Psychologická teória opisuje priateľstvo ako vzťah, z ktorého plynie nejaký benefit. Musí to tak vždy byť, že je priateľstvo výhodné?

Znie to ako pragmatická definícia. Keď benefity berieme ako niečo iné než materiálne veci, napríklad ako emocionálne či intelektuálne potešenie, tak áno. Sú to benefity. Budeme sa stretávať s niekým, ku komu nič necítime? Kto nás ani myšlienkovo neobohacuje? Asi nie. Robíme tak s rodinnými príslušníkmi. O nich sa staráme, aj keď nám to neprináša nijaký prospech. Je to pekné slovo, benefit. Vlastne to znamená dobro.

Je benefit to, čo priateľstvo odlišuje od lásky, ktorá môže byť aj platonická či neopätovaná?

Láska obsahuje erotický aspekt, ktorý je súčasťou aj priateľstiev, ak je pre nás ten druhý príťažlivý. Dokonca štúdie ukazujú, že jeden z trapasov, ktorý medzi opačnými pohlaviami vzniká je, že muži častejšie vnímajú erotickú náklonnosť k svojim kamarátkam. Dezinterpretujú ich priateľské správanie a prekročia hranicu. Ženy bývajú prekvapené, pretože vnímajú erotický aspekt oveľa menej a to aj napriek tomu, že sa im muž páči. V priateľstvách necítia erotickosť tak často ako muži.

Je potrebné mať zreteľne stanovenú hranicu, kde priateľstvo končí a začína niečo sexuálne. Lezie mi na nervy, keď spolu dvaja chodia a hovoria, že to je môj priateľ, moja priateľka. Akože frajerka? Nepomáha mi to rozlišovať, či ide o sexuálny vzťah alebo nie.

Môže priateľstvo roky fungovať aj keď muž cíti erotický aspekt a žena nie? Budú stále priatelia, kým náklonnosť neprejaví žena?

Áno. Keď sa s niekým začneme zbližovať, erotický aspekt tam skôr či neskôr vstúpi, nedá sa mu vyhnúť. Takto vznikajú páry. Ľudia sa spolu kamarátia, a keď je záujem obojstranný, prerastie to do niečoho viac. Ale na priateľskej úrovni vieme ostať, aj keď tam je erotický náboj.

Kamarátime sa ešte? V puberte je to otázka života a smrti.

Je to iné, keď je jeden z priateľov vo vzťahu? Napríklad, keď má muž partnerku, vníma erotickosť svojich kamarátok menej?

Nie, možno by ženy chceli, aby to takto bolo, no má to niekoľko premenných. Jednou z nich je, koľko má muž testosterónu. Ak ho má viac, tak oveľa ľahšie pociťuje svoje libido (sexuálnu túžbu – pozn. red.) a príťažlivosť k iným. Je to normálne, aj ja sa tak cítim, aj keď som 36 rokov s tou istou ženou. Je rozdiel prežívať náklonnosť, erotickú príťažlivosť a následne urobiť nejaké kroky, aby som to dokonal.

Stáva sa z priateľstva láska častejšie v určitom veku?

Keď začína puberta, je typická tým, že sa rozbúria hormóny. Máme na to aj dáta. Nedeje sa tak len preto, aby sa zmenilo telo, ale aj preto, aby sme vnímali príťažlivosť iných ľudí okolo nás. Samozrejme, kombinuje sa to aj s nízkou mierou sebaistoty, ktorú ako mladí cítime. Vo veku od 15 do 25 rokov cítime príťažlivosť silnejšie ako v 45 až 55. V mladosti sme na to naprogramovaní.

Prečo?

Rozmnožovanie. Je to jediný dôvod existencie akéhokoľvek biologického organizmu. Potravu zháňame preto, aby sme prežili až do okamihu, kedy sme schopní rozmnožovania. Rozmnožíme sa, dochováme potomkov k samostatnosti a potom môžeme v pokoji umrieť. Ďalej je to na našich potomkoch. Sme zložitejší než žaby či jašterice, takže vnímame viac stránok vzťahov. Je to priateľstvo alebo už nie? Je to platonická láska alebo nie? Bude ma mať rád naspäť alebo nie? Viac si to komplikujeme, ale dôvodom je, aby sme si vybrali dobrého partnera.

Keďže sme počas puberty najotvorenejší a najemocionálnejší, tvoríme si vtedy aj najsilnejšie priateľstvá?

Áno. Dokonca v neskoršom detstve od 8 až 10 rokov, keď máme okolo seba kamarátov a kamarátky, už vtedy k nim prežívame náklonnosť intenzívne. Slúži to na to, aby sme si okolo seba vytvorili sieť ľudí, ktorým môžeme dôverovať a ktorí môžu dôverovať nám. Podobne sociálne sú asi len delfíny, kosatky či veľryby. Človek je tvor sociálny, outdoorový a pohybový. Celý mozog a organizmus je nastavený na to, aby sme vnímali iných ľudí ako naše životné prostredie.

Preto ideme s čistou dušou, intenzívne a emocionálne cez pubertu do priateľstiev. Na základnej alebo strednej škole intenzívne prežívame či sa s nami kamarátka ešte kamaráti, alebo už nie. Či si našla inú najlepšiu kamarátku alebo nie. V puberte je to pre nás otázka života a smrti. Priateľstvá určujú aj náš pocit sebahodnoty.

Vrátim sa k tomu, čo ste vraveli, že človek je tvor sociálny. Veľa ľudí má mylnú predstavu napríklad o introvertoch a myslia si, že sa socializovať nechcú. Ako pristupuje introvert k svojím priateľstvám?

Pre extroverta sú zaujímavé podnety vonku, pre introverta skôr jeho vnútorné prežívanie, ktoré je ale reakciou na vonkajší svet. Extroverti sa správajú k  vonkajšiemu svetu ako k zaujímavým objektom. Preto ľahšie a častejšie pristupujú k iným ľuďom a vytvárajú viac interakcií, ktoré vnímajú, ako ste aj sama v úvode povedala, ako benefity. Tieto vzťahy vytvárajú veľmi rýchlo, no rovnako rýchlo ich vedia aj opustiť.

Introverti berú do úvahy to, čo vo vzťahoch prežívajú a na nasýtenie im stačí menej ľudí. Poznám ale aj kopec introvertov, ktorí nemajú problém sa dať do reči s hocikým cudzím. Introverzia neznamená hanblivosť či nezáujem o sociálne vzťahy. Skôr to, že v prítomnosti viacerých ľudí je ich vnútorná reakcia taká silná a intenzívna, že je to pre nich zahlcujúce. Extrovert si v pohode sadne s desiatimi a stíha, pretože nemá také silné vnútorné odozvy, ktoré by ho zahltili. 

Ako ste už spomenuli, na základnej či strednej škole prežívame svoje priateľstvá veľmi intenzívne a prvá veľká skúška nás čaká po odchode na vysokú. Stáva sa, že sa postupne ľudia odcudzia. Znamená to, že priateľstvá vznikli na základe nejakej blízkosti v priestore?

Je to tak vždy. Platí to aj pre partnerské vzťahy. Väčšina ľudí sa dostane do partnerských vzťahov s tými, ktorých mali nablízku. Žiadne romantické ideály, že príde z diaľky nejaký neznámy princ. Poviem môj osobný príbeh. Tri roky pred Nežnou revolúciou som chodil na strojnícku fakultu. Prihlásil som sa tam preto, aby som nešiel na vojnu. Nezaujímalo ma nič strojárske a ani matematika. Išiel som ale z dobrého gymnázia, tak som sa tam dostal. Bol som obklopený samými mužmi, ktorých zaujímali stroje alebo šport, ktorý som ja robil, ale nebavilo ma sa rozprávať o športových televíznych prenosoch.

Cítil som sa, akoby som bol obklopený cudzími ľuďmi. Napriek tomu som si našiel skupinu ľudí, s ktorými som si rozumel a trávil som s nimi čas. Ale stále som prežíval silný pocit osamelosti. Ak by som však nemal žiadnych priateľov, asi by som ušiel po prvom semestri.

Je to teda o tom, že sa človek snaží prežiť v rámci skupiny alebo sme skôr poháňaní strachom z osamelosti?

Oboje. Osamelosť v nás vytvára silné stavy depresie a úzkosti. Pred tisíc a viac rokmi by sme sami neprežili. Pocit, že som v exile a sám je taký silný, že nielen spôsobuje psychické poruchy, ale často vedie aj k samovražde. Neurobiológ John T. Cacioppo skúmal vplyv osamelosti na telo a zistil, že je to ako keby sme vyfajčili možno dve krabičky cigariet denne. Vidieť to na mozgu, na srdci, na tepnách. Vzťahy si preto vytvárame aj pragmaticky, pretože je to lepšie, ako sa cítiť osamelo.

Kamarátstvo si na vysokej škole nevytvoríte v kaviarni.

Ako si udržať priateľstvá na vysokej škole?

Odísť na vysokú školu často znamená opustiť rodisko. Všetci zo strednej školy odídu inam a zrazu sa nám zmení život, sme v inom kontexte. Odpoveď na to je rovnaká ako na osamelosť. Vzťahy musíme aktívne udržiavať. Ja som to urobil ako pragmatické rozhodnutie. Organizujem stretávky zo strednej školy. Som rád, že to skupinu 15 ľudí aspoň trochu baví a sme šťastní, keď sme spolu. V čase neurologickej dospelosti, čo je zhruba keď končíme vysokú školu, okolo 25 rokov, by sme mali brať udržiavanie priateľstiev ako svoj celoživotný projekt. Mali by sme brať do úvahy, aký to má na nás zásadný dopad.

Niektoré priateľstvá však fungujú aj roky bez toho, aby zúčastnené strany tú snahu vynakladali.

Myslíte to tak, že keď sa náhodou stretneme po 10 rokoch, je to ako keby sme sa naposledy videli včera?

Áno.

Pri tých dobrých, srdečných, nepragmatických priateľstvách to funguje tak, že keď už máš niekoho rada a niekto má rád teba, prepojenie tam zostane, keď zostane tá spomienka na to, ako sme sa mali radi. Môže sa stať aj to, že sa s kamarátkou stretnete po 10 rokoch a zrazu zistíš, že ste sa obe posunuli inam. Vtedy tam spojenie nevznikne. Napríklad zistíš že je manažérka v banke a rieši iba to, ako je oblečená. Teraz sa urazia všetky manažérky v banke (smiech). Jednoducho sa jej zmenili priority.

Ide o moju hypotézu, ale podľa toho, ako poznám ľudí, to funguje takto. Keď stretnem niekoho po 10 rokoch a je to ako keby sme sa videli včera, zanechá to v nás veľkú stopu. Keď stretneme bývalého kamaráta a tento moment nenastane, zabudneme na to. Pamätáme si silný, dobrý zážitok. Aj zlý zážitok môže byť silný, ale muselo byť ísť o situáciu, kedy zistíme, že je to úplný chuj a pohádame sa.

Použijem príklad strojníckej fakulty, ktorý ste spomínali. Majú ľudia tendenciu znižovať svoje nároky na priateľov v závislosti od situácie? Ak to zoberieme do extrému toxických priateľstiev, kedy nám človek vyslovene ubližuje, sme ochotní to akceptovať, ak nemáme inú možnosť?

Áno. Ak je napríklad partnerský vzťah toxický a násilnícky, obeť má pocit, že odísť by bolo ešte nebezpečnejšie. Ostane sama, nebude mať kde bývať, ako sa o seba postarať. Platí to aj pre priateľstvá. Ak máme 15 dobrých priateľstiev a z jedného sa vykľuje d*bil, nemáme problém sa s ním prestať stretávať, pretože máme k dispozícii ďalších 14.

Ak ide o jediného človeka, ktorý nám ostal, psychologická odpoveď je, že aj z toho toxického vzťahu musíme mať nejaký profit, inak by sme ho opustili. Stále je tu niekto, kto sa o nás zaujíma, s kým sa môžeme stretávať, aj keď je to stále nepríjemné a ponižuje nás. Takže áno, znižujeme svoje nároky, pretože nám to dáva pocit, že sme stále s niekým prepojení. Dodáva nám to pocit sebahodnoty aj bezpečia. Je to paradoxné, keďže ten človek nami opovrhuje.

Ako by ste definovali toxický vzťah v priateľstve?

V súčasnosti to je moderný výraz. Všetko je toxické a všetci sú psychopati a narcisti.

Môže byť toxický vzťah priateľstvo, ktoré nie je 50/50, teda vyrovnané?

Nie. Aj v dobrom vzťahu sa niekedy pohádame. Aj v dobrom vzťahu mi niekto povie niečo, čo ma zabolí. Aj v dobrom vzťahu máme v niektorých veciach pocit, že dávame viac, pretože vidíme len svoju investíciu. No v niektorých situáciách dáva viac ten druhý. Existujú aj výnimky, kedy ten druhý len berie. Ale nemusí ísť o toxický vzťah.

O toxickom vzťahu hovoríme vtedy, ak nám druhý človek naozaj ubližuje fyzicky, psychicky, ponižuje nás, robí nám zle a my nie som schopní z toho vzťahu odísť. Na tomto type vzťahu sa podieľajú obaja – aj ten, ktorý ubližuje, aj ten, ktorý si nechá ubližovať. Ten, ktorý si necháva ubližovať, to dopustí preto, že nie je schopný odísť. Ak by mal vlastnosti, ktoré by mu to umožnili, povedal by „toto mi nerob“.

Ak je osoba v kamarátskom vzťahu schopná vzoprieť sa, nech sa vzoprie. Napríklad ak sa nám niekto stále sťažuje a je depresívny. Označíme to ako toxický vzťah, lebo nám to berie energiu. V tomto prípade sa však treba ozvať.

Mám kamaráta, ktorý sa stále sťažuje na to, čo všetko mu je a koľko chorôb má. Povedal som mu, že ma to nebaví a chcem, aby sme sa rozprávali aj o iných veciach. Mojou zodpovednosťou v priateľskom vzťahu je zmeniť aspekty, ktoré vnímam ako zaťažujúce. Dobrý kamarát je ten, ktorý sa ozve a povie, toto nerob, lezie mi to na nervy.

Má to aj druhý moment. Ak vidím, že má kamarát stránky, ktoré mi lezú na nervy, tak ho môžem akceptovať aj s tým, lebo ho mám rád. Urobím to pre neho, pretože to potrebuje. A keď mám toho dosť, tak mu po polhodine poviem, či sa môžeme baviť aj o mne, ako sa mám ja. Toto je úloha kamaráta.

Znamená teda rovnocennosť v priateľstve rešpektovanie hraníc?

Áno. Nie je to o tom, kto komu pomáha viac a kto menej. Priatelia nie sú tí, ktorí to majú 50/50. To je blbosť. Mám priateľov, ktorí mi dávajú viac a mám priateľov, ktorým dávam viac ja. Rovnocennosť je v tom, že vieme, ako to máme nastavené a slobodne to akceptujeme. Čiže áno, keď príde nejaká hranica, tak sa ozvem a poviem, že stačí. Ten druhý to akceptuje, pretože ma berie ako rovnocenného.

Čo ak sa ozvem a ten človek sa aj tak nezmení a ja potom cítim ublíženie, že sa o mňa kamarát nezaujíma?

Kamarátstvo by skončilo v prípade, ak to ten človek nedokáže alebo nie je ochotný zmeniť. Horšia možnosť je tá druhá. Je to znak toho, že mu v priateľstve nestojíš za to. Naozaj by som zvažoval, či v takom vzťahu zostať. Keď on povie, že buď ma berieš takého aký som, alebo je to tvoj problém, nie je to prejavenie snahy. To je dešpekt.

Ale ak sa ten človek spýta, čo môže pre mňa urobiť a bude sa snažiť, no nepôjde mu to, uznáš jeho snahu. Budeš ho mať rada, pretože sa stále snaží a zároveň učí, ako to robiť lepšie.

Je tam aj tretí aspekt. Aj vy sama v takom kamarátskom vzťahu potrebujete zvážiť, či ste ochotná akceptovať, že toto je on. Nie je to o tom, že by sa mal zmeniť, ale že má tieto vlastnosti, ktoré má dráždia, ale môžem zväčšiť svoju akceptáciu toho, aký je. Ale musí tam byť stále odozva, že sa ten druhý bude snažiť zmeniť.

Môžu to ovplyvniť aj rodičia? Napríklad, ak sme mali rodiča, ktorý sa o nás až tak nezaujímal, hľadáme si podvedome a sme ochotní akceptovať aj takých priateľov?

Je to spletitá sieť dôvodov. Prirodzene hľadáme nejaký dôvod, ktorý nám to vysvetlí. Odľahne nám, keď zistíme, že dôvodom je náš rodič. Ale vzorce si berieme aj z iných vzťahov, nielen od rodičov. Z môjho pohľadu je jedno, či je to kvôli nim. Dôležité je si uvedomiť, že zotrvávame nerozumne dlho vo vzťahoch, kde nás niekto nerešpektuje, nevieme mu to povedať a stále dúfame, že keď budeme priateľskí, lásku dostaneme naspäť. Rovnako ako sme dúfali, že ju dostaneme od rodičov. Ale už sme dospelí, nemôžeme sa hrať na to, že sme som taký kvôli rodičom. Musíme si uvedomiť, ako reagujeme.

Predstavme si teda, že nie sme dospelí. Vedia rodičia ovplyvniť naše správanie v priateľstvách počas detstva?

Jasné, keď sa nám v predškolskom veku ešte len dotvára mozog bez schopnosti veci hodnotiť, tak je vzťah k rodičom dôležitý. To ako fungujú vzťahy doma, vytvára predstavu, ako by mohli vzťahy fungovať aj v našich životoch.

Mám mamu, ktorá je veľmi impulzívna a srdečná, ale zároveň je to emocionálny terorista. Ako sa cíti ona, tak sa majú cítiť všetci. Je autoritatívna. Môj otec je zas emočne rezervovaný, láskavý, milý. A ja mám oba tieto vzorce, vidím, ako sa vo mne nejakým spôsobom spojili. Priťahovali ma vždy tiché, nenápadné ženy, kde som cítil tajomstvo. A pritom by ma mohli priťahovať impulzívne, emocionálne ženy. Tam som však mal strašidlo mojej matky. Toto inak hovorím vôbec prvýkrát, ale myslím, že to tak je.

Celý život sa učíme vytvárať nové typy vzťahov, ktoré nie sú ovplyvňované tým rodičovským. Menia nás minulé zážitky a skúsenosti. Ale tie sa dejú aj keď máme 20, 30, 40 rokov. Konštruktivizmus v učení spočíva v tom, že všetky zážitky začleňujeme do štruktúr, ktoré sme tam už mali a ktoré staré štruktúry ovplyvňujú. Meníme sa celý život a vieme meniť aj to, aké kamarátstva si vytvárame.

Môže sa stať, že v 50-tke stretnem človeka, s ktorým by som sa v 20-tke nikdy nekamarátil. Mal som taký vzťah a všetci sa mi čudovali prečo. Jednoducho som si s ním našiel kus spoločného sveta, kde to bolo možné. Potom prišla korona a Ukrajina a zmenilo sa to, lebo on bol na tej druhej strane.

K pandémii sa chcem dostať. Moja generácia študentov nastupovala na vysokú školu v roku 2020, keď covid prepukol. Ako to ovplyvnilo priateľské vzťahy?

U mladých ľudí, ktorí majú najsilnejšiu potrebu socializovať sa, to malo pochopiteľne najväčší dopad. U tridsiatnikov a vyššie to síce dopad malo, ale nie až taký veľký. V mladosti nás hormóny ťahajú, aby sme boli s ostatnými. Chalani nielen hľadajú frajerky, ale chcú si vybudovať nejakú pozíciu aj medzi ostatnými chalanmi. Dievčatá chcú byť v spoločnosti, aby si hľadali potenciálnych partnerov a vytvorili si podporujúcu sieť rovesníkov. Zjednodušujem, ale testosterón a estrogén vo všeobecnosti pôsobia takto.

Keď zmizne táto možnosť, vzťahy si nevytvoríme. V tréningovom období, kedy by sme mali najviac testovať kontakt, sa nenaučíme veľkú časť zručností, ktoré potom používame pragmaticky. Staré vzťahy navyše zaniknú a cez digitál sa nedá natrénovať takmer nič. Ľudia zabúdajú, že sa priateľské vzťahy nevytvárajú online alebo v kaviarni, ale keď robíme spolu kopec vecí. Napríklad na základnej sme spolu chodili na výlety, robili projekty a podobne. Ani na vysokej škole kamarátstvo nevznikne tak, že spolu sedíme v lavici, a potom ideme do kaviarne. Môže, ale mali by sme robiť aj iné, rôzne veci. Spoločné zážitky a činnosti vytvárajú prepojenia.

Keď končíme vysokú školu, mali by sme brať priateľstvá ako svoj celoživotný projekt.

Pandémia navyše zvýšila úzkosti a depresivitu. Vytvorila neistotu, či vôbec budeme schopní budovať vzťahy, čo ovplyvnilo to, že ľudia nešli s takou vervou do tých nových. Báli sa, že to nezvládnu, že budú odmietnutí. Polrok som po prvej vlne covidu neprednášal, a keď som mal ísť znova medzi ľudí, mal som pocit, že som čudný a že mi to nejde. Pritom som mal za sebou 25 rokov každodenného trénovania. Pre tých, ktorí na to mali len pár rokov, to muselo byť oveľa ťažšie.

V roku 2022 bola v Journal of Youth publikovaná štúdia, ktorá preukázala aj pozitívny efekt pandémie na kamarátske vzťahy. Keďže mali ľudia menšie možnosti vzťahy nadväzovať, mali tendenciu si tie staré udržiavať. Vy ste naopak vraveli, že tie vzťahy mohli aj ochabnúť.

To je zaujímavé, že v mnohých spoločenských situáciách sa vytvárajú také nožnice. Aj keď prišiel internet, na jednej strane boli ľudia, ktorí to vedeli riadiť a na druhej tí, ktorí mu podľahli. Aj v priateľských vzťahoch sa pravdepodobne otvorili nožnice. Na jednej strane boli ľudia, ktorí to vzdali, či nezvládli. O tých som hovoril. Potom druhá časť, ktorá sa zmobilizovala, prekonala ostych a bariéry.

Moja dcéra bola počas pandémie štvrtáčka na strednej škole a ignorovala opatrenia, lebo mala takú silnú túžbu stretávať sa naživo. Požičali sme jej auto a povedali, nech sa stretáva s kamarátmi len v rámci Pezinka. Vtedy mohli byť spolu len štyria. Po dvoch týždňoch sme zistili, že ich rozváža po celom okolí a že sú siedmi. Niektorí ľudia radšej riskovali to neznáme, čo prinášala pandémia a ďalej udržiavali vzťahy. Bolo to pre nich dôležité, a preto na nich vedeli stále pracovať.

Kontakt bol okrem pandemických opatrení limitovaný aj online vyučovaním. Spolužiakov sme veľakrát nevideli ani len na kamere, len sme sa počuli. Aký dôležitý je vizuálny aspekt a môže zabrzdiť tvorbu priateľstva?

To je veľmi dobrá otázka. Ešte pred 50-tisíc rokmi sme boli oveľa viac čuchoví ako dnes. Tak ako si mačky očuchávajú zadky a nosy, to sme robili aj my. Čím viac sme sa stavali na zadné a skúmali okolie, tým sme sa stali viac vizuálni. Teraz je to pre nás najdôležitejší kanál, náš mozog naň najviac reaguje aj pri osobnom kontakte.

Je nevyhnuté, aby boli počas online vyučovania zapnuté kamery. Videohovor je stokrát lepší, ako si len telefonovať. Telefonovať si je stokrát lepšie, ako si len písať. Katastrofa dnešného komunikovania je práve to, že si ľudia len píšu. Je to najchudobnejšia verzia kontaktu. Aspoň si posielajte hlasovky, preboha. Ak by znova prišla nejaká epidémia, všetkým odporúčam, aby mali zapnuté kamery.

Niektoré priateľstvá však fungujú aj napriek tomu, že sa tí ľudia v živote nevideli. Typické to je pre hráčov počítačových hier.

Pre hráčske typy, ktoré by inak nemali ani tento druh kontaktu, to je super. Na Netflixe je výborný film o chlapcovi, ktorý je hráč a trpí amyotrofickou laterálnou sklerózou (smrteľné, neurodegeneratívne ochorenie centrálnej nervovej sústavy  – pozn. red.). The Remarkable Life of Ibelin. Vďaka tomu, že bol v hráčskej komunite, bol schopný rukou a očami ovládať figúrky a vytvoril si tam ozajstné priateľstvá. Dokonca si tam našiel frajerku. Keď zomrel, hráči sa stretávali na jeho počesť.

Vrátim sa ale k otázke. Čím viac rôznych kontaktov máme, tým je pravdepodobnejšie, že si vytvoríme nejaký vzťah. Keď sa ideme bicyklovať a praskne koleso, tak spolu opravíme defekt a potľapkáme sa po pleci –  ten fyzický kontakt zvyšuje pocit hĺbky priateľstva.

ALEŠ BEDNAŘÍK

Je psychológ, rečník a spisovateľ. Vyštudoval Univerzitu Komenského v odbore psychológia. Venuje sa psychológii šťastia a hovorí o sebe, že je happytarián – človek, ktorý si vedome robí veci, ktoré zvyšujú šťastie človeka. Vedie tiež workshopy v komunikačných zručnostiach či riešení konfliktov.

Prvú štvorku v živote som dostala z diktátu. Nad vybranými slovami po B som plakala týždeň. Stále si spomínam na ten premočený papier. Nátlakový cvik však nikdy nepomohol. Vždy, keď som z dostala zlú známku (čítaj inú ako jednotku), volala som mame, aby som zmiernila dopad.
Premisa bola jednoduchá – ak jej to poviem teraz, bude mať čas vychladnúť, kým prídem domov. Veľmi som sa bála bitky. A ten strach mi zostal dodnes. Vždy, keď spravím chybu.

Bolo by smiešne si myslieť, že sa to dieťa postupne nenaučí – po chybe nasleduje trest. Napokon, princíp akcie a reakcie Pavlov naučil aj psa. Aj mama toho nášho. (Má rovnaké úzkostné stavy ako ja.)

Keď som sa učila vlastivedu, zvykla ma z nej skúšať. Učila som sa naspamäť niekoľko strán. V momente, keď som spravila chybu, poslala ma do izby. Bolo jedno, že som sa len zakoktala. Nie si si istá? Nevieš to. Ak ma do izby vrátila viac než trikrát, nasledoval krik.

Počas leta som na terapii vypĺňala dotazník YSQ-S3, ktorý popisuje maladaptívne schémy a traumatické zážitky. Najväčšie markery mal u mňa motív trestu. Aby som bola presná, išlo o túto jeho formuláciu – “Som zlý človek a zaslúžim si trest.” A trestám sa dodnes.

Ak na mňa v práci zvýšia hlas, uzavriem sa do seba a nie som schopná rozprávať. Prečo? Čakám na bitku. Keď kričím ja, vyčítam si to. Prečo? Pretože aj mama kričala. Udržujem vzťahy, ktoré mi ubližujú. Prečo? Zaslúžim si trest.

Nedokážem sama sebe povedať nie. Ak mám pocit, že je toho na mňa v práci veľa, pracujem viac. Nerobím polovičaté roboty, lebo sa nechcem vrátiť do izby. V žiadnej izbe nenechávam zatvorené dvere. Zatvorená v izbe som bola väčšinu svojho života.

Moji najbližší mi vravia, že som na pokraji vyhorenia. A ja im to neverím, pretože tak žijem celý život. Neznášam dotyky a objatia. Bola by som schopná prisahať, že mi spôsobujú fyzickú bolesť. Mamin dotyk znamenal modrinu. Prečo by mal byť cudzí dotyk iný?

Žila s nami 15 rokov a ja som si za ten čas stihla vypestovať iracionálny strach zo samej seba. Keď som sa ráno pozrela do zrkadla, nebola tam moja tvár. Bola jej a bola všade. V drobnej mimike, gestách, slovách, ktoré som používala. Neznášala som sa každý deň. Na mamu som sa hnevať nemohla. Ona mala rakovinu a ja som bola to nevychované decko, ktoré posielala na drahé liečenia. S astmou som zápasila až do puberty. Zmizla v momente, keď zmizla aj mama a jej cigaretový dym.

Keď sa k nám po šiestich rokoch vrátila, nedokázala som s ňou byť v jednej miestnosti. A hovorím si, prečo? Mám 22 rokov, preboha! Ale mám nespracované zážitky z detstva a vždy, keď ju vidím, mám nutkanie zatvoriť sa do izby. Po troch mesiacoch od nás znova odišla. S krikom, jedným kufrom a bez psa. Predtým ma ešte stihla udrieť do brucha opačnou rúčkou metly. A mňa premohol pocit celkom iný – familiárny. Ten výraz poznám dôverne. Výraz matky sekundu predtým, než vás udrie.

Dlho som premýšľala, či tento komentár napíšem. Bola som presvedčená, že nenapíšem. Ale potom som vás videla na chodbách, stojacich v čo najvzdialenejšom kúte. Vidím ako sa chcete myknúť vždy, keď sa k vám niekto priblíži. A rozumiem tomu. Chcem, aby ste vedeli, že v tom nie ste sami. Máte tiež právo slobodne dýchať a ten nádych raz príde. V momente, keď zmizne aj cigaretový dym.

Autorka má s respondentkou priateľský vzťah, keďže robí šéfredaktorku časopisu atteliér, ktorý Magdaléna mentoruje.

Pre atteliér si pred pár mesiacmi napísala komentár, v ktorom píšeš, že si si svoje vyhorenie uvedomila neskôr. Citujem: „Až keď som každé ráno čupela nad záchodovou misou a napínalo ma tak, že som cítila bolesti.“ Ako si vedela, že ide práve o vyhorenie? 

Nevedela. Vedela som, že to bude nejaká forma stresu, keď to bolo také neznesiteľné, že som nemohla spávať. Vtedy som už nevládala. K práci som mala odpor. Potom som vyhľadala našu školskú psychologičku, opísala som jej symptómy a ona mi povedala, že to je vyhorenie.

Nemyslela som si, že by sa mi to mohlo stať, lebo som bola ešte mladá. Stáva sa to skôr ľuďom, ktorí dlhšie pracujú v nejakej sfére. Vôbec som si to, ani nie že nechcela priznať, ale skôr som si nemyslela, že by sa mi to mohlo stať. Bola som, a stále som, ešte v počiatku kariérneho života. 

Nestalo by sa mi to, ak by nebola pandémia.

Mnoho študentov môže mať problém rozlíšiť medzi tým, čo je vyhorenie a čo je napríklad klinická depresia, alebo iná diagnóza. Ty si si vyhorením prešla, v čom je podľa teba ako laika základný rozdiel? 

Nechcem to úplne definovať, lebo nie som psychologička. Neviem, aké sú symptómy klinickej depresie. Ja som mala nepretržitý odpor k práci, vôbec ma to nebavilo. S odporom a únavou súviseli aj fyzické príznaky – nespavosť, žalúdočné problémy a podobne. Medzičasom som si myslela, že som lenivá. To som písala aj v komentári. Prišlo mi to divné, lebo som taká nikdy nebola.

Myslím, že depresia má asi horšie stavy, lebo spočiatku som sa necítila byť úplne deprimovaná, nešťastná či smutná. Úzkostné stavy som mala len v súvislosti s prácou. Ale nebolo mi vo všeobecnosti úzko. Mala som aj chvíle, keď som bola v pohode, smiala sa, rozprávala sa s ľuďmi. Neskôr som sa s nimi rozprávať nechcela, unavovalo ma to.

Hovorila si, že si bola mladá, keď sa to stalo. Aby si to vedel čitateľ zaradiť, koľko času uplynulo od tvojho vyhorenia a ako dlho trvalo?

Rozmýšľam. Začalo to niekedy na prelome zimy a jari v roku 2021. Vtedy začali fyzické príznaky a cítila som smútok. Ustálo to, lebo prišli letné prázdniny. Človek si mohol trošku oddýchnuť. V jeseni sa to zhoršilo. Pamätám si, ako som na konci prázdnin plakala kolegovi na pleci, že nemôžem ísť naspäť. Vtedy som sa skontaktovala s pani psychologičkou a ona ma nasmerovala. Trvá to dlho, kým je človek znova na 100 % fit. Možno až nedávno, niekedy v novembri, som si uvedomila, že ma práca začala znova baviť. 

Čo z tvojej práce najviac prispelo k vyhoreniu?

Nestalo by sa mi to, ak by nebola pandémia. To bol jeden prvok. Stalo sa to asi aj preto, lebo som dostala novú funkciu na katedre digitálnych hier a zobrala som to veľmi zodpovedne. Stanovila som si vysoké ciele a chcela som na nich tvrdo makať. Mala som pocit, že ľudia to odo mňa chcú a vyžadujú. A potom aj samotná zodpovednosť. Chcela som, aby tu bolo dobre. A chcela som to prehnane.

Po kritike k môjmu prvému článku som revala.

Počas pandémie bol ešte problém, že človek nemal žiadne iné vyžitie. Hranice medzi prácou a voľným časom sa stierali. Snažila som sa ale na to dávať pozor. Aj keď som vyhorievala, mala som dobrý manažment času. Keď som zaklapla notebook, už som nerobila. Človek to má ale stále v hlave, stále rieši prácu. Zatvorí notebook a nemá kam ísť, lebo je pandémia. Ďalšia vec bola, že som chcela každému vyhovieť. Na všetko som hovorila áno, a potom sa to na mňa kopilo. 

Nadviažem na tú zodpovednosť. Pýtala som sa na okolnosti, za akých sa to stalo, ale zaujímajú ma aj tvoje osobné dôvody. Prečo si chcela podávať úplne najlepší výkon? 

To je dobrá otázka a je na to aj dobrá odpoveď. Pani psychologička mi povedala, že som orientovaná na výkon. Dovtedy som si to vôbec neuvedomovala. Vždy som bola taká, že všade byť, všetko robiť. Nechcem to tu veľmi rozoberať, ale to pochádza aj z rodiny. Netvrdím, že by ma rodičia vychovávali tak, že mám byť úspešná alebo, že by vyžadovali samé jednotky. To bolo u nich na poslednom mieste.

Ale my to aj teraz tak doma máme, že práca je niečo, čo jednoducho treba robiť. Je to niečo, čo ťa možno trošku definuje ako človeka. V mladosti ma ovplyvnilo aj to, že na výške nám hovorili, že musíte na sebe stále makať, robiť, aby ste niečo dosiahli. To sa mi vrylo do hlavy. Učitelia nám nechceli zle, chceli, aby sme sa po škole uplatnili. Pri ľuďoch ako ja to ale zanechalo iný efekt. 

Aké bolo tvoje detstvo?

Dobré, veselé. Vždy nás naši viedli k zodpovednosti. Aj oni boli zodpovední. Išli príkladom, svojim žitím mi ukazovali, že sa dá vypracovať.

Pýtam sa to aj preto, že viaceré štúdie dokazujú prepojenie nespracovaných zážitkov z detstva so syndrómom vyhorenia. Spomeniem napríklad štúdiu uverejnenú v Journal of Professional Nursing realizovanú práve na študentoch. Ukázala, že prepojenie nespracovaných detských zážitkov má väčší vplyv na ženy so syndrómom vyhorenia ako na mužov.

Aj toto sme so psychologičkou riešili. Mňa k vyhoreniu dohnalo to, že sa na mňa nabalilo veľa roboty v krátkom čase. A to preto, lebo neviem ísť do konfliktných situácií. Dosť sa im vyhýbam.

Prečo?

Aj to súvisí s detstvom. Nenaučila som sa riešiť konflikty úplne dobre, tak sa im vyhýbam, ale určite neviním z vyhorenia mojich rodičov. Oni ma vychovali dobre a najlepšie, ako vedeli. To ja som si dávala vkuse toľko roboty. Stále mi napríklad chodia pracovné ponuky nielen v rámci fakulty a jednou z vecí je, že sa ich bojím odmietnuť, lebo aj to je forma konfliktu a že ak odmietnem, už o mňa nikto nezakopne.

Ľudia reagujú na vyhorenie zvláštne. Nerozumejú tomu, je to pre nich abstraktné.

Tiež som si myslela , že pracovné úspechy definujú, že si kvalitný človek. Samozrejme, že som vedela, že dobrého človeka definujú nejaké dobré vlastnosti a tak, ale mala som to v podvedomí. Pridávalo mi to na mojej vlastnej hodnote. Mám nejakú úroveň sebavedomia, ale nie až takú vysokú, aby som tieto situácie zvládla. Takže som si stále chcela dokazovať, že toto viem, toto zvládnem. 

Ako si znášala, keď bol niekto lepší než ty? Napríklad v triede alebo v práci.

Záviselo to od obdobia. Chcela som byť… najlepšia? Nie najlepšia, ale chcela som byť dobrá. Čo sa mi vo veľa veciach aj darilo. Ale napríklad na strednej škole sme mali vysokú konkurenciu. Boli sme dobrý kolektív, a keď sme tam nastúpili, povedali nám, že vás tu je 30 a ďalších 200 by chcelo byť vašom mieste.

Na začiatku sme sa porovnávali, kto má lepšie známky. Časom som si uvedomila, že mi chémia nejde a nikdy nebudem mať jednotku, stačila mi štvorka. Ale človek sa porovnáva, najmä, keď vidí, že sa snaží a nie je taký úspešný ako niekto iný. Bola som vtedy dravejšia. Teraz už riešim len svoju spokojnosť a je mi jedno, kto je aký úspešný. Nestojí to za to.

Som k sebe ale dosť kritická. Keď niečo urobím zle, síce najprv nájdem nejakého vinníka, ale tá fáza trvá veľmi krátko. Potom idem do seba a hľadám, kde som urobila chybu, čo som mohla spraviť lepšie. Dosť to v sebe analyzujem. Na jednej strane je to dobre, lebo človek sa môže poučiť, ale na druhej strane som na seba bola veľmi prísna. Málokedy som sa chválila.

Ak sa mi niečo podarilo, brala som to tak, že dobre, ideme ďalej. Nevenovala som tomu nejaký veľký priestor. Popri tom, ako som bola vyhorená, som aj pravidelne cvičila. A presne pri cvičení som prišla na to, že si hovorím aká som hrozná, pretože neviem spraviť nejaký cvik. Pripadala som si ako úplná lama. Potom za mnou prišla trénerka a pred všetkými ma totálne vychválila, že robím veľký progres. A aj som o tom vôbec nevedela.. 

Nemôže byť dôvod, prečo je tvoj vnútorný kritik taký silný aj ten, že v momente, keď sa staneš svojím najväčším kritikom, tak to, čo povedia iní, ti nemôže až tak ublížiť?

Hej, v minulosti som veľmi ťažko niesla kritiku. Po nej k môjmu prvému článku som revala. Ale bol hrozný a mali pravdu. Je to aj urážka ega. Predtým ma to vedelo rozplakať, ale aj teraz ma to vie rozčúliť. To ale rýchlo prejde a potom si z toho môžem zobrať nejakú časť, ktorú chcem do budúcna zlepšiť. Záleží aj na tom, ako je kritika podaná, lebo väčšinou to ľudia nevedia povedať správne.

Na konci prázdnin som plakala kolegovi na pleci, že nemôžem ísť naspäť do práce.

Povedala si, že si chcela byť dobrá. Kedy by si bola dosť dobrá? 

Pre mňa je motivujúce uznanie od druhých. Čo sa v mojej práci, keď som vyhorela, úplne nestávalo. Chýbala pravidelná spätná väzba. Človek sa potom naháňa, skúša hranice, že kedy ho niekto pochváli. Ale človek by sa mal pochváliť sám, a to sa snažím aj teraz robiť, aj keď je to občas trochu fejkové. 

Sú akademici hnaní k výkonu?

Vo všeobecnosti to neviem povedať.

Sú zamestnanci UCM hnaní k výkonu? 

Sme. Je to veľmi unifikovaný systém, kde každý musí spĺňať rovnaké štandardy. Ale ľudia nie sú rovnakí. Niekto je lepší po pedagogickej stránke, super učí. Niekto je lepší po vedeckej stránke. Individuálne kvality nie sú až tak zohľadnené, ako by mali byť. 

Ako reagovalo vedenie na tvoje vyhorenie? 

Nepovedala som im to.

Ale videli tvoj komentár.

Nepovedala som im to, keď som bola vyhorená. Vedeli to nejakí moji blízki kolegovia, s ktorými sa kamarátim, s nimi som o tom aj často rozprávala. Ľudia na to celkovo reagujú zvláštne. Niektorí ľudia, napríklad tí moji kamaráti, ma podporovali a vypočuli. Keď som to rozprávala iným ľuďom, nechceli ma počúvať. Nerozumeli tomu, prišlo im to abstraktné. Potom som to na ročnom pohovore povedala šéfke (dekanke, pozn. red.).

Magdalénin komentár si môžete aj vypočuť:

Bola som vyhorená, chcela odísť zo zamestnania a aktívne som si hľadala inú prácu. Čiže o tom vedela. Ešte aj predtým, ako som jej to takto povedala, tak som si začala postupne nastavovať hranice a tie som komunikovala aj s vedením, napríklad som im vysvetlila, že nestíham. Myslím si, že teraz rešpektujú keď poviem, že už je toho na mňa veľa a nevládzem.

Prvýkrát mi bolo na zvracanie pred maturitou. Odvtedy sa mi to deje vždy, keď mám veľký stres.

Každý si musí nastaviť hranice sám. Napríklad ja sa mojich ľudí na katedre stále pýtam, či toho majú veľa. Mnohí z nich sú akční, všetko chcú robiť, všade chcú byť a baví ich to. Ale ja im radím, aby si dávali pozor. Nie je to sranda. Vyhorený zamestnanec je nepoužiteľný zamestnanec.

Boli na škole, okrem teba, ešte nejaké prípady vyhorenia?

Áno.

Je UCM pripravená na vyhorenie zamestnancov?

Je super, že máme psychologickú poradňu. Viem, že tam chodili aj iní kolegovia. Naše psychologičky presne vedia, čo obnáša práca pedagóga. Teda, vedia vám lepšie pomôcť.

Ako prebiehala terapia?

Keďže bol vtedy lockdown, mali sme sedenia online. Mne najviac pomohlo to, že mi povedala diagnózu, pretože som človek, ktorý verí odborníkom. Riešili sme konkrétne situácie a aj to ako riešiť konflikty. Robili sme napríklad dychové cvičenia. Keď je človek v strese nevie, čo má robiť, čiže sme to nastavovali. Riešili sme aj príčiny. Nechodila som na terapiu dlhý čas, potom som si to skôr riešila sama.

Robila si počas terapie aj „chyby“? Myslím to tak, že či si sa napríklad automaticky vrátila späť do rutiny a robila tie veci znova. 

Nevrátila som sa k tomu, lebo som sa nechcela vrátiť späť do toho celého.

Pýtam sa možno aj preto, že aj samotná terapia môže byť teoreticky vnímaná ako výkon. Napríklad keď v nej nemáš taký progres, aký si čakala.

Nie, neprišlo mi to tak, že teraz idem na sebe makať. Psychologička vytvorila príjemné prostredie, rozprávali sme sa a ja som sa to potom snažila aplikovať aj v živote.

Ako si riešila fyzické prejavy vyhorenia? Spomínala si zvracanie.

Na zvracanie mi bolo vždy, ale nikdy tak, že by som reálne zvracala. Napínalo ma, a to dosť bolí. Prvýkrát sa mi to stalo pred maturitou. A odvtedy, keď mám veľký stres, tak sa mi to deje. Ale čo s tým? Asi nič. Musí zmiznúť stresový faktor. Čo sa týka spania, nie som úplne človek, ktorý vie pravidelne užívať tabletky. Zabudla by som na ne hneď po ceste z postele. Takže som sa s tým len naučila žiť. Ale napríklad spánok sa nedá dokopy hneď, aj keď zmizne stresový faktor. Trvá to nejaký čas.

Robila si aj meditačné cvičenia alebo autogénny tréning (relaxačná technika, najčastejšie využívaná pred spánkom na uvoľnenie úzkosti, pozn. red.)?

Autogénny tréning sme robili. Vysvetľovala mi, čo robiť, keď nemôžem zaspať.

To, že nevieš ľuďom povedať nie, si už vravela. Spýtam sa teda inak. Ako vnímaš svoje hranice a kedy si povieš nie, toto už nejdem robiť?

To je dobrá a ťažká otázka. Závisí to vždy od nejakej konkrétnej situácie. A keďže ja som človek veľmi impulzívny, tak sa snažím povedať, keď niekto niečo odo mňa chce, že potrebujem čas na rozmyslenie. Hranice mám nastavené tak, že viem, že mám toho veľa a viac aktivity nezvládnem. Áno poviem, ak ide o niečo zaujímavé, čo by ma aj bavilo.

Rovnaké to je aj v medziľudských vzťahoch. Niekedy som unavená a nechce sa mi niekde ísť. Odoberá mi to energiu, počúvať niekoho a niečo riešiť. Tak im poviem, že nie, dnes s tebou nejdem, pretože potrebujem byť sama. 

Čiže môžeme to definovať tak, že ten správny čas, kedy povedať nie, je moment, keď to začne ubližovať tebe?

Presne. Hľadala som hranicu, kedy je to ešte v pohode a kedy je to skôr sebeckosť. Ale na prvé miesto musíte postaviť seba. To je priorita.

Psychology Today uvádza ako jeden z faktorov vyhorenia aj akési znecitlivenie či apatiu.

Áno, nič ma vtedy nebavilo. Chcela som iba…nič. Nerobiť nič a ležať. 

Snažila som sa oddialiť spánok. Vedela som, že sa zobudím do odporu.

Prestalo ti na veciach záležať? 

Nie, záležalo mi na nich, ale nemala som energiu ich riešiť. Bola som z toho v šoku, lebo som spoločenský človek a zrazu som sa nechcela s nikým stretávať. Pamätám si, že doktorka Jurišová ma zobrala do divadla a mne bolo do plaču. Chcela som byť sama, nemala som na to energiu.

V čom by to bolo lepšie, ak by si bola sama? 

Nemusela by som vydávať energiu. Bola som vyčerpaná. 

Vnímali ťa ľudia v tom čase ako necitlivú? Možno práve kvôli tej apatii.

Nie, to nie, mám dosť vysokú empatickosť. Akurát som sa vedela ľahko rozčúliť.

Čo by si v tom čase potrebovala počuť, aby sa to vyhorenie nestalo? 

Že práca, alebo iné veci, ktoré má k tomu doviedli, nie sú také dôležité, ako si myslím. Je super, ak vás to baví, ale neoplatí sa kvôli tomu trápiť alebo ochorieť.

Čo by sa malo na tvojej práci zmeniť, aby ti bolo lepšie? 

Celý systém by sa mal zmeniť. Študenti nevedia, čo robí pedagóg na vysokej škole. Bežný človek to ani nemá odkiaľ vedieť. Myslia si, že učíme, a to je celé. Ale máme kopu iných povinností. Od organizátora, cez manažéra. Učíš, robíš vedu, píšeš projekty, upratuješ suterén (smiech). Ideálne by bolo robiť to, čo ťa baví, na čo máš talent a rozvíjať to. Pre mňa by bolo super, kebyže iba vediem katedru a učím. 

Odborná literatúra uvádza niekoľko fáz vyhorenia. Nadšenie, stagnácia, frustrácia, apatia a napokon vyhasnutie. Ako vyzerali tieto fázy u teba?

Čiže prvé je nadšenie. To bolo, keď som začala viesť katedru a chcela zmeniť svet. Stagnácia sa napríklad prejavovala tak, že som mala písať nejaký projekt, ale nešlo to. Projekt som zrušila a napísala medzinárodným partnerom prepáčte, ale… nepôjde to. V tejto fáze robíš iba nutné minimum, aby to nejak vyšlo a zvyšok už nedávaš. Niečo ako frustráciu som mala. Keď sa ti niečo stane, tak väčšinou hľadáš vinníka niekde inde. Ja som ho hľadala v mojich kolegoch.

Ale nebola som frustrovaná z práce, skôr ma nebavila. Apatia súvisí s frustráciou. Ráno mi bolo zle. Vedela som, že je ďalší deň a ja si musím zase si sadnúť a pracovať. Ono to začínalo v podstate už večer. Vtedy som si pustila seriál a snažila som sa oddialiť spánok, pretože som vedela, že sa zobudím do odporu.

Kedy si začala prvýkrát cítiť, že ti je lepšie?

Bolo to asi rok po tom, ako som mala prvé príznaky. V lete 2022. Začala som sa viac venovať sebe a vyhľadávala aktivity, ktoré mi robili radosť. Ale ako som povedala, až teraz na jeseň 2023 môžem povedať, že som zdravá.

MGR. MAGDALÉNA ŠVECOVÁ, PHD.

V minulosti pôsobila v časopise atteliér ako redaktorka neskôr ako šéfredaktorka. Aktuálne v ňom pracuje ako mentorka. Pôsobila tiež v redakcii denníka Nový Čas ako regionálna redaktorka. Písala aj pre komunitný magazín Nádvorie Magazín. Na univerzite zastáva funkciu vedúcej katedry digitálnych hier.

19:15 Kandidáti minuli svoj čas, diskusia je u konca. Zakončil ju moderátor Lenč. Prezidentskí kandidáti si navzájom podali ruky.

19:13 Prvé kroky Mariana Kotlebu ako prezidenta by boli, že by sa šiel pokloniť Pamätníku černovských martýrov a odstránil by vlajky Európskej únie z Prezidentského paláca .

19:04 Marian Kotleba uviedol, že prezidentská kandidatúra by sa mala brať vážne. Reagoval tým na Matoviča, ktorý si myslí, že dosiahne percentá polotučného alebo plnotučného mlieka. Očakáva, že získa medzi 1,5 a 3,1 percentami hlasov.

18:53 „Ja by som rozmýšľal odvážnejšie, že by som neodpísal vôbec. Rozumnému človeku ale vedela vysvetliť, prečo to podpísala,“ povedal Matovič o rozhodnutí prezidentky Čaputovej podpísať novelu Trestného zákona.

18:42 Od študentov prišla otázka zameraná na prvé zahraničné cesty. Patrik Dubovský by ako jediný išiel najprv na Ukrajinu. Kotleba vymenoval po poradí tieto krajiny: Česko, Maďarsko, Rusko. Rovnako odpovedal aj Milan Náhlik.

18:35 Podľa Mariana Kotlebu je potrebné, aby Slovensko vystúpilo z Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.

18:31 Patrik Dubovský by chcel ako prezident apelovať, aby došlo k duchovnej reformácie Európskej únie. Podľa neho by sa mala vrátiť k svojim kresťanským koreňom. Zároveň chce klásť dôraz na to, aby sa viac pomáhalo chudobným.

18:29 Ján Kubiš tvrdí, že Slovensko patrí do štruktúr Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Ekonomickú spoluprácu so štátmi BRICS však nepopiera.

18:25 Milan Náhlik označil Európsku úniu za „potápajúcu loď“. Budúcnosť Slovenska vidí medzi krajinami zoskupenia BRICS. Ide o organizáciu, v ktorej sa nachádza Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika.

18:18 Reagovať sa rozhodol aj Patrik Dubovský. „Som trikrát zaočkovaný, dal som zaočkovať celú rodinu,“ dodal po tom, čo povedal, že na covid zomrel jeho priateľ. Od študentov získal potlesk.

18:17 Marian Kotleba sa na poznámku Igora Matoviča rozhodol reagovať. Opäť spochybnil kroky Matovičovej vlády pri riešení pandemickej situácie.

18:14 Igor Matovič slovne zaútočil na Mariana Kotlebu. „Znak, že niekto zošaliel môže byť aj to, keď si niekto nahrá video, v ktorom hovorí, že mieša Brómhexín s vodkou,“ povedal.

18:10 Ján Kubiš kritizuje komunikáciu súčasnej prezidentky. Nepáči sa mu, že prezidentka Čaputová sa nevyjadrila k nominácií šéfa Slovenskej informačnej služby. Nominovaný je Pavol Gašpar, syn bývalého prezidenta polície Tibora Gašpara.

18:05 Podľa lídra Aliancie Krisztiána Forróa by prezident mal mať možnosť predkladať návrhy zmien zákonov do parlamentu.

18:02 Marián Kotleba počas debaty opäť spochybnil pandemické opatrenia. Prezident mal podľa neho vtedy zasiahnuť a povedať, „že nemôžu brať národu jeho práva“.

18:00 „Niektoré kompetencie by som prezidentovi ubral, napríklad udeľovanie amnestií. Nie je dobré, aby bol prezident korektor a rozhodoval, komu milosť dá a komu nie,“ tvrdí Igor Matovič.

17:50 Igor Matovič rozosmial študentov.  „Ak by bol prezidentom pán Kubiš, mali by sme prezidenta s krásnym zvonivým hlasom. Ak by pán Forró bol prezidentom, to by bol iný fór. Mali by sme prezidenta maďarskej národnosti, ktorý by hovoril krajšou slovenčinou ako predseda Slovenskej národnej strany,“ povedal.

17:45 Podľa Jána Kubiša je problém v ekonomike. Uviedol to na príklade, keď bol on mladý a získal jednoducho hypotéku. Dnešní mladí dospelí podľa neho túto možnosť nemajú.

17:41 Patrik Dubovský hovoril o odlive mladých do zahraničia, Krisztián Forró vidí problém v rozdieloch medzi regiónmi . Aj Marian Kotleba vidí problém v odchode mladých do zahraničia.

17:39 Študenti sa môžu pýtať otázky prostredníctvom služby Slido. Kandidáti boli vyzvaní, aby povedali jeden problém, o ktorom si myslia, že trápi mladé generácie.

17:30 Milan Náhlik tvrdí, že Slovensko sa musí vydať vlastnou cestou. Hovorí, že mu nezáleží na tom, čo si o ňom bude myslieť Európska únia, Spojené štáty americké alebo Rusko. Moderátor poznamenal, že podľa najnovšieho prieskumu by v prvom kole získal viac percent ako Andrej Danko.

17:23 Igor Matovič opäť potvrdil dôvod jeho kandidatúry. „Do prezidentskej kampane som si prišiel zakampaňovať a možno trošku zatrollovať,” povedal.

17:20 Prvá otázka bola smerovaná na Mariana Kotlebu. Ten tvrdí, že do boja o post hlavy štátu sa rozhodol ísť, pretože nechce, aby jeho 7-ročný syn musel utiecť z domova kvôli vojne na Ukrajine.

17:14 Moderátor Lenč predstavil prítomných kandidátov. Štefan Harabin nakoniec neprišiel.

17:12 Moderátor Jozef Lenč vysvetľuje ako bude diskusia prebiehať. Každý z diskutujúcich má k dispozícii 12 minút, ktoré môžu voľne využiť naprieč štyrmi blokmi diskusie.

16:50 Sála sa pomaly plní študentmi. Na mieste už je Marian Kotleba, Ján Kubiš a Krisztián Forró. Na ostatných kandidátov organizátori čakajú.

V predvolebnom období si bol jednou z tvárí kampane Nestrať svoj hlas. Ako s odstupom času hodnotíš túto akciu?

Robili sme dve kampane. Nestrať svoj hlas sme robili v spolupráci so štyrmi ďalšími organizáciami a jej súčasťou bol aj volebný vlak. Práve ten hodnotíme ako veľmi úspešný, a to aj napriek tomu, že deň predtým bol v Českej republike sviatok a mnohým študentom v piatok zrušili školu.

Podarilo sa nám zobrať tých, ktorí váhali do poslednej chvíle. Čo sa týka našej kampane, tú sme zamerali predovšetkým na sociálne siete a prednášky na školách, kde sme oslovili státisíce ľudí platenou kampaňou. Dokopy sme zorganizovali zhruba štyri desiatky prednášok.

Čo bolo najväčšou výzvou celej kampane?

Keď v našej skupine zaznel nápad s vlakmi, najprv sme to zobrali trochu ironicky. O pár sekúnd neskôr sme si povedali, že prečo nie. Spravili sme to a nakoniec to vyšlo. Pokiaľ ide o vlak, najnáročnejšie to bolo logisticky vymyslieť. Veľká vďaka patrí mojim kolegom, či už z našej, alebo z partnerských organizácií. Bez nich by sa to zorganizovať nikdy nepodarilo. Podstatnú úlohu pri organizácii hrali taktiež dobrovoľníci, ktorí sa podieľali na kontrole lístkov.

Plánujete akciu opakovať napríklad pri prezidentských voľbách?

Prehodnocujeme všetky možnosti v súvislosti s prezidentskými voľbami, ale nakoľko budú až budúci rok, zatiaľ by som nepredbiehal. Počkal by som na predvolebné obdobie.

Existuje podľa teba oprávnená obava, že mladí ľudia na budúce prezidentské voľby rezignujú?

To si netrúfam povedať a viem si predstaviť dva scenáre. Ten jeden by bol, že budú sklamaní a rezignujú. Ten druhý by bol, že keď ľudia uvidia, čo robia niektoré strany v súčasnej vládnej koalícii, prípadne niektorí konkrétni politici, tak naopak, budú motivovaní zúčastniť sa volieb. Záleží to od uhla pohľadu. Výsledok môže byť rôzny.

Z exit pollu TV Markíza vyplýva, že 18 % mladých ľudí sa priklonilo k strane Smer-SD. Avšak, na rozdiel od PS tvoria jeho voličskú základňu prevažne ľudia v produktívnom a postproduktívnom veku. Čím Smer-SD zaujal mladých?

Mnohé kauzy spojené s vládou Smeru v rokoch 2016 až 2020, ako aj tie predtým, sa odohrávali v období, ktoré dnes mnohí prvovoliči prirodzene v tom čase ešte nemohli vnímať. Toto je podľa mňa jedným z najzásadnejších dôvodov.

Z pohľadu dát sa životná úroveň dlhodobo zlepšuje.

Zároveň, predovšetkým, Robert Fico patrí k skúseným politickým stratégom, ktorý vie, ako zaujať masy. Spoločne si myslím, že aj tieto dve veci sa pričinili o výsledok, ktorý Smer-SD dosiahol aj medzi mladými. 

Niektorí mladí voliči môžu byť z výsledku volieb frustrovaní. Ako by si povzbudil túto stranu?

Bez ohľadu na to, ako by voľby dopadli, v oboch scenároch by sa stalo, že polovica republiky by mala radosť z výsledku a druhá by bola sklamaná. To, čo vnímam medzi mnohými mladými ľuďmi je, že dnes, bohužiaľ, patria k sklamanej časti. Je mi to nesmierne ľúto. Musíme sa ale zamerať na viacero vecí.

Nerozhoduje sa len o tom, ako bude naša krajina vyzerať raz za štyri roky v priebehu volieb. Môžeme na to vplývať aj počas volebného obdobia, kedy máme možnosť vyjadriť svoju nespokojnosť. To aj v prípade, keď vidíme, že sa nedejú veci úplne s kostolným poriadkom.  Budúci rok nás čakajú ďalšie dvoje voľby.

Prezidentské a eurovoľby, v ktorých stále môžeme ukázať, aký je – chcel som povedať smer (smiech). Aká je cesta, ktorou by sme chceli posunúť túto krajinu.

Povolebná nálada je medzi mladými pomerne pesimistická. Opýtam sa preto inak. Priniesli voľby aj nejaké pozitívum?

Pravdaže. Mali sme jednu z najväčších volebných účastí od pádu mečiarizmu a zároveň po siedmich rokoch sa prvýkrát stalo, že fašistické strany nezaznamenali vo voľbách žiadny úspech. 

V poslednej dobe ľudia zvyknú byť pomerne negatívne nastavení a často sa skloňuje slovné spojenie „ kedysi sa to nedialo“. Vnímaš tento negativizmus aj ty?

Toto nastavenie je podľa mňa spôsobené viacerými dôvodmi. Ako ľudské bytosti máme prirodzenú tendenciu venovať viac pozornosti negatívnym správam než tým pozitívnym. To je najzákladnejšia a najprirodzenejšia ľudská vlastnosť, umocnená algoritmami sociálnych sietí.

Výrazne viac interagujeme s negatívnymi správami, resp. so správami s ktorými nesúhlasíme, preto ich aj viac vidíme vo svojom „feede“.Tento negativizmus je následne spojený spomienkovým optimizmom. Prejavuje sa tak, že na udalosti, ktoré sa stali v minulosti, spomíname oveľa pozitívnejšie, než aké v skutočnosti boli.

Prečo je tomu tak?

Toto si môže vyskúšať každý z nás. Stačí, aby sme sa zamysleli nad tým, aké to bolo, keď sme chodili do škôlky. Spomenuli by sme si hneď na to, že svet bol krajší. Mali sme menej starostí, tráva bola zelenšia a ľudia sa viac usmievali. A keď sa nad tým zamyslíme hlbšie, tak si vlastne uvedomíme, že sme možno nechceli spávať. Možno sme nechceli zostať bez rodičov a chceli sme nejakú hračku, ktorú sme nemohli mať, a tak ďalej. Skrátka, mali sme problémy, ktoré boli primerané nášmu veku.

To, čo chce každý jeden z nás je, aby sa táto krajina niekam posunula.

Keď bude naša generácia vo veku tak 60-70 rokov, budeme pravdepodobne spomínať ako sa nám v tomto období žilo lepšie. Podstatou však je, že z pohľadu dát sa životná úroveň dlhodobo zlepšuje. Zvyšuje sa priemerný vek dožitia, lepšia je aj kúpna sila obyvateľstva, či dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Takto by sme mohli pokračovať. Svet je z roka na rok lepším. To, že my ho vnímame negatívne, je spôsobené našim skresleným vnímaním reality, čo je však úplne prirodzené.

Myslíš si, aj vzhľadom na to, že si predseda OZ Mladí, časť rétoriky týchto neúspešných strán môže prevziať niektorá z vládnych strán?

Zmenu rétoriky sme mohli sledovať už v predvolebnom období. Napríklad, Robert Fico sa významným spôsobom v predvolebnej kampani prikláňal na stranu extrémistov. Dokonca sa predpokladalo, že ak by sa dostali do parlamentu, tak spolu môžu vytvoriť vládnu koalíciu.

Na konci dňa sme ale vo výsledku volieb videli, že veľká časť ich hlasov, ktoré potom stratili, a kvôli ktorým sa nedostali do parlamentu, pravdepodobne prešla práve k Smeru. Otázkou ostáva, že do akej miery to bude pokračovať a či si voliči na strane politického spektra uvedomia a pripomenú, že budúce smerovanie krajiny nemusí zlepšiť ich životnú úroveň.

Už teraz si môžeme vnímať ich komunikáciu s médiami. Myslíš si, že sa to bude ešte stupňovať?

To je dobrá otázka. Vo všeobecnosti platí, že predikovať budúcnosť je extrémne náročné. Čokoľvek by som si teraz tipol, šanca, že sa trafím, je zhruba okolo 50 %. Keď sa na to pozrieme bližšie, vidíme dve cesty. Tou jednou je, že niektorí politici budú médiá bojkotovať. Média im objektívne kladú otázky, ktoré oni evidentne nechcú zodpovedať, a tým pádom stratia priestor, v ktorom oslovujú stovky tisíce voličov.

Otázkou je, do akej miery si tento priestor dokážu vynahradiť. Napríklad, na sociálnych sieťach, kde sú mnohí politici pomerne silní. Ak si výpadok v štandardných médiách dokážu nahradiť svojimi kanálmi, tak by som predpokladal, že sa budú aj naďalej držať bojkotu. Ak nie, predpokladám, že otočia.

Z viacerých politických radov zaznievali pripomienky, či by ľudia žijúci alebo študujúci v zahraničí mali rozhodovať o tom, ako vyzerá krajina, v ktorej nežijú. Sú podľa teba pripomienky relevantné?

To, čo chce každý jeden z nás je, aby sa táto krajina niekam posunula. Veľká časť Slovákov odchádza žiť, študovať a pracovať do zahraničia, a to predovšetkým do krajín na západ od nás. Životná úroveň je v nich objektívne vyššia než na Slovensku. A ak chceme, aby sa Slovensko v ekonomických či rôznych sociálnych aspektoch približovalo ku krajinám, do ktorých odchádzame, je strašne dôležité, aby sme vypočuli tých, ktorí v nich žijú.

Osobne vnímam, že táto krajina má naozaj veľký potenciál, ktorý tvoríme my sami.

Je to snáď najlepší spôsob, akým môžeme ich skúsenosti nejakým spôsobom aplikovať na Slovensku a priučiť sa fungovaniu druhých krajín. Nemali by sme sa na nich pozerať ako na ľudí, ktorí nás zradili a odišli žiť preč. Naopak, mali by sme sa na nich pozerať ako na ľudí, ktorí majú užitočné skúsenosti z cudziny a môžeme z nich čerpať.

Skúste sa nad tým zamyslieť tak, či by sme nechceli mať také školstvo, aké majú v severských krajinách alebo podnikateľské prostredie, aké majú vo Švajčiarsku. Toto sú veci, ktoré práve Slováci žijúci v zahraničí vedia najlepšie. Ak sa chceme posunúť ku krajinám na západ, toto by mala byť jedna z prvých vecí, na ktorej by nám malo záležať.

Môžeme povedať, že práve oni majú pozitívny vplyv na samotné hlasovanie?

Som presvedčený, že akákoľvek účasť vo voľbách od ľudí, ktorým záleží na budúcnosti našej krajiny, je prospešnou. Predovšetkým to platí pre tých, ktorí skúsenosti zbierajú na miestach, kde k nim nemáme prístup. Keďže tam nežijeme a nevieme, ako to tam funguje.

Z tvojho Instagramu (bio – Lund School of Economics and Management) som pochopila, že v štúdiu plánuješ pokračovať vo Švédsku. Nechcel si tu zostať?

Moje bakalárske štúdium v Brne som ukončil v lete a vrátil som sa späť na Slovensko. Aby som bol presnejší, ja som ani nikdy neodišiel. Okrem pár dní v týždni, kedy som bol na internáte. Teraz som na Slovensku opäť a opäť sa snažím robiť aktivity, ktoré robím.

Ale áno, budúci rok plánujem ísť študovať na nejaký čas do zahraničia. Po skončení sa chcem zas vrátiť domov. To je podľa mňa to najprínosnejšie, čo sa tejto krajine môže stať. Ak mladí ľudia odídu študovať do zahraničia na čo najlepšie školy, ktoré im dajú čo najviac skúseností a vedomostí, a potom sa rozhodnú vrátiť sem uplatňovať všetky ich znalosti.

Prečo by mali mladí ľudia zostať na Slovensku?

Máme jednu z najbezpečnejších krajín na svete. Keď sa niečo stane, rozprávame o tom dva týždne. Spomeniem jeden príklad. Môj kamoš sa na Slovensko presťahoval zo Spojených štátov. Pre porovnanie, keď sa stane nejaké nešťastie v krajine, z ktorej pochádza on, dostane sa to síce do správ, ale všetci sa tvária, akoby sa nič nestalo. To je u nás nemysliteľné.

Sme v eurozóne, súčasťou Európskej únie a našu bezpečnosť garantujú všetky krajiny Severoatlantickej aliancie. Osobne vnímam, že táto krajina má veľký potenciál, ktorý tvoríme my sami. 

Nikto iný než my nie je zodpovedný za to, kam sa spoločne budeme uberať.

Slovensko mám naozaj rád. Som rád, že som sa narodil tam, kde som sa narodil. Úprimne si nemyslím, že je to tu až také zlé, ako to vnímame. A to sú pre mňa najdôležitejšie veci. Sú to pre mňa dôvody, ktoré by som zároveň posunul druhým, prečo si myslím, že je dobré tu zostať.

Prečo si sa rozhodol venovať aktivizmu?

Myslím, že azda každý z nás by chcel, aby sa Slovensko posúvalo vpred. Problém je, že jediný spôsob, akým toto môžeme dosiahnuť je, keď my, ako občania, sa budeme aktívne podieľať na tom, ako to v tejto krajine vyzerá. Totiž, nikto iný než my nie je zodpovedný za to, kam sa spoločne budeme uberať. A práve z tohto dôvodu som presvedčený, že je dôležité, aby sa čo najviac jednotlivcov snažilo v tomto smere priložiť ruku k dielu. 

Čo by vám ako občianskemu združeniu, mimo financií, pomohlo?

Vnímam ako naozaj veľkú ochotu a podporu Slovákov pomáhať nielen finančne, ale v rámci svojich možností aj osobnou výpomocou. A to nerozprávam len o jednotlivcoch, ale taktiež aj o firmách, ktoré mnohým neziskovým organizáciám poskytujú svoje služby bezplatne, prípadne s veľkou zľavou. Aj toto má pre nás obrovskú hodnotu.

Robert Fico hovorí o novom zákone pre mimovládne organizácie financované zo zahraničia, ktorý by im pripísal štatút zahraničného agenta. Hypoteticky si predstavme, že sa uvedie do praxe. Ako by mohol ovplyvniť Tretí sektor?

Všetko závisí od samotnej formulácie zákona. Čo sa nášho združenia týka, tak každý mesiac nám chodia desiatky príspevkov od Slovákov dlhodobo žijúcich v zahraničí a podporujú nás taktiež niektorí Česi, ktorým záleží na Slovensku. Čo sa peňazí od Soroša týka, tie nám nechodia.

MAREK MACH

Marek je 22-ročný slovenský aktivista a podnikateľ, ktorý sa výrazne angažuje v rôznych iniciatívach a projektoch na Slovensku. Je spoluautorom najväčšej sociálnej siete pre LGBT+ komunitu na Slovensku – Dúhy.sk. Okrem toho je známy svojím úspešným zapojením sa do rôznych občianskych aktivít. Založil občianske združenie Mladí, o.z., pod ktoré patria Mladí proti fašizmu a Mladí za klímu. Tie šíria osvetu a učia mladých. Jeho angažovanosť mu priniesla nomináciu do rebríčka časopisu Forbes 30 pod 30. V roku 2018 a 2019 sa stal držiteľom Novinárskej ceny.

Mira Žbirku a pieseň Biely kvet určite poznáte. Pôvodne mala skladba niesť názov Čierny kvet, ktorý predstavitelia štátnej kontroly prepísali kvôli jeho možnému pesimistickému vnímaniu. Socialistickému režimu v piesňach nevyhovovala ani náboženská symbolika. Rovnako bol v Mekyho Atlantíde pôvodný verš „Ženie na brehy kríže vĺn“ zmenený na „stĺpy vĺn“.

Takéto zásahy do autorských diel neboli príjemné asi žiadnemu autorovi, no len pár z nich sa režimu skutočne postavilo. Privilégium umelcov cestovať do zahraničia na koncerty alebo dovolenky využili niektorí na emigráciu. Socializmus vlastizradu neodpúšťal a takýchto tvorcov sa pokúsil doslova vymazať.

Waldemar Matuška, slávny takmer ako Gott

Waldemar Matuška bol vo svojej dobe populárnym spevákom a hercom. Svojou profesiou žil, čo sa odrazilo aj na jeho obľúbenosti a množstve fanúšikov a fanúšičiek v bývalom Československu. V priestoroch pražského divadla Semafor nielen hrával, ale dokonca aj prespával.

Jeho kolegovia spomínajú na to, ako ho ľudia na ulici spoznávali a pozývali. Nikto nechcel, aby platil, no aj napriek tomu si zachoval tvár skromného človeka, ktorý sa nikdy nevnucoval. Básnik Jan Schneider si pamätá aj na úsmevný prípad, kedy fanúšičky vtrhli do Waldemarovej šatne pred vystúpením a odstrihli mu kravatu.

Časom si vytvoril povesť rebela, i keď to pravdepodobne nebolo jeho zámerom. Zodpovedal tomu aj jeho výzor s netradičným účesom a výraznou bradou, ktoré v tej dobe nespĺňali spoločenské konvencie. Ľudia ho síce milovali, no štátny aparát už taký nadšený nebol. Keď sa to navyše spojilo s tým, že Matuška niekde niečo skritizoval, prišli aj varovania a tresty.

Túžba po slobode

Bol zaslúžilým umelcom, no nebol ochotný dlho tolerovať rôzne vymyslené zákazy a obmedzenia. František Hacker, s ktorým Matuška hral v kapele Kamarádi táborových ohňů (KTO), v dokumente Příběhy slavných spomína ako museli vynechať pesničku Už koníček pádí na podujatí v Pardubiciach. V nej sa okrem iného spieva „a ceny jsou stálý…“, čo bol problém, nakoľko sa v tom období práve zdražovalo.

Manželka Oľga Matušková spomína, že ho trikrát vypočúvali kvôli tomu, čo povedal na predstavení. V roku 1986 toho mal Waldemar Matuška už zrejme dosť, a tak sa rozhodol zostať na Floride, kde boli s manželkou a synom na dovolenke. Doma v Československu mal skoro všetko – peniaze, slávu. Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Socialistické zriadenie potrebovalo umelcov, ktorých tvorba aj život boli v súlade s ich ideológiou. Takí mali výhody, napríklad vo forme možnosti cestovať a vystupovať na západe. Aby ich však pustili koncertovať aj do USA, potrebovali absolvovať aj podujatia v Sovietskom zväze.

Aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne.

V Československu bolo viacero tvorcov, ktorým cenzúra nevyhovovala. Snažili sa často vyhýbať príliš politickým témam, ktoré by mohli pre nich predstavovať problém. Matuška sa vydal ťažšou cestou. Bez znalosti jazyka sa rozhodol požiadať o politický azyl v USA, len aby mohol svojho syna vychovávať v slobodnej krajine. V Spojených štátoch hneď nahral album a jazdil na turné. Po 20-tich koncertoch si s Oľgou kúpili dom.

Odňatie titulu zaslúžilý umelec

V Československu sa už jeho meno po emigrácii nespájalo s ničím pozitívnym. V novinách sa začali objavovať krátke správy o tom, ako sa Waldemar Matuška „rozišiel s vlasťou a spreneveril sa poslaniu umelca.“ Režim ho chcel vymazať. Symbolicky mu bol odňatý titul zaslúžilého umelca. Z výkladov zmizli jeho platne, z rádií jeho piesne a z titulkov jeho meno. V seriáli Chalupári dokonca odstránili jeho hlas z úvodnej skladby.

Matuškovi to bolo ľúto, no neprekvapilo ho to. Vedel, kto v krajine vládne, a prečo z nej odišiel.  „Je predsa strašné žiť v krajine, kde sa vládcovia boja aj pesničky,“ po rokoch manželka cituje pre portál blesk.cz Waldemara Matušku.

Karel Kryl ako národný bard

Keď v roku 1968 vtrhli vojská varšavskej zmluvy do Československa, rozhlas vyzýval všetkých občanov republiky „aby zachovali pokoj a nekládli postupujúcim vojskám odpor.“ Ešte v tú noc len 24-ročný Karel Kryl napísal pieseň, kvôli ktorej musel neskôr opustiť krajinu. Skladba je aj o polstoročie neskôr v súvislosti s vojnou na Ukrajine stále aktuálna.

Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Už v mladosti si jeho rodina zažila krivdu a nespravodlivosť. Nastupujúci socializmus v roku 1950 im znárodnil rodinnú tlačiareň, ktorú im rozbili a odviezli do šrotu. Hudobný príbeh básnika odštartoval v 60. rokoch minulého storočia. Písal texty, ktoré boli najmä politické a kritické voči režimu v Československu.

Jeho hudba sa do rozhlasu dostávala postupne od roku 1966, avšak skutočný úspech mala až pieseň Bratříčku zavírej vrátka. Tú Kryl zložil spontánne v noci ako reakciu na inváziu vojsk.

Aktuálne aj dnes

Pieseň Bratříčku zavírej vrátka bola natoľko úspešná v spoločnosti, že ju museli zakázať. Kritizovala totiž vpád vojska, ktorým začala normalizácia. Toto násilné potlačenie reforemného hnutia, známeho ako Pražská jar, obnovilo cenzúry a ukončilo jeho snahy o postupnú demokratizáciu a uvoľnenie režimu.

So zákazom tejto piesne prišlo aj zrušenie rádiovej hitparády Houpačka, ktorú uvádzal Jiří Černý so svojou ženou Miroslavou. Previnili sa tým, že aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne. Okrem tejto skladby si dovolili púšťať ďalší protestsong s názvom Běž domů, Ivane od Jaromíra Vomáčky.

Tanky ťahané traktorom, ktoré Kryl v klipe kreslí na tabuľu, metaforicky zobrazujú časti textu, kde spieva o „hranatých železných maringotkách“. Maringotky boli v tom období často obytné prívesy, ktoré väčšinou ťahali práve traktory. Obrázok na tabuli dnes môže evokovať situáciu zo začiatku vojny na Ukrajine, kedy ukrajinský farmári za pomoci traktorov odťahovali ruské tanky.

Život v exile

V roku 1969 sa rozhodol požiadať o politický azyl v Západnom Nemecku, kam odišiel na hudobný festival. Aj v exile písal a vystupoval. Vzťah k jeho rodnej krajine bol silný, a preto ho trápilo, že nemôže spievať doma. V Mníchove pracoval v rádiu Slobodná Európa, ktoré vysielalo správy zo sveta aj do krajín, kde boli slobodné médiá zakázané.

V tomto období obiehali Československo rôzne správy o tom, že je spevák po smrti. On však vždy našiel spôsob ako napísať blízkym, že stále žije aj napriek všetkým krivým svedectvám. V exile však nebol šťastný. Stále sa cítil ako Čech a aj po odchode pokračoval v skladaní kritických diel.

Smutný návrat

Naspäť do Československa sa vrátil až po 20 rokoch v období Nežnej revolúcie. Neprišiel však oslavovať blížiaci sa pád totalitného režimu, ktorý už bol v tom čase rozbehnutý. Koncom novembra 1989 Karel Kryl prišiel domov na pohreb svojej matky. Po návrate stále skladal piesne, ktoré oslavovali slobodu, ale aj kritizovali aktuálne dianie v krajine.

Jeho kamaráti a známi spomínajú v dokumente Občan Karel Kryl, že básnik s gitarou bol rovnaký aj po prevrate – stále rovnako radikálny. Sloboda a demokracia mu síce radosť robili, no nebol stotožnený s tým, kam sa Československo po revolúcii vyvíjalo.

Po roku 1990 naspieval niekoľko kritických piesní ako reakciu na aktuálne dianie v krajine. Bol jeden z mála, ktorý sa otvorene a nahlas kriticky vyjadroval o rozdelení republík. V roku 1994 náhle zomrel na infarkt. Skladby Karela Kryla aj v dnešnej dobe dokazujú talent a zmysel pre spoločenské cítenie, aké mal pri skladaní textov a piesní.

Zažili ste situáciu, keď ste deň pred cestou nakúpili všetko najdôležitejšie? Keď ste si zabudli urobiť spoločné fotky s vašimi najbližšími a počas presunu dookola opakujete základné frázy v cudzom jazyku, len aby ste sa nedostali do problémov v inej krajine? Ja áno. Ak ste pochopili, o čom hovorím, potom presne viete, aké to je nechať TAM minulý život a začať TU budovať nový.

V sedemnástich rokoch som sa rozhodla presťahovať na Slovensko. Moje detstvo sa skončilo priskoro. Povedať, že som to veľmi chcela, by bolo klamstvo. Všetko sa vyvinulo tak, že som skôr musela.

Silnou motiváciou bol lepší život v Európe, o ktorom som len počula od rodičov. Slovensko sa stalo prvou krajinou, ktorú som navštívila, a zároveň prvou krajinou, ktorá ma zlomila. Iný jazyk, neznámi ľudia, mentalita, jedlo, zákony, pravidlá. Myslela som na to každý raz, keď som volala domov svojej rodine. Pamätám si, že som plakala tak silno, až mi jedného dňa prestal fungovať zvuk na mobile a musela som ho vyčistiť od sĺz.

Odvtedy prešli dva roky. Keď sa ma ľudia pýtajú, ako som sa dostala na Slovensko, hanbím sa odpovedať. Čím viac času však ubehlo, tým viac som si začala vážiť a milovať krajinu, v ktorej som sa narodila a vyrastala a zároveň, ktorú som kedysi opustila pri hľadaní lepšej budúcnosti. Dnes však určite viem, že po dokončení štúdia sa vrátim domov, do mojej Ukrajiny.

Uvedomila som si, že nie je nič hodnotnejšie ako objatia blízkych v ťažkých situáciách či rodný jazyk. Môžete ním ľahko hovoriť o láske, hnevať sa, tešiť sa, všetci vás pochopia, keď poviete vtip, a nebudete sa musieť ospravedlňovať za nesprávne vyslovené slovo. Vďaka tomu vás nebude neustále bolieť hlava, ktorá sa postupom času stane akási verzia Google Translatora. Zrazu začnete akceptovať aj nevýhody svojej krajiny. Pochopíte, že dokonalé miesto neexistuje.

Slovensko síce nie je krajina s najvyššou úrovňou života, čelí mnohým problémom, na ktorých treba zapracovať. V súčasnosti veľa mladých ľudí stojí pred voľbou či sa presťahovať, alebo zostať. Verte ale, že po príchode do inej krajiny, zistíte, že aj ona má svoje nedostatky.

Len sa pozrite na nádhernú slovenskú prírodu. Máte veľa možností na cestovanie bez prekážok. Mladí ľudia majú množstvo príležitostí, kedy môžu pracovať na sebe a majú veľkú šancu ukázať, čo sa v nich skrýva. Stále ale nechápem, ako si niektorí Slováci nevážia svoju krajinu a benefity, ktoré ponúka, ako napríklad bezplatné školstvo. Možnosť študovať, kde chcete a stať sa tým, kým chcete bez akýchkoľvek obmedzení, znie ako sen. Obyvatelia iných krajín môžu takúto príležitosť len závidieť.

V psychológii a karmológii existuje výstižné slovné spojenie – bezpodmienečná láska. Keď milujete v dobrom aj v zlom stave. Keď neľutujete, ale snažíte sa zlepšiť. Keď nehľadáte lepší život, ale nové poznatky a skúsenosti. Rozhodnutie milovať svoju krajinu a vidieť jej silné stránky by sa malo stať vaším osobným víťazstvom, rovnako ako sa nedávno stalo aj mojím.

Komentár si môžete vypočuť aj v podcastovej verzii:

Keď som sa budila v noci o tretej a nemohla som zaspať až do rána. Keď ma NIČ nebavilo, nechcelo sa mi ísť medzi ľudí, nieto sa s nimi ešte rozprávať. Keď som chodila ráno do práce alebo si sadala za počítač s plačom. Cítila som, že moja duša je mŕtva – dead inside, ako sa hovorí v angličtine a ja len tak prežívam. Nepriala by som to ani najväčšiemu nepriateľovi, proste nikomu. Ako som sa sem dostala? Pýtala som sa, keď som už nevedela, čo ďalej. Som lenivá, určite to bude tým. To, že nie som lenivá, ale vyhorená, mi povedali až moji blízki a najmä terapeutka. Ona ma nasmerovala.

Ale zvyšok práce musí urobiť človek sám. Premýšľať, prečo konám tak, ako konám a prečo sa mi deje to, čo sa mi deje. Nastaviť si hranice. A to neznamená robiť len od deviatej do piatej a cez víkendy mať voľno. Znamená to uvedomiť si, že moja hodnota sa nemeria výkonom a tým, koľko toho stihnem, v koľkých projektoch budem, že budem všetkých počúvať, budem stále milá a ochotná a budem tu pre všetkých.

Vždy som bola tá aktívna, tá, čo robí aj veci navyše. Tá, ktorej hovoria, aká je šikovná, koľko toho robí. Vždy chcem každému pomôcť, pre každého tu chcem byť. 100 percent v práci, 100 percent v rodine, 100 percent medzi kamarátmi, všetko a všade. Dlhé roky som si neuvedomovala, že robím niečo zle. Perfekcionizmus je mýtus. Nedá sa to a kto si myslí, že hej, klame. Ja si na to postupne zvykám, rovnako, ako aj na požiadavky a správanie okolia. 

Prostredie nás formuje tiež a ja nie som výnimka. Občas je toxické, aj ľudia sú a ani o tom nevedia. Nepochvália, keď treba, sú nervózni, keď netreba. Berú, ale nedajú nič naspäť. Počas niektorých dní im chýba empatia a nemyslia na to, že ich správanie má dosah aj na iných. Aj ja som si nechala vyčerpať zásoby svojej energie. Preto si aj v medziľudských a kolegiálnych vzťahoch nastavujem hranice a pravidlá, ako by sa mali ľudia ku mne správať. A nielen kolegovia, ale aj kamaráti či rodina. 

A prečo toto píšem? Učím mladých ľudí, ktorých každý motivuje k výkonu, k dokonalosti, k úspechu. Ja som rada, že je veľa z vás dostatočne múdrych a viete, že práca nie je všetko. Robte si voľno, užívajte si poéziu bežných dní, vietor, slnko, dážď. Knihu, hru, rozhovor alebo čokoľvek, čo máte radi. Nenechajte myšlienky na povinnosti pohltiť váš život a dušu. Nemyslite stále na „to-do listy“ z roboty, že vám treba kúpiť nové topánky, alebo že ste už dlho nezavolali kamošku na kávu.

Netýrajte sa tým, že nie ste dosť dobrí, že nespĺňate nejaké vymyslené štandardy. Bude vás to trápiť o rok alebo týždeň? Ak nie, kašlite na to. Okrem pani psychologičky a pravidelnej reflexie nad mojím životom mi pomohlo dostať sa z vyhorenia aj venovanie sa činnostiam, ktoré ma bavia. A to nielen pozerať Netflix, ale ísť na koncert kapely, ktorú zbožňujem, podniknúť výlet s ľuďmi, ktorých mám rada, kúpiť si nové lyže a púšťať sa dolu kopcom. To sú „to-do listy“, ktoré treba vyškrtávať, ale tiež s mierou.

V prípade, že ste sa necítite dobre, môžete v Trnave zadarmo kontaktovať:
Psychologická poradňa UCM
Flek Klub

Na sobotu 30. septembra budú všetci Slováci ešte dlho spomínať. Práve v tento deň mohli občania demokraticky rozhodnúť o budúcnosti Slovenska na nasledujúce štyri roky. Volebná účasť bola najvyššia od roku 2002 a dosiahla rekordných 68,5 %.

Redakciu atteliér zaujímalo:
1. Komu dali svoj hlas trnavskí študenti vo voľbách a či vôbec využili svoje volebné právo?
2. Ako volili ľudia z ich okolia?
3. Sú spokojní s výsledkami?

Boris, Inštitút manažmentu

Parlamentných volieb som sa, samozrejme, zúčastnil. Volil som Borisa Kollára zo strany Sme Rodina. S výsledkami moc nie som spokojný, ale teraz s tým už nič nespravím, takto sa, bohužiaľ, spoločnosť rozhodla. Z môjho okolia, čo viem, tak sa spolužiaci väčšinou prikláňali k Progresívnemu Slovensku. Nepoznám zatiaľ asi nikoho, kto by volil Smer. Zatiaľ. (smiech)

Milan, Fakulta prírodných vied

Tieto parlamentné voľby som dal svoj hlas OĽaNO. Nechal som si poradiť aj od rodičov. Neviem či som úplne spokojný so svojim výberom, ale podľa mňa Igor Matovič odhalí viac vecí ako ostatní. Väčšina mojich spolužiakov ale určite volila PS.

Júlia, Fakulta masmediálnej komunikácie

Bohužiaľ, som nebola voliť. Neplánovane som musela ísť do práce mimo môjho mesta. V celej našej domácnosti som ale aktívne rozširovala myšlienku, aby nezabudli ísť voliť. Rodina aj spolužiaci väčšinou volili PS, ale nájdu sa aj inak myšlienkovo orientovaní. Z výsledkov som sklamaná. Očakávala som trochu iné čísla. Ale ako sa hovorí, mohlo byť aj horšie, preto momentálne musíme pracovať s tým, čo máme.

Naďa, Filozofická fakulta

Nebola som voliť, pretože som akurát bola odcestovaná. S výsledkami ale určite nie som spokojná. Niekoľkokrát som uvažovala s priateľom o odchode zo Slovenska. Radi by sme najskôr dokončili školu a potom nás tu už asi nikto neuvidí. Išli by sme lietadlom do Ameriky, Afriky alebo hocikde odtiaľto. Pre mňa novozvolená vláda patrí starej generácii, ktorá by už nemala chodiť ani voliť a mala by nás mladých nechať žiť. Neviem pochopiť, že tu bude zas vládnuť mafia, ktorá zabíjala ľudí.

Patrícia, Fakulta masmediálnej komunikácie

Volila som Progresívne Slovensko. So svojím výberom som spokojná, čo sa o výsledkoch volieb už nedá povedať. Úprimne si myslím, že je to katastrofa. Najväčší problém je strana Smer, ktorý si také množstvo ľudí zvolilo, ako keby sme sa vrátili naspäť do minulosti. Príde mi to hrôzostrašné a úplne ma to privádza do frustrácie.

Martin, Fakulta prírodných vied

V parlamentných voľbách som dal svoj hlas Progresívnemu Slovensku. Výsledok ma ale sklamal. Ľudia okolo mňa, kamaráti, rodina väčšinou volili PS alebo Republiku. Pre mňa pri výbere bola dôležitá pomoc Ukrajine, pretože si nemyslím, že je dobrý smer vydávať sa na východ. Myslím si, že Slovensko veľmi rýchlo zabudlo, čo spravil Smer za 12 rokov a na všetky kauzy, ktoré mali. Premýšľal som aj nad tým, že by som zo Slovenska odišiel, ale zatiaľ ma tu drží štúdium.

Bohdan, Fakulta prírodných vied

Nevolil som, lebo nie som občan Slovenska. Rád by som však v parlamente Slovenska videl zástupcu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku, pretože podporuje LGBT+ komunitu a je za liberálne hodnoty, ktoré by sa podľa mňa mali na Slovensku presadzovať. Nepovedal by som, že Slovensko je bezpečná krajina pre túto komunitu a iné kultúry. Absolútne nepodporujem stranu Smer. Dôvod je jednoduchý, som občan Ukrajiny.

Študentka si chcela zachovať svoju anonymitu

Nebola som voliť, pretože sa moja rodina nestotožňovala s mojou voľbou a pre zachovanie dobrých vzťahov som radšej nešla. Očakávala som, že sa Slovensko poučilo a občania nespravia opäť chybu. Lenže to sa nestalo. Napriek tomu som vďačná, že hlavne mladí ľudia volili Progresívne Slovensko. Určite očakávam, že sa budú diať zmeny. Slovensko mieri do záhuby. Školstvo, kultúra, diaľnice, všetko zlyháva.

Počas prieskumu mnohí študenti nechceli odpovedať na otázky hlavne kvôli strachu z odsúdenia ich voľby. Redakcia rešpektovala ich rozhodnutie.

V rozhovore s Ľubou Lesnou sa dozviete:

• ako sa robí rozhovor so šéfom kontrarozviedky, keď vás sleduje tajná služba,
• prečo ju chcel Vladimír Mečiar udrieť,
• ako ich sledovalo neznáme auto vo Viedni,
• kto bol jej svedok únosu a ako sa k nemu dostala,
• čo robiť, keď vás odpočúvajú.

Vo svojej knihe Únos, čierna diera demokracie viackrát spomínate situácie, kedy vás ako novinárku sledovala SIS. Spomínate napríklad muža, ktorý vám na pošte naznačil, že je príslušník tajnej služby a má vás sledovať. Ako vyzeral váš novinársky život počas éry mečiarizmu?

V tom čase sme v Rádiu Slobodná Európa nerobili priamo spravodajstvo. Išlo skôr o analytickejšie materiály ako rozhovory, komentáre či analýzy. Bolo nás málo a každý deň sme mali príspevok, čiže to bolo veľmi náročné obdobie. Ja som sa venovala investigatívnym témam, najmä únosu.

Pracovala som pre zahraničné médium a mala som aj preukaz zahraničného novinára. Bola som teda istým spôsobom chránená voči tým najvulgárnejším útokom. Na druhej strane na nás aj tak útočili, pretože sme pracovali práve v Slobodnej Európe.

Ako ste spomenuli, rádio bolo financované zo zahraničia, konkrétne z USA. SIS vtedy dala špeciálne novinárov platených zo zahraničia rozpracovávať (sledovať, hľadať kompromitujúce materiály, pozn. red). Komplikovalo vám financovanie rádia vašu prácu aj inak?

Áno, boli sme ľahký terč, ale keďže sme boli zahraničniari, také brutálne útoky ako napríklad zapálenie auta si voči nám nedovolili. Bola som fyzicky napadnutá davom. Vláda Vladimíra Mečiara, už neviem ktorá, podávala demisiu do rúk prezidenta. Napadli mňa, Annu Sámelovú, Milana Žitného a Štefana Hríba. Ale nevedeli, že sme zo Slobodnej Európy.

KTO JE KTO

• Oskar Fegyveres – bývalý príslušník SIS, hlavný svedok únosu Michala Kováča ml.
• Róbert Remiáš – blízky priateľ Oskara Fegyveresa, robil mu na Slovensku spojku
• Jaroslav Svěchota – šéf vnútorného spravodajstva SIS (tzv. kontrarozviedky)
• Anna Nagyová – pravá ruka Vladimíra Mečiara, bývalá šéfka jeho sekretariátu
• Anna Sámelová – súčasná riaditeľka spravodajstva a publicistiky RTVS
• Milan Žitný – bezpečnostný analytik a bývalý novinár
• Štefan Hríb – súčasný šéfredaktor magazínu .týždeň

Naozaj si k nám až toľko nedovoľovali. Možno som si to len myslela, že útoky neboli také hrozné. Potom ma ešte raz napadol riaditeľ VTV(Vaša Televízia, išlo o súkromnú televíziu, ktorá po vstupe Markízy na trh skrachovala, pozn. red.) Vladislav Kríž a zlomil mi ruku. Zaťal mi do nej sekerou, pretože som robila rozhovory s Oskarom Fegyveresom.

Riešilo sa to vtedy nejak?

Riešilo, ale dopadlo to príšerne. Dala som to, samozrejme, na políciu. Keďže sa to stalo na našej záhrade, prišli aj k nám domov a spísali zápisnicu. Vladislav Kríž bol totiž náš sused. Policajti mi povedali, nech sa dám ošetriť.

Ruku som mala celú napuchnutú a bolo jasné, že je zlomená. Reznú ranu mi neurobil, pretože sekol tupou stranou sekery. Na pohotovosti mi to dali do sadry. Išla som ešte raz na políciu, pokračovali v zápise a pýtali sa na všetky okolnosti. Bola som tam asi tri hodiny a prišla som domov až v noci.

Ako sa to napokon vyriešilo?

Smiešnym spôsobom. Vtedy bol taký systém, že najprv vás vypočuli operatívci, potom vyšetrovateľ a napokon prokurátor. Sadzba bola vysoká, pretože nešlo o obyčajnú zlomeninu, ale špirálovú, ktorá sa dlho liečila. Bola som práceneschopná vyše šesť týždňov.

Keď nás prokurátor vypočúval, bol tam aj Vladislav Kríž. Jeho advokát povedal „skutok sa nestal“. Tvrdil, že Slobodná Európa sa medzitým presťahovala do Prahy a ja som teda bola v Prahe.

Pozrela som sa naňho a hovorím: „Áno, Slobodná Európa bola presťahovaná, máte dobré informácie. Ale ja som robila z Bratislavy, aj keď bola Slobodná Európa v Mníchove. A teraz robím opäť z Bratislavy, hoci centrála Slobodnej Európy je presťahovaná v Prahe. Je pravda, že som do Prahy na istú dobu chodievala, ale bola som dopisovateľka z Bratislavy. A predsa, bola som v deň, keď sa to stalo, vypovedať na policajnej stanici na Lermontovovej ulici v Bratislave. Mala som záznam, že som bola ošetrená lekárom na Kramároch. Všade je dátum. Tak ako to, že sa skutok nestal? To je holý nezmysel.“

Uplynul istý čas a prišlo mi vyrozumenie. Skutok sa nestal. Hovorila som to aj vtedajšiemu ministrovi vnútra Pittnerovi a povedal mi, že mám napísať sťažnosť. Tak som mu odvetila, že nemienim celý svoj život riešiť, či ma Kríž napadol alebo nenapadol.

A čo Vladimír Mečiar? V knihe popisujete situáciu, ako sa počas diskusie v STV napriahol, že vás udrie.

Voči novinárom vystupoval príšerne. Voči novinárom, ktorí mu išli poruke, bol veľmi milý. Zdvorilo sa správal k novinárom zo Slovenskej republiky a iných médií. Tých, ktorí boli voči nemu kritickí, na verejnosti napádal.

A áno, keď boli zapnuté kamery a ja som sa ho spýtala či naozaj v Zlatej Idke (obec pri Košiciach, kde sa vtedy konalo aktívum regionálnych funkcionárov HZDS pozn. red.) tvrdil, že ak HZDS v roku 1994 vyhrá voľby, tak prevalcuje Slovensko. V priamom prenose STV sa postavil a napriahol sa, že ma udrie. Anna Nagyová bola za kamerami. Videla som ako mu ukazuje, nech sa ukľudní, tak si sadol a upokojil sa. Takže áno, tento príbeh sa stal.

 Keď vás prenasledovala ŠtB, tak to bola konečná.

Vrátim sa ešte k situácii na pošte, keď za vami prišiel príslušník SIS. O tej ste napísali: Bola som si síce istá, že ma sledujú a teoreticky mi to neprekážalo, ale keď som bola s týmto faktom priamo konfrontovaná, nebolo mi to ani náhodou príjemné. Naozaj vám to neprekážalo?

Je to zvláštny pocit. Dala som tam dvojakosť, že mi to neprekážalo, ale vlastne mi to prekážalo. Sledovali ma  aj počas totality, kedy to bolo hrozné v tom zmysle, že ste sa nemali komu sťažovať. O situácii počas mečiarizmu som napísala niekoľko kníh, alebo som to spomínala v množstve článkov.

Čiže, vždy, keď prišla taká situácia, uvedomila som si, že toto by sa za totality nemohlo stať. Keď vás prenasledovala ŠtB, tak to bola konečná. Buď ste ušli do zahraničia, alebo ste si boli vedomí toho, že sa niečo môže stať. Bojujete s režimom, ale režim vždy zvíťazí. Môže s vami urobiť čokoľvek – vyhodiť zo zamestnania, prinútiť okolie, aby s vami prerušili styky alebo vás aj zavrieť.

Za Mečiara to bola už iná situácia. Uvedomila som si, že síce je to hrozné, ale bojujeme za demokraciu a máme šancu ten boj vyhrať. Napokon v roku 1998 Vladimír Mečiar a HZDS padlo, k moci sa dostali politické zoskupenia, ktoré naozaj nastolili úplne inú atmosféru.

 Som novinárka, nie agentka tajnej služby. Odpočúvajte ma, koľko uznáte za vhodné.

Čo ste robili preto, aby ste sa vyhli sledovaniu?

Nič. Tomu sa nedá vyhnúť.

Narážam na to, že napríklad s Oskarovým otcom ste sa rozprávali v šifrách, keď ste mali pocit, že je v blízkosti SIS.

Áno, predtým než som išla za Oskarom, zakaždým som sa stretla aj s jeho otcom. Dal mi nejaké veci, ktoré som mala Oskarovi zaniesť. Napríklad, bolo až dojímavé, keď mu jeho mama posielala kilo ryže, aby tam nehladoval.

No a nechcela som, aby sa siskári dozvedeli, že idem za Oskarom. Volala som Oskarovmu otcovi v dopredu dohodnutých heslách, že idem do Švajčiarska za Oskarom, či nechce niečo poslať. Bolo to preto, aby som chránila Oskara a jeho rodinu. Aj keď sme za ním išli autom, keď bol ešte v Maďarsku, tak sme sa vyhýbali siskárskym autám.

Niekoľkokrát sme vo Viedni išli na červenú, pretože za nami bolo auto, ktoré nás sledovalo. Nemám dokázané, že to bolo siskárske auto, ale podľa všetkého to siskári boli. Všeličo sme vtedy zažívali. Ja som veľmi nemala čo spraviť. Viete, čo urobíte, keď vás odpočúvajú? Povedala som si, že nič zlé nerobím. Som novinárka, nie agentka tajnej služby. Odpočúvajte ma koľko uznáte za vhodné.

Oskara Fegyveresa a aj Michala Kováča ml. ste v zahraničí navštívili viackrát. Spomeniem napríklad Silvestra, ktorého ste s prezidentovým synom oslávili vo viedenskej kaviarni. Povedali by ste, že váš vzťah prerástol novinársku rovinu a bol skôr osobný?

V etickom zmysle nie, novinárskej etike som sa nespreneverila. Či prerástol, či neprerástol, to neviem posúdiť. Podarilo sa mi udržať si objektivitu voči Oskarovi aj Michalovi Kováčovi ml.

Novinári sa stretávajú s ľuďmi, ktorí sú svedkami nejakého trestného činu, alebo o niečom vedia vypovedať. Keď ale vidím, že v čomsi potrebujú pomoc, nevidím dôvod, prečo im ju neposkytnúť. Kvôli tomu som pomáhala aj Oskarovi Fegyveresovi. A kvôli tomu som bola navštíviť aj Michala Kováča mladšieho vo Viedni. Vedela som, že tam je sám bez rodiny a nemôže sa odtiaľ pohnúť. Ja som vtedy do Viedne ísť mohla, tak sme s ním strávili dve hodiny na Silvestera.

Ale nejde len o nich. Keď som robila reportáž v detskom domove, tak som sa starala aj o tie deti. Je to úplne normálne. Nepáči sa mi, keď robíte rozhovor so svojím, nepekne povedané “zdrojom” a neberiete ho ako ľudskú osobnosť, ale len naozaj ako zdroj informácií. Nepáči sa mi prístup: „Ja som novinárka, ty mi vytváraš materiál, a potom na teba už kašlem.“ To sa mi naozaj nepáči, sme v prvom rade ľudia.

Keď ste v tom boli nejakým spôsobom aj emočne zainteresovaná, nekomplikovalo to vašu prácu?

Nebol to zas až taký emočný vklad, že by mi bránil sa na to objektívne pozrieť. Áno, oboch som si vážila a pokladala ich za inteligentných, slušných ľudí, ktorí hovoria pravdu. Je to cítiť aj na mojej knihe. Ale, že by to prekročilo hranicu, v ktorej strácate objektivitu, tak to nie.

Niekoľkokrát sme išli na červenú, pretože za nami bolo auto, ktoré nás sledovalo.

Predstavme si modelovú situáciu, že som svedok únosu a chcem vás ako novinárku kontaktovať. Ako by som to mala v tom čase urobiť? SIS vtedy odpočúvala redakciám telefóny.

Kontaktoval nás Oskarov otec. Vedel, že SIS určite odpočúva telefón Slobodnej Európy, čiže nám nevolal, prišiel osobne. Práve v tom čase nebol v redakcii nikto. Bolo predpoludním a všetci sme boli na nejakých akciách. Myslím, že aj v ostatných redakciách sa novinári rozdelia, kto čo bude robiť. V redakcii bol len jeden pán, ktorý mal na starosti servis. Oskarov otec sa mu nepredstavil a povedal len, že chce hovoriť s niekým z redaktorov.

Ten môj kolega mu ukázal miestnosť, kde sedia redaktori. On tam teda išiel a položil na stôl papier, že sa s nami potrebuje súrne stretnúť a podpísal sa. Na stole môjho kolegu to ležalo týždeň. Nemyslím si, že mu povedal, ktorý stôl je koho. Kolega nechcel robiť únos, lebo sa toho bál. Ja som si ten papier prečítala ešte v ten deň a vravím, že tam je podpísaný Fegyveres, to bude nejaká Oskarova rodina. Hovorím – je to dôležité, treba tam ísť.

Napísal nám, aj kde ho môžeme nájsť. Robil vtedy na trhu. Ten ďalší redaktor povedal: “Dobre, dobre,” a potom týždeň neprišiel do práce. Tak som sa spýtala ďalších, čo s tým urobíme a povedali – veď Ľuba, keď chceš, tak za ním choď. Ja som chcela a aj som išla.

Odhliadnúc od Oskarovho otca, vlastného svedka únosu ste skutočne mali a dokonca ho presvedčili, aby išiel vypovedať. Po vražde Róberta Remiáša však vypovedať zo strachu o svoj život odmietol. Aká bola vtedy vaša reakcia?

 Novinár nie je orgán činný v trestnom konaní.

Áno, to bol ten mladý muž, ku ktorému som sa dostala cez štvrtého človeka. Vonku ma oslovil jeden pán podnikateľ. Vraví mi, že známy jeho známeho má syna, ktorý videl únos. Ja som potom prišla do redakcie, toto som povedala a všetci sa na mňa pozerali. Vraj to je taká komplikovaná konštrukcia, že to nemôže byť pravda.

Na to som povedala, že pokiaľ sa s tým človekom nestretnem, pokiaľ tam nepôjdem a neoverím si to, tak nemôžem povedať, či to je alebo nie je pravda. Ak to nie je pravda, tak sa mi nič nestane. Všetci sa báli, takže ani ten podnikateľ nepovedal meno, ani miesto, kde to je. Kolegovia mi povedali, tak dobre teda, tak si choď.

Svedok opísal únos úplne presne. Overovala som si jeho slová z informácií, ktoré zverejnila polícia a povedal úplne všetko. Bolo teda jasné, že bol v deň únosu na ceste za Kováčovým Mercedesom a videl, ako zablokovali cestu a násilím ho vytiahli z auta. Išlo o nejakú chybu siskárov, ktorí zablokovali auto Michala Kováča ml.

Podľa všetkého plánovali zablokovať cestu tak, aby sa medzi ich a Kováčovo auto iné civilné vozidlo nedostalo, ale nepodarilo sa. Siskári sa jednoducho pomýlili. Svedok bol od začiatku veľmi prestrašený. Požiadal ma, aby som nikde neuvádzala jeho meno. Po istom čase, po zverejnení rozhovoru s týmto svedkom ma oslovil vyšetrovateľ, že s ním potrebuje hovoriť, aby som dala jeho meno. Išla som za svedkom, či súhlasí. Vtedy súhlasil. Preto som policajtom jeho meno prezradila.

Keď sa ale stala vražda Róberta Remiáša, tak sa úplne stiahol. S tým nemôžete nič urobiť, nemôžete ľudí nútiť. Vyšetrovanie je vyšetrovanie. Nech si s tým poradia orgány činné v trestnom konaní, ktorým novinár nie je. Ak nejaký svedok novinárovi dôveruje, novinár nesmie dôveru zneužiť. Mojím krédom vždy bolo za žiadnu cenu tú dôveru nestratiť.

Stretli ste sa s ním ešte niekedy?

Párkrát. Potom sme sa rozprávali aj bližšie. Ale keď zabili Róberta Remiáša, a hovorím, on nikdy netajil, že sa bojí, povedal, že on so všetkým končí a nech ho nekontaktujem. Tak som to absolútne rešpektovala. Či ho kontaktovala polícia a či ho vypočuli ako svedka, ma už nezaujímalo.

Ak chcel Svěchota očistu, mal povedať všetko.

Spomínali ste, že keď ste chceli za svedkom ísť, kolegovia vás nebrali vážne. Tiež ste spomínali kolegu, ktorý nechcel o únose písať. Nepodporovali vás vaši kolegovia?

Nie každý má vzťah k investigatívnej žurnalistike a nie každý má na to nervy. Ale nemyslím si, že by ich to zhadzovalo. Tento môj kolega, ktorý sa vyslovene bál a neprišiel do práce, na druhej strane robil výborné analytické materiály o iných témach. Nakoniec sme sa v redakcii vyprofilovali traja, štyria, ktorí sme o únose písali. Dokonca sme sa predháňali, kto bude mať lepšiu informáciu či analýzu. Bola tam veľmi správna atmosféra. Aj keď sme sa chceli tromfnúť, bolo to veľmi kolegiálne.

Ako pristupovala SIS k svedkom únosu?

To neviem. Ani to nechcem analyzovať.

Myslíte si, že sa ich snažili nejakým spôsobom –

Zastrašiť?

Áno.

Ja si to myslím, ale nemám na to dôkazy. Len to, čo som zažila na vlastnej koži a to zastrašovanie bolo. Raz mi volal v noci nejaký človek, že ak neprestanem písať o únose, tak niečo spravia mojej dcére, ktorá mala štrnásť rokov. Či bol siskár alebo nebol…Pravdepodobne bol, lebo komu inému by záležalo na tom, aby sa nepísalo o únose?

Bývalý šéf kontrarozviedky (vnútorného spravodajstva SIS, pozn. red.) Jaroslav Svěchota nazval Vladimíra Mečiara ideovým vodcom únosu. Bol ním?

Povedal to v rozhovore so mnou pre Plus 7 dní. Áno, ja som o tom presvedčená.

Ako sa robí rozhovor so šéfom kontrarozviedky, keď viete, že vás sleduje tajná služba?

Ak sa pýtate na môj pocit, ten bol veľmi zlý. Bol to jeden z najťažších rozhovorov, aké som kedy urobila. V 90 % otázkach Svěchota klamal. A ja som vedela, že klame. Vedela som aj, že on vie, že ja viem, že klame. Dávala som mu doplňujúce otázky a videl to na mne. Obaja sme sa tvárili, že je všetko v poriadku. Mne to prišlo ako veľmi povrchný rozhovor s človekom, ktorý si ide zachrániť kožu.

Vytipoval si ma, lebo vedel, že robím túto tému. Rozhodol sa, že niečo prezradí a niečo nie. To, že Mečiar bol ideový vodca, to vyslovil. A bola to veľká vec. Ale keď som sa pýtala na vraždu Róberta Remiáša, nepovedal vôbec nič. Niektoré veci, ktoré tvrdil a ku ktorým sa priznal, boli prevratné.

Ten rozhovor veľmi zmenil situáciu, pretože človek v jeho postavení povedal o premiérovi veci, ktoré povedal. Na druhej strane mu do dnešného dňa v svojom vnútri vyčítam, že keď už teda chcel rozhovor a chcel očistu, tak malo zaznieť všetko.

Aký bol Svěchota počas rozhovoru?

Správal sa veľmi slušne a tváril sa, že je veľmi milý a ústretový.

O rozhovore ste boli aj vypovedať. Vyšetrovateľ sa vás pýtal pomerne zvláštne otázky- Napríklad, či ste Svěchotovi za rozhovor zaplatili. Prečo si myslíte, že sa vás pýtať otázky tohto typu?

To vôbec neviem. Priznám sa, že to bolo také nepríjemné, až som to zatlačila do úzadia. Ale áno, to, čo hovoríte, je pravda. Motív bol zrejme taký, že chceli, aby to vyzeralo tak, že to nie je dôveryhodné svedectvo. Ale to nie je pravda, nič mi nezaplatil. Prečo by aj mal?

ĽUBA LESNÁ

Narodila sa v roku 1954 v Bratislave. Po Nežnej revolúcii pracovala ako novinárka v Rádiu Slobodná Európa, kde sa angažovala najmä v investigatíve zavlečenia prezidentovho syna do Rakúska. Pôsobila tiež ako divadelná kritička a poradkyňa Ivety Radičovej. V čase realizácie rozhovoru pôsobí ako poradkyňa Jána Budaja na Ministerstve životného prostredia SR.

Hoci sa predvolebná kampaň oficiálne ešte nezačala, politici už rozhodili siete. Na vylievanie vedier špiny si ešte počkáme. Teraz si držme klobúky pred tou „ľúbivejšou“ časťou.

Populistické preteky sa v našej malebnej krajinke stali národným športom. Výnimkou nebudú ani septembrové voľby. Aj keď to možno tak nevyzerá, politici sa ešte len rozcvičujú.

Tri, dva, jeden, štart!

Za pomyselnú spúšť na štartovacej pištoli potiahla Sme rodina s obedmi zadarmo. Drahá nevesta prišla s rovnako drahým návrhom. Hoci ženích najprv krútil hlavou nad jej rozmarom a hovoril o zodpovednosti, nakoniec ho (tak, ako vždy) obmäkčila.

Napokon aj sám rezignoval na chvíľkovú slabosť rozumného hospodárenia a do podateľne pristál hádam najabsurdnejší návrh zákona. Rozdávanie 500 eur za účasť na voľbách dokonale ilustruje Matovičovu politickú kariéru. Žiaden z jeho nápadov nie je tak šialený, aby sa nemohol stať realitou. Americký sen na Slovensku.

Ale teraz vážne. Matovičov cirkus už divákov nezaujíma, a tak si doň pozýva štatistov. Platených z peňazí nás všetkých. Otázkou ostáva, ako si budú plniť svoju zodpovednú úlohu. To, či volič naozaj zakrúžkuje kandidáta alebo do urny vhodí len prázdny papier v obálke, je vedľajšie. Rovnako, ako to, odkiaľ na tento senzačný nápad vezmeme peniaze – konkrétne 1,5 miliardy eur.

Touto hádankou si však hlavu trápiť nemusíte. Náklady vraj vykryje sumou, ktorú by Fico s Pellegrinim rozkradli za pol roka. Lekári, s ktorými sa nedokázal dohodnúť na zvýšení platov sa len chytajú za hlavu.

S blížiacim sa termínom volieb si (po štyroch rokoch) spomenul na svoju dávno zabudnutú agendu. Keď sa chudobným dáva, treba aj bohatým brať. A tak oprášil návrh, vďaka ktorému sa majú poslanecké platy znížiť o 3 000 eur. Zaklincoval ho dorovnaním platu od hnutia či politickej strany.

Ani opozícia nehrá čistú hru. Pellegriniho Hlas si spomenul na dôchodcov, tak, ako to pred voľbami už býva zvykom. Mimoriadna valorizácia a rozmrazenie minimálnych dôchodkov však majú v kríze svoje opodstatnenie. Škoda, že prichádzajú až teraz. Prekvapivé to ale nie je, veď v Hlase ešte len nedávno zistili, koľko stojí mlieko či maslo.

Skutočné preteky sa začnú čoskoro

Prezidentské voľby v Česku ukázali, čo môžeme očakávať. Boj o medailu bude tvrdý. Časť opozičnej politickej scény už vyťahuje z rukáva starú známu kartu, ktorou zatlačí na citlivé miesto. Strach. Z vojny, mobilizácie, migrantov a bohvie, z čoho všetkého ešte. Náznaky môžeme vidieť už teraz.

Paniku prikrmujú Putinovi posluhovači (alias bojovníci za mier) zo Smeru či Republiky. Je viac než isté, že naďalej budú zväčšovať priepasť medzi dvomi tábormi, ktoré už teraz ťažko hľadajú spoločnú reč.

Do predčasných volieb (ak ich vôbec možno takto nazvať) ostáva sedem mesiacov. Je to príliš veľa času na to, aby politici otrávili aj tú časť spoločnosti, ktorá to ešte nevzdala, a aby ruinovali verejné financie.

Bude nás to stáť veľa; a nielen peňazí. Hoci sa zdá, že sme už na tento maratón zvyknutí, opak môže byť pravdou. Koniec koncov, aj obyčajný deň v parlamente nás vie stále prekvapiť. A hranice sa neustále posúvajú. Nenechajte sa zaskočiť.

Môžeme len dúfať, že po voľbách neostane iba prázdna špajza a vyľudnená krajina.

V rámci bulvárneho čísla sme sa rozhodli dať priestor našim študentom, aby sa s nami podelili o problémy a otázky, ktoré ich trápia. Nakoľko mnohé z nich sa týkali výšky poplatkov, ktoré určuje univerzita, pre ich kompletnú odpoveď sme oslovili vedenie školy. Veríme, že sme vám zodpovedali vaše otázky a končiacim ročníkom prajeme veľa šťastia na štátnej skúške.

Prečo na iných vysokých školách majú jeden opravný termín štátnic na bakalárskom stupni štúdia a u nás sa poplatok za medziročník zdvihol na 2 000 €? Nehovorím o študentoch, ktorí sa na prípravu na štátnu skúšku vykašľú, ale ide o veľmi stresujúcu situáciu a aj poctivému študentovi sa môže stať, že to nezvládne na prvýkrát.

Vzhľadom na to, že nie sme kompetentní sa vyjadrovať k danej otázke, oslovili sme pána prorektora pre vzdelávanie Bystríka Šramela a pani prodekanku pre výchovno-vzdelávaciu činnosť Juliánu Minárikovú, ktorí do tejto problematiky vidia viac.

Pokiaľ ide o sumu za medziročník, prorektor pre vzdelávania Bystrík Šramel tvrdí, že výška školného sa stanovila kolektívnym rozhodnutím v rámci Kolégia rektorky UCM. Toto rozhodnutie zároveň reflektovalo súčasné spoločensko-ekonomické podmienky, ktoré zahŕňajú aj zvyšovanie nákladov spojených so zabezpečovaním poskytovania vzdelávania.

Opravný termín štátnic je veľmi citlivá téma najmä pre končiace ročníky. Pre každého študenta platí jeden riadny termín štátnej skúšky a dva opravné. V dôsledku toho sú v harmonograme akademického roka stanovené termíny na mesiace január, máj a jún.

„Je pravdou, že augustový termín štátnej skúšky v minulosti slúžil v niektorých prípadoch aj ako opravný. Termín štátnych skúšok v auguste síce využívali študenti ako „opravný termín“, no nesplnil svoj účel. Aj pri tejto možnosti opravy štátnych skúšok to študenti nezobrali zodpovedne a opätovne boli na štátnych skúškach neúspešní,“ vysvetľuje prodekanka pre výchovnú vzdelávaciu činnosť Juliána Mináriková.

„Z prihlásených študentov bakalárskeho stupňa to bolo 30 % študentov. Na magisterskom stupni to bolo dokonca viac ako 30 % prihlásených študentov, ktorým sa štátne skúšky nepodarilo opakovane absolvovať úspešne. Jeden z dôvodov, ktorý uvádzali, bol nedostatočný čas na prípravu,“ dodáva.

Veľmi často sa tiež stalo, že študenti prišli absolútne nepripravení, pričom vracali všetky tri vytiahnuté otázky s tým, že odpovedať nebudú. Na základe toho dostalo vedeniu fakulty kritické reakcie študentov, ktorí boli úspešní v riadnych termínoch štátnic. Negatívne ohlasy boli aj zo strany pedagógov, ktorí žiadajú o zvýšenie kvality štátnej skúšky.

Prečo človek dospeje k poznaniu a uvedomeniu, až keď je neskoro? Prečo cena, ktorú platíme za chyby, je vždy taká vysoká?

Náš subjektívny názor je, že celý život je o robení chýb a učení sa z nich. Niektorí študenti si myslia, že po skončení školy sa s učením natrvalo rozlúčia. Pravdou ale je, že v mnohých prípadoch až vtedy zažijú reálne životné lekcie.

Pokiaľ by bol život príliš jednoduchý, išlo by o rutinu, ktorá by pravdepodobne každého omrzela. Môžeme to vidieť aj na tom, že ak sú veci v našom živote v úplnom poriadku, nie vždy si to dostatočne vážime. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo v živote chybujeme. Ide o lekciu, aby sme sa naučili žiť v prítomnosti a nepovažovali nič za samozrejmosť.

Rovnako je ťažké definovať to, kedy je neskoro. To, že nám niečo nevyjde prvýkrát, neznamená, že sa to nepodarí v budúcnosti. Pokiaľ sa to nepodarí ani s odstupom času, možno nás čaká niečo lepšie. Nie nadarmo sa hovorí, že aj múdry schybí, a preto by sme si mali uvedomiť, že mýliť sa je ľudské.

Prečo sú poplatky na našej škole tak vysoké alebo sa budú v najbližšej dobe zvyšovať? Ako študentovi mi príde veľmi veľa platiť každý rok 30 € za nálepku na ISIC alebo každý semester za FMK archív.

Pri tomto dotaze nadviažeme na prvú otázku. Poplatky, ku ktorým patrí napríklad suma za medziročník, sa navýšili aj kvôli súčasnej sociálno-ekonomickej situácií.

Pokiaľ ide o poplatok za archív FMK, ozvali sme sa pánovi Rudolfovi Husovičovi, ktorý pôsobí ako vedúci Centra informačných zdrojov UCM. Vzhľadom na to, že sa nepovažuje za kompetentnú osobu tohto problému, jeho subjektívny názor znie, že dané služby by nemali byť spoplatnené. Dobrá správa pre študentov je, že čoskoro sa v rámci UCM spustí virtuálna študovňa, ktorá bude pre nich po registrácii bezplatná.

Prečo najväčší vlastenci v komentároch na sociálnej platforme Facebook neovládajú ani len pravopis svojho jazyka, za ktorý sa tak bijú?

Podľa nášho názoru voliči strán, ktoré sa spájajú s myšlienkou vlastenectva, majú nedostatok mediálnej gramotnosti. Rovnako disponujú aj nižšou mierou vzdelania, čo sa odzrkadľuje aj na diskusiách, ktoré vedú v komentároch na Facebooku.

Ako píše Denník N, jedna z analýz, ktorú vypracovala agentúra Focus, dané súvislosti až tak nepotvrdzuje. V určitých prípadoch ide aj o ľudí, ktorí majú stredoškolské vzdelanie s maturitou. Sociológ Miloslav Bahna pre Denník N uvádza, že v takom prípade ide o protisystémový sentiment, ktorý nie je veľmi napojený na ekonomickú situáciu jednotlivca.

Čo mám robiť, keď dostávam do školského mailu správy, ktoré sú úplne mimo?

Záleží, o aké správy ide. Pokiaľ ťa ale otravujú, stačí ich dať do spamu.

Ako zarobiť a nerobiť?

Dobrá otázka, keďže túto situcáciu by chcel dosiahnuť asi každý. Odpoveď na to zatiaľ nenašiel nikto, preto nám nezostáva nič iné, ako vynaložiť úsilie, aby sme dosiahli finančnú odmenu.

Kľúčom je to, aby nás práca, ktorú vykonávame, bavila. V tom prípade ju nepovažujeme za utrpenie a čas, ktorý v nej strávime, prejde rýchlejšie.