V lekárskom prostredí patríte medzi významné osobnosti, čomu vďačíte za svoj úspech?

Neviem či patrím medzi významné osobnosti, neurológiu robím už 52 rokov. Nie som si istý,  čo pre mňa znamená úspech. 50 rokov vediem medikov k tomu, aby mali pocit spolupatričnosti, prioritný záujem o pacienta, mať snahu mu pomôcť a odstrániť jeho bolesť. Tak som to robil aj ja, a preto si myslím, že som sa stal dosť obľúbeným lekárom.

Myslíte si, že za úspechom lekára stojí vzdelanie na vysokej úrovni?

Lekár nemusí byť až tak extrémny vzdelaný. Je potrebné, aby mal etiku, ľudský prístup a samozrejme odborné vlastnosti. Dodržiavanie týchto princípov stojí za úspechom každého lekára.

Vedeli ste počas štúdia na medicíne, že Vašou poslednou zastávkou bude práve neurológia?

Už ako študent som bol výborný, v  indexe som nemal ani jednu dvojku. Faktom je, že som presedel viacej času pri učení ako pri dievčatách. V štvrtom ročníku ma upútal predmet neurológia, na ktorom som robil študentskú vedeckú činnosť, tzv. ŠVOČ, pri ktorej sme už na vedeckej úrovni spracovávali určitý materiál. Bol o cievnych a mozgových príhodách, ktoré sú i dnes veľkou hrozbou a ohrozovaním pacientov. Chodil som ako študent dva a  pol roka na kliniku, veľmi ma to bavilo, a tak som sa aj rozhodol robiť neurológiu.

Kde ste získavali prax?

V roku 1964 kedy som promoval, som už rok pracoval ako asistent na patologickej anatómii. V tomto období bol veľmi veľký nedostatok asistentov a  učiteľov na teoretických predmetoch medicíny, preto som už ako šiestak na vysokej škole pôsobil ako pedagóg.

„Lekár nemusí mať až také extrémne vzdelanie, ale musí mať etiku, ľudský prístup a samozrejme odborné vlastnosti.“

Nastúpili ste po skončení vysokej školy hneď do práce?

Nie. Po skončení medicíny ma čakal rok vojenskej služby v zaujímavom meste, ktorý sa volá Terezín.

Máte na mysli ten Terezín?

Áno, ten Terezín, kde zomrelo desaťtisíce nevinných obetí holokaustu.

Pre Vás ako žida to muselo byť dosť nepríjemné, stráviť pobyt na mieste, kde bol kedysi koncentračný tábor.

Bolo to šokujúce oznámenie. Spočiatku som nedokázal uveriť, že naozaj nastupujem do Terezína. Bol to strašný pocit už len preto, že som bol ubytovaný na ambulancii, ktorá bola bývalou pevnosťou, kde sa predo mnou vystriedali tisícky väzňov.

Existovalo niečo, čo Vám v tejto oblasti zlepšovalo pocity?

Okrem vojenského posádkového lekára som robil lekára v pohotovostnej službe, čiže som cestoval po Litoměřickom okrese a zachraňoval ľudí, čo bol pre mňa strašne príjemný pocit. Navyše som si vďaka tomu zarobil aj pár halierov.

Venovali ste sa počas vojenčiny aj niečomu inému?

Vojak má voľného času veľmi málo, no keďže som bol dôstojník, mal som tú možnosť na chvíľu odísť a vodiť ľudí v koncentračnom tábore. Spočiatku som to robil pre svojich známych, no neskôr, keď zistili, že to dobre vykladám, ma oficiálne prijali ako sprievodcu.

Je to taký paradox, ale môžete povedať, že ste tam zažili pekné chvíle? Neplánovali ste v Terezíne zostať?

Áno, cítil som sa tam veľmi dobre. Lanárili ma, aby som vo vojenskej nemocnici zostal nastálo, ale keďže som mal iné personálne plány, tento návrh som odmietol.

„Mal som tú možnosť vodiť ľudí v bývalom koncentračnom tábore.“

Rozhodoval Váš etnický pôvod pri voľbe Vášho povolania?

Môj otec, ktorý zomrel, žiaľbohu, veľmi mladý, bol nesmierne obľúbený stomatológ. U nás v byte, v ktorom sa nachádzala aj ordinácia, sa  vystriedali stovky ľudí, ktorí prichádzali trpiaci ale odchádzali spokojní. Práve môj otec bol pre mňa vzorom a príkladom ľudského človeka, pretože nemal problém vyšetriť ani pacienta, ktorý prišiel o druhej ráno. A to bol princíp toho, prečo som sa chcel stať lekárom.

Dočkali ste sa teda podpory od oboch rodičov? Chceli aj z Vás mať zubára?

Rodičia ma v tom samozrejme veľmi podporovali, ale odhovárali ma od práce zubára. V tom období bola práca pre zubára veľmi náročná. Väčšinu pracovného času musel stáť a  šliapať na vŕtačku, ktorá bola v  tých časoch šliapacia. V súčasnosti už aj stomatológ sedí, ale napriek tomu som sa rozhodol, že chcem robiť neurológiu, ktorá bola pre mňa veľmi príťažlivá a chcel som sa dostať na lekársku fakultu.

Bolo pre Vášho otca náročné vykonávať prácu lekára v období prvej republiky, napriek jeho židovskému pôvodu?

Počas obdobia druhej svetovej vojny si toho môj otec ako zubár vytrpel naozaj dosť. Vzhľadom na svoj nábožensko-etnický pôvod mal zakázané opustiť svoju obec, aj keď mal na starosti tiež filiálku, kedy musel vycestovať do päť kilometrov vzdialeného mestečka, na každú cestu musel mať povolenie veliteľa Hlinkovej gardy. Pravidelne nám robili domové prehliadky. Keď som mal sedem dní, šéf Hlinkovej gardy mi odňal vonku na ulici fusak, (kožušinový návlek, pozn. redakcie) i keď bola nesmierna zima, pretože sme ako židia nesmeli nosiť kožušiny.

V čom sa odlišovala Vaša práca pred a po roku 1989?

Medicína bola v Československu celkom slušná, či už školstvo alebo starostlivosť. Podstatné je ale to, že bola bezplatná. Po roku 1989 došlo k významným pozitívnym, ale i negatívnym zmenám. Napríklad pôvodné bezplatné zdravotníctvo a  získanie liekov sa spoplatnilo, zo začiatku sa platilo aj za niektoré lekárske služby, čo nie je veľmi sympatické. Ľudia nie sú vždy schopní financovať svoje zdravie, aj keď by sme si mali uvedomiť, že zdravie je to najcennejšie, čo máme. Na druhej strane, po roku 1989 sa rozbehlo technické vybavenie nemocníc, ktoré predtým nebolo.

Aké technické vybavenie máte na mysli?

Pribudlo množstvo počítačových tomografov, magnetické rezonancie, ultrazvukové prístroje. Technicky však ešte len dobiehame Európu. Stále máme horšie vybavenie a  zamrzí ma, keď vidím, ako sa zneužíva kúpa nových tomografov, dôsledkom čoho vznikajú škandály. Na druhej strane,  technické vybavenie významným spôsobom vzrástlo a  tým sa urýchlila diagnostika ale aj forma liečby závažných ochorení ako je napr. alzheimerova choroba, cievne mozgové a  srdcové príhody, skleróza multiplex  a pod.

„Zdravie je to najcennejšie, čo máme.“

Ako hodnotíte vývoj lekárstva na Slovensku?

Vývoj hodnotím významne pozitívne, i keď zdravotníctvo je naďalej tvrdo kritizované. Vidím v  ňom veľa pozitív, samozrejme že aj isté negatíva, ale považujem to za dobré. Za predchádzajúcej éry bol lekár podstatne menej ako automechanik či reštauratér. Táto úroveň lekára dnes trochu stúpla. V minulosti bol kedysi na dedine farár, učiteľ, lekár a notár, ktorí patrili medzi výkvet obce. V súčasnosti tá úcta voči týmto významným funkciám už taká nie je a dnešná mládež nie je k tomu ani dobre vychovávaná. Prácu lekára si treba vážiť, pretože byť lekárom, to nie je zamestnanie, to je poslanie. Aj za ten honorár, za tú mzdu. Keď som šiel študovať medicínu, neočakával som, že keď si oblečiem biely plášť, budem mať exkluzívne zárobky. Vtedy zarábal lekár len veľmi málo a  v podstate je to tak i dodnes.

V rokoch 2000 až 2007 ste boli dekanom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského.

Dekanom som bol dve funkčné obdobia. Do tejto funkcie som šiel s presvedčením, že na fakulte môžem urobiť mnoho dobrých vecí. Veľa z  nich sa mi aj podarilo. Vo fakultných nemocniciach a medicínskom školstve je problém ten, že na jednom pracovisku sú dve formy pracovníkov: školskí pracovníci- asistenti, docenti a profesori a zdravotnícki pracovníci. Snažil som sa túto diferenciáciu, ktorá mnohokrát prinášala nie dobré vzťahy, vyrovnať, aby tí ľudia, ktorí robia v  školstve boli rovnocenní s tými, ktorí robia v zdravotníckom pracovisku a opačne, aby sa zdravotnícki pracovníci zúčastňovali aj pedagogiky a tým mali tiež pocit, že sú rovnocenní tým školským pracovníkom.

Podarilo sa Vám zrealizovať určité zmeny?

Čiastočne sa mi podarilo vybojovať určité pozitíva, ako dekan som mal možnosť ovplyvniť charakter výučby, ktorá ma na lekárskej fakulte slušnú úroveň. Dodnes ľutujem, že sa nikomu nepodarilo vybojovať postavenie fakultnej nemocnice v Bratislave. Teraz sa zdá, že v  istých plánoch som dosť skeptický. Keď som začínal funkciu dekana, dal som si jeden zo záväzkov, že budem veľmi bojovať o vznik novej fakultnej nemocnice, kempu lekárskej fakulty, kde budú teoretické ústavy, klinické pracoviská, internáty, heliport aj obchodná sieť. Čiže také miesto, ako som to videl na svojich cestách od roku 1989, pretože do roku 1989 som sa nikde nedostal, keďže som nemal k tomu adekvátny profil, či už kádrový alebo medicínsky. Tak som sa po roku 1989 dostal do celého sveta a videl exkluzívne študentské kempy, medzi môj obľúbený patrí napríklad medicínsky kemp v Brne.

Myslíte si, že Lekárska fakulta Univerzity Komenského v Bratislave má vysoké postavenie?

Myslím si, že fakulta je oceňovaná z  hľadiska toho, že k nám prichádza množstvo zahraničných študentov, ktorých sa snažíme naučiť to, aby boli platnými vo svojich rodiskách, vo svojich vlastiach. To samozrejme dvojnásobne platí i o slovenských študentoch.

Dala Vám funkcia dekana aj niečo do vášho osobného života?

Áno, určite mi dala veľa, pretože už predtým, od roku 1990 až do roku 2008 som bol prednostom kliniky. Viedol som kliniku po profesorovi Bartkovi ale mojim vzorom bol akademik Černáček. Funkcia dekana mi dala určité manažérske aktivity, ale aj určité možnosti novelizovať niektoré veci, ktoré sa mi zdali istým spôsobom konzervatívne, napríklad som zaviedol hodnotenie  prijímacích písomných testov počítačom, teda bez  možného ovplyvnenia človekom.

Odprednášali ste okolo 380 vedeckých prednášok, vyše 300 publikácií, ktoré sú karentované- vedené v časopisoch, citované a  rešpektované v celom svete. Bola to pre Vás náročná úloha?

Samozrejme. Robiť vedu a robiť medicínu na klinike je veľmi náročné, pretože človek sa chce venovať pacientom a  súčasne robiť aj vedeckú činnosť. To znamená pracovať 26 hodín denne. Moju dekanskú funkciu som vykonával tak, že som si z dekanátu v  ťahacom vozíku zobral materiál, ktorý som mal spracovať, do štvrtej rána som na tom robil a  ráno o siedmej som išiel znovu do práce.

Zvykli ste si na takúto pracovnú vyťaženosť?

Áno, zvykol som si. Je pravda, že už počas služieb som si zvykol pospať 4 hodiny a  stačí mi to aj dodnes. Pokiaľ ste na teoretických ústavoch, kde máte veľa práce s pedagogikou, veda sa dá robiť počas pracovnej doby. U mňa existuje tiež taká možnosť, no len po skončení pracovnej doby, pretože cez deň sa vo veľkej miere venujem študentom, ošetrujem pacientov, chodím na vizity a ako vedúci pracoviska mám veľa práce. Dostať sa teda k  nejakej vedeckej činnosti zostáva naozaj len na popoludnie alebo dni, kedy má človek voľno.

„Byť lekárom, to nie je zamestnanie, to je poslanie.“

Stíhali ste sa popri tom všetkom venovať aj rodine?

Samozrejme že rodina tým nepochybne trpela. Docentúru, habilitačnú prácu a profesorskú prácu som písal po nociach, soboty a nedele na klinike, pretože som si dal na nich záležať. Ak chcete odviesť kvalitnú prácu a nie fingované a umelo vyprodukované dielo, musíte vynaložiť veľmi veľa úsilia.  Napracoval som sa dosť a  rodina tým trpela. Pokiaľ to ale bolo cez víkendy možné, venoval som sa rodine v  plnom rozsahu. Hoci hlavnú úlohu na výchovu našich dvoch dcér mala moja manželka a obidve moje staré mamy.

Vaša manželka pracuje ako chemička. Bola aj ona tak zaneprázdnená ako Vy?

Manželka robila v ústave lekárskej kozmetiky. Cely život je chemickou inžinierkou. Bola značne zaneprázdnená, ale vedela si nájsť viacej času pre naše deti ako ja, ktorý som v podstate začínal ráno o pol ôsmej a končil večer o deviatej na klinike alebo na dekanáte.

Verejne o sebe hovoríte, že ste žid. Vie to o Vás celé Slovensko.

Po oboch rodičoch som židovského pôvodu. Nie som hlboko nábožensky založený, som žid prevažne etnického charakteru. Celý život som sa k  tomu hlásil, pretože som si ctil postoje mojich rodičov a  prarodičov a nikdy som sa za to nehanbil. Všade, kde som prišiel, som verejne deklaroval môj etnický pôvod a  musím povedať, že okrem prvých školských začiatkov som nezažil nejaké tvrdé prejavy antisemitizmu. Žiaľbohu, latentný antisemitizmus tu bol, v  istých vzťahoch sa to dosť prejavovalo.

Ste čestný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v  SR. Čo Vás viedlo k takejto funkcii?

Keď som videl tých ustráchaných starých židov, ktorí nevedeli čo ich čaká, hlavne tých, ktorí prežili holokaust a vrátili sa z Osvienčimu, rozhodol som sa, že sa budem angažovať ešte viac. Založil som aktívne stretávanie židovských občanov Slovenska, aby som pozdvihol ich sebavedomie, aby vyliezli z  podzemia a ukázali, že sa tu neboja žiť.

Malo Vaše angažovanie skutočný výsledok?

V minulosti sa robil prieskum, v ktorom sa informovalo, koho nechcú mať ľudia za svojho suseda. Asi 70% opýtaných nechcelo mať za suseda cigáňa, 65% černocha a 55% nechcelo mať za suseda žida. Trocha sa ma to dotklo, pretože som nevedel prečo. Z  tých 55% respondentov, ktorí nechceli mať za suseda žida, 80% žida nikdy ani nevidelo. A to je tá háklivá vec. Preto som sa dosť angažoval, vystupoval som v televízii alebo novinách. Keď sa podobný prieskum robil o 3 roky neskôr, zistilo sa, že už len 22% respondentov nechcú mať za svojho suseda žida.

To je celkom slušný výsledok. Dá sa povedať, že aj ostatní židovskí lekári idú vo Vašich šľapajách?

Židovskí lekári odjakživa zachraňovali životy väčšinou bez nároku na honorár, boli to ľudia, ktorí veľmi pomáhali v mestách aj na dedinách. Nepozerali na pôvod svojho pacienta, či už bol náboženský alebo etnický.

„Keď som mal sedem dní, šéf Hlinkovej gardy mi odňal vonku na ulici fusak, i keď bola nesmierna zima, pretože sme ako židia nesmeli nosiť kožušiny.“

Na Slovensku sa väčšina ľudí hlási ku kresťanstvu. Aký máte vzťah k tomuto náboženstvu?

Nielen že hájim záujmy židov, som veľmi tolerantný a snažím sa vytvárať priateľské vzťahy so všetkými cirkvami. Mojim najlepším priateľom bol Anton Srholec. Bol to jeden nesmierne slušný kňaz. Poznal som všetkých funkcionárov katolíckej aj evanjelickej cirkvi, ba mnoho z  nich liečim a som s nimi v priateľskom vzťahu. Som človek, ktorý šíri záujem vzájomnej ľudskej tolerancie a  to je aj moja úloha vo funkcii čestného predsedu.

V súčasnosti by som Vás mohol označiť za celebritu kvôli Vašej nepretržitej účasti v  televíznej relácii Smotánka. Cítite sa Vy sám ako celebrita?

Hrozne nerád počúvam termín celebrita a už tobôž sa za celebritu nepovažujem! Tým, že som lekár, neurológ, ktorý pôsobil v medzinárodných štruktúrach, je členom amerického neurologického kongresu, členom neurologického ultrazvukového výboru, publikoval, písal som články o  medicíne v novinách, tak ma ľudia poznajú. Častokrát som vystupoval v  televízii v odborných oblastiach, nie v  tých bulvárnych. Nerobí mi problém povedať niekoľko slov aj na plese, stretnutí, či konferencii, takže tým pádom si ma zafixovali a ukazujú ma v najrôznejších situáciách.

Médiá prehlasovali aj to, že sa na obrazovky snažíte dostať nasilu.

Kedysi som o sebe počul, že platím 500 korún za to, aby ma niekam zobrali… Nie, nikdy som nikoho nežiadal, práve naopak, niekedy mi to je aj nepríjemné a  zasahuje to do môjho súkromia. Napriek tomu som ochotný, pretože bulvár je bulvár a ja to rešpektujem. Avšak nie som celebrita, som jeden normálny a myslím si, že aj slušný človek.

Existuje podujatie, ktoré máte najviac v obľube?

Mám rád operný bál a medický ples, ktorý ma aj charitatívno-humanistický charakter. Množstvo diplomatov robí oslavy štátnych sviatkov, ktorých sa rád zúčastňujem, pretože si vážim, že ma zahraničie rešpektuje.

Zvládate sa zúčastňovať podujatí vo Vašom pokročilom veku?

Nie som veľmi zdravý. Mám poškodenie nohy cukrovkového typu, no napriek tomu si niekoľko tancov zatancujem, lebo moja žena veľmi rada tancuje.

Ako by ste motivovali budúcich lekárov alebo neurológov?

Nech sa netešia na veľké uznanie len na základe toho, že budú lekármi. Lekár nie je zamestnanie, nie je to povolanie, je to poslanie. Nech sa pripravia na to, že nosiť biely plášť je síce česť, ale v prvom rade ide o ten úžasný pocit, kedy odstránite človeku bolesť. Neviem zabudnúť na babičky, ktoré sa mi po mnou odstránenej bolesti snažili pobozkať ruku. Je to tá najväčšia odmena. Neočakávam žiadne úplatky ani nič také. Som vďačný pacientovi, ktorý sa uzdraví, jeho stav sa zlepší a je spokojný. Moje životné krédo je: „Ži a nechaj žiť!“

Profil:

Pavel Traubner (74) je slovenský neurológ. Bol dekanom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a prednostom I. neurologickej kliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave. V roku 2000 získal ocenenie Krištáľové krídlo v oblasti medicína a veda. V súčasnosti je čestným predsedom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR a podpredsedom Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny.

Autor: Jakub Meluš
Foto: Jakub Meluš