V rozhovore sa dočítate:

• ako vyzerá prevádzka vysokohorskej chaty bez napojenia na internet,
• prečo zimná sezóna najviac skúša chatára, 
• ako sa za posledné desaťročia zmenili očakávania turistov,
• aka vplyv to má na charakter tatranského turizmu,
• prečo sú horské chaty verejným záujmom a potrebujú citlivý prístup.

Ako si spomínate na svoje prvé dni na Zamkovského chate?

Prvých desať rokov to bolo čisté trápenie. Riešila som najmä technické problémy, či to, ako dať chatu hygienicky do poriadku.

Najviac ma vytrápil zamrznutý vodovod. Zimná prevádzka je všeobecne nevyspytateľná, keď nesneží do vody, sneh sa nachytá na sitách v potoku. Leto sa dá zvládnuť, ale zima ma vytrénovala.⁠⁠⁠⁠⁠⁠

Pôsobíte tu 30 rokov. V čom sa vaša momentálna práca líši v porovnaní so začiatkami? 

Dnes už mám skúsenosti a technické záležitosti sú viac-menej poriešené. Už viem, čo očakávať, ale v tomto prostredí vie príroda vždy prekvapiť, či už zmenami teplôt alebo náladami potoka.

Zimná prevádzka však zostáva naďalej bojom. Z leta sa žije a zima sa z letných tržieb doslova „ťahá“. Úprimne, pre slabšie povahy by dané obdobie na vysokohorskej chate nebolo dobrým biznisom, skôr by to na tie mesiace zavreli.

Je chatárčenie skôr povolanie, poslanie alebo životný štýl? 

Síce vyknem hovoriť, že chatárkou som sa stala omylom, nie je to celkom pravda. Som generácia, ktorá po páde komunizmu skončila školu a nevedela, v čom začať podnikať. Som športový typ a k horám som získala vzťah vďaka brigáde a spoznávaniu predtým nedostupných štítov.

Chatárčenie je služba ľuďom. Túto „krčmarinu“ by som nerobila nikde inde, len tu hore. V meste by som radšej robila nejaký výskum alebo „múdrejšiu“ prácu.

Ktoré momenty najlepšie vystihujú život na chate? 

Sú to najmä tragédie, ktoré nás poznačia. Napríklad keď zahynú kolegovia na vyššie položených chatách alebo nosiči v zime.

Ale sú aj pekné momenty. Baví ma pracovať s mladými brigádnikmi. Sú to ambiciózni ľudia s láskou k prírode. Vďaka nim sa tu cítim večne mladá.

Zamkovského chata má silnú históriu. V čom je výnimočnejšia oproti ostatným chatám? 

Ostatné chaty, ako Téryho či Zbojnícka, sú síce staršie, ale Zamkovského má svojho konkrétneho stvoriteľa. Vymyslel a postavil ju Štefan Zamkovský, ktorý bol nosičom, vodcom a chatárom.

Hore ide o život, kým dole je to len nepríjemnosť.

De facto je to súkromná chata v nedostupnom teréne, kým ostatné patria Klubu slovenských turistov (KST), ktorému pripadli po socializme. „Zamka“ bude vždy pamiatkou na Štefana.

Aké sú najväčšie výzvy jej prevádzky v súčasnosti? 

Sme hodinu od Hrebienku, bez elektriny a prístupovej cesty. Je to „ostrovná prevádzka“, kde si všetko musíte zabezpečiť sami. Elektrinu vyrábame z potoka a v zime pomocou dieselagregátu (pozn. red. kombinácia vznetového motora s elektrickým generátorom na výrobu elektrickej energie).

Som hrdá, že sme pri rekonštrukcii uzavreli ekologický cyklus. Elektrinou čistíme odpadovú vodu v špičkových parametroch a vraciame ju do prírody. Je zarážajúce, že sme na dané ekologické investície v národnom parku nikdy nedostali podporu z eurofondov či envirofondu. Všetko ťaháme z vlastných zdrojov.

Turizmus v Tatrách sa mení, hovorí sa o preľudnenosti. Ako to vnímate z prvej línie? 

Návštevnosť je v súčasnosti vďaka presným predpovediam počasia veľmi koncentrovaná. Keď je pekne, príde naraz trikrát viac ľudí. Keď prší, niet ani nohy.

Nemyslím si však, že sme na hranici kapacít. Chápem ľudí z korporátov a fabrík, že sa potrebujú nadýchnuť. Nemali by sme ich obmedzovať vstupenkami, ale skôr spojiť sily, aby sme sa o nich postarali bez ujmy na prírode.

Menia sa aj očakávania hostí? 

Kedysi sa pil sáčkový čaj a jedli konzervy. Dnes nosíme hore balenú vodu, pivo a ľudia si vyberajú medzi sýtenou a jemne sýtenou minerálkou. Niekedy ma to až dvíha, ale ak je možnosť, vyhovieme. Hory vám však aj tak dajú „červenú“, viac sa v týchto podmienkach nedá.

V poslednom období došlo k výmenám chatárov na viacerých chatách KST. Čo si o tom myslíte? 

Mňa sa to ako majiteľky súkromnej chaty netýka, ale neteší ma forma, akou to vedenie KST urobilo. Chaty vnímam ako verejný záujem. Patria každému občanovi Slovenska, malo by sa s nimi nakladať citlivo.

Hory preveria každého a u nás ide o život, keď nedodržíte slovo alebo nemáte pokoru. Zima je krutá a tam sa ukáže, či noví prevádzkovatelia majú skúsenosti. Okrem toho sú chaty technicky 30 rokov pozadu a potrebujú masívne investície do ekológie, čo nie je vec chatára, ale majiteľa.

Ako prebieha vaša spolupráca so správou Tatranského národného parku? 

Musím ich rešpektovať ako správcu územia, ale chýba mi partnerstvo. Niekedy mi to príde ako komunikácia z pozície moci.

Sme v tom prostredí všetci, ochranári aj my, a mali by sme sa viac rešpektovať. Nikto z nás tam nie je len pre peniaze, všetci máme k vzťah k horám. Prospela by väčšia vzájomná dôvera.

Čo si ľudia „zdola“ o fungovaní chaty najčastejšie neuvedomujú? 

Mnohí sú v šoku, že tam chodíme vždy pešo a neexistuje žiadna „zadná cesta“ pre autá. Sú prekvapení, keď vidia turbínu alebo baterkáreň.

„Zamka“ bude vždy pamiatkou na Štefana.

Často si neuvedomujú, že aj personál musí byť psychicky odolný. Ak príde víchrica a ste odrezaní, musíte tam spolu vydržať, aj keby mal niekto zdravotný problém. Hore ide o život, kým dole je to len nepríjemnosť.

Máte obavy o budúcnosť tatranských chát? 

Dúfam, že z nich nebudú len nejaké „McDonaldy“ s tabuľkami. Chaty musia zostať bunkami so špecifickou atmosférou a odvážnymi ľuďmi.

Naša generácia sa musí pripraviť na klimatické zmeny a možno aj obmedzené zdroje energie. Musíme sa naučiť fungovať s rešpektom k prírode. Tatry sú unikátne a drsné, a hoci je tu veľký tlak, ak budeme vedieť po ľuďoch „upratať“ a investovať do čističiek, budú slúžiť aj ďalším generáciám.