Na počte účastníkov sa viacerí nevedia zhodnúť, isté však je, že ich bolo obrovské množstvo aj napriek nepríjemnému počasiu. My sme tam boli s nimi a prinášame vám pohľad na celý priebeh udalosti prostredníctvom našich fotografií.

Organizátori získali veľkú _popularitu

Pochod sa začal na Hviezdoslavovom námestí

V dave sa objavil aj šéfredaktor týždňa Štefan_Hríb.

Maskoti mali symbolizovať nevyšetrené_kauzy.

Okrem študentov sa na pochode zúčastnili aj rodiny s deťmi a starší ľudia

Na čele pochodu boli stredoškoláci

Organizátori Karolína Farská a David Straka

Účastníci pochodu pred Námestím SNP

Tisíce ľudí sa tlačili v dave na námestí

Matka_zavraždeného Róberta Remiáša Anna Remiášová.

Herec Maroš Kramár

Autor: Ivana Vyšná
Foto: Ivana Vyšná, Lukáš Kala

Čo vás priviedlo na Slovensko?
Bolo to v roku 1992, práve som strávil sedem rokov na vysokej škole a chcel som si konečne vydýchnuť. Vtedy som odišiel do východnej Európy učiť angličtinu. Zdalo sa mi to ako fajn možnosť, vidieť a spoznať časť sveta. Pre mňa, ako Kanaďana, to bolo veľmi zaujímavé aj kvôli hokeju, a tak som sa dostal na Slovensko. Začal som učiť v Piešťanoch, no po šiestich mesiacoch som sa vrátil do Kanady. Až doma som si uvedomil, že na Slovensku predsa len niečo je a vrátil som sa na plný úväzok. Učil som angličtinu a francúzštinu na vtedajšej Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline.

Ako ste sa od učenia jazykov dostali k investigatívnej žurnalistike?
Už v Kanade som písal do novín, ale nie ako stály zamestnanec. Od roku 1997 som začal písať pre anglický časopis na Slovensku The Slovak Spectator a zistil som, že novinárčina je práve to, čomu sa chcem venovať. Neskôr som sa dostal v denníku SME k projektu investigatívnych reportáží.

S kauzou Gorila ste boli kontaktovaný v roku 2008. Prečo si myslíte, že kontaktovali vás a nie slovenského novinára?
Pýtal som sa na to a bolo mi povedané, že sa mu páčilo pár vecí, ktoré som napísal pre SME. Zdalo sa mu, že by som nemusel byť úplne padnutý na hlavu. Možno aj práve kvôli tomu, že nie som Slovák, čo znamená, že tu nemám žiadne rodinné styky, cez ktoré sa dá človek ovplyvniť. Tiež si vtedy mohol myslieť, že ako cudzinec by som mohol mať väzby na ambasáde alebo v tajnej službe, čo by mohlo byť pre neho užitočné.

Myslíte si, že našim novinárom chýba odvaha, pustiť sa do takýchto tém, keďže nikto okrem vás sa o prípad pred zverejnením nezaujímal?
To si nemyslím. To, že som sa o to zaujímal iba ja je prirodzené, pretože ak vy, ako novinár, dostanete niečo do rúk, tak je to váš príbeh. Z tých čo ja poznám, by sa každý zachoval podobne a začal to riešiť.

A vy osobne ste nemali obavy, pustiť sa do takéhoto veľkého korupčného škandálu?
Nie. Nebolo prečo a ani nie je.

Mohlo mať zverejnenie na webe niečo spoločné s nedávno konajúcimi sa voľbami?
Neviem, kto to tam dal, ale povedal by som, že za tým takmer so sto percentnou istotou stoji strana 99%, pretože má dosť väzieb nie len na SISkárov, ale aj na ľudí, ktorí stoja za týmto spisom.

Políciu ste kontaktovali už aj v minulosti. Vidíte pozitívum v publikovaní spisu, keďže prípad začali konečne naplno prešetrovať?
Jasné. Už len kvôli rozruchu, čo to spôsobilo, sa to nedá len tak zamiesť pod koberec. Inštitúcie, ktoré tvoria orgány trestnej činnosti sa už tak naďalej nemôžu tváriť, že to neexistuje.

„Cez médiá sa to nedá.“

Čo bolo pre vás zlomovým bodom, kedy ste si povedali, že toto musí ísť von a začali ste s písaním knihy?
Začal som písať knihu v lete 2010, pretože SME to vytrvalo odmietalo zverejniť. Ponúkol som to aj Šefanovi Hríbovi z .týždňa, ktorý to čítal dva týždne a tiež odmietol. Bolo mi jasné, že cez médiá sa to nedá, ale iba cez knihu. Média sa samozrejme báli, že keď chýbajú dôkazy, mohli by byť kvôli tomu veľké žaloby. Tak jedine knižnou formou sa dá poskladať mozaika z menších dôkazov, z porovnávania faktov, ktorá jedine ako celok je naozaj presvedčivá.

Vydanie knihy vám zamietli. Myslíte si, že aj v inej krajine by sa súd zachoval rovnako?
(Smiech). To závisí od toho, či aj v iných krajinách sú ľudia skorumpovaní. Ja si myslím, že je to všade možné. Absurdnosťou je, že súd zamietol knihu, pretože podľa neho znamenala neprípustný zásah do práv pána Haščáka. Ten však knihu nečítal, tak neviem ako to mohol takto posúdiť. Ja môžem povedať, že to nie je zásah, pretože som to písal v čase, keď Gorila nebola na internete, a ani som nikoho nemenoval. Skôr som to napísal ako príbeh. Teda obavy pána Haščáka vôbec nie sú na mieste a sú absolútne nelogické.

„Takéto šikanovanie sa už nenosí.“

V úvode vašej knihy opisujete, ako vás v začiatkoch novinárskej kariéry prepadli. Myslíte si, že sa vám tým niekto snažil naznačiť, aby ste dali ruky preč od investigatívnej žurnalistiky?
To bol mečiarizmus, teda úplne iná doba. Ako jeden z mnohých novinárov som písal kritické články voči Mečiarovi. Vtedy si mysleli, že sa ako človek, ktorý tu nemá žiadne zázemie zľaknem a utečiem naspäť do Kanady. Zámerom bolo, aby to videli ostatní novinári a chápali to ako lekciu. Ale nemôžem vylúčiť, že to bolo aj obyčajné prepadnutie. A ani ma to už veľmi nezaujíma. Beriem to ako dobrý úvod pre knihu, keď sa niekto opýta, prečo sa ja, ako Kanaďan, púšťam do takýchto vecí. Chcel som tým povedať, že aj ja som súčasť všetkého, čo sa tu deje a nie je mi to jedno.

Pracujete aj na písaní ďalších kníh, prípadne na pokračovaní Gaunerov?
Jasné. (Smiech). To, že ma Penta zažalovala, mimochodom tá žaloba má päťsto strán, ma ešte viac presvedčilo písať knihu o Pente. Jednoducho takéto šikanovanie sa nenosí. Pôvodne som chcel písať knihu o podsvetí na Slovensku, pretože to, čo na Slovensku zatiaľ vyšlo nestojí za nič. Písali to novinári, ktorí len zbierali články čo sami nepísali a tých ľudí vôbec nepoznali. A ja ako novinár, ktorý tých ľudí poznám, si myslím, že by bolo fajn venovať sa tomu, ako to tu naozaj funguje.

Je známe, že sa aktívne zapájate do protestov v rámci Gorily. Môžu podľa vás priniesť pozitívnu zmenu v politickom systéme?
Teraz už veľmi nie. Skupina ľudí, ktorí to organizovali sú úplne nemožní a majú zmätený pohľad na svet. A keďže ako prví vybehli do ulíc a protestovali, stali sa lídrami, ale zároveň nevedeli nič ponúknuť. Nemali žiadnu víziu ako ďalej, stále sa menili požiadavky a nezaujímali ich potreby obyčajných ľudí. Išlo im len o ich politickú agendu. Je to hotová katastrofa. Ja som tam skôr išiel preto, lebo som sa bál, že ak tam budú iba oni, tak tam nebude žiadny človek s normálnym názorom. A teda potenciál protestov sa stratil, pretože je samozrejmé, že ľudia nebudú sledovať skupinu čarodejníkov a veštíc, ktorí presadzujú len svoju agendu.

„Som súčasťou všetkého čo sa tu deje a nie je mi to jedno.“

Nedá sa teda takto vybojovať zmena k lepšiemu?
Protestmi samými áno. Ľudia mali hnev a frustráciu v sebe tak dlho, že už to potrebovalo nejaký ventil a to je práve ono. Desať tisíc ľudí na ulici som nevidel od mečiarových čias pred desiatimi až pätnástimi rokmi. Už bol najvyšší čas. Zároveň ma však mrzí, že ľudia, ktorí to vedú, nevedia viac ponúknuť. Obávam sa, že tieto protesty skončia predčasne, i keď potenciál tam stále je.

Aliancia Fair-Play vyzýva ľudí, aby vám posielali peniaze na ďalšie monitorovanie spomínanej kauzy. Aké sú ohlasy verejnosti?
Je to nápad šitý horúcou ihlou. Reakcie boli aj negatívne, aj pozitívne. Zatiaľ ľudia poslali okolo pätnásť tisíc eur, čo je strašne veľa peňazí. Myslím si však, že to je veľmi zle chápané, pretože ja nie som v pozícií posledného chudáka, ktorý musí prosiť ľudí o peniaze. Ak ste novinár na voľnej nohe a nemáte pravidelný príjem, skôr či neskôr musíte ísť robiť niečo iné. A ja učím na vysokej škole a pracujem na projekte, kde zahraničná spoločnosť chce kúpiť slovenskú a angažujú ma, aby som napísal o tom, kto sú tí ľudia v tej spoločnosti, čo majú za ušami, atď. To je pomerne dobre zaplatené, ale nie je to novinárčina. A tak Zuzanu Wienk, napadla takáto možnosť, ako sa ľudia sami môžu stať mojím zamestnávateľom. Pri tejto sume sa môžem minimálne ďalších šesť mesiacov venovať kauze a vytvoriť webovú stránku. Je to veľmi príjemné prekvapenie, ako sa ľudia zachovali, i keď je to zatiaľ len na začiatku. Musím vymyslieť, čo budem s týmito peniazmi robiť a predložiť ľuďom zúčtovanie týchto peňazí. Ale to sa dúfam, časom vyrieši.

]]> https://www.attelier.sk/nicholson-potencial-protestov-sa-stratil/feed/ 0 https://www.attelier.sk/ludia-nechcu-riesit-politiku-chcu-sa-mat-dobre/ https://www.attelier.sk/ludia-nechcu-riesit-politiku-chcu-sa-mat-dobre/#respond Fri, 14 Sep 2012 21:49:52 +0000 http://attelier.matodanko.eu/?p=205

Aký bol dôvod vzniku mimobratislavskej skupiny?
K organizácii protestov sa dostali rôzni ľudia, z ktorých mala určitá časť už dávno jasné predstavy, ako by sa mal ďalší vývoj uberať. Do chvíle, kým sa s nimi dalo o všetkom normálne diskutovať problém nebol, ale ako náhle chceli sami navrhovať za zavretými dverami riešenia o budúcnosti krajiny, uvedomili sme si, že takto to ďalej nejde. O zmene, ak má nejaká nastať, majú predsa rozhodovať všetci. Spustili sme preto Občiansku výzvu 2012, ktorá vychádza z tých celospoločenských požiadaviek a žiada zavedenie protikorupčných opatrení, zmenu volebného systému k posilneniu výberu voliča, sfunkčnenie referenda a zrušenie trestnoprávnej imunity poslancov. Ide však len o výzvu, nie petíciu, alebo petíciu za referendum. Nechceme diktovať presné znenia zákonov. Chceme takto vyzvať politikov, aby ponúkali riešenia a verejnosť, aby o tom diskutovala. Napríklad prostredníctvom občianskych fór, ktoré organizujeme.

„Časť organizátorov žije v snoch.“

Aké pozitíva priniesli podľa teba protesty?
Ukázali, že Slováci nie sú spokojní so stavom, v ktorom sa naša krajina nachádza a čo je veľmi dobré, ukázali aj to, že Slováci nie sú sprostí. Nebudú stáť na námestiach a počúvať veci, o ktorých nič nevedia a vôbec ich nezaujímajú. Pretože ľudia nechcú riešiť politiku, ale chcú sa mať dobre. Politici pochopili, že niečo musia zmeniť, čo som zistil aj z viacerých osobných stretnutí v poslednom období. Všetci hovoria o tom, že niečo sa meniť musí. Koniec koncov na upokojenie ulice si zrušili priestupkovú imunitu. I keď to je len na zalepenie očí, lebo poslanci museli priestupky doslova hľadať, ak ju vôbec chceli využívať. Ale skutočne je tu politická vôľa niečo zmeniť, dôležité je teraz nájsť nástroj, ktorým ich donútime hľadať kompromisy s požiadavkami ľudí.
Viacero sociológov sa na margo organizátorov protestov vyjadrilo, že nemajú jasne stanovené ciele a konkrétnu víziu do budúcnosti. Aký máš na to názor?
Jednoznačne súhlasím. Chyba sa urobila hneď na začiatku, keď som ani len netušil, že sa o týždeň, dva na to budem pohybovať medzi organizátormi. Časť organizátorov žije v snoch, druhá časť sa nevie dostatočne dištancovať od tejto skupiny. Celkove sa organizátori v Bratislave nechali zavaliť rôznymi aktivistami a inými aj pochybnými skupinami a nemali čas riešiť to hlavné – Čo ďalej? Tam potom prišla pomoc z regiónov, lenže tie boli a sú úplne rovnako názorovo rôznorodé. Nakoniec sa našli určité zhody s názormi verejnosti aj organizátorov. Koniec koncov sú to tie štyri požiadavky, ktoré máme aj v občianskej výzve. Tie boli aj politológmi a odborníkmi prijaté pozitívne. Lenže pri pôvodných organizátoroch dodnes vidíte tých, ktorí chcú slnečný štát a tých, ktorí chcú reálne veci.

„O zmene majú rozhodovať všetci.“

Do akej miery zohrali podľa tvojho názoru úlohu sociálne siete a internetpri odhaľovaní a šírení kauzy Gorila?
Tu treba v prvom rade povedať, že kauza Gorila nebola na verejnosť rozšírená náhodne. Naopak, určite za týmto popudom stoja premyslené kampane politikov a tento internet a socialnetwork marketing im vyšiel na sto percent. Či to pomôže pri odhaľovaní si nedovolím tvrdiť, každopádne vďaka tomuto internetovému popudu bolo obnovené vyšetrovanie.
Myslíš si, že by bolo možné zorganizovať takto masové protesty bez sociálnych sietí?
Bolo to možné v novembri 1989, bolo by to možné za určitých okolností možno aj dnes, ale som z generácie, ktorá si to reálne nevie predstaviť. Kým neboli sociálne siete, tiež sme mali iné formy ako sme sa vzájomne niekam pozývali, čiže sociálne siete to určite urýchľujú, ale v princípe sa deje len to isté, čo by sa pred desiatimi rokmi dialo hromadnými sms-kami, pred dvadsiatimi telefonátmi…

Nová doba (?)
Dalo by sa povedať, že korupčné kauzy sa už stali neodmysliteľnou súčasťou slovenského folklóru. Nemožno opomenúť kauzu nástenkového tendra, vskutku „výhodný“ predaj emisii zahraničnej spoločnosti InterblueGroup, či neslávne slávne PPP projekty, ktoré svojou premrštenou „úspornosťou“ pripravili štátnu pokladnicu o pár desiatok miliónov eur viac, ako klasický model financovania výstavby diaľnic D1. Nemožno sa preto čudovať, že prevalenie kauzy odhaľujúcej korupčné praktiky na najvyšších miestach zmobilizovalo masy nespokojných občanov, ktorí sa tomu všetkému doteraz len nečujne prizerali. Protesty proti spisu Gorila predstavujú pomyselný vrchol ľadovca, ktorý hlása túžbu po zmene a ozdravení slovenskej politickej scény, odstránením doterajších vládnych garnitúr. No je takýto krok vôbec možný?

Vizionári z facebooku
Asi málokoho prekvapí spôsob, akým došlo ku zmobilizovaniu niekoľko tisícok nespokojných občanov. Známa sociálna sieť i v tomto prípade zohrala dôležitú úlohu a stala sa tak hnacím motorom protestných akcii. Bola vytvorená skupina pod názvom Kauza gorila, do ktorej sa postupne združovalo viac a viac ľudí. A práve tu skrsla v hlavách zopár mladých ľudí myšlienka, vyjadriť svoju nespokojnosť a rozhorčenie nad spravovaním tohto štátu zorganizovaním prvého protestu gorila. „Ak človek túži po zmene, musí začať od seba“, odôvodnila svoje konanie jedna zo spoluorganizátorov protestov Lucia Gallová. Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Po vytvorení udalosti, potvrdilo svoju účasť na proteste niekoľko stoviek užívateľov facebooku, ktorý sa konal 27.januára v Bratislave. Podľa reálnych odhadov bolo na Hodžovom námestí prítomných približne štyri tisíc protestujúcich. „Pravdupovediac, neočakával som až takú odozvu“, úprimne priznáva spoluorganizátor Peter Klinec. Z viacerých zdrojov však odzneli negatívne ohlasy na margo niektorých médií, ktoré uvádzali oveľa nižšie počty účastníkov protestu v porovnaní s tým, aká bola skutočnosť. Otázkou však zostáva, či bolo takéto správanie z ich strany úmyselné alebo šlo len o výsledok komunikačného šumu.

„Gorila sa netýka iba politikov. Je to problém slovenskej spoločnosti,“ Fedor Gál

Chýba cieľ
Organizátori sa stali častým terčom útokov zo strany viacerých odborník a priamych aktérov Nežnej revolúcie, ktorí im vytýkajú absenciu uceleného programu a konkrétnej vízie do budúcnosti. „Z vašich požiadaviek mám zmiešaný pocit. Chýba mi v nich reálne dosiahnuteľný cieľ“, vyjadril sa na margo protestov gorila, známy publicista Peter Hunčík v diskusnej relácii Pod lampou. Lucia Gallová požaduje celkovú zmenu systému, ktorú vidí v zavedení bartrového obchodu, žrebovaní štátnych funkcionárov, či v deklarovaní novej ústavy, na zostavení ktorej by sa podieľali samotní občania prostredníctvom internetu. Sociológ Fedor Gál v rozhovore pre denník Sme striktne odmietol a napadol spomínané požiadavky so slovami: „Bojím sa o budúcnosť krajiny, kde šibnuté, naivné a amatérske vízie budú realizované. Všetky utópie, ktoré mali byť realizované, sa premenili na nefungujúce spoločnosti. Je absolútna katastrofa, keď si niekto predstavuje budúcnosť tak, že vygumuje všetko, čo bolo a načrtne nejaký iluzívny obraz toho, čo má byť.“ Ďalšou požiadavkou organizátorov bolo presunutie dátumu volieb na september 2012 a zostavenie tzv. úradníckej vlády. Jedným z dôvodom tohto presunu bolo poskytnutie priestoru na dôkladné prešetrenie spisu Gorila a následné očistenie kandidátok od tých ľudí, ktorí boli priamo zainteresovaní do spomínanej kauzy. „Predčasné voľby do Národnej rady SR sú nedemokratické, protiústavné a amorálne“, povedal médiám jeden z organizátorov protestov Gorila Banská Bystrica Peter Karailiev. Na otázku, ako by podľa neho mali vyzerať nové voľby stroho odpovedal: „To je vec na všeobecnú diskusiu.“

„Ak človek túži po zmene, musí začať od seba,“ Lucia Gallová

Zlyhanie systému
Tak či onak, protesty proti spisu Gorila demonštrujú odpor spoločnosti proti pretrvávajúcej korupcii a sú jasným dôkazom toho, že občanov tohto štátu už nebaví i naďalej ignorovať kauzy, ktorými je slovenská politická scéna pravidelne zmietaná. „Nevyberáme si poslancov, ale finančné skupiny,“ zdôraznila závažnosť situácie bývalá spoluorganizátorka a hovorkyňa protestov Alena Krempaská. Komu skutočne slúžia nami zvolení politici? Sú tu pre nás? Či zastrešujú a hája záujmy finančných korporácii? Akú skutočnú hodnotu predstavuje v dnešnom svete život priemerného človeka a aká váha je prikladaná hlasu ľudu? „Gorila sa netýka iba politikov. Je to problém slovenskej spoločnosti“, konštatuje Gál. Podobné veci sa však dejú po celom svete. Dôkazom sú nedávne demonštrácie v Spojených štátoch, ktorých cieľom bolo upriamiť pozornosť na sociálnu a ekonomickú nerovnosť. „Náš odkaz je, že 99 percent ľudí vo svete je unavených z toho, že všetku moc vlastní jedno percento“, spresnil cieľ demonštrácie jeden z jej priamych aktérov v uliciach Washingtonu. Oba prípady majú niečo spoločné – tým niečím sú moc a peniaze.

Výsledok ukážu voľby
Podľa slov Petra Klinca bolo hlavným cieľom Gorilých protestov vytvoriť celospoločenskú diskusiu, čo sa organizátorom v konečnom dôsledku skutočne podarilo. Je zjavné, že zmedializovanie kauzy Gorila výrazne dopomohlo k úbytku preferencii zainteresovaných politických strán a zároveň sa podpísalo pod výsledky predčasných parlamentných volieb. Posledný z rady protestných akcii je avizovaný na piatok deviateho marca, teda deň pred konaním samotných volieb. Aký bude jeho priebeh a či zaznamená najvyššiu účasť možno len hádať, keďže dátum redakčnej uzávierky ho o pár dní predstihol (pozn.red.) Dôležitým avízom je však fakt, že ľudia nestratili záujem opakovane vychádzať do ulíc a dávať tak najavo svoju nespokojnosť. „Keď sa z nespravodlivosti stane zákon, odpor je povinnosťou“, zhrnul poslanie Gorilých protestov Tom Nicholson.