Študentka Klaudia nakupuje v second-handoch od úplného detstva. Pamätá si, ako ju tam mamka brávala, keď bola ešte malá, a tak si vytvorila vášeň, ktorá ju neopustila až doteraz. V posledných rokoch si však začala všímať zmeny. „Sekáče sa dosť spopularizovali. Kedysi tam chodilo len pár ľudí. Teraz, keď je nová kolekcia, sa dnu pomaly ani nedostaneš, lebo príde veľký nával zákazníkov,“ opisuje Klaudia.

Popularita a nárast predaja v second-handoch sa odráža aj na číslach. Podľa globálneho prieskumu spoločnosti Thredup vyše polovica zákazníkov si v priebehu roka 2023 kúpila oblečenie z druhej ruky. Záujem majú hlavne mladí ľudia. Z generácie Z a mileniálov si kúpilo použité oblečenie 65 %. Európska ambasádorka klimatického paktu Lidia Martin odhaduje, že do roku 2030 by second-handový trh mohol byť dvakrát väčší ako trh rýchlej módy.

Nákupná horúčka hrozí aj v sekáčoch

Second-handy sa považujú za skvelú ekologickú alternatívu nakupovania oblečenia, ktoré vedú k udržateľnejšiemu prístupu k oblečeniu. Ich nízke ceny ale môžu lákať k nezodpovednému a impulzívnemu nakupovaniu podobne ako vo fast fashion predajniach. „Keď som bola mladšia, zvykla som čakať na výpredaje v sekáčoch, kedy všetko stálo jedno euro alebo 50 centov. Potom som si nakúpila úplné somariny, ktoré som ani nenosila. Podobnej nákupnej horúčke sa teraz už vyhýbam,“ uvádza absolventka FMK Lucka.

Psychologička Barbora Kuchárová, ktorá sa venuje prevencii proti závislostiam, hovorí, že dopaminové nadšenie z nakupovania je veľmi krátkodobé. „Najskôr žena pociťuje eufóriu, že si niečo kúpila. Potom prichádza domov s pocitmi viny, hovorí si, že si to mala odoprieť, ďalší sveter už nepotrebuje.“

Nadmerné nakupovanie môže prerásť až do závislosti. Ťažko sa však odhaľuje, keďže na prvý pohľad si ju nevšimnete. Psychologička Kuchárová pracovala s klientkou, mladou mamičkou závislou na nakupovaní v second-handoch. Navštevovala ich pre veľmi lacné oblečenie, no skutočným dôvodom bola potreba oddychu, ktorý ako mama popri starostlivosti o deti nachádzala len pri tejto činnosti.

Podľa psychologičky môže časté nakupovanie značiť hyperkompenzáciu. Človek si neprítomnosť niečoho (vzťahov, lásky, sebaprijatia) vynahrádza prebytkom iného. „Ľudia túžia po exkluzivite, výnimočnosti, že sú nenahraditeľní, napríklad vo vzťahoch. Obchodné reťazce im ponúkajú tento pocit,“ opisuje Kuchárová.

Hodnotu nachádzame v schopnosti nakupovať

S prehnaným nakupovaním sa spája pojem konzumná spoločnosť, ktorá kladie dôraz na neustálu potrebu spotrebovať nové produkty. Aj keď je v súčasnosti konzumerizmus na Slovensku veľmi rozšírený, pred desiatkami rokov bola situácia úplne iná. „Za komunizmu boli výrobky drahé, silným ekologickým faktorom bola vysoká cena. Keď stál sveter 300 korún a zarobili ste 1 500, tak ste si nekúpili štyri svetre. Boli ste radi, že máte jeden alebo dva. Dnes kúpite vo výpredaji rifle za 20 eur, čo ľudí láka. Keď je niečo dostupné, tak si to doprajú,“ vysvetľuje sociológ SAV Milan Zeman.

Poukazuje na fakt, že výrobky kedysi aj niečo vydržali a kvalita bola pýchou výrobcu. Dnes sa však vyrábajú produkty, aby sa čo najrýchlejšie museli vymeniť. Ako príklad sociológ uvádza topánky, ktoré keď si hneď po kúpe odložíte do skrine, za päť rokov by sa mala rozpadnúť podrážka. Od obuvníka zistil informáciu, že výrobcovia používajú prchavé látky, ktoré vydržia tak akurát záručnú dobu, teda dva roky.

Podľa sociológa otvorený trh a konkurencia spôsobili, že z oblečenia sa stal rýchloobrátkový tovar. Rovnako sa rozšíril predaj fast fashion, kde sa módne trendy menia v priebehu mesiacov. Psychologička Kuchárová hovorí, že práve preto pribúdajú prípady závislosti na nakupovaní. „Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde sa konzum spája s našou hodnotou. Náš potenciál sa meria schopnosťou nakupovať,” dodáva.

Sekáčový nešvár menom Shein

Obeťou konzumerizmu sú aj second-handy. „Kedysi tam bolo o dosť jednoduchšie nájsť kvalitné, pekné kúsky. Teraz veľa oblečenia, ktoré ponúkajú, sú značky Shein, H&M a podobne,“ rozpráva o svojej skúsenosti Klaudia. Rovnako aj absolventka FMK Lucka v nich pozoruje nárast fast fashion a ultra fast fashion značiek.

Nekvalitné oblečenie trápi aj samotné vedenie second-handov. „Vidíme to na percentách v rámci triedenia. Kedysi, keď sme nakúpili textilnú surovinu, až 50 % z nej bolo takej dobrej kvality, že sme ju mohli predávať v predajniach. Teraz to predstavuje niečo medzi 30 – 40 %,“ opisuje manažérka Textil House Zdenka Komárová.

Ľudia podľa nej nakupujú veľmi lacno a kvalita pre nich nie je prvoradá. Podobne manažér značky Humana Zdenek Nosek vidí problém v tom, že ľudia prešli na kúpu menej kvalitných vecí vo väčšom množstve. Odráža sa to potom na predajniach second-handov, kde sa objavuje menšie percento kvalitných kúskov oblečenia.

Manažér Humany apeluje na ekologický princíp sekáčov. „Naši zákazníci tým, že kupujú oblečenie z druhej ruky, odďaľujú nákup toho nového, čo má priamy vplyv na dopyt a aspoň čiastočné zníženie výroby, ktorá zaťažuje životné prostredie masívnym spôsobom. Ak by sme second-handy nemali, dopyt po novom oblečení by prudko vzrástol,“ hovorí. Síce kvalita produktov v second-handoch klesá, absolventka FMK Lucka oceňuje, že ich kúpou dokáže predĺžiť životnosť jednotlivých kúskov namiesto toho, aby skončili hneď v koši.

Mladým nevadí priplatiť si za udržateľnosť

Študentka Kika rada nakupuje v second-hadoch nielen pre udržateľnosť, ale aj pre originalitu ponúkaného tovaru. Má svoj špecifický štýl a zameriava sa na retro módu. Väčšinu zaujímavých kúskov vo svojom šatníku našla práve v obchodoch z druhej ruky. Pochvaľuje si, že stále v nich dokáže nájsť staršie a kvalitné produkty vyrobené z tradičných materiálov namiesto umelých látok.

Rovnako ale priznáva, že nakupuje aj vo fast fashion reťazcoch, pretože niekedy nemá čas na „hrabanie sa“ v sekáčoch. Svoje nákupné správanie opisuje: „Rýchlu módu kompenzujem internetovými obchodmi, ktoré sa zameriavajú napríklad na čisto bavlnené výrobky a smerujú k udržateľnosti. Rada podporím slovenských výrobcov. Fast fashion je pre mňa skôr krajná možnosť.“

V dôsledku environmentálnej krízy sa v dnešnej dobe kladie väčší dôraz na ekologickú stránku módneho priemyslu, ktorý predstavuje tretie najviac znečisťujúce odvetvie výroby. Podľa prieskumu KMPG 68 % mileniálov a generácie Z zo Slovenska akceptuje priplatiť si za udržateľný produkt. Trend udržateľnosti môžeme vidieť aj na sociálnych médiách. Vo videách koncipovaných ako anti-haul tvorcovia vyzývajú sledovateľov, aby zbytočne nekupovali produkty, či už kvôli ich osobnej zlej skúsenosti alebo zbytočnosti.

Stopka prehnanému nakupovaniu

Psychologička Kuchárová radí, aby si ľudia, ktorí majú problém s nadmerným nakupovaním, urobili inventúru svojej duše a pozreli sa, ktoré veci skutočne potrebujú, čoho majú dostatok, a tak si stanovili stopku. Do obchodov pomáha chodiť s nákupným zoznamom a nakupovať transparentne. Niektorí ľudia závislí na nakupovaní majú podľa psychologičky tendenciu kamuflovať svoje nákupné správanie. Napríklad schovávajú štítky z oblečenia v smetnom koši alebo chodia nakupovať do rozličných predajní, aby ich ľudia nespoznali.

Pri podobných prípadoch je potrebné vyhľadať odbornú pomoc a problém riešiť s terapeutom. Psychologička radí: „Dôležitá je analýza, teda zistiť problém, ktorý riešim nakupovaním. Môže to byť napríklad aj strach zo samoty, strach zo starnutia alebo potreba zažívať blízkosť ľudí. Potom sa treba rozhodnúť pre zdravšie spôsoby, ktorými by si človek vedel uspokojiť svoju potrebu.“

V predchádzajúcom článku o fast fashion sme sa venovali materiálom, z ktorých sa oblečenie skladá. Teraz si priblížime, aká je výroba oblečenia a ako sa k nám jednotlivé kúsky odevu dostanú.

„Nemáte čo nosiť? Nájdite nových módnych favoritov v obchode alebo online,” týmito slovami sa nás snaží zaujať v reklamách na sociálnych sieťach jedna z najznámejších fast fashion značiek H&M.

Podľahli ste pokušeniu vlastniť ten nádherný top či štýlové nohavice? Upútal vás dizajn alebo lacná cena? Nezúfajte, nie ste prvý ani posledný, kto si kúpil nejaký kus oblečenia len kvôli príťažlivo nízkej sume. Avšak zamyslite sa, prečo je to také lacné a či to skutočne stojí za to.

Predtým, ako sa oblečenie ocitne v obchodoch v nákupných centrách, musí precestovať niekoľko tisíc kilometrov. Takže sa môže stať, že tričko, ktoré máte práve na sebe, precestovalo viac kilometrov, než vy za posledných 5 rokov (alebo celý život). 

Moderný druh otroctva?

Čím je oblečenie lacnejšie, tým viac si ho môžeme dovoliť. Čo však stojí za jeho nízkymi cenami? Pokles cien odevov je možný len z dôvodu znižovania cien nákladov, tzn. lacná pracovná sila, preprava a menej kvalitné materiály.

Dnes naše oblečenie vyrába približne 75 miliónov ľudí, 80 % z toho tvoria mladé ženy vo veku 18 až 24 rokov. Bohužiaľ, medzi tieto štatistiky môžeme zaradiť aj malé deti, ktoré často vypomáhajú v samotnej fabrike. Títo pracovníci (napríklad ženy v Bangladéši) zarobia približne 96 dolárov mesačne. Vláda sa vyjadrila, že na to, aby mohli žiť slušný život so základnými potrebami, by potrebovali 3,5-krát viac peňazí.

Približne 11 % detí z celého sveta je nejakým spôsobom nútených k práci.

Ich pracovný čas je 14 – 16 hodín denne. Nepoznajú víkendy, pracujú 7 dní v týždni s (ne)povinnými nadčasmi. Keďže ich platy sú také nízke, nadčasy robia skoro stále. Fabriky týmto pracovníkom vôbec neposkytujú dobré zdravotné podmienky. Často sú bez ventilácie a pracovníci tak dýchajú toxíny a prach z textílií. Taktiež bývajú verbálne a fyzicky týraní, ak nesplnia stanovené kvóty. Na pracovisku im chýba aj zdroj pitnej vody.

Napriek tomu, že detská práca je zakázaná zákonom, v mnohých chudobných krajinách je veľmi rozšírená. Podľa Medzinárodnej organizácie práce (ILO) približne 11 % detí z celého sveta je nejakým spôsobom nútených k práci. Mnoho z nich pracuje aj v textilnom a odevnom priemysle, aby uspokojili požiadavky amerického alebo európskeho trhu.

Aké je to pracovať v jednej z bangladéšskych fabrík, sa môžete pozrieť v nasledujúcom videu:

https://www.youtube.com/watch?v=8QSC_9c6qCQ

Z Bangladéša až na Slovensko len za 9,99 €

Mnoho fast fashion značiek má fabriky práve v Bangladéši. Až 80 % exportu z tejto krajiny tvorí odevný priemysel. Ako funguje ich proces výroby? Odkiaľ je látka? Kto sedí za šijacím strojom? Ako sa oblečenie transportuje do Ameriky alebo Európy? 

Prepočítajme si, čo všetko môže byť potrebné k výrobe a preprave oblečenia: 

1. Materiál (napríklad bavlna, viskóza, polyester) – treba zaplatiť jeho vypestovanie/vyrobenie, ľudí, ktorí s ním manipulujú a prepravu do fabriky. Materiály sa dovážajú z Uzbekistanu do Indie, Číny alebo Turecka.
2. Návrh oblečenia – zaplatiť návrhárov/dizajnérov, softvér na navrhovanie, vyrobiť makety oblečenia.
3. Výroba odevu – zaplatiť pracovníkov, náklady na softvér, stroje, budovu a energie, doplnkový materiál, balenie oblečenia.
4. Transport – zaplatiť cestu do veľkoskladu, cestu do obchodu, ľudí, ktorí s tým manipulujú.

Predtým, ako sa vôbec dostane oblečenie do obchodu, prejde dlhú cestu a mnohými rukami pracovníkov. Ako je teda možné, že za veci zaplatíme tak málo, keď je to taký namáhavý proces? 

V dnešnej konzumnej spoločnosti sa z 2 veľkých módnych kolekcií (jeseň/zima, jar/leto) stalo 52 mikrokolekcií. Každý týždeň tak pribúdajú nové a nové kúsky oblečenia. Na to, aby sa oblečenie kupovalo, musia mať značky aj lákavé ceny… Aby si spoločnosti udržali vysoké zisky, tak znižujú náklady na ich výrobu, no tým spôsobujú ujmu pracovníkom, ktorí musia pracovať v zlých podmienkach. 

Práve konzumenti, tzn. kupujúci, majú v rukách veľkú moc. Jedine oni môžu dosiahnuť zmeny, a to tým, že budú čoraz menej nakupovať vo fast fashion obchodoch a siahnu radšej po udržateľných kúskoch alebo lokálnej móde (tzv. slow fashion).

V nasledujúcom videu si môžete pozrieť podrobnejší popis výroby oblečenia:

Fast fashion alebo „toxická plavba”

Druhým najväčším znečisťujúcim priemyslom vo svete je práve módny priemysel. Každý deň sa v Bangladéši vyleje až 22 000 litrov odpadu do riek, pričom sa minie niekoľko tisíc galónov vody pri výrobe bavlny. Stephen Leahy z The Guardian tvrdí, že voda spotrebovaná na pestovanie bavlny v Indii by pokryla 85 % denných potrieb vody celej indickej populácie (1,24 miliardy ľudí), zatiaľ čo 100 miliónov ľudí v Indii nemá ani prístup k pitnej vode.

Znečistenie z lodí každoročne spôsobuje asi 400 000 predčasných úmrtí na rakovinu pľúc a kardiovaskulárnych ochorení.

Na prepravu materiálu do fabrík a oblečenia z fabrík do obchodu sa najčastejšie využíva lodná doprava. Tá vo veľkom množstve znečisťuje životné prostredie. Profesori J. J. Winebrake a J. J. Corbett tvrdia, že znečistenie z lodí každoročne spôsobuje asi 400 000 predčasných úmrtí na rakovinu pľúc a kardiovaskulárnych ochorení, no i 14 miliónov prípadov astmy v detskom veku.

Dôvody, prečo sa fast fashion nazýva aj „toxická plavba”:

• Po celom svete je asi 90 000 námorných nákladných lodí. 
• 15 najväčších lodí vyprodukuje toľko znečistenia ako 750 miliónov automobilov.
• Európa má najrušnejšie lodné prístavy na svete.
• V Dánsku zomrelo predčasne 1 000 obyvateľov na znečistenie z dopravy.
• Približne 4 % všetkých klimatických zmien sú spôsobené práve lodnou dopravou.

Ďalšie fakty, prečo sa módny priemysel považuje za toxický:

• Až 190 000 ton mikroplastov z textílií sa každý rok dostane do oceánu.
• Každý rok zomrie 20 000 ľudí na rakovinu (alebo potratom) na dôsledky chemických postrekov na bavlnu.
• 70 000 sudov oleja je ročne použitých na výrobu polyesteru. 
• 10 % celosvetových uhlíkových emisií pochádza z odevného priemyslu.
• 1 kg chemikálií je potrebný na vyrobenie 1 kg odevu.
• Takto znehodnotená pôda bude viesť k zníženiu produkcie potravy o 30 % nasledujúcich 30 – 50 rokov, ak sa nič nezmení.

Transparencia je v móde

Dnes sa do popredia dostáva trend „slow fashion” a etickej módy. Módne značky sú transparentné a ponúkajú svojim zákazníkov náhľad do ich procesu výroby odevov. Pristupujú zodpovedne k pestovaniu a výrobe bio materiálov, k pracovnej sile a primeranej sume za ich oblečenie. 

Napríklad značka Everlane je radikálne transparentná s ich cenami. Na svojej stránke vás tak informujú, koľko presne stál materiál, výroba, preprava a ďalšie poplatky za jednotlivý kus oblečenia.

https://www.instagram.com/p/B42is0iJKTc/

Po tragédii z roku 2013, keď sa zrútila budova Rana Plaza v Bangladéši (zahynulo 1 130 a zranených bolo vyše  2 500 ľudí), bolo v Londýne založené medzinárodné hnutie Fashion Revolution, ktoré bojuje za transparentný, etický a udržateľný módny priemysel.

https://www.instagram.com/p/B4zphXLhvNS/

Značiek a hnutí ako Everlane a Fashion Revolution po celom svete neustále pribúda. Ich podnetom na vznik neboli len straty na životoch pri nehodách či zlé pracovné podmienky, ale aj zodpovednejší prístup k životnému prostrediu. Pre inšpiráciu, zamyslenie a otvorenie očí, si môžete pozrieť dokumenty ako The True Cost, RiverBlue, China Blue, The Next Black a sledovať haštegy ako #whomademyclothes, #fashionrevolution a #responsiblefashion.

Pokiaľ to podľa vás neznie moc dobre, skúste sa zamyslieť nad možnosťou menej škodlivej a ekologickej formy obliekania.

Prinášame vám prvý článok zo série „Fast Fashion”, v ktorom sa dozviete, z čoho sa vyrába lacné oblečenie. Dočítate sa aj to, aký vplyv má nadmerná produkcia textilu na životné prostredie.

Vyskakujúce reklamy a sponzorované príspevky

Vkročíte do obchodu s oblečením, vidíte stovky navešaných módnych kúskov, pripravené figuríny a skoro dokonalé modelky na plagátoch. Ste ohúrení a aj vy chcete vlastniť toto krásne oblečenie. 

Žijeme v dobe digitálnych obrazoviek, internetu a trendov. Naším najväčším cieľom je dosiahnuť čo najviac lajkov a zdieľaní na sociálnych sieťach.

Čím estetickejšie fotografie pridáme, tým máme väčší dosah. Z každej strany na nás vyskakujú reklamy a sponzorované príspevky s módnymi kúskami. Fast fashion značky nás tak nepriamo nútia kupovať oblečenie, ktoré nepotrebujeme, len aby sme sa vyrovnali iným módnym blogerom. Málokto sa však zaujíma, ako sa to oblečenie vôbec dostane do predaja.

Módny priemysel je multimiliardovým biznisom, ktorý v dnešnej dobe prostredníctvom marketingovej stratégie ovplyvňuje veľkú časť populácie. Zdalo by sa, že každá fast fashion značka je v plusoch a nemá potrebu zvyšovať tržby. Vo svete sa už dejú prvé zmeny v módnom priemysle, pretože nedávno jedna z nich, Forever 21, oznámila bankrot.

Pláne bio bavlny a chemické laboratóriá 

Začiatok procesu výroby oblečenia je pri výbere materiálu, ktorý môže byť z prírodných zdrojov, ako napríklad bavlna a ľan. Bavlna je prírodné vlákno získavané z plodu bavlníka. Ľan sa získava z vnútra stonky ľanovej rastliny. Ľan je trikrát silnejší a odolnejší ako bavlna. Je jedným z najstarších materiálov na svete.

Pri výrobe sa minie menej vody než pri bavlne. Na výrobu jedného bavlneného trička sa môže minúť až 2 700 litrov vody, čo je voda na pitie pre jedného človeka približne na 900 dní. Materiály sú rozložiteľné, tzn. nezamorujú našu planétu. Treba si dávať pozor na to, či ide o bio bavlnu a bio ľan, pretože ak nie, tak sa pri ich výrobe používajú pesticídy, ktoré sú zdraviu škodlivé. Pri farbení materiálov sa používa až 25 % z celkových svetových pesticídov, ktoré vnikajú do nášho ekosystému. 

Ďalšími prírodnými materiálmi sú vlna, hodváb a koža. Tie nemôžeme nazvať ani etické, preto sa im vegáni vyhýbajú veľkým oblúkom. Aj keď všetky sú rozložiteľné a dlho trvácne, ich proces získavania je bolestivý a krutý. Pri farbení kože sa používajú chemické farby, ktoré sú škodlivé pre životné prostredie a zamorujú vodu a pôdu. 

Čo sa týka umelých materiálov, najznámejšie sú polyester, nylón a viskóza. Polyester a nylón (alebo polyamid) sú plasty, ktoré nie sú rozložiteľné a sú zdrojom mikroplastov. Ich výroba je síce lacná, ale spotrebuje sa pri nej veľa vody. Nielen výroba týchto materiálov škodí ľudskému organizmu, ale aj oblečenie, ktoré sa z toho vyrába a aj sa nosí.  

Viskóza je polosyntetický materiál získavaný zo stromov. Z celulózy sa viskóza vytvorí prostredníctvom chemických látok. Jej proces je škodlivý nielen pre životné prostredie, ale aj pre výrobcov. Preto je najlepšie vyhľadávať ekologickejšie a rozložiteľnejšie materiály z etických zdrojov. 

Alternatívne eco-friendly materiály

Vo svete ich je viacero, ale na Slovensku ich poznáme veľmi málo. Náklady na ich výrobu sú drahšie a získanie potrebných surovín ťažšie. Na druhej strane je celý proces etický a ekologický. Medzi ne patrí bambus, ktorý sa vyrába z drene bambusovej trávy. Materiál je ľahký a silný. Má antibakteriálne účinky a pohlcuje pachy. Vyrábajú sa z neho rôzne druhy oblečenia od spodnej bielizne až po šaty. 

Sójová tkanina (alebo „vegánsky kašmír”) sa vyrába zo zvyškov sójového oleja alebo tofu, a preto sa považuje za eco-friendly. Je podobná prírodnému hodvábu. Zaujímavosťou je, že prvé pokusy textilných dizajnérov so sójou boli už v 40. rokoch minulého storočia. Prívržencom sójovej tkaniny bol aj Henry Ford, ktorý vlastnil oblek vyrobený práve z tohto alternatívneho eco-friendly materiálu. 

Korok svojimi vlastnosťami pripomína živočíšnu kožu. Spracováva sa z kôry duba korkového, je vysoko odolný a dlho vydrží. Na Slovensko sa dováža z Portugalska. Na výrobu oblečenia ho používa napríklad aj značka Cork it, ktorá sa zameriava na kabelky, topánky a ďalšie doplnky. 

Materiál Malai alebo prírodné polyméry sa získavajú z vody hnedých kokosových orechov. Vďaka bakteriálnej celulóze sa z kokosovej vody pridaním bakteriálnej kultúry za 12 až 14 dní vyprodukuje biela vrstva želatínovej konzistencie, nazývaná aj nano vlákna celulózy, do ktorých sa pridávajú vlákna banánovej stonky a konope. Tento bio-kompozitný materiál je flexibilný, vodoodolný a môžeme ho prirovnať k prírodnej koži alebo papieru. Za týmto procesom stojí aj slovenská dizajnérka Zuzana Gombošová v spolupráci s kokosovým priemyslom v južnej Indii. 

Materiály budúcnosti? 

Mali by sme sa zamyslieť, ako sa správame voči prírode, čo všetko do nej vypúšťame a vyhadzujeme. Mnohé kúsky oblečenia obsahujú nerozložiteľné látky, ktoré sú vyhodené na skládkach odpadu, prípadne len tak voľne v prírode. Ďalším problémom syntetických materiálov sú škodlivé chemikálie, ktoré prenikajú do nášho organizmu, ale aj do našej planéty.

Aj keď bavlna je prírodný materiál, pri jej pestovaní sa používajú pesticídy, ktoré Agentúra pre ochranu životného prostredia (EPA) klasifikuje ako známe alebo podozrivé z karcinogénov. Nehovoriac o neetickom pestovaní a spracovaní, pri ktorom sa minie niekoľko hektolitrov vody.

Pri dnešnom stave planéty by sme mali hľadať možnosti, ako znížiť dopad týchto chemikálií a nerozložiteľných materiálov. Najlepšou alternatívou sú prírodné materiály, ktoré sú šetrné k prírode aj k ľuďom. Teda nie sú spracované chemicky a využívajú prírodné ingrediencie, pri ktorých nevzniká zbytočný odpad, prípadne sú veci schopné sa rozložiť v prírode.

Mnoho alternatívnych materiálov obsahuje zdroje, ktoré by inak neboli vôbec využité, a tak eliminujú nadbytočný odpad. Skúste aj vy dať šancu materiálom budúcnosti. Potešíte nielen svoje telo, ale aj našu planétu. 

Lujza sa prechádza po jednom z trnavských „sekáčov” a vyberá si značkový  kabát. Stojí niečo vyše troch eur, no jeho cena sa v obchode s novým oblečením zvyčajne pohybuje v tisíckach eur. Na trhu je neskutočné množstvo sortimentu, ktoré je často ponúkané za vysoké ceny. Móda sa pritom pravidelne mení a často sa vracia do rokov minulých. Ľudia sa preto naučili vyťahovať, a nie vyhadzovať, staršie kúsky zo svojich šatníkov. Dokonca zo skríň svojich mám a starých mám. Nastáva preto renesancia a oblečenie z druhej ruky naberá stále viac na popularite, aj to zo „sekáčov.”

História tzv. obchodov z druhej ruky siaha do roku 1941, kedy s nekomerčným predajom použitých vecí začala medzinárodná organizácia Červený kríž. Dôvodom bola druhá svetová vojna a hmotná núdza obyvateľov. Prvá kamenná predajňa bola otvorená organizáciou Oxfam na ulici Broad Street v Oxforde, v roku 1947.

„Na dokonalý outfit nestačia niekedy len peniaze, ale hlavne naša fantázia.“

Zákazníci týchto obchodov vedia, že z pomerne lacných kúskov oblečenia sa dá zostaviť krásny a moderný outfit. Čaro obchodov z druhej ruky spočíva v tom, že každý sa môže so svojím outfitom pohrať, zapojiť fantáziu a neminie pritom veľa peňazí. Navyše, každého určite poteší, ak objaví drahý značkový kúsok za pár drobných.

Nakupovanie v „sekáčoch” má svoje pozitíva, ale aj negatíva. Veci, ktoré si kupujeme, je dobré dôkladne si prezrieť. Keďže sú veci viackrát nosené, môže sa stať, že na nich nájdeme známky času. Občas sa ľuďom podarí nájsť aj oblečenie s visačkami, ktoré je úplne nové.

Donedávna bolo nakupovanie v obchodoch s oblečením z druhej ruky považované za hanbu a často týchto ľudí považovali za chudobnejších. Tomu je už dávno koniec. Nielen vo svete, ale už aj na Slovensku sú „sekáče“ veľmi obľúbené. Obchody oslavujú dokonca aj svoj národný deň, a to 25. augusta.

„Sekáče” v Trnave

V Trnave majú obchody s oblečením z druhej ruky veľké zastúpenie. Ponúkajú široký sortiment. Avšak, na nájdenie svojich vysnívaných kúskov je potrebné tam stráviť dlhší čas, prípadne ich navštevovať pravidelne. Obchody s obnoseným oblečením sú rozmiestnené v rôznych častiach Trnavy, niektoré nájdete aj v blízkosti centra.

Predajňa Textile House sa nachádza na Paulínskej a na Starohájskej ulici. Jedna z väčších, s názvom Odevy Plus, je aj na Dohnányho ulici. V Trnave sú tiež menšie obchody s anglickým tovarom, v ktorých sa dajú nájsť aj jedinečné kúsky z Nórska či iných krajín. Množstvo ponúkaného tovaru je obrovské.

Pokiaľ ide o nový tovar, ten prichádza každý mesiac, väčšinou v pondelky. Nová kolekcia sa predáva počas prvého týždňa za plnú sumu, ten nasledujúci potešia zákazníkov tzv. šťastné hodinky. To znamená, že počas tejto doby je tovar o niečo lacnejší. Ďalší týždeň prichádzajú ešte výraznejšie zľavy, ktoré sa menia každý deň, a oblečenia z vešiakov ubúda. Po zľavách začína celkový výpredaj. Najvyššia cena sa pohybuje okolo troch eur, najnižšia cena je päťdesiat centov. Takýto výpredaj trvá dva týždne.

„Keď som našla tie džínsy, okamžite to bola láska na prvý pohľad. A keď som zbadala ich cenu, neverila som vlastným očiam.“

Mnohokrát sa stáva, že ľudia nevedia odhadnúť, odkiaľ oblečenie, ktoré známemu pochválili, pochádza a príjemne ich zaskočí odpoveď: „Zo sekáča a iba za pár eur.“ Je veľmi veľa ľudí, ktorí nakupovanie v „sekáčoch” zbožňujú a hľadaním kvalitných kúskov trávia dlhé hodiny. Ešte stále sa však nájdu ľudia, pre ktorých sú to obchody plné starých handier. Oblečenie je však pred predajom chemicky čistené. Pri takomto nakupovaní platí pravidlo, že kto hľadá, ten nájde a nech už patrí do ktorejkoľvek vekovej kategórie, príde si tam na svoje. Nika, ktorá má módu veľmi rada, si v Textil House kúpila Armani Jeans za jedno euro. „Keď som našla tie džínsy, okamžite to bola láska na prvý pohľad. A keď som zbadala ich cenu, neverila som vlastným očiam,“ hovorí. V typickom obchode s oblečením však takéto džínsy stoja viac ako 100 eur. Kto túži po originálnom a kvalitnom kúsku, musí byť trpezlivý.

Autor: Adriana Kraľovičová, Monika Hamajová

Foto: Michal Chripko

Nakupovať na tzv. „blšáku” už dávno nie je hanba. Kedysi nosenie starého oblečenia zo second handu poukazovalo na slabé finančné zázemie v rodine či nevkus. Teraz je to vyslovene móda. Nakúpiť lacno originálne kúsky, ktoré nemá nikto a ešte tým aj pomôcť vyprázdniť skrine nákupným maniačkam. Tento spôsob recyklácie oblečenia sa zapáčil aj študentom našej fakulty. Preto sa rozhodli vytvoriť na chodbách Jamy FMK Blšák.

Zuzana Múkerová, ktorá sa podieľala na plánovaní tejto akcie, nám poskytla niekoľko bližších informácií: „Blšák organizujem už druhýkrát. Celkovo sa organizuje štvrtý rok a iba druhý ročník sa realizoval takýmto spôsobom, že veci sa vyzbierali od predajcov a my sme ich sprostredkovali formou predaja.“ Prispieť nejakým kúskom sa skutočne oplatí, pretože peniaze po skončení poputujú predajcom. Pýtali sme sa tiež na to, koľko kusov oblečenia študenti poskytli. „Tento ročník bolo k dispozícii viac ako 850 kusov oblečenia. Minulý rok to bolo 2000.“ Blšák, samozrejme, nie je len o oblečení, nájsť ste mohli aj obuv, doplnky, handmade šperky a podobne. Tohtoročné miesto Blšáku sa muselo z technických dôvodov zmeniť. Namiesto v učebni v Jame sa predávalo na chodbe pri knižnici FMK. Skvelú atmosféru akcie to nijako neovplyvnilo, pretože stolíky, police a vešiaky boli plné oblečenia a to je hlavné.

foto: Ivana Vyšná