„Umenie znamená podnecovať pozornosť,“ povedal Stendhal. V súčasnej situácii ju však, dalo by sa povedať, podnecuje len obmedzene. Aký to má dopad na samotných tvorcov a sprostredkovateľov umenia? To sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Umelci ostali bez živého publika

Všetci vieme, že umenie má rôzne podoby. Dnes už na Slovensku máme veľa tvorivých ľudí, či už v oblasti módneho dizajnu, alebo samotnej výroby niečoho jedinečného. Kreativite sa predsa medze nekladú. Teda pokiaľ sa neobjaví neznámy vírus, ktorý síce nenaruší samotný proces tvorenia, ale všetko po ňom už áno. „Dotklo sa ma to výrazne, nakoľko som priamo-nepriamo závislý na svadbách, ktoré boli tento rok zrušené, presunuté alebo obmedzené. Čiže svadobčania alebo samotní ženísi sa eliminovali na minimum,“ ozrejmil nám Erik Rybanský, výrobca jedinečných drevených kravát. Ale výhodu v tom predsa len našiel – mal viac času na tvorenie a pohol s vecami, ktoré roky odkladal. Dokonca začal pracovať aj s kožou.

Naše knihy vychádzajú, ale nemôžeme ísť s nimi tam, kde je to pre nás najpotrebnejšie – medzi našich čitateľov.

S priestorom na tvorenie to však nemajú všetci rovnaké. Človek si povie: „Jój, spisovateľ, ten je teraz ako ryba vo vode, určite mu táto situácia vyhovuje.“ Ale ono to je trošku inak. Taký Juraj Červenák, u nás veľmi populárny hlavne ako autor historických detektívok, to jednoznačne vyvracia. „Práve naopak, keď sme celá rodina väčšinou zavretá doma, mám toho času na písanie podstatne menej. Aspoň, že nemusím cestovať na besedy v knižniciach a kníhkupectvách, rôzne festivaly a literárne podujatia, to mi výrazne šetrí čas a energiu.“  Tá mu potom ostáva na študovanie podkladov k novým dielam. Cez leto, keď bola situácia lepšia, si našiel čas aj na návštevu lokalít na Slovensku, ktoré sú mu inšpiráciou pre budúce dejiská jeho príbehov.

Aj jeho kolegyňa – spisovateľka Michaela Ella Hajduková (píše fantasy a príbehy z obdobia druhej svetovej vojny) súhlasí, že toho času naozaj viac nebolo. Okrem toho, že je popri písaní aj riadne zamestnaná v košickej knižnici, má malú dcérku, ktorej pomáha s domácimi úlohami do školy. A obmedzení je tu viac: „Naše knihy vychádzajú, ale nemôžeme ísť s nimi tam, kde je to pre nás najpotrebnejšie – medzi našich čitateľov. Hovoriť o našej práci, propagovať ju… Tento rok som mala iba jednu autorskú akciu – Prešov číta rád, ostatné padlo. Chýba mi to a iste aj iným autorom, ten priamy kontakt, priama spätná väzba.“

Hudobný priemysel je tiež na tom všelijako. Filip Jančík, náš husľový virtuóz, sa nám zdôveril, že denná rutina sa mu síce veľmi nezmenila, pretože je zvyknutý tráviť veľa času osamote v štúdiu či cvičením na husliach, no zmenilo sa obdobie, keď bol v kontakte so svojimi fanúšikmi. „Veľmi náročné a obmedzujúce je plánovanie koncertov, nakoľko sa situácia mení veľmi nečakane. Na prípravu, reklamné kampane a predaj vstupeniek potrebujeme niekoľko mesiacov. Pri každom nečakanom zrušení či preložení koncertov sa náklady na reklamu zdvojnásobujú. Pri zmene termínu refundujeme vždy časť vstupeniek ľudom, ktorí si o to požiadajú. Takto to ide dookola.“

Dokázal sa však vynájsť a nekomunikoval so svojím fanklubom iba prostredníctvom sociálnych sietí. Na jar zorganizoval projekt podoknom.sk, v rámci ktorého urobil viac ako 40 zastávok naprieč Slovenskom. Zastavil sa napríklad v Bratislave, Liptovskom Mikuláši, Poprade či Prešove.

Kultúrne centrum v Trnave sa nevzdalo v organizácii podujatí

Malý Berlín pozná asi každý Trnavčan či tu pracujúci a študujúci šlovek, ktorý sa aspoň raz za čas chodí kultúrne vyžiť. Keďže nám sprostredkúva umenie, niet divu, že ho korona zasiahla rovnako ako ktorékoľvek divadlo, galériu či eventovú agentúru. Zamestnacom chýba najviac osobný kontakt s návštevníkmi a ich spätná väzba. Veľa však s touto situáciou urobiť nemohli. „Zdravie je prvoradé. Pokúsili sme sa dostať kultúru aspoň do domácností na diaľku, keď už ľudia nemohli prísť k nám,“ odpovedá Ján Janočko, ktorý je zodpovedný za filmový a komediálny program.

Ako kultúrne centrum fungujúce z rôznych grantov to má teraz s ich čerpaním trošku komplikovanejšie, pretože nie všetky môže využiť na podujatia organizované online. Ľudia z kultúrneho centra Malý Berlín sú preto radi, že niektoré mohli urobiť aj naživo. Získanie grantov a dotácií sa však vždy rieši rok vopred, a tak s týmto problém nebol.

Za najväčšiu zmenu považuje kultúrne centrum hlavne terajší kontakt s divákmi. Mnohé podujatia muselo presunúť do onlinového prostredia, keďže publikum nebolo dovolené. Niektoré sa len obmedzili, iné zase úplne zrušili. „Na druhej strane, snažili sme sa priestor, ktorý nám vznikol tým, že sme podujatí mali menej, využiť čo najlepšie. Vymysleli sme tak niekoľko nových menších projektov a hľadali sme cesty, ako robiť onlinové podujatia tak, aby priniesli svoju vlastnú pridanú hodnotu,“ hovorí Janočko.

Podujatia, ktoré si vyžadujú spätnú väzbu od divákov nemá zmysel robiť bez nich.

COVID-19 obmedzil dochádzku do práce. Výnimkou nie je ani Malý Berlín, v ktorom majú home office. Ten odporučila a neskôr aj nariadila vláda všetkým zamestnancom, ktorým to charakter ich práce umožňuje. Samozrejme, nie pri všetkých aktivitách sa to dá zrealizovať, a tak pri príprave niektorých podujatí musia byť prítomní aj fyzicky.

V prípade, že bola možnosť usporiadať aspoň obmedzené predstavenie, hygienické opatreniach išli až nad rámec toho, čo od nich vyžadovali úrady, aby sa u nich návštevníci cítili naozaj bezpečne. Dezinfikovanie sál, kontrola prekrytia horných dýchacích ciest či dezinfikovanie rúk – tak vyzerala realizácia podujatí v Malom Berlíne. V prípade, že ide o onlinový event, tieto povinnosti, samozrejme, odpadajú, ale ako centrum poznamenáva, o to viac zase pracujú jeho zamestnanci na technickej kvalite takéhoto prenosu. Hlavne pri koncertoch, ktoré organizuje prostredníctvom sociálnych sietí, majú technici plné ruky práce.

Onlinový režim priniesol aj benefity

Rozhodnúť sa, ktorý event pobeží online a ktorý nie, je podľa centra sídliaceho na trnavskom Nádvorí otázka inštinktu a praktickosti. „Podujatia, ktoré si vyžadujú spätnú väzbu od divákov nemá zmysel robiť bez nich. Niekedy v tomto smere rozhodne namiesto nás aj vyššia moc a my musíme podujatie zrušiť, napríklad v prípade umelcov zo zahraničia.“ Ak sa to však z finančnej stránky dá zvládnuť, naplánované udalosti už rušiť nechcú. Tanečné a divadelné predstavenia sú výnimkou, pretože sa nedajú prostredníctvom internetu plnohodnotne zrealizovať, a preto väčšinu z nich presunuli na budúci rok.

Aj pre nás to bol zážitok, prebehnúť v priebehu pár minút prakticky celú zemeguľu.

Podľa Janočka výhodou onlinových eventov je jednoduchý prístup k nim – stačí len pripojenie na internet a môže si ich pozrieť prakticky ktokoľvek. Takáto realizácia kultúrnemu centru výrazne zjednodušila aj prezentáciu vizuálneho umenia s názvom PechaKucha Night Trnava. „Mohli sme predstaviť naživo umelcov z celého sveta, ktorí by inak do Trnavy prísť nemohli. Takto sme pripravili večer s umelcami pôsobiacimi na troch kontinentoch v jednom čase. Aj pre nás to bol zážitok, prebehnúť v priebehu pár minút prakticky celú zemeguľu. Nikdy sme niečo podobné nerobili a nakoniec sme dostali veľa pozitívnych ohlasov od divákov aj od umelcov, ktorí mali možnosť ukázať niečo zo svojej tvorby aj rodákom.“

Okrem tohto podujatia sa do virtuálneho prostredia preniesol aj Ypsalon, festival spisovateľov, ktorý už má, podľa Malého Berlína, vybudované dobré meno u čítajúcej verejnosti i u samotných spisovateľov. Za výzvu pri takýchto podujatiach považujú v centre hlavne to, že musia zaujať a prilákať diváka, aby si sadol k počítaču alebo mobilu a venoval im pozornosť. Snažia sa zamerať na obsah, ktorý je zaujímavý najmä pre ľudí žijúcich v Trnave a okolí.

Na otázku, či je komplikovanejšie robiť eventy takéhoto typu odpovedá Malý Berlín neutrálne: „Všetko má svoje pre a proti.“ Záujem o onlinovú kultúru je vraj porovnateľný so záujmom o ňu počas minulých rokov. V letných mesiacoch bol slabší pre väčší pohyb vonku, v októbri a novembri, ktoré sú tradične pre kultúru silnejšie, sa očakávane zachoval väčší dopyt. Kultúrne centrum sa neobáva ani toho, že si zvykneme na kultúrne podujatia sprostredkované zadarmo. Podľa Jána Janočku sme si určite všetci vedomí tejto výnimočnej situácie a navyše zážitok zo skutočného eventu nám tieto prenosy nenahradia.

Ako sa dievča z Kyjeva ocitne v Trnave?

No, to je veľmi obsiahla otázka. Keď som bola ešte mladá, veľmi som túžila ísť študovať do zahraničia. Na Ukrajine má väčšina mladých ľudí sen o tom, že odídu študovať preč. Čiže ak sa ti náhodou v živote naskytne takáto situácia, musíš ju využiť. Ale teraz to vidím úplne inak, pretože si uvedomujem, že práve my sme tí, ktorí by mali tú krajinu budovať, a preto sa chcem vrátiť.

Takže prvý nápad bol Slovensko?

Práveže nie. Prvý nápad bolo Česko. Moja mamina tam má najlepšiu kamarátku a stále sa rozprávali o tom, ako tam je pekne a super. Takže som sa začala učiť češtinu a dva roky som chodila na kurzy. Ale keďže v sedemnástich rokoch veľmi nevieš, čo úplne chceš študovať, tak som nakoniec išla do Banskej Bystrice na Európske kultúrne štúdiá. Tam som ale po roku skončila, pretože som zistila, že to nie je pre mňa.

Potom nasledovala Trnava?

Áno.

Prečo práve masmediálna komunikácia?

Než som sem prišla, tak som vôbec nevedela, čo je Trnava ani Banská Bystrica. Pozerala som si fotky z mesta a prechádzala si ho pomocou Google Mapy. Ale fakultu som si vybrala kvôli možnostiam. Keď som bola malá, tak sa ma všetci pýtali, čím chcem byť. Moja odpoveď vždy bola buď pirátka, alebo novinárka (smiech).

A páči sa ti tu?

Úprimne, mám ešte stále problém s tým, že mi tu chýba viac kultúry. Keďže som z neporovnateľne väčšieho mesta, bola som zvyknutá, že sa neustále niečo deje, kedykoľvek v týždni. Aj teraz, keď sa vrátim domov, viem, že tam bude nejaká vernisáž, výstava, divadlo, koncert, stále niečo. A tým, že ja som veľmi kultúrne žijúci človek, tak mi to tu chýba.

Asi aj preto sa ako stážistka v Malom Berlíne a v rámci Nádvoria snažíš rozširovať povedomie o ukrajinskej kultúre. Aké však boli začiatky tu v Trnave?

Začiatky boli veľmi náročné. Aj keď som bývala s kamarátkou na internáte, stále som sa nudila a cítila osamelo, ako cudzinka. Jedno obdobie som dokonca mala blok, že som sa bála rozprávať. Mala som strach povedať niečo chybne, keďže som mala pocit, že všetci okolo chcú byť novinári. Tak som sa rozhodla mlčať. A až časom som pochopila, že to nie je dobre.

Na tohtoročnej prihláške som si veľmi uletela. Ako môj osobný úspech som napísala, že ma sleduje na Instagrame jeden významný ukrajinský spisovateľ.

Kedy prišla príležitosť z Malého Berlína?

Tým, že som sa tu už veľmi nudila, hľadala som príležitosť. Hovorila som si, že chcem robiť kultúru. No a z Malého Berlína prišla ponuka, že hľadajú dobrovoľníčku na festival PILOT. Tak som sa ozvala a oni ma skontaktovali, že hľadajú práve niekoho z Ukrajiny, pretože majú rozbehnutú nejakú spoluprácu. Odvtedy som tam ostala natrvalo ako stážistka.

Ako si sa dozvedela o programe Nádvorie Kampus a čo ťa motivovalo podať prihlášku?

Dozvedela som sa o ňom cez kolegov v Malom Berlíne ešte rok dozadu, keď ho otvorili. Podala som si prihlášku, dostala som aj dobrý feedback, ale nakoniec to nevyšlo. Tento rok som to však mala náročnejšie. Zhodou okolností som mala ísť na Erasmus do Krakova na Jagelovskú univerzitu a zároveň s tým som si podala prihlášku na Nádvorie Kampus, ktorú som napísala snáď hodinu pred termínom odovzdania. Na tohtoročnej prihláške som si veľmi uletela. Ako môj osobný úspech som napísala, že ma sleduje na Instagrame jeden významný ukrajinský spisovateľ. No, a prijali ma.

Čiže si uprednostnila Kampus pred Erasmom?

Aj keď som do Krakova veľmi chcela ísť, nakoniec ma okolnosti okolo koronavírusu presvedčili, že tu mám zostať.

Aké sú podľa teba najväčšie benefity tohto programu?

Že sa musíš neustále prekonávať. Si motivovaný robiť veci lepšie. Napríklad ja mám problém rozprávať sa s cudzími ľuďmi, takže aj komunitné večery s hosťami pre mňa bývajú náročné. O to viac sa snažím pýtať. Ľudia ma zaujímajú. Ďalej určite mentoring. To, že môžeš neustále komunikovať s inšpiratívnou osobou a riešiť aj obyčajné veci zo života. Deliť sa o radosť a navzájom sa povzbudzovať. Za to som veľmi vďačná.

Koho máš ty?

Mne vybrali Barbaru Jagušák. Pracuje ako PR manažérka a robí podcasty o ekologickej udržateľnosti. Mám ju rada a je pre mňa veľmi zaujímavá aj napriek tomu, že každá máme iné záujmy. Už na začiatku mi povedala, že mi chce byť nie len mentorkou, ale aj dobrou kamarátkou a tento prístup si vážim.

O chvíľu to budú tri mesiace odkedy ste sa spolu s dievčatami nasťahovali do kampusu. Aké bolo zoznámenie a začiatky spoločného fungovania?

Dosť som sa bála. Nevedela som, čo od toho mám čakať. Išla som do úplného neznáma. Najviac som však mala strach z toho, že každá bude chcieť byť líderkou a stratí sa tam úprimnosť. Že sa z toho stane súťaž a budeme sa predbiehať, kto toho urobí viac. Našťastie sa to nenaplnilo. Po chvíli som zistila, že bývam s úplne úžasnými dievčatami a celý náš vzťah sa budoval úplne prirodzene.

Čo všetko sa odvtedy zmenilo a čo ti to prinieslo do života?

Začínam si viac veriť. Tým, že som toho vždy robila strašne veľa, niekedy som mala pocit, že nič z toho nerobím poriadne. Taktiež mi to pomohlo stať sa viac racionálnym človekom ako pocitovým. A hlavne sa menej bojím robiť nové veci. Nádvorie Kampus mi priniesol komunitu, skoro až rodinu, ktorá sa povzbudzuje a pomáha si navzájom. Za posledné štyri roky, ktoré som strávila na Slovensku, až teraz si môžem spokojne vydýchnuť a povedať, že som naozaj šťastná.

Najdôležitejšie je veriť si. Vo všetkom, čo robíte. Robte, čo vás baví a robte to najlepšie, ako viete.

A teraz k tvojmu osobnému životu.  Čomu sa venuješ popri štúdiu?

Ja som viac-menej taká freelancerka. Píšem vzdelávacie články pre žurnalistov na ukrajinský portál MediaLab.online. Prednedávnom som začala písať aj o slovenskej literatúre pre jeden ukrajinský časopis. Píšem recenzie filmov v slovenčine pre Cinemaview. Pracujem ako prekladateľka pre obchod s kórejskou kozmetikou v Bratislave. Fotím akcie pre Malý Berlín. Organizujem literárne podujatia na Ukrajine a rada píšem básne, ktoré by som v budúcnosti chcela vydať ako zbierku.

Kde hľadáš motiváciu robiť všetky tieto veci?

Nie je za tým nič skryté. Je to len o tom, že ma to baví. Baví ma všetko okolo kultúry a rada ju aj tvorím. A môj vzťah v písaniu to všetko uzatvára.

Aké sú tvoje vyhliadky do budúcna, máš nejakú predstavu, čo by si chcela robiť?

Veľmi by som chcela na Slovensku zorganizovať deň venovaný ukrajinskej kultúre. Rozšíriť povedomie o našom národe a búrať zaužívané stereotypy. Často sa stretávam aj tu na Slovensku s tým, že ľudia ani nevedia, že máme svoj vlastný jazyk a nepoužívame len ruštinu. Je mi smutno, keď si uvedomím, že sme susedná krajina, ale nevieme o sebe niekedy skoro nič. Inak nejakú životnú víziu nemám. Chcem sa venovať žurnalistike a kultúre, tomu, čo ma baví.

Je niečo, čo by si chcela odkázať našim študentom alebo budúcim záujemcom programu Nádvorie Kampus?

Asi len to, že najdôležitejšie je veriť si. Vo všetkom, čo robíte. Robte, čo vás baví a robte to najlepšie, ako viete. Taktiež nikoho neodsudzujte. Ani podľa národnosti, farby pleti či náboženstva. Také klišé, ale je podstatné si uvedomovať základné hodnoty. A počúvajte seba, svoj vnútorný hlas. A maminku. To je dôležité!

Je mnoho vecí, ktoré sme niekedy potrebovali použiť a tak sme si ich kúpili. Lenže hneď po tom, ako sme prácu s nimi dokončili, odložili sme ich a už na ne len padá prach. Prečo si teda kupovať veci, keď si ich môžete požičať? Presne touto myšlienkou sa riadi zakladateľ projektu knižnice vecí Jozef Trnka. Celý tento je zastrešovaný kultúrnym centrom Malý Berlín, ktoré sídli na Nádvorí. Na projekte knižnice vecí pracuje vďaka Európskemu zboru solidarity aj dobrovoľníčka z Ukrajiny Sofii. Finalizácia projektu a otvorenie verejnosti sa plánuje na začiatku roka 2021.

„V prvom rade sa chceme zamerať na tri odvetvia, športové vybavenie, domáce náradie a multimédia. Z týchto kruhov bude k dispozícii zhruba 20 predmetov a zariadení. Samozrejme sa nebránime rozšíriť ponuku o ďalšie odvetvia. Sme v kontakte s ďalšími organizáciami, ktoré prevádzkujú knižnicu vecí. Aj vďaka nim vieme, o ktoré veci je najväčší záujem. Našou snahou teda bude, aby sme ich vedeli poskytnúť aj my,“ vraví Jozef.

Ako bude knižnica vecí fungovať?

Záujemcovia si budú mesačne alebo ročne platiť členské, ktoré bude fungovať vo forme kreditu a pri každom vypožičaní sa vám určitá suma za predmet strhne. Zarezervovať veci si budete môcť aj online na webe, kde sa prihlásite cez vlastné konto, uvidíte sortiment a dostupnosť predmetov. Konkrétny proces vypožičania bude prebiehať tak, že sa na webovú stránku knižnice vecí prihlásite, vyberiete si predmet a pri rezervácii uvidíte jeho dostupnosť. Akonáhle bude dostupný, vy si ho budete môcť vyzdvihnúť v priestoroch Malého Berlína, kde knižnica vecí bude aj sídliť.

„V priebehu budúceho roka budú mať ľudia príležitosti si našu ponuku predmetov aj vyskúšať. Budeme organizovať rôzne workshopy, prostredníctvom ktorých by sme ľudí chceli naučiť rôznym praktickým skúsenostiam s našim vybavením. Časom by sme chceli vybudovať aj komunitu ľudí, ktorá by si navzájom prostredníctvom facebookovej skupiny požičiavala veci navzájom a pomáhala si aj takýmto spôsobom. Ale toto sú zatiaľ len naše vízie do budúcna. Pre začiatok by sme chceli sprostredkovať funkčnú knižnicu vecí so sortimentom, o ktorý budú mať ľudia záujem,“ doplňuje Jozef.

Marcus Oliver Obert je študentom 2. ročníka na Vysokej škole výtvarných umení – odbor Fotografia a nové médiá. Vystavované práce boli ukážkou jeho doterajšej umeleckej tvorby. Vernisáž sa niesla vo forme interaktívnej výstavy s viacerými digitálnymi a svetelnými inštaláciami, ktoré doplnil autentický hudobný podmaz od Sub:tearz crew. O príjemnú večernú atmosféru sa postaral bar Zelený kríček. Celá udalosť pôsobila komornejším dojmom s približne 25 až 30 návštevníkmi.

Stráca sa záujem o kultúrny rast

„Vyjadrujem nefunkčnosť kedysi živých bodov primárne alternatívnej kultúry v meste, v ktorom sa stráca zmysel pre kultúrny rast. Vizuálnou dynamikou pripomínam čas mojej generácie a naznačujem pretrvávajúci potenciál týchto už inak zaniknutých miest. Statickosť obrazu konfrontujem s analógovým zvukom, vytvoreným autentickými stopami z daných miest,“ povedal autor o jeho práci s názvom Post Potential.

Prezentované projekty (statické i dynamické) poukazovali na fenomén dnešnej doby, pričom zdôrazňovali neschopnosť zaznamenať všetko, čo sa okolo nás deje. Statické vizualizácie obohatili svetelné efekty, ktoré evokovali efemérnosť a absenciu obrazov. Tematicky ladená hudba zjednotila celý koncept výstavy a navodila atmosféru, ktorú autor prezentuje ako „absenciu kultúry, intimity a mágie“.

Čo na to hovoria prítomní? „Ešte som sa nezúčastnila na podobnej akcii, a tak som spočiatku bola prekvapená, akou formou bola vernisáž pripravená. Zaujal ma koncept celého projektu, bolo to esteticky zladené a hudba dotvárala celkový dojem. Cítila som novodobé poňatie umeleckých diel, avšak menej sa mi pozdávala udalosť ako celok. Niesla sa v štýle uzavretej spoločnosti. V konečnom dôsledku sa mi atmosféra večera a vystavované práce veľmi páčili,“ opísala Lívia, návštevníčka výstavy, svoj zážitok zo svojej prvej vernisáže v rámci projektu Are you art?!.

Pozrite si aj krátku ukážku inštalácie z výstavy:

Priestor pre mladých umelcov

Základom projektu Are you art?! sú inštalácie vo forme interaktívnej výstavy. Na prvej vernisáži uviedli bakalársky projekt fotografky Emy Lančaričovej s názvom Sypká nehmatnosť smrti. Druhá výstava sa volala Metalanguage. Na nej, spolu s fotografkou prvého projektu, predstavili aj grafického dizajnéra Ervína Gejdoša a ich poňatie materiálu bez symboliky a priradeného významu.

Ďalšie podobné akcie a pokračovanie projektu Are You Art?! môžete sledovať na facebookovej stránke Malého Berlína alebo ich web stránke. Autorovo portfólio nájdete na Instagrame marcus_oliver_obert.