Najdiskutovanejšia téma za posledné obdobie, ktorou je odpočúvanie redaktorov denníka Pravda, a taktiež šéfa televízie TA3, Michala Gučíka, priniesla vlnu pobúrenia či už zo strán niektorých politikov alebo novinárov. Toto odpočúvanie malo údajne na starosti Vojenské obranné spravodajstvo (VOS) na čele s exministrom obrany Ľubomírom Galkom. Vojenské obranné spravodajstvo, tzv. vojenská kontrarozviedka, má za úlohu získavať, sústreďovať a vyhodnocovať informácie dôležité pre ochranu vymedzenú činnosťou cudzích spravodajských služieb a páchaním trestnej činnosti zameranej proti základom, bezpečnosti a obrane republiky. Galko týmto krokom veľmi nepomohol svojím straníckym kolegom zo SaS, ktorí sú známi pre ich liberálny a slobodomyseľný postoj. Tí už aj tak majú skomplikovanú situáciu vďaka pričineniu sa o pád vlády, a ako tvrdia ich koaliční partneri, vyhliadky na opätovnú spoločnú vládu sa zhoršili.
Odpočúvanie novinárov je v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky, keďže poznáme zákon o ochrane pred odpočúvaním z roku 2003 a tlačový zákon, podľa ktorého majú novinári chránené zdroje. V dokumentoch VOS, ktoré sa dostali na verejnosť, sa však nenachádzajú len informácie týkajúce sa ich práce, ale taktiež aj informácie zo súkromného života. Takýto zásah do súkromia, ktorý sa týka základných ľudských práv si žiada vysvetlenie, prečo a ako sú občania odpočúvaní. U nás o odpočúvaniach informuje každý polrok parlamentný výbor pre obranu a bezpečnosť. V týchto správach môžeme nájsť základné štatistiky a hlavne počet žiadostí o odpočúvanie pred súdmi, vrátane schválených a počet odpočúvaní, ktoré boli v trestnom konaní použité ako dôkaz. Stačí to však na to, aby sme vedeli posúdiť či sa u nás odpočúva málo alebo veľa a zbytočne?

Ľubomíra Galka táto kauza stála post ministra obrany. Prezident Ivan Gašparovič požiadal premiérku Ivetu Radičovú, aby prevzala rezort obrany do marcových predčasných volieb. Radičová zbavila funkcie, a aj mlčanlivosti riaditeľa VOS Pavla Brychtu, ktorý sa pokúsil vysvetliť na rokovaní parlamentu odpočúvanie novinárov ako únik citlivých informácií z Ministerstva obrany. V prípade Gučíka to odôvodňoval ekonomickou trestnou činnosťou. Exminister Galko si po odvolaní začal uplatňovať poslanecký mandát a parlament tak musel opustiť jeho náhradník Jaroslav Suja.
V súvislosti s odpočúvaním sa začalo hovoriť aj o prepojení novinárov s politikmi. Podľa Asociácie európskych novinárov (AEJ) škandál s odpočúvaním odhalil nemravné, neprofesionálne prepojenie politikov s novinármi. Stanovisko slovenskej sekcie AEJ: „Je paradoxné, že tá istá skupina politikov, ktorá iba nedávno označovala novinárov za ´hyeny a prostitútky´, tak tá istá skupina politikov časť z novinárskej obce dokázala využívať, podľa nášho názoru, ako inštrument a verejnú platformu v nekalom politickom boji.“ Tiež sa povráva, že tento škandál sa objavil práve teraz v súvislosti s predčasnými marcovými voľbami. Analytik Ján Baránka tvrdí, že je to výsledok predvolebného boja: „Som rád, že sú predčasné voľby, pretože inak by sme sa o tom nedozvedeli. Len škoda, že to nevyšlo najavo skôr.“ Podľa neho podobné kauzy nezvyknú uškodiť politikom či ich stranám.

Odpočúvanie nie je u nás ničím novým!
Terajší škandál s odpočúvaním bol len spúšťacím mechanizmom ďalších káuz, ktoré vďaka nemu vyplávali na povrch. Jednou z nich je aj odpočúvanie vtedajšej redaktorky týždenníka Žurnál, Patrície Poprockej, z roku 2007. Potvrdil to sám bývalý minister obrany za Smer Jaroslav Baška. Priznal, že na terajšiu redaktorku denníka Pravda, boli za čias ministra obrany, Františka Kašického, nasadené informačné technické prostriedky. Stanovisko vtedajšej šéfredaktorky Žurnálu Nory Sliškovej z roku 2007: „To sú brutálne útoky na slobodu médií a ich novinársku činnosť. Je neprípustné, aby bol na novinárov nasadzovaný represívny aparát za to, že tajné služby sú v chaose a že im unikajú dokumenty. Týždenník Žurnál v roku 2007 upozornil na takýto únik. Konali sme vo verejnom záujme, bolo našou povinnosťou o tom informovať. Z našej strany nebolo čo riešiť, inak by sme išli proti podstate svojho povolania. Proti pokute NBÚ sme podali opravný prostriedok, momentálne o tom rozhoduje Najvyšší súd SR.“ Odpočúvanie redaktorky vtedy súviselo so zverejnením časti dokumentov, ktoré obsahovali informácie o pôsobení cudzích spravodajských služieb na Slovensku.
Ani za vlády Mikuláša Dzurindu sa odpočúvaniu nevyhýbalo. Bez splnenia zákonných podmienok bol 18. decembra 2002 odpočúvaný telefonický rozhovor bývalého podpredsedu Národnej rady SR Pavla Ruska s redaktorom denníka SME a ďalších najmenej 11 telefonických rozhovorov osôb, čím došlo k poškodeniu práv týchto osôb. Vtedajší minister vnútra Vladimír Palko si nevedel vysvetliť, ako sa nahrávka ocitla na odpočúvacom zariadení ministerstva vnútra, keďže si ju ministerstvo nevyžiadalo. Táto kauza bola definitívne uzavretá až v roku 2007 a zodpovední ľudia za toto odpočúvanie boli vyhlásení za nevinných. Zopakoval sa tak verdikt z roku 2005, kedy však krajský súd rozsudok zrušil a vrátil prípad okresnému súdu.

V minulosti bol takýmito kauzami známy Vladimír Mečiar a to najmä v spojitosti s ponovembrovou históriou Slovenska. Za éry „mečiarizmu“ mali novinárov nie len odpočúvať, ale aj fyzicky zastrašovať. Šéfom tajnej služby bol vtedy Ivan Lexa, kedy tajná služba pod jeho vedením bola podľa jeho kritikov zapletená do niektorých nezákonných činností.
Smerom na západ sa tiež odpočúva
Veľkou Britániou v lete otriasla kauza jednej z najväčších odpočúvacích afér v jej histórii. Tu však nejde o odpočúvanie novinárov, ale je to opačne, kedy bulvárni novinári odpočúvali ľudí zo šoubiznisu, politikov dokonca i členov kráľovskej rodiny. Týždenník News of the World, ktorý tieto nekalé praktiky používal už dnes po 168 rokoch nevychádza. Majiteľ denníka Rupert Murdoch poprel, že by o tom niečo vedel a také isto stanovisko zaujal aj jeho syn James. Škandál pobúril britskú verejnosť a musela naň reagovať aj vláda, ktorá si v najpredávanejšom týždenníku objednávala inzertný priestor. Avšak aj napriek tomuto škandálu sa v Británii odpočúva násobne menej ako u nás.

Spolková spravodajská služba v Nemecku má taktiež skúsenosti s odpočúvaním novinárov. V rokoch 1993 až 1998 odpočúvala, s vedomím jej prezidenta Konrada Porznera, niekoľkých nemeckých novinárov, aby zistila zdroj ich informácií. Jedného z novinárov sledovali dokonca i do sauny, aby odhalili jeho zdroj. Ani po tomto škandále si Nemci nedali povedať a tajná služba v roku 2008 sledovala email novinárky nemeckého magazínu, kedy chceli zistiť zdroj informácií pre sledovaní afganského ministra obchodu. Najväčšou kauzou v Nemecku však bolo aféra spojená s najväčším európskym operátorom Deutsche Telekom. Potom, ako do médií unikli dôverné informácie o spoločnosti, firma nechala v rokoch 2005 a 2006 sledovať približne 60 ľudí, medzi ktorými boli aj novinári. Sledovať vtedy mali aj riaditeľa sekcie Slovak Telekomu a bývalého poslanca Národnej rady Františka Gauliedera.

Škandály s odpočúvaním sa nevyhýbajú ani Francúzom. Pred rokom tu vypukla aféra s údajným odpočúvaním novinára denníka Le Monde. Tajná služba ho mala odpočúvať, aby zistila jeho zdroj informácií na prokuratúre. Aj v tejto afére bolo zahrnuté meno francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, pretože išlo o financovanie jeho straníckej kampane francúzskou miliardárkou, ktorá mala poskytovať oveľa vyššie sumy v hotovosti ako poskytuje zákon. Francúzske satirické noviny Le Canard Enchaine zašli ešte ďalej, keď tvrdili, že v rámci tajnej služby existuje samostatné oddelenie pre sledovanie novinárov, ktorí sa púšťajú do nepríjemných káuz pre vládu a príkazy im údajne dáva sám Sarkozy. Tieto tvrdenia však francúzska vláda vyhlásila za úplne bláznivé.

Aké atribúty musí spĺňa objektívna reportáž, ktorá sa pustí do vysielania?
Hlavne musí poskytnúť priestor obidvom stranám. Bez vyjadrenia dotknutej strany ťažko nazvať reportáž objektívnou. Jednoducho poskytnúť priestor všetkým zúčastnením.

TV JOJ sa snaží svojimi reportážami dostať bližšie k divákom, ktorí si myslia, že niektorým reportážam chýba serióznosť.
Ja osobne to tak nevidím. Myslím si, že TV JOJ čo sa týka tém, sú vážne. Sú politické, sociálne alebo zdravotné. Vieme byť rovnako seriózni ako iná televízia. Naopak si myslím, že v poslednom čase sa skôr spravodajstvá iných komerčných televízii zvyknú približovať k spôsobu spracovania reportáži TV JOJ. To, že poviete niečo ľudskou rečou, nepoužívate v niektorých prípadoch odborné termíny, ale sa snažíte problém vysvetliť ľudsky, neznamená, že to nie je seriózne. Práveže to znamená, že sa snažíte, aby tej reportáže porozumelo čo najviac ľudí.

Novinár je človek ako každý iný. Mal by mať imunitu proti odpočúvaniu?
Myslím si, že odpočúvaný môže byť ktokoľvek, ak je na to zákonný dôvod. Ale nemyslím si, že tento posledný prípad súvisiaci s Ministerstvom obrany, bol práve ten prípad. Neboli žiadne zákonné dôvody na to, aby boli konkrétni novinári odpočúvaní. V tomto prípade to nepovažujem za správne. Ale nemyslím si, že by mali mať novinári imunitu paušálnu. Novinár je v prvom rade občan. V prípade, že robí niečo nezákonné, tak ho odpočúvať pokojne môžu. Je to smutné, ale stať sa to môže. V tomto prípade naši redaktori neboli odpočúvaní. Nemyslím si, že robia niečo nezákonné. Nie je teda dôvod, aby boli naši redaktori odpočúvaní.

Bol už prípad, keď redaktor nakrútil negatívnu reportáž o nejakej firme, ktorá si platí drahú reklamu v televízií a musela ju z vysielania stiahnuť?
Nemyslím si, že to platí. Mali sme niekoľko prípadov, kde sme robili reportáže o firmách, ktoré sú reklamnými klientmi TV JOJ. Čo sa týka televízie, nepristupuje sa k nim inak. Stále je to vecou spracovania. Keď niekto urobí chybu, tak vieme na ňu poukázať.

Môže vyjadriť redaktor svoj názor na internete?
Je to jeho právo. Nevidím v tom nič zlé. Redaktor je právny človek, ktorý ma svoj názor. To, že ho nemôže prezentovať v spravodajstve je tá hranica, ktorá mu dáva, že toto si môže dovoliť povedať do vysielania. Vo vysielaní musia odznieť fakty. Nemôžeme mu odobrať právo na názor, aby si ho vyjadril vo fórach. Či už na blogoch, sociálnych sieťach alebo kdekoľvek inde. Pokiaľ sa to nedotýka jeho práce, nevidím v tom žiadny problém. V tom zmysle, pokiaľ tieto názory neprenáša do reportáže.

Všimol som si, že redaktori JOJ-ky majú aj pracovné profily na facebooku. Prečo?
Naši redaktori majú dva profily. Jeden je pracovný a druhý súkromný. Na pracovnom profile bežne komunikujú so svojimi respondentmi. Môžu to byť politici alebo pracovníci štátnej správy. Facebook je nový a moderný spôsob získavania informácií. Redaktorovi to viac-menej uľahčuje komunikáciu s ľuďmi. Svoj súkromný profil používajú na komunikáciu so svojimi priateľmi.
[alert]

Profil

Eva Nocarová je absolventkou Marketingovej komunikácie UCM. Svoju kariéru odštartovala na Demokratickej únii Slovenska. Neskôr pracovala v reklamnej agentúre a na Ministerstve kultúry SR. V TV JOJ začínala ako asistentka generálneho riaditeľa. Šéfovala vydaniu Črepiny plus a Noviny plus. V súčasnosti pôsobí ako vedúca vydania Novín a TopStar. Jej úlohou je pomáhať redaktorom nájsť vhodné témy. Hovoriť s nimi v spôsobe spracovania reportáží tak, aby boli pre diváka na jednej strane zaujímavé a na druhej strane objektívne.

[/alert]

Byť objektívny je niekedy ťažké. Aká tenká je teda hranica medzi objektivitou a realitou?
V reportáži je vždy subjektívny pohľad toho konkrétneho redaktora. Lebo ich jednoducho ľudia robia. Respondent si zase môže myslieť, že reportáž nie je objektívna, lebo aj on má svoj pohľad. Vždy sa môže niekto cítiť dotknutý. Tá čiara medzi objektivitou a realitou je pre každého taká tenká, ako si dovolí, ako sám sebe verí a ako je presvedčený o tom, čo hovorí. Podstata je v tom, že niekoho názor, o ktorom je úplne presvedčený na sto percent, nemusí byť fakticky správny.

V čom je spravodajstvo Markízy iné oproti konkurenčnému spravodajstvu?
U nás je to dané aj historicky, že Markíza isté obdobie plnila úlohu verejnoprávnej televízie. My sa snažíme, aby spravodajstvo ponúkalo všetkým všetko, aj keď je to náročné. Aby ponúkalo dôležité politické témy, ale aj zaujímavé informácie. V tomto sa snažíme byť iní. Snažíme sa namiešať informácie, aby sa ľudia dozvedeli dôležité aj zaujímavé informácie.

Uberá sa všeobecne spravodajstvo v dnešnej dobe tým správnym smerom?
Keď poviem, že neuberá, tak je to aj moja chyba. Spravodajstva je na Slovenskom trhu strašne veľa. Myslím si, že dnes je ťažké robiť kvalitné spravodajstvo, keďže sú rôzne iné zdroje informácií.

Objektívne spravodajstvo sa musí zaobísť bez konfliktu záujmov. V redakcii však pracuje Martina Töröková, ktorá sa vydala za tajomníka poslaneckého klubu. Ako ste toto riešili?
Vyriešili sme to tak, že v Televíznych novinách sme informovali o tomto konflikte záujmov pri príležitosti ich svadby. Aj my, novinári, si dôveru divákov a čitateľov môžeme posilňovať len otvorenosťou. S Martinou sme sa dohodli, že témy, v ktorých by mohlo dôjsť k podozreniu, že ide o konflikt záujmov, spracovávať nebude. A toho sa držíme.  O témach priamo spojených s SDKÚ informovať nebude. Ak by Martinin manžel v politike smeroval niekam vyššie, musela by skončiť s politickým spravodajstvom.

Aktuálnou témou, ktorá sa týka novinárov, je ich odpočúvanie. Aký máte na to názor ako šéfredaktor?
Odpočúvať novinárov možno. Počas tejto kauzy vznikla fáma, že novinár je nedotknuteľný a za žiadnych okolností ho nemožno odpočúvať. To nie je pravda. Ak novinár pácha trestnú činnosť alebo sa na nej podieľa, myslím si, že ho môžu príslušné orgány odpočúvať.

Za akých okolností teda nemožno odpočúvať novinárov?
Podľa môjho názoru novinára nemožno odpočúvať preto, aby orgány zistili zdroj jeho informácií. To je celá podstata tejto kauzy. Toto z nej vymizlo. My sme o tom hovorili už od začiatku. Tie informácie, ktoré máme, minimálne v prípade jednej dotknutej novinárky sú, že dôvodom odpočúvania bolo zistenie jej zdrojov. Mohol to byť zákonný postup, ale nie legálny. Druhou líniou kauzy je správanie sa politika k novinárovi. Je normálne, že politik je zdrojom novinára. Je však na novinárovi, aby si dokázal udržať od neho odstup. Nikdy sa však ten vzťah nemôže odzrkadliť vo výstupe pre diváka.

Dnes je moderné, ak má redaktor svoj vlastný blog, na ktorom komentuje aktuálne problémy spoločnosti. Je to podľa Vás správne?
Ja by som bol najradšej, keby aj u nás boli také blogy. V reportážach nie je možné, aby odzneli všetky veci. Blogy sú miesta, kde môže redaktor nejaké veci bližšie objasniť. Ale na blogoch a sieťach naozaj záleží na redaktorovi, ako sa vyjadrí, čo a ako napíše. Slovo zdržanlivosť, je to správne slovo, ktorého by sa mal držať.  My sme teraz pripravili nové etické zásady pre sociálne siete. Jedna zo zásad je, aby boli redaktori zdržanliví pri vyjadrovaní na Facebooku. To isté by malo platiť aj na blogu. Nie preto, že si nemôžu povedať svoj názor, ale preto, aby pri spracúvaní nejakej témy sami seba nevystavili konfliktu záujmov.

Ako môže redaktor nakladať s informáciami alebo s fotografiami získanými z Facebooku?
Pracovník redakcie spravodajstva môže byť priateľom politika na Facebooku. Môže byť aj  priateľom politickej strany na sociálnej sieti, ale len v tom prípade, ak chce získať informácie. Redaktor môže používať fotografie alebo citovať len z otvorených profilov na sociálnych sieťach. Ak by chcel citovať z uzavretého profilu, musí mať súhlas jeho majiteľa. O takomto kroku musí informovať aj vedenie redakcie.

[alert]

Profil:

Lukáš Diko vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor spravodajstva Markízy od apríla 2006. Predtým pôsobil v Denníku SME Rádiu TWIST, Televízii TA3 a BBC World Service. V televíziách vyrobil viac ako tisíc televíznych spravodajských šotov. Od roku 2009 šéfuje najsledovanejšiemu spravodajstvu v televízií Markíza.

[/alert]