Zatiaľ čo sa nad zasneženými štítmi Tatier vznáša hmla nostalgie za starými dobrými časmi, v talianskych Dolomitoch sa definitívne rozplynula ilúzia o Slovensku – zimnej športovej veľmoci. Pohľad na konečnú medailovú bilanciu ZOH 2026 v Miláne a Cortine je totiž mrazivejší než decembrové ráno v Poprade: nula.

Nie je to však len štatistický údaj. Je to facka od krajín ako Nový Zéland, Gruzínsko či Bulharsko. Tieto štáty nám jasne ukázali, že hory a sneh sú v modernom športe úplne zbytočné, ak vám chýba to najpodstatnejšie – funkčný systém a vízia, ktorá sa nekončí pri bránach hokejového štadióna.

Možno sa práve pýtate: „Ako je možné, že tieto nezimné krajiny majú medaily a my nie?“ Odpoveď je jednoduchá: majú možnosť trénovať v moderných centrách, v takých, ktoré na Slovensku nemáme. Novozélanďania si na letisku v Miláne štrngali tromi medailami zo snowboardingu a akrobatického lyžovania. Krajina totiž pochopila, kam sa hýbe moderný šport a investovala doň.

Nemôžeme mať veľké očakávania od našich športovcov, keď sa pozrieme na to, koľko peňazí do tejto oblasti leje náš štát. Na Slovensku putuje na podporu pohybu a talentov smiešnych 34 € na obyvateľa, čo je 4. najhorší výsledok v EÚ. Naši susedia, Česi, sú na tom trikrát lepšie. Rakúšania dávajú na rozvoj športových aktivít dokonca päťkrát viac financií.

Faktor rodičia

Doterajšie slovenské úspechy a medaily nevyrábal štát, ale obeta rodičov. Stačí nám poukázať na zlatý úspech lyžiarky Petry Vlhovej z Pekingu 2022. Nebyť odhodlania jej rodiny, nikdy by sa nestala olympijskou šampiónkou v slalome. Odborníci aj verejnosť dlhodobo kritizujú Slovenský športový zväz za nedostatočnú finančnú pomoc vychádzajúcim talentom. Kolujú po krajine výroky ako: „talent nestačí, treba najmä financie“ alebo „nehrajú talentovaní športovci, ale deti bohatých rodičov“.

Politici celý čas mlčia, no keď slovenský športovec uspeje, je to odrazu iné. Pri úspechu Vlhovej a ďalších sa radi vyhrejú na slnku úspechu s fotkami ich medailí. Keď však doznejú oslavy a príde čas postaviť tréningovú halu alebo dôstojne zaplatiť mládežníckych trénerov, nadšenie vystrieda krutá realita. Zrazu sme v nekonečnom rozpočtovom provizóriu a priority štátu sa záhadne presúvajú inam. Medaily sa totiž nedajú vyrobiť v PR kanceláriách, hoci sa nám to vládne elity snažia každé štyri roky nahovoriť.

Neúspešná ZOH 2026

Slovenský fanúšik bol dlho zvyknutý na olympijské zázraky v podobe Vlhovej či Kuzminovej. Na ZOH 2026 sme bez medailí, prvýkrát po 24 rokoch, od ZOH 2002 v Salt Lake City. Bez systémového zázemia sme zostali v medzinárodnej konfrontácii bezbranní a nahí. Môžeme sa síce biť do pŕs za hokejové štvrté miesto, no priznajme si – je to len kozmetická úprava katastrofálneho stavu.

Je načase prestať sa schovávať za štíty našich hôr. Tie medaily nevyhrajú. Ak štát nezačne brať podporu talentov vážnejšie než len ako nástroj na lacné PR, nula z Milána sa stane pravidlom. Športovú históriu totiž píšu tí, ktorí investujú do budúcnosti, nie tí, ktorí len nostalgicky spomínajú na minulosť s 34 eurami vo vrecku.

Koná sa každé dva roky, v zime aj v lete, pod záštitou Medzinárodného olympijského výboru. Zimný, organizovaný v dátume od 21. do 30. januára, práve prebieha v talianskych Dolomitoch, po ňom bude nasledovať letný v slovinskom Maribore.

Jeho súčasťou je olympijský oheň, ceremoniály či slávnostný sľub športovcov a funkcionárov. EYOF je bránou na olympijské hry. Aj keď nie je pre všetkých odrazový mostík do ich športových kariér, väčšina účastníkov si z podujatia odnáša cenné priateľstvá a skúsenosti, ktoré pretrvávajú neraz aj celý život.

Študentka Michaela Mrníková sa zúčastnila EYOFu ako supervízorka. V rozhovore sa dozviete, ako funguje dobrovoľníctvo na olympijských podujatiach, akí boli športovci k dobrovoľníkom a prečo (ne)musíte byť športovec, aby ste vedeli do podujatia zapadnúť.

Ako si sa dozvedela o EYOFe?

Cez moju kamarátku, ktorá poslala link do jednej spoločnej skupiny. Ona sa o jeho organizácii dozvedela na svojej univerzite.

Prečo si sa rozhodla do toho ísť?

Dobrovoľníčiť som chcela už dlhšie, aj na strednej som k tomu inklinovala – cez organizáciu konferencií či súťaží. Potom som sa chcela rozbehnúť aj na športovom dobrovoľníctve, čo mi však zbrdzila korona. EYOF mal byť moja prvá dobrovoľnícka skúsenosť.

Ponúkli ti post supervízorky. Váhala si, či ho prijať?

Práveže vôbec, aj keď som sprvu veľmi nevedela, do čoho idem. Niekoľko mesiacov po vstupnom pohovore mi zavolali s pracovnou ponukou supervízorky, riaditeľka dobrovoľníkov mi vysvetľovala, o čo pôjde. Potvrdilo sa mi, že je to niečo, čo by ma bavilo a čo by som robiť vedela.

Uvedomila som si, že vo veľa veciach sa dokážeme dopĺňať a nie sme na to sami.

V čom sa činnosť supervízora odlišovala od bežného dobrovoľníka? 

Ja som sa síce prihlásila ako dobrovoľníčka, ale ako supervízorka som mala úplne iné povinnosti. Svojmu tímu som však pomáhala, keď sa mi dalo. Chcela som si vyskúšať ich prácu. Nemám rada, keď niekto len hovorí a nepriloží ruku k dielu.

Ako supervízori sme začali pracovať začiatkom januára tohto roka, pričom EYOF bol koncom júla. Dozvedeli sme sa, aké veľké skupiny budeme mať a čo sa bude robiť na konkrétnych oddeleniach. Boli sme manažérmi pre dobrovoľníkov, na začiatku EYOFu sme s nimi riešili ich príchody, odpovedali im na otázky ohľadom ich ubytovania a celkovej organizácie.

Čo nové si sa naučila?

Extrémne veľa vecí, či už soft skills – komunikácia, time management, čo všetko dokážem sama spraviť a za aký čas. Do EYOFu som bola „individualistka“, myslela som si, že všetko dokážem zorganizovať najlepšie sama. Avšak tam sme si ako supervízorský tím veľmi sadli. Uvedomila som si, že vo veľa veciach sa dokážeme dopĺňať a že na to nie sme sami, že sa napríklad môžeme vyrozprávať, keď máme zlý deň.

Naučila som sa ako pracovať s ľuďmi, ako organizovať väčšie skupiny, ako funguje veľké podujatie. Je úžasné, koľko ľudí sa na tom podieľa, ako je všetko premyslené, aj ako to môže celé padnúť v priebehu sekundy. Cítim, ako veľmi som počas EYOFu narástla, dal mi veľa z oblasti event managementu.

Nemám rada, keď niekto len hovorí a nepriloží ruku k dielu.

Nastavil ťa EYOF do vlastnej budúcnosti, že by si sa chcela profesijne venovať organizácii športových podujatí?

Áno. Napriek tomu, že študujem učiteľstvo matematiky a fyziky, čo je mimo tohto celého, využila som skúsenosti z toho, že som učila. Mala som dosť mladých dobrovoľníkov a vedela som, ako s nimi pracovať. Takisto som vedela, že chcem niečo takéto organizačné robiť v budúcnost, pričom učiteľstvo sú moje zadné vrátka. Možno tieto dve veci raz spojím.

Vďačím tiež za veľa nových kontaktov, ktoré som získala. Ľudia, ich názory a pracovná minulosť ma veľmi inšpirovali v tom, čo chcem robiť. Určite plánujem organizovať aj vzdelávacie podujatia a dobrovoľníčiť aj na ďalších športových udalostiach, lebo atmosféra na nich je skvelá.

Ktorých športových podujatí by si sa chcela zúčastniť?

Najbližšie plánujem Európske hry v Krakowe a ďalší letný EYOF v Maribore. Supervízorstvo mi síce dalo veľa, ale chcela by som si vyskúšať aj klasické dobrovoľníctvo, lebo vidíš všetko za tým podujatím.

Sú vo výhľade aj ďalšie akcie, ktoré by vedel olympijský výbor ponúknuť?

V najbližšej dobe určite tieto dve, no chcela by som to ísť skúsiť aj na olympijské hry. Myslela som si, že je strašne ľahké sa tam dostať, no stretla som sa s ľuďmi, ktorí tam chodia so športovými delegáciami a povedali mi, že sa tam hlási 120-tisíc dobrovoľníkov a berú 20-tisíc.

Síce som sa nespoznala s ľuďmi, ktorí dobrovoľníčili na olympiáde, ale viem, že takí na EYOFe boli. Oni sú už európska komunita, ktorí takto chodia, napríklad na olympijské hry mládeže. Posledné sa konali v roku 2020 v Laussane vo Švajčiarsku. Je však veľmi náročné sa tam dostať a „veľké dobrovoľníctvo“ môže byť aj finančne náročné.

Na olympiádu sa hlási 120-tisíc dobrovoľníkov, berú 20-tisíc.

Prečo?

EYOF zabezpečil ubytovanie, stravu aj dopravu, kdežto na takýchto veľkých akciách majú len jedno jedlo v krabičke za deň. Nemajú garantované ubytovanie, čo bude napríklad v Paríži počas hier extrémne ťažké. Na tieto akcie paradoxne chodia dobrovoľníčiť dôchodcovia, ktorí majú veľa peňazí, skúseností a nerobí im to problém.

Ja si teda ešte s väčšími akciami počkám, ale veľmi ma to tam láka. Nateraz viem pomáhať aj takto lokálne.

V ktorý moment si bola šťastná alebo vďačná, že si išla dobrovoľníčiť do Bystrice?

Keď to hodnotím spätne, vďačím za každý moment, aj keď bol negatívny. Bolo super, že sa mi to stalo, lebo sa mám z toho čo učiť a nabudúce ma to nezlomí.

Konkrétne to boli maličkosti, napríklad entuziazmus mojich kolegov, keď som ich videla pracovať. Akí boli zorganizovaní, ako ich to bavilo a ako mi vraveli, že sa už hlásia do Mariboru. Ešte predtým som si vravela bože môj, chudáčikovia, veď mohli byť na prázdninách. Sršalo z nich nadšenie, že môžu pomôcť a mestu či celému Slovensku sa ukázať. Robili tam sedem hodín a boli absolútne v pohode s tým, že majú za to len jedlo a ubytovanie.

No videli športovcov, mohli sa s nimi porozprávať, cítili tímového ducha, mohli si ísť pozrieť hry. Takto si to užívali a je úžasné, keď má niekto vnútornú motiváciu a nerobí to pre certifikát. Bolo to fascinujúce a veľmi pekné.

Nádherne si mi to spojila dokopy, lebo som samozrejme mala otázku aj o najhoršom momente.

Iste, boli aj tie. Napríklad tesne pred začiatkom EYOFu sme cítili tlak z rôznych strán, veci sa menili omnoho rýchlejšie ako predtým. Ide o to, že všetky tieto veci boli vtedy ťažké, no naučila som sa, že to takto môže fungovať aj v ďalších podujatiach. Dopadlo to koniec koncov dobre, takže nemám čo ľutovať.

Aké výhody mali dobrovoľníci počas EYOFu?

Ak neboli z okolia Banskej Bystrice, mali zabezpečené ubytovanie na vysokoškolských internátoch vo Zvolene a v Bystrici. Mali tiež stravu, jedno teplé jedlo a jeden snack denne, čo bola bageta, dva kusy ovocia a sladkosť. Využívali svoje akreditačné karty na dopravu zadarmo v autobusoch a vlakoch. Dostali uniformy – nohavice, polokošele, vetrovku, šiltovky, pršiplášť, batoh a fľašu.

Niektoré oddelenia videli do zákulisia viac ako iné, napríklad ubytovanie alebo NOC’s. Chodili po poschodiach, ktoré si jednotlivé športové výpravy vyzdobili plagátmi alebo vlajkami.

Asistenti Talianska dostali po EYOFe ich oblečenie, Taliani ich brali ako súčasť tímu.

Čo znamená NOC’s?

NOC’s services znamená asistencia národným olympijským výpravám. Bolo to veľmi zaujímavé oddelenie, dobrovoľníci z neho boli veľmi blízko k športovým výpravám, každej jednej krajine robili pravú ruku alebo ich usmerňovali na infodeskoch. Napríklad asistenti Talianska dostali po EYOFe ich oblečenie, Taliani ich brali ako súčasť tímu. Moja sestra dostala od belgickej výpravy šiltovku (smiech).

Dobrovoľníci z Médií a PR zasa videli Media Press Centrum, komunikovali s domácimi aj zahraničnými novinármi a fotografmi. Z media pointov na každom športovisku mali vždy najlepší výhľad.

Stihla si si popri supervízorovaní pozrieť aj nejaký šport?

Videla som gymnastiku a atletiku. Na tú som pôvodne nechcela ísť, lebo ma to nikdy extra nelákalo. Ale je úžasné ju sledovať naživo, ako ľudia behajú, skáču, hádžu – celkovo ma to veľmi nadchlo. Videla som aj finálový zápas mužského volejbalu, tenis a trochu cyklistiky. No vzhľadom na moju pozíciu to bolo ťažšie skoordinovať.

Ovplyvnila vtedajšia prítomnosť športov tvoj životný štýl?

Jasné. Už len to, že som tam začala robiť, som brala ako malý športový zázrak. Veľakrát som sa stretla s názorom, že keď aktívne nešportujem, prečo dobrovoľníčim na športovom podujatí. V prvom rade to bola organizačná záležitosť, čiže o samotný šport ani tak veľmi nešlo. No keď som videla, ako šport ľudí spája – či už olympijské hry, dobrovoľníctvo – v rámci podujatia, kde športovci na sebe celý život makajú, získavajú medaily, skúsenosti, nové priateľstvá. Je to fascinujúce.

EYOF ma motivoval športovať, snažím sa chodiť každý týždeň plávať a do posilky, celkovo lepšie žiť a hýbať sa. Plus šport je vždy téma navyše, o ktorej sa dá rozprávať (smiech).

Prečo vôbec dobrovoľníčiť?

Aj keď dobrovoľníkova odmena nie sú peniaze, za tie zážitky, nové kontakty a nadobudnuté zručnosti to stojí. Získate know-how a prehľad, čo vám často pomôže viac ako peniaze. Keď si napríklad myslíte, že ste zabudli po anglicky, lebo ste dlho nerozprávali,zistíte, že ste nezabudli. Dobrovoľníctvo vás naučí vynájsť sa a improvizovať.

Ústredný krízový štáb SR odsúhlasil zriadenie karanténnych centier pre športovcov, ktorí sa potrebujú pripravovať na vrcholné podujatia. Prvé vznikne v tréningovom centre v X-Bionic Sphere v Šamoríne a bude slúžiť pre olympionikov. Druhé bude zriadené vo Zvolene pre potreby národného hokejového tímu do 20 rokov.

Zahraničná konkurencia je veľká a v okolitých krajinách sa štát o športovcov dávno postaral.

Štátny tajomník Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR Ivan Husár na svojom facebooku informoval, že do vyhlášky sa ešte dotiahne pár detailov a potom sa môžu profesionálni športovci v týchto dvoch strediskách pripravovať na kvalifikácie na ME, MS, poprípade už s predstihom na OH v Tokiu,”

Pre športovcov je toto rozhodnutie mimoriadne dôležité. Každý deň bez plnohodnotného tréningu je pre nich veľkou stratou. O spustení takýchto stredísk sa hovorilo už niekoľko mesiacov, ale až teraz sa toho slovenskí športovci dočkali. Zriadenie tréningových bublín podporilo až 41 športových zväzov. Zahraničná konkurencia je veľká a v okolitých krajinách sa štát o športovcov dávno postaral.

Olympionici do Šamorína

Do centra v Šamoríne bude povolený len vstup s negatívnym antigénovým testom. Športovec počká 2-3 dni a potom môže trénovať. Po opustení bubliny sa dnu znovu dostane až po ďalšom testovaní. Momentálne sa čaká na ďalšie technické usmernenia, po ktorých môžu šamorínske centrum otvoriť.

Predseda predstavenstva X-Bionic Sphere Juraj Bača, že nemajú žiadne technické limity a prekážky, aby okamžite začali ponúkať športovcom športoviská. Centrum však nemá význam otvárať pre pár ľudí. Bude to určite podmienené objemom športovcov, ktorý pokryje aspoň časť areálu.

Športovci tak budú musieť naplniť minimálne jeden z piatich ubytovacích pavilónov. Túto podmienku pravdepodobne naplní už Slovenská plavecká federácia, do ktorej patria štyri športy. Tí majú dokopy takmer 150 reprezentantov, čo je kapacita jedného bloku v Šamoríne.

Vo Zvolene sa budú pripravovať hokejisti

Hokejová reprezentácia do 20 rokov sa rozloží vo Zvolene. V kempe začne 40 hráčov a 5 brankárov. Pripravovať sa tu budú na majstrovstvá sveta svojej kategórie, ktoré sa na prelome rokov odohrajú v Kanade. K dispozícii budú aj mladíci zo zahraničných klubov.

 Máme hráčov, ktorí túto sezónu ešte neodohrali jediný zápas.

Tréner hokejovej reprezentácie do 20 rokov Róbert Petrovický povedal, že urobia všetko pre to, aby sme boli čo najviac oddelení. Pripravenú majú oddelenú časť hotela, vyhradené cesty a zimný štadión. Po komunikácií s manažérmi klubov z Fínska a Švédska majú zatiaľ pozitívne správy, čo sa týka hráčov zo zahraničia.

Necelé tri týždne pred štartom zvolenskej bubliny sú však stále hráči, ktorí túto sezónu neodohrali jediný zápas. Rovnako aj Samuel Hlavaj, potencionálna brankárska jednotka slovenskej reprezentácie do 20 rokov.

Pre hokejistov to nie je jednoduchá situácia a o to dôležitejšia bude príprava a dva prípravné zápasy, ktoré ich čakajú. Dôležité je preto začať čím skôr, aby sa hráči dostali do tréningového tempa a zohrali sa spolu. V prípravných stretnutiach sa tesne pred šampionátom 20-tka stretne s rovesníkmi z Ruska a Rakúska. Mladí hokejisti absolvujú aj tri povinné testovania. Prvé 6. decembra.

Bubliny nie sú novinkou

V dobe Covidu-19 nie sú takéto miesta, kde sa športovci môžu zhromaždiť ale nemôžu ich opustiť výnimkou. Už viackrát sa to ukázalo ako účinná cesta pre športové podujatia a profesionálne ligy. Pri prísne nastavených pravidlách by nemali vzniknúť problémy s pandémiou koronavírusu.

Veľa takýchto bublín úspešne vybudovali v zahraničí, ale skúsenosti už máme aj na Slovensku. Niečo podobné sme mohli vidieť tento rok na cyklistických pretekoch Okolo Slovenska rovnako ako na slávnejších Tour de France či Giro d‘Italia.

V ktorom roku si ukončila štúdium na našej univerzite a prečo si sa rozhodla práve pre túto školu?

Štúdium na našej Univerzite sv. Cyrila a Metoda som ukončila tento rok. Na školu som išla so zámerom, že raz bude zo mňa moderátorka alebo redaktorka športu.

Ako dlho sa venuješ gymnastike a čo ťa k nej priviedlo?

Gymnastike sa venujem od svojich 6 rokov. Keďže som bola veľmi malá, pre tento šport sa rozhodli najmä rodičia. Bola som hyperaktívna a mama s otcom vedeli, že sa musím venovať nejakému športu. Ocino chcel zo mňa tenistku, no na to sme nemali finančné prostriedky a tiež sme rozmýšľali nad krasokorčuľovaním. Maminina kolegyňa robila rozhodkyňu v gymnastike, a tak jej navrhla, aby so mnou prišli do telocvične, že sa bude robiť výber nových talentov.

Čo radíš medzi tvoje najväčšie úspechy?

Reprezentáciu Slovenska na niekoľkých Majstrovstvách Európy, Majstrovstvách sveta, umiestnenia na svetových pohároch a samozrejme, že za svoj najväčší úspech a splnený sen považujem reprezentáciu na Olympijských hrách v Londýne.

Aký je to pocit, dostať na sa olympiádu?

Nedá sa to opísať. Keď som bola na besede s predškolákmi, tak som im to priblížila asi takto: Predstavte si, že celý rok túžite po jednom jedinom darčeku a na Vianoce ho nájdete pod stromčekom. Aký je to pocit? Odpoveď znela jednoznačne: „Úžasný!!!“ Tak asi taký je pocit, keď sa dostane človek na olympiádu.

Ako hodnotíš výpovede markizáckeho redaktora Štefana Eiseleho o tom, že niektorí slovenskí športovci si prišli do Londýna skôr na výlet než nás reprezentovať na olympiáde?

K tomuto sa vyjadrovať nebudem. Poviem len jedno. Obyčajný človek si ani nedokáže predstaviť čo všetko musí športovec obetovať, aké prekážky si musí preskákať a koľko vynaloží síl a utŕži rán, kým sa mu podarí IBA prebojovať sa na olympijské hry.

Celý rozhovor s Máriou Homolovou, nielen o športe, ale aj o jej plánoch do budúcnosti nájdete v Atteliéri 01/2012.