Trval 4 dni a mal študentom priblížiť prácu v médiách. Študenti sa rozdelili do dvoch skupín. Prvá skupina boli záujemcovia o prácu redaktora a moderátora, druhú zase tvorili tí, ktorých zaujíma práca za kamerou.

Prvé dva dni sa konali v priestoroch FMK. Tam účastníci nadobudli okrem teórie aj praktické zručnosti. Mali napísať krátky text na danú tému a následne to čo najlepšie odprezentovať a prečítať riaditeľke televízie Dálii Šaškovičovej. Ona mala za úlohu to zhodnotiť, povedať, čoho sa majú vyvarovať alebo, naopak, čo robili správne.

Tretí deň sa už presunuli na miesto, kde sídli MTT. Tam mal každý možnosť si pred kamerou vyskúšať čítať z čítačky, hneď dostať spätnú väzbu a zároveň si to potom aj pozrieť na videu, aby sa videli a počuli a mohli zistiť, čo ešte treba zlepšiť.

Zatiaľ čo prvá skupina čítala ostošesť, druhú skupinu mal na starosti kameraman a absolvent FMK Pavol Matava, kde okrem toho, že vysvetľoval prácu s kamerou, si skúšali aj strih rôznych reportáží.

Išli aj do terénu

Štvrtý a zároveň posledný deň workshopu mali nádejní redaktori možnosť ísť spolu s tímom MTT do terénu. Mohli vidieť, ako sa taká reportáž točí a čo všetko v dobrej reportáži nemôže chýbať. Taktiež mali možnosť spraviť anketu, a tak si naostro skúsiť komunikáciu s ľuďmi pred kamerou s mikrofónom v ruke. Kolegovia z druhej skupiny si zase vyskúšali prácu za kamerou, kde mali možnosť ísť natočiť aj svoje vlastné obrazy.

Jednu z takýchto reportáži si môžete pozrieť TU.

„Prostredníctvom tohto projektu, workshop s MTT, sme chceli študentom, a možno našim potenciálnym kolegom, priblížiť prácu v lokálnej televízii. Naučiť ich základy tvorby spravodajských príspevkov po stránke vizuálnej, obsahovej aj auditívnej a dať im možnosť vyskúšať si získané zručnosti priamo v praxi,“ povedala doktorandka FMK a zároveň redaktorka a moderátorka MTT Nikola Kaňuková.

Vyjadril sa aj Pavol Matava, kameraman MTT: „Aby sa zvýšila atraktivita informácie, ktorú chceme dostať k verejnosti, je dôležité, aby tento obsah bol lahodný aj pre oko, a preto bolo mojou úlohou účastníkov workshopu zasvätiť do tvorby a editácie audiovizuálneho záznamu.“ 

Nakoniec sme sa spýtali aj jednej zo zúčastnených, ako sa jej workshop s MTT páčil.

 „O tomto workshope si myslím, že bol užitočný a ľudia z trnavskej televízie k nám boli mimoriadne zlatí a priateľskí. Som veľmi rada, že som si mohla vyskúšať, aké to je na natáčaní ozajstnej reportáže pre Mestskú trnavskú televíziu.“ 

Vysielate päťkrát do týždňa, vždy s iným hosťom. Ako sa pripravujete na jednotlivých respondentov?Čítam, počúvam a konzultujem všetko, čo sa dá.

Ako dlho trvá príprava na jedno vysielanie a ako vyzerá jeho tvorba?
Rozhodneme sa pre tému, pre hosťa, snažíme sa ho získať a keď ho získame, tak sa naňho pripravujeme.

A tieto rozhodnutia padajú okamžite po odvysielaní relácie?
Áno, čím skôr tým lepšie. Jedna relácia skončí a začína sa robiť na ďalšej. Je to robota, ktorá nemá začiatok ani koniec. Žiadne vysielanie nie je koncom, ale pokračovaním.

Neobávate sa upadnutia do stereotypu? Predsa len, každodenné vysielanie môže človeka po čase prestať baviť.
Je to práca a človek v sebe musí hľadať motiváciu, ako v nej ísť ďalej. Život je taký, že niekedy človeka aj sám posunie k tomu, aby našiel silu pokračovať. Pri tomto záleží aj na podmienkach, v akých robíte. Ja ich mám veľmi dobré, takže hľadanie tejto motivácie je pre mňa o to jednoduchšie. A napriek tomu, že sa proces opakuje a nie je každý deň nedeľa, každá jedna relácia musí byť dobrá. Načo by sme ich potom robili?

Koľko ľudí na programe pracuje?
V princípe dvaja, ja a šéfredaktor Peter Palovič. A nepriamo vlastne všetci, ktorí pracujú na spravodajstve.

Rádio Expres má predovšetkým zábavný charakter. Neobávali ste sa neúspechu relatívne vážnej relácie?
Tak ako hovoríte, vážnejší charakter asi spôsobí, že relácia nemá počúvanosť ako tie najpopulárnejšie programy. Záujem ľudí o spravodajstvo sa odvíja od toho, čo sa aktuálne deje. Na druhej strane, spravodajstvo je tu vždy. A toto nerobím kvôli úspechu. Či bol tento formát vhodný? Pre mňa určite. A či aj pre rádio? Nuž, to asi nie je celkom otázka pre mňa. Premýšľali sme aj nad inými formátmi, na tomto sme sa však zhodli. A vedeli sme, že ak to nebude fungovať, tak sa to jednoducho zruší. Ale asi to funguje, keďže vysielame už šiestu sezónu. A to ma veľmi teší.

Pri takom krátkom vysielacom čase sa nie vždy podarí k poslucháčovi dostať všetky dôležité myšlienky. Nechceli ste minutáž rozšíriť?
Rádio Expres má programovú štruktúru, v ktorej sme dostali vysielací čas a ja som za to rád. Možno sa to niekomu zdá krátke, ale ak si našu reláciu porovnáte s takou, v ktorej je viac hostí, zistíte, že čistý čas hosťa je porovnateľný. Otázkou je, či by dlhšiu reláciu bol skutočne poslucháč ochotný počúvať. Navyše, nikdy nepoložíte všetky otázky, v rozhovore sa nedá obsiahnuť všetko. A aby ten čas neuplynul zbytočne, je dôležité rozhodnúť sa, na čo klásť dôraz. V tomto je to pre mňa zároveň veľká výzva.

V živom vysielaní často prichádzate do kontaktu s politikmi. Bol na vás z ich strany niekedy vyvíjaný tlak?
Stáva sa všeličo, ale je to niečo, čo si nemôžem pripúšťať a nemôžem nad tým premýšľať. Snažím sa robiť svoju prácu dobre a čestne. Ak má niekto s mojou prácou problém, tak má právo nesúhlasiť, ja to však nemám ako riešiť. Každý chce vyzerať dobre, byť v čo najlepšom svetle a ak sa to týka politikov, tak aj obstáť v rozhovore čo najlepšie pred svojimi voličmi.

Takže nikdy žiadne vyhrážky ani nič podobné?
Nie, nikto sa mi nevyhrážal.

Pozvania politikov od vás, až na jeden značne medializovaný prípad, bývajú prijímané…
Aký prípad máte na mysli?

Predvolebné duely z posledných parlamentných volieb, keď premiér odmietol prísť do duelu s Igorom Matovičom.
Bolo to jeho slobodné rozhodnutie. V rámci nášho volebného vysielania, v tzv. volebných dueloch, sme vyžrebovali dvojice politikov v prítomnosti notára tak, aby všetko bolo spravodlivé a aby sme so zložením duelov nemohli manipulovať a nijako ich meniť. Žreb dal dokopy Igora Matoviča a Róberta Fica a ten sa rozhodol neprísť. Je mi to, samozrejme, ľúto, ale viac som s tým urobiť nemohol.

Napriek tomu sa dnes (na rozdiel od mnohých iných komerčných médií) môžete pochváliť jeho pravidelnou prítomnosťou.
A som za to rád. Nie vždy to pozývanie vychádza podľa našich predstáv a nie vždy hosť pozvanie prijme. Snažím sa však nájsť iný termín, aj ja predsa rešpektujem, že môžu existovať aj objektívne dôvody, pre ktoré hosť nemôže prísť. Ak nie sú, upozorním na to.

Mnohokrát sa stalo, že hosť sa vyhýbal odpovedať na otázku, ktorú ste položili. Kedy pre vás nastáva moment, keď vašu snahu definitívne vzdávate?
Nemá to šablónu, záleží na hosťovi, situácii. Nemám v scenári napísané: „Spýtaj sa trikrát a ak neodpovie, choď ďalej.“ Navyše, jedna otázka sa dá položiť viacerými spôsobmi. Nemôžete niekoho prinútiť hovoriť. A mňa to môže opäť len mrzieť a môžem len využiť všetky dostupné prostriedky, aby som rozhovor posunul ďalej. Keď hosť neodpovedá, ľudia to počujú.

Sú záznamy relácie formou videa na Youtube snahou o prepájanie s najmodernejšími médiami?
Z môjho pohľadu nie. Video k takýmto rozhovorom patrí, nič konkrétne sa tým nesleduje. Ak rozhovor v éteri odznie, je výborné mať z neho záznam, aby ho človek, ktorý ho nestihol alebo ho chce počuť znovu, mohol niekde nájsť. Rozdiel je snáď len v tom, že vizuálne vnímanie človeka o ňom môže napovedať ešte viac.

Pozícia novinárov a ich povesť je naštrbená a pre mnohých ide o akúsi “podradnú” profesiu…
A vidíte, odbory masmediálnej komunikácie a žurnalistiky sú plné študentov. To je výborné a teším sa z toho.

Ako v tomto kontexte vnímate kritické výroky politikov na prácu žurnalistov na Slovensku?
Nevnímam to nijako. Novinár nevstupuje do deja, je ten, kto informáciu prináša, nemení ju a nevstupuje do jej tvorby. Novinár nie je niekto, s kým môžete o faktoch, ktoré prináša, diskutovať. A urážky na novinárov ani nemôžem brať osobne. Už len preto, že ako novinár s politikmi z osobného hľadiska nevstupujem do konfliktu a nevymieňam si s nimi názory. Zastupujem poslucháčov a nie samého seba, takže takéto výroky ma nemôžu vyrušovať. Môžeme sa baviť o tom, či je to vulgárne a hnusné. Samozrejme že je! Rovnako, ako je nechutné urážanie kohokoľvek, nemusí to ani súvisieť s politikou. Navyše, človek s kritickým myslením vie, že útok na novinára je pravdepodobne súčasťou stratégie, marketingu. Robím si svoju prácu bez ohľadu na to, či niekto o niekom povie, že je špinavá prostitútka alebo záchodový pavúk. Práca novinára sa nedá skryť, všetko čo vytvoril si predsa môžete pozrieť či prečítať. Výsledok jeho práce musia posudzovať čitatelia.

Začínali ste v televizii TA3. Sledujete jej vývoj aj naďalej?
Sledujem všetko, čo sa deje okolo.

A čo RTVS? Váš vtedajší odchod zo spravodajstva STV prišiel po zmenách vo vedení…
Prišiel kvôli otvoreným politickým tlakom vtedajšej SNS.

A ako sa na aktuálne dianie pozeráte teraz? Znovu cítiť tlak, dokonca z tej istej strany.
Vždy je zlé, keď sa politici snažia ovplyvňovať alebo zasahovať do spravodajstva akejkoľvek redakcie. Pokiaľ sa to špeciálne týka verejnoprávnej televízie, je to ešte háklivejšie. Je to predsa inštitúcia, ktorú si platíme všetci cez koncesionárske poplatky, a ktorá patrí ľuďom tejto krajiny. RTVS nemôže vlastniť konkrétna osoba, nech už je to predseda vlády, predseda parlamentu alebo ktokoľvek iný.

Neláka vás návrat do televízie?
Teraz nie. Takáto ponuka neprišla a ani nad tým nepremýšľam. Mám skutočne dobrú a slušnú prácu a ľudí, pre ktorých pracujem, si veľmi vážim. V doterajšej kariére som sa nikdy nestretol s firmou, ktorá by bola taká komplexná a profesionálna, ako je Rádio Expres. Nevidím dôvod prečo to meniť.

Máte medzi novinármi svoj vzor? Koho práca z radov novinárov vás osobne najviac zaujíma?
Nemyslím si, že môžem hovoriť o nejakom vzore. Určite však môžem hovoriť o mnohých ľuďoch, ktorých si za ich novinársku prácu vážim a rešpektujem ich. A nemusíme ísť do zahraničia, stačí ostať na Slovensku. Aj tu sú ľudia, od ktorých som sa veľa naučil. Aj keď ma mrzí, že najprv Československo a teraz aj obidve republiky, Slovensko a Česko, sa dlhé roky vyhrabávame z tých sračiek, ktoré sme tu zažili „za totáča“. Naprieč všetkými sektormi tu akoby chýba jedna generácia ľudí. V mojich začiatkoch sme to zažívali tiež. Aj tu boli novinári v strednom veku, ktorí boli fajn a neboli skompromitovaní bývalým alebo súčasným režimom, ale bolo ich skutočne málo. A dnes? Podľa mňa je tu dosť novinárov, od ktorých sa oplatí učiť, čítať ich alebo počúvať. Ľudia z Trendu, N-ka, SME-čka, .týždňa či Aktualít.

Ako vnímate vstupy veľkých investorov s politickým pozadím do médií u nás alebo v susednej Českej republike?
Je to škoda, ale tak to je. Tým novinárom však s príchodom nových majiteľov neodpadli ruky a mnohí z nich napriek tomu robia kvalitnú robotu.

Ak by do média, v ktorom pracujete vstúpil podobný investor, zvažovali by ste odchod?
Našťastie nad tým teraz nemusím rozmýšľať. Pri vstupoch oligarchov do médií novinári odchádzajú inam. Napriek tomu v pôvodných redakciách sú stále takí, ktorým dôverujem. Akurát to majú ťažšie, pretože musia dennodenne dokazovať svoju nezávislosť.

Dennodenne prijímate veľké množstvo informácií. Ktoré zdroje považujete za najdôveryhodnejšie, a po ktorých vy sám siahnete najčastejšie?
Čítam všetko čo sa dá. A zásadne nečítam žiadne konšpiračné weby ani nič podobné. Hoci si viem predstaviť, o čom a ako píšu. Pozornosť venujem skutočne overeným zdrojom, o ktorých kvalite som sa počas rokov mnohokrát presvedčil. A potom sa radím aj s dôveryhodnými ľuďmi, ktorí mi povedia svoj pohľad na vec, prípadne ma navedú ďalej. To sú pre mňa hlavné zdroje.

Keď už ste spomenuli konšpiračné weby, ako vnímate informačnú vojnu a vplyv proruskej propagandy v našom regióne?
Katastrofa. Je to dôkaz toho, že ľuďom stačí len “tá ich pravda”. A to ma mrzí, lebo ak je problém naozaj vážny a široký, tak nad ním treba veľmi vážne a veľmi zoširoka premýšľať. A k tomu vám nestačí len jeden pohľad na vec, pri ktorom zotrváte. Ja radím sledovať čo najviac príspevkov k danej téme, aj to, kto ich publikuje, kto je pod článkami podpísaný. A overovať zdroje. Nie všetko, čo znie fantasticky, predsa musí byť pravda. Nič nie je zadarmo. V dnešnej dobe už ani informácia, práve naopak, keďže “akobyzdrojov” sú tisíce. Je zložitejšie nájsť pravdu, ale určite nie nemožné. Som však presvedčený, že pri troche snahy sa každý môže dopracovať k pravdivej informácii. Mnohí ľudia túto dobu nazývajú postfaktuálnou a aj ja mám podobný pocit.

Mali by mať ľudia, ktorí takéto konšpiračné teórie šíria, priestor v tradičných médiách? Je lepšie ich konfrontovať s pravdivosťou klamstiev a poloprávd, ktoré šíria alebo im netreba venovať nijakú pozornosť?
Úplne otvorene priznávam, že sám presne neviem, ako k týmto veciam pristupovať. Otázka znie, či sa napríklad dá konfrontovať s človekom, ktorý je o niečom presvedčený a žiadne argumenty neprijíma. Napríklad, prečo s niekým argumentovať o tom, či Slovensko poslalo do plynu 70 000 vlastných občanov? Že boli títo ľudia tupo a sprosto zavraždení? Mám ako moderátor takejto relácie o tomto s niekým polemizovať? Potom môžeme polemizovať aj o tom či tento svet skutočne existuje, či sa nesnívame veľkému obrovi. Toto sa proste nemôže diať. Treba oživiť kritické myslenie. Lebo napriek mnohým útokom zo strany politikov či športovcov, ktoré z médií robia nejakú zvláštnu veľmoc, sa podľa mňa normálnym správam stále veriť dá.

Existuje niekto, koho by ste ešte v relácii chceli privítať? Nejaký vysnívaný hosť?
Fúha. Ľutujem, že som v štúdiu nikdy nemal pána Satinského. Aj keď sme k tomu boli blízko. Mal som však tú česť stretnúť sa u mňa v relácii s pánom Lasicom a vždy to bol zážitok. Sme však spravodajstvo a naše sny a túžby musíme odhodiť. To čo robíme, nerobíme preto, aby sme si robili radosť alebo z toho mali výhody. Práve naopak, naša práca nás v tomto obmedzuje. Musíme byť ľudia, ktorí sú nenápadní, nie sú trblietavé celebrity. To, čo pre nás má byť nápadné je informácia, ktorú dávame von. Možno by si niekto povedal, že robiť túto prácu je pekné práve preto, že sa môžeme stretnúť so zaujímavými ľuďmi, ale je to presne naopak. Na tejto práci je najkrajšia práve tá odosobnenosť.

Je aj niekto, koho by ste už v relácii nikdy nechceli?
Hm… Asi nikto.

Zaslúžia si teda mediálny priestor aj ľudia ako Marián Kotleba?
Je to zvolený poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. O jeho aktivitách aj aktivitách jeho strany správy informujú.

Branislav Závodský (39) je rozhlasový moderátor. V Rádiu Expres hostí každý pracovný deň respondenta v spravodajskej relácii Braňo Závodský Naživo, ktorá funguje od roku 2010. V minulosti pôsobil v niekoľkých médiách, napríklad v spravodajstve televízie TA3, Slovenskej televízie, v ktorej okrem iného moderoval politickú diskusiu O 5 minút 12, či v časopise .týždeň. Je ženatý a má dve dcéry.

Autor: Ján Janočko
Foto: Pavel Bielik

O tom, či FMK dokáže pripraviť na prax a či je práca v spravodajskej televízii náročnejšia ako v inej, nám porozprával absolvent DANIEL HORŇÁK.

V súčasnosti pracujete ako spravodajca televízie TA3 a robíte živé vstupy z parlamentu. Vždy ste sa zaujímali o politiku?

Živé vstupy z parlamentu sú okrajovou súčasťou mojej práce. Ako reportér a moderátor sa dlhodobo venujem ekonomickým témam, takže do parlamentu zamierim väčšinou len vtedy, keď sú na programe zákony ekonomického charakteru. Samozrejme, na tejto úrovni býva už ekonomika veľmi úzko spojená s politikou, takže striktne sa to nedá oddeliť. Osobne mi je však stále bližšia ekonomická podstata a dôsledky zákonov, ako politické divadlo okolo toho.

Vo voľnom čase sa venujete turistike a cyklistike. Zostáva vám na to popri práci toľko času, koľko by ste chceli?

Na koníčky mám čas aspoň v takej miere, ako to považujem za nevyhnutné. Samozrejme, keby bolo na mne, pracovný týždeň by mohol byť o deň kratší.

Neťahalo vás to skôr k športovej žurnalistike?

Ešte počas strednej školy som začínal ako elév v denníku Šport na hokejovom oddelení. Po čase som však zistil, že akokoľvek som mal šport rád, byť v ňom „namočený“ aj pracovne, od rána do večera, je príliš. Hokej už nebol pre mňa takým relaxom ako dovtedy. Preto to už radšej s novinárčinou pri cyklistike nebudem skúšať.

Je tempo v spravodajskej televízii vyššie? Aká je vaša pracovná doba?

Myslím, že už žiadne médium na Slovensku nefunguje štýlom, že má večer len jeden spravodajský výstup. Televízie zaradili spravodajstvo aj do obedňajších a popoludňajších blokov, printové médiá reagujú pohotovejšie na udalosti cez web. Z tohto pohľadu sa rozdiel medzi prácou novinára v spravodajskej a inej komerčnej televízii zmenšil. Avšak predsa, u nás štartuje spravodajský blok v podstate každú polhodinu alebo hodinu, takže pri mnohých, najmä mimoriadnych udalostiach, sú nároky na rýchlosť spracovania vyššie. Pracovná doba je rôzna. Sú dni v lete, kedy nie je čo robiť, a potom prídu voľby alebo povodne, keď sme v práci nonstop.

Keď sú voľby alebo povodne, sme v práci nonstop.

V čom je práca redaktora v spravodajskej televízii namáhavejšia?

V porovnaní s prácou redaktora v inej televízii najmä v schopnosti rýchlo zareagovať a spracovať informáciu. Keď sa stane mimoriadna udalosť, informáciu chceme dať do vysielania do pár minút a následne ju stále „nabaľovať“. V tom je rozdiel. Ak máte na spracovanie niekoľko hodín, redaktorská práca vyzerá úplne inak. Možno častejšie ako inde využívame formáty „LIVE“ – či už živé vstupy z terénu, alebo rozhovory v štúdiu. To je takisto vec, ktorá si vyžaduje iné zručnosti ako klasická príprava reportáže.

Sledujete spätne svoje výstupy v televízii?

Svoje reportáže a relácie po večeroch nepozerám, skôr počúvam, čo o nich hovoria iní.

Kto je vaším najväčším kritikom?

Nikto konkrétny. Občas mi niečo povie rodina, priatelia, kolegovia, známi alebo diváci. Každý podnet si cením.

Myslíte si, že ľudia v médiách potrebujú spätnú väzbu na svoju prácu? Od koho si ju najviac ceníte? Od profesionálov či od bežných občanov?

Spätná väzba je najdôležitejšia, bez nej človek nevie správne posúdiť, kde sa nachádza, čo robí zle, v čom sa môže zlepšiť. Spätnú väzbu si cením od ľudí, ktorí mi imponujú z odbornej stránky, ale takisto aj od „laikov“. Tí majú často dobré postrehy k veciam, ktoré ľudia z odboru prehliadajú.

Študent vysokej školy nemá pasívne sedieť a čakať, čo ho naučia.

FMK ste skončili v roku 2007. Dokázala vás táto škola plnohodnotne pripraviť na prax v médiách?

Myslím, že áno. Vysoká škola nie je inštitúcia, kde má človek pasívne sedieť a čakať, čo ho naučia. Na FMK som si našiel cestu ku kvalitným odborníkom, literatúre i možnostiam praxe. Škola mi teda dala dobrý teoretický základ a umožnila mi aj niekoľko rokov pracovať v rôznych typoch médií. Takisto som sa cez Erasmus dostal na Danish School of Journalism v Dánsku, čo bola úžasná skúsenosť.

Ste doteraz v pracovnom kontakte s niekým z fakulty alebo so svojimi bývalými spolužiakmi?

Pre prácu a cestovanie som štúdium po „bakalárovi“ na rok prerušil a „magistra“ dokončil s iným ročníkom, takže mám dvojnásobné množstvo spolužiakov. S mnohými sa stretávam, pracovne či súkromne.

Myslíte si, že slovenský mediálny trh v súčasnosti dokáže poskytnúť uplatnenie pre toľko absolventov, koľko ich naše školy ročne ,,vyprodukujú“?

Neviem, koľko absolventov príde ročne na trh, ani koľko je celkovo pracovných pozícií, takže nechcem len tak strieľať od boku. Avšak moji spolužiaci, s ktorými som v kontakte, sa na trhu uplatnili.

Pracovali ste v regionálnej televízii TV Pohoda. Myslíte si, že prax v menších médiách je pred nástupom do celoslovenského média nutnosťou? Kedy by podľa vás študenti masmediálnej komunikácie mali začať pracovať?

Podľa mňa to je nevyhnutné. Ak by som mal slovenským vysokým školám, nielen FMK, niečo vytknúť, je to nedostatok kvalitnej praxe. Len keď človek reálne musí urobiť reportáž, fotografiu či film, zistí, o čom to je. Na margo toho, na škole v Dánsku sme mali v pondelok teóriu a od utorka do piatku sme natáčali a strihali reportáže. Výsledok bol nielen ten, že sme sa toho reálne naučili oveľa viac, ale že sme si sami vo voľnom čase začali študovať teóriu a diskutovať o tom, čo a ako robiť. Keďže toto na našich školách stále vo veľkej miere chýba, prax v médiách je podľa mňa nevyhnutná. A pre študentov sú regionálne médiá ideálne. Nie je tam až také veľké tempo či nároky na kvalitu.

Snažím sa dosiahnuť rovnováhu medzi prácou a rodinou.

Keby ste mohli vrátiť čas, opäť by ste si podali prihlášku na FMK?

Keďže neviem po dánsky, asi áno.

Ak by ste prestali pracovať v TA3, kam by ste si poslali životopis?

To by záležalo na tom, prečo by som tu prestal pracovať.

Viete si predstaviť prácu aj v zahraničnom mediálnom prostredí?

V teoretickej rovine áno. Keďže som rodinne založený, prakticky už asi nie.

O žurnalistoch sa hovorí, že kvôli ich časovo náročnej práci im krachujú vzťahy a rozpadajú sa rodiny. Aj vám občas manželka pripomenie, že by ste sa doma mohli zastaviť aj častejšie?

Z predchádzajúcej odpovede to je asi jasné. Keby mi nefungovali vzťahy s rodinou, nedokázal by som riadne fungovať ani po pracovnej stránke. Snažím sa preto dosiahnuť rovnováhu medzi prácou a rodinou.

Daniel Horňák (31) pochádza z Nového Mesta nad Váhom a FMK úspešne ukončil v roku 2007. Už ako stredoškolák začínal v denníku Šport a pracoval aj v novomestskej TV Pohoda. Počas vysokoškolského štúdia absolvoval semester na Danish school of Journalism so zameraním na televíznu žurnalistiku. Do spravodajskej televízie TA3 nastúpil už v roku 2008. V súčasnosti tu pôsobí ako redaktor a moderátor relácie Peňaženka.

Autor: Lenka Májiková

Aké je to byť najobľúbenejšou osobnosťou televíznej publicistiky na základe ankety TýTý?
To, že si vás verejnosť obľúbi a že vám dáva dôveru je zaväzujúce. Mám štyri ceny TýTý a dve ceny Elsa, ktoré udeľovala Česká filmová a televízna akadémia, čiže kolegovia v oblasti audiovízie. Sú to dve rozdielne ocenenia, no zaväzujúce sú obidve, keďže tam máte laický pohľad publika, ktoré vám pošle sms alebo hlasy. V mnohých ohľadoch vám to pomáha v práci, keď za sebou cítite podporu divákov – viete, že môžete byť tvrdší a viac si dovoliť. Na druhej strane ocenenie od kolegov a odborníkov ma teší tiež.

V médiách sa pohybujete viac ako dvadsať rokov, pracovali ste v komerčných rádiách, doteraz máte rozhlasovú reláciu v rádiu Impuls a okrem toho vediete diskusnú reláciu s politikmi v Českej televízii. Ako vnímate hranicu medzi komerciou a verejnoprávnosťou, keď sa na to pozriete zákulisne?
Musím povedať, že obidve skúsenosti boli pre mňa prínosom. Médium verejnej služby som si vyskúšal v českej redakcii BBC a predtým ešte aj v Českom rozhlase. Vo verejnoprávnom médiu si môžete vážiť zázemia, ktoré ponúka, ale súkromné médiá sú ďaleko flexibilnejšie. Človek musí ovládať viac profesií naraz,  pretože tam to zázemie nie je také veľké. Ja som sa napríklad v rádiu Evropa 2 alebo Frekvence 1, kde som pôsobil najdlhšiu pracovnú dobu v súkromnom sektore, naučil robiť si technika, strihať príspevky a nahrávať ich do počítačových systémov… To znamená, že som si začal viac vážiť zázemia, ktoré ponúka Česká televízia. Zároveň tvrdím, že po skúsenosti v českej redakcii BBC som človek, ktorý si myslí, že verejná služba a médiá verejnej služby by sa mali rozvíjať. Mrzí ma, keď u nás, v Česku alebo u vás, na Slovensku, vidím, ako politici v spolupráci s majiteľmi súkromných médií chcú, aby verejnoprávne médiá boli čo najslabšie. To mi je ľúto.

Keď už sme pri tých verejnoprávnych médiách, určite ste postrehli spojenie STV a SRo pod jednu hlavičku RTVS. Čo na to hovoríte?
(povzdych) Pred časom som sa dokonca odhodlal k netradičnému kroku, že som Danielovi Krajcerovi, vtedajšiemu ministrovi kultúry, napísal osobný list. Nebol som si istý, že toto spojenie je premyslené. Navyše napojenie týchto médií na štátny rozpočet alebo zrušenie koncesionárskeho poplatku a platenie verejnoprávnych médií len zo štátneho rozpočtu vnímam ako niečo, čo oslabuje a deštruuje toto médium. Koncesionársky poplatok je solidárny poplatok, na ktorom by sa verejnosť mala zhodnúť. Viem, že je ťažké uvedomiť si to v období ekonomickej krízy, ale prečo tie médiá máme? Smutným obrázkom na Slovensku je, že sa diváci vo chvíľach mimoriadnych udalostí viac upínajú k TA3, k Markíze či k TV JOJ, a to aj počas volieb, pretože STV si v uplynulých dvadsiatich  rokoch prešla deštrukciou. Myslím si, že spojenie STV a SRo bol krok, ktorý nebol premyslený. SRo mal a ešte aj má u poslucháčov celkom dobré meno, tak hádam toto spojenie neuškodí jeho postaveniu.

O akých vlastných chybách rozprávate svojim študentom? Čoho sa majú aj naši študenti vyvarovať?
Chýb, ktorých sa človek dopustí, je veľmi veľa. Živé vysielanie a to, čo sa vám v ňom stane, hoci sa pripravíte, si neviete dopredu presne predstaviť. Každý, kto chce pracovať v médiách, by mal byť pripravený. Tým eliminujete väčšinu chýb. Keď podceníte prípravu, tak sa to vám  vždy vypomstí. Samozrejme, keď študenti chodia na vysokú školu, tak chcú mať aj nejaký študentský život, niekedy sa mu venujú viac ako napríklad knihám, čítaniu. Vysoká škola vás však naučí kriticky rozmýšľať, dávať dohromady obrovské množstvo zdrojov, v čom je vlastne práca novinára veľmi podobná.

Nebojíte sa syndrómu vyhorenia? Spovedanie politikov s ich jednosmernými názormi musí byť stereotypné...
Nevnímam to stereotypne. Vy si musíte povedať, čo sa vám na tej práci páči. Keď je z vás cítiť, že prácu robíte nerád, stereotypne, divák to pozná. Politika je v mnohom zaujímavá psychologická hra, je zábavne pozorovať v zákulisí, ako sa tam politici správajú a potom ako sa prezentujú na verejnosti. Čiže mňa to baví, aj po 9 rokoch. Keď ste sa ma pýtali, čo by som okrem Otázok VM chcel zvládnuť, možno prácu psychoterapeuta (smiech).To by ma bavilo, keďže aj rozhovor s politikom vnímam ako takú psychoterapiu. Na druhej strane mám pri sebe tím ľudí a priateľov, ktorý ma „kopú do zadku“, aby som syndrómu vyhorenia nepodľahol, aby prichádzali nové prvky, inovácie.

Celý rozhovor s Václavom Moravcom nájdete v tlačenej verzi Atteliéru 01/2012.