Už v siedmej triede na základnej škole som prepadla tunelom čítania a objavila som sa v nekonečnom množstve krajín zázrakov. S každou prečítanou knihou som sa ocitla na inom mieste. Môj biely zajac bola učiteľka etickej náuky, ktorá nám povedala, že nemať čas na čítanie je len výhovorka.

Na čaji s klobúčnikom som vždy sedela s niekým iným. Raz to bol Gandalf a spoločenstvo prsteňa z knižnej série Pán prsteňov inokedy zas Theodore a Violet z knihy Všetky skvelé miesta. Nemala som jeden výhradne obľúbený žáner. Čítala som celé spektrum kníh. 

Jedného dňa ako dvanásťročná som prechádzala kníhkupectvom a zaujala ma hrubá čierna kniha. Jej obálka mi bola známa, narazila som na ňu už kdesi na internete. Vzala som ju z poličky a prelistovala. Na poslednej strane bolo napísané, že ide o príbeh, ktorý bol pôvodne publikovaný na stránke Wattpad. Tam som si predsa zapisovala aj ja výplody mojej imaginácie. A zrazu som mohla obdivovať niekoho, komu odtiaľ vyšla hmotná kniha. Viac som nepotrebovala, vedela som, že si ju musím prečítať. A tak After bozk so mnou odišiel domov.

Čo by mohlo byť zlé na príbehu o zodpovednej vysokoškolskej študentke Tesse, ktorá má dokonalý život a stretne záhadného a drzého chlapca? Čaj s Tessou a Hardinom sa začal nevinne. Prvotný opis hlavnej hrdinky mi pripomínal mňa. Tiež som bola poctivá študentka, čo rada číta a má trochu prísnu mamu. Námet dobrého dievčaťa a zlého chlapca bol zvláštnym spôsobom lákavý. No čaj sa zmenil na trojitú vodku s džúsom na párty.

Rodičia nič netušia

Nikdy som nemala s mamou rozhovor o včeličkách, žihadielkach a kvietkoch. Po tejto knihe som ho už ani nepotrebovala. Všetky sexuálne scény boli kvetnato a podrobne opísané. Ak by moja mama vedela, čo čítam, určite by mi ju nedovolila ani len kúpiť. Rodičia sa často tešia, keď ich deti trávia čas pri knihách. Obsahu však už nevenujú pozornosť. Pri After bozk dokonca ani obálka ničomu extra sexuálnemu nenasvedčovala a označenie vhodného veku nikde nebolo. Všetko sa zdalo byť v poriadku. 

Keď som si prišla do knižnice po tretie pokračovanie, knihovníčka sa na chvíľu pozastavila. Párkrát vymenila pohľad medzi mnou a knihou, po ktorú som prišla. Hneď ma oblial pot a do tváre sa mi nahrnula červeň. Opýtala sa, koľko mám rokov. Mala som trinásť. Knihu mi síce vypožičala, no ako jediná sa aspoň pozastavila.

Knižná séria After nie je jediná, ktorá klame vzhľadom. Popularita smut kníh, teda porna v písanej podobe, a ich zlé radenie na poličkách nie je nič výnimočné. Ak kniha neobsahuje smut, čitatelia o ňu strácajú záujem. Veľký vplyv na tomto trende má práve booktok. Každý akoby čítal len Štvrté krídlo alebo sériu ACOTAR. Predsa temný Rhys je (mokrým) snom nejednej romantasy nadšenkyne. Nebudem klamať, no tiež by som mu navarila polievku ako Feyra.

V knihách sa šíri písané porno

Mladé dievčatá sa jednoducho dokážu dostať k sexuálnemu obsahu v knihách. U mňa to príbehom After neskončilo. Niežeby boli smut knihy jediné, ktoré som čítala a čítam, to nie, ale ani sa im nevyhýbam. Niekedy som na ne narazila náhodou, keďže označenie veku by som hľadala len márne. A pritom čítanie smut kníh môže mať na nás vplyv ako porno – stimulujú systém odmien a produkciu dopamínu. Závislosť sa vytvorí veľmi ľahko, pričom môže dôjsť k otupeniu prežívania skutočnej intimity. Rozdiel však je, že knihy často kladú dôraz na emócie a vzťahy, čím sa vytráca mechanickosť ako v porne. 

Nevidím problém v čítaní smut kníh, ale s mierou. Majú svoje výhody. Môžu pomôcť lepšie pochopiť vlastné túžby a emócie. S tým súvisí aj zvýšenie intimity vo vzťahu a, samozrejme, únik do fiktívneho sveta. Smut ale zvyčajne neodráža reálny svet. Dokáže v nás otvoriť očakávania, ktoré sú pomerne ťažko zlučiteľné s realitou. V krajine, kde sú všetci blázni, si môžeme dovoliť na chvíľu podľahnúť čaru fiktívnych svetov. Nemali by sme však pri každej možnej príležitosti utekať za bielym zajacom. A keď už, zostaňme nohami na zemi, frustrácia z reality nikomu nepomôže.

Mnohí čitatelia nariekajú, že sú všetky knihy rovnaké. No sú to práve oni, ktorí po podobných knihách opäť siahajú. Zápletky v týchto dielach sa často stávajú nudnými a otravnými a veľmi rýchlo nadobudnete pocit, akoby ste už každú knihu prečítali. Aj napriek spomenutým negatívam sú však knihy s klišé zápletkami prekvapujúco stále mimoriadne čítané a vyhľadávané.

1. Ľúbostný trojuholník

Veľmi obľúbený a využívaný je motív ľúbostného trojuholníka. Dvaja hrdinovia, zvyčajne absolútne odlišní, sa zaľúbia do hlavnej hrdinky. A, hlavná hrdinka, samozrejme, do oboch. V príbehu dochádza k strastiplnému vyberaniu partnera a nelogickým situáciám, pričom je vám od začiatku zvyčajne jasné, kto bude vyvoleným chrabrým rytierom. Ľúbostný trojuholník sa dá urobiť aj dobre, na to však musí byť predovšetkým uveriteľný. Dosiahnuť sa dá napríklad hlbokým emocionálnym spojením medzi hlavnými postavami.

2. Dobré dievča a zlý chlapec

Medzi mladými dievčatami je populárny motív dobrého dievčaťa a zlého chlapca. Postup je jednoduchý. Hlavná hrdinka sa zlého chlapca pokúsi zmeniť. Pri tom sa niekoľkokrát popáli, a keď to vyzerá, že sa už-už vzdá, nie je to tak. Náš vagabund sa zmenil a pochopil o čom láska skutočne je.

Avšak, je tam menší háčik. Ten, kto sa nechce zmeniť, sa nezmení. Nech by sa naše dobré dievča aj na hlavu postavilo. Ďalší háčik je v tom, že v skutočnosti ani nie je naozaj zlý. Kožená bunda, dievčatá omotané okolo prsta, zlé známky, pouličné bitky a tak ďalej. Tak zvyčajne vyzerá profil tohto typu hrdinu. V skutočnom svete nič lichotivé. Pokiaľ hlavná hrdinka postráda sebaúctu, my nemusíme.

3. Tragická výnimočnosť hlavného hrdinu – chýbajúci, alebo tyranský rodič

To, že hlavná postava nemá jedného, prípadne oboch rodičov, z nej ešte nerobí dobrú a výnimočnú postavu. Najmä ak rodič absentuje v každej tretej knihe a autor použil klišé len preto, aby sme postavu ľutovali.

Ďalším tradičným klišé motívom býva rodič-tyran, využívaný ako zámienka pre problémové správanie hrdinu. Ide ruka v ruke s už vyššie spomínaným zlým chlapcom, ktorý odmieta lásku a nemá akýkoľvek rešpekt. Človek, ktorý niečo podobné nezažil, nedokáže tak úplne zachytiť autentickosť skutočnosti. Preto je pri písaní obdobných námetov potrebná opatrnosť.

4. Mary Sue postava

Už ste sa stretli s príliš dokonalou postavou? Ak je k hlavnej hrdinke každý nadmieru dobrý, každý ju miluje a má rád, každý muž, ktorého stretne, sa do nej zamiluje aj bez akejkoľvek chémie, ide o Mary Sue postavu. Najmenej odpustiteľné klišé, pretože pokiaľ chceme vytvoriť autentickú postavu, nemôže byť bezchybná. Každý z nás má svoje dobré a zlé stránky a treba ich zachovať aj vo fikciách. Zároveň netreba z hlavnej hrdinky urobiť totálne neschopnú a hlúpu osobu. Nájsť balans je najoptimálnejšou možnosťou.

5. The Chosen One alebo aj vyvolený

Osud sveta je na pleciach jednej jedinej postavy. Ak zlyhá, je zatratená celá spoločnosť. A predsa, komu inému zveriť osud sveta, keď nie tínedžerovi, ktorý sa len nedávno dozvedel o svojom osude a proroctve? Ak by to takto fungovalo aj v skutočnosti, ďaleko by sme sa s našou civilizácou zrejme nedostali.

Toto klišé súvisí s motívom straty pamäte, kedy hlavná postava postupne spätne získava spomienky z minulosti. Samozrejme, nezničiteľnosť a neporaziteľnosť si náš vyvolený nesie v batôžteku svojej výnimočnosti. Hodnoverný príbeh potrebuje uveriteľné postavy a zápletky. Zvyčajne chýbajú akékoľvek limity a hranice, ktoré v skutočnosti treba vztýčiť.

6. Biela farba = dobro, čierna farba = zlo

Prvé fantasy príbehy priniesli akési nepísané pravidlo delenia farieb. Všetky záporné postavy majú odevy tmavých farieb a kladné presný opak. Takéto delenie je veľmi ľahké, avšak aj celkom problematické. Ak by postavy neboli typizované, vzniklo by množstvo príležitostí pre nečakané zvraty v deji. Temnota sa nemusí vždy spájať len s tmavými farbami.

7. Random romanca, ktorá zatieni príbeh

Kniha, ktorá nepatrí do romantického žánru, by nemala byť postavená na romanci hlavných hrdinov. Neznamená to, že romantickú linku nesmie obsahovať, no mala by byť len sekundárnym dejovým zvratom. Taktiež by sa nemala zjaviť z ničoho nič, keď už nevieme, čo s príbehom ďalej. Vtedy pôsobí umelo a do celkového príbehu nijako nezapadá. Záleží hlavne od vybraného žánru, jeho spracovania a našej schopnosti pohrať sa so zápletkou.

Pri tvorbe článku sme oslovili na pomoc novinárku a knižnú recenzentku Alexandru Jurišovú, píšucu pre Denník SME, .týždeň či Glosoláliu. Pomohla nám zostaviť rebríček kníh a poskytla odborný náhľad, čo v konkrétnych knihách nájdeme a prečo sú pre čitateľa dôležité.

1. Všetci mocní Kremľa

Je dokonalá ukážka reportážnej literatúry, v ktorej autor Michail Zygar podáva komplexný obraz o moci Vladimíra Putina. Postupuje na princípe príčina-dôsledok a nezameriava sa len na samostatného Putina, ale venuje sa taktiež aj okoliu, ktoré ovplyvňovalo jeho rozhodnutia. V publikácií nájde čitateľ aj viacero káuz, ktoré sa za posledné roky udiali.

Kniha je nabitá informáciami, kvôli čomu môže dôjsť k nepochopeniu všetkých dôležitých súvislostí a vzťahov, dôsledkom čoho sa môže čitateľ ľahko stratiť. Všetkých mocných Kremľa odporúčame najmä ľuďom, ktorí sa chcú dozvedieť viac o súčasnej svetovej politickej situácii.

„467 strán o Putinovi, o jeho nástupe k moci od samého začiatku, o všetkých jeho pätolízačoch, nepriateľoch i priateľoch, o nenávisti k USA, o vojne na Ukrajine, o zradách a spojenectvách,” vysvetľuje Alexandra Jurišová.

Táto kniha je perla medzi učebnicami o mechanizme ruskej moci. Publikácia sa dá kúpiť na Martinuse, Panta Rhei, ArtForum alebo prečítať ako E-kniha. Vydavateľom je Absynt.

2. Cesta do neslobody – Rusko, Európa, Amerika

Predstavuje mrazivú analýzu geopolitickej situácie 21. storočia odohrávajúcu sa pred našimi očami. Autorom je Timothy Snyder, ktorý sa zaoberá hlavne dejinami strednej a východnej Európy. Snyder píše, ako po skončení studenej vojny prišli Putinovi vhod fašistické myšlienky na ospravedlnenie oligarchov.

Cesta do neslobody je určená najmä pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o spoločenské a politické dianie. Ale ak ste doteraz nečítali nič o súčasných dejinách “Putinovho” Ruska, pravdepodobne vás zaujmú strany o ceste Putina k moci.

Snyder v diele odhaľuje skutočnú povahu hrozieb ako nárast populizmu, britské hlasovanie za vystúpenie z Európskej únie, či dôsledky zvolenia Donalda Trumpa pre demokraciu a vládu zákona.

Kniha sa dá zakúpiť na Martinuse či v Panta Rhei. Vydavateľom publikácie je Premedia.

3. Donbas – Svadobný apartmán v hoteli Vojna

Mrazivá reportáž slovenského novinára Tomáša Forróa je svedectvom z miesta konfliktu, ktorý je bližšie ako sa zdá. Autor na východe Ukrajiny, na oboch frontoch, zachytil mnoho životných príbehov. Kľúčové sú postavy ako gruzínsky vojak Mamuka, separatista Juraj a civilistka Líza z Luhanska. Už pri tomto delení je vidieť snahu o nezaujatý pohľad, nakoľko sú zastúpené obe strany konfliktu.

Vojnový reportér sa v diele Donbas snaží pochopiť a opísať príčiny, priebeh a aktuálny stav konfliktu na území Donbasu, zahŕňajúcom Doneckú a Luhanskú oblasť na Ukrajine.

Forró odmietal byť súčasťou ruskej propagandy. Dokázal niečo, čo sa žiadnemu inému novinárovi na Slovensku doteraz nepodarilo – získal si dôveru ľudí na oboch stranách vojnového konfliktu na Ukrajine.

„Kniha Donbas je povinné čítanie pre všetkých, ktorí stále nechápu, čo sa dialo, deje a ešte len bude diať,” dodáva Alexandra Jurišová. Zakúpiť sa dá na Martinuse, Panta Rhei, Alze alebo vypočuť ako audio kniha. Vydavateľom je N Press.

4. Natašin tanec

Je jedna z najhrubších kníh o kultúrnej histórií Ruska, ktorá miestami vyvoláva falošný dojem pozitivity, keďže čítanie o umení a kultúre akéhokoľvek národa v sebe väčšinou nesie dávku pokoja.

Názov Natašin tanec pochádza zo scény Vojna a mier Tolstého, kde aristokratická mladá Nataša Rostovová cíti nutkanie tancovať kvôli sedliackej hudbe, ktorú počuje. Autor Orlando Figes si zvolil tento obraz ako metaforu, že ruský zmysel pre identitu je stelesnený v jeho kultúre ako v žiadnej inej.

Dielo ponúka zrozumiteľný a zasvätený výklad prepojenosti ruskej histórie, politiky, spoločnosti i geografie s kultúrou. Figes preplieta veľké diela svetového umenia s ruskou ľudovou výšivkou, ľudovými piesňami, maľovaním ikon a každodenným životom.

Kniha sa dá kúpiť na Martinuse, ArtForum, aj ako E-kniha. Vydavateľom publikácie je Premedia.

5. Rusko, Ukrajina a my

Ako už samotný názov knihy naznačuje, hlavným cieľom publikácie je priblížiť čitateľovi cez rozhovory tému, ktorá je viac než aktuálna a do značnej miery polarizuje názory v súčasnej spoločnosti. Otázky kladie Tomáš Gális, editor a komentátor Denníka N. Odpovede mu poskytuje riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Alexander Duleba.

V knižnom rozhovore Rusko, Ukrajina a my sa nachádzajú témy ako dejiny, migračné vlny, vznik a fungovanie štátov. „Nie som fanúšičkou rozhovorov, ale Duleba je Duleba. Navyše Tomáš Gális sa skvelo pýta, a to nielen na Rusko a Ukrajinu, ale aj na iné postsovietske štáty,” vysvetľuje Jurišová.

Duleba sa týmto témam venuje dlho a systematicky, dobre pozná Ukrajinu a Rusko a čerpá informácie z relevantných zdrojov. Kniha sa dá zakúpiť na Martinuse, Panta Rhei, aj ako E-kniha. Vydavateľom je Premedia.

6. Musíme si pohovoriť o Putinovi

Kniha Marka Galeottiho je často označovaná za politický šlabikár pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť viac o motívoch najmocnejšieho muža Ruska. Hneď na začiatku sa v spoločnom dialógu s autorom Galeottim dozvedáme prečo treba o tomto nebezpečnom vládcovi vôbec hovoriť. Potom vás už len nechá premýšľať nad jeho silou a nad tým, či je skutočne taký mocný, ako sa javí.

Autor poukazuje, že je dôležité pýtať sa viac na to ako, než prečo a v čom konkrétne sa Západ a zvyšok sveta v Putinovi mýlil. U nás sa kniha Musíme si pohovoriť o Putinovi dostala do distribúcie v roku 2019 vďaka prekladu Petra Tkačenka. Vydavateľom je Ikar.

Galeotti odhaľuje muža skrytého za mýtmi, demaskuje najzásadnejšie omyly o Putinovi a vysvetľuje, ako môžeme dešifrovať jeho motiváciu a ďalšie kroky. Takisto sa pri vykresľovaní Putinových prvých rokov v KGB opiera o nové ruské zdroje a nikdy nezverejnené svedectvá.

Kniha sa dá kúpiť na Panta Rhei, Megaknihy, ale aj ako E-kniha na Martinuse.

Dá sa povedať, že streamovacie služby sú hrdinovia našich dnešných dní. Počas pandémie nás zabavili starými dobrými seriálmi a filmami alebo absolútnymi novinkami. Za niekoľko drobných mesačne a po pár klikoch si môžeme dopriať stovky hodín obsahu. V prvej časti článku sa pozrieme na dvoch gigantov, a to Netflix a HBO Go.

Netflix

Pre Netflix bol tento rok rozhodne prekvapením, už len za prvé tri mesiace roku 2020 zaznamenal 15,8 milióna nových registrácií. Ich počet na jar vzrástol o ďalších 10 miliónov. Ako však riaditelia platformy predpokladali, uvoľňovanie opatrení počas letných mesiacov ďalšie zvyšovanie počtu používateľov spomalilo.

Počas leta sa na Netflixe zaregistrovalo iba 2,2 milióna nováčikov, čo prekvapilo aj analytikov. Tí totiž predpokladali najhlbší možný prepad na 3,9 milióna nových registrácií. Streamovacia služba očakáva, že do konca roka dosiahnu nárast o ďalších 6 miliónov.

Netflix je populárny najmä pre široký výber vlastných alebo zahraničných seriálov a filmov. Nájsť v ňom môžete aj české či slovenské filmy, ako napríklad Sviňu, film z politického prostredia podľa knižnej predlohy od Arpáda Szoltésza.

Toto sú najsledovanejšie filmy a seriály na Netflixe medzi Slovákmi

365 dní: Vzrušujúci príbeh medzi Poľkou Laurou a Massimom je sfilmovaný podľa knihy od autorky Blanky Lipińskej. Zachytáva romantický príbeh medzi hlavnými hrdinami, ktorí majú medzi sebou sexuálne napätie. Mnohí diváci považujú film za európsku verziu Päťdesiatich odtieňov sivej. Iní ho zas vnímajú ako dôkaz toho, že poľská kinematografia je niekde úplne inde.

Kissing Booth 2: Druhá časť teenagerskej romantickej komédie zožala rovnako veľa úspechu ako tá prvá. Pozitívne hodnotenia pripisujeme rozkošnej nevinnosti a prirodzenosti hlavnej herečky Joey King. O vysoké umiestnenie na priečkach sa určite postaral aj príbeh, ktorý zobrazuje dilemu v láske a tiež v rozhodovaní sa o budúcnosti po strednej škole. Oddychový film vám určite spríjemní dlhé večery doma.

Dark Desire: Vášeň má na Netflixe bezpochyby veľké publikum. Potvrdzuje to aj obľúbenosť erotickej kriminálky Dark Desire (Temná túžba). Hlavní hrdinovia seriálu si spolu aj napriek forenznému vyšetrovaniu doslova užívajú.

The Umbrella Academy: To, že diváci majú radi superhrdinov, nie je žiadnym tajomstvom. Mnohí sa iste už nevedeli dočkať druhej série príbehu o nie úplne ideálnej rodine superhrdinov. V druhej sérii The Umbrella Academy sa divák ocitne v 70. rokoch, kde sa zúčastní snahy zabrániť Kennedyho vražde. Podarí sa to?

Medzi ďalšie obľúbené filmy patrí Work it a Project Power. Zo seriálov sú to Cursed, World’s Most Wanted či Money Heist. Ak vás nič z našich tipov nenadchlo, nezúfajte. Určite si niečo vyhliadnete napríklad v našom článku o nedocenených seriáloch na Netflixe.

HBO GO

Ak máte pocit, že ste už vyčerpali všetko dobré, čo Netflix ponúka, skúste HBO Go.  Vo svojom portfóliu má veľký výber filmov a seriálov z dielne HBO a Warner Brothers.

Streamovacia spoločnosť sa počas prvej vlny pandémie zaslúžila o 1,7 milióna nových používateľov a doteraz jej celkovo pribudlo 4,1 miliónov nováčikov. To, že sú čísla oproti gigantovi zmienenému vyššie menšie, však určite nie sú znamením, že HBO Go ponúka menej kvalitné seriály či filmy.

Toto sú tie najsledovanejšie filmy a seriály na HBO GO

Volanie Divočiny: Adaptácia legendárneho diela od Jacka Londona nás vracia naspäť do detských čias a nanovo nás zoznamuje s príbehom psa Bucka, ktorý po únose musí nájsť cestu späť k svojmu majiteľovi.

Králik Jojo: Režisér Taika Waititi vložil do filmu o druhej svetovej vojne dokonalý humor. Vďaka tomu je emočne ťažký príbeh oveľa ľahšie stráviteľný, a to aj bez akéhokoľvek zľahčovania vtedajšej situácie. Snímka ukazuje obyčajný život malého chlapca Joja v období vojny. Zvrat nastane, keď zistí, že jeho mama na povale ukrýva židovské dievča. Jojovi v tejto náročnej situácii radí jeho imaginárny priateľ Adolf Hitler.

https://youtu.be/jSHMaOtK3Mo

Raised by wolves: Seriál, na ktorom sa podieľal legendárny Ridley Scott, ovládol rebríčky, a to oprávnene. Príbeh, ktorý sa dnes dá opísať ako klasické science-fiction, nenechá diváka ani na chvíľu vydýchnuť.

Lovecraft Country: Vyslúžil si mnoho pozitívnych i negatívnych ohlasov. Príbeh vznikol podľa knižnej predlohy s rovnakým názvom od autora Matta Ruffa. Jeho zhliadnutie za pokus určite stojí.

K ďalším najviac sledovaným filmom patria aj Le Mans ’66, Paradise Hills či Chata. Ku kvalitným seriálom v ponuke HBO patria Manifest, Eufória a Hra o Tróny.

Knižný priemysel

Mnohé vydavateľstvá posúvali svoje edičné plány a presúvali vydania titulov na jeseň alebo až na rok 2021. Môžeme tvrdiť, že pandémia zasiahla aj knižný priemysel. „Dobré je, že drvivá väčšina kníhkupectiev funguje. Takže trh tento rok môže byť „iba“ zlý,” povedal Vladimír Michal z vydavateľstva Artforum pre Forbes.

K pozitívam určite patrí napríklad zvýšený predaj elektronických kníh, ktoré sú nielen lacnejšie, ale po ich kúpe nemusíme čakať na doručenie – máme ich hneď u seba.

Tieto tituly sú v rebríčku najpredávanejších kníh na Martinuse

Vlastnou Hlavou a Vlastnou Hlavou 2: Knihy od Mareka Vagoviča, investigatívneho novinára, ktorý sa dlhodobo venuje Ficovi a slovenskej mafii, si svoje miesto v TOP 100 držia už vyše 390 dní. Vagovič je aj spoluautorom knihy Umlčaní, ktorá obsahuje výpovede rodiny a priateľov zavraždeného Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Vlastnou hlavou ponúka náhľad do zákulisia Smeru prostredníctvom výpovedí ochranných zložiek a ľudí z okolia Róberta Fica.

V tieni: Dominik Dán je autor, ktorého zrejme netreba nikomu predstavovať. Svojimi strhujúcimi kriminálkami čitateľov prekvapuje nejeden rok. V tieni je už 31. diel série o detektívovi Krauzovi a podľa odozvy čitateľov príbeh stále nestráca na zaujímavosti.

Gauč alebo šťastie: Knihu napísal Maroš Molnár, známy z relácie Extrémne premeny. Pomáha v nej ľuďom s nadváhou zmeniť svoj životný štýl a namotivovať ich na zdravú životnú cestu. Titul predstavuje zbierku rád a taktiež je zdrojom motivácie pre všetkých nespokojných domasedov.

Hry a konzoly

Od 16. do 22. marca sa celosvetovo predalo 4,6 miliónov hier. Celkovo ide o 63 percentný nárast predaja oproti predchádzajúcemu týždňu. Tento nárast pripisujeme aj vydaniu dlho očakávaných hier, ako napríklad Animal Crossing: The Horizons pre Nintendo Switch a hry DOOM Eternal.

Podľa štatistík na statista sa počas marca zdvihol predaj digitálnych hier o 53 %, nákup spoločenských hier o 82 % a nákup konzol o 155 %. Ľudia kvôli tráveniu času doma siahali práve po hrách, ktoré odvrátili pozornosť od kritickej situácie vo svete.

Na e-shope Alza sú najpredávanejšími hernými konzolami X box series X, ku ktorému si hráči na hernom obchode Brloh.sk najviac kupujú tituly Fifa 21, Mafia Trilogy a Mafia Definitive Edition. Ďalšou obľúbenou konzolou je Nintendo Switch. Podľa Brlohu sa naň najviac predáva už vyššie spomínaný Animal Crossing: The Horizons, Super Mario 3D All-Stars a Ring Fit Adventure. Pre novinku  PlayStation 5 patria medzi najpredávanejšie hry Fifa 21, NHL 21 a Marvel’s Spider-Man: Miles Morales.

Ľudia, ktorí niečo zmenili, niečomu napomohli alebo o niečom dokázali ostatných presvedčiť či už v dobrom, alebo v zlom slova zmysle. Práve o nich som sa rozhodla čítať a verte mi, že som nebola sklamaná. Aj keď možno nie ste obľúbencami tohto žánru, nasledujúcich päť životopisov rozhodne stojí za prečítanie.

Irving Stone: Smäd po živote

Keď som si túto knihu kupovala, predavačka sa pozrela najskôr na ňu, potom na mňa a napokon sa spýtala: „Ste si istá, že ju chcete? Vraj je dosť ťažká na čítanie.“ Napriek varovaniu som ju ale kúpila. Veľmi milo ma prekvapilo, ako jednoducho a rýchlo som sa cez ňu dokázala „prelúskať“. Príbeh o ryšavom umelcovi, ktorý celý život netúžil po ničom inom ako po pochopení a akceptovaní druhými, si udržal moju pozornosť od pochmúrneho začiatku až do smutného konca.

Autor približuje čitateľovi život Vincenta van Gogha na základe jeho obrazov, korešpondencie a spomienok iných. Postupne nás prevádza cez jednotlivé obdobia umelcovho života. Od kázania v baníckej dedinke Borinage, život s prostitútkou v Haagu, stretnutie s uznávanými umelcami v Paríži, bývanie v ústavu Saint Rémy až po jeho skon v Auvers.

Vincent si prešiel mnohým. Pohŕdali ním, ponižovali ho, zlomili mu srdce, považovali ho za blázna. Napriek tomu sa celý život usiloval zlepšovať v tom, v čom ako jedinom videl skutočný zmysel svojej existencie – v umení. „Vincent už netúžil po úspechu. Pracoval, lebo musel, lebo pri práci toľko netrpel, lebo ho rozptyľovala. Zaobišiel sa bez ženy, bez domova a detí; zaobišiel sa aj bez lásky, priateľstva a zdravia; zaobišiel sa aj bez Boha. No nemohol žiť bez čohosi, čo bolo väčšie ako on sám, čo mu bolo životom – bez sily a schopnosti tvoriť,” opisuje Irving.

Vincent už netúžil po úspechu. Pracoval, lebo musel, lebo pri práci toľko netrpel, lebo ho rozptyľovala.

Autor životopisu vás majstrovsky vtiahne do príbehu, o ktorom ste si ani nemysleli, že ho budete chcieť počuť. Van Gogh, muž so srdcom skutočného umelca, si zaslúži zostať v našom povedomí nielen ako ten, čo si odrezal ucho, ale ako človek, ktorý napriek všetkým prekážkam šiel za svojím snom. A hoci za svoj život neovplyvnil veľa ľudí, po jeho smrti už o tom nemožno pochybovať.

Michelle Obamová: Môj príbeh

Ďalší typ z môjho výberu životopisov je iný – je to jediná autobiografia. Michelle bola pre mňa vždy iba manželkou bývalého amerického prezidenta. Po prečítaní tejto knihy si ale myslím, že si zaslúži oveľa viac pozornosti. Napriek pomerom, z akých pochádza, vyštudovala Harvard a zamestnala sa v právnickej firme, kde stretla svojho manžela Baracka Obamu. Podporovala ho v politických ambíciách, vychovávala s ním dve dcéry a sama rozbehla viacero projektov na pomoc iným. Nebola obyčajnou figúrkou na šachovnici. Ona ten šach naozaj hrala a povedala by som, že excelentne.

Samotná kniha je rozdelená na tri časti. Moja cesta popisuje, ako sa Michelle narodila do chudobnejšej rodiny v South Side v Chicagu. Jej milujúci rodičia robili všetko preto, aby s bratom Craigom získali vzdelanie. Sama to však kvôli farbe pleti nemala jednoduché: „Nemám na to. Boli to pochybnosti vyplývajúce z toho, odkiaľ pochádzam a čo si o sebe myslím. Boli ako zhubný nádor, pri ktorom hrozí, že sa začne šíriť, až kým nenájdem spôsob, ako ho zastaviť.” Po úspešnom ukončení štúdia mala našliapnuté na slušnú kariéru. Stretla ale Baracka a celý svet sa jej obrátil hore nohami.

V druhej časti Naša cesta spoznávame okolnosti ich zoznámenia i Baracka samotného. Michelle ho prirovnáva k jednorožcovi, pretože bol podľa nej tak nevšedný, až sa jej ani nezdal skutočný. Opisuje jeho cestu k prezidentskému kreslu, všetky atribúty i odriekania spojené s kampaňami a aj to, koľko času a vytrvalosti si to vyžadovalo.

Nemám na to. Boli to pochybnosti vyplývajúce z toho, odkiaľ pochádzam a čo si o sebe myslím.

V poslednej časti Cesta pokračuje sa dostávame do Bieleho domu. Dozvedáme sa o živote v ňom, o povinnostiach prezidenta i prvej dámy. Michelle rozpráva o projektoch, ktorým sa začala venovať. Pomoc vojnovým veteránom, podpora vzdelávania mladých dievčat po celom svete a boj za rovnoprávnosť znevýhodnených skupín. Využila svoje postavenie, aby niečo zmenila. Tomu sa hovorí inšpiratívna žena!

Gerald L. Posner, John Ware: Mengele – Úplný životný príbeh

Kniha obsahuje aj tie najmenšie podrobnosti o živote „anjela smrti“. V dvadsiatich kapitolách sledujú autori krok za krokom jeho púť od nadšeného študenta cez nekompromisného auschwitzského doktora a utečenca pred spravodlivosťou až po cez plece sa obzerajúceho, vystrašeného, chorľavého starého muža.

Dodnes nevieme pochopiť neschopnosť úradov dolapiť ho. Na mieste je aj hnev a rozhorčenie z toho, že za svoje ohavné činy v koncentračnom tábore v Poľsku nebol nikdy potrestaný. „Fakt, že Josef Mengele do dnešného dňa žije na slobode a že nebol nikdy postavený pred súd, z neho robí žijúci symbol holokaustu, ktorý nemôžeme tolerovať. Odpustiť alebo zabudnúť na zločiny Josefa Mengeleho by znamenalo priamo vzdať sa nášho svedomia a našej pamäte,” uvádzajú autori biografie.

Vďaka vplyvným priateľom a kontaktom sa mu pod rôznymi menami darilo ukrývať až do svojej smrti v roku 1979. Na výlete do Bertiogy dostal počas plávania mŕtvicu. Tomu, že je mŕtvy sa však uverilo až po odhalení hrobu a dôkladnej analýze jeho pozostatkov, čo bolo takmer 6 rokov po jeho smrti.

Odpustiť alebo zabudnúť na zločiny Josefa Mengeleho by znamenalo priamo vzdať sa nášho svedomia a našej pamäte.

Nemožno pochybovať o tom, že doktor Mengele zasiahol do života mnohých. Jeho obete, ktoré zneužíval na lekárske experimenty, na neho budú vždy spomínať s hrôzou a opovrhnutím. Faktom však zostáva, že jeho syn Rolf ho nikdy nedokázal skutočne nenávidieť. Rodina ho celý čas na úteku finančne podporovala a ľudia, ktorí ho schovávali sa priznali až po jeho smrti, aj to pod nátlakom. Väčšina z nich totiž odmietala uveriť tomu, že by bol takých zverstiev, z ktorých ho obvinili, naozaj schopný. A možno sa len báli toho, čo by to znamenalo pre ich svedomie.

Lesley-Ann Jonesová: Freddie Mercury – Bohémska rapsódia jedného života

„Vyslov názov Queen a to, čo sa ti vybaví, nie sú štyri rockové hviezdy, ale jedna. Tou hviezdou je Freddie Mercury, okázalo efektný zjav, ktorý sa stal svetovo známym: tesné džínsy zdôrazňujúce jeho urastené svalnaté telo, priliehavé biele tielko, hladko pričesané vlasy a husté fúzy,“ píše Jonesová. Presne takto ho všetci poznáme. Čo sa ale skrýva za starostlivo vybudovaným imidžom? Aký bol v skutočnom živote? Bol rovnaký na pódiu i mimo neho?

Odpovede nájdeme v tejto dosiaľ najkomplexnejšej knihe o kontroverznom spevákovi. Autorkine postrehy a úvahy sú doplnené výpoveďami ľudí, s ktorými sa počas života stretol. Zo Zanzibaru, rodného mesta obyčajného chlapca Farrokha Bulsaru, prichádzame do Londýna. Zoznamujeme sa s ostatnými členmi kapely aj s jeho životnou láskou Mary Austinovou.

Sledujeme pomalú cestu za slávou i cenu, ktorú za ňu zaplatil. Z knihy na mňa doslova až dýchala energia z koncertov a nekonečná radosť fanúšikov, keď sa hudobníci kapely Queen objavili na pódiu. Rovnako z nej vychádzal aj hlboký obdiv a úcta k nadanému umelcovi, ktorý nás opustil v novembri 1991. Ako Lesley-Ann píše, Freddie Mercury bol plný kontrastov – dokázal byť sebavedomý a zároveň neistý, hrubý i láskavý, skromný aj arogantný.

Človek Freddie Mercury odišiel. Ale jeho hlas i legenda žijú v miliónoch bezmenných sŕdc a ich spomienkach.

Khalaf, ktorý pravdepodobne videl viac koncertov Queen ako ktokoľvek iný, ho považuje za mimoriadne pozoruhodnú osobnosť v tom zmysle, že nebol jedným z nás. Bol hviezdou. A keby ňou nemohol byť, tak by prosto neexistoval. Hlavným dôvodom, prečo Freddie robil to, čo robil, je podľa neho to, že nemohol robiť nič iné. Jim Hutton naňho zase spomína ako na neustále tvoriaceho človeka. Ak práve neskladal hudbu alebo nepísal text, tak plánoval. Pokojne aj na mesiace dopredu.

„Hlboké vody túžob Freddieho Mercuryho sú teraz tiché. Už nikdy nevtrhne na scénu, aby okúzlil publikum, vyzdvihol nás do nekonečných, potom prestúpených výšin a prinútil nás visieť na každom jeho pohybe, bradu zdvihnutú v extáze. Človek Freddie Mercury odišiel. Ale jeho hlas i legenda žijú v miliónoch bezmenných sŕdc a ich spomienkach,” píše autorka.

Virginia Vallejová: Pablo Escobar – Nenávidený a milovaný

Sériu životopisov uzatvárame príbehom lásky. Meno slávneho narkobaróna z Medellínu pozná snáď každý. Nikto o ňom však nevedel viac ako autorka tejto knihy, krásna kolumbijská hlásateľka a „milovaná puma“, ako ju on sám nazýval. Obaja boli inteligentní, rozhľadení a dobre informovaní, čo bolo možno dôvodom, prečo sa jej zveroval takmer so všetkým.

Escobar bol schopný predvídať a dôkladne sa pripraviť na obranu či útok, avšak pramálo hľadel na dôsledky svojich činov. Hoci si medzi prostými ľuďmi vybudoval imidž hrdinu, svojím konaním prispieval k úplne inej povesti – pašeráka, vraha, manipulátora.

„Viem len, že som obyčajná, bezmocná žena. Že odteraz mi bude čoraz cudzejší, každým dňom menej môj. Že sa mi bude vzďaľovať, miznúť. Že v ňom bude pud sebazáchovy prebúdzať čoraz väčšiu krutosť, čoraz krvilačnejšiu túžbu po pomste. A že oddnes už vždy bude každý jeho mŕtvy mojím mŕtvym a že mať ich všetkých na svedomí je asi mojím jediným osudom,“ píše Virginia potom, ako Pablo ušiel po vražde ministra spravodlivosti a nechal ju napospas nepriateľom, ktorí sa jej vyhrážali smrťou i znásilnením.

Viem len, že som obyčajná, bezmocná žena. Že odteraz mi bude čoraz cudzejší, každým dňom menej môj.

Lásku k nemu pomaly, ale isto nahrádzala nenávisť, lenže kokaínový kráľ sa z jej života nikdy celkom nevytratil. Či sa skrýval na opačnom konci sveta, trávil čas vo väzení, ktoré si dal sám postaviť, alebo ležal mŕtvy na zemi, celý čas jej dýchal na krk zvieraný strachom.

Pablo Escobar zamiešal osudové karty mnohým. No bola to práve ona, kedysi tak žiadaná a úspešná žena, ktorej život sa po stretnutí s ním otočil o 180 stupňov. Táto kniha vás prevedie neskutočným príbehom nielen o drogách, úplatkoch a vraždách z vypočítavosti, ale aj o odvahe čeliť tomu všetkému z lásky k neobyčajnému mužovi. A takým on rozhodne bol.

Inšpiroval vás aspoň jeden z vyššie uvedených životopisov? Verím, že áno! Ak ste nejakú (auto)biografiu už prečítali, budeme radi, ak sa s nami o tú vašu obľúbenú podelíte. Neváhajte a dajte nám vedieť, ktorí influenceri svojej doby práve podľa vás stoja za prečítanie. Ak by ste nevedeli niektorú knihu zohnať, vyskúšajte Čarovnú poličku.

Povedzme si na rovinu, dostať ocenenie Najlepší slovenský film je ako vyhrať šprint na paralympiáde. Ja, ako zaujatý divák na tribúne, dokážem s kľudom a so záujmom sledovať partičku podivínov, pripravujúcich sa na štart, a popritom si schuti pochutnávať na pukancoch. Číslo 4 vôbec nevie, kde je a číslo 5 je chrbtom otočené k bežeckej dráhe. Práve príprava v sebe ukrýva prísľub niečoho zaujímavého a keď konečne zaznie výstrel z pištole, zisťujem s ostatnými divákmi, že dnes sa toho veľa neudeje. Možno my sme tu tí podivíni, sledujúci partičku kriplov hrať sa na pieskovisku.

Dôverný nepriateľ bol filmom, ktorý v upútavkách sľuboval naozaj veľa. Zaujímavý námet, drámu, akciu. Pamätám si, že práve to bol moment, kedy som začal o našich audiovizuálnych dielach premýšľať trochu inak. Sklamanie bolo, keď film zapadol do radu k ostatným. Keďže tragédia najlepšie podnecuje rozmýšľanie, namiesto bohapustého kritizovania som sa radšej pýtal: Kde sa stala chyba?

Skúste si z fleku spomenúť na jedno slovenské dielo, ktoré vám utkvelo v pamäti. Jednoduché, však? Predpokladám ale, že ide o iný ako filmový formát. Inak mi to nevychádza. Všetko nasvedčuje tomu, že my ako národ nemáme bunky na zachytenie dôveryhodného filmu. Problémom môže byť aj to, že drvivá väčšina hercov sa zameriava na divadlo; ide o sféru, kde hranie naberá úplne iné parametre a nie vždy sa dobre prenesie na plátno. Ďalšou chybičkou krásy môže byť aj to, že peniaze sa musia točiť a režisérom nie je dovolené mrhať čas na zbytočnú prípravu. Charaktery, zápletka, dialógy… všetko je ploché ako Podunajská nížina.

Zvoľte iný prístup

Dostali sa ku mne aj také názory, že som proste náročný, nemyslím si však, že to je pravda. Keď to dokážu zahraniční tvorcovia, prečo nie my? Chcieť od našej produkcie Avengerov by bolo naozaj ako pýtať si od žida zľavu. Navrhnúť dobrú postavu či vierohodný dialóg však nestojí žiadne peniaze, len trochu talentu. V posledných rokoch u nás vznikli filmy, ktoré svojou kvalitou vystupujú zo štandardu. Reč je o Trhline a najnovšej Svini. Ak sa pozriem na tieto filmy bližšie, uvidím jeden neoddeliteľný spoločný znak, vďaka ktorému si zaslúžia chválu, aká sa im dostáva.

Hoci sa s hodnotením nedostala táto dvojica na úplne najvyššie miesto, pozornosť a uznanie divákov si rozhodne získala. Dôvodom, prečo sú tieto dva filmy úspešné, je podľa môjho názoru to, že im ako predloha poslúžila kniha. Rozhodne to nie je v oblasti slovenskej filmárčiny novinkou – už aj v minulosti k nám prišli filmy, berúce si obsah z populárnych diel.

Keď som totiž hovoril, že my ako národ nie sme stvorení na filmový priemysel, nemyslel som to tak, že nevieme vytvoriť pútavý príbeh. Ukazuje sa, že papier a pero je pre nás vhodnou cestou, pretože to, čo nedokážeme na plátne, hravo zvládame na papieri. Svedčí o tom aj naša bohatá literárna história. S uvedením Svine do kín, ktorá bola reakciou na súčasnú politickú situáciu, môžeme len dúfať, že si režiséri všimnú, že čerpať z knižných zdrojov sa naozaj oplatí.

Napísať knihu bol môj sen už odmalička. Ako pätnásťročná som napísala prvú poviedku. Bol to príbeh o dievčati, ktoré sa trápilo pre vyrážku. Malo to vyznieť ironicky a vtedy mi napadlo, že by som to mohla rozpísať do väčšieho útvaru. Avšak po dlhom zvažovaní som sa rozhodla, že prvú knihu napíšem vtedy, keď budem mať niečo zažité, keď emócie dozrejú a keď budem mať príbeh, o ktorom budem presvedčená, že by mal čo povedať čitateľom.

Skutočný zlom nastal v roku 2015 vďaka FMK. Na hodine literárneho praktika sme dostali ako záverečnú úlohu odovzdať poviedku s ľubovoľnou témou. Ja som tú svoju nazvala Poškvrnená a zasadila ju do obdobia Viktoriánskeho Anglicka. Ten príbeh si ma natoľko podmanil, že som si koncom roka sadla za počítač a začala som rozširovať pôvodnú poviedku. 

Napokon sa moje úsilie dočkalo ovocia a v máji tohto roku vyšiel môj debutový román Poškvrnená.

Odkiaľ čerpáš inšpiráciu?

Podnety vnímam úplne všade. Pred rokom som čakala na ortopédii a bol tam jeden starší pán. Povedal len jednu jedinú vetu. Niekomu z prítomných pochválil topánky. V tej chvíli som si pomyslela, že ten muž bol možno kedysi obuvník, pretože o obuvi dokázal hovoriť s toľkým zanietením. Na základe tejto jednej vety som potom napísala 500-stranový román, v ktorom si hlavná postava vytvorila topánkovú definíciu. 

Inšpirujú ma ľudia, hudba a niekedy aj matná spomienka z minulosti.

Aké knihy máš za toto krátke obdobie na svojom konte?

Tento rok vyšiel román Poškvrnená, ktorým som debutovala. Pred niekoľkými týždňami sa v kníhkupectvách objavila kniha Nevidím zlo, ktorá je literárny duet s autorkou Kristínou Ježovičovou. Obe knihy sú celkom odlišné. Kým prvá je historická romanca, ktorá sa snaží poukázať na výnimočnosť a jedinečnosť človeka ako takého, tá druhá je triler. Nevidím zlo rozpráva príbeh jednej rodiny, ktorá síce žije v jednom byte, ale pritom sú si členovia domácnosti navzájom vzdialení. Ukazuje nástrahy toho, čo všetko sa môže stať, ak dostatočne nevidíme a nevšímame si jeden druhého.

Čomu by si sa, okrem písania, chcela v budúcnosti venovať?

Plánujem trochu zbúrať predsudky v oblasti moderovania, takže by som sa rada venovala aj tomuto odvetviu. Tiež ma veľmi láka napísať scenár k filmu. 

Verím, že na živote sú najkrajšie práve momenty prekvapenia a moje hranice sa stále posúvajú. Preto je možné čokoľvek.

Čo považuješ na FMK za najlepšie a čo by si, naopak, zmenila?

Najviac som vďačná za celkovú atmosféru a prístup pedagógov. Od prvého ročníka sú nielen ústretoví, ale dávajú mi pocit, že som plnohodnotným študentom. Ak by som mohla niečo zmeniť, tak by som asi do rozvrhu zapracovala viac praktických predmetov, niektoré by som celkom vyškrtla.

Čo by si odporučila uchádzačom a mladším študentom na FMK?

Keď som absolvovala svoj prvý týždeň na fakulte, mala som dosť veľké obavy. Či to zvládnem, či som dostatočne pripravená a či má zmysel študovať v čase, keď je také ťažké nájsť si prácu. Neskôr som však pochopila, že môj strach bol neopodstatnený. Preto by som im poradila, aby na sebe pracovali, nebáli sa výziev, skúšali nové a nové veci, stáli za svojimi snami a najmä, aby si vytvorili nezabudnuteľné univerzitné roky.

Autor: Diana Veizerová

Foto: archív Michaely Mihokovej

Ako vzniklo vydavateľstvo Absynt?

Spolu s mojím kamarátom Jurajom Koudelom sme sami pre seba hľadali zaujímavé prostredie a prácu, ktorá by nás tešila. Veľa sme sa spolu rozprávali, porovnávali a zistili sme, že reportážna literatúra ako žáner na Slovensku prakticky neexistuje, pričom hneď v susednom Poľsku je veľmi populárna. Poliaci a Slováci sú viac-menej podobní, a tak sme si povedali, že keď reportáže čítajú Poliaci, prečo by ich nemohli čítať aj Slováci. Stávalo sa nám totiž, že sme si prečítali dobrú reportážnu knihu po poľsky a chceli sme ju odporučiť svojim známym – nemohli si ju však prečítať, pretože nečítajú po poľsky. Vtedy sme si povedali, že by bolo dobré, keby sme im ju mohli preložiť.

Vlajkovou loďou vydavateľstva Absynt je edícia „Prekliati reportéri”. Mimo reportážneho žánru doteraz vyšli len Moruša od Iboji Wandall-Holm a mailový rozhovor Fedora Gála s národným socialistom Matejom s názvom Cez ploty. Prečo práve reportážna literatúra?

Nápad založiť podobné vydavateľstvo mal viacero príčin. Najdôležitejšie z nich sa mi zdajú dve. Prvá, skôr racionálna a obchodná, je spojená s fenoménom reportážnej literatúry v Poľsku a ďalších európskych štátoch. Aj keď na Slovensku reportáže vychádzali knižne už predtým, chýbalo tu vydavateľstvo, ktoré by sa im venovalo programovo a popri tom by propagovalo aj tento trošku zabudnutý žáner. Keďže sami veľmi radi čítame reportážnu literatúru, rozhodli sme sa do toho pustiť. Druhá príčina, spojená skôr s vášňou a emóciami, súvisí s tým, že obaja s Jurajom už roky čítame reportáže a máme ich veľmi radi.

Na počiatku vychádzali prevažne knihy poľských autorov ako Paweł Smoleński, Lidia Ostałowska či Wojciech Tochman. Legendárna skupina reportérov z 90. rokov denníka  Gazeta Wyborcza. V čom bola špecifická táto generácia?

Ťažko povedať, či je celá táto skupina špecifická niečím konkrétnym. Bola to veľmi silná generácia talentovaných autorov, ktorí začínali v čase, keď padol komunizmus, otvárali sa nové možnosti, menil sa systém a prebiehali veľké spoločenské zmeny, ktoré sa rozhodli popisovať. A nielen, že sa rozhodli, oni to aj vedeli. Zdá sa mi však, že oveľa presnejšie je hovoriť o fenoméne poľskej reportážnej školy – naprieč generáciami. V Poľsku má reportážna literatúra dlhoročnú tradíciu. Venovali sa jej aj spisovatelia, napríklad laureáti Nobelovej ceny za literatúru Henryk Sienkiewicz či Władysław Reymont. Znamená to, že išlo o texty, ktoré spĺňali aj kritériá literatúry. Neskôr, ešte počas totality, prišla silná generácia novinárov ako Ryszard Kapuściński, Hana Krall a ešte zopár ďalších, ktorí zas vychovávali novú generáciu reportérov – Tochmana, Smoleńského a ďalších. Oni sa k ich dedičstvu otvorene hlásia. Napríklad Tochman najmä k minimalistickému štýlu Hany Krall. A na nich už dnes nadväzuje generácia ďalších mladých novinárov a reportérov, ktorí sa narodili v 80. rokoch. Sú veľmi talentovaní, používajú nové médiá a keď píšu, už od začiatku premýšľajú o tom, že robia knihu. Preto je teda potrebné rozprávať o akejsi „poľskej škole reportáže”. Tento fenomén spočíva najmä v kontinuite.

Vy sám ste Poliak, žijete v Krakove. Prečo ste sa rozhodli vydávať knihy na Slovensku?

A prečo nie? Je to výsledok života v otvorenej Európe. Mám manželku zo Slovenska a veľa slovenských kamarátov, najmä Juraja, s ktorým sme Absynt založili.

V Poľsku má reportážna literatúra svoju tradíciu a je známa po celom svete. Na Slovensku to tak nie je. Sú však aj na Slovensku autori, ktorí môžu mať prívlastok „prekliati” a uvažujete nad ich zaradením do edičného plánu?

Na Slovensku určite boli a sú silní autori, ktorí by mohli mať prívlastok „prekliati”. Ja zatiaľ ešte stále objavujem veci, ktoré sú pre človeka vyrastajúceho a žijúceho v slovenskej kultúre a reáliách úplne samozrejmé. Páči sa mi napríklad štýl Eugena Gindla, ktorého ako budúci novinári určite poznáte. Pri čítaní jeho reportážnych textov mám pocit, akoby som čítal výbornú poviedku. Určite musím spomenúť aj Irenu Brežnú, ktorej sme vydali knihu reportáží z rusko-čečenskej vojny Vlčice so Sernovodska. Okrem toho som mal už možnosť stretnúť aj veľmi veľa mladých ľudí, ktorí majú dobrý štýl, chcú pracovať, skončili štúdiá a inšpirujú sa tým, čo sa deje vo svete. Som presvedčený o tom, že skôr či neskôr prídu mladí reportéri, ktorí budú schopní napísať silnú reportážnu knihu.

Akí sú podľa vás slovenskí čitatelia?

Môžem povedať iba o čitateľoch Absyntu, lebo sa stretávam prakticky len s nimi. Sú inteligentní, zvedaví, majú záujem o svet, neboja sa ťažkých tém a pravdy. Komunikujú s nami cez Facebook, posielajú nám návrhy. Zároveň vytvárajú komunitu, kde si navzájom odporúčajú knihy, vymieňajú názory a pocity. Máme pocit, že mnohí nám úprimne fandia. Táto zázračná skupina ľudí je asi naším najväčším úspechom.

Ryszard Kapuściński bol bezpochyby najznámejším poľským reportérom s nevšedným talentom a štýlom. Na obálke jednej z jeho kníh ho britský spisovateľ John le Carré dokonca prirovnáva k Márquezovi: „Ako je Márquez veľkým černokňažníkom súčasného románu, tak je Kapuściński neobyčajným čarodejníkom reportáže.” V čom tkvie kúzlo Ryszarda Kapuścińského?

Ryszard Kapuściński je otec reportážnej literatúry v Poľsku a zároveň majster žánru. Hovoria o ňom, že bol reportérom s citlivosťou básnika a poéziu dokonca aj písal. Hovoril, že reportér musí byť v prvom rade humanistom, musí mať rád ľudí, vážiť si ich. To by mohol byť jeden z pilierov tohto jeho černokňažníckeho kúzla. Druhým pilierom je určite ťažká práca, poctivá rešerš a neustále štúdium. Hovoril, že na jednu napísanú stranu reportáže potrebuje prečítať sto strán.  

Medzi autormi z edície Prekliati reportéri je aj laureátka Nobelovej ceny za literatúru, Bieloruska Svetlana Alexijevič. Získala ju v roku 2015, kedy v Absynte vyšla jej prvá kniha – Vojna nemá ženskú tvár. Aký je to pocit pre vydavateľa?

Je to skvelý pocit. Jej tvorbu sme sa rozhodli vydať ešte predtým, než dostala Nobelovu cenu za literatúru. Knihu Vojna nemá ženskú tvár sme vydali hneď na začiatku, v prvom roku fungovania Absyntu. Samozrejme, ako začínajúci vydavatelia sme mali veľa pochybností. Nobelovka pre Svetlanu nám veľmi pomohla aj v celkovej propagácii reportážneho žánru, vďaka čomu sa nám o čosi ľahšie upozorňuje novinárov i čitateľov aj na ďalšie knihy. Veľmi nám to pomohlo a utvrdilo nás v tom, že rozmýšľame správne.

Mňa osobne zaujala aj kniha o masovej emigrácii z územia Haliče, ktorá opisuje osudy aj mnohých Slovákov. Kniha sa volá Americký cisár a napísal ju Martin Pollack. Zarážajúce je, ako detailne dokázal autor písať o osudoch ľudí z obdobia Rakúsko-Uhorska bez fikcie, len z historických prameňov. Plánujete aj ďalšie jeho knihy? Napríklad o jeho biologickom otcovi?

Áno, plánujeme vydať ďalšie knihy Martina Pollacka. Už na jeseň to bude jeho kniha Mŕtvy v bunkri, ktorá rozpráva o jeho biologickom otcovi, ktorý bol príslušníkom SS, operujúcim (rozumej: vraždiacim) aj na území Slovenska. V knihe sa však venuje aj nacistickej histórii celej svojej rodiny i celého Rakúska. Úprimne obdivujem prácu Martina Pollacka, pretože si určite vyžaduje veľkú odvahu čeliť takejto téme. Neviem, či je historická reportáž akousi rakúskou špecialitou, ale hneď v prvej polovici roka vydáme knihu Roztratení Nemci od Karla Markusa Gaussa. Tretina knihy je o nemeckej menšine v minulosti i dnes žijúcej na Spiši. Pri takýchto knihách sa ukazuje výhoda reportáže oproti klasickým dejepisným knihám. Historické fakty sa dozvedáme cez pútavo napísané príbehy konkrétnych ľudí a bez toho, aby nám bol vnucovaný jednoznačný názor autora. Ten si musíme utvoriť my sami. V tom je najväčšia sila tohto žánru.

Zaujímavým dielom je aj 584 stranová sonda do duše masového vraha Andersa Breivika – Jeden z nás, z pera nórskej autorky Åsne Seierstad. Má na Slovensku odbyt aj takáto náročná literatúra?

Podľa mňa Jeden s nás nie je veľmi náročná literatúra. Od prvej strany sa číta ako najlepšia detektívka, až na to, že tu nenájdeme ani stopu fikcie. Okrem toho, ako už napovedá samotný názov knihy Jeden z nás: Príbeh o Nórsku, je to kniha o nórskej spoločnosti, prisťahovalectve a imigračnej politike, a najmä o vážnych zlyhaniach kriminálnej polície, vďaka čomu si môžeme uvedomiť, že tragédia nemusela mať až taký hrozný dopad, keby príslušné inštitúcie konali rýchlo a správne.

Knihy, ktoré vydávate, väčšinou nepatria k oddychovým, ale svojou horkosťou pripomínajú práve absint. Neuvažovali ste aj o emočne menej náročných tituloch?

Názov Absynt mal odzrkadľovať drsnosť reportážnej literatúry, ale skutočne nie všetky reportážne knihy sú také. My sme na začiatku síce vybrali knihy, ktoré sú ťažké, ale napríklad Kapuściński nepíše len o krutostiach, píše inak, píše príbehovo a mimoriadne pútavo. Jeho knihy sú v podstate skvelými románmi. Na druhej strane svet nie je práve najsladší… A pred tým si nesmieme zatvárať oči.

Filip Ostrowski je spoluzakladateľ Vydavateľstva Absynt. Stará sa o komunikáciu s agentmi a vydavateľmi, no zodpovedá i za reklamu a marketing. Reportážna literatúra mu zachutila kedysi dávno na dovolenke pri Baltskom mori. Bola to Futbalová vojna Ryszarda Kapuścińského, ktorú potajomky vytiahol rodičom z kufra. Žije v Krakove.

Autor: Michal Haviar
Foto: www.absynt.sk, Petra Adamková

        Napísať knihu je doslova tá najľahšia časť celého procesu. Inšpiráciu či nápad nájdete kdekoľvek okolo seba. Keď cestujete v autobuse, počúvate rozhovor prísediacich vo vlaku alebo sa len chcete vypísať z udalosti, ktorá sa stala vám alebo v rodine. Mne sa nápad na knihu zrodil pri pozeraní pretekov F1 v televízii, keď komentátori diskutovali o ženských jazdkyniach. To bol prvý „chrobák“ v hlave. Druhý prišiel pri zadaní na seminárnu prácu z autorského literárneho praktika – napísať poviedku. Povedala som si, čo keby som napísala poviedku o F1 z pohľadu ženy, z pohľadu ženskej jazdkyne? Nápad bol a písanie išlo skoro samé. Až tak, že z poviedky sa stala kniha. Predchádzalo tomu však ročné ťukanie do klávesov, vyberanie si z množstva nápadov, vytváranie dejových zvratov a niekedy prekonávanie lenivosti. (Múze tiež bolo jedno, či je ráno, som v škole, práci, alebo zaspávam.)

“Po dopísaní som si nechcela nechať príbeh len pre seba v počítači a sem-tam si ho prečítať.”

        Po dopísaní som si nechcela nechať príbeh len pre seba v počítači a sem-tam si ho prečítať. Chcela som sa s ním podeliť aj s ostatnými. Prečo si nechávať v šuplíku niečo, čo má 245 A4 strán? Začala som teda hľadať na internete, kde môžem publikovať a zároveň dostať aj nejakú spätnú väzbu od čitateľov. Ako väčšina mladých, začínajúcich autorov som skúsila stránku mámtalent.sk. Niekde v kútiku duše som dúfala, že by si ma všimol niekto z vydavateľstva Ikar a chcel by knižne vydať môj nápad. Mamtalent.sk zastrešuje Ikar a populárne, najčítanejšie príbehy raz za čas vydá. Našla som pár kníh, ktoré takto vyšli. Pomáha tak mladým autorom začať spisovateľskú dráhu. Aj napriek tomu, že som príbeh zdieľala na Facebooku a vytvorila som mu aj banner na ich stránke, návštevnosť môjho príbehu bola nízka. Myslela som, že ich kniha zaujme. Nie je to žiaden tuctový príbeh o láske, je to príbeh z prostredia motoršportu! No opak bol pravdou. Čo pre moje ambície bolo viac ako zlé, bolo to katastrofálne. POZOR, navyše mámtalent.sk má podmienku, že ak uverejníte príbeh, rok ho nemôžete ponúknuť nikomu inému! No ak ho stiahnete, môžete s ním narábať, ako chcete. Presne to som aj spravila a začala som vyhľadávať vydavateľstvá. Zo začiatku som nechcela veľké a známe vydavateľstvá ako Slovart, Tatran a podobné, lebo som vedela, že nebudem mať veľkú šancu uspieť. Pretože veľa takých, ako som ja, tam posiela denne svoje práce a žiada ich o vydanie. Radšej som oslovovala menšie a lokálne. Počas môjho hľadania som dokonca publikovala príbeh na Deviantart.com. Irónia je, že som tam mala väčšiu návštevnosť ako na mamtalent.sk! Čo si myslíte, ako som pochodila s vydavateľstvami? Mnohé z nich mi ani neodpovedali na email a tí, čo našli snahu mi odpísať, ich odpoveď bola rovnaká. Prepáčte, slečna, ale nemáme pre vás pozitívnu odpoveď. Koncept vášho príbehu nezapadá do nášho portfólia alebo nie je zaujímavý pre našich čitateľov. Pri týchto slovách som doslova začínala pochybovať o sebe, ale hlavne o príbehu. Veď čo na príbehu odohrávajúcom sa v prostredí F1 nemôže byť zaujímavé? Strategické boje tímov o víťazstvo, dych berúce súboje jazdcov a špionáž. Čo na tom nie je lákavé? Asi to, že tomu nedali šancu a odpísali to hneď na začiatku. Veď sami dobre vieme, aké typy knižiek momentálne ľudia radi čítajú. Na pár dní som doslova zavrhla môj sen o vydaní knižky a nechcela som ani počuť o vydavateľstvách, knihách a aké ľahké je stať sa spisovateľom.

“Je to veľká zodpovednosť nielen voči knihe, ale aj ľudom, ktorí mi pomáhajú. Ale napriek viac ako ročnému snaženiu neľutujem ani jeden krok, ktorý som spravila.”

Stále tu však bola túžba mať vlastnú knihu. Do Stratiť no Vyhrať (názov príbehu) som vložila veľa energie, námahy a v niektorých častiach som sa doslova vypísala z emócií a zlých dní. Bolo by odo mňa sebecké a nezodpovedné nechať si to len pre seba. Povedala som si, že ak nenájdem do konca tohto roku vydavateľa, vydám si ju sama! Je to však finančne veľmi náročné. Znamenalo by to rozbiť prasiatko a ísť do veľkého rizika. Preto som znovu rozhodila „siete“ a začala vyhľadávať nové možnosti – ebooky. Tým, čo sa podarilo vydať ebook, povedali, že je to oveľa jednoduchšie a ľahšie. Pretože vydavatelia, tvorcovia ebooku nemajú také prísne podmienky, ani náklady. Navyše, ich cieľová skupina nie je úzko špecializovaná. Ani tu som však nebola úspešná. Bolo niekoľko stretnutí a rozhovorov, ale vždy som v tom našla nejakú chybičku krásy. Niečo by bránilo mne ako autorovi alebo knihe. Tak som to nechala tak. Ďalšia zakopaná šanca o vydanie.

        Potom som však náhodne objavila stránku pre amatérskych spisovateľov – amaterskepribehy.sk. Zo začiatku som pre nich spravila stratégiu pre Facebook a Instagram a potom som nabrala sily na oslovenie spolupráce. Ja aj Sima (zodpovedná za amaterskepribehy.sk) sme boli nadšené zo spolupráce. Dočkala som sa dokonca aj spätných reakcií, ktoré boli pozitívne! Čo ma veľmi potešilo. Postupne, ako sme zverejňovali príbeh, som rozbiehala facebookovú stránku pre Stratiť no Vyhrať. Zdieľala som tu nielen príbehy, ale aj rozšírené informácie z príbehu, ankety, zaujímavosti a podobne. Keď mi moja „nadriadená“ Sima poslala, že cez leto nebude stránka amatérskych príbehov moc aktívna, lebo sa bude venovať vydaniu knihy, moja zvedavosť mi nedala a hneď som začala zisťovať informácie. Od nej som sa dostala k mojej úžasnej vydavateľke Denise a jej novovznikajúcemu vydavateľstvu Art Floyd.

“Až som sa dostala k mojej úžasnej vydavateľke Denise a jej novovznikajúcemu vydavateľstvu Artfloyd.”

        Keď sme sa dohodli na termíne stretnutia ohľadom vydania knihy, tak som bola nadšená ako malé dieťa pod vianočným stromčekom. Nevedela som sa dočkať, kedy bude ten deň a všetko preberieme. Po našom stretnutí sa celý proces vydania knihy naplno rozbehol. Dohadovali sme, kedy pošle upravené časti, ako a či budeme naďalej publikovať aj na webe, termíny vydania knihy a podobne. Editácia a korektúra textu, tvorba mediálnej a komunikačnej stratégie – z každej tejto činnosti sa veľmi teším. Viem, že termín vydania je blízko a konečne sa splní môj sen – vydať knihu. Priznám sa, že som z toho veľmi nervózna. Je to veľká zodpovednosť nielen voči knihe, ale aj ľudom, ktorí mi pomáhajú. Ale napriek viac ako ročnému snaženiu neľutujem ani jeden krok, ktorý som spravila.

Prológ k príbehu a viac informácií nájdeš:

 https://www.facebook.com/stratitnovyhrat/

Christie Doctor Stratiť no Vyhrať Prológ

Autor. Kristína Doktorová

Fotografia. Dominika Čapkovičová