodu.

Akým spôsobom je pre vás dôležité čítanie v tejto dobe, a poskytnutie tejto možnosti mladým ľuďom?

Čítať treba. A veľa. Ale nie je jedno, čo. Treba čítať aj odbornú literatúru, nie iba internet. Treba čítať aj zložitejšie romány, nie iba sladkobôľne paperbacky, kde hneď na začiatku tušíme koniec. Len tak sa rozširujú obzory, zlepší sa slovná zásoba, vyjadrovanie, empatia, najmä však začneme mať lepší prehľad o tom, čo sa aktuálne deje- nedeje.

V akom programe píšete a aký je proces vydania knihy?

Píšem vo Worde, po posúdení vydavateľstvom sa robí redakcia, následne korektúry, pri každom kroku súbežne s redaktorom knihu dookola čítam a vyhľadávame chyby či preklepy.

Čo by ste ešte chceli dosiahnuť v knižnom svete?

Už som dosiahla nevídané s Džínsovým denníkom, ktorý sa stal aj súčasťou povinnej literatúry a učebníc slovenského jazyka. Oheň v srdciach je ďalší bod mojej túžby – napísať náročnejšie dielo, ktorým vzdám hold tým, bez ktorých by sme dnes nemali slovenský jazyk ani štát. Možno by sa mi páčilo uberať sa týmto smerom, ale uvidíme, čo čas prinesie. Nevzdávam sa ani mládežníckeho žánru.

 

Dejepis by sa mal podávať ako román.

Čo by ste nám povedali o vašej najnovšej knihe – Oheň v srdciach?

Že dejepis sa neučí správne – a prvé ohlasy čitateľov mi dávajú za pravdu. Zrazu zistili, že neobľúbené obdobie našich dejín je nesmierne zaujímavé a plné nádherných príbehov. Ja som dejepis zbožňovala, ale suchá faktografia a letopočty liezli na nervy aj mne. Dejepis sú príbehy živých ľudí s množstvom vášní a zápletok vhodných pre romány, preto by sa dejepis mal podávať ako román. Hneď by sa to inak učilo a hneď by Slováci boli hrdí na svoju vlasť – rovnako ako sú ostatné národy hrdé na svoju domovinu.

Naozaj?

Dobre na to šiel napríklad Pavel Dvořák. A mňa k nemu priviedla, paradoxne, Maríja Jurić Zagorka. Zaľúbila som sa do jej diel Gordana a Cisárova špiónka, kde spomína uhorských jakobínov a nespravodlivý trest za snahu dať práva menšinám žijúcim v Uhorsku. Pritom ich dokopy bolo viac ako Uhrov a Nemcov. Zagorkine knihy pretekajú láskou k Chorvátsku a naše a ich dejiny sú úzko prepojené. Inšpirovala ma zahĺbiť sa do dejín, dostala som sa k P. Dvořákovi, hľadala som skromné informácie o uhorských jakobínoch, úplne to premenilo moje obzory a záujmy. Oheň v srdciach je predovšetkým životný príbeh fiktívnej hrdinky Katariny, romantický, dobrodružný, vášnivý, plamenný, okúsi vari všetko, čo život ponúka. A jej život ohýbajú predovšetkým dejiny Rakúskej monarchie, nie iba moja fantázia.

Denis Bulejka sa už roky profesionálne venuje osobnému koučingu, biznis koučingu a tímovému koučingu. Používa pritom metódu koučovania zameranú na výsledky a aplikovanie do praxe. Vďaka tomu pomôže človeku nájsť odpoveď na jeho vlastné, vnútorné otázky samostatne. Kouč Denis viedol majiteľa reklamnej agentúry, či rôznych iných ľudí vo vedení známych firiem. Vypočujte si podcast, ktorý vám môže pomôcť nájsť spôsob, ako napríklad zefektívniť vašu prácu.

Pre Università degli Studi v talianskom Terame sa rozhodla najmä preto, aby sa od domácich naučila vychutnávať si život do poslednej kvapky. Chcela spomaliť, čo sa jej aj splnilo, avšak nie úplne tak, ako si predstavovala.

Do Talianska priletela 8. februára 2020 spolu s ďalšou erasmáčkou Kristínou. O koronavíruse sa v tom čase už vedelo, študentky tomu ale veľkú pozornosť nevenovali. „Hneď po prílete do Ríma nám na letisku merali teplotu. Pamätám si, ako sme stáli v dlhom rade a trochu frflali, že z toho robia zbytočnú drámu. Keby sme len vedeli…” spomína Nora.

Všade naokolo stáli tabule, na ktorých bol v taliančine a v angličtine vysvetlený dôvod kontroly. Letisko uvádzalo inštrukcie k správnemu umývaniu rúk a celkové usmernenia ohľadom osobnej hygieny. Meraním teploty ale opatrenia skončili.

UCM reagovala mesiac po príchode do Talianska

Referentka pre mobility Mgr. Simona Štefíčková kontaktovala dievčatá začiatkom marca, keď sa v krajine zvýšil počet nakazených. Kontrolovala tamojšiu situáciu a poskytovala všetky dostupné informácie o možnom postupe. „Veľmi som vďačná aj za nášho koordinátora docenta Višňovského, na ktorého som sa mohla kedykoľvek obrátiť,” dodáva Nora.

Dlho som túžila ísť na Erasmus+ a nechcela som sa zmieriť s tak rýchlym koncom.

Napriek odporúčaniam sa však rozhodla v Taliansku zostať ešte pred uzatvorením hraníc. Cestovať 14 hodín v autobuse plnom ľudí jej v tom čase prišlo nebezpečnejšie ako stráviť nejaký čas v karanténe. S Kristínou sa nachádzajú v Terame v provincii Abruzzo, teda mimo severnej, najviac ohrozenej zóny.

Nora ale zdôrazňuje, že aj keď sú momentálne obe študentky v bezpečí, situácia sa nevyvíja dobre. „Vtedy, keď sme mali možnosť ísť domov som stále dúfala, že sa situácia zlepší, a že v máji pôjdeme do školy. Nechcela som sa vzdať. Dlho som túžila ísť na Erasmus+ a nechcela som sa zmieriť s tak rýchlym koncom. Už som si zakúpila letenku domov, no opäť mi zrušili let. Verím, že koncom mája budem konečne doma,” hovorí študentka uviaznutá v Taliansku.

Slováci to zvládli lepšie ako Taliani

„Som vďačná, že na Slovensku pristupujú k tejto situácii zodpovedne. Páči sa mi, že ľudia v médiách začali nosiť rúška a taktiež aj politici s pani prezidentkou,” opisuje domácu situáciu Nora. Podľa nej to značne dopomohlo k tomu, aby sa rúško stalo súčasťou bežného života rýchlejšie.

Vysokoškoláčka vyjadruje obavy z toho, že v Taliansku premiér doteraz rúško na kameru nenosí. Ľudia len ťažko pochopia závažnosť situácie a dôležitosť jeho nosenia, pokiaľ to v médiách tak prezentované nie je. Rúška sa tam totiž začali nosiť až príliš neskoro.

Celkovo bol prístup obyvateľov ku koronavírusu dosť ľahostajný aj napriek veľkému počtu mŕtvych. „Na začiatku to dlho nikto neriešil. Mali už asi 5 000 mŕtvych a oni normálne fungovali ďalej. Nič nechceli zastaviť, ani zavrieť. Prvým opatrením bolo až zatvorenie škôl začiatkom marca,” vysvetľuje. Momentálne platia v Taliansku podobné opatrenia ako u nás. Dvojmetrové odstupy, vyhradený čas na nákupy pre seniorov či povinnosť nosenia rúšok.

Týždeň po vyhlásení zatvorenia škôl sa zmobilizovali a spustili online výučbu.

Zmenu možno pozorovať aj v správaní domácich

Po príchode si taliansku kultúru naozaj zamilovala. Na vlastnej koži zažila ich povestnú otvorenosť, srdečnosť a priateľskosť. Najviac ju zaujalo to, ako sa nikam neponáhľajú. Oslavujú všetko odo Dňa svätého Valentína, karnevalu, až po Deň žien. Život skutočne žijú.

Pred karanténou zvykla často sedávať na námestí a pozorovať okoloidúcich. To, ako sa stretávajú, rozprávajú a smejú, alebo naopak, ako sa so zápalom hádajú. No teraz je to iné. Ľudia sú oveľa odmeranejší a opatrnejší. Nora ale pozoruje, že sú zároveň ochotnejší si navzájom pomáhať.

Naďalej sa hlasno rozprávajú a život si užívajú napriek udalostiam. Usmievajú sa na seba spoza rúšok očami. Všade po meste sú rozvešané vlajky s dúhou a heslom „Andrà tutto bene”, čo v preklade znamená, že všetko bude v poriadku. Aj toto vypovedá o kultúre Talianov a ich pozitívnom myslení.

Školy v Taliansku zatvorili už začiatkom marca

Zahraničnú univerzitu si Nora veľmi neužila. Krátko po jej príchode na študentskú mobilitu sa školy zatvorili. „Odvtedy fungujeme online. Hodnotím veľmi pozitívne, že Taliani promptne reagovali aspoň v oblasti školstva. Týždeň po vyhlásení zatvorenia škôl sa zmobilizovali a spustili online výučbu,” vysokoškoláčka oceňuje rýchle nasadenie pedagógov. Vyučovanie je 4-krát do týždňa v priemere asi 3,5 hodiny denne. Zvyčajne sa začína o 13:30 hod. a končí sa o 16:30 hod., záleží to ale od rozvrhu.

Všetko bude v poriadku a aj tie ťažké, a možno na prvý pohľad zlé veci môžu byť na niečo dobré.

Po vyučovaní sa Nora zväčša venuje kreatívnej činnosti, ako napríklad kaligrafii či maľovaniu kvetov vodovými farbami. Svoje práce ukazuje na Instagrame. Tvrdí, že počas karantény jej značne pomáha rutina. Udržuje ju tak v pracovnom nasadení, a keď má človek čo robiť, je šťastnejší aj spokojnejší. „Nie nadarmo sa hovorí, že práca je liek,” poznamenáva.

Študentka nezabúda ani na fyzické zdravie. „Vďaka karanténe som do svojho bežného režimu zaradila cvičenie. Predtým som zvykla behávať do miestneho parku, ale keďže sa situácia zmenila, začala som cvičiť ,,doma“,” popisuje svoj typický deň v domácej karanténe v Taliansku. Vďaka viere, rodine a priateľovi zvláda pandémiu lepšie.

Okrem toho sa cez sociálne siete zapojila do výzvy #100daysofgratitude, vďaka ktorej sa usiluje na každom dni nájsť niečo, za čo je vďačná. „Toto mi naozaj veľmi pomáha ostať v dobrej nálade a v pokoji. Všetko bude v poriadku a aj tie ťažké, a možno na prvý pohľad zlé veci môžu byť na niečo dobré,” dodáva s nádejou.

Po návrate na Slovensko by mala Nora pokračovať v online výučbe na Teramskej univerzite. Semester tam oficiálne končí 28. mája. Verí, že ak sa jej podarí spraviť skúšky na prvý termín, tak by mohla mať už koncom júna úspešne zvládnuté všetky predmety. Fyzicky je v úplnom poriadku a nevie sa dočkať návratu domov. Do atteliéru nám poslali odpovede aj študenti  z Anglicka, Nemecka či Česka. Prečítajte si, ako sa tamojším darí dodržiavať sociálny dištanc.

Kvetinárstvo Kvety Silvia má v Považskej Bystrici niekoľkoročnú tradíciu. Súčasná majiteľka Silvia Pavúrová ho prevádzkuje už od roku 1999. V rozhovore priblíži, ako dokáže úspešne viesť svoj podnik, zastávať úlohu viceprezidentky Slovenskej asociácie kvetinárov a floristov (SAKF) a zároveň byť aj milujúcou matkou a manželkou.

Ako ste sa k tejto práci dostali? Chceli ste sa vždy stať floristkou a majiteľkou kvetinárstva?

Obchod som zdedila po mojich rodičoch. Keď som dosiahla vek dospelosti, stala som sa oficiálnou majiteľkou tohto kvetinárstva. V tej dobe som mala šesť zamestnancov a bolo to pre mňa určite náročné obdobie. Ako osemnásťročná viesť obchod bola pre mňa obrovská výzva. Učila som sa hlavne spolupracovať s ľuďmi. Za pozitívum považujem to, že som vyrastala v kvetinárskom prostredí a vďaka tomu som mala aký-taký náskok. Od jedenástich rokov som už obsluhovala prvých zákazníkov za pomoci rodičov. Tí mi dokonca vyčlenili aj vlastný malý pult a vzácne bolo pre mňa aj to, že ľudia ma brali vážne.

Čo považujete vo svojej profesii floristky zatiaľ za najväčší úspech?

Za môj najväčší úspech pokladám svoj biznis, resp. to, že mám svoj obchod. Vážim si aj dosiahnuté ocenenia a získané tituly z rôznych súťaží, ale nepokladám to až za taký úspech. Úspechom je pre mňa predovšetkým fakt, že si ľudia kupujú moju prácu, moje výtvory, ktoré vyrábam.

Aká je podľa vás úroveň floristiky na Slovensku vs. vo svete?

Užasnú úroveň floristiky vo svete má napríklad aj susedné Rakúsko či Nemecko. Je to spôsobené hlavne tým, že ich záhradnícke školy, na ktorých sa vyučuje floristika, majú špičkovú úroveň. U nás je v porovnaní s týmito krajinami omnoho menší záujem o odborné školy vôbec, čo mi je veľmi ľúto. Deti prejavujú záujem skôr o rôzne gymnáziá. Myslím si však, že pomalými krôčikmi sa tá úroveň u nás zvyšuje a dúfam, že to tak bude aj naďalej pokračovať.

U nás je v porovnaní s inými krajinami omnoho menší záujem o odborné školy.

Kde ste získavali aranžérske zručnosti?

Tým, že som viceprezidentkou SAKF, sa dostávam do kontaktu s veľkým množstvom iných floristov, či už s domácimi, alebo zahraničnými. Navzájom si s nimi vymieňam skúsenosti a zručnosti. Chodievame spoločne na rôzne workshopy a semináre, kde sa vzájomne učíme novým veciam.

 Čo sa očakáva od viceprezidentky spomínanej asociácie?

Mám na starosti školenia a zúčastňujem sa na všetkých podujatiach, ktoré ako asociácia organizujeme. Máme vytvorený internetový časopis, v ktorom ľudí informujeme, čo sa bude konať, aké výstavy sa budú organizovať. Dopĺňame informácie aj o aktuálnych trendoch a novinkách vo svete floristiky.

Kde a ako sa vo vašom voľnom čase inšpirujete? Je prioritou internet a sociálne siete alebo skôr iné médium?

Tie trendy sa podľa mňa na internete príliš nemenia. Ak sa mám už niečím inšpirovať, snažím sa to prispôsobiť našej krajine a mestu, v ktorom moje kvetinárstvo Kvety Silvia pôsobí. Na sociálnych sieťach sledujem aj veľa floristov, veľa webových stránok so zameraním na floristiku, ale to sa u nás bohužiaľ nedá len tak ľahko aplikovať. Kedysi som sa nevedela inšpirovať ničím iným ako nemeckou floristikou, ale momentálne som sa preorientovala na švajčiarsku. Uprednostňujem skôr ľúbivé veci pred tými extravagantnými. Moja inšpirácia a vhodný výber aranžmánov závisí aj od toho, či idem zdobiť do moderného, alebo rustikálneho interiéru. Viem sa prispôsobiť aj v prípade, keď chce niekto ozdobiť kolibu alebo luxusnú vilu, kde sa nachádza veľa skla, kovu alebo kameňa.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň v porovnaní s dňom, keď je sviatok?

Keď sa blíži nejaký z významnejších sviatkov, je toto obdobie pre nás určite náročnejšie. Týmito sviatkami sú pre nás prioritne považované Valentín, Medzinárodný deň žien a Deň matiek. Deň pred týmito udalosťami venujeme dôkladnejšej príprave, ako sme obvykle zvyknutí. Nachystáme si večer už aj hotové kytice, aby sme vedeli efektívnejšie obsluhovať zákazníkov, keď ich príde väčšie množstvo. Napríklad pri otvorení predajne, počas obedových prestávok alebo pred záverečnou. Jednoznačne pociťujem rozdiel v porovnaní s bežným pracovným dňom. Viac úsilia vyvíjame aj pri organizácii podujatí u nás v podniku. Poslednou akciou, ktorá sa u nás pravidelne organizuje každý rok, bola vianočná výstava. Trvala tri dni a počas jej trvania nás navštívili ľudia z celej republiky.

https://youtu.be/zl0WrWzcw5o

Pýtať sa kvetinárky na obľúbený kvet je skoro ako Sofiina voľba, ale predsa – keby ste si mali vybrať ten naj, ktorý by to bol a prečo?

V každom ročnom období mám svoj obľúbený kvet. Počas jari sú to jarné voňavé kvety, predovšetkým frézie a narcisy. V lete sú to pivónie, ruže, predovšetkým anglické a v jeseni zase typické jesenné šípky alebo šišky. V zime mi radosť robia anemonky a iskerníky.

Ktorý kvet je vo vašom kvetinárstve najdrahší? Sú Slováci ochotní priplatiť si za kvety alebo sme skôr taký národ, že „poprosím kyticu do 8 € a je mi jedno, čo tam dáte”?

U nás v kvetinárstve náš personál spraví kytičku aj pre babičku, aj pre paničku. To znamená, že vytvoríme kyticu aj za osem eur, aj za dvesto. Nie sme závislí od jedného štýlu, ale snažíme sa vyhovieť každému zákazníkovi a splniť všetky jeho želania a požiadavky. Za najdrahší kvet u nás môžeme považovať napríklad aj vzácnejšiu orchideu, ktorej cena je 150 eur.

Zdobili ste svadbu alebo inú slávnosť niekomu slávnemu na Slovensku či v zahraničí? Ak áno, mal nejaké bizarné želania?

Zdobila som svadbu hokejistovi Andrejovi Meszárošovi. To bola asi najväčšia svadba, čo sme vôbec robili. Potom som zdobila svadbu aj dramaturgičke. Pre mňa je táto osoba pomerne slávna, ale neviem, či ju veľa ľudí pozná. Bizarné želania mala práve teraz už pani Meszárošová. Na svojej svadbe chcela len červené kvety. A bolo to obrovské množstvo kvetov. Použili sme okolo päť a pol tisíca červených ruží. Zdobili sme nimi celý kostol desaťmetrový pás a dokonca aj koč.

Aký je váš názor na vianočné stromčeky v kvetináčoch? 

Otázka vianočných stromčekov v kvetináčoch je v dnešnej dobe veľmi populárna. Vydrží to v byte dlhšie ako samotný živý stromček. Pestovatelia nepestujú však tieto stromčeky priamo v kvetináčoch, pretože v nich by ten strom nedokázal dorásť do 1,5- až 2-metrovej výšky, ale po vypestovaní ich vyrýľujú a nasadia do nich. Stromčeky v kvetináčoch by mali ľudia umiestňovať do chladnejších miestností, najlepšie do zimnej záhrady, ak majú nejakú k dispozícii, a pravidelne ich polievať.

Ako florista vníma umelé kvety? Ako vplývajú na vás? Prekážajú vám, neznášate ich alebo ste voči nim apatická?

Vnímam umelé kvety ako niečo trvanlivé. Čo sa týka svadieb, v tomto prípade umelé kvety neznášam. Svadobnú výzdobu z umelých kvetov vnímam tak, ako keby mal niekto umelú svadobnú tortu. Rovnako sa neviem zmieriť s faktom, keď niekto ide na pohreb s umelou kyticou. Ja to považujem za neúctu k tomu blízkemu človeku, ktorý mi odišiel. Ten kvet by mal zvädnúť rovnako ako život, jednoducho to má určitú symboliku. V prípade zdobenia hotelov, kedy si klienti želajú trvácne kvety, používame hodvábne z Belgicka, ktoré vyzerajú takmer ako živé. V tomto prípade mi tie umelé kvety neprekážajú.

Zaveďte nás do zákulisia dovozu kvetov. Odkiaľ ich bežne získavate? 

My dovážame kvety z Holandska. Jeden z dôvodov je aj, že do Holandska dovážajú kvety z celého sveta. Záhradníci, ktorí niečo vypestujú, prinesú svoju úrodu tam na burzu. Na tejto burze sa kvety potom dražia. Systém dražby spočíva v tom, že sa draží od najdrahšej po najlepšiu sumu a nie naopak, ako býva bežne zvykom. Snažím sa mať však aj niečo zo slovenského trhu. Teraz to však záhradkárom na poliach bohužiaľ nekvitne, takže sme nútení brať všetko práve z Holandska, kde to pestujú v skleníkoch. Naše kvety sú dovážané na vode. To znamená, že nie sú balené v škatuliach na sucho a vedia preto vydržať aj o týždeň dlhšie.

Pravidelne sa objavujete v relácii Teleráno na Markíze. Pri akých príležitostiach vás pozývajú? Pomohla táto skúsenosť vášmu podnikaniu? Zvýšil sa počet zákazníkov v obchode?

Veľmi často ma do tejto relácie pozývajú, keď sú tie významnejšie sviatky, aby to bolo reálne. Napríklad keď je Medzinárodný deň žien, ukazujeme divákom a vo všeobecnosti ľudom, čo je aktuálne v trende. Vždy sa tam snažím priniesť nejakú novinku, ktorú mi pošlú napr. z Holandska, a predstaviť ju. Nejakú veľkú zmenu v počte zákazníkov v obchode som osobne nespozorovala po návštevách v televízii. Nikdy som tam nechodila za víziou zviditeľniť svoj podnik a dosiahnuť vypredanie tovaru v ňom.

Nájdu sa ešte súťaže, na ktorých sa zúčastňujete ako súťažiaca? Stačí sa na celoslovenskú súťaž len prihlásiť alebo sa musia uchádzači nejakým spôsobom nominovať?

Na súťažiach sa už ako súťažiaca nezúčastňujem. Momentálne na nich plním funkciu porotkyne a tým, že som organizátor majstrovstiev Slovenska v aranžovaní, sa odo mňa rovnako očakáva účasť a pomoc napr. so sponzoringom. Na celoslovenskú súťaž sa stačí len prihlásiť. Nevyžaduje sa žiadna nominácia. Každý, kto má odvahu, je vítaný. V iných krajinách majú iné pravidlá a podmienky, ale u nás sa môže prihlásiť ktokoľvek.

Floristka Silvia by na záver rada odkázala ľuďom, ktorí sa o túto oblasť zaujímajú alebo uvažujú o tom, že sa tejto činnosti budú v budúcnosti venovať, aby sa hlavne vzdelávali. Ako odborníčka v tomto odbore má pocit, že dnes si môže kvetinárstvo otvoriť takmer každý bez potrebných vedomostí, vzdelania či samotnej praxe. Tým pádom to má veľký dopad na znižovanie úrovne floristiky na Slovensku.

Chápe to aj mladý pár, Martin Gajdoš a Martina Novotová, ktorý minulý rok otvoril v Trenčíne bezobalový obchod s názvom BEZOBALiS. S ekológiou to myslia vážne, o čom svedčí aj ich slogan: „Spotrebuj len potrebné.”

Kedy a ako vznikol nápad bezobalového obchodu?

Všetko sa to začalo tým, že sme si uvedomili potrebu skončiť v našej predchádzajúcej práci. Vedeli sme, že chceme robiť niečo, pri čom nebudeme musieť robiť kompromisy s našimi hodnotami. Zaujímavosťou je, že bezobalový obchod nebol prvotným plánom. Pôvodne sme mali v hlave iný projekt, no už pri plánovaní sme zistili, že je to nad naše finančné sily. Nuž, aj taký je život.

Environmentálne témy nám boli vždy blízke a aj našu domácnosť sme viedli k tomu, aby bola čo najudržateľnejšia. Bezobalový obchod bol preto pre nás úplne prirodzená alternatíva.

Kde ste sa inšpirovali?

Popravde, ničím konkrétnym sme sa až tak neinšpirovali. Pravdou však je, že nás popohnal fakt, že sme vedeli o takýchto fungujúcich konceptoch v zahraničí. V tom čase boli už aj prvé dve-tri lastovičky na Slovensku. Povedali sme si teda, že to v Trenčíne skúsime aj my.

Ako dlho trvalo, kým sa vám podarilo rozbehnúť obchod?

BEZOBALiS je živý organizmus a neustále sa vyvíja. Preto by sme asi najradšej zvolili odpoveď, že na tom stále pracujeme a ešte nie je rozbehnutý úplne podľa našich predstáv. Pokiaľ sa ale pýtate na to, koľko nám trvalo všetko pripraviť na otvorenie, tak to bolo niečo vyše pol roka od momentu, kedy sme si povedali, že do toho ideme na 100 %.

Neustále sa ukazuje, že materiálne veci nás šťastnejšími nerobia, no nám to pri honbe za nimi neprekáža.

Aký sortiment ponúkate zákazníkom?

Keď sa nás ľudia pýtajú, čo vlastne predávame, nezačneme vymenovávať všetky produkty alebo ich kategórie. BEZOBALiS je viac ako bezobalový obchod. Ponúkame jedno komplexné riešenie pre domácnosti a jednotlivcov, ktorí sa rozhodli žiť udržateľnejšie, a to bez ohľadu na to, ako ďaleko sa na svojej ceste nachádzajú. Nie je to iba o produktoch. Je to aj o vypočutí si problému zákazníka a nájdení riešenia šitého na mieru.

No ľudia u nás nájdu všetko – od potravín a maškŕt cez kozmetiku a drogériu až po kuchynské potreby.

Máte v pláne rozšíriť svoju pôsobnosť aj v iných mestách na Slovensku?

Plánov je viacero. Jedny sú ambicióznejšie ako druhé a toto medzi ne určite patrí. Zatiaľ to ale nie je záležitosť, ktorá by sa týkala krátkodobého horizontu.

Sledujete trendy vo svete zero-waste?

Neustále. Veľmi nás to baví a zároveň to musíme robiť, ak chceme ostať pre zákazníka relevantní. Nie však iba vo svete. Veľa relevantných míľnikov sa dosahuje aj u nás na Slovensku a možno o tom mnoho ľudí ani len netuší. Právom môžeme byť hrdí napríklad na úspechy Slovenskej technickej univerzity a tímu pána profesora Pavla Alexyho. To, čo sa im podarilo dosiahnuť v oblasti výskumu bioplastov druhej generácie, je viac než pozoruhodné.

Myslíte si, že Slováci dnes dbajú na ekológiu viac ako v minulosti?

Jednotlivci áno. Je viditeľné, že im na životnom prostredí záleží viac ako v minulosti. Zároveň treba dodať, že environmentálne problémy sú veľmi komplexné. Nájsť teda vhodné riešenia je veľmi zložité a pri nápore informácií a rôznych mýtov často inklinujú aj k skratkovým riešeniam. Tie situáciu vo veľa prípadoch nezlepšujú, niekedy dokonca práve naopak. Tu sa preto aj my našou odbornosťou snažíme pomôcť.

Akých 5 eko rád by ste dali ľuďom, ktorí sa snažia správať šetrnejšie k životnému prostrediu?

Za mnohé problémy, ktoré sa snažíme riešiť, môže naša neúmerná spotreba a konzumný život. Neustále sa ukazuje, že materiálne veci nás šťastnejšími nerobia, no nám to pri honbe za nimi neprekáža. Čitateľom by sme preto odkázali, aby skúsili žiť v duchu motta, ktoré sme si aj my vzali za svoje, a to znie: „Spotrebuj len potrebné.” Nie je to 5 rád, ale veľa vecí sa od toho odvíja a je to dosť univerzálne na to, aby si to mohol osvojiť ktokoľvek.

Ako vznikol Samo Marec ako bloger?

Samo Marec ako bloger vznikol z dôvodu, že moja vtedajšia frajerka odišla na Erasmus do Španielska a ja som mal zrazu veľa voľného času. Začal som teda písať blogy a bol som presvedčený, že keď zverejním svoj prvý článok, celý slovenský internet predo mnou padne na kolená. Nikto si to, však, nevšimol a spomínaný článok bol hrozný. Ešte doteraz je na mojom starom blogu na SME. Občas, keď niekde rozprávam alebo mám prednášku pre decká, tak ten starý článok vytiahnem, prečítam im ho a oni mi ho úplne zakopú pod čiernu zem. Až potom im poviem, že to je prvé, čo som na slovenský internet napísal ja.

O čom bol?

Bolo to vyznanie lásky. Ako mi priateľka strašne chýba.

Odkiaľ pramení potreba vyjadrovať sa verejne?

Je to hlavne moja psychohygiena. Myslím si, že na Slovensku sa dejú také absurdné veci, že keby som to aspoň takto nevyventiloval, tak mám pocit, že ma trafí šľak. A že to čítajú ľudia, to je vedľajší produkt.

Neuvažovali ste niekedy nad písaním na plný úväzok?

Mal som ponuky, aby som sa stal novinárom, ale to, čo robím teraz v reklame, mi zarába o dosť viac. Plat tam bol taký nízky, že neviem, ako by som to zvládol. A popritom si užívam svoju slobodu. Je rozdiel vyprodukovať štyri kvalitné články týždenne s tým, že musíš.

Kedže vaše blogy sú aj politické, nie všetkým názorovo padnú vhod. Ako vnímate negatívne reakcie?

Akurát dnes mi Facebook pripomenul, že zajtra budú 4 roky, odkedy som napísal článok o Modrom z neba, ktorý si prečítalo asi štvrť milióna ľudí. Vtedy som schytal asi najviac pozitívnych, ale aj najviac negatívnych reakcií. Napríklad jedna pani zo Slovenskej akadémie vied mi napísala zo svojej pracovnej adresy, že mi praje, aby celá moja rodina dostala rakovinu. Bol som veľmi prekvapený intenzitou reakcií a trvalo mi dosť dlho, kým som to strávil.

 

„Bol som presvedčený, že keď zverejním svoj prvý článok, celý slovenský internet predo mnou padne na kolená.”

 

S blogovaním ste začali na SME a po vstupe Penty ste prešli do Denníka N. Ako vnímate s odstupom času tento krok?

Ja som to rozhodnutie neurobil z nejakých silných etických pohnútok. Urobil som to preto, lebo som mal vtedy celkovo obdobie prestavby, keď som potreboval zmeniť úplne všetko vo svojom živote. A okrem toho si myslím, že ako to Denník N robí, že často píšu aj dlhé reportáže, viac sa zameriavajú na video obsah a snažia sa budovať si svoju komunitu, je podľa mňa model, ktorým by sa médiá mali uberať. SME sa mi zdalo už príliš veľké na to, aby sa tam mohli udiať nejaké zásadné zmeny.

A čo sa týka blogov?

Až tak to nesledujem. Mám pocit, že na SME išli dole nielen kvalitatívne, ale oveľa menej ľudí ich aj číta, pretože všetci známi blogeri prešli do Denníka N. A ak na N-ku niekto napíše dobrý blog, tak ho čítajú desaťtisíce ľudí. Ja som dnes napísal týždňový prehľad, ktorý som zo seba vypľul dnes ráno o pol ôsmej a už si to prečítalo nejakých 40 000 ľudí. Navyše, N-ko produkuje aj menej obsahu, čiže sa to tam tak rýchlo nestratí.

Nemáte pocit, že v Denníku N sú oveľa väčší aktivisti ako v SME?

To sa mi veľmi nepáči. Niekedy mám pocit, že to preháňajú a niektoré veci až príliš hrotia. Ako som spomínal ten článok o Modrom z neba, dnes by som už taký nenapísal. Čím dlhšie píšem, tým mám menej potrebu zastávať vyhranené názory. Môj momentálne jediný vyhranený názor je, že Kotleba je fašista a ľudia by ho nemali voliť. Ale tie spory, či je Sulík fašista, to išlo úplne mimo mňa. Takéto veci N-ko robí a nie vždy sa mi to úplne páči. Na druhej strane, aj moje spojenie s nimi je oveľa voľnejšie, ako si veľa ľudí myslí. Ja som bol v redakcii možno dvakrát.

Vyrastali ste v prostredí Tatier, čo často spomínate aj vo svojich textoch. Vnímate pri cestách domov a späť do Bratislavy výrazné rozdiely vo vnímaní spoločenských problémov u ľudí z rôznych oblastí Slovenska?

Je to plus-mínus sedem rokov, čo som v Bratislave. Na druhej strane, často chodím aj domov. Veľa cestujem po Slovensku, mal som frajerku zo Starej Ľubovne, za ktorou som cestoval z Popradu tým vlakom, kde úradujú kotlebovské hliadky. Čiže veľmi dobre viem, ako to tam vyzerá. Rodinu mám v podstate celú zo Spiša a mám aj predstavu o voličoch Kotlebu. Ja chápem prečo ho volia. V živote s tým nebudem súhlasiť, ale chápem to. Nemyslím si, že robia dobre, ale rozumiem, ako sa k tomu dostali. Pocit odtrhnutia od reality akceptujem, ale nie je úplne pravdivý. Stačí, že sa človek trochu vznešenejšie vyjadruje a ľudia začínajú mať pocit, že sa vyvyšuje. Lenže, nie všetky veci sa dajú povedať jednoducho a nie všetky veci sa dajú zhrnúť do facebookového statusu. To je vec, ktorá ma vytáča na všetkých politikoch. Riešia veci, ktoré vieš vysvetliť v jednom statuse. Ja som už minimálne päť rokov nepočul normálnu koncepciu s analýzou. Tu sa riešia veci, ktoré sa zmestia na Facebook. To je strašne banálne. Ľudia z toho majú pocit, že v Bratislave sa riešia zvláštne veci, ale zložitú realitu nemôžeme popísať, ako keby sme sedeli v krčme.

Aj slovenskí politici sa naučili používať sociálne siete. Napríklad pán premiér.

On si ma zablokoval. Teda nie on, ale Erik Tomáš, ktorý mu to spravuje.

Sú, podľa vás, sociálne siete silným nástrojom politického marketingu?

Bilbord je dnes v porovnaní s cielenou facebookovou reklamou maximálne neefektívna metóda. Na Facebooku si to viete všetko nastaviť a trafíte toho, koho chcete trafiť. Aj Donald Trump vyhral voľby vďaka mikromarketingu. Na Slovensku bola SaS prvá strana, ktorá sa do parlamentu dostala cez blogy, keď ešte Facebook takto nefungoval. Že sa to teraz podarilo niekomu, koho nemáme radi, tak to skrátka chodí.

Vaša aktuálna séria diskusií s občianskym aktivistom Jánom Benčíkom vyvoláva mnoho emócií. Ako vzniklo toto spojenie?

Druhá strana si myslí, že náš svet je extrémne prepojený. Musí v tom byť nejaký systém a niekto to musí s určitosťou zastrešovať. Janko Benčík mi napísal, že nás volajú do Trnavy. Asi dva dni pred diskusiou som zistil, že to mám vlastne moderovať. A bolo to, mimochodom, prvýkrát, čo som sa vôbec s pánom Benčíkom stretol. Tieto veci vznikajú náhodou. Keď ma niekde pozvú a je to aspoň aspoň trochu zaujímavé, tak vždy rád prídem.

 

„Môj momentálne jediný vyhranený názor je, že Kotleba je fašista a ľudia by ho nemali voliť.”

 

Čo hovoríte na diskusiu v Trnave?

Keď som išiel z Bratislavy, prisadli si ku mne do kupé dvaja páni. Muž a chalan. Prisahám, že som to nepočúval, ale sedeli sme tam len traja. Mladý chalan išiel na diskusiu a starší pán bol jeho otec. Ako sa medzi sebou bavili, oni toho Janka Benčíka autenticky nenávideli. Rozumiem, že aj ja niekomu leziem na nervy tým, čo píšem. Aký je však dôvod, aby niekto prechovával k druhému až také extrémne pocity?

A samotná diskusia?

Bavili sme sa o tom, kto je, odkiaľ pochádza, o jeho rodinnom zázemí, o detstve. Samozrejme, že to nezabránilo tomu, aby diskusia nebola trošku radikálnejšia. Ja som mal obavy z toho, koľko odporcov príde. Organizovali sa a nevedel som odhadnúť, či ich príde desať alebo šesťdesiat. A je jasné, že tí, ktorí s pánom Benčíkom súhlasia, sa v debate ozývajú menej. Diskusia bola trošku drsnejšia, ale snažil som sa byť férový.

Na podobnej prednáške v Ružomberku, pri téme holokaust, demonštratívne odišiel jeden pán. Vysvitlo, že to bol okresný predseda ĽSNS.

Na jeseň som bol v Trnave v nejakom kine s pánom z ministerstva vnútra a s Irenou Bihariovou (predsedníčka organizácie Ľudia proti rasizmu, pozn. red.). Vytiahol som fotku, kde je jeden z týchto pánov odfotený pri spaľovacích peciach v Osvienčime. Normálne tam leží a ukazuje palec hore. To bola asi najhoršia vec, čo som v živote videl. A keď som to ukázal, tak z polovice sa ozvalo zdesenie a z druhej polovice sa ozval smiech.

V Ružomberku dokonca tohto pána napadol medzi dverami jeden pankáč, čím dehonestoval celú debatu.

Mne sa to tiež stalo po diskusii v Trnave. Nejaký opitý chalan začal extrémistom nadávať, jedného tam chytil pod krk. A to je strašne hlúpa vec. Potom strácaš morálne právo. Jednak to násilím nevyriešiš a na druhej strane im dávaš muníciu. Nabudúce pred diskusiou poviem, aby nepili príliš veľa piva a ak by mali takéto chute, nech sa na to radšej vykašlú.

Popri blogovaní ste stihli napísať a vydať knihu This is Hardcore. Ako vznikala?

Výhodou knihy je, že nie je ukotvená v realite, lebo ak by bola, už by som nebol nažive. A podobne ako pri blogoch som bol presvedčený, že ja tú knihu musím napísať a všetci budú hotoví z toho, aká je dobrá. Aj keď sa, tuším, vypredala, čiže z tohto pohľadu to nebol prepadák a aj recenzie boli v zásade pozitívne, ja som si ju asi pred dvoma rokmi začal čítať a zistil som, že je to zlá kniha. Ale nevadí, hlavne, že na to ľudia neprišli.

V úvode píšete, že tento príbeh nie je pravdivý, ale mohol by byť.

Dej sa odohráva v Tatrách, lebo nemám dostatok fantázie. Ale som si absolútne istý, že niečo také sa odohráva v každom meste. Tie fragmenty sú univerzálne platné. Určite všade existuje taká krčma a určite je všade kopa deciek, ktoré nevedia čo so životom.

Postavy sú, takpovediac, stratené, bez ideálov. Je to realita, ktorú ste v Tatrách zažívali?

Tatry sú krásne, tam sa reálne žije dobre. Kým sa veľmi nesnažíš, tak nie si nezamestnaný. Môžeš sa lyžovať. Ja som veľmi veľa rokov učil lyžovanie. A napriek týmto pekným veciam mimo sezóny pravdepodobnejšie stretneš medveďa ako človeka. Vtedy sme zakúsili pocity prázdna a ľudia ich riešili rôzne. Tí, čo ostávali doma, boli najrozumnejší, my ostatní sme sa stretávali v spomínanej krčme.

Plánujete aj ďalšiu knihu?

Mal som napísanú aj druhú knihu, ktorá vôbec nesúvisela s tou prvou a ak by bola vyšla, tak by vyšla teraz v novembri. Rozhodol som sa ju však nevydať. Už na nej robila aj korektorka, ale potom som si povedal, že nie.

Prečo?

Lebo si myslím, že zodpovednosťou človeka, ktorý sa verejne vyjadruje, je vyjadrovať sa tak, aby neublížil niekomu konkrétnemu, kto sa voči tomu nemôže brániť. To samozrejme neplatí pre politikov. Politici sú verejne známe osoby, ktoré musia znášať mieru spoločenskej kritiky, ale pre bežných ľudí to neplatí. V tej knihe boli veci, ktoré som tak nemyslel, ale niektorí ľudia by si ich mohli zle interpretovať a mohlo by im to ublížiť.

Takže, kniha do šuplíka?

Áno, ale niektoré scény sa ešte dajú použiť aj v iných knihách a ak sa ešte rozhodnem vydať knihu, tak ich určite použijem.

Okrem spoločenských tém sa venujete aj športovej publicistike. Čo podľa vás chýba športovej žurnalistike na Slovensku?

Z môjho pohľadu tam chýbajú zaujímavé veci. Rozprávam sa o tom s kamarátmi, športovými novinármi, a oni hovoria, že hej Samo, ale niekto musí napísať, že Slovan – Inter 1:1.

 

„Oveľa lepšie sa cítim v zafajčenej, škaredej krčme, ktorá sa za tridsať rokov absolútne nezmenila, kde sa na pive stojí, fajčí sa tam a vidno, že tí ľudia úplne nevyhrali vo svojom živote.”

 

Takže vám prekáža tá spravodajská šablóna?

To je to klasické spravodajstvo, ktoré musia robiť. Ja mám pocit, že žurnalistika sa posúva a ak chceš osloviť širšiu cieľovú skupinu, musíš to podať tak, aby to bolo zaujímavé. Aj ten Slovan – Inter 1:1 vieš podať cez nejaký príbeh. Preto, keď píšem články, si vždy predstavujem, že to číta žena, ktorá o tom nevie nič.

Musí to byť konkrétne žena?

Viem, že to vyznieva stereotypne, ale keď píšem o FC Barcelona, tak chlapi majú skôr nejaké záchytné body, aj keď ich futbal nezaujíma. Predstavím si človeka, ktorý o tom absolútne nič netuší a ja mu to musím vysvetliť zaujímavo a zároveň musím osloviť aj ľudí, ktorí vedia o čo ide.

V jednom zo svojich textov ste prezradili, že bývalý reprezentačný tréner Vladimír Weiss žiadal váš vyhadzov zo SME-čka (hoci ste neboli ich zamestnancom). Aký je váš pohľad, s odstupom času, na takýto tlak?

To sa stalo viackrát. Jeden bývalý miniatúrny politik Ivan Weiss, ktorý mal veľmi krátko stranu 99%, ma chcel tiež pred voľbami žalovať. A robil to len preto, lebo hľadal nejakú publicitu. My sme sa potom aj stretli na mierových rokovaniach. Bol tam vtedy Karol Sudor, šéf blogov, pán Fulmek ako šéf vydavateľstva a skončilo to tak, ako sa tieto veci končia vždy. Dohodli sme sa, že sa nevieme dohodnúť a že sa uvidíme na súde. A tento súd nikdy nebol.

Máte viac podobných skúseností?

Naposledy to chceli z Konzervatívneho výberu asi pred dvoma mesiacmi, ale medzitým už aj skončili. A tento Vladimír Weiss, to je skôr vtipná príhoda. To usvedčuje toho človeka, že má neuveriteľné ego a po druhé, že absolútne nevie. Ale to vo všeobecnosti majú známi ľudia problém s tým, že niekto môže prísť a niečo si na internet napísať. Ty v ich očiach nemáš tú autoritu. Ten článok s Weissom bol slušne vyargumentovaný. Ja som tam dal štatistiky. Odohrali sme posledných 15 zápasov, 10 sme prehrali, nedali sme žiadne góly, celé to bolo zlé. A bola tam len otázka, či by nemal odstúpiť. Ale takíto ľudia sa nevedia nejako slušne vysporiadať s kritikou.

Aj syn pána Weissa má toho už veľa na rováši.

Vo finále to poukazuje na ich inteligenciu. Tam úplne platí: aký otec, taký syn. O Vladkovi kolujú rôzne príbehy. Ja rozumiem tomu, že športovci nemusia byť géniovia a mentálni giganti, lebo to je presne tak, že ľudia nadávajú, že športovci sú hlúpi. Ale žiadať od špičkového športovca, aby bol zároveň filozofom je ako žiadať, aby bol filozof špičkový športovec. Klub alebo reprezentácia má takého človeka zobrať a povedať mu, počúvaj ma Vlado, teraz si už strašne známy, máš 150 000 odberateľov na Twitteri alebo na Instagrame, s tým prichádza nejaká zodpovednosť a sú veci, ktoré nemôžeš robiť. Toto formovanie nikto nerobí a potom sa futbalisti hádajú s novinármi a novinári s futbalistami a športoví komentátori sa im klaňajú, len aby im, preboha, znova dali rozhovor.

Dá sa to uplatňovať len na futbalistov?

Niektoré športy to priťahujú viac, iné menej. Šachisti to asi nerobia. O Žigovi Pálffym sme vedeli, že asi nebude Hemingway, ale on sa v Amerike aspoň naučil odtiaľ potiaľ a toto Vlada Weissa nenaučil nikto.

Spomínali ste, že ste pracovali aj ako inštruktor lyžovania. Nedávno skončilo finále svetového pohára. Vlhová vyhrala závod a Zuzulová sa vyjadrila, že bude pokračovať v kariére. Čo si myslíte o takejto renesancii lyžovania na Slovensku?

Škoda, že tam je Mikaela Shiffrin. Môžete súťažiť, kto bude druhý, pretože ona má vlastnú súťaž. V podmienkach, v ktorých sa Slováci venujú lyžovaniu, sú to obrovské úspechy. Napríklad Žampovci sú normálni chalani, ktorí bývajú odo mňa cez ulicu a viem, ako roky makali. Nikto o tom nevedel, iba ja som videl, ako každé ráno o pol siedmej sadajú do auta a idú niekde preč. Adam skončil 6. na olympiáde a teraz končia 30. alebo 50. A pritom, byť v niečom 30. na svete je, podľa mňa, super. Ja nie som v ničom 30. na svete a ani nikdy nebudem. Aj to je úspech, ktorý stojí strašne veľa driny a naozaj sa môže stať to, že napríklad keď si niekde na 50. mieste v lyžovaní, tak z teba milionár nebude. To je drina a ťažký život, ktorý musíš mať nesmierne rád, aby si sa tomu venoval.

A čo pojmy ako bratislavská kaviareň?

Pokiaľ ide o bratislavskú kaviareň, ja vždy hovorím, že nie som kaviarenský povaľač, ale krčmový postávač. Oveľa lepšie sa cítim v zafajčenej, škaredej krčme, ktorá sa za tridsať rokov absolútne nezmenila, kde sa na pive stojí, fajčí sa tam a vidno, že tí ľudia úplne nevyhrali vo svojom živote. To presne súvisí s tým, čo som hovoril na začiatku. Keď povieš, že niekto je bratislavská kaviareň, ty implikuješ, že niekto je odtrhnutý od reality. Ale tých realít existuje viac. To, čo ja žijem je tiež jedna z realít.

Autor: Michal Haviar

Foto: Marika Vencelová

Ste fotograf aj reportér, čo je na Slovensku skutočne unikát. Ako ste sa k tomu dostali?

Najskôr bola fotka. Ako študent som chodieval na prázdniny do dedinky Čierny Balog, kde mali starý rodičia chalupu. Tam som rád fotil miestnych ľudí. Keďže to bola éra analógu, mal som malú komoru, kde som si tieto čiernobiele fotky vyvolával.

Ako ste sa dostali do profesionálnej sféry?

Začal som ako študent na vysokej škole, kedy som spolupracoval s časopisom Život. Hneď po škole som potom nastúpil ako píšuci redaktor aj fotograf do už zaniknutého časopisu Mladé rozlety. Neskôr som bol jeden z ľudí, ktorí zakladali Plus 7 dní. Lenže v roku 1991 ma majitelia vyhodili, čo spätne beriem ako veľmi dobrú vec, ktorá sa mi stala. Následne som rok fotil na vlastné náklady náboženské púte. Boli to čiernobiele fotky, ktoré som ponúkol do českého Mladého světa. Tam odo mňa chceli, aby som k fotkám napísal aj veľký text. To bolo v roku 1992.

Kedy ste sa začali orientovať na zahraničnú reportáž a konfliktné zóny?

Od roku 1999, keď bola vojna v Kosove. Robil som pre český Reflex a s kolegom Jánom Šibíkom sme boli na hraniciach a potom aj v Kosove. Toto bol asi taký zlom. Dovtedy som bol sporadicky na niektorých konfliktných miestach, ale od tej doby to robím systematicky.

Aké krajiny ste od tej doby navštívili?

To vám presne neviem povedať. Na zadnej strane mojej novej knihy je vymenovaných 25 krajín, ktoré som navštívil. Abecedne od Afganistanu až po Ukrajinu. Okrem toho som bol ešte v ďalších 50-tich krajinách.

Nedávno túto knihu krstili. V deň krstu v Bratislave ste boli ešte aj v diskusnej relácii v rádiu Expres. Je to pre vás bežné, že ste takto vyťažený?

Nie, to nie. Teraz je toho viac hlavne kvôli tejto knihe. Bol som vo viacerých médiách kvôli rozhovorom, ale bežné to nie je. Knihu vydávam zhruba každých desať rokov. Čo sa týka krstu knihy, spoločne s riaditeľom organizácie Človek v ohrození sme chodili po Artfórach po celom Slovensku.

Toto je teda vaša tretia kniha.

Áno, pomocou fotografií a textov zobrazuje 25 krajín, ktoré som navštívil počas uplynulých 25-tich rokov.

Ako hodnotíte súčasnú situáciu reportérov a fotografov na Slovensku?

Majú to čoraz ťažšie a je čoraz menej ľudí, ktorí robia žurnalistiku v teréne, teda nie od stola. Médiá už na to nemajú zdroje, chuť a ani čas. Dnes je už všetko dostupné cez internet. Takže menej ľudí podľa mňa znamená aj menej kvality v práci s fotkou či s textom.

Nič také ako presýtenosť u nás nehrozí.

Presýtenosť určite nie, teda pokiaľ hovoríme o reportážnej fotke a reportážnom texte. Presýtenosť článkami existuje, ale chýbajú tu reportéri.

Čiže tí, čo to robia, tak konajú viac menej na vlastnú päsť?

No, ani nie. Médiá majú svojich reportérov, ale je ich čoraz menej. Ja si pamätám éru, kedy ľudia viac cestovali. Bol som pred 15-timi rokmi v porote Czech Press Photo a zdá sa mi, že pred rokmi boli tie súbory a fotografie silnejšie, ako sú dnes.

Je to tým, že v redakciách nie sú peniaze?

Nie sú peniaze a všetko sa robí rýchlo. Myslím si, že digitál nanešťastie spôsobil aj to, že ľudia menej uvažujú. Kedysi, keď ste mali film, ktorý stál 150 korún a bolo tam 36 obrázkov,  museli ste uvažovať čo fotíte. Dnes už len cvakáte. Na cesty sa veľmi nechodí, lebo na to nie sú zdroje. Takže tie fotky vznikajú dnes tak, že spravia jednu sériu, ale to nie je kontinuálna práca, lebo už to nemajú ani kde dávať. Nie sú tu už totiž také médiá a časopisy aké boli.

Aká je podľa vás hranica zobrazenia ľudského nešťastia?

Toto je hlavne otázkou etiky, rácia a manipulácie. Na to neexistuje žiadna poučka. Niekedy je dôležité ukázať aj drastickú vec. Napríklad, keď som sa vrátil z Kosova, ľudia tu spochybňovali, že tam nejaká vojna je. Dlho som nechcel zverejniť tie brutálne fotky, ale nakoniec som ich zverejnil, aby ľudia verili, čo som videl na vlastné oči. Nerobím to však samoúčelne, len aby som vyvolal efekt. Ale to je na individuálnej etike každého autora. Tie hranice máme proste rôzne. Ale neodsudzujem to. Ak niekto fotí vojnu, tak svedectvo o tom je dôležité. Ale musí to byť zaznamenávanie vecí, ktoré sa dejú nezávisle na vás. To znamená, aby fotograf nevytváral situáciu, ktorú sám umelo naaranžuje.

Zakladali ste občianske združenie Človek v ohrození. Čo vás k tomu podnietilo?

Vojna v Kosove, ktorú som videl ako novinár. Po návrate som chcel prispieť na nejakú humanitárnu zbierku, ktorú vtedy robili veľké medzinárodné organizácie. Pri týchto zbierkach som však presne nevedel, kde presne moje peniaze skončili. Tým nechcem spochybniť, že oni tie peniaze zneužívajú, ale chcel som prispieť na niečo konkrétne a adresne. Tak sme sa s priateľmi rozhodli založiť organizáciu, inšpirovanú českou neziskovou organizáciou Člověk v tísni, ktorú taktiež založili novinári.

Ako hodnotíte napredovanie tejto organizácie v dnešnej dobe?

Ja som už teraz 5 rokov mimo. Viem, že fungujú a že sa spojili s Člověkom v tísni, čo som kedysi presadzoval aj ja. V roku 2011 sa nám to nepodarilo, tentokrát to vyšlo, za čo som rád.

Často ste spomínali vojnu v Kosove. Dá sa povedať, že bola pre vás táto skúsenosť istým spôsobom zlomová?

Určite áno. Párkrát som sa do Kosova vrátil a teraz pôjdem opäť. Už ani neviem koľkýkrát. Vidím väčší zmysel niekde sa vracať, ako ísť stále do nových a nových konfliktných miest. Keď idete niekam, kde to už poznáte, máte väčšiu šancu ísť hlbšie do témy a dostať sa bližšie k ľuďom. Ísť na nové miesto znamená, že všetko musíte robiť odznova. Nemáte tam žiadne zázemie. Polovica úspechu je mať dobrého sprievodcu, znalca miestnych pomerov, tlmočníka.

Je nejaký rozdiel v príprave podľa toho, či idete do Kosova alebo napríklad do Afganistanu?

V princípe nie. Afganistan je náročnejší v tom, že keď tam prídete, ihneď vedia, že ste cudzinci. V Kosove to tak nie je. Ale z hľadiska podmienok je Kosovo možno aj náročnejšie.

Ako fungujete s fixermi?

Ja ich fixermi nenazývam. Používam buď tlmočníka alebo priateľa, ktorý to na danom mieste pozná. Pretože fixerov si najímajú ľudia z agentúr, aby im dávali typy, prekladali a sprevádzali ich. Ja to tak nemám. Mám v tých krajinách konkrétnych ľudí, ale nie sú to fixeri, pretože sa tým neživia.

Ako si vytvárate kontakty v zahraničí?

Je to dlhodobá práca. Niekedy prídeš do neznáma a dva dni si tam niekoho hľadáš. V Turecku sme boli napríklad úplne stratení, až kým som nenatrafil na hovorcu Slobodnej Sýrskej Armády, ktorý sa mi potom dva dni venoval. Takéto veci z Bratislavy nevybavíte. Musíte prísť na sídlo konkrétnej prefektúry, kde si vás chvíľu pohadzujú až kým vám nedôverujú.

Ako sa pozeráte na zvýšenú vlnu extrémizmu u nás?

To je dosť zložitá téma. Myslím si, že prvotným dôvodom je hnev ľudí, ktorí si pripadajú zabudnutí. Po voľbách v marci sme s jedným kamarátom založili iniciatívu Zabudnuté Slovensko (pozn. red.: pod týmto názvom aj na Facebook-u). Chodíme na diskusie a snažíme sa s tými ľuďmi hovoriť.

Akú majú tieto diskusie účasť?

Minule sme boli v Dolnom Kubíne v Kultúrnom dome a prišlo tam 220 ľudí. Čiže viac, ako keď sa robí nejaká diskusia v Bratislave.

Pravdepodobne tam bolo aj veľa voličov ĽS-NS.

Áno, zhruba každý desiaty. Ja som ich verejne vyzýval k tomu, aby sa hlásili a otvorene sa pýtali aj nepríjemné veci. Hlavné bolo, aby mala tá diskusia nejaký rámec a aby sa neprekročila hranica nadávok či osočovania. Až na malý incident, ktorý sa v pokoji vyriešil, to bolo bezproblémové. Nakoniec to dopadlo tak, že ma títo asi 20-ti voliči Kotlebu obkľúčili po diskusii na námestí a ešte hodinu a pol sme tam postávali a rozprávali sa. Dokonca mi ešte ponúkli, že ma odprevadia na hotel, aby ma nikto v noci po ceste nenapadol.

Máte pocit, že vďaka podobným diskusiám sa môžu ľudia zmeniť?

Nerobím si ilúzie, že na základe týchto diskusií sa ľudia zmenia, ale dúfam, že minimálne začnú uvažovať o nejakých veciach inak. Som si istý, že väčšina voličov ĽS-NS nie sú nacisti alebo extrémisti, takže rozhodne má väčší zmysel viesť dialóg s nimi, ako napríklad s Kotlebom alebo Mazurekom.

V čom vidíte zmysel vašej práce?

Podporovať v ľuďoch kritické myslenie. To je jediná dlhodobá cesta proti tomu, aby bolo čoraz viac voličov extrémistických a antisystémových strán. Pretože tí ľudia, ktorí dnes volia na Slovensku Kollára alebo Kotlebu, bez urážky, nemajú príliš rozvinuté kritické myslenie. Oni totiž veria, že títo politici dokážu ich jednoduché sľuby naplniť. Chcem mojimi knihami a textami ukazovať, aby si ľudia hľadali a konfrontovali informácie. Netvrdím, že len ja mám pravdu. Ale títo ľudia majú často jednostranné informácie.

Prevažná väčšina voličov týchto strán boli mladí ľudia, ako osloviť práve ich?

Mladých ľudí oslovujeme hlavne spomínanými diskusiami a facebookovou stránkou. Problém je, že oni sledujú na internete len niektoré médiá. Podľa mňa treba uvažovať o tom, že budú sprístupnené bez poplatku ostatné médiá ako .týždeň, SME alebo Denník N. Pretože pre nich je neakceptovateľné, že keď nás chcú čítať na internete, musia si zaplatiť pár eur za mesiac a na Zem a Vek majú všetko zadarmo. To je trošku problém.

Internetom sa šíri veľa dezinformácií.

Presne tak. A ľudia sú zmätení, pretože je toho toľko. Oni jednoducho hľadajú niečo, čo je pre nich bezpečné. Kotleba je pre nich bezpečný, pretože im dáva sľuby, z ktorých majú pocit, že sa o nich zaujíma. Ostatní politici to takto nerobia.

Prečo sa to začalo prejavovať až v poslednom období?

Dnes si ľudia žijú lepšie, ako si žila generácia pred 15-timi rokmi a vtedy nevolili extrémistov. Podľa mňa je to hysterizácia spoločnosti sociálnymi sieťami. Myslím si, že to je hlavný faktor.

Slovensko však nie je jediná krajina, v ktorej sa vyskytuje tento problém.

Áno, je to problém celého slobodného sveta. To znamená Európa, Amerika a podobne.

Aký máte názor na zvolenie Donalda Trumpa ako amerického prezidenta?

Požičiam si citát jedného amerického sociológa, ktorý to definoval na príklade: keď máte vysoký tlak, tak si ho chcete znížiť tým, že si podrežete hrdlo. Tí ľudia v podstate svoj hnev na Wall Street a mainstreamových politikov riešia tak, že spravia niečo, čím ublížia sami sebe. Chceli s hnevom niečo dokázať tým v New Yorku a vo Washingtone. Nedomysleli však to, že Donaldom Trumpom, ktorý je v princípe jeden vulgárny človek, nič nevyriešia.

Je zaujímavé, že vyhral aj napriek tomu, že online prieskumy ho pasovali do roly outsidera.

Americkí novinári prišli na to, že sa stala chyba, keď neodhadli, koľko ľudí ho podporuje. A to preto, že nechodia do terénu. Neboli vo Wisconsine, Michigane a Pensylvánii, za tými zabudnutými ľuďmi. A to preto, lebo všetko robia pomocou internetu a v kancelárii niekde v New Yorku. Takto sa to proste nerobí.

Podľa vás má teda reportér byť bližšie ľuďom a nie sedieť v kancelárii?

To je podstata reportáže. Je to príbeh z terénu. Neviem, čo vás učia na škole, ale reportáž nie je každý dlhý článok. Keď niečo skompilujete z internetu, to nie je reportáž. Musíte ísť do terénu a hovoriť s ľuďmi. Pýtať sa ich.

Ako financujete cesty do zahraničia?

Idem za najlacnejšie možné letenky a najlacnejšie možné ubytovanie. Pokiaľ idem autom, tak v ňom rovno aj spím. Na turecko-sýrsku hranicu som šoféroval za týždeň 7500 kilometrov a 5 nocí som spal v aute. Keď sa ale niečo platí, tak to financuje redakcia.

Ako jazykovo zdatný musí byť človek na takúto prácu?

Ja viem po anglicky, francúzsky, rusky a čiastočne po nemecky, ale nie veľa. So mnou jazdí na Balkán môj priateľ, tlmočník a sprievodca, ktorému som napočítal, že vie 22 jazykov.

Beriete to, čo robíte, ako skutočné poslanie?

Určite áno. Viete, moji kolegovia hovoria, že dnes má každý smartfón a každý môže robiť fotografa. Ja hovorím, že to tak celkom nie je. Keď má niekto nejakú skúsenosť, svoj jazyk, svoj vlastný rukopis, tak fotky majú inú výpovednú hodnotu, ako keď to niekto robí iba amatérsky. Myslím si, že úloha fotografov sa nestratí nikdy.

Čo by ste robili, keby ste neboli reportér?

Asi by som lovil ryby a fotil zátišia. (smiech)

 Andrej Bán (52)

 Vyštudoval ekonómiu a žurnalistiku. Je slovenský dokumentárny fotograf, reportér a  publicista, ktorý často navštevuje krajiny postihnuté krízami. Pracoval pre viaceré slovenské,  české či zahraničné časopisy a vydal tri fotografické monografie. V roku 1999 založil občianske  združenie Človek v ohrození.

Autori: Jakub Vážan, Michal Haviar
Foto: Lukáš Kala, archív Andreja Bána

Študujem Masmediálnu a marketingovú komunikáciu na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. Som v piatom ročníku, diplomovka, štátnice, na všetko sa veľmi „teším“ (smiech).

V jednom zo svojich stand-upov si spomínala, že študuješ na filozofickej fakulte. Prečo sa to zmenilo?

Študovala som andragogiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, lenže nám neakreditovali magisterský stupeň štúdia. Po bakalárovi som mala rok pauzu, a tak som rozmýšľala čo ďalej, aj napriek tomu, že ma andragogika bavila. Vyskúšala som Masmediálnu a marketingovú komunikáciu, a tak som tam aj ostala.

Čo si robila počas tej ročnej pauzy?

Hľadala som sa. Bola to existenčná kríza, nevedela som, ktorým smerom, ako a čo ďalej. Nechcela som pracovať, lebo by ma asi ani nikde nezobrali, nemala som žiadnu prax ani nič. Potom ma môj bývalý frajer donútil ísť robiť do call centra, keď už nič, tak aby som si aspoň disciplínu vypestovala. Tak som tam išla, na pohovore bolo pár rómov a ja, no oni, keď zistili akú majú dostať výplatu, tak odišli a ostala som ja. Nastúpila som na post call centrovej ženy alebo ako by som to nazvala (smiech). Mala som kolegu bez ucha, čo bolo veľmi vtipné. Ale nebolo to v poho, ja nie som človek, ktorý tlačí na pílu a v call centre musíš tlačiť na pílu, keď chceš niekomu niečo oznámiť, čo ho vôbec nezaujíma. Po štyroch dňoch som to nevydržala a cestou domov z práce som si povedala, že tam už nevstúpim. Ako som tak išla tak som našla inzerát, že hľadajú predavačku do sexshopu, tak som začala robiť tam a vydržala som tam asi dva dni (smiech). To bola moja kariéra. Ale prečo iba dva dni, to vám nepoviem.

Ako sa ti páči aktuálny odbor? Dá sa povedať, že v tejto brandži už pracuješ. Baví ťa aj samotné štúdium alebo skôr prax?

Tú prax robím, čiže ma baví a myslím si, že tento odbor je teraz veľmi aktuálny. Som veľmi spokojná so svojou školou, ale nie som spokojná so svojim prístupom, ktorý je veľakrát nezodpovedný. Nemám na to toľko času, koľko by som chcela mať, ale to štúdium dá človeku veľa. To je tak vo všetkom, keď niečo chceš tak to ide, keď to nechceš tak to nejde.

„Stretávam veľké množstvo hlúpych a naivných ľudí. Hlavne čo sa týka mladších ročníkov, ale ja som bola v puberte rovnako naivná a hlúpa.“

Tvojím začiatkom na humornej scéne boli stand-upy. Ako si sa k nim dostala?

Účinkovala som v Bielom divadle, kde som hrala v jednej scéne hlúpu blondínu. Následne mi kamarátka povedala, aby som išla vyskúšať stand-up, kde by som vystúpila s niečím podobným. Ja na to, že dobre idem sa pozrieť, aj som si niečo nacvičila, ale nebolo to tak, že by som to úplne chcela. Ona povedala: „A teraz prichádza Eva.“ Ja že: „No okej, teraz to musím dať.“ A vtedy to začalo.

Pôvodne som sa chcel opýtať, čo ťa motivovalo, ale asi to bolo skôr donútenie.

Nebolo to úplne donútenie, skôr to bolo také nečakané. Bola som pripravená, ale musela som byť do toho „dopushovaná“.

Odkiaľ si brala inšpiráciu?

Z každodenného života. Stretávam veľké množstvo hlúpych a naivných ľudí. Hlavne čo sa týka mladších ročníkov, ale ja som bola v puberte rovnako naivná a hlúpa.

Čo ťa priviedlo k tomu, aby si začala robiť virálne videá?

To bolo také náhodné. Robili sme s priateľmi jednu reláciu, takú haluz, iba medzi sebou. Išla som do Portugalska, kde som kamarátom nahrala prvé Sexi a v pohode, poslala im to a zavesila som to aj na svoju fanpage, že uvidím, čo sa stane.

Čiže to bolo niečo interné, čo vyšlo na verejnosť.

Presne tak. Nebol to môj zámer, stať sa niekým, bolo to úplne spontánne.

Tvojím najznámejším videom sú Kuny. Ako prišiel nápad urobiť tento virál?

Išli sme autom do Chorvátska a zrazu mi napadlo, že kuny-kuny, čo muselo napadnúť každého, kto išiel do Chorvátska. Zjavne to však nikto nezdokumentoval, a tak som to spravila ja a dala som to do takej zúfalej polohy.

“Je to príjemné a milé, keď ťa niekto zastaví a vieš, že to čo robíš sa zdá ako haluz pre niekoho iného.”

Následkom tohto videa začala tvoja popularita stúpať a do svojej talkshow si ťa pozval Jan Kraus. Aký to bol pocit? Predsalen si Kraus nepozve do svojej relácie hocikoho.

Veľmi som sa tešila a bola som prekvapená a rada, že ho spoznám naživo, lebo je to veľmi fajn človek.

Prečo ťa pozval do svojej show?

Volali mi z produkcie, že ich moje video pobavilo a chceli by ma mať ako hosťa. Samotný Kraus ma veľakrát pochválil a bola som z toho taká, že: „Wau, super, dala som to.“ Že som to uhrala, aj keď nie som herečka a uveril mi to.

Si spokojná s videom, ktoré si natočila v jeho relácii?

Na to, aký som mala stres a vôbec som nevedela, čo idem spraviť, tak áno. Hovorila som si, že to bude trapas na sto honov.

Ako hodnotíš tvoje pôsobenie u Krausa? Ako si sa tam cítila?

Bola som veľmi nervózna, lebo tam bolo tristo či štyristo ľudí a ja som veľmi dlho pred ľuďmi nerobila a teraz akože Kraus, akože kamera a všetko naraz.

Aktuálne si jednou z najznámejších zabávačov na Slovensku, najmä medzi mladými ľuďmi. Je veľký rozdiel medzi tým, keď si nebola taká známa a súčasnosťou?

Keď som robila stand-upy, tak ma ľudia spoznávali tiež, ale bolo to také uzavreté a iba v Bratislave. Teraz je toho viac, ale je to príjemné a milé, keď ťa niekto zastaví a vieš, že to čo robíš sa zdá ako haluz pre niekoho iného. Je to taký pocit zadosťučinenia.

Ako to vnímajú tvoji priatelia a blízki?

Tešia sa, prajú mi, ale už im nerozprávam, čo je nové, lebo vždy je niečo nové, stále sa niečo deje. Keď im niečo poviem tak iba ako „by the way“.

Hovorí sa, že JOJ-ka s tebou pripravuje nejaký formát. Čo je na tom pravdy?

Natočili sme pilot, ktorý je nevysielací, už som ho videla, ale je to všetko ešte v štádiu riešenia a nie je nič isté.

Môžeš sa k tomu vyjadrovať?

V podstate sa nemám k čomu.

Ani k tomu, o čom to bude?

Je to zvláštny formát, ale nebavme sa o tom. Uvidíme, keď to bude, čo dúfam, že to bude, tak potom.

Nemáš z toho obavy?

Z čoho?

Ako to vypáli a či to bude úspešné.

Je zbytočné mať strach. Keď to príde a nebude to dobré, tak to nepôjde, keď to bude dobré, tak to pôjde.

Nerobíš si z toho ťažkú hlavu.

Nie. Je to pre mňa veľká príležitosť, veľmi sa teším a bola by som rada, keby to bolo úspešné. Na druhej strane mám stále svoje nápady, mám svoj telefón, takže sa budem môcť stále realizovať. Bolo by však fajn, keby to vyšlo. Je to kvalitnejšie, keď je tam kameraman, dramaturg, režisér, ktorí to vedia učesať a ja, ktorá si píšem texty. Bolo by dobré pracovať v tíme raz za čas a nie len ja sama.

“ Je to kvalitnejšie, keď je tam kameraman, dramaturg, režisér, ktorí to vedia učesať a ja, ktorá si píšem texty.”

O médiách vieme, že sú zradné. Nebojíš sa toho, že by ťa mohli umelecky zabiť?

Nemyslím si, že som úplne v tých médiách. Niečo som mala, riešila, ale musíš intuitívne cítiť, čo je správne. Keď cítiš, že je niečo správne, tak ideš do toho a je ti jedno, čo sa stane, lebo vieš, že to je tvoje rozhodnutie. Ja sa do tých médií netlačím sama, je to pre mňa príležitosť, a keď nie, tak sa nezbláznim, ale je to také vratké.

Peniaze hýbu svetom. Je to jeden z hlavných dôvodov, prečo si do JOJ-ky išla?

Nie.

Nebola to veľká ponuka?

Nie. Vieš o čo išlo? My sme sa začali baviť a mne sa ten nápad zapáčil. Páči sa mi to, čo sme vytvorili, a preto som tam išla. Pre mňa je to aj herecká výzva. Ja nie som herečka, takže pre mňa je veľká skúsenosť byť niekým, kto hrať vie, vytvoriť niečo, kde budem robiť niečo herecké. Ale nie je to závratná suma. Určite niektorí herci, ktorí sú v poho, tak na tom dosť zarábajú, ale ja do tej kategórie nepatrím. Myslím si, že to je tá posledná vec, kvôli ktorej by som tam išla (smiech).

“Ja sa do tých médií netlačím sama, je to pre mňa príležitosť, a keď nie, tak sa nezbláznim, ale je to také vratké.”

Hovorí sa, že každá sláva trvá 15 minút. Si s tým stotožnená alebo to nepripúšťaš a chceš byť slávna, respektíve známa na slovenské pomery, celý život?

Chcem. Chcem robiť to, čo ma baví. To, že ma ľudia poznajú je príjemné, ale neviem presne uchopiť, čo to znamená, byť slávny. Samozrejme, keď vyšli Kuny tak to bol boom, ale ten už teraz utícha, ale je to okej. Pre mňa je hlavné dostávať zo seba to, čo sa mi chce dostávať. To je tá podstata a neriešim. Ľudia hovoria: „Noooo a sa ohráš a hento a tamto…“ A ja že: „Dobre, keď sa to stane, tak sa to stane. Chvíľu si oddýchnem a budem ticho.“ Vieš, keď niečo tvoríš, je jasné, že sa to v istom leveli zastaví, lebo to už nejde. Ale potom môže zase niečo prísť, ak to tak cítiš.

Nebudeš tlačiť na pílu, keď príde tzv. „syndróm vyhorenia“, čo sa u hercov stáva.

Aj mne sa to stáva.

Ale u hercov sa stane to, že keď to príde, tak už zo seba nedajú nič, sú stále takí istí.

Ale to je niečo iné, oni stvárňujú niečo, čo niekto iný vytvoril. Podľa mňa to mám ťažšie, lebo si všetko pripravujem sama. Mám pocit, že mám „syndróm vyhorenia“ dosť často, lebo keď to pumpujem, sama cítim že: „Ty kokos, toto nie je ono.“ A vtedy si poviem: „Dobre Evelyn, troška tíško buď. Sadkaj si, nenatáčame nič.“

To je dobré, že vieš odhadnúť kedy dosť, toto nie a netreba tlačiť na pílu.

Nie vždy. Niekedy si nemyslím, že tlačím na pílu a nie sú to veľmi dobré veci a niekedy je to naopak, je to individuálne. Napríklad toto, čo som doteraz robila, ma už baví menej a chcem ísť do inej roviny. Robiť dlhšie veci, aby to malo dlhší príbeh. Teraz cítim, že toto by som chcela, lebo isté veci sa až tak nenapĺňajú, a potom nemôžu byť také kvalitné.

Ako vnímaš negatívne komentáre pod tvojimi videami?

Závisí od toho, o čom sú. Stále hovorím, že ak sú to nadávky typu „Ty ku*va.“, „Ty pi*a trápna.“ tak si človek povie, že: „Tak toto je teda kritika, ktorá ma „určite“ niekam posunie.“ A potom sú tam komentáre, ktoré ťa zamrzia, že prečo sú niektorí ľudia takí zlí. Včera mi prišla taká správa: „Vieš čo, zabi sa a drž už konečne tú svoju hubu,“ a takéto veci. To sa mi nezdá pekné zo základného etického hľadiska. Ja som človek, ktorý by to v živote nikomu nepovedal, nech si o tebe myslím, že si akýkoľvek je*nutý. Vážne som sa čudovala, že môžu byť ľudia takí zlí. Nahnevá ma to, napríklad minulý týždeň sa mi stalo, že ma chcel niekto zabiť, to mi prišlo ako vrchol a s tým som sa musela podeliť aj s ostatnými, akože ľudia „c`mon“. Ja som si asi žila v takej bublinke, že: „Svet je krásne miesto a jednorožce grcajú dúhu.“ Ale už to teraz neriešim a ani tie komentáre nečítam, lebo tí ľudia, ktorí pre mňa niečo znamenajú aj z brandže, to ocenili a to je pre mňa smerodajné.

V súkromí si tiež taká bláznivá ako pred kamerou?

Niekedy som a niekedy nie, podľa toho, ako sa mi chce a ako sa ráno zobudím. Keď mám chuť sa predvádzať, tak sa budem predvádzať. Je to o tom, že niekedy sa ti nechce baviť ľudí, niekedy chceš byť zabavený ty. Niekedy chceš byť len ticho a vnímať. Teraz ma ľudia vnímajú ako niekoho vtipného a hovoria: „Pobav ma, pobav ma!“, ale ja nie som cvičená opica. Som normálny človek, ktorý si chce vypiť kávu a posedieť.

Ako tvoj priateľ znáša tvoju povahu? Je tolerantný?

Je, my sa dosť vyrovnávame. Ja som niekedy viac excentrická, temperamentná a on je viac pokojný. My sa tak dopĺňame, čo je dobré, takže tam nevznikajú nejaké brutality. (smiech)

„Veľmi by som si chcela zahrať v nejakom filme, aj keď len študentskom, to ma veľmi baví.“

Priblíž našim čitateľom štyri charaktery, ktoré môžu sledovať v tvojich videách.

Všetko to vzniklo veľmi spontánne, nikdy nemám plán. Sexi a v pohode vzniklo s kamarátmi ako reportáže. V lete sme sa chodili kúpať na Vajnory o dvanástej v noci, lebo tam už nik nebol. Vždy o jedenástej: „Čo ideme?“ „Aaaa poďme sa kúpať na Vajnory.“ Zobrali sme nafukovačky a tam nič, polnoc, tma a my sme sa tam hrali na moderátorky. Tým chcem ukázať to, že pre mňa sú správy obsahovo niekedy veľmi prázdne a hlavne je tam tá intonácia, ktorá mňa veľmi baví. Ďalší podtext je ten, že sú tam úplné pi*oviny v tých správach. Však to vidíte sami, najskôr vražda, a potom že sa narodila žirafa v Bratislavskej ZOO. Gitka je žena z ľudu. Ja som z Oravy a s kamošmi sme rozprávali takýmto štýlom, to sú tie babské reči, čo počuješ na úrade práce. Len som to dala do východniarskeho akcentu, pretože sa mi veľmi páči. Chcela som niečo autentické, čo vidím okolo seba, tie echt ženičky. Žizel mi napadla… keď ideš do Auparku, to ti proste musí napadnúť takýto typ postavy (smiech). Ona je taká veľmi pritiahnutá za vlasy, ale poznám aj takých ľudí. To je taký typ, čo ťa naserie, lebo ona je taká hlúpa, že máš chuť jej dať facku. No a Evelyn, tá nie je ani taká hlúpa, ako je naivná. Nie je ako Žizel, že by si jej hneď drbol, ona je taká že: „Poď sem, tu si sadkaj, daj si čajík a buď hlavne ticho.“

Máš nejaký reálne dosiahnuteľný sen?

Veľmi by som si chcela zahrať v nejakom filme, aj keď len študentskom, to ma veľmi baví. Síce sa hanbím pred ľuďmi a kamerami, ale to by som veľmi chcela.

Foto: Natália Jakubcová

Ste jednou z mála investigatívnych novinárov na Slovensku. Čo je podľa vás príčinou toho, že sa investigatíve na Slovensku momentálne príliš nedarí?
Podľa mňa je to preto, že vydavatelia majú málo peňazí, preto si nemôžu dovoliť zaplatiť novinára, ktorý by sa venoval investigatíve. Je to totiž oblasť, kde článok nevzniká zo dňa na deň, ale treba sa tej téme dlhšiu dobu venovať. Niekedy sú to týždne, niekedy aj mesiace, kým sa človek dopracuje k nejakému výsledku. Čiže jednak sú dôvodom finančné zdroje vydavateľov a jednak to, že tu nie je nejaká tradícia. Ľudia, ktorí prišli po novembri 1989, neboli naučení pracovať investigatívnym štýlom, čiže nie je tu taká dlhá tradícia investigatívy,  ako napríklad v Británii alebo v niektorých krajinách, v ktorých  majú dlhšiu dobu slobodu slova a slobodu vyjadrovania.

Čo vás presvedčí, aby ste zverejnili informáciu, o ktorej dopredu viete, že vám môže uškodiť?
Je to predovšetkým verejný záujem. Ak si aj myslím, že je to vec, ktorá je niekde na hrane zákona, ale viem že je dôležité ju zverejniť, aby mali ľudia informácie, ako sa hospodári napríklad s verejnými zdrojmi, alebo či je v politike klientelizmus, korupcia, tak vtedy je veľmi dôležité tú informáciu zverejniť, aj za cenu toho, že človek môže čeliť rôznym nepríjemnostiam, zastrašovaniu, trestným oznámeniam, žalobám.

Myslíte si, že škola dokáže študentov pripraviť aj na nástrahy investigatívnej žurnalistiky, alebo sa človek všetko musí naučiť v praxi?
Ako všade, aj tu platí, že  človek zistí, čo všetko táto práca obnáša, hlavne v praxi. Ako sa lekár musí naučiť operovať na operačnej sále, rovnako aj novinár sa musí prvýkrát stretnúť či už s ohrozením alebo s citlivými zdrojmi priamo pri písaní článku. Škola môže dať študentom nejaké predpoklady, môže ich pripraviť na veci týkajúce práva, tlačového zákona. Môže pripraviť novinára na to, ako má pracovať s utajovaným zdrojom, čo môže a čo nemôže zverejniť, ale konkrétne veci sa musí naučiť až rokmi skúseností.
[alert]

Profil

Zuzana Petková pochádza z Prešova a vyštudovala žurnalistiku na FF UK. Pracovala v televízii VTV, v spravodajskej agentúre SITA, v denníkoch Pravda a SME. Momentálne pôsobí v Hospodárskych novinách ako vedúca redaktorka pre Slovensko. Je na ňu podané trestné oznámenie za zverejnenie platu manželky bývalého predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina. Je nositeľkou Novinárskej ceny za roky 2009 a 2010.[/alert]

 Celý rozhovor nájdete v novom čísle Atteliéru 2012-2013/05