Príbeh spolužiačky Julky začína preventívnou prehliadkou u pediatra. Mala na sebe rifľovú sukňu po kolená s gombíkmi vpredu po celej dĺžke. Počas vyšetrenia, kedy ležala na chrbte a lekár jej prehmatával brucho, si všimol aj sukňu.

„Chlapci majú také radi, lebo ich vedia rýchlo rozopnúť,“ prehlásil. Sestrička v druhej miestnosti si nahlas povzdychla. Pediater odvrkol, že ho Julka predsa pozná od malička. „Nemyslím si, že to ospravedlňuje jeho vyjadrovanie,“ hovorí mi Julka. Predstava, že by mi niekto, kto ma vídal ako malú, povedal takúto sexuálnu poznámku, vo mne vyvolala nevoľnosť.

Julkina skúsenosť však nie je ojedinelá. Podľa prieskumu Inštitútu pre výskum práce a rodiny viac než 54 % žien aj mužov na Slovensku zažilo verbálne sexuálne obťažovanie vrátane vtipov. Najčastejšie ho zažívajú ženy do 34 rokov. Každá druhá sa s obťažovaním stretla aj na pracovisku, často opakovane, no väčšina z nich situáciu nenahlásila.

Ženy okrem sexizmu narážajú na prekážky „mužského sveta“ aj v odbornom prostredí, kde by sa mali cítiť bezpečne, napríklad v zdravotníctve alebo na univerzite.

Medicína má medzery v ženskom tele

Predstavte si, že máte 25 rokov a začnete pociťovať neznámu bolesť brucha. Neskôr sa objaví aj krv v stolici. Vyhľadáte lekára, no ten vaše symptómy zľahčuje – vraj je to len stres. Keď problémy neustupujú, objednáte sa na kolonoskopiu. Tam počujete, že na vážnu diagnózu ste „príliš mladá a krásna“. Výsledky napokon ukážu rakovinu hrubého čreva.

Takúto skúsenosť opisuje novinárka platformy Page Not Found Adéla Svadba. Systém, ktorý ju mal chrániť, jej namiesto toho kládol prekážky. Ide však o širší problém – tzv. gender data gap – čiže priepasť v poznatkoch o ženskom tele. Historický výskum sa sústredil najmä na mužské organizmy a ich výsledky považoval za univerzálne. Ženské telo však funguje odlišne, aj kvôli hormonálnym rozdielom.

Chybné diagnózy sa preto stávajú častejšími. Typický príznak infarktu u mužov je silná bolesť na hrudi, u žien sa môže prejaviť extrémnou únavou alebo slabosťou. ADHD sa u dievčat často neprejavuje hyperaktivitou, ale problémami so sústredením či emóciami. Predstavy, že ženy sú „len precitlivené“ problém ešte viac zhoršujú.

Následky sú závažné. Podľa Svetového ekonomického fóra ženy žijú síce dlhšie, no pre chýbajúce poznatky väčšiu časť života prežijú v horšom zdraví. Nerovnosť sa prejavuje aj vo financovaní výskumu, napr. medzi rokmi 2019 a 2023 získali americké startupy zamerané na erektilnú dysfunkciu približne 1,24 miliardy dolárov, no projekty venované endometrióze (ochorenie, pri ktorom tkanivo rastie mimo maternice – pozn. red.)  len 44 miliónov. A to napriek tomu, že ženy tvoria polovicu populácie.

Chýbajú nám ženy na vrchole

Podceňovanie žien sa však nekončí v ambulanciách. Klaudia, ktorá študovala v Čechách na veterinárnej fakulte, mala nepríjemnú skúsenosť s vyučujúcim: „Na skúške ma neoslovil menom, ale volal ma „kočičko”. K chalanom bol naopak slušný a mal na nich nižšie nároky.“ Na cvičeniach rád ponižoval dievčatá a opakovane hovoril poznámky typu „ženy nikdy nemôžu byť tak dobré veterinárky ako muži“ alebo že „veda nie je pre ženy, mali by radšej zostať doma v kuchyni“.

Prekvapilo ma, prečo s tým na univerzite nikto nič nerobil. Klaudia mi však povedala, že spomínaný učiteľ sa údajne kamarátil s rektorom. Bol preto v podstate „nedotknuteľný“, aj keď na neho už prišlo veľa sťažností. Tento príbeh poukazuje aj na to, že žijeme vo svete, kde väčšinu vrcholových pozícií zastávajú muži. Ak sú autority prevažne mužské, sexistické správanie môže zostať bez následkov.

Polovica mužov cíti tlak, aby sa správali „mužne“.

Hoci ženy tvoria veľkú časť študentov, do vyšších pozícií sa dostáva len menšina. Slovensko patrí podľa Eurostatu ku krajinám s nižším podielom vedkýň v EÚ. Je ich len približne tretina. Výrazné rozdiely vidno najmä v STEM odboroch (veda, technika, inžinierstvo a matematika – pozn. red.), kde ženy dlhodobo tvoria len okolo 20 %.

Dôvodom sú najmä stereotypy, ktoré dievčatám od mala hovoria, že „nie sú technické typy“, hoci výsledky nenasvedčujú tomu, že by technike rozumeli menej ako muži. Prieskum ministerstva školstva ukázal, že štyri respondentky odmietli študovať technické odbory, pretože ich vnímali ako mužské a obávali sa, že sa ťažko presadia. Ďalšími dôvodmi boli chýbajúce ženské vzory a pocit, že „na to nemajú“ alebo že „je to len pre géniov“.

„Šablónu muža“ používajú na všetko

Problémy žien v „mužskom svete“ nemusia súvisieť len s konkrétnymi mužmi. Často sú zakódované aj vo veciach, ktoré denne používame. Presvedčil ma o tom aj môj zážitok. Pred niekoľkými rokmi sme s rodinou zažili autonehodu. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo. Ostalo mi len porezanie na krku, paradoxne od bezpečnostného pásu.

Vtedy som tomu neprikladala veľký význam. Až pri písaní tohto článku čítam štatistiku: ženy pri autonehodách majú o 71 % vyššiu pravdepodobnosť stredne ťažkého zranenia a o 47 % vážneho zranenia. Súvisí to s tým, že pri nárazových testoch sa dlhé roky používali figuríny „priemerného muža“.

Ten sa stal akýmsi univerzálnym modelom, podľa ktorého sa navrhovali autá, bez zohľadnenia rozdielov ženského tela. Napríklad sedadlá sú pre ženy príliš tvrdé, vrhajú ich viac dopredu a šanca na zranenie tak rastie. Spätne som rada, že naša autonehoda neskončila horšie. Zároveň rozmýšľam, či by som sa zaobišla aj bez porezania, keby bol pás viac prispôsobený môjmu telu.

Podobne aj urbanistické rozhodnutia môžu zvýhodňovať mužov. V švédskom meste Karlskoga bežne odhŕňali najskôr cesty a až potom chodníky. Až rodová analýza ukázala, že takýto postup viac vyhovuje mužom, ktorí častejšie jazdia autom, zatiaľ čo ženy, deti či starší ľudia sa pohybujú skôr pešo. Po zmene poradia sa znížil počet úrazov a tým aj náklady na zdravotnú starostlivosť.

Tento prípad opisuje aj autorka knihy Neviditeľné ženy Caroline Criadová Perezová. Poukazuje napríklad na to, že smartfóny sú často príliš veľké pre menšie ženské ruky a klimatizácie v kanceláriách fungujú podľa metabolizmu mužského tela, čo spôsobuje, že ženy častejšie pociťujú chlad.

Problémy žien vnímajú aj muži

Zaujímalo ma, ako tieto rozdiely vnímajú muži. „Keď idem vonku po tme, rozmýšľam, či žena radšej zvolí osvetlenú ulicu a nenosí slzný sprej. Ja mám slúchadlá na ušiach a neriešim,“ opisuje môj kamarát Filip.

Všíma si aj praktické veci. Ženy majú menej toaliet než muži, ktorí môžu využívať aj pisoáre. Na dámskych toaletách navyše často chýbajú menštruačné potreby či priestor na prebalenie dieťaťa. „Ani chodníky nie sú veľakrát prispôsobené pre mamy s kočíkom, vstupy do MHD a niektoré budovy nemajú bezbariérový prístup,“ dopĺňa.

„Mužský svet“ škodí nám všetkým

Aj keď na prvý pohľad vyzerá, že súčasná spoločnosť prináša negatíva hlavne ženám, nemusí to platiť. Mužský svet často vytvára pre mužov štandard toxickej maskulinity – očakávanie, že majú byť silní a nemôžu prejaviť zraniteľnosť.

Podľa prieskumu švédskej spoločnosti LELO cíti polovica mužov tlak, aby sa správali „mužne“ – napríklad aby vedeli opraviť veci v domácnosti, boli svalnatí či dominantní pri sexe. Takmer tretina mužov priznáva, že by chcela viac prejaviť svoju „ženskú stránku“. Slovenský prieskum 365.bank ukazuje, že šesť z desiatich mužov pociťuje tlak vyplývajúci z potreby zabezpečiť rodinu.

Výskumy zároveň dokazujú, že očakávania spojené s toxickou maskulinitou môžu mať vážne dôsledky. Muži kvôli tomu výrazne častejšie než ženy zomierajú samovraždou a menej vyhľadávajú odbornú pomoc pri psychických problémoch. Častejšie sa tiež ocitajú v sociálnej izolácii .

Nie všetci muži však tento tlak vnímajú rovnako. Filip hovorí, že sa s očakávaním „byť viac mužný“ vo svojom okolí takmer nestretol. „O pocitoch sme sa doma vedeli rozprávať otvorene,“ opisuje svoju skúsenosť. Ukazuje to, že veľa závisí od prostredia, v ktorom človek vyrastá a pohybuje sa.

Patriarchálny svet neprospieva nikomu. Ženy v ňom často čelia až život ohrozujúcim prekážkam a muži sú neporozumení a uväznení vo vlastných očakávaniach. Odstránenie týchto bariér by prinieslo výhody celej spoločnosti. Budúcnosť by tak mala patriť svetu navrhnutému pre potreby všetkých, nie len mužov či žien.