Okrem klasického MDD „oslavovaného“ 1. júna by sme si mali zapamätať aj dátum 12. jún, kedy je Svetový deň boja proti detskej práci. Tento deň prvýkrát vyhlásila Medzinárodná organizácia práce (ILO) v roku 2002, aby poukázala na vážnu situáciu niektorých detí vo svete.

Tohtoročný Deň detí bude ale iný ako v minulých rokoch – žiadne masové oslavy s veselým programom a hrami uprostred námestia či zábavného parku. Možno práve teraz je ten najlepší čas zamyslieť sa nad významom tohto dňa.

Detská práca spôsobuje ujmu a ohrozenie dieťaťa a je v rozpore s medzinárodným právom a štátnou legislatívou. Zbavuje tak deti možnosti vzdelania alebo im sťažuje školskú dochádzku prácou. Ide teda o činnosti, ktoré robia deti mladšie ako je zákonom stanovený vek na vykonávanie práce.

Ani Európa nie je výnimkou

Tento problém sa týka prevažne krajín ako Čína, Kambodža, Afganistan, Pakistan či India, kde sú deti už od veľmi mladého veku využívané ako lacná pracovná sila, vykonávajú ťažké otrocké činnosti.

Na celom svete je zamestnaných približne 218 miliónov detí vo veku od 5 do 17 rokov. Z nich je 152 miliónov obeťami detskej práce a takmer polovica z nich, 73 miliónov, vykonáva nebezpečnú detskú prácu.

Podľa údajov ILO skoro polovica detskej práce (72,1 milióna) sa vykonáva v Afrike, 62,1 milióna v Ázii a Tichomorí, 10,7 milióna v Amerike, 1,2 milióna v Arabských štátoch a 5,5 milióna v Európe a strednej Ázii.

Približne 71 % detskej práce predstavuje práca v poľnohospodárstve. Zahŕňa rybárstvo, lesníctvo, ale i obživu a komerčné poľnohospodárstvo. V službách je približne 17 % detí a zvyšných 12 % sa nachádza v industriálnom sektore vrátane baníctva.

Nigéria, Pakistan, Sýria a Afganistan majú najväčší počet detských pracovníkov. Nepriaznivé štatistiky podporuje fakt, že krajiny sú dlhodobo zasiahnuté vojnovými konfliktmi. Za najhoršie formy detskej práce v týchto oblastiach sú považované pozície ako detskí vojaci, domáci sluhovia pre militantné skupiny a nútení sexuálni otroci.

Otroctvo existuje aj v 21. storočí

Vo svete existuje 46 krajín, ktoré nemajú žiadne zákony na ochranu detí pred nebezpečnou prácou. Medzi  10 najhorších štátov, v ktorých pracuje najväčší počet detí, patrí Bangladéš, Čad, Kongo, Etiópia, India, Libéria, Mjanmarsko, Nigéria, Pakistan a Somálsko.

Najnebezpečnejšou formou súčasného otroctva je takzvané dlhové otroctvo. Spočíva v tom, že v chudobných a nevzdelaných populáciách rozvojových krajín dochádza v dôsledku požičiavania si peňazí k zadlžovaniu celých rodín či viacerých generácií.

V týchto prípadoch musia deti odpracovať dlhy svojich príbuzných. Často nevedia čítať, písať ani počítať, nepoznajú skutočnú výšku ich dlhov, a preto sa stáva, že ich nedokážu nikdy splatiť.

Krása, ktorá ničí životy

Problém sa týka aj módneho a kozmetického priemyslu. Mnohé značky a spoločnosti získavajú svoje suroviny na výrobu produktov z rozvojových krajín, ktorých pôvod môže byť výsledkom detskej práce. Výrobe oblečenia sme sa už venovali v článkoch Fakty o fast fashion a Zisti pravdu o výrobe a transporte oblečenia.

V posledných rokoch sa v odevnom priemysle prevalilo niekoľko káuz využívania detskej práce módnymi značkami. Išlo o známe mená ako Nike, Adidas, H&M, Forever 21, ZARA, Gap, Primark či Victoria’s Secret. Mnohé z nich využívajú detskú prácu dodnes.

Problém predstavuje aj kozmetický priemysel. Trend líčenia sa čoraz viac zvyšuje, no len minimálny počet spotrebiteľov dekoratívnej kozmetiky sa zaujíma, z čoho sa skladajú ich obľúbené produkty a kto zabezpečuje suroviny na ich výrobu.

Veľa produktov na líčenie obsahuje zložku s názvom Mica, prírodný minerál, ktorý sa získava z dolov, kde pracujú najmä deti. Medzi spoločnosti využívajúce Micu vo veľkom patria najmä Procter & Gamble, Coty Inc. a L’Oréal Paris Group, ktoré vlastnia niekoľko svetoznámych značiek, a to napríklad NYX, MAC, Estée Lauder, Clinique, Rimmel London, Maybelline, OPI či Sally Hansen.

Vo videu si môžete pozrieť, ako to vyzerá pri získavaní Micy v Indii.

LUSH je jedna z kozmetických značiek, ktorá je dostupná aj u nás a je transparentná v oblasti získavania surovín. Taktiež využíva namiesto prírodnej Micy syntetickú. Spotrebitelia, ktorí chcú zistiť, akú formu Micy obsahujú ich produkty, by mali medzi zložkami výrobku hľadať názvy Syntetic Mica alebo Syntetic Fluorphlogopite, pričom prírodná Mica je označená ako Mica, Potassium Aluminum Silicate alebo Cl 77019.

Detská práca má vymiznúť do roku 2025

V roku 2019 sa podarilo v Uzbekistane rapídne znížiť nútenú a detskú prácu. Ide konkrétne o prácu v priemysle s bavlnou, kde minulý rok zaznamenali len 102 000 nútených robotníkov, pričom toto číslo je o 40 % nižšie ako v roku 2018.

„Nútená práca je úplne neprijateľná a v modernom Uzbekistane nemá žiadne miesto,“ hovorí Tanzila Narbaeva, predsedníčka uzbeckého senátu.

Nasledujúce video zobrazuje snahu o zrušenie detskej práce.

O vyriešenie tohto problému sa zaujíma niekoľko organizácií po celom svete. Najväčším projektom v tejto oblasti je spolupráca Spojených národov a SDG (Sustainable Development Goals) spolu s organizáciou UNICEF a ďalšími partnermi, ktorí sa podieľajú na eliminovaní nútenej práce, detskej práce, moderného otroctva, obchodovania s ľuďmi a podobne.

Svetoví lídri v roku 2015 prijali 17 cieľov trvalo udržateľného rozvoja (SDG). V tomto prípade hovoríme o cieli 8.7, ktorý chcú dosiahnuť do roku 2025 a znie: „Prijať okamžité a efektívne opatrenia na odstránenie nútenej práce, ukončiť moderné otroctvo, obchodovanie s ľuďmi a zabezpečiť zákaz a ukončenie najhorších foriem detskej práce, vrátane náboru a využívania detských vojakov a do roku 2025 ukončiť detskú prácu vo všetkých jej formách.“

V predchádzajúcom článku o fast fashion sme sa venovali materiálom, z ktorých sa oblečenie skladá. Teraz si priblížime, aká je výroba oblečenia a ako sa k nám jednotlivé kúsky odevu dostanú.

„Nemáte čo nosiť? Nájdite nových módnych favoritov v obchode alebo online,” týmito slovami sa nás snaží zaujať v reklamách na sociálnych sieťach jedna z najznámejších fast fashion značiek H&M.

Podľahli ste pokušeniu vlastniť ten nádherný top či štýlové nohavice? Upútal vás dizajn alebo lacná cena? Nezúfajte, nie ste prvý ani posledný, kto si kúpil nejaký kus oblečenia len kvôli príťažlivo nízkej sume. Avšak zamyslite sa, prečo je to také lacné a či to skutočne stojí za to.

Predtým, ako sa oblečenie ocitne v obchodoch v nákupných centrách, musí precestovať niekoľko tisíc kilometrov. Takže sa môže stať, že tričko, ktoré máte práve na sebe, precestovalo viac kilometrov, než vy za posledných 5 rokov (alebo celý život). 

Moderný druh otroctva?

Čím je oblečenie lacnejšie, tým viac si ho môžeme dovoliť. Čo však stojí za jeho nízkymi cenami? Pokles cien odevov je možný len z dôvodu znižovania cien nákladov, tzn. lacná pracovná sila, preprava a menej kvalitné materiály.

Dnes naše oblečenie vyrába približne 75 miliónov ľudí, 80 % z toho tvoria mladé ženy vo veku 18 až 24 rokov. Bohužiaľ, medzi tieto štatistiky môžeme zaradiť aj malé deti, ktoré často vypomáhajú v samotnej fabrike. Títo pracovníci (napríklad ženy v Bangladéši) zarobia približne 96 dolárov mesačne. Vláda sa vyjadrila, že na to, aby mohli žiť slušný život so základnými potrebami, by potrebovali 3,5-krát viac peňazí.

Približne 11 % detí z celého sveta je nejakým spôsobom nútených k práci.

Ich pracovný čas je 14 – 16 hodín denne. Nepoznajú víkendy, pracujú 7 dní v týždni s (ne)povinnými nadčasmi. Keďže ich platy sú také nízke, nadčasy robia skoro stále. Fabriky týmto pracovníkom vôbec neposkytujú dobré zdravotné podmienky. Často sú bez ventilácie a pracovníci tak dýchajú toxíny a prach z textílií. Taktiež bývajú verbálne a fyzicky týraní, ak nesplnia stanovené kvóty. Na pracovisku im chýba aj zdroj pitnej vody.

Napriek tomu, že detská práca je zakázaná zákonom, v mnohých chudobných krajinách je veľmi rozšírená. Podľa Medzinárodnej organizácie práce (ILO) približne 11 % detí z celého sveta je nejakým spôsobom nútených k práci. Mnoho z nich pracuje aj v textilnom a odevnom priemysle, aby uspokojili požiadavky amerického alebo európskeho trhu.

Aké je to pracovať v jednej z bangladéšskych fabrík, sa môžete pozrieť v nasledujúcom videu:

https://www.youtube.com/watch?v=8QSC_9c6qCQ

Z Bangladéša až na Slovensko len za 9,99 €

Mnoho fast fashion značiek má fabriky práve v Bangladéši. Až 80 % exportu z tejto krajiny tvorí odevný priemysel. Ako funguje ich proces výroby? Odkiaľ je látka? Kto sedí za šijacím strojom? Ako sa oblečenie transportuje do Ameriky alebo Európy? 

Prepočítajme si, čo všetko môže byť potrebné k výrobe a preprave oblečenia: 

1. Materiál (napríklad bavlna, viskóza, polyester) – treba zaplatiť jeho vypestovanie/vyrobenie, ľudí, ktorí s ním manipulujú a prepravu do fabriky. Materiály sa dovážajú z Uzbekistanu do Indie, Číny alebo Turecka.
2. Návrh oblečenia – zaplatiť návrhárov/dizajnérov, softvér na navrhovanie, vyrobiť makety oblečenia.
3. Výroba odevu – zaplatiť pracovníkov, náklady na softvér, stroje, budovu a energie, doplnkový materiál, balenie oblečenia.
4. Transport – zaplatiť cestu do veľkoskladu, cestu do obchodu, ľudí, ktorí s tým manipulujú.

Predtým, ako sa vôbec dostane oblečenie do obchodu, prejde dlhú cestu a mnohými rukami pracovníkov. Ako je teda možné, že za veci zaplatíme tak málo, keď je to taký namáhavý proces? 

V dnešnej konzumnej spoločnosti sa z 2 veľkých módnych kolekcií (jeseň/zima, jar/leto) stalo 52 mikrokolekcií. Každý týždeň tak pribúdajú nové a nové kúsky oblečenia. Na to, aby sa oblečenie kupovalo, musia mať značky aj lákavé ceny… Aby si spoločnosti udržali vysoké zisky, tak znižujú náklady na ich výrobu, no tým spôsobujú ujmu pracovníkom, ktorí musia pracovať v zlých podmienkach. 

Práve konzumenti, tzn. kupujúci, majú v rukách veľkú moc. Jedine oni môžu dosiahnuť zmeny, a to tým, že budú čoraz menej nakupovať vo fast fashion obchodoch a siahnu radšej po udržateľných kúskoch alebo lokálnej móde (tzv. slow fashion).

V nasledujúcom videu si môžete pozrieť podrobnejší popis výroby oblečenia:

Fast fashion alebo „toxická plavba”

Druhým najväčším znečisťujúcim priemyslom vo svete je práve módny priemysel. Každý deň sa v Bangladéši vyleje až 22 000 litrov odpadu do riek, pričom sa minie niekoľko tisíc galónov vody pri výrobe bavlny. Stephen Leahy z The Guardian tvrdí, že voda spotrebovaná na pestovanie bavlny v Indii by pokryla 85 % denných potrieb vody celej indickej populácie (1,24 miliardy ľudí), zatiaľ čo 100 miliónov ľudí v Indii nemá ani prístup k pitnej vode.

Znečistenie z lodí každoročne spôsobuje asi 400 000 predčasných úmrtí na rakovinu pľúc a kardiovaskulárnych ochorení.

Na prepravu materiálu do fabrík a oblečenia z fabrík do obchodu sa najčastejšie využíva lodná doprava. Tá vo veľkom množstve znečisťuje životné prostredie. Profesori J. J. Winebrake a J. J. Corbett tvrdia, že znečistenie z lodí každoročne spôsobuje asi 400 000 predčasných úmrtí na rakovinu pľúc a kardiovaskulárnych ochorení, no i 14 miliónov prípadov astmy v detskom veku.

Dôvody, prečo sa fast fashion nazýva aj „toxická plavba”:

• Po celom svete je asi 90 000 námorných nákladných lodí. 
• 15 najväčších lodí vyprodukuje toľko znečistenia ako 750 miliónov automobilov.
• Európa má najrušnejšie lodné prístavy na svete.
• V Dánsku zomrelo predčasne 1 000 obyvateľov na znečistenie z dopravy.
• Približne 4 % všetkých klimatických zmien sú spôsobené práve lodnou dopravou.

Ďalšie fakty, prečo sa módny priemysel považuje za toxický:

• Až 190 000 ton mikroplastov z textílií sa každý rok dostane do oceánu.
• Každý rok zomrie 20 000 ľudí na rakovinu (alebo potratom) na dôsledky chemických postrekov na bavlnu.
• 70 000 sudov oleja je ročne použitých na výrobu polyesteru. 
• 10 % celosvetových uhlíkových emisií pochádza z odevného priemyslu.
• 1 kg chemikálií je potrebný na vyrobenie 1 kg odevu.
• Takto znehodnotená pôda bude viesť k zníženiu produkcie potravy o 30 % nasledujúcich 30 – 50 rokov, ak sa nič nezmení.

Transparencia je v móde

Dnes sa do popredia dostáva trend „slow fashion” a etickej módy. Módne značky sú transparentné a ponúkajú svojim zákazníkov náhľad do ich procesu výroby odevov. Pristupujú zodpovedne k pestovaniu a výrobe bio materiálov, k pracovnej sile a primeranej sume za ich oblečenie. 

Napríklad značka Everlane je radikálne transparentná s ich cenami. Na svojej stránke vás tak informujú, koľko presne stál materiál, výroba, preprava a ďalšie poplatky za jednotlivý kus oblečenia.

https://www.instagram.com/p/B42is0iJKTc/

Po tragédii z roku 2013, keď sa zrútila budova Rana Plaza v Bangladéši (zahynulo 1 130 a zranených bolo vyše  2 500 ľudí), bolo v Londýne založené medzinárodné hnutie Fashion Revolution, ktoré bojuje za transparentný, etický a udržateľný módny priemysel.

https://www.instagram.com/p/B4zphXLhvNS/

Značiek a hnutí ako Everlane a Fashion Revolution po celom svete neustále pribúda. Ich podnetom na vznik neboli len straty na životoch pri nehodách či zlé pracovné podmienky, ale aj zodpovednejší prístup k životnému prostrediu. Pre inšpiráciu, zamyslenie a otvorenie očí, si môžete pozrieť dokumenty ako The True Cost, RiverBlue, China Blue, The Next Black a sledovať haštegy ako #whomademyclothes, #fashionrevolution a #responsiblefashion.