Čo bolo tvojím snom, keď si bola malá ?

Chcela som byť primátorkou Bratislavy, chovateľkou koní a ešte aj prezidentkou. Big Dreams (smiech).

Prečo práve FMK? Bola to tvoja prvá voľba?

Myslím, že máloktorý 18-ročný človek vie presne, čo chce v živote robiť a FMK ponúka kopec možností uplatnenia, či bude kamerovať, písať, strihať, robiť redaktora v telke… Človek získa 5 rokov na to aby zistil, ktorým smerom sa chce vydať a pripravil sa na to čo najlepšie. Do médií ma to vždy ťahalo, myslím, že som na to typ. Kreatívny a pohotový extrovert.

Aká si bola študentka ?

Na základnej a gympli vždy jednotkárka, na výške som už tak na A-čkach nebazírovala. Som strašný poctivec, akékoľvek podvádzanie mi je proti srsti. Učila som sa rada a rýchlo, bola to však len krátkodobá pamäť a dnes už si ťažko na nejakú poučku spomeniem.

Aké boli tvoje ciele po dokončení FMK ?

Žiadne veľké méty, na začiatok zamestnať sa v odbore.

Máš nejaké súkromné alebo pracovné nesplnené sny ?

Už pár rokov mám zdravotné problémy, odvtedy išli akékoľvek iné sny či ambície bokom. Chcem len zdravie, lebo je v živote absolútne najdôležitejšie. A kto si to nemyslí, tomu v dobrom závidím, lebo asi netuší, aké je oň prísť.

Aké sú tvoje záľuby ?

Nijaké konkrétne hobby asi ani nemám. Trávim čas ako bežná mladá baba, s frajerom, chodím cvičiť s kamoškou, sem-tam párty, veľmi rada tancujem.

Ako sa sa dostala k práci vo vydavateľstve?

Úplne klasicky, našla som inzerát na Profesii.

Vieš v krátkosti popísať náplň svojej práce ?

Jasné. Som editorka na Čas.sk. Pôvodne som robila aj spravodajstvo – monitorovanie diania vo svete, spracovanie agentúrok, dlhšie príbehové články. Teraz už mám na starosti najmä rubriku Prominenti, napríklad aj online rozhovory. Chodia k nám speváci, herci, moderátori, teraz napríklad vypadnutí farmári a mala som tu aj veštkyňu či meteorológa. Pred prezidentskými voľbami u nás boli kandidáti – Kiska či Procházka. Popri tom sa podieľam na spravovaní celej stránky Čas.sk, komunikujem s denníkom, občas načítam nejaký komentár do videa na Tivi.sk.

Mala si aj nejaké študentské brigády ?

Od 15-tich som sa vždy snažila zarábať si, robila som na pumpe, v zmrzlinárni, čašníčku, hostesku… Ale takú najserióznejšiu brigádu som mala popri výške, robila som operátorku zákazníckej linky pre firmu Kofola, riešili sme objednávky a celkovo komunikáciu s reštauráciami či barmi. Bola to super práca a robila som toľko, koľko som mohla, čiže popri škole úplný ideál.

Ako hodnotíš skúsenosť s prácou v Novom Čase ?

Veľmi si ju cením. Je to psychicky náročné,  keďže práca na webe nemá žiadne prestávky. Nikdy si nemôžem povedať že ,,mám hotovo”, lebo už na mňa čaká niečo ďalšie. Ak sa niečo zomelie a treba rýchlo reagovať, naposledy to boli útoky na letisku v Bruseli, tak je to veľký stres. A čo sa týka Nového Času, nerada počúvam ako sa o ňom ľudia vyjadrujú ako o tom najhoršom médiu. Sedím priamo vedľa miesta, kde každé ráno prebieha porada denníka a tí ľudia sa naozaj snažia priniesť to najaktuálnejšie a najzaujímavejšie spravodajstvo zrozumiteľnou formou, čitateľom ponúknuť servis k aktuálnemu dianiu, napríklad keď boli parlamentné voľby. Myslím, že na Nový Čas nadávajú hlavne ľudia, čo ho ani nemali v ruke.

Na čo sa kladie dôraz pri výberovom konaní do vydavateľstva ?

Naozaj ťažko povedať, to závisí od pozície.

Viem, že si pracovala na Malte. Nelákalo ťa viac cestovať ?

Na Maltu som išla hneď po skončení výšky. Vždy som túžila prežiť leto pri mori, a hoci to tam nebolo vždy ružové, nikdy nezabudnem na tie tri mesiace. Veľmi rada by som ešte také niečo zažila, ale už som na Čas.sk 2,5 roka a je ťažké opustiť zabehnutú prácu a kolegov, ktorých mám rada, kvôli pár dobrodružným mesiacom. Preto všetkým FMK-áčom radím, nech určite idú v lete do zahraničia ešte počas štúdia, potom už príde dospelácky život s prácou na TPP či živnosť a možno sa im to už nepodarí.

Na čo najradšej spomínaš na FMK? Aká spomienka ti utkvela v pamäti z čias štúdia?

Spomínam na našu asi desaťčlennú partiu, na spoločné obedy, srandu, legendárne lyžiarske záťahy (bola som až na troch), majálesy a beánky… Po jednej takejto FMK žúrke sme spali na intráku a ráno mali seminár v Jame. Bolo mi totálne zle, tak mi napadlo si v Jednote kúpiť jednu z tých liečivých minerálok. Tak som si ju v Jame vyložila  hrdo na parapet a celý seminár popíjala. Lenže to bola Šaratica a ja som vôbec netušila, že to ľudia pijú na preháňanie. Spolužiaci zo mňa mali dobrú srandu a ja som sa bála, ako pôjdem do Bratislavy (smiech).

Čo by si odporučila našim študentom, aby boli kvalitní absolventi?

FMK je škola, ktorá ti dá presne toľko, koľko si z nej zoberieš. Čiže celé je to o prístupe, keď si to niekto príde len odsedieť, nič sa mu nechce a pri prvej príležitosti zdrhá domov, tak jasné, že vyjde s pocitom, že škola mu nič nedala. Lenže ak si niekto vyberie fakt to svoje, napríklad kameru, naša škola mu dá príležitosť cvičiť, nazbierať skúsenosti a možno aj kontakty, len to možno nebude vždy v rámci rozvrhu. Takže ,,ak chceš niečo dosiahnuť, musíš proste makať”. A každému odporúčam ísť na Erasmus, ja som bola len u susedov v Prahe, ale fakt skvelá skúsenosť.

„Šéfovi som tak silno stisla ruku, že si ma hneď zapamätal.”

Keby máš možnosť ešte raz si vybrať vysokú, aká by bola teraz tvoja voľba ?

Asi zase FMK.

Keby si mohla, čo by si zmenila na FMK?

V prvom rade by som zobrala celú Skladovú a premiestnila ju niekam do civilizácie. Nechápem, ako môže byť škola s takým potenciálom, plná kreatívnych talentovaných ľudí, na periférii ďaleko od všetkého a ešte vás môže každú chvíľu prizabiť kamión. Môžu tam dať aj superhypermoderné vybavenie, aj tak z tadiaľ budú podľa mňa mladí zdrhať, veď čo tam majú robiť počas trojhodinového okna?

Myslíš si, že ťa naša škola dostatočne pripravila na prácu v médiách?

Myslím, že áno, ten základ pre prácu v médiách človek dostane. Ak je šikovný a aktívny, možno už aj prax a pracovné kontakty.

Skúsila si počas školy aj nejakú inú prax v mediálnom prostredí ?

Len tú povinnú, praxovala som v TASR na Teraz.sk ako webeditorka a určite potom táto skúsenosť zavážila na pohovore na Čas.sk.

A čo od teba na konkurze požadovali?

Na pohovore bol klasický rozhovor, potom som písala cvičný článok z angličtiny. Vedieť angličtinu je základ, každý ďalší jazyk je plus. A vymýšľala som titulky, aby boli pútavé a prezradili len tak akurát.

Máš tu kolegov, ktorí tiež študovali masmediálnu komunikáciu?

Jasné, na Čas.sk sme štyri editorky, z toho tri máme FMK. Aktuálny šéf oddelenia politiky v Novom Čase je absolvent, tiež editorky denníka či kolega z rubriky Tip od vás.

Mňa ako študentku masmediálnej fakulty samozrejme zaujíma, ako získať prácu vo vydavateľstve? Bolo to v tvojom prípade skôr o náhode či o dlhodobej snahe?

Bol to prvý pohovor, na ktorý som po skončení výšky šla, a klaplo to. Šéfovi som tak silno stisla ruku, že si ma hneď zapamätal. Našťastie nielen ako drvičku kostí (smiech).

Angažovala si sa aj v nejakých mimoškolských aktivitách ?

Bola som na ŠVOaUK a účinkovala v študentských filmoch, keďže som sa venovala amatérskemu herectvu.

Aký bol tvoj najobľúbenejší predmet a s kým z pedagógov si mala najlepší vzťah?

Napadlo mi PR s pánom Horváthom, vtedy učil prvý rok a naozaj vedel svoj predmet predať, ako správny PR-ista. Veľmi si vážim profesora Jenču, ktorý mi školil odvážnu bakalárku (písala som o samizdatovom periodiku Hlas z čias Nežnej revolúcie, no poriadne som si naložila) a profesora Mistríka, ktorý mi školil diplomovku. Stretávali sme sa uňho priamo v Rade pre vysielanie a retransmisiu a hoci má taký významný post, nedal to pocítiť, mal príjemný prístup. Ďalej bol skvelý pán profesor Vojtek, to už je legenda, a Marek Šimončič, ktorý nám najmä na začiatku štúdia ako takmer rovesník veľmi pomáhal.

Máš aj nejakú vtipnú príhodu ?

S pánom Vojtekom mám takú úsmevnú príhodu. Raz mi vrátil seminárku na prepracovanie s tým, že mu mám ohľadom nej zavolať. Domov na pevnú linku! Tak nastala tá chvíľa a ja som celá nervózna vytočila jeho číslo, lebo však takej kapacite nevolám každý deň. Lenže on ma s pokojom Angličana zrušil týmito slovami: ,,Ale slečna prosím vááás… Teraz sledujem Televízne noviny, zavolajte inokedy.“ (smiech).

Autor: Lucia Krčová

Foto: archív Lucie Murínovej

Martin Fenčák, Rádio Expres

1. Rozhodujúci je talent a osobnosť – jedinečnosť uchádzača. Samozrejme zavážia skúsenosti a referencie. Veľmi dôležitý je aj tímový duch a nadšenie pre vec.
2. Praktické skúsenosti a pracovné výsledky, ktoré je potrebné získať už počas štúdia. Prezentácia doterajšej práce atraktívnou formou a vedieť pomenovať vlastné úspechy – projekty, na ktoré som pyšný. Presná predstava o tom, kde chcem pracovať a čo chcem robiť. Jasná odpoveď na otázku, v čom si myslím, že som lepší ako všetci ostatní, ktorí sa uchádzajú o toto konkrétne pracovné miesto. Mentálne nastavenie, že najprv musím ukázať, čo dokážem a až potom môžem mať finančné požiadavky. Neriešiť možnosť budúceho kariérneho rastu, ale sústrediť sa na aktuálny výkon.
3. Pracovať. Makať po večeroch a cez víkendy. Vybudovať si pozíciu vo firme už počas štúdia. Neriešiť peniaze, získať skúsenosti.

Nicole Slašťanová, Nový Čas

1. Zamestnancov vyberáme predovšetkým podľa definovania našich interných potrieb. Vždy hľadáme takých, s ktorými dlhodobo v našom tíme počítame. Keďže sa trh a charakter dnešných médií dynamicky mení, zameriavame sa na uchádzačov, ktorí spĺňajú súčasné potreby, ale vidíme v nich aj potenciál pre nové produkty a projekty, ktoré pripravujeme. Hľadáme predovšetkým žurnalistický talent, pod ktorým myslíme schopnosť rozoznávať dôležitosť tém, hľadanie pravých motívov a príčin, ich výstižné písomné aj ústne formulovanie, prehľad v spoločenskom, hospodárskom a kultúrnom živote, zameriavanie sa na cieľ a čo najlepší výsledok, vytrvalosť, učenie sa z chýb, tímovosť, zvládanie pracovnej záťaže, túžbu pracovať v dynamicky meniacom sa prostredí…to všetko v kombinácii s vnútorným presvedčením, že byť dobrým novinárom je to, čo chcem naozaj robiť –  to je ten základ, ktorý hľadáme.
2. U každého absolventa vítame, ak má za sebou prax, skúsenosť s firemným prostredím, nech už je to akákoľvek odpracovaná brigádnicka pozícia. Ako som už spomenula vyššie, dôležité je chcenie, ak vidíme, že daný absolvent vie, čo chce, všetci okolo sme mu ochotní pomôcť, aby sa čo najskôr zžil s našim pracovným rytmom. Čo chýba? U niektorých absolventov nám chýbajú technické zručnosti, práca s Excelom, komunikatívna znalosť aspoň jedného cudzieho jazyka a bezprostredná zvedavosť.
3. Prepájať štúdium a prax je najideálnejšia forma ako sa komplexne rozvíjať ďalej, hľadať sa, zisťovať, čo chcem a čo nechcem robiť, za akých podmienok, aké mám očakávania, aký typ nadriadeného a pracovného tímu mi sedí. Tiež som študovala vysokú školu a štúdium bolo niekedy nutné vypĺňanie času…ale stále trvám a odporúčam študentom učiť sa, poznávať, pýtať sa a hľadať odpovede v praxi, zúčastňovať sa diskusií, konferencií, hľadať podnety a inšpiráciu.

Petra Sládok, RTVS

1. RTVS má, tak ako každá firma, rozvojovú stratégiu, vyhľadáva celé portfólio spolupracovníkov – skúsených a zručných ľudí z mediálneho sektoru, mladé dravé ambiciózne talenty ako aj zodpovedných profesionálov v každej pracovnej oblasti. Ak nás niekto osloví, snažíme sa zhodnotiť možný prínos pre RTVS a samozrejme sme schopní prispôsobiť pozíciu kandidátovi. Vo všeobecnosti preferujeme kandidátov, ktorí sú tímoví hráči, majú pozitívne myslenie, sú tvoriví, iniciatívni a otvorení zmenám.
2. Vlastná iniciatíva učiť sa aj rozvíjať mimo študijného plánu. Možností získať prax v médiách je málo. Aj my v RTVS vieme poskytnúť stáž len obmedzenému počtu študentov. O to viac nás zaujmú vo výberovom procese študenti, ktorí pracujú na sebe aj mimo školy, sami si príležitosti na rozvoj vyhľadávajú a vytvárajú. Obohatení o takúto skúsenosť prídu k nám na pohovor so širším prehľadom a silnou pridanou hodnotu oproti ostatným protikandidátom – absolventom.
3. Nebojte sa akýchkoľvek pracovných výziev počas školy. Buďte otvorení aj pomocným, asistentským prácam, počas ktorých aspoň uvidíte ako nejaký proces prebieha. Využite online svet vo svoj prospech. Zakladajte vlastné stránky, blogujte, prezentujte svoju tvorbu na sociálnych sieťach. Niečo sa vám nepáči? Poukážte na to. Máte potrebu niečo zmeniť? Hľadajte riešenie a skúste to zmeniť. Realizujte sa, napr. aj ako dobrovoľníci. Spoznávajte zaujímavých a úspešných ľudí, počúvajte ich a učte sa od nich. Navštevujte coworkingové centrá, konferencie, workshopy, majte oči otvorené. Každá skúsenosť, ktorú teraz možno považujete za nedôležitú, sa vám neskôr vráti.

Sám som totiž do redakcie denníka nastúpil ako vyplašené 21 ročné decko, ktoré sa napriek charakteru bulvárneho periodika malo venovať serióznej práci politického redaktora. Teoretické znalosti sa zrazu stratili nevedno kam a nastúpil každodenný tvrdý boj s neochotnými respondentmi, vyhovárajúcimi sa hovorcami a nekompromisnými škrtmi tesne pred uzávierkou. Jediné, po čom idete, sú chýbajúce kúsky príbehu, ktorý by mal mať v ideálnom prípade nielen pútavú premisu či exkluzívne zákulisné informácie, ale aj dokázať rozprúdiť verejnú debatu. V takomto tempe sa zamyslíte, do akej miery sa v budúcnosti budú súčasné masmediálne knihy považovať za mantru slovenskej žurnalistiky. V praxi podmienenej nepriaznivou ekonomickou situáciou sa už porušilo veľa dlho zaužívaných pravidiel, avšak hodnoty, ktoré z vás spravia na trhu žiadaného novinára sa až tak meniť nebudú. Schopnosť získať dobrú tému, rozlišovať fakty a manipuláciu, priebojnosť, kontakty a ochotu makať aj 12 hodín denne si každý šéf jednoducho bude vážiť. A je úplne jedno, či budem mať pri čítaní vašich výtvorov ruky zamazané od tlačiarenského atramentu alebo ma skoro ráno budú bolieť oči z veľkej obrazovky smartfónu. Vedieť odrecitovať princípy birminghamskej školy alebo teoretické práce Lazarsfelda tak v tomto prípade zostáva skôr na vašom intelektuálnom prehľade ako nutnou súčasťou vašej budúcnosti.

Vždy som hľadal priestor na sebarealizáciu a internet bol jednou z možností spoznať niečo nové. Keď som sa dostal na internet, nenašiel som tam takmer nič. Väčšinou tam boli iba firemné webstránky a pár médií. Povedal som si, že by bolo fajn pokecať si s niekým. Nenašiel som nič v slovenčine, čo by spĺňalo úlohu nadviazať kontakt, a tak vznikla zoznamka. Technicky to fungovalo tak, že mi denne chodili maily, ktoré som nahodil do html kódu a raz za deň vypublikoval. Neskôr sa stal systém ešte sofistikovanejší a maily chodili naformátované. Keď mi žiadostí chodilo naozaj veľa, naučil som sa v roku 1999 programovať.

Potom prišiel Pokec.

To bol ďalší stupeň, lebo zoznamka bola pomalá. Mal som pocit, že zo zoznamky sa dá urobiť niečo lepšie. A práve Pokec bol vyšší level. Keď som ho založil, zistil som, že chatovanie je iba základ. Pridal som zobrazovanie priateľov, profily či vyhľadávanie a postupne sa to nazbieralo. Všetko vzniklo z prirodzenej potreby mňa ako používateľa. Spočiatku veľa nápadov fungovalo na základe potreby niečo vyriešiť. Nasadil som novú funkciu, a keď som videl, že nefunguje, tak som to stiahol. Celé to trvalo asi tak 15 minút.

Ako reagovali ľudia na zmeny funkcií na Pokeci?

Každú zmenu berie vždy veľká časť ľudí negatívne, lebo je to zmena niečoho fungujúceho. Keď vám vypília strom či postavia stĺp, tak to jednoducho nevnímate pozitívne. Tak isto je to aj na internete. Záleží, či si na zmeny po čase zvyknete. Pri každej zmene sme pozorovali prvé reakcie, ktoré boli negatívne. Ďalej sme sledovali správanie užívateľov a ak sa zmena neujala, zrušili sme ju. Napríklad kedysi sme chceli, aby si ľudia viac vypĺňali profily, tak sme ich posielali hneď do sekcie editácie profilu. Za pol dňa sa však stratila polovica používateľov, ktorá nešla chatovať. Inováciu sme zrušili, lebo polovica ľudí sa nevedela vrátiť do miestnosti. Na druhý deň sme tiež videli, že profily neboli viac vyplnené. Zrušiť zaužívané chodníčky a naučiť sa nové veci je pre používateľov internetových služieb veľký problém.

Keď som bola tínedžer, tak boli na Pokeci všetci moji kamaráti. Aká je súčasná vzorka ľudí?

Populácia skôr starne, ale je rôznorodá. Je ekvivalentná internetu. Online bol vždy doménou mladých. V začiatkoch bol Pokec doménou mladých a Pokec s nimi starol. Dnes tvoria hlavnú cieľovú skupinu užívatelia od 25 – 35 rokov a odtiaľ vek ide smerom nadol. Cieľovou skupinou sú ľudia v produktívnom veku. Veľa z nich si hľadá vzťah alebo udržujú priateľstvá z Pokecu. Poprípade ide o ľudí, ktorí sa už stihli rozviesť a hľadajú známosti. Pokec nie je iba zoznamovacia platforma, ale aj komunikačná a slúži aj na trávenie voľného času.

V roku 2004 vznikol facebook. Na Slovensku sa vo veľkom rozšíril okolo rokov 2008 – 2009. Zažil vtedy Pokec masový odlev užívateľov?

Na vrchole sme mali asi 500 000 užívateľov. S príchodom facebooku sme v priebehu piatich rokov klesli asi o 20%. To v princípe nie je zlé. V Čechách existovala podobná služba, ktorá za rok spadla o 90%. Pokec kedysi slúžil na všetko. My sme slúžili napríklad na komunikáciu ľudí v triede. Keď prišiel facebook, tak si išli ľudia napĺňať časť potrieb inde. Na počte ľudí sa nám to radikálne neprejavilo, ale na strávenom čase v službe áno.

Akými opatreniami ste bojovali proti odlevu ľudí na facebook?

Keď prichádza na trh nová služba, treba na to reagovať, ale netreba sa báť. Pokec sme chceli priblížiť čo najviac facebooku. Urobili sme redizajn, ľuďom sme povedali, že aj u nás si naplnia podobné potreby ako na facebooku. Chceli sme, aby si aj u nás ľudia zverejnili mená. Vtedy sme urýchlili presun ľudí na facebook. Výhodou Pokecu však bolo, je a bude, že sa tam nikto nemusí identifikovať, lebo chce zostať anonymný. Časom sme to pochopili a vrátili sme sa do starých koľají anonymity a ohlásili návrat k základom. Na Pokeci nie je dôležitý počet tlačítok, ale počet ľudí. Ak sú ľudia a majú s kým komunikovať a vymieňať si fotky, tak to funguje.

Možno vás pokladať za priekopníkov v spoplatňovaní internetových služieb na Slovensku?

Spoplatnenie bola pre nás nevyhnutnosť. Vtedy nebolo veľa peňazí, z ktorých sa dala financovať prevádzka služby, a tým pádom existovali dve možnosti. Nájsť niekoho, kto to celé zaplatí alebo obmedziť dopyt po niektorých službách. Napríklad archív RP. A z peňazí, ktoré sme zozbierali touto cestou, sme zaplatili servery. Platby od užívateľov nám pomohli vybudovať celú firmu. Samozrejme, ľudia spočiatku reagovali negatívne, ale po čase sa s tým stotožnili. Pokec má dnes také isté množstvo platiacich užívateľov ako mal v najväčšom peeku. Lojálni užívatelia nám zostali a platia, pričom z ich peňazí financujeme službu. Verím v spoplatnený obsah. Základ je spoplatniť niečo exkluzívne, čo vám nikto nedá. Nikto vám nedá archív RP z Pokecu.

Pred časom unikli za pomoci hackerov fotky zahraničných celebrít. Stalo sa, že z Pokecu unikli fotky zo zamknutých albumov?

V minulosti áno. Každá internetová firma čelí podobným nepravidelným udalostiam a stalo sa to aj nám. Ťažko je však zažalovať niečo, za čo neplatíte. Pre nás bolo väčším problémom než žaloba to, že sme sklamali dôveru používateľov. Časť z nich prestala naše služby používať a tiež sme prišli o veľkú časť reputácie. Poučili sme sa a chyby sme sa snažili opraviť. Keď robíte veľkú službu, tak sa omyly občas dejú, ale snažíme sa im predchádzať.

Ako funguje bezpečnosť na Pokeci zameraná proti zločincom, pedofilom či neželaným používateľom?

Je to to isté ako na ulici. Myslím si, že dospelí aj deti sú edukovaní natoľko, že neuveria všetkému, čo sa tam píše a vedia si na to dávať pozor. Pokec používa obrovská masa ľudí a nemôžete jej dôverovať ako celku. Ani na ulici nedôverujete všetkým. Na Pokeci je iba premietnutá populácia. Tak isto je tam mnoho múdrych a skvelých ľudí, s ktorými by ste sa v normálnom živote asi ani nestretli. Dnes je Pokec určite lepším miestom, ako bol pred štyrmi rokmi. Posledné dva roky sme venovali veľmi veľa energie do vývinu algoritmu zameraného na modely správania ľudí, ktorých naozaj nechceme. Ak osoba spĺňa rizikové faktory, môže si mazať cookies a robiť hocičo, ale my ho vieme identifikovať. Nie je to iba o IP adrese, je to súhrn množstva parametrov, podľa ktorých vieme určiť, že je asi z okruhu zlých a vtedy pýtame potvrdenie registrácie smskou. Máme čierny zoznam telefónnych čísel, ktoré sa už nikdy nezaregistrujú. Počet nahlásených užívateľov nám klesol asi na polovicu za posledných pár mesiacov a stále to zlepšujeme.

V roku 2010 ste 70% Azetu predali nemeckému vydavateľstvu Ringier Axel Springer. Prečo?

Povedal som si, že je dobré mať zahraničného partnera a videl som určitý potenciál. Globalizácia tu je, bola a bude pokračovať vo veľkom. Bol to spôsob, ako nastúpiť do globálnej vlny, byť súčasťou niečoho veľkého. Ale ďalej som mal chuť podieľať sa na úspechu a Ringier na to pristúpil. Mali sme aj ponuky od finančných investorov, ale vydavateľstvo, ktoré 200 rokov vydáva noviny a chce v tom pokračovať, bolo viac sexy.

Akým spôsobom prebieha spolupráca online služby a mediálneho domu?

Spolupráca prebieha hlavne na čas.sk. My sme dali Ringieru developerskú časť, vieme urobiť promo. Na to všetko však potrebujete kvalitný obsah a ten zas dáva Ringier. Nehľadiac na názory ľudí, myslím, že ide o kvalitný obsah. Nie je umenie napísať 200 viet o jednovetovej veci. Ale je to o tom prísť s jednou vetou prvý skôr ako všetci ostatní, ktorí vás začnú iba kopírovať. A toto je to, čo vie Ringier robiť v Novom Čase. Vieme veci robiť rýchlo a prichádzať s novými informáciami. Nový Čas sa nezaoberá iba politikou a intelektuálnymi témami. Strážime tiež spoločnosť, aby sa správala slušne a dodržiavala hodnoty, ktoré hovoria o tom, že ľudia nemajú kradnúť, podvádzať a klamať.

So zahraničnými správami neprichádza čas.sk ako prvý…

My nikdy nepochopíme napríklad Londýn. Časť obsahu tvoria zahraničné celebrity, a to tu vždy bolo. Ak chceme robiť noviny v dobe globalizácie, tak musíme robiť hlavne ten lokálny obsah, lebo to je jediná devíza do budúcnosti. Zahraničný obsah bude o pár rokov automaticky preložený do slovenčiny cez automatický systém a na to nepotrebujete novinára, ktorý to mnohokrát preloží s chybou. My potrebujeme novinára, ktorý vytvára náš exkluzívny a lokálny obsah. Aby mali noviny zmysel či už v tlačenej, alebo online podobe, musia vyrábať obsah, ktorý je lokálny. O desať rokov si dnešná mládež bude vedieť prečítať zahraničný obsah originál v angličtine.

Momentálne zastupuješ v Ringieri generálneho riaditeľa. Avizoval si, že v Ringieri a hlavne v Novom Čase sa bude klásť väčší dôraz na digitalizáciu a na online. V newsroome na online sedí 4-5 ľudí. Gro redakcie robí print. Netreba trošku zmeniť pomer?  

Ringier má spolu s Azetom 180 ľudí, ktorí vyrábajú obsah. To je najväčšia novinárska sila na tomto trhu, akú nemá nikto. V rámci našej stratégie Digital First by mali všetci novinári vyrábať obsah primárne do onlinu a až potom do printu. To dáva každému novinárovi priestor pre jeho budúcnosť, ktorá je v online.

To je pre novinára dosť náročná úloha.

Je to iné tempo práce. Pre nás „onlajnistov“ je to akceptovateľné, ale klasickí novinári budú musieť nájsť iný spôsob tempa práce. Niektorí sa s tým nebudú môcť stotožniť. Budúcnosť je online. Nový Čas je posledný denník, ktorý sa bude vydávať. Tým, že to bude posledný denník, tak u nás printoví ľudia vydržia najdlhšie a máme možnosť ich skonvertovať do onlinu.

Ringier taktiež plánuje spoplatniť svoj obsah. Budú ľudia ochotní platiť?

Určite zostane nejaká časť zadarmo a ďalšia bude spoplatnená. Bude však musieť byť exkluzívna, aby pritiahla dostatočne veľké publikum. Nestačí len exkluzivita a jedinečnosť, ale obsah musí byť zaujímavý. Ak dokážeme vyrábať takýto obsah, dávať ho na internet a dokážeme si udržať exkluzivitu dlhšiu ako 15 minút či hodinu, potom dokážeme za tento obsah pýtať peniaze.

V mediálnych kruhoch prebieha diskusia, že printy sú už mŕtve. Ako to vidíte v Ringieri? Budú noviny exkluzívnym obsahom?

Výroba obsahu je extrémne drahá, pretože potrebujete relatívne veľkú redakciu, aby ste donášali exkluzívny obsah. Keď sa na výrobu printových novín pozriete z hľadiska absolútnych čísel, tak by museli stáť noviny 15-krát toľko, aby sa zaplatili. Druhá možnosť je, že vzniknú elitárske noviny, kde prídete o všetkých inzerentov. Mobilný operátor nebude používať tak malé médium, keď chce osloviť masu. Museli by ste zvýšiť cenu aspoň desaťnásobne a nahradiť tak celý príjem z reklamy, čo nie je reálne. Internet bude schopný zaplatiť novinárov, nie 150 ale trochu menej, ktorí vedia produkovať pre noviny zaujímavý obsah. Možno sa zmení spôsob odmeňovania a prejde sa naspäť k honorárom. Budú excelentní ľudia, ktorí prinesú veľa obsahu a možno budú ľudia, ktorí dodajú dva až tri články mesačne a budú robiť aj niečo iné.

Akú časť trhu tvorí digitál?

Z hľadiska absolútnych čísel dnes nie je významná a otázka je, kde sa až prebojuje. Jednotlivé platformy, print, online, mobilný web či aplikácie sa často prelínajú. Je dobré robiť všetko, primerane investovať a tlačiť dopredu tú, ktorá funguje. Teraz ide najviac mobil. Dve tretiny ľudí surfujú z desktopov a zvyšok cez mobil. Cítime, že čísla rastú.

Máme obsah na webe, v appke, ale aj v printe. Má byť obsah v každej platforme odlišný?

Každá platforma má špecifického užívateľa. V prípade, že máš možnosť optimalizovať content pre každú platformu zvlášť, tak je to výhoda. Ale sme iba päťmiliónová populácia, nie 400 miliónová a priemerný zárobok je tu tretinový. Pomer, ktorý vieme zaplatiť my tu a napríklad americká firma, je odlišný. Vo vyspelejších krajinách, keď na niečom robia desiati ľudia tak to je nič, malinká časť, ale pre nás je to celý tím. Celý Azet má asi 80 produktových ľudí, ktorí majú pod sebou asi 40 produktov. V Twitteri teraz majú len 800 programátorov a budúci rok ich chcú mať 1200. Na Slovensku by ste mali na podobnú službu troch a snažili by ste sa to robiť tak dobre, ako tých 1600. Ešte by ich chcela aj zahraničná konkurencia, plus by do nich búšili, že to robia zle.

Aký je najväčší konkurent čas.sk?

Na Slovensku sú to topky.sk. Našimi konkurentami však nebudú lokálni hráči, ale zahraničné médiá. Preto bude dôležitý lokálny obsah. O desať rokov nám google translator preloží ľubovoľné noviny. Ľudia, ktorí prekladali, skončia.

Bude sa tak klásť v žurnalistike dôraz na regióny?

To je jeden pohľad. Druhý pohľad na vec je, že regionálne noviny v Amerike majú väčšiu cieľovku než u nás. Veľkosť krajiny je podstatný faktor. U nás je ťažké hľadať témy. Nemecko, ktoré má 80 miliónov obyvateľov má násobne viac podvodov, celebrít, autonehôd a aj viac novinárov, ktorí to postrehnú. Veľkosť nášho trhu je kameňom úrazu.

Pokec v číslach

1999 vznik

1,2 milióna ľudí mesačne

400 000 užívateľov denne

1 hodina denne – strávený čas