V rozhovore sa dočítate:

• prečo sa Adam Valček rozhodol odísť s denníka SME,
• koľko zarába pri práci novinára na voľnej nohe,
• prečo publikuje svoje články aj na portáloch Plus 7 dní a Trend,
• či vidí zmysel v štúdiu masmédií,
• čo sa snaží naučiť svojich študentov,
• aké sú jeho plány v práci a na univerzite v roku 2023.

V roku 2021 ste odišli z denníka SME a boli rozhodnutý pracovať ako novinár na voľnej nohe. Tento rok ste naviazali spoluprácu s vydavateľstvom News & Media Holding (NMH). Je práca novinára na voľnej nohe náročnejšia ako ste čakali?

Moja situácia bola špeciálna v tom, aké mám nastavenie a akým témam sa venujem. Spoločenská atmosféra a reakcie na moju tvorbu ma zomlela. Napriek tomu si myslím, že novinárstvo na voľnej nohe naďalej dáva zmysel.

Ukazuje to aj príklad Mareka Vagoviča, ktorý urobil podobný úkon ako ja. Odišiel z Aktualít, je na voľnej nohe a spolupracuje externe s vydavateľstvom Postoj a s RTVS. Má aj vlastné príjmy z Patreonu a z predaja vlastných kníh. Máme partnerské vydavateľstvo. Nedá sa teda úplne odrezať od tradičného formátu a človek musí mať silného partnera, ktorý plní úlohu distribútora jeho obsahu.

Neviete si teda predstaviť fungovanie bez partnerského vydavateľstva?

Moje mesačné výnosy z práce na voľnej nohe pred zdanením, sú na úrovni menej než tisíc eur, čo by samo o sebe, nebolo veľa peňazí. Mám však komfort partnerstva s NMH, ktoré mi platí za tvorbu obsahu do periodík NMH. Nemám preto živelnú potrebu rozvíjať a podporovať marketing svojho webu a značky. Opak môžeme vidieť na Marekovi, ktorý veľmi dravo podporuje vlastnú značku a značku svojho partnera.

Ťažko sa mi odpovedá na túto otázku, lebo na Slovensku je malá vzorka ľudí, ktorí to skúšajú. V Česku vytvorilo vydavateľstvo Czech News Center web Gazetisto, ktorý čitateľom umožňuje predplácať si obsah obľúbených autorov. V súčasnosti ich tam nájdeme už stovky.

Trh majú raz taký veľký ako na Slovensku, a preto sa ich novinárom jednoduchšie dýcha. V Česku môžu byť úspešní autori nielen spoločenských a kauzálnych tém, ale aj veľmi špecifického obsahu, dá sa to predstaviť napríklad na štrikovaní či elektroautách.

Vo svojom instagramovom príspevku píšete: „Stiera sa rozdiel medzi influencerom a novinárom. Niektorí už sú identifikovateľní skôr cez ich vlastné meno (brand) než cez médium, pre ktoré pracujú.“ Čo je kľúčové pre novinára, aby si dokázal vybudovať svoju vlastnú značku?

To, čo pri influenceroch – byť autentický a konzistentný. Môže však medzi tým nastať konflikt. Niekedy je človek autentický práve vtedy ,keď si dá pauzu, netvorí a potom vysvetlí dôvod svojim fanúšikom. Zároveň to chce veľkú dávku sebadisciplíny a zmierenia sa so zásahmi do súkromného komfortu.

Osobné brandy sú aktuálnym fenoménom médií. Ľudia veria viac človeku ako neosobnému médiu. Naďalej to vnímam na kolegoch ako Marek Vagovič, Zuzane Kovačič Hanzelovej či Monike Tódovej. Pre mnohých mladých ľudí a na Instagrame predstavujú skôr samostatné osobnosti ako synonymum média, pre ktoré pracujú. To je však súčasný trend a o desať rokov môžu byť v kurze opäť veľké média.

V rámci žurnalistiky na voľnej nohe ste spustili web adamvalcek.sk. V rozhovore pre omediach.com uvádzate, že až spoluprácou s NMH sa vám podarí naozaj zistiť, kde je potenciál tohto projektu. Pomáha vám spolupráca k úspechu vašej stránky?

Áno, kooperácia s NMH dáva obidvom stranám zmysel. Je pre mňa oveľa zmysluplnejšia ako bývala spolupráca s Petit Pressom. Rozviazal som s nimi spoluprácu, lebo nedokázali dodržiavať dohodu, že moje články pripnú na viditeľné miesta titulnej strane sme.sk.

NMH túto dohodu plní a nemal som s nimi žiadne problémy. Vďaka tomu, že sa moja tvorba objavuje na titulných stránkach Trendu a Plus 7 dní mi prichádzajú aj noví predplatitelia na web.

Minulý rok Literárny fond ocenil prémiou váš článok o pochybnom obvinení Miroslava Výbohu. V rozhovore pre Plus 7 dní odznelo, že vás a vašu snúbenicou pre neho prenasledovala NAKA. Keď dostanete takéto ocenenie, povzbudí vás to?

Určite áno. Zároveň ma potešilo aj to, že napriek kritike, ktorú článok vyvolal, vyšetrovanie potvrdilo, že som písal pravdu. Tieto dve veci vnímam ako najväčšiu satisfakciu.

Príjemné to však nebolo. Keby som dopredu vedel, že toto všetko sa bude diať, neviem, či by som o tom písal znovu. Bol to pre nás podobný zásah do osobného života ako udalosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Budete preto v budúcnosti opatrnejší, aby sa nič podobné neopakovalo?

Teraz mám partnerské vydavateľstvo, ktoré za mnou stojí. Nepociťujem obavu, že by sa podobné veci mohli opakovať.

V predošlom vydavateľstve, teda v denníku SME, ste začali pracovať už ako 16-ročný, nemáte vyštudovanú žiadnu žurnalistickú školu. Myslíte, že je to pre budúceho žurnalistu vôbec potrebné?

V rámci novinárskeho rozhľadu je zaujímavá a prospešná aj žurnalistická škola. Odbor žurnalistika sa mi však zdá málo efektívny. Na FMK ale študenti dostávajú všeobecný rozhľad, ktorý môžu širokospektrálne uplatniť. Nadobudnuté znalosti vedia pretaviť do mediálnej aj komunikačnej praxe.

Musíte mať aj kreatívne vlohy. V škole ma bavilo písať slohy, no tvoriť texty pre potreby novinárskej praxe som sa nenaučil v škole a myslím, že by som to nezískal ani na univerzite. Prišlo to až v praxi.

Za užitočný obsah pri vyučovaní považujem napríklad jednotlivé rozdelenie žánrov. Ľudia si myslia, že je to prežitok, ale nie je. Chýbalo mi to v mojich začiatkoch. Keď som si prvýkrát podával prihlášku na Literárny fond, musel som si oprášiť učebnicu slovenčiny zo strednej a zopakovať si rozdelenie literárnych útvarov. Človek to ocení napríklad aj pri následných súdnych sporoch v súvislosti s článkami, tam je rozdiel medzi spravodajstvom a publicistikou často najviditeľnejší.

Okrem nového partnerstva s NMH ste tiež začali učiť na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. V minulosti ste sa už viackrát zúčastnili na jej podujatiach, ako Týždeň vedy a techniky či konferencia Quo Vadis. Ako ste sa dostali k spolupráci s fakultou?

Nikdy som sa netajil tým, že by som chcel skúsiť prednášať a odovzdávať svoje know-how ďalej. Podarilo sa mi to až tu. Na školu som sa dostal cez Magdu Švecovú, s ktorou som sa už dlhšie poznal. Pozývala ma na eventy a nakoniec slovo dalo slovo.

Teraz mám partnerské vydavateľstvo, ktoré za mnou stojí.

Práca pedagóga je pre vás novinkou. Ako by ste opísali svoje pocity z prvých vyučovacích hodín?

Doteraz cítim veľkú trému a rešpekt, no nakoniec mám z toho dobrý pocit. S tým, čo študentom hovorím na svojich prednáškach, sa zväčša nestretnú počas iných hodín. Preto mi to dáva zmysel.

Veľmi ma zaujíma feedback od mojich študentov a verím, že aj oni vnímajú hodiny ako zmysluplné. Čo si však z toho zoberú do praxe, zatiaľ neviem.

Vo facebookovom príspevku FMK sa píše, že ste videli, že zo škôl do redakcie prichádzali ľudia, ktorí nevedeli pracovať s dátovými zdrojmi, a to by ste chceli odovzdávať ďalej. Čo učíte študentov na hodinách, aby lepšie poznali dátové zdroje?

Veľa investigatívnych novinárov alebo biznisovo orientovaných ľudí využíva vetvy, ako účtovné závierky, záložné práva, kataster nehnuteľností alebo obchodný register. To by do istej miery mala poznať aj všeobecná populácia. Faktom však je, že nepozná.

Snažím sa študentom ozrejmiť, čo sú dátové zdroje, ako sú prospešné pre novinárov, čo tam vedia nájsť a ako sa vyhnúť chybám. V druhej časti prednášky sa venujem zákonu o slobodnom prístupe k informáciám, čo je každodenný nástroj pre novinárov.

Na prednáškach zdôrazňujem, že dátové zdroje sú zaujímavé aj v rámci komunikačného sektora, napríklad pre PR manažérov, hovorcov či strategických poradcov. Môžu ich využiť v rámci rizikovej analýzy pre klienta, aby mu ozrejmili, čo ho môže postretnúť, keď sa na neho vrhnú novinári.

Čo plánujete prebrať v letnom semestri?

Plánujem so skupinou prechádzať prípadové štúdie a riešiť konkrétne mediálne výstupy. Vznikne tak priestor na diskusiu, kde uvidím, čo všetko študenti dokážu a aké rôzne uhly pohľadov majú. Na to sa veľmi teším.

Aj v redakcii bolo pre mňa vždy fascinujúce sledovať kolegov prichádzajúcich s myšlienkami, ktoré by mne nenapadli. Človek s nimi nemusí nevyhnutne súhlasiť, ale otvára mu to nové perspektívy danej témy.

Spomínali ste, že sa tešíte pri vyučovaní na pravidelne vychádzanie zo svojej komfortnej zóny. Cítite, že ste sa za uplynulý semester niekam výrazne posunuli?

Či výrazne, neviem, ale je to pre mňa posúvanie sa vpred vďaka pravidelnej príprave, kontaktu so študentami a hľadania si cesty komunikácie. Pri príprave sa človek musí zamýšľať nad tým, ako informácie podať zrozumiteľne. Jasné, že kolegovi v redakcii vysvetľujem veci inak a mám od neho odlišné očakávania ako od študenta.

Je to výzva, keď ste zvyknutý podávať informácie istým spôsobom a musíte vzorec prispôsobiť. Verím, že v letnom semestri vznikne väčší priestor na obojsmernú interakciu so študentmi, čo bude oveľa väčšie prekonávanie mojej komfortnej zóny ako prednášanie.

Čo vás na práci pedagóga najviac baví?

Možno to bude prekvapujúce, ale je to príprava – usporadovanie si myšlienok do štruktúrovanej podoby a filtrovanie toho podstatného. Napríklad Kataster môže mať 50 zákutí, no ja sa snažím vybrať päť základných vecí, na ktoré človek musí dávať najväčší pozor a mať ich zakódované v hlave.

Vyplýva to aj z toho, že k téme môjho predmetu neexistuje takmer žiadna komplexná literatúra, ktorá by sa jej venovala vo všeobecnej rovine. Zatiaľ sa všetky zdroje na trhu sa sústreďujú na náročné právo, ako Infozákon a judikatúra k nemu, alebo na dátovú žurnalistiku v podobe grafov, vizualizácií a programovania.

Na prvej hodine som aj vysvetľoval, že dátové zdroje sa náchylne interpretujú ako narábanie s programátorskými dátami. V skutočnosti je to oveľa širší pojem. Napríklad aj obchodný zákon je dátový zdroj a treba s ním vedieť pracovať na laickej “klikajúcej” úrovni.

Zvládate korigovať prácu pedagóga s žurnalistickou prácou a inými vašimi projektami? Necítite niekedy, že je toho na vás priveľa?

Moja ambícia bola mať prezenčné hodiny oveľa častejšie. Nakoniec pre pracovné vyťaženie prebieha väčšina hodín online a niektoré zostali zrušené. Uvedomujem si však, že online vyučovanie nie je pre mňa ako pedagóga ideálne. Toto celé ma aj najviac mrzí za tento semester, že sa mi nepodarilo odučiť všetky termíny tak, ako som si pôvodne myslel a že je to náročnejšie skĺbiť s prácou.

Pôvodne som mal ešte väčšie oči a popri práci a prednášaní na fakulte som chcel zvládať aj vlastné štúdium na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. To sa mi však vôbec nepodarilo a nebol som tam ani raz.

Aké sú teda vaše pracovné plány pre rok 2023 a plánujete sa posúvať vpred aj ako pedagóg?

Chcel by som sa vrátiť k audiovizuálnemu obsahu. Verím, že sa mi podarí obnoviť podcast a video tvorbu.

Učenie závisí od feedbacku študentov a kolegov z fakulty. Je to čerstvé, zatiaľ neviem posúdiť, či to robím vôbec dobre. Ak sa ukáže, že má zmysel sa ďalej zlepšovať, tak by som v tom určite rád pokračoval.

pozn. redaktora: rozhor sa uskutočnil ešte pred oznámením Mareka Vagoviča, že ukončuje spoluprácu s RTVS

ADAM VALČEK

Je investigatívny novinár, ktorý do roku 2021 pracoval v denníku SME. Následne sa stal novinárom na voľnej nohe a dnes v partnerstve s vydavateľstvom News & Media Holding publikuje texty aj na weboch Plus 7 dní a Trend. Táto spolupráca mu pomáha financovať vlastný portál, kde si čitatelia môžu predplatiť výlučne jeho obsah. V tomto akademickom roku navyše začal pôsobiť ako pedagóg na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, kde vyučuje dátovú žurnalistiku.

Patrí medzi novinárov, ktorí boli prenasledovaní na objednávku Mariána Kočnera. Za svoju prácu získal viacero významných cien. Medzi nimi napríklad v roku 2018 ocenenie Biela v rana či v roku 2021 Novinársku cenu za sériu textov mapujúcu podnikanie Norberta Bödöra.

V rozhovre s Hermanom sme sa rozprávali aj o tom:

• kde robia študenti najčastejšie chyby,
• ako sa mu pracuje so študentmi vysokých škôl,
• ako študenti pristupujú k informáciám,
• ako by si mali študenti hľadať prax v médiách,
• čo všetko študentov v mediálnom prostredí čaká,
• či je o mladých novinárov v médiách záujem.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu Atteliér.

Vo februári sa spoločnosť Facebook rozhodla spustiť  fact-checkingový program na Slovensku a v Českej republike. Ten je súčasťou celosvetového projektu, ktorý spoločnosť realizuje od roku 2016 s cieľom bojovať proti dezinformáciám. Aktuálne sociálna sieť spolupracuje s viac ako 50 partnermi, ktorí kontrolujú obsah vo viac ako 40 jazykoch. Z našich susedov nie je do programu zapojené už len Maďarsko.

Samotný Facebook však fact-checking nerobí, ale spolupracuje s nezávislými recenzentmi z celého sveta. Títo kontrolóri faktov, tzv. fact-checkeri, posudzujú a hodnotia vierohodnosť článkov zobrazujúcich sa v kanáli noviniek – News Feede najznámejšej sociálnej siete. Na Slovensku overovanie faktov zastrešuje francúzska tlačová agentúra Agence France-Presse (AFP).

Agence France-Presse
Francúzska tlačová agentúra AFP bola založená v roku 1835 v Paríži, radí sa tak medzi najstaršie na svete. Zamestnáva 1700 novinárov zo sto rôznych krajín. Overovať fakty a výroky začali v roku 2017. Na Slovensku pôsobia od februára 2020. 

Ako fact-checking funguje?

„Hneď ako fact-checker posúdi správu ako falošnú, Facebook ju začne zobrazovať v News Feede na nižších pozíciách, vďaka čomu sa značne zníži jej šírenie. Zabráni sa tak šíreniu hoaxov a zredukuje sa počet ľudí, ktorí uvidia daný obsah,“ uvádza Facebook.

Sociálna sieť prostredníctvom tlačovej správy ďalej tvrdí, že stránky, ktoré opakovane zdieľajú nepravdivé informácie, budú mať obmedzený dosah na publikum. Stratia tiež možnosť inzerovať a speňažiť svoje príspevky. Rovnako Facebook používateľov upozorní, ak takúto správu čítali alebo zdieľali.

Fact-checking sa však nedotýka každého používateľa, ktorý zverejní pochybný príspevok. Facebook nechce zasahovať do politickej súťaže, a preto sa rozhodol, že tento program sa nebude vzťahovať na aktívnych politikov a politické strany. Pre nich platia len dve pravidlá – nesmú podnecovať násilie a zavádzať ľudí o tom, ako, kedy a kde môžu voliť.

Na Slovensku máme jedného fact-checkera

Podľa stránky AFP, fact-checking vykonávajú novinári, ktorí pri svojej práci dodržiavajú základné pravidlá žurnalistickej práce a kľúčové princípy a zásady tejto svetovej agentúry. Informujú tak, aby poskytli presné, nezávisle a nestranné spravodajstvo.

Preskúmané dezinformácie sú následne dôkladne rozanalyzované na stránke AFP formou článkov. „Obsah na preskúmanie vyberáme na základe redaktorského záujmu, frekvencie zdieľania, stupňa virality a verejnej diskusie o danom obsahu,“ vysvetľujú agentúra výber príspevkov.

Na Slovensku má AFP jedného člena – novinára Roberta Barcu. V rozhovore pre technologický magazín Živé.sk na margo detailného editorského procesu, ktorým prechádzajú všetky články, povedal, že každá informácia je desaťkrát preverovaná. Ich cieľom je všetko vysvetliť a dokázať, následkom čoho trvá editovanie aj niekoľko dní.

50 miliónov pochybných príspevkov o koronavíruse

Len v apríli zverejnila sociálna sieť upozornenia na 50 miliónov príspevkov súvisiacich s nepravdivým obsahom ohľadom koronavírusu. Vychádzali pritom zo 7500 článkov, ktoré napísali fact-checkeri. Slovenský fact-checker napísal počas apríla desať článkov, v ktorých upozorňoval na viaceré nepravdy a zavádzajúce informácie.

Vyvrátil napríklad hoax súvisiaci s mobilnou technológiou 5G, ktorá má prispievať k šíreniu koronavírusu, či obrázok, podľa ktorého predsedníčka Európskej komisie Ursula Von der Leyenová tvrdí, že seniori predstavujú pre Brusel nového nepriateľa a treba ich vytlačiť z bežného života.

Ozývajú sa kritici

Kontrolovanie faktov však má aj svojich odporcov a čelí skepticizmu z viacerých strán. Aktivisti a kritici z oblasti technologického priemyslu tvrdia, že spoločnosť a jej partneri stále nevenujú dostatok pozornosti rastúcemu problému s dezinformáciami. Taktiež sa im nepáči, že Facebook presúva zodpovednosť za overovanie pravdivosti obsahu do rúk externých organizácií.

Kritické hlasy sa ozývajú aj z tábora konzervatívcov. Znepokojuje ich, že činnosť vykonávajú najmä liberálne zameraní novinári a konzervatívnejšie ladené príspevky sú kvôli tomu znevýhodňované. Brent Bozell, konzervatívny spisovateľ a aktivista, vo svojom blogu uviedol, že hovoril s Markom Zuckerbergom a vyjadril vážne znepokojenie nad liberálnymi organizáciami, ktoré Facebook do programu vyberá.

Ďalšiu obavu vyvoláva domnienka, že program bude potlačovať právo prejaviť slobodný názor a rovnako aj sledovať názory ostatných. V Česku sa napríklad šírilo video Dana Vávru, ktoré si na YouTube pozrelo takmer 150-tisíc ľudí. Vávra v ňom spochybňuje činnosť fact-checkerov a kritizuje cenzúru na Facebooku. Vo všeobecnosti sa boj proti dezinformáciám nepáči ani politikovi Eduardovi Chmelárovi, ktorý ho prirovnáva k najtemnejšej vízii Georgea Orwella.

Na hoaxy intenzívnejšie reaguje aj slovenská vláda

Silu dezinformácií nemožno podceňovať. Treba na ne poukazovať už len kvôli tomu, že cez skresľujúce alebo úplne nepravdivé správy šíria nenávisť a rozdeľujú spoločnosť. Konšpirátorom sa už dlhodobo na Slovensku venujú iniciatívy Konšpirátori.sk či Infosecurity.sk. Falošné správy neignorujú ani domáce médiá. Denník N, SME či portál Aktuality.sk na podobné články upozorňujú pravidelne.

Vážnosť situácie si uvedomuje aj vláda SR a začína sa touto problematikou intenzívnejšie zaoberať. Štát pracuje na zlepšení komunikácie prostredníctvom sociálnych sietí, pričom nevylučuje ani spoluprácu s influencermi, ktorí dokážu oslovovať väčšie publikum. Súčasne chce podporovať iniciatívy bojujúce proti hoaxom.

V rozhovore nám povedala nielen o svojom Instagrame a jeho vnímaní rodinou a kolegami, ale aj o neprajníkoch či feminizme. Podľa nej je pre novinárov dôležité mať kontakt so svojím publikom.

Na Instagrame máte vyše 50-tisíc followerov. Myslíte si, že ste populárna aj vďaka tomu, že ukazujete okrem profesijnej stránky aj súkromnú?

Neviem posúdiť. Ja som sa to rozhodla namixovať takto, pretože si myslím, že to bude prijateľnejšie pre širšie publikum. Keby som to zúžila iba na spravodajstvo, tak by to mohlo nejaký typ ľudí odlákať. Vybrala som si v podstate takú mainstreamovú cestu, ale napríklad kolega Adam Valček robí čistú spravodajčinu. Robím to tak vedome, bolo to moje rozhodnutie.

V rozhovore s moderátorkou na TVaT ste hovorili o tom, že vystupovanie na sociálnych sieťach prispieva k popularizácii novinárskeho povolania. Myslíte si, že to vzbudzuje záujem mladých ľudí stať sa novinárom?

Píšu mi takí ľudia, ale podľa mňa chceli byť už novinármi predtým. Neviem, či viem niekoho namotivovať, aby sa stal novinárom. Skôr nie.

Doteraz prevládala predstava, že feministka je krátkovlasá mužatka, ktorá si neholí chlpy pod pazuchami a nenávidí mužov.

Možno ste pre niektorých vzorom.

Ak áno, teším sa (smiech), ale nepreceňovala by som svoju úlohu v životoch ľudí.

Instagram je veľmi interaktívny a ľudia môžu viacerými možnosťami spolu komunikovať. Neobmedzuje vás množstvo správ, ktoré dostávate na Instagrame, či už ide o direct, otázky alebo rýchle reakcie?

Doposiaľ som to zvládala v pohode, teraz sa to prehuplo do štádia, kedy je toho veľa a už nestíham. Čítam si všetky správy a odpovedám iba na vybrané. Nestíham odpovedať každému, vyberiem si také, ktoré stoja za ten čas a odpovedanie. Keď má niekto vážny problém alebo ozaj zaujímavé otázky, odpoviem. Mrzí ma to, pretože ja som so svojimi sledovateľmi mala bližší vzťah, že som odpisovala skoro každému, no teraz to už, žiaľ, nezvládam.

Chcete zostať aktívna v súkromných správach aj pri povedzme 70-tisíc sledovateľoch?

Áno, určite. Pre mňa to bývajú niekedy zaujímavé diskusie. Nie je to tak, že odpisujem ľuďom a nič mi to nedáva. Podľa mňa je dôležité, keď sú novinári v kontakte s ľuďmi, ktorí vedú normálny život – dostávajú tak od nich spätnú väzbu, ako oni vnímajú určité veci. Potom môžem byť lepšia novinárka, keď ich viem pochopiť. Keby mi to nič nedávalo, tak by som to nerobila.

Ako novinárka denníka SME, ktorý je považovaný za printové médium, vystupujete na viacerých platformách, akými je YouTube, web, podcasty. Myslíte si, že toto je budúcnosť novinárčiny, teda využívať rôzne platformy a zasiahnuť tak širšie publikum?

Áno aj nie. Ja píšem minimálne. Priznám sa, že toto je zručnosť, ktorú by som sa mala ešte doučiť, pretože som vždy robila vizuálnu žurnalistiku, a tá sa robí inak ako printová. Určite je dobré, keď má novinár vo svojom portfóliu rôzne žánre a rôzne platformy, lebo ho to posúva ďalej. Podcast ma napríklad učí úplne iným zručnostiam, ako ma učí video alebo Instagram a osobnostne ma to rozvíja. Páči sa mi, že nemám stereotypnú robotu, lebo robím stále niečo iné. Pre novinára je to výhodné, lebo keď sa nenudí, nepadne do rutiny. A ja sa teda zatiaľ nenudím.

Vráťme sa naspäť k Instagramu. Ako vnímajú vaše vystupovanie na tejto sociálnej sieti vaši blízki, rodina, kamaráti?

Môj brat to veľmi hejtuje, a keď to niekde napíšete, tak povie, že to nie je pravda (smiech). Vždy, keď dám anketu, či mám spustiť livestream, tak môj brat je prvý, kto dá nie. Moja mama a svokra to sledujú a keďže sú aspoň v obraze o našom živote, sú spokojné. Otec ma nesleduje a súrodenci si ma občas doťahujú. To pochopí každý, kto má súrodenca.

Pri téme bezdomovcov malo veľa ľudí potrebu napísať, že si za to môžu sami. To sú stereotypy spoločnosti, ktoré sa snažíme búrať.

Nezávidia vám kolegovia, že máte ako novinárka väčšiu popularitu?

Myslím si, že nie. Mám množstvo kolegov, ktorí sú lepší novinári ako som ja, a ja sa od nich veľa učím. Adam Valček je u mňa na piedestáli. Mám výhodu v tom, že som robila v televízii, takže ma ľudia viac poznajú. Väčší počet sledovateľov však vôbec nemeria novinárske schopnosti. Niekedy ma kolegovia oslovia, aby som niečo na svojom Instagrame spropagovala a v redakcii to používame ako ďalší kanál.

Viackrát ste spomenuli kolegu Adama Valčeka, ktorý sa rovnako venuje Instagramu a na konte má takmer 30-tisíc fanúšikov. Vymieňate si vzájomne nejaké tipy?

Zo začiatku sa ma Adam pýtal na základné veci, ale aj on si našiel svoju cestu, a tak je to podľa mňa správne. Teraz radím môjmu mužovi (Michal Kovačič, moderátor TV Markíza – pozn. red.), ktorý si tiež hľadá to svoje – pretože to, čo funguje mne, nemusí fungovať niekomu inému. Instagram je veľmi osobný a každý musí byť v prvom rade v pohode s tým, ako sa prezentuje. Je pravda, že som oveľa väčší exhibicionista ako môj manžel aj Adam, takže pre mňa fungujú úplne iné veci. Je to neprenosná skúsenosť. Môžem môjmu mužovi v niečom poradiť, veľa sa o tom rozprávame, ale na konci dňa si aj tak spraví po svojom.

https://www.instagram.com/p/B9cAy1Ln9b4/?utm_source=ig_web_copy_link

Adam začal neskôr ako vy?

Podstatne. Všetci z novinárov začali neskôr. Pre mňa to bola misia, že idem založiť Instagram, ktorý bude vyzerať takto. Ja som o tom rozmýšľala ako o projekte a budovala som ho. Trvalo mi dva roky, kým som mala 10-tisíc fanúšikov. Je pravda, že nikto z domácich novinárov toto nerobil a až po tých dvoch rokoch sa pridali aj ostatní novinári. Vytvorili sme komunitu ľudí, čo je perfektné, ja som však začala oveľa skôr.

Na prednáške ste hovorili, že je potrebné budovať značku. Považujete sa za ňu, keď napríklad aj vaša relácia nesie vaše meno?

Dúfam, že to tak je. Ja na tom robím, snažím sa budovať si dobré meno a myslím si, že novinári by to mali robiť. Nehovorím o značke, ktorá ma dokáže predávať, ale o značke ako dôvere ľudí mojim novinárskym schopnostiam. Tú sa snažím budovať a dúfam, že sa mi to darí. Rozhovory ZKH (názov relácie ako skratka Zuzany Kovačič Hanzelovej – pozn. red.) vznikli, pretože sme lepší názov nenašli (smiech).

Väčší počet sledovateľov vôbec nemeria novinárske schopnosti.

Iste sa stretávate s hejtom. Dajú sa ľudia, ktorí vami opovrhujú, nejako kategorizovať?

Hejt na mňa osobne mi chodí na Instagrame minimálne. Pri téme bezdomovcov malo veľa ľudí potrebu napísať, že si za to môžu sami. To sú stereotypy spoločnosti, ktoré sa snažíme búrať, aj preto to robím a inak by som túto tému nezačínala. Keď ma vyslovene niekto hejtuje a vedela by som ho zaradiť do nejakej skupiny, to sa treba pozrieť na Facebook. Tam sú anonymné profily s ruskými vlajkami na fotke a vidno tú vzorku. Nevedno, či to nie je jeden človek, ktorý má päť profilov. Tak to tam funguje, ale na Instagrame sa toto nedeje.

Práve naopak, ľudia mi píšu slušne, so záujmom a mám veľmi dobrú skúsenosť s Instagramom. V minulosti som mala komunikáciu na Facebooku, v ktorej som bola trochu agresívnejšia, keď ma niečo nahnevalo a mala som nahnevané statusy. Tu platí, čo vyšlete, to sa viac dostane naspäť. Čím viac hnevu dáte do toho, tým viac hnevu vám ľudia pošlú. Postupom rokov som prišla na to, že to nechcem. Komunikujem väčšinou cez pozitívne odkazy, preto si myslím, že sa mi tá pozitivita vracia naspäť.

https://www.instagram.com/p/B5SqrGJnqhT/

Načrieme ešte do inej témy, považujete sa za feministku. Čo vás k tomu prinútilo?

Životné skúsenosti. Odmalička mám silný pocit neprávosti, keď sa mi niečo deje. Tým, že som v živote prišla do situácií, keď mi niekto povedal, že niečo nemôžem robiť, lebo som dievča alebo ma nejako komentoval, alebo stále hovoril, kde ja ako žena patrím a podobne, začala som proti tomu bojovať. Pokračovalo to aj v novinárskom povolaní sexuálnymi obťažovaniami a hlúpymi poznámkami. Život ma priviedol k feminizmu a každú ženu by mal. 

Zlepšuje sa to?

V mojom živote áno, lebo to toľko komunikujem, že si to ľudia nedovolia, ale vo všeobecnosti mám pocit, že veľmi nie.

Myslím si, že niektorí ľudia nechápu podstatu feminizmu a berú to ako nadávku.

To je zámer tých skupín, ktoré bojovali proti feminizmu a podarilo sa im tú nálepku vymeniť za to, že feminizmus je nadávka. Preto aj prebiehajú akademické debaty, či feminizmus volať ešte feminizmus, aby sme sa tomuto vyhli. Myslím si, že viac tejto téme pomôže, keď sa normálne ženy začnú k tomu hlásiť. Doteraz prevládala predstava, že feministka je krátkovlasá mužatka, ktorá si neholí chlpy pod pazuchami a nenávidí mužov. Takto presne to nálepkovali. Keď sa viac žien, ktoré nespadajú do tejto škatuľky, prihlási k feminizmu verejne, tak tá škatuľka spadne. Ja sa k tomu hlásim otvorene.

Snažíte sa tomu pomôcť cez sociálne siete. Je to váš cieľ?

Robím to, ale nechcem mať feministický profil. Neriešim od rána do večera feminizmus, nie je to tak ani autentické, ale keď ma niečo naštve, tak to tam vždy dám. Komunikovala som, že je nevhodné pýtať sa žien, kedy budú mať deti. Aj keď to je podľa mňa základ slušnosti, nie feminizmus. Feminizmus treba žiť a bolo by dobré, keby sa aj muži zapojili do tejto debaty. Veľakrát sa mi v živote stalo, že keď som sa začala hádať a brániť, tak mi pomohlo to, že si ma zastal muž. Rola mužov vo feminizme je rovnako dôležitá.

Zuzana Kovačič Hanzelová (31)
sa narodila v Bratislave, žurnalistiku študovala na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Venuje sa najmä politike a sociálnym témam. V minulosti pracovala v televízii TA3 a takmer osem rokov v RTVS ako televízna reportérka. Do denníka SME nastúpila v októbri 2018 po protestnom odchode z verejnoprávneho telerozhlasu. V súčasnosti pracuje na video obsahu a podcastoch.

O tom, či FMK dokáže pripraviť na prax a či je práca v spravodajskej televízii náročnejšia ako v inej, nám porozprával absolvent DANIEL HORŇÁK.

V súčasnosti pracujete ako spravodajca televízie TA3 a robíte živé vstupy z parlamentu. Vždy ste sa zaujímali o politiku?

Živé vstupy z parlamentu sú okrajovou súčasťou mojej práce. Ako reportér a moderátor sa dlhodobo venujem ekonomickým témam, takže do parlamentu zamierim väčšinou len vtedy, keď sú na programe zákony ekonomického charakteru. Samozrejme, na tejto úrovni býva už ekonomika veľmi úzko spojená s politikou, takže striktne sa to nedá oddeliť. Osobne mi je však stále bližšia ekonomická podstata a dôsledky zákonov, ako politické divadlo okolo toho.

Vo voľnom čase sa venujete turistike a cyklistike. Zostáva vám na to popri práci toľko času, koľko by ste chceli?

Na koníčky mám čas aspoň v takej miere, ako to považujem za nevyhnutné. Samozrejme, keby bolo na mne, pracovný týždeň by mohol byť o deň kratší.

Neťahalo vás to skôr k športovej žurnalistike?

Ešte počas strednej školy som začínal ako elév v denníku Šport na hokejovom oddelení. Po čase som však zistil, že akokoľvek som mal šport rád, byť v ňom „namočený“ aj pracovne, od rána do večera, je príliš. Hokej už nebol pre mňa takým relaxom ako dovtedy. Preto to už radšej s novinárčinou pri cyklistike nebudem skúšať.

Je tempo v spravodajskej televízii vyššie? Aká je vaša pracovná doba?

Myslím, že už žiadne médium na Slovensku nefunguje štýlom, že má večer len jeden spravodajský výstup. Televízie zaradili spravodajstvo aj do obedňajších a popoludňajších blokov, printové médiá reagujú pohotovejšie na udalosti cez web. Z tohto pohľadu sa rozdiel medzi prácou novinára v spravodajskej a inej komerčnej televízii zmenšil. Avšak predsa, u nás štartuje spravodajský blok v podstate každú polhodinu alebo hodinu, takže pri mnohých, najmä mimoriadnych udalostiach, sú nároky na rýchlosť spracovania vyššie. Pracovná doba je rôzna. Sú dni v lete, kedy nie je čo robiť, a potom prídu voľby alebo povodne, keď sme v práci nonstop.

Keď sú voľby alebo povodne, sme v práci nonstop.

V čom je práca redaktora v spravodajskej televízii namáhavejšia?

V porovnaní s prácou redaktora v inej televízii najmä v schopnosti rýchlo zareagovať a spracovať informáciu. Keď sa stane mimoriadna udalosť, informáciu chceme dať do vysielania do pár minút a následne ju stále „nabaľovať“. V tom je rozdiel. Ak máte na spracovanie niekoľko hodín, redaktorská práca vyzerá úplne inak. Možno častejšie ako inde využívame formáty „LIVE“ – či už živé vstupy z terénu, alebo rozhovory v štúdiu. To je takisto vec, ktorá si vyžaduje iné zručnosti ako klasická príprava reportáže.

Sledujete spätne svoje výstupy v televízii?

Svoje reportáže a relácie po večeroch nepozerám, skôr počúvam, čo o nich hovoria iní.

Kto je vaším najväčším kritikom?

Nikto konkrétny. Občas mi niečo povie rodina, priatelia, kolegovia, známi alebo diváci. Každý podnet si cením.

Myslíte si, že ľudia v médiách potrebujú spätnú väzbu na svoju prácu? Od koho si ju najviac ceníte? Od profesionálov či od bežných občanov?

Spätná väzba je najdôležitejšia, bez nej človek nevie správne posúdiť, kde sa nachádza, čo robí zle, v čom sa môže zlepšiť. Spätnú väzbu si cením od ľudí, ktorí mi imponujú z odbornej stránky, ale takisto aj od „laikov“. Tí majú často dobré postrehy k veciam, ktoré ľudia z odboru prehliadajú.

Študent vysokej školy nemá pasívne sedieť a čakať, čo ho naučia.

FMK ste skončili v roku 2007. Dokázala vás táto škola plnohodnotne pripraviť na prax v médiách?

Myslím, že áno. Vysoká škola nie je inštitúcia, kde má človek pasívne sedieť a čakať, čo ho naučia. Na FMK som si našiel cestu ku kvalitným odborníkom, literatúre i možnostiam praxe. Škola mi teda dala dobrý teoretický základ a umožnila mi aj niekoľko rokov pracovať v rôznych typoch médií. Takisto som sa cez Erasmus dostal na Danish School of Journalism v Dánsku, čo bola úžasná skúsenosť.

Ste doteraz v pracovnom kontakte s niekým z fakulty alebo so svojimi bývalými spolužiakmi?

Pre prácu a cestovanie som štúdium po „bakalárovi“ na rok prerušil a „magistra“ dokončil s iným ročníkom, takže mám dvojnásobné množstvo spolužiakov. S mnohými sa stretávam, pracovne či súkromne.

Myslíte si, že slovenský mediálny trh v súčasnosti dokáže poskytnúť uplatnenie pre toľko absolventov, koľko ich naše školy ročne ,,vyprodukujú“?

Neviem, koľko absolventov príde ročne na trh, ani koľko je celkovo pracovných pozícií, takže nechcem len tak strieľať od boku. Avšak moji spolužiaci, s ktorými som v kontakte, sa na trhu uplatnili.

Pracovali ste v regionálnej televízii TV Pohoda. Myslíte si, že prax v menších médiách je pred nástupom do celoslovenského média nutnosťou? Kedy by podľa vás študenti masmediálnej komunikácie mali začať pracovať?

Podľa mňa to je nevyhnutné. Ak by som mal slovenským vysokým školám, nielen FMK, niečo vytknúť, je to nedostatok kvalitnej praxe. Len keď človek reálne musí urobiť reportáž, fotografiu či film, zistí, o čom to je. Na margo toho, na škole v Dánsku sme mali v pondelok teóriu a od utorka do piatku sme natáčali a strihali reportáže. Výsledok bol nielen ten, že sme sa toho reálne naučili oveľa viac, ale že sme si sami vo voľnom čase začali študovať teóriu a diskutovať o tom, čo a ako robiť. Keďže toto na našich školách stále vo veľkej miere chýba, prax v médiách je podľa mňa nevyhnutná. A pre študentov sú regionálne médiá ideálne. Nie je tam až také veľké tempo či nároky na kvalitu.

Snažím sa dosiahnuť rovnováhu medzi prácou a rodinou.

Keby ste mohli vrátiť čas, opäť by ste si podali prihlášku na FMK?

Keďže neviem po dánsky, asi áno.

Ak by ste prestali pracovať v TA3, kam by ste si poslali životopis?

To by záležalo na tom, prečo by som tu prestal pracovať.

Viete si predstaviť prácu aj v zahraničnom mediálnom prostredí?

V teoretickej rovine áno. Keďže som rodinne založený, prakticky už asi nie.

O žurnalistoch sa hovorí, že kvôli ich časovo náročnej práci im krachujú vzťahy a rozpadajú sa rodiny. Aj vám občas manželka pripomenie, že by ste sa doma mohli zastaviť aj častejšie?

Z predchádzajúcej odpovede to je asi jasné. Keby mi nefungovali vzťahy s rodinou, nedokázal by som riadne fungovať ani po pracovnej stránke. Snažím sa preto dosiahnuť rovnováhu medzi prácou a rodinou.

Daniel Horňák (31) pochádza z Nového Mesta nad Váhom a FMK úspešne ukončil v roku 2007. Už ako stredoškolák začínal v denníku Šport a pracoval aj v novomestskej TV Pohoda. Počas vysokoškolského štúdia absolvoval semester na Danish school of Journalism so zameraním na televíznu žurnalistiku. Do spravodajskej televízie TA3 nastúpil už v roku 2008. V súčasnosti tu pôsobí ako redaktor a moderátor relácie Peňaženka.

Autor: Lenka Májiková

Ako človek z praxe určite viete porovnať dnešnú slovenskú žurnalistiku s tou spred niekoľkých rokov. Vidíte nejaký posun dopredu?
Posun tu určite je. Najmä v spravodajstve, ktoré nadobúda na dôležitosti. Na druhej strane fakty nie sú sväté, akoby podľa tvorcu moderného The Guardianu Ch. P. Scotta, mali byť. Len nedávno v súvislosti s mojím čestným doktorátom SME napísalo, že som členom Správnej rady našej univerzity, hoci aj na webe mohli zistiť, že to nie je pravda. Minulý režim uprednostňoval pred spravodajstvom  publicistiku, lebo v tej mohol ľahšie nastoľovať témy, ktoré sa mu páčili. Na druhej strane niektoré publicistické žánre, povedzme reportáž, dnes v novinách takmer nejestvujú. A pritom ako soľ by sme potrebovali investigatívcov typu L. Mňačku, R. Kaliského, V. Ferka a iných.

Aký je to pocit byť držiteľom čestného titulu Doctor honoris causa Univerzity sv. Cyrila a Metoda?
Isteže veľmi príjemný. Je to najvyššie uznanie, akého sa mi kedy a kde dostalo. Tým skôr, že sa mi ho dostalo ako vôbec prvému pedagógovi novinárstva na Slovensku. Navyše od univerzity, na ktorú som prišiel „dožiť“ svoj profesionálny život. A hoci väčšinu svojho života som strávil inde, už pre toto je mojou ozajstnou alma mater Univerzita svätého Cyrila a Metoda v Trnave.
[alert]

Profil:

JURAJ VOJTEK je dvojnásobným absolventom Filozofickej fakulty UK. V roku 1959 ukončil štúdium novinárstva a v 1975 anglistiky a amerikanistiky. Po štúdiu pracoval ako redaktor kultúrnych oddelení Večerníka a Predvoja. Ako člen Rady Slovenského syndikátu novinárov viedol dve funkčné obdobia komisiu pre zahraničné vzťahy. Do roku 2000 bol členom vedeckej rady Národného mediálneho centra. V súčasnosti je členom Vedeckého kolégia Otázok žurnalistiky a od roku 2003 pedagógom na FMK UCM v Trnave. Je autorom mnohých monografií, štúdií či odborných textov. Vydal vyše 30 knižných prekladov klasikov anglickej a americkej literatúry.[/alert]

Celý rozhovor nájdete v novom čísle Atteliéru 04/2012

Aké si mal predstavy a ciele, keď si sa púšťal do oblasti štúdia filmovej vedy?
Pre mňa to už vtedy bola potenciálne jediná škola, ktorú by som chcel študovať pretože som si povedal, že by som sa tomuto odboru chcel venovať aj profesionálne. Z absolventov sa tejto oblasti nevenujú síce úplne všetci, aj keď VŠMU má zo všetkých škôl najväčšiu zamestnanosť, a to aj kvôli tomu, že každý rok tam nekončí niekoľko tisíc ľudí, ale relatívne málo. Hľadal som katedru, ktorá by ma na filmovej a televíznej fakulte zaujímala a objavil som práve spomínanú filmovú vedu a multimédiá – kritika, hodnotenie, príprava festivalov, propagácia čiže opozícia voči aktívnym tvorcom. Už 4 roky predtým, než som na túto školu šiel, som sa tejto oblasti venoval, čiže som sa tam dostal ako človek, ktorý už pracoval s tým, čo chcel študovať. V podstate som to bral ako potvrdenie toho, čo som robil. Pre mňa bolo dôležité aj to, že som získal kontakty na ľudí, ktorí sa taktiež venujú tomuto oboru. Čiže je to najmä o tých ľuďoch, ale samozrejme škola nejde na druhú koľaj, lebo som presvedčený, že na Slovensku nie je príjemnejšie štúdium, ako na tejto katedre, kde to bolo najmä o veľa čítaní a veľa pozeraní.

„Na vysokej škole ma veľmi nechceli.“

Dá sa filmovou kritikou na Slovensku uživiť?
Neviem na to priamo odpovedať. To, čo robím ja je už množstvo iných vecí, nielen filmová kritika. Z vonku to tak síce môže pôsobiť, ale ja sa už venujem skôr marketingu, predávaniu priestoru a zháňaniu partnerov.
Ako prišlo k myšlienke založiť kinema.sk?
Ako dieťa som chcel byť kameraman, ale nikdy som nad tým nerozmýšľal tak, že by som to mohol aj robiť a do školy som nastúpil ako starší človek, nie v tom veku ako je u nás zvykom. Obrat nastal, keď som šiel na rok na vojnu a jediným zmysluplným trávením času mi pripadalo chodenie do kina, čo iní vojaci samozrejme nerobili a v týchto chvíľach som si vypestoval túžbu chodiť do kina sám. Nebaví ma chodiť s niekým, viac si film užijem sám, aby to bolo iba o mne a o tom filme. Neberiem to ako spoločenskú udalosť, vyhýbam sa štandardným premietaniam plným pukancov a hlučných ľudí, ale využívam iné možnosti, ktoré sú novinárom ponúknuté. A po návrate z vojny ešte pred rokom 2000 som založil jeden portál, z ktorého sa po krátkom čase vyvinula kinema.sk.

Ako sa formovala redakcia a koľko má v súčasnosti členov?
Spočiatku to boli ľudia zo školy, časom sa redakcia výrazne obmenila. Teraz sú to externí redaktori, okrem mňa v Kineme napevno nikto nie je. A ďalší ľudia sú takí, ktorí sa mi ohlásili, niečo poslali a bolo to dobré, tak som im dal, aby písali viac. Sú tu však aj redaktori, ktorí pre nás robia od vzniku magazínu.

Dostal si sa niekedy do výrazného sporu s redaktormi, ktorí píšu recenzie?
Pokiaľ to nie je úplne mimo, že niekto by dal Twilightu 9/10, tak k tomu ani nemôže prísť. Myslím si, že takých ľudí, ktorí by až takto ulietali, na Kineme ani nemáme. Môžu nastať drobné prieky, ale všetci sme pochopili, že sú nejaké dané spôsoby hodnotenia a nemalo by sa v nich veľmi skákať. Tak isto, ako ja nedám napísať Twilight človeku, ktorý sa venuje Tarkovskému a naopak. Snažím sa mať vytypovaných ľudí na konkrétne filmy, ktorí sa v nich vyznajú a potom majú tie texty aj väčšie opodstatnenie. Ja sám filmy na Kineme už recenzujem pomenej. Zo začiatku som písal všetko sám, čiže som robil 100 recenzii ročne, minimálne. Teraz to už tak nie je, robíme podcasty, čiže recenzie všetkých filmov prostredníctvom rozprávania v spolupráci s Rádiom FM, potom prednášam a robím video zhodnotenia pre sme.sk.

Akú ma kinema.sk budúcnosť? Sleduješ zahraničné filmové weby a prispôsobuješ sa trendom?
To je veľmi ťažká otázka. Človek si povie po takej dlhej dobe povie, že by bolo smutné, keby to padlo. Udržiava sa to na nejakej úrovni horko-ťažko. Nemali by sme šancu prežiť, keby sme neboli spojení s inými portálmi, kde sa obsah zdieľa a financie by sa nedelili, pretože my sme závislí aj na iných portáloch. Samostatný projekt kinema.sk by v dnešnej dobe, napriek veľmi dobrej návštevnosti, asi neprežil. Reklamný trh na Slovensku má v rámci internetu problém. Preto vzniklo aj Piano, Kinemu tam však zaradiť neplánujeme. Keď sme menili dizajn, tak sme prezerali všetky možné zahraničné weby. Dá sa povedať, že z contentových portálov vo svete, ktoré zvyšujú svoju návštevnosť a nestagnujú, je len jeden. Kinema.sk stagnuje, nedá sa ísť ďalej, pretože nemáme databázu všetkých filmov, ale generujeme obsah len v rámci našich možností.

Bolo ťažké získať si rešpekt, aby si sa dostal do súčasnej pozície, kedy si ťa pozývajú na prezentovanie tvojich postrehov a úvah z kinematografie do novín a časopisov?
Ja ani teraz neviem či mám nejaký rešpekt, čiže je to veľmi diskutabilné. Medzi slepými je jednooký kráľom. Nechcem to zjednodušovať, ale mám pocit, že je to o tom naučení sa, že keď niekomu dám dve vyjadrenia, tak ten človek potom nebude hľadať niekoho iného, ale bude kontaktovať priamo mňa. Tým nechcem degradovať to, že nejakú úlohu tam asi zohrá aj moja odbornosť. Pred tým, ako som začal študovať na vysokej škole som bol rešpektovaný do takej miery, že ma tam veľmi nechceli, lebo kategória, ktorú robím je filmová žurnalistika a samotná škola nie je o žurnalistike, ale o vede a histórii. A paradoxne sme len traja z dvanástich školu aj dokončili.

Koľko času obetuješ filmom a témam s nimi súvisiacich? Stíhaš robiť aj iné, tebe blízke veci?
Zďaleka nepozerám toľko filmov, ako pozerajú niektorí kolegovia. Snažím sa pozerať, čo najviac filmov, ktoré si myslím, že je dobré, aby som videl. Potom je tam veľa balastu, ktorý musím vidieť, aby som ich vedel zhodnotiť. Vyberám si filmy tým spôsobom, že idem priamo po nejakých veciach, ktoré si myslím, že sú dôležité a potom sa o nich s ľuďmi, ktorí sa tejto oblasti venujú aj rozprávam.

„Sme braní ako ľudia, ktorí znižujú návštevnosť filmov v kinách.“

Aký postoj máš k sťahovaniu filmov a myslíš, že rapídne ovplyvňuje tržby v kinách?
Ja filmy vôbec nesťahujem, neviem pozerať film na notebooku, mám problém s televíziou. Ja na skutočný zážitok potrebujem veľké plátno, uzavretú miestnosť, vyhovuje mi pocit, že si nemôžem pri tom na nič kliknúť, nemôžem ísť na Facebook. Viem, ako ľudia dnes pozerajú filmy a potom často nerozumejú, ako my tie filmy hodnotíme, čo je teda aj výsledok toho, ako ich oni pozerajú.

Kde vidíš ty riešenie v boji proti pirátstvu na webe? Bude niekedy sťahovanie zložitejšie a viac postihované?
Bude toho len viac a horšie. Pokiaľ sa veľké spoločnosti dohodnú na nejakom formáte, ktorý bude inteligentný a vyhovovať obom stranám, tak by mohli nájsť spôsob, ktorý by bol spoplatnený a zároveň umožnil komfortný spôsob pozretia tohto filmu. Či už s titulkami, neskôr s dabingom, miesto toho, aby človek komplikovane hľadal torrenty, vyrábal a sťahoval titulky. Pokiaľ dáme ľuďom možnosť efektívneho, rýchleho pozretia filmu za istý poplatok, tak sa to bude využívať aj u nás. Rovnako ako funguje Apple store, kde sa ľudia naučili platiť, pokiaľ nejakú hudbu alebo film chcú. Treba to však viac prispôsobiť slovenským reáliám.

Niekedy kritizuješ Úniu filmových distribútorov, aký je tvoj názor na jej fungovanie? Má na Slovensku nejaký zmysel?
UFD je pre mňa niečo bizarné. Teraz má nastať výmena šéfov, takže dúfam, že sa bude niečo meniť, niečo diať, lebo výsledky , ktoré sa tam objavujú sú veľmi sporadické. Pre mňa to najzaujímavejšie čo únia robí, je návštevnosť kín, a ani tie nie sú pravidelne aktualizované. V porovnaní s českou odnožou je oveľa menej profesionálnejšia, u našich susedov akoby na tom niekomu viac záležalo. Avšak naša pozícia v súvislosti s filmovými distribútormi je veľmi zlá, viac-menej u väčšiny, keďže filmy aj hodnotíme a nerobíme len anotácie. Sme aj sporadicky pozývaní na premiéry, prakticky skoro vôbec. Česť výnimkám. Sme braní ako ľudia, ktorí znižujú návštevnosť filmov v kinách.

Aké slovenské filmy si videl minulý rok v kine? Koľko percent ich naozaj malo vzniknúť?
Ja som videl všetky slovenské filmy a najviac sa mi páčil Dom Zuzany Liovej. Nech vznikajú všetky, princíp je ten – keď vznikne 20, budú dva dobré, keď vzniknú 2 nebude ani jeden dobrý. Masa robí istý percentuálny podiel kvality. Tak isto je to aj v Čechách – majú nejaké dobré filmy, ale tiež je to len určité percento. Otázka je, či všetky tie filmy, bez ohľadu na potenciálnu kvalitu majú vzniknúť s podporou Ministerstva kultúry, pretože tie peniaze by sa dali využiť oveľa lepšie.

Rozprával som sa s režisérom Jakubom Kronerom, ktorý tvrdí, že najväčší problém slovenských filmov je, že sami režiséri nevedia, pre koho tvoria. Stotožňuješ sa s ním alebo je chyba slovenských filmárov niekde inde?
Napríklad posledný slovenský počin Immortalitas sa na veľké plátno asi ani nemal dostať, chápem, aký mal distribútor cieľ, ale je to hazard so slovenským divákom. My sa ešte stále bojíme slovenských filmov a po takomto zážitku sa ich bude báť ešte viac ľudí. Neviem, či je naša krajina pripravená na takýto experiment. Ale s touto mladou kinder-boom režisérskou generáciou ako je Bošniak a Kroner by som sa vedel porozprávať o tom, že nemajú úplne pravdu, a to najmä v tom, že žánrová kinematografia nie je jediná cesta von z pekla. Pretože sú tu iné krajiny, ktoré nepotrebujú žánrovú kinematografiu a robia dobré filmy. Je to o tom, že buď to niekto vie alebo nevie. Nemyslím si, že potrebujeme sci-fi alebo horory na to, aby ľudia začali chodiť do kina. Cestou a veľmi ťažkou, je kultivácia diváka cez filmy, ako je Dom, ktoré podľa mňa sú len obrazom toho, že keď Dom má návštevnosť 5 000 ľudí v kinách, tak tu niečo nefunguje. Tak isto aj Viditeľný svet, ktorý mal mizernú návštevnosť napriek svojmu miliónovému rozpočtu. Dovolil by som sa aj pobiť za to, že Cigán a Viditeľný svet sú lepšie filmy ako Lóve, ale zase Kronerov film je stokrát lepší ako Immortalitas. Tu je vidno, že aj ten kvázi americký žánrový film treba vedieť urobiť. Nie je to len o tom, že si pozriem tri filmy a idem nakrúcať.

Neláka ťa niekedy vyskúšať si profesiu tvorcu a nie kritika?
Nie, lebo viem, že by som neurobil taký film, ktorý by sa mne osobne páčil. To keby si tak povedali všetci režiséri. (smiech)

Organizuješ filmový festival Cinematik. Majú podobné festivaly na Slovensku miesto a ktorý považuješ za najkvalitnejší?
Za najkvalitnejší považujem Artfilm fest. Cinematik vznikol ako odnož Artfilmu – tím ľudí, ktorí mali skúsenosti s veľkým festivalom, si potom prizvali ďalších štyroch, medzi ktorými som už bol aj ja. Začiatky boli preto jednoduchšie, vedeli sme ako sa získavajú peniaze či ako vyberať filmy a dostali sme sa do najlepšieho mesta na Slovensku na konanie filmového festivalu – do Piešťan. Čiže ideálne miesto na festival, ktoré mám ja rád – zbalíš sa a ideš niekam preč. Artfilm fest je momentálne najlepší aj preto, že má schopného človeka, ktorý vyberá a zháňa filmy – Petra Nágela, a aj preto, že má asi 10-krát väčší rozpočet ako máme my na Cinematiku. Filmy sú veľmi drahé, čo si ľudia, ktorí si stiahnu a pozrú film v IC-čku do Košíc neuvedomujú. Je to okolo 2 000 eur za jednu projekciu v kine, čiže keď chceš robiť veľký festival, potrebuješ v prvom rade veľa peňazí.

„3D je otázka pár filmov, ktoré každý rok niečo zarobia, ale svoj účel splnilo a nebude to taká vyhľadávaná atrakcia.“

Je ťažké zohnať peniaze na uskutočnenie festivalu?

Je to každý rok ťažšie a ťažšie. Paradox oproti hudobným festivalom – keď má 15 rokov a je úspešný, tak ho môžeš robiť aj naďalej, ale pri MFF môže byť aj úspešný, ale peniaze sa získavajú ťažko. Potrebuješ človeka, ktorý má obrovské množstvo kontaktov, aby dokázal všetko zariadiť. Filmové festivaly sa nedokážu zaplatiť zo vstupného, takže využívame sponzorov a štát. V audiovizuálnom fonde je stále menej peňazí, takže sa bude meniť aj situácia ohľadom prerozdeľovania financií na festivaly. Na tomto nie je možné na Slovensku zbohatnúť. Celé je to o tom, že človek to musí robiť s istou láskou.

Organizuješ aj filmové prednášky po celom Slovensku. Oplatí sa na Slovensku niečomu takému venovať?
Už teraz je to o tom, že si ma organizátori volajú. Zo začiatku to boli miesta, ktoré som ja oslovil a po prvých pozitívnych ohlasoch pribúdali ďalšie, až sa to vykryštalizovalo do súčasnej podoby. Momentálne mám 14 tém a stále ťažšie vymýšľam nové, ale myslím si, že sa dajú zrealizovať aj ďalšie. Teraz už prednášky aj recyklujem, s tým, že chodím na nové miesta s novými prednáškami, takže zakaždým je obmenené publikum. Propagácie je postavená na facebookovej reklame, takže využívame najmä potenciál sociálnej siete aj prostredníctvom lokálnych organizátorov. Celý môj vznik, ako prednášajúceho, bola facebooková aktivita a dodnes sa to so mnou ťahá.

Ktoré filmy v tomto roku priťahujú najviac tvoju pozornosť?
Som zvedavý na Eštebáka Juraja Nvotu, ale u nás vždy môže niečo pribudnúť, čo ešte neviem, že do slovenských kín ide. Potom ešte Bebjakove Zlo, pretože je to starší človek, ktorý má za sebou už nejaké televízne aj kino produkcie a mohlo by to dopadnúť dobre. A z hollywoodskych vecí sú to najmä Prometheus a Batman. Avengers ma napríklad míňajú, nie je to vec, od ktorej by som očakával niečo zásadné. Od Batmana mám očakávania, takže keď ma to sklame, budem nahnevanejší ,ako v prípade ostatných filmov, od ktorých tie očakávania nemám. Z tých nezávislých vecí nikdy neviem, pretože, keď pôjdem do Karlových Varov, tak uvidím zase nejaký balík filmov, o ktorých som nepočul, že sú hotové, a tam budú pre mňa veľké prekvapenia.

Akú budúcnosť má film vo všeobecnosti a dôjde niekedy k zániku kín?
Kiná budú digitálne, 3D je otázka pár filmov, ktoré každý rok niečo zarobia, ale v konečnom dôsledku splnilo svoj účel, ale už zďaleka to nebude taká vyhľadávaná atrakcia, ako to bolo po Avatarovi. Sláva 3D pominula, je to skôr o tej samotnej digitalizácii doterajších kín. Budúcnosť kina takisto spočíva v internete a okamžitej dostupnosti nových filmov pre kiná aj u nás, v digitálnych projekciách. Kiná nezmiznú, to je rovnaký prípad ako s divadlami. Priestory zostanú, budú sa viac prispôsobovať trendu, viac sa budú sústreďovať na event (udalosť) ako len návšteva kina, bude to multikulturálny priestor, kde sa bude dať zohnať všetko, čo sa s touto oblasťou kultúry spája. Princíp zostane, biznis je biznis, pokiaľ filmy budú zarábať, tak nebude dôvod meniť. Určite vzniknú festivaly 35 mm filmov, čiže retro festivaly, ktoré budú mať kópie filmov od špecializovaných spoločností, ktoré sa budú výrobou zaoberať. Budúca generácia už, bohužiaľ, neuvidí v kine nič iné, ako digitál, ktorý sa bude len a len zlepšovať.

]]> https://www.attelier.sk/slovaci-sa-stale-boja-slovenskych-filmov/feed/ 0