Terapeutická a tréningová kaviareň Lepší príbeh pôsobí na prvý pohľad obyčajne. Po prezretí nápojového lístka sa však zákazník dozvie, že ide o nekonvenčný typ prevádzky, v ktorej ho budú obsluhovať zamestnanci zotavujúci sa z duševného ochorenia. Téma duševného zdravia a starostlivosti oň dostáva v mediálnom diskurze stále viac priestoru. Z prieskumu Ligy za duševné zdravie vyplýva, že až 15 percent mladých ľudí do 18 rokov má skúsenosť s psychickými chorobami.

Ich integrácia do spoločnosti, ale najmä na pracovný trh je náročná. Kvôli ochoreniam im často chýbajú pracovné skúsenosti, ktoré by ich v pomyselnom rebríčku uchádzačov posunuli vyššie. Práve s týmto zámerom vznikla kaviareň, kde zamestnanci získajú potrebné skúsenosti a vyplnia “biele miesta” v životopise. Martin Zambor je psychoterapeut a stojí za myšlienkou prvej prevádzky svojho druhu na Slovensku. „V civilizovanom svete je to bežné, len u nás tento koncept chýbal,“ vysvetľuje. Ľudia s duševnými chorobami tiež potrebujú prácu. Nie sú o toľko odlišní od zdravých jedincov, v čom ma utvrdila aj návšteva kaviarne.

Atypická obsluha a životné príbehy

V úvode nášho rozhovoru za ním prichádza jedna z obsluhujúcich s otázkou, či jej môže pomôcť s vyúčtovaním stola. Martin sa ochotne stavia a odchádza za bar. Kaviareň spolu s Martinom vedie aj Katarína Nogová. Aktuálne majú dvadsať kolegov v tzv. zotavení (zamestnanci s rôznymi psychickými ochoreniami) a desať trénerov. Na smene je vždy prítomný aspoň jeden tréner, na ktorého sa kolegovia v zotavení môžu kedykoľvek obrátiť. „Ak sa nám kaviareň naplní , idú a pomáhajú s čím treba,“ doplní Martin. O chvíľu sa jeho slová stávajú realitou a sám odchádza krájať kakaový závin, ktorý odnáša staršej pani.

Zamestnancov v zotavení majú na rozličných spektrách, od ADHD, cez depresie a úzkosti, až po psychózy. Martin otvára aj tému LGBTI+ komunity. Hovorí, že ak niekto povie, aby ho oslovovali iným menom, urobia tak. „Snažíme sa byť prijímajúci, pretože taký svet by sme chceli aj pre seba,“ dodáva a dopíja kávu. Predsudky a stereotypizácia sa spájajú nielen s ľuďmi, ktorí trpia psychickým ochorením, ale rovnako aj s tými, ktorí nespadajú do fiktívneho ideálu “normálnosti”.

U zamestnancov v zotavení niekedy absentuje podpora a pochopenie od rodiny. Blízky by chceli, aby pracovali s “normálnymi” ľudmi. „Znamenalo by to, že aj oni sú normálni a zdraví,“ s povzdychom opisuje rodinné situácie. Martin nikdy nechcel podnikať v gastre, ani jeho prevádzka nie je o káve. Ako sám hovorí, ide mu najmä o medziľudské vzťahy a sebaprijatie zo strany zamestnancov. Chce im podľa vlastných slov pomôcť porozumieť chorobe a nájsť svoje hranice.

Zákazníci v oblekoch

Väčšina zamestnancov pracuje na štvorhodinové smeny. Vedenie však vždy uplatňuje individuálny prístup v závislosti od ťažkostí, s ktorými daný človek prichádza. Počas mojej návštevy som mala možnosť sledovať ako prebieha krátka porada s odchádzajúcou a prichádzajúcou smenou. Martin privíta kolegyňu otázkou, aký mala víkend. V rozhovore prevláda priateľská atmosféra. Dohadujú sa, čo by chcela robiť, ako sa cíti, či zvláda komunikáciu so zákazníkmi, alebo preferuje chystanie objednávok za barom.

Kaviareň sa postupne začína napĺňať a s menším omeškaním prichádza aj druhý zamestnanec. Kráča rovno za bar, kde začína s umývaním riadu. Dôchodkyne, ktoré si dlhšie vychutnávali kávu, sa chystajú na odchod. S úsmevom zaplatia a so slovami: „Ešte sa zastavíme,“ odchádzajú. Prevádzka sa nachádza vo vnútri obchodného centra. „Počas teplejších dní zákazníci preferujú sedenie na terase, ktorú nemáme,“ objasňuje Martin nepredvídateľnosť počtu zákazníkov.

Keďže je kaviareň v blízkosti biznis centra, jej pokojná atmosféra často slúži na pracovné stretnutia. Počas mojej prítomnosti do nej zavítali stáli zákazníci z neďalekej kancelárie. Objednali si osviežujúci espresso tonic a pustili sa do neformálnej debaty. Pri odchode mi stihli poskytnúť krátky rozhovor. „Do kaviarne chodím pravidelne, pretože je v tomto obchodnom centre najlepšia. Oproti ostatným je v nej atmosféra a obsluha v pozitívnom zmysle iná,“ nešetril komplimentami jeden z nich. Jeho český kolega doplnil, že ho zaujal koncept a celý príbeh.

Martina sa preto pýtam, aká je celková odozva verejnosti. Reakcie sú podľa neho zväčša pozitívne, zákazníci sú ústretoví a ako vedúci sa s nimi snaží aktívne komunikovať. Aj vitrínu na zákusky sa im vraj podarilo zaobstarať výlučne z príspevkov podporujúcich zákazníkov. Na sociálnych sieťach mali výzvu a za tri mesiace stála vitrína pri vchode.

Podpora od nadriadených je samozrejmosťou

Martin dodáva, že sa občas nájdu aj jedinci, ktorým niečo prekáža a zašomrú si. Zamestnankyňa v zotavení mu prezradila, že zažila situáciu, kedy sa po nepríjemnej konfrontácii zo zákazníkom psychicky zrútila a kaviareň museli na chvíľu zatvoriť. „V takýchto prípadoch, je na prvom mieste zamestnanec a jeho psychická pohoda,“ vysvetľuje. Iná kolegyňa ozrejmuje, že prevádzka je hneď vedľa kina, preto sa občas zákazníci ponáhľajú. Celý proces sa snažia urýchliť vetami: „Už to tu malo byť,“ alebo, „Prečo to tak dlho trvá?“

O tréningovej kaviarni sa zamestnanci najčastejšie dozvedia od svojich psychiatrov zo stacionára (denná forma doliečovania duševných porúch). Zamestnankyne, s ktorými som sa rozprávala ja, mi spomenuli článok Denníka N. Obe kolegyne sa zhodujú, že na pracovisku prevláda pokoj a pochvaľujú si skvelý kolektív. Zdôrazňujú, že so šéfmi sa vždy dá dohodnúť a oceňujú ich individuálny prístup. „Zatiaľ neviem dobre napeniť mlieko na cappuccino. Musím ešte trénovať,“ so smiechom uzavrie rozhovor jedna z nich.

Objednané nápoje postupne vynášajú k stolom a na mňa sa už usmieva jedna z prichádzajúcich tréneriek, ktorá hneď vyzvedá, kto som. „Našou úlohou je hlavne podporovať kolegov v zotavení a riešiť situácie, s ktorými si nevedia poradiť,“ popisuje svoju prácu. Po chvíli si objedná a vyzdvihuje potrebu byť všímavý. Je tiež dôležité klásť dôraz na to, ako sa kolegovia cítia. Trénerka pri podniku stojí od jeho zrodu a odhaľuje, že pôvodne išlo o tmavú fajčiarsku kaviareň. „Okrem tapetovania sme museli premaľovať aj strop, z čoho mi na pamiatku ostali okvapkané tenisky,“ smeje sa.

Stigma a odsudzovanie na najvyšších miestach

Vo februári verejnosťou otriasli slová ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Hrubo a s diskriminačným podtónom sa vyjadrila k zamestnávaniu ľudí v psychiatrickej liečbe. Jej slová boli ostro kritizované a dotkli sa aj Martina: „Predsudkom čelíme stále.“ Spomína na kontrolu z Národného inšpektorátu práce, ktorá mu tvrdila, že ich zamestnanci sú potenciálne ohrozenie. Vraj preto, že sú psychicky chorí a majú prístup k horúcej vode a nožom.

Pri prijímaní zamestnancov je potrebné doložiť vyhlásenie od psychiatra, s ktorými aktívne spolupracujú. Zvýšenú pozornosť venujú rizikám a pre svojich zamestnancov budujú podmienky na rast. Ďalší stereotyp podľa Martina je, že ľudia s duševnými poruchami majú zvýšenú kriminalitu. Toto tvrdenie v reakcii na vyjadrenia ministerky kultúry vyvrátili odborníci z oblasti psychiatrie. V príspevku na sociálnej sieti uviedli, že je to mnohokrát naopak. Kvôli svojej krehkosti a zraniteľnosti sú jedinci s duševným ochorením častejšie obeťami násilia, ubližovania a trestných činov.

Kaviareň Musique Club Galerie, ktorú obyvatelia familiárne prezývajú aj Galerka, sa nachádza na námestí a na prvý pohľad vyzerá úplne obyčajne. Atmosféra plná pokoja a harmónie sa dá vnímať už po príchode, v čom teda spočíva jej výnimočnosť? Na otázku nám odpovedá Gabriela: „Najvýraznejší rozdiel od iných kaviarní je ten, že tu pracujú a obsluhujú mentálne postihnutí muži z Domu sociálnych služieb a zariadenia podporovaného bývania MEREMA. Ja som ich pracovná asistentka na pomoc a dozeranie pri práci. Zároveň som správkyňa Nadácie pre človeka v núdzi a prevencie kriminality.”

„Každý, kto príde, je už zmierený s tým, že bude napríklad dlho čakať na kávu alebo že mu prinesú niečo úplne iné, než si objednal.”

Kaviareň a práca v nej pôsobí jednoduchšie, podľa Gabrieliných slov tu čas plynie úplne inak. Ľudia si sem prídu oddýchnuť, nechodia sa predvádzať v značkovom oblečení a na veľkých autách, lebo to tu nikoho nezaujíma. Každý na tomto mieste môže byť sám sebou, prevláda tu spontánnosť, priateľskosť a tolerancia. „Človek sem príde a uvedomuje si hodnoty, je vďačný za to, čo má a hlavne za to, že je zdravý,” pokračuje Gabriela.

Začiatky kaviarne boli roztržité

Chránené pracovisko alebo chránená dielňa je miesto, ktoré zamestnáva ľudí so zdravotným postihnutím. Pracovné podmienky sú prispôsobené zdravotnému stavu mentálne slabšieho. Rozdiel medzi chránenou dielňou a pracoviskom je ten, že v dielni pracuje minimálne 50% zamestnancov so zdravotným postihnutím, zatiaľ čo v chránenom pracovisku je vytvorené aspoň jedno pracovné miesto, ktoré je určené pre mentálne postihnutého.

Na túto tému pokračuje aj Gabriela: „Mentálne postihnutí ľudia v našej spoločnosti nemajú toľko možností a príležitostí nájsť si poriadnu prácu. Keď prišla ponuka spraviť z týchto priestorov kaviareň, kde budú môcť pracovať, neváhali sme a pustili sa do toho. Kaviareň založili riaditeľ MEREMY pán Duban a koordinátorka sociálnej rehabilitácie pani Barčíková. Toto celé vzniklo v apríli 2008, tento rok sme oslávili jedenáste výročie založenia.”

„Návštevníci boli na začiatku zaskočení. Nevedeli si predstaviť, že by ich obsluhoval napríklad človek s Downovým syndrómom.”

Ako na takýto koncept reagovali ľudia? „Návštevníci boli na začiatku zaskočení. Nevedeli tú myšlienku prijať a predstaviť si, že by ich obsluhoval napríklad človek s Downovým syndrómom, ale veľmi rýchlo si zvykli a túto kaviareň vedome vyhľadávajú.”

Gabriela dodáva: „Od zdravej obsluhy hosť očakáva dokonalosť, rýchlosť a profesionálnosť. Ale tu to neplatí a každý, kto príde, je už zmierený s tým, že bude napríklad dlho čakať na kávu alebo že mu prinesú niečo úplne iné, než si objednal, lebo aj to sa občas stáva. Ale pokiaľ si pamätám, nikdy tu nebol nijaký konflikt. Chalani sa vedia dorozumieť, či už so Slovákom, alebo s niekým zo zahraničia. Zdravý človek je pri kontakte s cudzincom v strese, pokiaľ nevie reč, no pre nich je to zábava.”

Dôležitá je podpora a socializácia

Kaviareň Musique Club Galerie nie je iba o káve a posedení si s priateľmi. „Organizujeme rôzne podujatia, ako napríklad menšie koncerty či výstavy umelcov. Chodia sem ľudia aj z iných ústavov. Mnohokrát prídu zo školy pedagógovia so svojimi žiakmi a strávia tu jednu, dve vyučovacie hodiny. Pre chalanov je to zážitok, sú radi, keď môžu byť medzi ľuďmi a socializovať sa. V kaviarni predávame aj ich výrobky, ktoré vytvárajú v keramických, maliarskych, alebo v drotárskych dielňach.”

To, že sa zamestnanci MEREMY mentálne slabším naozaj venujú, je vidieť aj na iných aktivitách: „Vybudovali sme v areáli zariadenia petangové ihrisko a chlapci chodia pravidelne na petangové turnaje. Dokonca boli na olympiáde v Japonsku hrať pozemný futbal a na turnajoch hrávajú aj stolný tenis. Chalani dosť cestujú, boli už v Číne či v Kanade, chodia na výlety a na dovolenky. Niektorí taktiež hrajú divadlo.”

Prečo práve mentálne postihnutí ľudia?

„Od začiatku som chcela pomáhať a cítiť sa užitočná. Najskôr som túžila robiť v zdravotníctve, ale to sa mi nepodarilo. Nemala som konkrétnu predstavu, že budem pracovať s mentálne postihnutými, chcela som pracovať s ľuďmi a prišlo toto,” odpovedá Gabika s úsmevom.

„Neznamená to, že si naštuduješ danú diagnózu a vieš pracovať s mentálne chorým človekom.”

„Pracujem tu už dva a pol roka a práca s nimi zo začiatku bola náročná, no ja som to tak nebrala. Išla som do toho s obrovským optimizmom a energiou. Títo ľudia sa pozerajú na svet úplne inak, omnoho jednoduchšie. Pochopila som, že sa netreba báť diagnóz a že s každým sa dá, no neznamená to, že si naštuduješ danú diagnózu a vieš pracovať s mentálne chorým človekom. Na každom chalanovi sa pracuje špeciálne podľa toho, čo má rád a čo ho baví. Treba vedieť, ako sa s nimi rozprávať, nielen z profesionálneho hľadiska, ale aj z toho ľudského. A najmä komunikovať s nimi ako so seberovnými.”

Beh na dlhú trať

Na záver sa črtá ešte jedna otázka: Ako sa tejto téme venuje štát? Gabika s povzdychom odpovedá: „Stálo nás veľké úsilie vybudovať to, čo už máme. Je to ťažká téma a stále je aj čo zlepšovať. Bratislavský samosprávny kraj nám však veľmi pomáha, vytvára rôzne projekty, ako napríklad Tvorivý jarmok s MEREMOU. S mestom Modra máme tiež dobré vzťahy a takisto prispieva. Veľmi nám pomáhajú aj dobrí ľudia, ktorí sa zastavia na kávu a podporia nás úsmevom či nejakou finančnou odmenou. Vtedy vieme, že to má zmysel.”