Diváci sa tak prejdú pomedzi pestrofarebné domčeky, navštívia najsevernejšie hlavné mesto sveta Reykjavík a spoznajú národ so svojským zmyslom pre humor, ktorý vystihuje napríklad príslovie: „Je lepšie chodiť bosý, ako bez kníh“. Životný rytmus, ktorý určujú nekonečné lávové polia, nezbedné sopky, stovky vodopádov a tisícky oviec, priblíži cestovateľka Eva Rosíková.

„K mojim „turistickým“ favoritom patrí ľadovcová lagúna Jökulsárlón. K tým menej známym zase novootvorené termálne kúpalisko v Höfe, ktoré má dizajn á la „infinity pool“, pričom vstupné je tam smiešnych päť eur,“ hovorí Eva Rosíková, ktorá na Island začala chodiť už v roku 2002 a odvtedy túto krajinu navštívila asi 25-krát. Počas svojich ciest počula aj množstvo mystických príbehov či bájok, ktoré sú na Islande populárne. „Mojím najobľúbenejším príbehom je asi ten o tilberim – zvláštnom stvorení, ktoré kradlo mlieko a vlnu. Patrí do kategórie „čarodejníci alebo ako na Islande zbohatnúť”,” približuje Rosíková, podľa ktorej na ostrove možno nájsť aj dobrú kuchyňu, napríklad fantastické jahňacie steaky.

Eva Rosíková

je dlhoročná spolupracovníčka dokumentárneho cyklu „Cestománie“, sprievodkyňa a nadšená realizátorka netradičných projektov. Miluje šport akéhokoľvek druhu, najlepšie si oddýchne na horách a pri bedmintone a plážovom volejbale. Profesionálne pôsobí v CK SVET.

Kedy: 15.12. (štvrtok)

Štart: 20:00 hod.

Vstup: 3€ v predpredaji v pokladni Kina Hviezda cez pracovné dni od 16:30 do 19:45, v sobotu od 14:30 do 19:45 a v nedeľu od 12:30 do 19:45

Event: www.fb.com/events/1758520127742231

„Na Islande sme zažili dážď, sneh, krúpy aj slnko a to všetko počas šesťdesiatich minút.”

Na letisku v Keflavíku pristávame za kombinovaného dažďa a intenzívneho sneženia. Vločky veľké ako prezreté maňušky odfukuje silný vietor na všetky strany. Stačí len pár desiatok metrov k prenajatému autu a moja lyžiarska bunda je premoknutá do poslednej nitky.
Prvé ubytovanie máme rezervované len niekoľko kilometrov od letiska v prístavnom meste Keflavík. Majiteľka guest house-u upozorňuje na snežnú búrku, ktorá má prísť dnes v noci. Počasie je extrémne premenlivé a na predpoveď sa určite nespoliehajte. Podmienky sa menia každú štvrťhodinu. Na Islande sme zažili dážď, sneh, krúpy aj slnko a to všetko počas šesťdesiatich minút. Jediné, na čo sa dá spoľahnúť, je predpoveď polárnej žiary. Aj tú však treba sledovať z hodiny na hodinu. V noci sa budím napriek vyčerpaniu z cesty na silný vietor, ktorý v nárazoch udiera od Grónskeho mora do starých okeníc. Ráno už svieti slnko, ktoré v tomto období vychádza až okolo desiatej. V pláne prvého dňa je takzvaný ,,Golden circle”. Ten pozostáva z geotermálnej oblasti s gejzírmi, obrovského vodopádu Gullfoss a národného parku Thingvellir.

Golden circle

Ideme cestou číslo 1 lemujúcou celý ostrov. Je slnečný deň a na nekonečnej snežnej pláni je vidieť kilometre za obzor. Prichádzame k národnému parku Thingvellir. Na parkovisku sú okrem nás aj obrovské monster trucky a autobusy s kolesami väčšími ako naše auto. S otvorenými ústami sledujeme obrovskú trhlinu v zemskej kôre. Na tomto mieste sa od seba oddeľuje eurázijská a americká litosférická doska. Každý rok je Amerika ďalej od Európy o približne 2,5 centimetra. Je to nevšedný pocit vidieť silu prírody v najsurovejšej forme pripomínajúcu malosť ľudského pokolenia. Zrejme si tento fakt uvedomovali aj starí Islanďania, ktorí na tomto mieste vybudovali jeden z najstarších parlamentov na svete zasadajúci od roku 930. Práve tu držia zákony prírody patronát nad tými ľudskými. Geotermálnu oblasť s gejzírmi vidieť vďaka kúdolom pary už z diaľky.

Zastavujeme sa však  pri ohrade so šľachteným islandským plemenom koní, ktoré sú roztrúsené po celom ostrove a nevadí im ani extrémne počasie. Plemeno vzniklo vďaka nórskym prisťahovalcom, ktorí na ostrov priviezli nórske poníky a postupom času začali privážať aj kone zo Škótska a Írska. Šľachtením tak vznikol islandský pony. Dnes je na ostrove zakázaný chov iných plemien, aby sa zachovala rodová čistota. Starý Geysír, od ktorého mena je odvodený všeobecný názov pre chrliacu vodu z hlbín zeme, je dnes už takmer vyhasnutým starším bratom energického gejzíru Strokkur. Hladina vody sa lenivo prevaľuje, hladko klesá a stúpa ako obrovské pľúca, ktoré každých päť minút vystrelia tridsaťmetrový prúd vody a horúcej pary. Navyše len na krok od húfov nadšených turistov. Poslednou zastávkou na trase “zlatého okruhu” je vodopád Gullfoss. Klasický obrázok s krížiacimi sa dúhami a všadeprítomnou zeleňou vystriedalo ľadové kráľovstvo a nehostinná mrazivá panoráma, pri ktorej návštevníci zatajujú dych.

Nasleduje oddych v termálnom prameni Flúðir, akých je na ostrove viac ako 800, pričom najväčším sú svetoznáme kúpele Blue lagoon. Našu súkromnú lagúnu žiaľ okupuje mladý islandský pár, ktorý sem prišiel z neďalekej farmy. Nevadí, ideme k nim. Štíhla vysoká modrooká blondína a jej priateľ si relax v horúcej vode spríjemnili jointom. Zaujímalo by ma, aký musí byť problém zohnať trávu na ostrove, tak izolovaného od okolitého sveta, na polceste medzi dvoma svetadielmi.

„Hovorí sa, že výbuch sopky Laki v roku 1783 spôsobil Veľkú francúzsku revolúciu.”

Čierna pláž

Druhý deň naša výprava pokračuje na juh k Atlantickému oceánu. Prechádzame územím aktívnych sopečných pohorí, ktoré však pre nízku viditeľnosť a neustále sa meniace počasie nevidíme.
Pri ceste sú obrovské vodopády Seljalandsfoss a Skógafoss. Oba majú približne 60 metrov a padajú z bývalého pobrežného útesu, ktorý je dnes od oceánu vzdialený až päť kilometrov. Aj keď je celý deň silná hmla a nevidieť takmer na krok, na polostrove Dyrhólaey sa počasie zázračne mení. ,,Brána Islandu”, ako sa tomuto miestu hovorí, je jedným z najkrajších prírodných scenérií, aké som v živote videl. Žiadna fotografia nedokáže hodnoverne zachytiť obrovské útesy bičované dvadsaťmetrovými vlnami z otvoreného oceánu a pláže s popolavočiernym sopečným pieskom. V nemom úžase šplháme na vysoké pobrežné bralá. A zatiaľ čo sa kocháme, Šaňa spoza útesu zalieva obrovská vlna. U mňa plnú dávku schytajú len topánky a ponožky.

Výbuch, ktorý spôsobil Veľkú francúzsku revolúciu

Po usušení mokrých šiat a návšteve miestneho supermarketu v mestečku Vík pokračujeme južnou trasou na územie nikoho. V diaľke vidieť oceán a vôkol nás sa rozprestiera najväčšie lávové pole na svete. Eldhraun s rozlohou približne 565 km2 vzniklo vôbec najväčšou erupciou v písanej histórii ľudstva. Hovorí sa dokonca, že výbuch sopky Laki v roku 1783 spôsobil Veľkú francúzsku revolúciu. Kvôli sopečnej erupcii sa do atmosféry v Európe dostalo veľké množstvo sopečného popola a plynov, ktoré viedli k poklesu teplôt na niekoľko nasledujúcich rokov. Nižšia teplota a menšie množstvo dopadajúceho slnečného svetla spôsobili neúrodu, hladomor a chradnutie nespokojného obyvateľstva, ktoré vyústilo až do slávnej revolúcie.

„Jednotlivé vejáre sa začínajú spájať do celku a nad hlavami nám tancuje v rytme hudby sfér polárna žiara.”

Aurora

Náš ďalší guest house leží na rozsiahlej rovine. Okrem pár roztrúsených fariem nie je v okolí vôbec nič. Obloha je bez mrakov a portál aurora-service.eu hlási vysokú pravdepodobnosť výskytu polárnej žiary. Začína sa stmievať a okrem hviezd sa na nebi začína objavovať nevýrazný zelený pás. Objavuje sa ďalší a ďalší. Jednotlivé vejáre sa začínajú spájať do celku a nad hlavami nám tancuje v rytme hudby sfér polárna žiara. Jej farba sa mení cez rozsiahlu farebnú škálu od zelenej až k intenzívne fialovej. Skrehnutými rukami robím niekoľko fotiek na dlhý čas. Celkovo pred guest house-om strávim v mínusových teplotách viac ako dve hodiny. Aurora žiari celú noc až tak, že musíme zastrieť žalúzie na okne… Opäť raz zaspávam maximálne spokojný.

Bežný dopravný prostriedok na ostrove

Islandské plemenné kone

Na útesoch poloostrova Dyrhólaey - najjužnejšieho výbežku Islandu

Seljalandsfoss

Dobrodružstvo ešte nekončí. V poslednej časti sa dozviete, ako sme sa kvôli tuleňom dostali do najväčších islandských novín a ako sme takmer uviazli na ľadovej kryhe.

Ak si chcete prečítať prvú časť z tohto blogu, nájdete ju tu.

autor: Michal Haviar
foto: autor

Valentínska noc vo Varšave

Spolu s kamarátom Šaňom začíname našu cestu v Bratislave. Využívame služby známeho poľského autobusového prepravcu, ktorého pravidelné linky do európskych hlavných miest stoja často len pár zlotých. V komfortnom autobuse s internetom prekračujeme hranice s Českom a následne aj s Poľskom. Po jedenástich hodinách s podozrením na preležaniny sedacích svalov vystupujeme vo Varšave. Začínam mať cestovania plné zuby, a pritom je Reykjavík, najsevernejšie hlavné mesto Európy, vzdialený ešte 2770 kilometrov vzdušnou čiarou.

Ikonický Pałac Kultury i Nauki vysvietený v tvare srdca hlási v hlavnom meste našich severných susedov svätý Valentín. Že je skutočne deň zaľúbených demonštrujú všadeprítomné mladé páry, ktoré sa húfne roja počas chladného nedeľného večera metrom. Na nás s otvorenou náručou čaká len horda otrhaných bezdomovcov, výzorom pripomínajúcich komparzistov z oscarového Mad Maxa, na zmodernizovanej vlakovej stanici Warszawa Centralna.

Noc opäť trávime v sede. Vlak k vzdialenejšiemu varšavskému letisku v Modline ide až o pol štvrtej ráno. Všemožným spôsobom sa usilujeme skrátiť si čas. Ja sa bavím na opitých čakajúcich a dobiedzajúcich pracovníkoch SBS, ktorých mráz spoločne nahnal do priestorov vyhriatej stanice. Šaňo zatiaľ vyťažuje bezplatnú wifi.

Za oknami je stále tma a v ozvene vysokých stropov okrem chrapotu počuť len hlasnú ruštinu. Poloprázdna svetelná tabuľa hlási odchod vlaku do Moskvy. Čo by som teraz dal za pohodlné kupé v ležadlovom vozni. Dodnes s úsmevom spomínam na trojdňovú cestu v drgajúcom sa vagóne ospalou krajinou bývalého sovietskeho zväzu. Cez ukrajinský Lvov, Kyjev, až do konečnej stanice Moskva Kijevskaja. Na snívanie teraz ale nie je čas. Ešte ma niekto okradne. Miesto vlaku sa idem radšej osviežiť kávou v McDonalde na poschodí.

Máme ešte viac ako hodinu na vlak a ďalších päť do odletu lietadla. Krátky mikrospánok vo vlaku, autobus a sladký oddych na pekelne tvrdých letiskových stoličkách. Z Varšavy odlietame 7:50 v klaustrofobicky tesnom airbuse plnom plačúcich detí. Po trištvrte hodine pristávame v Gdaňsku. Ešteže let netrval dlhšie…

„Potraviny sú na Islande relatívne drahé a tradičné špeciality ako Svið, teda varená ovčia hlava aj s očami, alebo Hákarl, fermentovaný grónsky žralok, nesadnú každému.”

Partia pokope

Zliezli sme sa z rôznych končín. Veronika túlajúca sa švédskym Štokholmom a fínskymi Helsinkami priletela zo severu. Nika žijúca v škótskom Edinburghu letela z Aberdeenu a Kysučan Kelso z Krakova. Všetci sme sa napokon stretli počas hmlistého rána na jednom odletovom terminále na pobreží Baltského mora. Gdaňsk je jedno z najstarších a najväčších poľských miest s bohatou históriou. Svojho času od Baltiku viedla jantárová cesta a mesto bolo známe jedným z najslávnejších jantárových trhov na svete. Mne ostane Gdaňsk už navždy vrytý v pamäti len ponurým, sychravým počasím a hmlou, vďaka ktorej vidím len obrysy budov v okolí letiska.

Náš jediný výlet do odletu pozostáva z nákupu potravín v neďalekom supermarkete. K letenkám sme zakúpili jednu veľkú batožinu, ktorú plánujeme naplniť jedlom. Potraviny sú na Islande relatívne drahé a tradičné špeciality ako Svið, teda varená ovčia hlava aj s očami, alebo Hákarl, fermentovaný grónsky žralok, nesadnú každému. Zvlášť ak sú dvaja spolucestovatelia vegáni. Zásoba známych “kučeravých” instantných polievok, ktoré tvorili nutričný základ mojej stravy v prvom ročníku, celkom vystačí.

„Začínam mať cestovania plné zuby, a pritom je Reykjavík, najsevernejšie hlavné mesto Európy, vzdialený ešte 2770 kilometrov vzdušnou čiarou.”

Medzipristátie

Po návrate do odletovej haly, kde naši spolucestovatelia strávili predošlú noc, sa ešte na chvíľu pokúšam zaspať. Opäť sa budím na neznámu reč. Zanedlho odlieta izraelské lietadlo. Hneď potom sme na rade my. V lietadle začínam zisťovať, že mám už od Bratislavy alergiu na všetky formy klimatizačných systémov. A je tu aj ďalšia nepríjemná správa. Z dôvodu zlého počasia absolvujeme medzipristátie v druhom najväčšom nórskom meste. Bergenu sa hovorí aj mesto dažďa s rekordom 84 dní nepretržitého lejaku z roku 2007 a celkom slušným ročným priemerom 213 dní, kedy sa oplatí zobrať pršiplášť. Vyhnúť sa zlému počasiu v najdaždivejšom meste Európy však nášmu poľskému kapitánovi pripadá ako dobrý nápad. Počas pristávania sa pred nami odkrýva nefalšovaný mrazivý sever v celej svojej kráse. Dokonca niet ani mračien. Nakoniec som medzipristátiu aj celkom rád. Letíme nad krajinou majestátnych fjordov a ľadovcov. Niečo podobné, ale omnoho intenzívnejšie nás čaká na Islande. Začínam si opäť užívať úmornú cestu. Na jej samom konci sa na pomyselnom tachometri objaví viac ako 8 000 precestovaných kilometrov… Ako náš výlet nakoniec dopadol, si budete môcť prečítať v ďalšom čísle.

Krátka príručka travel hackera:

• Platí, že najpriaznivejšie ceny lowcostov sú 4 až 8 týždňov do odletu.
• Pri hľadaní leteniek používajte režim inkognito. Cookies vám umelo navyšujú ceny.
• Aj aerolinky sa mýlia a to pomerne často. Stáva sa, že zle napísaná desatinná čiarka znamená letenky napríklad do Ázie za zlomok jej pôvodnej ceny.
• Lajkujte najrôznejšie stránky so zameraním na lacné lety. Vďaka nim budete mať prehľad o chybách v systémoch, ale aj akciových tarifách.
• Pri dlhých letoch je fajn trochu viac komfortu. Všeobecne platí, že najviac miesta býva v predných radoch a pri únikových východoch v strede. Odporúčam stránku seatguru.com, kde po zadaní čísla vášho letu systém vygeneruje typ lietadla aj s bezpečnostnou mapou. Pri niektorých dokonca aj presnú šírku a sklon sedadiel.
• Vyhýbajte sa sviatkom, piatkovým letom a víkendom. Ceny na tieto dni sa môžu vyšplhať až absurdne vysoko.
• Pokročilí travel hackeri na dlhé zaoceánske lety s prestupmi využívajú princípy takzvaného “FUEL DUMPINGu”. Viac o tejto forme nájdete napríklad na stránke www.fueldumping3x.com.
• V neposlednom rade, menej rozmýšľať a viac konať. O hodinu už môže byť po skvelej cene letenky do vašej vysnívanej destinácie.

Autor: Michal Haviar
Foto: Michal Haviar