Na koncertné dosky sa vraciate po niekoľkých rokoch. Prečo?

Vraciame sa, lebo fanúšikom sa za nami cnelo a nám za nimi. A taktiež moja nová kapela Dynamo Team už nie je čisto elektronický projekt. V trojčlennej zostave hráme živý rock`n`roll s elektronickými tanečnými prvkami, takže sme sa zvukovo pribížili Hudbe z Marsu. To mi umožňuje fungovať v oboch kapelách súčasne.

Na čo sa môžu vaši fanúšikovia tešiť? Čo im ponúknete? Bude to prierez celou vašou tvorbou?

Budeme hrať všetky najväčšie hity plus niektoré rarity, ktoré sme doteraz nehrávali a tiež novú pesničku Partyzánsku.

Ktorý album, pesničku či obdobie považujete za najzásadnejšie v živote Hudby z Marsu?

Zlomových momentov bolo viacero: vydanie prvého albumu Supervýlet silným vydavateľstvom SQ Music nás posunulo z lokálnej na celoslovenskú úroveň, na druhom albume Cosmodisc sme mali viacero hitov – Šakalík sa stal takmer ľudovkou, ktorú poznajú všetky generácie, tretí album Trávnice bol zase prelomový vďaka (na vtedajšiu dobu unikátnemu) spojeniu popu s folklórom a vizionárskemu dizajnu obalu (folklórne motívy posunuté do pixelovej popovej grafiky). Vďaka štvrtému albumu sme sa stali idolmi a piaty album Orchester z Marsu nás spojil so zaujímavými postavami slovenskej pop music.

Tento rok to bude zároveň 20 rokov odkedy vznikla Hudba z Marsu. Nie veľa kapiel prežije také dlhé obdobie. Keď si spomeniete na svoje začiatky dnes, ako ich vnímate?

Boli sme tínedžeri, mali sme v sebe za jadrovú elektráreň energie, podporu kamarátov, nahrali sme prvé 5-pesničkové demo, z ktorého vzniklo 5 hitov, ktoré uspeli v rôznych súťažiach, hitparádach a boli zaradené na top punk/ska výberovky. Dva z tých raných hitov dodnes hrávame: Slečna a Jetoleto.

Kapela ako vaša musí mať za sebou nielen množstvo koncertov, ale aj zážitkov. Pamätáte si na nejaký taký, ktorý vás aj dodnes rozosmeje?

Raz v noci v zime po koncerte sme zaparkovali dodávku na krajnici a pofajčovali. Zastavili pri nás policajti s otázkou: “Dáme reťaze?” Na smrť nás vystrašili – mysleli sme, že nám nasadia putá a odvedú nás do väzenia. Oni mysleli, že sme zapadli v snehu a chceli dať reťaze na kolesá. Šoféra Sigiho, ktorý mal vo vodičáku ako podmienku jazdy okuliare, ktoré samozrejme nemal, zase vystresovali otázkou, či mu majú pichnúť do očí špendlíkom, aby zistili, či naozaj má kontaktné šošovky (smiech).

Hudba z Marsu

je trnavská indie-popová legenda, ktorá vznikla na jeseň 1996. Krátko na to nahrala prvé demo a ich skladby zabodovali v česko-slovenských hitparádach. Nasledovali RockFm fest, rádio Ragtime, ďalšie demo nahrávky a prvý album Supervýlet, vďaka ktorému spoznalo kapelu celé Slovensko. V roku 2011 prišiel ďalší album Cosmodisc a ďalšie hity, ktoré bodovali v rádiach. Tretí album Trávnice (2005) priniesol popri pope aj etno experimenty. O štyri roky nato sa hudba z Marsu ohlásila veselým disko albumom Idoli, na ktorom zúročila aj svoje skúsenosti s ľudovou hudbou a folklórnym súborom Trnafčan. V roku 2011 sa skupina odmlčala, pretože jej frontman Michal Štofej založil v UK Dynamo Team. Od januára sa však Hudba z Marsu vydáva s Dynamo Team na turné na Slovensku a v Česku. Hudbu z Marsu si vychutnáme v pôvodnom zložení Štofo, Maco, Sigi, Fero a Juli.

Čas: 22. 1. (piatok)

Miesto: Music a Cafe, Športová 1 (City Arena)

Štart: 20:30 hod.

Vstup: 7€

Event: www.fb.com/events/1497202320582386

Autor: TS

Predstavujete svoj nový album Rockin´ it. Povedzte nám o ňom niečo viac.

Pokyman: Je tam dosť zaujímavých skladieb a spoluprác. Album bude obsahovať 13 pesničiek. Máme tam hostí z Jamajky, z Anglicka, z Česka, zo Slovenska dokonca jedného špeciálneho hosťa. Ak ich mám menovite predstaviť, tak z Jamajky je to Spectacular  a Infinite, z Angličanov celkom známy Deadly Hunta. Z Česka máme zastúpenú takmer celú scénu, nechýba Mr. Cocoman, MessenJah či Dreadalist.

Erik: A určite by som chcel spomenúť aj africkú spoluprácu s Jamalom z Ugandy.

V čom je nový album odlišný od toho debutového?

Pokyman: Určite je iný. Už len priestorom, kde sa nahrával a mixoval. Celé to vznikalo v Štúdiu Loft u nášho bubeníka Jara Žiga a myslím, že aj k samotnej tvorbe sme pristupovali trošku inak, dovolím si povedať skúsenejšie. Je možno trošku hlbší, preberáme vážnejšie veci než na tom prvom. Ten bol taký „do tanca“. (Smiech) Takže sa veľmi tešíme, je to taká srdcovečka.

Ako je na tom reggae na Slovensku? Vzrástla fanúšikovská základňa tohto štýlu v porovnaní s rokmi, keď ste začínali?

Erik: No my to tak určite vidíme, lebo ľudia čím ďalej, tým viac chodia na koncerty. Vždy vidíme pod pódiom nové tváre.

Pokyman: Určite to rastie. A ja by som strašne chcel, aby sa tomu mladí venovali. Občas stretnem chalanov, ktorí chcú založiť nejakú reggae kapelku alebo už nejakú majú. Chceli by sme povedať, že to veľmi podporujeme, bolo by to super, keby to decká robili. Takže určite dávame support takýmto projektíkom.

V ktorých európskych krajinách fičí reggae najviac?

Pokyman: Silná je anglická aj francúzska scéna, Nemecko, Švajčiarsko…

Erik: …a Taliansko určite tiež.

Dve hitovky z prvého albumu ste vraj mixovali priamo v jamajskom štúdiu, ktoré založil Bob Marley. Je tvorba v kolíske reggae iná než tu?

Erik: No z nás všetkých sa tam zatiaľ ukázal iba Pokyman minulý rok na jar…

Pokyman: …áno, určite je to tam iné. Je tam teplo, atmosféra toho ostrova je úplne iná a človeku to všetko tak zapadne do seba.

Je nejaký reggae vzor alebo umelec, s ktorým by ste chceli spolupracovať?

Pokyman: Je ich kopa. Moji veľkí hrdinovia sú Protoje či Damian Marley a celá ich família. Ale baví ma aj Chronixx či Jesse Royal.

Nechýbali ste ani na Uprising Winter Edition. Aké to bolo v porovnaní s letnou edíciou festivalu?

Erik: Tentokrát tam boli trošku iné roly. Poky tam bol ako moderátor a ja som tam hral s mojou druhou kapelou Serpico Acoustic, s ktorou hráme covery a prevzaté veci, veľakrát rockové prerobené do reggae. A bolo to super, výborné, bavili sme sa.

Pokyman: Super, ľudia na to výborne reagovali. Anthony B. bol úžasný, Tanya bola prísna, prísna feministka (smiech), ale v dobrom, bola zlatá. Takže super ročník, myslím, že jeden z najsilnejších.

Ako sa cítiš v úlohe moderátora?

Pokyman: Zo začiatku som sa určite hanbil, človek sa do toho musí nejako dostať. Teraz je to už lepšie, ale aj tak som na Uprisingu vždy vycukaný. Na tom zimnom je to ešte v pohode, ale keď je na letnom 7- až 8-tisíc ľudí, ja sa spýtam: „Uprising, ste tu?“ a odpoveď zakričí také množstvo ľudí, je to úžasné.

Ako vznikol váš názov?

Erik: Toto je ťažká otázka. (Smiech)

Pokyman: Má to už v podstate viacero príbehov…

Erik: …daj ten tretí. (Smiech)

Pokyman: Keď sme boli decká, chodil taký seriál s názvom Bananaman. Dávali ho v tom čase, ako sa vstávalo a chystalo do školy. Bola to taká 5-minútová vec a bolo to tak trápne, až to bolo smiešne.

Erik: Bol to superhrdina, ktorý si dal banán a vyriešil každý problém na svete…

Pokyman: …a medial znamená obyčajný, priemerný. Takže obyčajný banán. (Smiech)

Prečo práve reggae?

Pokyman: Mňa reggae strašne bavilo už od trinástich či štrnástich a chalani mali kapelu…

Erik: …my sme mali kapelu, ktorá bola úplne multižánrová. Hralo sa funky, rock a tak rôzne. A potom vznikol Uprising reggae festival, ktorý nám bol dosť príbuzný. Veľmi sme tam chceli hrať a urobili sme song Rise up, kde sme rozmýšľali, koho zavoláme. Nakoniec sme zavolali Pokymana. Postupne sme menili repertoár, všetkým sa nám to zapáčilo a po roku z nás bola reggae kapela.

Jamajská angličtina – je to len akýsi prízvuk, alebo sú to aj konkrétne slová typické pre tento hudobný štýl?

Pokyman: Sú to aj konkrétne slová a takisto je to oficiálny kreolský dialekt, ktorým sa rozpráva nielen na Jamajke, ale aj v Dominikánskej republike alebo na Haiti.

Ako ste sa do toho dostali? Stačilo to len napočúvať alebo ste sa to cielene učili?

Pokyman: Počúvaním, za 14 rokov to už človek chytí do ucha. Mňa na tom jazyku najviac baví, že funguje akési pozitívne ovplyvňovanie jazyka. Keď má slovo negatívny základ, tak ho nahradia opozitom. Ako príklad môžem uviesť slovo dedicate – dead znamená mŕtvy, tak sa vymení za live, čiže vznikne livecate. A tiež veľmi skracujú, napr. What´s going on sa povie Wha gwan.

Ste rastamani telom aj dušou? Alebo ide skôr o životný štýl než duchovnú cestu?

Pokyman: Je to naladenie a prístup k životu. Rastafariánstvo ako náboženstvo nemá žiadnu centralizovanú cirkev, takže sa nedá povedať, že sú tam presne určené pravidlá.

Ale ževraj rastamani nekonzumujú mäso, nepijú alkohol a odmietajú zásah do tela, ako to urobil aj Bob Marley.

Pokyman: V tom sa oni tiež líšia. Keď som bol na Jamajke, tak aj tí, ktorí podľa mňa boli rastamanmi telom aj dušou, si bez problémov dali kura. Rovnako ako tu si človek stále povie, že je kresťan, hoci ani nechodí do kostola. Je to veľmi ťažko zaškatuľkovať a to je na tom práve to pekné.

Aké sú vaše plány na rok 2016?

Erik: Po tomto turné si dáme pauzičku, Poky ide na Jamajku riešiť dokument. Držíme mu palce. Ja idem tiež niekam na „dovču“ do teplých krajín, vypadnúť aspoň na chvíľu (Smiech) V marci ideme na turné s Malalatou, ktoré sa momentálne pripravuje a malo by byť v rôznych slovenských mestách.

Autor: Dominika Cifrová, Foto: Lenka Ďurišová

Selfie s fanúšikmi nesmie chýbať :)