Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách do národne cítiacej slovenskej rodiny evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertiny. Prostredný z tucta detí uzrel svetlo sveta 21. júla 1880. V neľahkých podmienkach ťažkej doby sa však dospelosti, spolu s Milanom, dožilo len deväť detí.

Za bratmi do školy

Prvé tri roky základného vzdelania získal vo svojej rodnej dedine. Táto výučba prebiehala v slovenskom jazyku, čo by pre uplatnenie mladého Štefánika mohol byť problém. Jeho otec to vedel, a preto ho poslal najprv na rok do Šamorína a následne na evanjelické lýceum v Bratislave. Tu študoval v rokoch 1890 až 1893 so staršími bratmi Igorom a Pavlom. Slabý Pavlov prospech ich však prinútil zmeniť školu. Po roku štúdia v Šoproni sa Milan a Pavel dostali na gymnázium v Sarvaši, kde Milan na prahu dospelosti v roku 1898 zmaturoval s vyznamenaním.

Ani jeho štúdium na vysokej škole sa nevyhlo zmenám. V roku 1900 začal študovať na technickej škole v Prahe odbor stavebného inžinierstva. Po krátkom čase zistil, že to nebude to pravé orechové a prestúpil na Karlovu univerzitu, na jeho vysnívaný odbor astronómia a fyzika. Počas štúdia v Prahe absolvoval aj semester vo Švajčiarsku.

Cesta za slnkom cez mraky

Po skončení štúdia sa mladý Štefánik spolu s odporúčacim listom od svojho bývalého profesora Karla Zengera vybral do Paríža. Tu sa zoznámil so svetoznámym astronómom a riaditeľom Meudonskej hvezdárne Pierrom Janssenom. Ten si Štefánika obľúbil, zamestnal ho vo svojej hvezdárni a zobral si ho pod svoje ochranné krídla. Z Paríža absolvoval Milan Rastislav Štefánik hneď niekoľko výprav do sveta za pozorovaním vesmírnych telies. Nie všetky však boli z vedeckého hľadiska úspešné.

Na svoju prvú výpravu sa vybral na konci roka 1906 do stredoázijského Turkmenistanu, za cieľom pozorovať zatmenie slnka. Dňa 13. januára 1907, v deň zatmenia, sa nad mestom Ura – Tjube zatiahli mračná a pozorovanie sa nepodarilo. Aby niekoľkomesačná výprava nevyšla úplne nadarmo, Štefánik pozoroval miestnu architektúru a históriu. Na spiatočnej ceste sa zoznámil so spisovateľom Levom Nikolajevičom Tolstým.

Z nevydarených plánov čerpal maximum

Roky 1906 a 1907 boli pre Milana Rastislava Štefánika premenlivé ako počasie. Úspechy sa striedali so sklamaniami, smútkom a zdravotnými problémami. Počas tohto obdobia sa mu podarilo päťkrát vystúpiť na observatórium na Mont Blancu, kde získal cenné vedecké informácie. Po nepodarenej výprave v Turkmenistane ho čakala veľmi úspešná misia v španielskej Alcossebre. Tu pozoroval úplného zatmenia Slnka. Vážne zdravotné problémy, smrť blízkeho priateľa Pierra Janssena a strata zamestnania vo hvezdárni v Meudone však Štefánika psychicky aj fyzicky položili. Zisk prestížnej Janssenovej ceny, ako revanš za prepustenie z hvezdárne, bola iba slabá náplasť.

Nasledujúce dva roky Štefánik strávil na misiách. Prvý rok v Alžírsku pátral po vhodnom mieste pre francúzske observatórium. V druhom prípade sa zameral na prírodný úkaz, prelet Halleyovej kométy pred Slnkom. Za touto misiou cestoval až na Tahiti už ako francúzsky občan. Okrem pozorovania mal v pláne na ostrove postaviť svoju vlastnú hvezdáreň. Žiaľ, obe misie boli neúspešné. V Alžírsku nenašli vhodné miesto pre observatórium a na Tahiti pozorovanie znova prekazili mraky a stavbu hvezdárne zase nízka finančná podpora. Nikdy sa nevzdávajúci Štefánik využil tieto výpravy na svoje osobné výskumy, pozorovanie miestnych kultúr, miestnej histórie, ľudí a prírody.

Milanovi Rastislavovi Štefánikovi sa so ziskom francúzskeho občianstva otvorili nové možnosti. Neskoršie enormne úspešné výpravy (na Novom Zélande na ostrove Vava‘u či v Brazílii či Ekvádore) mali okrem vedeckých cieľov už aj vyslanecké a politické. Napríklad v Ekvádore mal okrem meteorologického pozorovania za úlohu riadiť vybudovanie telegrafickej siete a zlepšiť vzťahy s Francúzskom.

Štefánik bol mužom viacerých profesií

Prvá svetová vojna zastihla Štefánika na misii v Maroku. Do Paríža sa vrátil ako rytier francúzskej Čestnej légie. 25. januára 1915 absolvoval letecký výcvik v Dijone, odkiaľ ho neskôr prevelili k francúzskej armáde v Srbsku. Počas vojny lietal vo svojich obľúbených strojoch vo Francúzsku, nad územím Československa či v Taliansku.

Svoje kontakty vo vyšších spoločenských vrstvách sa snažil využiť počas vojny v prospech Československa. Zastupoval ho na viacerých medzinárodných fórach vo Francúzsku, Amerike či Rusku. Vo februári 1916 bol pri založení Československej národnej rady v Paríži spolu s T. G. Masarykom a E. Benešom. Neskôr sa Štefánik zameral na budovanie československej armády v zahraničí. Verboval dobrovoľníkov po celom svete – v Amerike, Rumunsku či Anglicku. Podarilo sa mu založiť profesionálne Česko-slovenské légie vo Francúzsku, Taliansku a Rusku.

V čase predloženia Washingtonskej deklarácie T. G. Masarykom 18. októbra 1918 bol Štefánik na diplomatickej misii v Tokiu na audiencii u cisára. Rovnako ho zastihla aj správa o následnom vyhlásení Československej republiky dňa 28. októbra. Minister vojny a generál československej armády chcel v tomto období čo najskôr dostať Česko-slovenské légie späť do vlasti. Preto sa cestou domov zastavil podporiť a reorganizovať stále bojujúcu légiu v Rusku a dostať do Československa odrezanú légiu v Taliansku. Práve pri ceste z Talianska do svojej domoviny, takmer po šiestich rokoch, mal tragickú leteckú nehodu, pri ktorej zahynul.

Dňa 4. mája 1919 v Ivanke pri Dunaji sa tak predčasne skončila posledná Štefánikova misia, ktorej cieľom bol zaslúžený odpočinok a doliečenie zdravotných problémov vo svojom rodisku. Velikán Štefánik má na Slovensku postavené mohyly – pri Ivanke pri Dunaji, kde zahynul, a na kopci medzi mestom Brezová pod Bradlom a rodnými Košariskami. Jeho meno nesie aj naša jediná vojenská vysoká škola v Liptovskom Mikuláši.

Zdroj: Rušín, V.: Astronóm Milan Rastislav Štefánik; Juríček. J: M. R. Štefánik: Životopisný náčrt