12. októbra vyšli ľudia v Paríži, Londýne a iných európskych metropolách do ulíc, aby vyjadrili svoj nesúhlas so situáciou v oblasti severovýchodnej Sýrie. Tento víkend sa k nim pridali sýrski Kurdi v meste Qamišli, ktoré leží priamo v inkriminovanej oblasti na Blízkom východe. Dôvodom týchto protestov je rozhodnutie tureckého prezidenta R. T. Erdoğana obsadiť územie, ktoré Kurdi s pomocou OSN krvopotne vybojovali spod nadvlády Islamského štátu (IS).

https://www.youtube.com/watch?v=lRS-zmI8ZyA

Európska politická elita na čele s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom a nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou vyjadrili jednoznačný nesúhlas s rozhodnutím Turecka. Aj napriek tomu, že prezident Spojených štátov Donald Trump prakticky stiahnutím svojich vojsk umožnil tento rozbroj, uznáva, že rozhodnutie Turkov „nebolo najšťastnejšie“.

Vyhostením IS zo severovýchodnej Sýrie sa síce vytvorila „bezpečná zóna“ pre migrantov z Turecka, no problémom je, že niektorí ľudia sa do nej nechcú dostať. Boja sa nedostatku politickej kontroly nad danou oblasťou. Oficiálne tu totižto neplatia žiadne zákony a niektorí jednotlivci si myslia, že by túto chaotickú situáciu mohlo Turecko využiť k šíreniu teroru.

Korene problému

Konflikt medzi krajinou polmesiaca a najväčším národom (asi 40 mil. obyvateľov), ktorý nemá vlastný štát, siaha do 80. rokov minulého storočia. V tom období boli práva Kurdov žijúcich na území Turecka značne potláčané.

Nemohli používať svoj jazyk, obliekať sa do svojich tradičných krojov a ani realizovať folklórne slávnosti. Jedným z pokusov úplne zničiť kurdskú národnosť bolo premenovanie Kurdov na tzv. „horských Turkov“. Slová ako „Kurdi“ alebo „kurdský“ turecký parlament zakázal. Ľudia, ktorí hovorili alebo spievali po kurdsky, boli následne zatknutí a v niektorých prípadoch dokonca väznení.

Séria násilných represií zo strany Turecka vyústila k vzniku Strany kurdských pracujúcich (PKK). Tá mala (a stále má) za úlohu vybojovať politické i kultúrne práva pre kurdskú minoritu. Až do roku 1999 trvalo obdobie ozbrojených konfliktov. Množstvo novinárov, aktivistov a politikov zmizlo alebo bolo zavraždených.

V 20. storočí sa PKK snažila o dohodu s tureckou vládou. Došlo k viacerým mierovým obdobiam (1999 – 2004,  2013 – 2015), no ozbrojené konflikty pokračujú dodnes. Zatiaľ došlo k viac ako 50 000 úmrtiam na obidvoch stranách.

Sýria, Irak, OSN a vlastne všetci

Územie v Sýrii je momentálne alfou a omegou konfliktu. V roku 2012 sýrske vojenské jednotky opustili túto oblasť a boj proti IS ostal primárne na pleciach sýrskych Kurdov a vzdušných jednotiek OSN. Tým sa podarilo vytlačiť jednotky Islamského štátu a získať pre seba desiatky tisícov kilometrov štvorcových. Keďže Turecko vníma sýrskych Kurdov ako komplicov politickej strany PKK, zároveň ich považuje za teroristickú organizáciu.

V Turecku sa okolo 1 200 osobností podpísalo pod petíciu, ktorá je proti násilnostiam páchaným na kurdských obyvateľoch. Vláda ako dôsledok zatkla niekoľko aktérov petície.

Kurdský národ nezažíval problémy len na území Turecka alebo Sýrie, ale aj v Iraku. V roku 1991 došlo k ozbrojenému konfliktu na území Irackej republiky. Dôvodom bola nespokojnosť Arabov a Kurdov s nenávistnými opatreniami zo strany prezidenta Saddáma Husajna. Bolo to „skvelé“ obdobie na revolúciu, keďže vojsko aj ekonomika Iraku bola oslabená po nedávnych vojenských konfliktoch s Iránom a Kuvajtom.

OSN vytvorila nad územím, ktoré Kurdi vo vojne získali, tzv. „no-fly“ zóny. To znamená, že toto územie bolo v podstate nezávislé. Lenže to bola súčasť dohody medzi Tureckom a OSN: stiahnuť Kurdov zo Sýrie a Libanonu, následne ich „napchať” do Iraku, ktorý je aj tak v politickom rozklade. Neskôr Turci podali Iraku „pomocnú ruku“ v podobe zničenia kurdských jednotiek, ktoré okupovali ich územie. Irak súhlasil, no vojnové operácie (Oceľová operácia a Operácia kladivo) voči húževnatým Kurdom neboli úspešné.

Existuje riešenie?

V prvom rade by sa jednoznačne mali začať debaty medzi Sýriou, Tureckom i OSN bez použitia strelných zbraní, granátov a slzotvorných plynov. Pokiaľ sa nebudú rešpektovať základné piliere demokracie, krajiny nemôžu napredovať a dlhotrvajúce konflikty budú ešte oveľa dlhšie. Pokiaľ bude lídrom Turecka R. T. Erdoğan, pravdepodobne nečaká kurdský národ nič dobré. No ako sa hovorí: „O šťastie treba bojovať.“