Vietnamská komunita sa v roku 2023 stala 14. národnostnou menšinou na Slovensku. Hoa Nguyễn Thị, dnes ju všetci poznajú pod menom Kvet Nguyen, sa tu narodila v roku 1995. Mladá fotografka, špecializujúca sa na témy inakosti a identity, uchvátila mnohých svojou debutovou knihou Všetko čo nás spája.

Utkaná na pomedzí

„Kto som?“ je otázka, s ktorou aspoň raz za život zápasíme nie jeden z nás. Pre niektorých je odpoveď jednoduchá, ale pre ľudí, ktorí žijú medzi dvoma kultúrami, je hľadanie identity komplikovaným procesom. Kniha Všetko čo nás spája, prináša osobný príbeh, v ktorom sa ponárame do deja napísaného v krátkych esejach.

Nie pri jednej som si povedala, že by mohla mať pokojne aj o desať strán viac. Každá kapitola prináša so sebou mnoho otázok. Odvíjajú sa nielen z jej vlastnej skúsenosti, ale prerozpráva aj príbehy svojej rodiny a života na pomedzí dvoch kultúr.

V knihe sa stretávame s otázkami identity, príslušnosti a toho, ako si nájsť svoje miesto vo svete, ktorý nám často ukazuje, že nás chce mať zadefinovaných iba v jednej škatuli. Už samotný názov knihy naznačuje, že musíme stavať mosty medzi sebou a ostatnými, aby sme lepšie pochopili seba aj svet okolo nás.

„Na papieri som síce Slovenka, ale neustále musím dávať tomuto faktu zmysel. Aj preto som napísala túto knižku.“ Tento citát už v úvode výstižne vystihuje dilemu, ktorú Kvet prežíva – na jednej strane ju slovenská spoločnosť vníma ako niekoho „iného,“ na strane druhej však vietnamská kultúra už pre ňu nie je úplným domovom.

Nie je to len kniha o vietnamskej komunite – je to kniha pre každého, kto sa niekedy cítil, že stojí medzi dvoma svetmi.

V hlave mi utkvela veta, ktorú jej mama ako malej hovorila. Ak chce povedať, že idú do Vietnamu, má povedať, že idú „domov“ – về Việt Nam. Keď idú na Slovensko, idú „naspäť“ – sang Slovakia.  Je to neustále balansovanie medzi dvoma svetmi, ktoré často nedovoľujú, aby človek patril plnohodnotne do ani jedného z nich.  

Jemne píšem, silno cítim

Autorka sa k čitateľom prihovára priamočiaro a do istej miery s ľahkosťou. Nenájdete tu kvantum umeleckých výrazov, ale práve jednoduchosť, miestami až strohosť, dodáva textu hĺbku. Kvet neplytvá slovami, neponúka čitateľovi prázdne frázy, ale surovú a autentickú realitu.

Vynárajú sa otázky, ktoré presahujú jej príbeh. Prečo si mnohé vietnamské rodiny zvolili bývalé Československo za svoj nový domov? Ako sa druhej generácii prisťahovalcov prischla prezývka „banánové deti“? A prečo sú tu vietnamské rodiny často spájané práve s gastro prevádzkami či predajňami s textilom?

Nie je to len kniha o vietnamskej komunite – je to kniha pre každého, kto sa niekedy cítil, že stojí medzi dvoma svetmi, či už kultúrnymi, rodinnými, alebo osobnými. Táto kniha bola pre mňa dôležitým pripomenutím, že identita nie je nemenná – je to proces, ktorým neustále prechádzame.

Zrkadlím vlastnú nevedomosť

Po kapitole Dedičná trauma som ostala premýšľať. Definícia „slovenská Vietnamka“ neexistuje? Veď v Spojených štátoch sa bežne stretávame s definíciou ako Afroameričan alebo Ázijský Američan. Počas čítania tejto knihy som sa veľakrát hanbila – za to, ako málo viem, za momenty, kedy mi chýbala ľudskosť a empatia a aj za to ako sa ,,u nás“ žije ľuďom, ktorí sú čo i len trochu iní.

Prinútila ma byť viac kritická k vlastným postojom – zamyslieť sa nad tým, ako vnímam ľudí z rôznych kultúr a kde siahajú moje vedomosti a otvorenosť. Snažím sa byť otvorená, no stále som si vedomá svojich obmedzení a niekedy sa ťažko zbavujem stereotypov.

Oceňujem spôsob, ktorým prepája inakosť s ženskosťou.

Ako čitatelia máte pocit, že Kvet presne vie, kedy sa má vyjadriť a kedy radšej nechať ticho hovoriť za ňu. Nie je to kniha, ktorá vás uchváti komplikovaným dejom alebo rozvinutými zápletkami, skôr vás chytí za srdce svojou úprimnosťou a hľadaním odpovedí na otázky, ktoré sú univerzálne.

Fotografie, ktoré sú súčasťou knihy, pridávajú na jej intimite – sú akýmsi vizuálnym denníkom, ktorý dopĺňa slová a vytvára ešte hlbší vzťah medzi autorkou a čitateľom. Pri prezeraní máte pocit, že sa na chvíľu stávate súčasťou života Kvet, akoby ste sa s ňou prechádzali ulicami jej sveta.

Životy prepletené históriou

Postavy v tejto knihe sú životy, ktorými autorka prechádza. Najvýraznejšie sú vzťahy s rodinou. Rodičia, ktorí sa snažia uchovať vietnamské tradície a dcéra, ktorá sa snaží nájsť rovnováhu medzi tým, čo sa od nej očakáva a tým, čo chce ona sama. Zároveň v príbehu rodine vzdáva úctu za odvahu, bez ktorej by neprežili.

Príbeh Nguyen pôsobí osobne a politicky na viacerých úrovniach. Oceňujem spôsob, ktorým prepája inakosť so ženskosťou. Citlivo opisuje, ako západný ideál krásy ovplyvnil jej sebaobraz, aký tlak pociťuje zo strany rodiny, aby si našla Vietnamca a ako prežíva svoju zmiešanú identitu – príliš slovenská pre Vietnamcov, príliš vietnamská pre Slovákov.

Autorkine intímne spomienky na slovensko-vietnamské Vianoce, školské besiedky, vzťah k rodičom emigrantom a jej reflexie o kultúrnej a rodovej identite v sebe nesú silný osobný odkaz. ,,Zdedila som príbeh našej krajiny spolu s príbehmi svojich predkov, vo mne sa sústreďuje celá história mojich predkov. A keďže som sa narodila na Slovensku, stáva sa táto história aj čriepkom slovenských dejín,“ píše.

Kniha, ktorá má naozaj spájať

Kiežby bolo takýchto kníh na Slovensku viac, kiežby si ju prečítal každý a kiežby sme investovali viac energie do precitnutia a rozvíjania vlastnej empatie. Všetko, čo nás spája vám ponúkne pohľad na život, ktorý je plný kontrastov. Zároveň dokazuje, že práve tieto kontrasty nás spájajú.

Každý milovník kníh ju určite pozná. Mnohým sa však ešte nedostala do povedomia, čo je naozaj veľká škoda. Hlavne pre nás študentov, ktorí, povedzme si na rovinu, máme obmedzené finančné možnosti. A pritom ide o výhodný spôsob, ako sa dopracovať aj k novým knihám za oveľa nižšie ceny ako v klasických kníhkupectvách, ale pekne po poriadku.

Bola raz jedna polička

Za fungovaním celého projektu stoja traja ľudia – Ľuboš, Peťo a Eliška. Jediná ženská členka tímu si spomína, že ešte v lete v roku 2016 prišiel tvorca projektu Ľuboš s myšlienkou virtuálneho priestoru na predaj prečítaných kníh. „A tak sme na tom začali pracovať. Robili sme si prieskum trhu, vytvárali návrhy webu, založili Facebook a Instagram a pýtali sme sa ľudí, ako by si to predstavovali. No a o rok a pol neskôr sme ju pustili dosveta,“ opisuje začiatky spoluzakladateľka Eliška.

Sama o tom, vzhľadom na dátum – 19. december, rada hovorí, ako o vianočnom darčeku všetkým knihomoľom. Samozrejme, obávali sa tiež toho, že im projekt nevyjde: „Pri každom novom projekte je tu riziko, že si nápad „upraceme“ do zásuvky a pôjdeme ďalej. Našťastie sa ale tak nestalo.”

Trojica tvorcov má jasne rozdelené úlohy

Okrem technickej podpory má Eliška na starosti tvorbu obsahu na sociálnych sieťach. Ich jediným spôsobom propagovania je práve reklama na Facebooku. Veľmi ju teší, že povedomie o Čarovnej poličke budujú aj samotní poličkári, ako familiárne nazýva registrovaných užívateľov. „Sociálne siete sú dnes veľmi silným nástrojom, stačí zmienka v story na Instagrame a hneď si na vás vedia kliknúť desiatky, ak nie stovky ľudí,“ priznáva Eliška, ako fanúšikovia Čarovnej poličky pomáhajú propagovať tento knižný bazár.

Peťo je na poličke hlavným programátorom, pridáva nové možnosti a opravuje chyby. „No a ešte je tu Ľuboš, šéf poličky. On je taká naša veľká studnica nápadov a dobrej kritiky. Takto spolu ladíme a myslím, že sme pre stránku dobrý tím. Všetci traja sa totiž hlásime ako vášniví čitatelia,“ dodáva Eliška. Tu ich práca ale nekončí. Sú veci, ktoré na Čarovnú poličku pravidelne dopĺňajú, či už z podnetov samotných poličkárov, ambasádoriek stránky, alebo členov tímu. Jednoducho nekonečný kolobeh.

Pri každom novom projekte je tu riziko, že si nápad „upraceme“ do zásuvky a pôjdeme ďalej. Našťastie sa ale tak nestalo.

Stránka funguje na princípe sprostredkovania obchodu

Polička má podľa spoluzakladateľky jednu veľkú prednosť: „Facebook skupiny či bazáre majú väčšinou knihy nafotené na zemi s cenami, ktoré sa k nim dokreslia v skicári. Po predaji ich len škrtajú. Netvrdím, že to nie je praktické a rýchle, ale my sme to chceli spraviť trošku inak. Predsa len, každá kniha si zaslúži svoje miesto, a preto sme vytvorili priestor Čarovnej poličky.“

Ceny, spôsob dopravy a platby, ako aj čas odoslania si určujú samotní predávajúci a kupujúci. Platforma všetko zjednodušuje tak, že vytvorí objednávku a subjekty skontaktuje prostredníctvom emailu. Celkovú komunikáciu a dohodu už nechá na nich. „Ak by sme chceli, aby bola platba za knihy u nás na poličke, tak by nemohla byť zadarmo. A nám sa nepáčilo, že by ľudia za svoju inzerciu museli platiť,“ vysvetľuje Eliška.

Navyše si nemyslí, že je v poriadku, aby museli dvaja ľudia predávať tú istú knihu za rovnakú cenu. Každá je predsa inak opotrebovaná a človek si ju inak cení, a teda má právo si jej hodnotu určiť sám. „Aj poštovné je veľmi individuálna vec. Niekto posiela knihy ako list či balík, niekto na dobierku, iný zas kuriérom,“ mladé dievča hovorí o rôznych možnostiach, ako sa ku kúpenej knižke môžu čitatelia dostať po dohode s predávajúcim.

Získajte nedostupné knihy

Ak sme vás dostatočne navnadili, máme pre vás dobrú správu! Stať sa poličkárom je veľmi jednoduché: stačí sa registrovať, vyplniť údaje v profile a potom je to už individuálne. Záleží na tom, či chcete knihy predať, kúpiť alebo oboje. Pri predaji si vybrané tituly iba „naklikáte“ do svojej virtuálnej poličky. Pri kúpe máte zase možnosť listovať v ponuke na stránke, prípadne priamo vyhľadávať podľa konkrétneho názvu či autora.

Inak je možnosť pridať naozaj akékoľvek vydanie – staré aj úplne nové. Na počte rokov, ktoré si už kniha „odžila“ nezáleží.

„Je možnosť aj prejaviť záujem o nedostupné knihy – a to je úžasná vec! Dolu si odkliknete „chcem si knihu kúpiť, pošlite mi notifikáciu o novej ponuke“. A to funguje tak, že keď kniha do poličky pribudne, každému, kto na ňu takto čaká, príde email s linkom na kúpu,“  vysvetluje sympatická brunetka. Nemusíte teda manuálne kontrolovať, či ju niekto ponúka. O to sa už postarajú na Čarovnej poličke.

Všetko má svoj rub a líce

Predsa len je zavedené jedno malé obmedzenie pri pridávaní kníh, a tým je cena. Ide však o sumu vyššiu ako 999 €, takže by to nemalo predstavovať veľký problém. Ak by k takému prípadu ale došlo, konkrétnemu predajcovi by vysvetlili, že tak vysoká cena na poličke nemá zmysel, keďže každý si chce tituly kúpiť za čo najnižšiu cenu.

https://www.instagram.com/p/BuBocZHnbbl/

Hoci má Čarovná polička množstvo pozitívnych ohlasov, ako priznáva aj sama Eliška, negatívnym skúsenostiam sa vyhnúť nedá: „Samozrejme, že nie všetko sú pozitívne spätné väzby, tak to asi nefunguje nikde. Stane sa, že sa na poličke objaví podvodník a vezme si peniaze za knihy, ktoré nikdy nepošle . Tu sa usilujeme spojiť oklamaných medzi sebou, aby to spoločne riešili. Nie je to časté, ale tento prípad sme zaznamenali už dvakrát.“

Začiatkom roka napríklad prišli na podvodníčku s tromi profilmi, ktorá pripravila o peniaze za nikdy neodoslané knihy zopár dievčat. Tie sa následne spojili a napokon podali trestné oznámenie. Profily boli, samozrejme, zablokované. Väčšinou sa však tomuto dá predísť. Ak poličkár už nejaké knihy kúpil alebo predal môže pri každej objednávke ohodnotiť druhú stranu.

Samozrejme, že nie všetko sú pozitívne spätné väzby, tak to asi nefunguje nikde.

Ak sa dohadujeme s človekom s pozitívnymi ohlasmi, môžeme byť pokojní. Náročnejšie to je, ak nemá žiadne alebo len negatívne hodnotenie. „Stane sa aj, že si ľudia nechávajú zlé hodnotenia len tak a ďalej nekomunikujú. V tomto prípade ja však nezasahujem, nebola by som objektívna. Pokúšam sa im len vysvetliť, že toto musia riešiť medzi sebou. Ja v tom nie som zainteresovaná,“ dodáva.

Bazár s charitatívnym cítením

Už samotné pridanie knihy na Čarovnú poličku prospeje dobrej veci. Nemyslím tým, že sa vám uvoľní miesto v obývačke. Eliška, Peter a Ľuboš sa rozhodli, že sa zapoja do nadácie Integra. Každým pribudnutým titulom sa prispieva jeden cent na vzdelávanie pre malú Lanis. Dievčatko je z Kene, más 7 rokov a navštevuje školu v centre TAPA. Vzhľadom na to, že sa ponúka okolo 80-tisíc kníh a predalo sa ich viac ako 30-tisíc, nazbierala sa už celkom slušná suma. „Lanis nám každé tri mesiace pošle list, je to od nej milé. Pripojí vždy nejaký obrázok a nadácia sa usiluje zabezpečovať aj aktuálne fotky. Za tú dobu už naozaj vyrástla,“ s úsmevom opisuje vzťah s dievčatkom.

Od roku 2017 sa na Čarovnej poličke zaregistrovalo takmer 40-tisíc užívateľov. Medzi nimi, samozrejme, nechýba ani Eliška, ktorá ju využíva pravidelne. Priznáva, že oveľa viac kupuje ako predáva. Má radosť z toho, koľko úžasných ľudí na poličke spojili a akí sú mnohí z nich milí, keď k objednávke pripoja záložky alebo čaje z vlastnej iniciatívy.

A aký má pre nás odkaz? „Čítajte. A hlavne v tomto období, kedy by sme mali tráviť čo najviac času doma, je to možno jednoduchšie. Vziať si knihu, dať si k nej kávu alebo čaj a nechať sa uniesť príbehom… Ale hlavne čítajte to, čo vás baví – či už sú to detektívky, alebo krátke poviedky, pretože zlá kniha neexistuje.“ odkazuje Eliška čitateľom Atteliéru na záver.

Laurent Binet je francúzsky profesor, prekladateľ a spisovateľ. Vyštudoval literatúru na Parížskej univerzite a dnes sa zaoberá modernou politickou scénou vo Francúzsku. K Slovenskej republike má naozaj blízko. Dalo by sa povedať, že Slovensko a Česko sú jeho srdcovou záležitosťou. Niekoľko rokov vyučoval na vojenskej akadémii v Košiciach a následne sa presťahoval do Prahy. Srdce Prahy mu bije v hrudi, hovorí. To ešte nevedel, že príbehy na dobrú noc ho podnietia k dlhoročnému výskumu, až posadnutiu, ktoré vyústilo až do oceňovaného metarománu HHhH – Himmlerov mozog Heydrich.

Atentát na najnebezpečnejšieho muža Tretej ríše, Reinharda Heydricha, je skutočný. Na základe historických dokumentov, denníkov, svedectiev a zápiskov atentátnikov  Binet opisuje situáciu, akoby existoval priamo v tej dobe.

Heydrichov príbeh v knihe sa začína, keď je ešte súčasťou námorníctva a spoznáva sa s jeho budúcou manželkou Linou. Keď ho nemecké námorníctvo postaví pred súd kvôli škandálu z minulosti, práve Lina ho zavedie k národnosocialistickej strane, kde ho zoznámi so správnymi ľuďmi. Reinhard má veľký potenciál a svojou inteligenciou presvedčí samotného Himmlera, šéfa SS, o jeho budúcom prínose k riešeniu ich otázky. Heydrich je meno, ktoré sa vrylo hlboko do pamäti Čechov a Slovákov, keď  mu dal Hitler do správy získané územie Čiech a Moravy. Bol šéfom gestapa a ako prvý prišiel s myšlienkou holokaustu. Sám Hitler ho nazýval „mužom so železným srdcom.”

„Atentát na najnebezpečnejšieho muža Tretej ríše, Reinharda Heydricha, je skutočný.“

Autor zachytáva scény zo zákulisia politickej situácie v Nemecku, v Československu a vo Veľkej Británii. Opisuje Hitlerovu pracovňu, približuje čitateľom autonómiu Slovenska a taktiež noc, kedy bol prezident Hácha prinútený podpísať zverenie Čiech a Moravy „pod ochranu ríše.“ Po obsadení územia nemeckými vojskami, veľká časť československých vojakov ilegálne ušla do Poľska, medzi nimi aj Jozef Gabčík a Jan Kubiš, ktorí vykonali operáciu Antropoid, atentát na Reinharda Heydricha. Popisuje svoje návštevy galérií, krypty pod Kostolom sv. Cyrila a Metoda, kde naši hrdinovia strávili posledné hodiny svojich životov. Z jeho písania sa dá spoznať, že sa vžíva do postavy Jozefa Gabčíka, sympatizuje s ním, chce mu pomôcť pri plnení misie.

Príbeh je rozdelený do troch dejových línií. Jednu si Binet ponechal pre seba. Pre jeho myšlienky a úvahy, do ktorých sa rád zamotáva. Stráca sa na potulkách po milovanej Prahe. Jeho priateľka Natacha, ktorá je tiež súčasť tejto dejovej línie, svoju polovičku často usmerňuje, do akej miery si smie vymýšľať. Binet sa chce čo najviac priblížiť k pravde, preto ho napríklad  štve, keď sa nevie dopátrať, či bol Heydrichov mercedes čierny alebo tmavozelený.

Druhá dejová línia je Heydrichovcoch, Himmlerovi, Hitlerovi a  ich hrôzostrašnej politike a násilných metódach vyhladzovania. Autor sa nesnaží Heydricha psychoanalyzovať. Jeho povahové vlastnosti reprodukuje pomocou replík, ktoré mu pripisuje.

Prvá zmienka o československých hrdinoch je „náhľad do budúcnosti“.  „Jozef Gabčík leží na úzkej železnej posteli a počúva, ako vonku škrípe električka, ktorá stúpa ku Karlovmu námestiu. Hneď vedľa je Resslova uliva: klesá k nábrežiu a ešte netuší, aká tragédia sa na nej onedlho odohrá. Cez zavreté okenice na byte, v ktorom parašutista v týchto dňoch býva a ukrýva sa, prenikajú pásiky svetla. Na chodbe pred dverami zavŕzgajú parkety. Gabčík je v strehu, ako vždy, ale pokojný. Upiera oči na strop a v duchu v nich kreslí mapy rôznych častí Európy.“

„Binet sa chce čo najviac priblížiť k pravde, preto ho napríklad  štve, keď sa nevie dopátrať, či bol Heydrichov mercedes čierny alebo tmavozelený.”

Ján aj Jozef pôsobia z Binetovho rozprávania odhodlaní zachrániť svoju rodnú zem za každú cenu. Keď ich plukovník Moravec upozorní, že s najväčšou pravdepodobnosťou nevyviaznu z misie živí, odpovedajú vďakou, že práve oni môžu obetovať život pri záchrane Československa.

Autor obe tieto postavy obdivuje, chce im pomôcť, zvrátiť ich osud a vzdať hold všetkým odbojárom. Aj týchto ľudí menovite spomína. Nechce, aby tí, ktorí sa podieľali na „jednom z najväčších prejavov odporu v dejinách ľudstva“, zostali zabudnutí.

Autor: Klaudia Horvátová

Dal si sa na spisovateľskú kariéru v pomerne mladom veku. Čo všetko v rámci písania predchádzalo tvojmu knižnému debutu?

Prvé autorské pokusy som mal v deviatich rokoch. Inšpirovaný Troma pátračmi som sa pustil do vlastnej detskej detektívnej série nazvanej Dobrodružní priatelia, tá ale našťastie nikdy neuzrie svetlo sveta. Prešiel som k fantasy, v sedemnástich som posielal do vydavateľstiev prvý rukopis. Medzitým a potom som skúšal niekoľko poviedkových súťaží a posledný krok pred vydaním prvej knihy bola tiež autorská súťaž – Detektívka 2014, z ktorej vzišiel Posledný prípad kapitána Čontoša.

Prečo práve detektívny žáner?

Detektívky ma bavili hlavne v mladom veku. Od spomínaných Troch pátračov som plynule prešiel k Agathe Christie, nemal som však ambície venovať sa žánru ako autor. Prišla príležitosť vo forme súťaže, ktorú som sa rozhodol využiť a vyšlo to. Detektívky mi ale autorsky rýchlo prirástli k srdcu. Baví ma postupne si budovať príbeh, zvažovať malé detaily aj veľké zvraty. Pretože presne o tom je dobrá kriminálka – o dobre vystavanom deji.

“Každý autor má jasnú predstavu o svojom diele už niekde na začiatku.”

Dominik Dán, Jo Nesbo a ďalší autori sú kvôli svojim detektívnym príbehom na prvých miestach v predajnosti kníh. Čomu pripisuješ chuť ľudí po ďalších a ďalších kriminálnych prípadoch?

Detektívky sa momentálne tešia veľkej obľube u čitateľov a dôvodov na to je viacero. Radi zažívame napätie, občas temnú a zimomriavky naháňajúcu atmosféru. Myslím si však, že ľudí primárne k tomuto žánru priťahuje túžba odhaľovať. Vcítiť sa do role detektíva a vyskúšať odhaliť vraha skôr, ako sa to podarí jemu. Ak sa nám to podarí priskoro, často padá aj náš záujem a chuť čítať ďalej.

Kde si čerpal inšpiráciu k svojim prvým dvom (pochmúrnym) knihám?

Mám rád logické hádanky, ktoré sme si kedysi kládli aj s kamarátmi. Také tie, ktoré opisujú nevysvetliteľnú až paradoxnú situáciu a vy máte uhádnuť, ako k nej došlo. Od týchto momentov sa v príbehoch odrážam a budujem ich ďalej. V prvej knihe to bol krvavý masaker na verejných záchodoch, uprostred ktorého stojí traumatizované dievča. V druhej to je o dvoch mužoch, ktorí kráčajú ku stromu, pričom jeden druhého zastrelí a potom sa obesí.

Nevyhol si sa ani opisom práce na oddelení polície a popisovaním rôznych vyšetrovacích metód. S kým si sa o tomto radil?

Sám nemám s vyšetrovaním alebo s trestným právom nič spoločné. Mal som šťastie na viacerých kvalifikovaných ľudí z praxe. Než som sa pustil do prvej knižky, konzultoval som prácu slovenskej kriminálnej polície s jedným jej členom, ktorý je zhodou okolností aj môj známy. Pred druhou knižkou ma sám oslovil iný člen policajného zboru, ktorý mi ochotne poskytol rady aj informácie. Tiež som mal príležitosť konzultovať príbeh aj s právničkou, ktorá sa špecializuje na trestné právo a s kriminálnou psychologičkou.

“Byť ´autorom na plný úväzok´ je mojím snom v podstate odjakživa.”

Čo je na procese tvorby najťažšie?

Najťažšie je pozerať sa na vlastný rukopis očami nezávislého čitateľa. Každý autor má jasnú predstavu o svojom diele už niekde na začiatku. Čím komplexnejší dej zosnová, tým ťažšie je urobiť si od neho po dopísaní odstup a posúdiť, či hotový text zodpovedá predstave. Či nám napríklad neunikol nejaký detail. A hoci môžete dať prečítať knihu pred vydaním svojim známym, oni vám do hlavy nevidia a teda nedokážu povedať, či ste svoj cieľ naozaj naplnili.

Mal si celkom slušnú publicitu pri začatí predaja “Potkana”. Ako dôležitý je marketing pri vydávaní novej knihy?

Dovolím si tvrdiť, že na dnešnom presýtenom trhu už dávno neplatí, že dobré sa predá samo. Reklama je veľmi dôležitá na to, aby sa o vás ľudia dozvedeli a dali vám vôbec šancu. Ale čisto na reklame si dobré meno nevybudujete, takže to ide ruka v ruke.

Ako sa ti takáto propagácia vlastne podarila?

Za všetko promo – či už to marketingové alebo PR, vďačím svojmu vydavateľstvu, ktoré vložilo do mňa a do mojej knihy dôveru, akej sa nedočká každý začínajúci autor.

Potkan je ako e-kniha v TOP 10-ke na Martinuse. Vidíš v takejto “digitalizácii” budúcnosť čítania?

E-knihy sú praktické – čítačka nezaberá veľa miesta, môžete ju brať všade so sebou a nevadí, keď v nej máte rozčítaných viacero kníh naraz, aj s odstupom času sa môžete vrátiť tam, kde ste prestali. Ja sám jednu vlastním, stále však kupujem aj papierové knihy. Veľa mojich známych hovorí o pocite, ktorý im prináša možnosť zalistovať si “naozajstnou” knihou. Spomínajú šuchot papiera, vôňu novej knižky. Pre mňa je to zasa o zberateľstve – digitálnou knižnicou sa nemôžem popýšiť, keď ku mne zavíta návšteva. Kusy, na ktoré som hrdý, patria na policu. Z oboch dôvodov si myslím, že sa síce e-knižky budú šíriť ďalej, no celkom tie tradičné tak ľahko nevytlačia.

Medzi spisovateľmi na Slovensku je len veľmi málo takých, pre ktorých je písanie ich jediným zdrojom príjmu. Máš aj ty ambíciu byť v budúcnosti “full-time” spisovateľom?

Je to môj dlhodobý cieľ. Tým myslím, že byť “autorom na plný úväzok” je mojím snom v podstate odjakživa a zároveň viem, že také sny sa neplnia z večera na ráno, ale dlhodobo na ňom pracujem.

“Na dnešnom presýtenom trhu už dávno neplatí, že dobré sa predá samo.”

Bolo vždy tvojim cieľom stať sa spisovateľom?

V podstate som to už zodpovedal. V deviatich som vyhlásil, že sa chcem stať spisovateľom. Moja odpoveď na otázku: ”Čím chceš byť?” sa nikdy nezmenila. Odvtedy túto myšlienku hrdo nosím v hlave a vedel som, že nech to dopadne akokoľvek, v nejakej forme bude písanie súčasťou môjho života.

Momentálne pracuješ v televízii JOJ. Ako si sa dostal k práci redaktora?

Žiadnym neštandardným spôsobom. V piatom ročníku som začal uvažovať nad tým, čo so mnou bude po škole. Obzeral som sa po pracovných ponukách a túto som našiel na Profesii. Na základe životopisu ma zavolali na konkurz, ďalší mesiac som nastupoval. Rozbehlo sa to tak rýchlo, že som chvíľu pochyboval o tom, že dokončím školu, ale som rád, že som to vtedy nevzdal.

Napĺňa ťa práca v komerčnom médiu?

Je to zaujímavá práca, ktorá sa nikdy tak celkom nestala stereotypom, aj keď ju už robím šesť rokov. Je to vďaka tomu, že stále riešim nové projekty, stretávam iných ľudí a hlavne nesedím celé dni zavretý za počítačom v kancelárii. Ale samozrejme, vždy som bol predovšetkým autor a to je to, čo ma naozaj napĺňa.

Pár rokov po ukončení štúdia na FMK to už môžeš posúdiť – ako veľmi ti výber vysokej školy pomohol v kariére?

Keď sa obzriem za svojím doterajším životom, je to sled zdanlivo nesúvisiacich náhod. Ale keď sa im prizriem bližšie, viem jasne pomenovať súvislosti. Než som sa dostal k práci v televízii, písal som recenzie filmov vďaka spolužiakovi zo školy – tie zavážili práve vtedy, keď som sa hlásil do JOJ-ky. Samozrejme, bolo tiež fajn, že som vedel robiť s Photoshopom, s kamerou a foťákom. FMK vám ale okrem vzdelania dá to najdôležitejšie v súčasnom svete a to sú kontakty. Ak sa obzriete okolo seba v posluchárni, všade okolo uvidíte budúcich moderátorov, PR manažérov, hovorcov alebo marketingových špecialistov, s ktorými sa stretnete aj dávno po skončení školy v praxi.

Takže ak by si si mal znova vybrať, šiel by si študovať znovu to isté?

Spomenul som si na to, ako som prvé dva roky na škole špekuloval nad tým, či som si vybral dobre a obzeral som sa po iných možnostiach, ktoré by mali väčší potenciál. Teraz sa nad tým smejem. Pre mňa osobne to v konečnom dôsledku bola dobrá voľba, aj keď som o tom pochyboval a je to určite dobrá voľba pre tých, čo chcú naozaj robiť v médiách alebo v reklame. A v tomto odbore platí snáď ešte viac ako v prípade iných, že samotná univerzita v praxi nestačí.

 FMK vyštudoval v roku 2011. Pochádza z Nitry a momentálne býva v Bratislave, kde pracuje na  webe televízie JOJ. V roku 2015 mu vyšiel jeho knižný debut “Posledný prípad Kapitána  Čontoša”. V septembri mu vo vydavateľstve Ikar vyšla ďalšia detektívka s názvom Potkan.

Autor: Ján Janočko

Foto: Stana Topoľská

Čo vás priviedlo na Slovensko?
Bolo to v roku 1992, práve som strávil sedem rokov na vysokej škole a chcel som si konečne vydýchnuť. Vtedy som odišiel do východnej Európy učiť angličtinu. Zdalo sa mi to ako fajn možnosť, vidieť a spoznať časť sveta. Pre mňa, ako Kanaďana, to bolo veľmi zaujímavé aj kvôli hokeju, a tak som sa dostal na Slovensko. Začal som učiť v Piešťanoch, no po šiestich mesiacoch som sa vrátil do Kanady. Až doma som si uvedomil, že na Slovensku predsa len niečo je a vrátil som sa na plný úväzok. Učil som angličtinu a francúzštinu na vtedajšej Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline.

Ako ste sa od učenia jazykov dostali k investigatívnej žurnalistike?
Už v Kanade som písal do novín, ale nie ako stály zamestnanec. Od roku 1997 som začal písať pre anglický časopis na Slovensku The Slovak Spectator a zistil som, že novinárčina je práve to, čomu sa chcem venovať. Neskôr som sa dostal v denníku SME k projektu investigatívnych reportáží.

S kauzou Gorila ste boli kontaktovaný v roku 2008. Prečo si myslíte, že kontaktovali vás a nie slovenského novinára?
Pýtal som sa na to a bolo mi povedané, že sa mu páčilo pár vecí, ktoré som napísal pre SME. Zdalo sa mu, že by som nemusel byť úplne padnutý na hlavu. Možno aj práve kvôli tomu, že nie som Slovák, čo znamená, že tu nemám žiadne rodinné styky, cez ktoré sa dá človek ovplyvniť. Tiež si vtedy mohol myslieť, že ako cudzinec by som mohol mať väzby na ambasáde alebo v tajnej službe, čo by mohlo byť pre neho užitočné.

Myslíte si, že našim novinárom chýba odvaha, pustiť sa do takýchto tém, keďže nikto okrem vás sa o prípad pred zverejnením nezaujímal?
To si nemyslím. To, že som sa o to zaujímal iba ja je prirodzené, pretože ak vy, ako novinár, dostanete niečo do rúk, tak je to váš príbeh. Z tých čo ja poznám, by sa každý zachoval podobne a začal to riešiť.

A vy osobne ste nemali obavy, pustiť sa do takéhoto veľkého korupčného škandálu?
Nie. Nebolo prečo a ani nie je.

Mohlo mať zverejnenie na webe niečo spoločné s nedávno konajúcimi sa voľbami?
Neviem, kto to tam dal, ale povedal by som, že za tým takmer so sto percentnou istotou stoji strana 99%, pretože má dosť väzieb nie len na SISkárov, ale aj na ľudí, ktorí stoja za týmto spisom.

Políciu ste kontaktovali už aj v minulosti. Vidíte pozitívum v publikovaní spisu, keďže prípad začali konečne naplno prešetrovať?
Jasné. Už len kvôli rozruchu, čo to spôsobilo, sa to nedá len tak zamiesť pod koberec. Inštitúcie, ktoré tvoria orgány trestnej činnosti sa už tak naďalej nemôžu tváriť, že to neexistuje.

„Cez médiá sa to nedá.“

Čo bolo pre vás zlomovým bodom, kedy ste si povedali, že toto musí ísť von a začali ste s písaním knihy?
Začal som písať knihu v lete 2010, pretože SME to vytrvalo odmietalo zverejniť. Ponúkol som to aj Šefanovi Hríbovi z .týždňa, ktorý to čítal dva týždne a tiež odmietol. Bolo mi jasné, že cez médiá sa to nedá, ale iba cez knihu. Média sa samozrejme báli, že keď chýbajú dôkazy, mohli by byť kvôli tomu veľké žaloby. Tak jedine knižnou formou sa dá poskladať mozaika z menších dôkazov, z porovnávania faktov, ktorá jedine ako celok je naozaj presvedčivá.

Vydanie knihy vám zamietli. Myslíte si, že aj v inej krajine by sa súd zachoval rovnako?
(Smiech). To závisí od toho, či aj v iných krajinách sú ľudia skorumpovaní. Ja si myslím, že je to všade možné. Absurdnosťou je, že súd zamietol knihu, pretože podľa neho znamenala neprípustný zásah do práv pána Haščáka. Ten však knihu nečítal, tak neviem ako to mohol takto posúdiť. Ja môžem povedať, že to nie je zásah, pretože som to písal v čase, keď Gorila nebola na internete, a ani som nikoho nemenoval. Skôr som to napísal ako príbeh. Teda obavy pána Haščáka vôbec nie sú na mieste a sú absolútne nelogické.

„Takéto šikanovanie sa už nenosí.“

V úvode vašej knihy opisujete, ako vás v začiatkoch novinárskej kariéry prepadli. Myslíte si, že sa vám tým niekto snažil naznačiť, aby ste dali ruky preč od investigatívnej žurnalistiky?
To bol mečiarizmus, teda úplne iná doba. Ako jeden z mnohých novinárov som písal kritické články voči Mečiarovi. Vtedy si mysleli, že sa ako človek, ktorý tu nemá žiadne zázemie zľaknem a utečiem naspäť do Kanady. Zámerom bolo, aby to videli ostatní novinári a chápali to ako lekciu. Ale nemôžem vylúčiť, že to bolo aj obyčajné prepadnutie. A ani ma to už veľmi nezaujíma. Beriem to ako dobrý úvod pre knihu, keď sa niekto opýta, prečo sa ja, ako Kanaďan, púšťam do takýchto vecí. Chcel som tým povedať, že aj ja som súčasť všetkého, čo sa tu deje a nie je mi to jedno.

Pracujete aj na písaní ďalších kníh, prípadne na pokračovaní Gaunerov?
Jasné. (Smiech). To, že ma Penta zažalovala, mimochodom tá žaloba má päťsto strán, ma ešte viac presvedčilo písať knihu o Pente. Jednoducho takéto šikanovanie sa nenosí. Pôvodne som chcel písať knihu o podsvetí na Slovensku, pretože to, čo na Slovensku zatiaľ vyšlo nestojí za nič. Písali to novinári, ktorí len zbierali články čo sami nepísali a tých ľudí vôbec nepoznali. A ja ako novinár, ktorý tých ľudí poznám, si myslím, že by bolo fajn venovať sa tomu, ako to tu naozaj funguje.

Je známe, že sa aktívne zapájate do protestov v rámci Gorily. Môžu podľa vás priniesť pozitívnu zmenu v politickom systéme?
Teraz už veľmi nie. Skupina ľudí, ktorí to organizovali sú úplne nemožní a majú zmätený pohľad na svet. A keďže ako prví vybehli do ulíc a protestovali, stali sa lídrami, ale zároveň nevedeli nič ponúknuť. Nemali žiadnu víziu ako ďalej, stále sa menili požiadavky a nezaujímali ich potreby obyčajných ľudí. Išlo im len o ich politickú agendu. Je to hotová katastrofa. Ja som tam skôr išiel preto, lebo som sa bál, že ak tam budú iba oni, tak tam nebude žiadny človek s normálnym názorom. A teda potenciál protestov sa stratil, pretože je samozrejmé, že ľudia nebudú sledovať skupinu čarodejníkov a veštíc, ktorí presadzujú len svoju agendu.

„Som súčasťou všetkého čo sa tu deje a nie je mi to jedno.“

Nedá sa teda takto vybojovať zmena k lepšiemu?
Protestmi samými áno. Ľudia mali hnev a frustráciu v sebe tak dlho, že už to potrebovalo nejaký ventil a to je práve ono. Desať tisíc ľudí na ulici som nevidel od mečiarových čias pred desiatimi až pätnástimi rokmi. Už bol najvyšší čas. Zároveň ma však mrzí, že ľudia, ktorí to vedú, nevedia viac ponúknuť. Obávam sa, že tieto protesty skončia predčasne, i keď potenciál tam stále je.

Aliancia Fair-Play vyzýva ľudí, aby vám posielali peniaze na ďalšie monitorovanie spomínanej kauzy. Aké sú ohlasy verejnosti?
Je to nápad šitý horúcou ihlou. Reakcie boli aj negatívne, aj pozitívne. Zatiaľ ľudia poslali okolo pätnásť tisíc eur, čo je strašne veľa peňazí. Myslím si však, že to je veľmi zle chápané, pretože ja nie som v pozícií posledného chudáka, ktorý musí prosiť ľudí o peniaze. Ak ste novinár na voľnej nohe a nemáte pravidelný príjem, skôr či neskôr musíte ísť robiť niečo iné. A ja učím na vysokej škole a pracujem na projekte, kde zahraničná spoločnosť chce kúpiť slovenskú a angažujú ma, aby som napísal o tom, kto sú tí ľudia v tej spoločnosti, čo majú za ušami, atď. To je pomerne dobre zaplatené, ale nie je to novinárčina. A tak Zuzanu Wienk, napadla takáto možnosť, ako sa ľudia sami môžu stať mojím zamestnávateľom. Pri tejto sume sa môžem minimálne ďalších šesť mesiacov venovať kauze a vytvoriť webovú stránku. Je to veľmi príjemné prekvapenie, ako sa ľudia zachovali, i keď je to zatiaľ len na začiatku. Musím vymyslieť, čo budem s týmito peniazmi robiť a predložiť ľuďom zúčtovanie týchto peňazí. Ale to sa dúfam, časom vyrieši.

]]> https://www.attelier.sk/nicholson-potencial-protestov-sa-stratil/feed/ 0