Prvú štvorku v živote som dostala z diktátu. Nad vybranými slovami po B som plakala týždeň. Stále si spomínam na ten premočený papier. Nátlakový cvik však nikdy nepomohol. Vždy, keď som z dostala zlú známku (čítaj inú ako jednotku), volala som mame, aby som zmiernila dopad.
Premisa bola jednoduchá – ak jej to poviem teraz, bude mať čas vychladnúť, kým prídem domov. Veľmi som sa bála bitky. A ten strach mi zostal dodnes. Vždy, keď spravím chybu.

Bolo by smiešne si myslieť, že sa to dieťa postupne nenaučí – po chybe nasleduje trest. Napokon, princíp akcie a reakcie Pavlov naučil aj psa. Aj mama toho nášho. (Má rovnaké úzkostné stavy ako ja.)

Keď som sa učila vlastivedu, zvykla ma z nej skúšať. Učila som sa naspamäť niekoľko strán. V momente, keď som spravila chybu, poslala ma do izby. Bolo jedno, že som sa len zakoktala. Nie si si istá? Nevieš to. Ak ma do izby vrátila viac než trikrát, nasledoval krik.

Počas leta som na terapii vypĺňala dotazník YSQ-S3, ktorý popisuje maladaptívne schémy a traumatické zážitky. Najväčšie markery mal u mňa motív trestu. Aby som bola presná, išlo o túto jeho formuláciu – “Som zlý človek a zaslúžim si trest.” A trestám sa dodnes.

Ak na mňa v práci zvýšia hlas, uzavriem sa do seba a nie som schopná rozprávať. Prečo? Čakám na bitku. Keď kričím ja, vyčítam si to. Prečo? Pretože aj mama kričala. Udržujem vzťahy, ktoré mi ubližujú. Prečo? Zaslúžim si trest.

Nedokážem sama sebe povedať nie. Ak mám pocit, že je toho na mňa v práci veľa, pracujem viac. Nerobím polovičaté roboty, lebo sa nechcem vrátiť do izby. V žiadnej izbe nenechávam zatvorené dvere. Zatvorená v izbe som bola väčšinu svojho života.

Moji najbližší mi vravia, že som na pokraji vyhorenia. A ja im to neverím, pretože tak žijem celý život. Neznášam dotyky a objatia. Bola by som schopná prisahať, že mi spôsobujú fyzickú bolesť. Mamin dotyk znamenal modrinu. Prečo by mal byť cudzí dotyk iný?

Žila s nami 15 rokov a ja som si za ten čas stihla vypestovať iracionálny strach zo samej seba. Keď som sa ráno pozrela do zrkadla, nebola tam moja tvár. Bola jej a bola všade. V drobnej mimike, gestách, slovách, ktoré som používala. Neznášala som sa každý deň. Na mamu som sa hnevať nemohla. Ona mala rakovinu a ja som bola to nevychované decko, ktoré posielala na drahé liečenia. S astmou som zápasila až do puberty. Zmizla v momente, keď zmizla aj mama a jej cigaretový dym.

Keď sa k nám po šiestich rokoch vrátila, nedokázala som s ňou byť v jednej miestnosti. A hovorím si, prečo? Mám 22 rokov, preboha! Ale mám nespracované zážitky z detstva a vždy, keď ju vidím, mám nutkanie zatvoriť sa do izby. Po troch mesiacoch od nás znova odišla. S krikom, jedným kufrom a bez psa. Predtým ma ešte stihla udrieť do brucha opačnou rúčkou metly. A mňa premohol pocit celkom iný – familiárny. Ten výraz poznám dôverne. Výraz matky sekundu predtým, než vás udrie.

Dlho som premýšľala, či tento komentár napíšem. Bola som presvedčená, že nenapíšem. Ale potom som vás videla na chodbách, stojacich v čo najvzdialenejšom kúte. Vidím ako sa chcete myknúť vždy, keď sa k vám niekto priblíži. A rozumiem tomu. Chcem, aby ste vedeli, že v tom nie ste sami. Máte tiež právo slobodne dýchať a ten nádych raz príde. V momente, keď zmizne aj cigaretový dym.

Prvý príbeh sa odohral v neďalekej Bratislave. Tu so svojím manželom žila a pracovala Janka Morvayová. Študovať na FMK sa rozhodla preto, lebo plánovala pracovať v oblasti, ktorá ju veľmi zaujímala – v marketingu. „Účtovníctvo, ktoré vyštudovala, brala ako zdroj príjmu, no táto práca ju až tak nebavila, a preto sa chcela po skončení magisterského stupňa venovať reklame,“ vysvetľuje Jankin manžel Rastislav. Spomína si na rozhovory s kamarátom, ktorý pracoval v reklamnej agentúre a s ktorým sa rozprávali o reklame.

Náhly a nečakaný odchod
Niektorí sa na vysokej škole riadne natrápia, iní si ju robia len preto „aby bola“. Keď však študuje človek, ktorý má o danú oblasť vážny záujem, tak mu to ide samo a cítiť to na prístupe k štúdiu, čo sa odrazí aj na výsledkoch. A práve študijné výsledky mala Janka vynikajúce. Mala rozpísanú bakalársku prácu, keď tesne pred skončením bakalárskeho stupňa štúdia náhle zomrela pri pôrode. Ani po dvoch rokoch však nikto presne nevie, čo sa stalo. „Prípad je stále v štádiu riešenia. Doteraz stále nie je jasné, čo sa udialo, prečo a či to práve takto muselo skončiť,“ hovorí Rastislav. Podľa úradného rozhodnutia Úradu nad zdravotnou starostlivosťou bola chyba na strane nemocnice, no prípad sa stále prešetruje.

Pomáhal, kto mohol
Jankin náhly odchod prinútil rodinu poriadne sa obracať. Našťastie starostlivosť o narodenú dcérku nezostala len na pleciach otca, ale ochotnú pomocnú ruku mu podala celá rodina. Rastislavovi rodičia si malú zobrali k sebe a jej stará mama išla na „materskú“. Odvtedy sa pri malej dennodenne strieda najbližšia rodina Janky a Rastislava. Od prvého dňa až po súčasnosť je o výchovu dcérky dobre postarané. „Na celú udalosť sa nepozeráme z praktického hľadiska, že kto za to môže – my tomu nerozumieme, nie sme lekári. Berieme to tak ako to je, venujeme sa malej a snažíme sa prijímať život so všetkým, čo prináša,“ dodáva Rastislav. Napriek smutnému osudu si nezúfa. Žije jednoducho ďalej a venuje sa dcére. Tá krátko po narodení prekonala zdravotné ťažkosti, musela podstúpiť operáciu, no teraz je našťastie zdravotne v poriadku.

Ľudskosť definuje ľudí
Iniciatíva pedagógov a študentov vytvoriť kalendár sa Rastislavovi veľmi páčila. V prvom rade ho zaujala samotná myšlienka. Financie pre neho nie sú až také podstatné, skôr prístup fakulty a nápad, ktorý bol atraktívny a preto súhlasil. „V tomto prístupe sa skrýva niečo maximálne ľudské, forma pomoci od ľudí, s ktorými človek nie je v každodennom kontakte.“ S ľudskosťou a pochopením sa stretáva stále. Podporu má nielen v rodine, ale aj u známych a v práci, kde pracovala aj jeho manželka. Dokonca vo firme zriadili škôlku pre deti zamestnancov, takže to má k dcére „na skok“. Zvládnuť túto situáciu bez podpory by bolo rozhodne ťažšie. Vyrovnanosť pomaly nastáva v súkromnej, pracovnej oblasti a aj vďaka finančnej pomoci fakulty má celá rodina pocit, že v tom nie sú sami.
Smutný osud na druhú

Rovnaký odbor – marketing, študovala aj Banskobystričanka Darinka Novosadová. Pracovala v oblasti marketingu distribúcie optických pomôcok, kde pripravovala PR. Štúdiom na FMK si chcela zdokonaliť svoje znalosti a skúsenosti z oblasti marketingovej komunikácie. Krátko po otehotnení lekári určili Darinke rizikovú graviditu. „Pôrod malého vychádzal na druhý januárový týždeň roku 2010. Všetko prebiehalo úplne normálne a všetky pravidelné kontroly u odborných lekárov boli bez problémov alebo komplikácií“ spomína si manžel Martin. Komplikovať graviditu začal kašeľ a teplota približne tri mesiace pred pôrodom. Obvodný lekár diagnostikoval virózu (bolo práve chrípkové obdobie). Darinke však teplota neklesla a tak išla do Roosweltovej nemocnice na urgent. Tam si ju pre istotu nechali na pozorovanie a neskôr určili diagnózu – slabý zápal pľúc. Jej stav sa však nezlepšoval a preto ju previezli na jednotku intenzívnej starostlivosti. Krátko nato, sa ju snažili stabilizovať a pripravili na predčasný pôrod cisárskym rezom. „Tento zákrok urobili v úplne poslednej chvíli, pretože keď sa narodil malý Filip museli oživovať aj jeho a dávať mu masáž srdca, a umelé dýchanie,“ opisuje ťažké chvíle Martin. Jeho manželka a syn po pôrode ostali v umelom spánku. Nasledujúce dni sa niesli v znamení zhoršeného stavu matky a zlepšujúceho sa stavu dieťaťa. Mladej mamičke diagnostikovali chrípkový vírus h1n1 (prasacia chrípka) a odvtedy k nej nikoho nepustili. „Bojovala statočne, avšak presne tri týždne po Filipkovom narodení mi zavolali, že Darinka nás opustila….“ uzatvára bolestné spomienky manžel.

Smútok, ale nie beznádej
Po bolestnej strate manželky sa Martin naplno venoval synovi. Najviac ho mrzelo, že napriek tomu ako sa na neho tešili, Darinka ho nevidela. „Bol som veľmi zronený, keď zomrela, ale našťastie som mal Filipka a mal som pre koho žiť ďalej,“ hovorí Martin s nádejou. So synom zostal sám, obaja jeho rodičia predtým podľahli rakovine. Tragédie v rodine ho ale naučili, že každý človek je pominuteľný a aj napriek tomu, že niekoho veľmi milujeme, stane sa, že jeden deň je s nami a za sekundu sa to zmení a odíde naveky. Malý Filipko statočne bojoval o život, jeho stav sa postupne zlepšoval a otec si ho mohol zobrať domov. Spočiatku mu s výchovou pomáhala svokra, neskôr známi a napokon šiel Martin na materskú. „Najviac zo všetkých mi pomohla rodina Országhovcov (rodičia a sestry hokejistu Vlada Országha, ktorý bol majstrom sveta v roku 2002) z Banskej Bystrice. Vytvorili pre nás obidvoch druhý domov a doslova sme ako členovia ich rodiny,“ dodáva vďačný otec.

„Mama“ na plný úväzok
Martin okrem výchovy syna a zabezpečovania chodu domácnosti pracoval ako obchodník a živnostník. Snažil sa, no zvládnuť to bolo veľmi ťažké. „Dal som si malú pauzu a predal som predajňu záclon, odišiel som zo zamestnania a teraz sa venujem len malému. Filip rastie ako z vody a každým dňom mi robí radosti, a občas aj starosti, tak, ako každé iné malé dieťa“ vysvetľuje. Filip momentálne navštevuje jasle a otec mu vyberá vhodnú škôlku. Iniciatívu študentov a pedagógov FMK si nesmierne cení. „Ďakujem hlavne dekanke Petranovej a tajomníčke FMK pani Podmakovej. Bolo nám cťou zúčastniť sa Vášho vianočného večierka a pokrstiť tento kalendár.“ Telefonát dekanky ho príjemne šokoval, lebo podobné veci videl len v televízii. „Pedagógovia a študenti FMK sú dobrí a empatickí ľudia, ochotní nezištne pomôcť. Všetkým sa chcem takto poďakovať aj za malého Filipa a prajem vám všetko dobré a nech vás v živote stretnú len šťastné chvíle,“ dodáva Martin.

Nápad, ktorý pomáha
Tieto dva príbehy spojil kalendár, ktorý si mohli záujemcovia kúpiť, a tak finančne podporiť rodiny bývalých študentiek FMK. Nápad na vytvorenie kalendára pochádza z najvyšších miest akademickej pôdy – priamo od dekanky Dany Petranovej. Prvotný nápad bol umiestniť pedagógov do obrazov biblických postáv, čo sa však tvorcom nezdalo také zaujímavé ako filmové postavy. „Je to o niečo bližšie k našej fakulte a predsa sme si pedagógov vedeli lepšie predstaviť práve v rúchu Lary Croft, Nea či Jamesa Bonda,“ prezrádza Antonious Vlachou, autor snímok v kalendári. Vedenie fakulty sa postaralo aj o kostýmy, o niekoľko z nich sa postarali aj šikovné ruky Martinky Jakabovičovej. „Samotné fotografovanie bola zábava, pretože učitelia boli (na moje prekvapenie) veľmi zhovievaví, vôbec nemali problém zapózovať, dokonca by som povedal, že ich to aj pobavilo,“ dodáva mladý nádejný fotograf.

Krok za krokom
Okrem fotografa sa na realizácii tohto projektu podieľali viacerí ľudia – obliekania, štylizácie a dolaďovania detailov pri fotografovaní sa ujala Lucka Osvaldová, čas pedagógov zabezpečili Martinka Jakabovičová s Tatianou Podmakovou, o grafickú úpravu kalendára sa postaral Michal Kabát. No a za celým projektom stála dekanka Dana Petranová, ktorá kalendár iniciovala a dala celému projektu skvelú myšlienku a význam. Na stenách vašich internátnych izieb a privátov tak celý rok môžete obdivovať dvadsaťdva pedagógov a pracovníkov FMK. „Celá realizácia trvala jedenásť dní a verím, že nabudúce si nájdeme na to trošku viac času a dokážeme vytvoriť ešte zaujímavejšie a kvalitnejšie spracovanie samotných fotografií a kalendára,“ opisuje Antonious. Plánom do budúcnosti je vytvoriť kalendár FMK 2012, kde budú pedagógovia ako rozprávkové postavy. Veď dobré myšlienky majú úspech zaručený.
Autor: Ľudmila Krkošková
Foto: archív dekanky