V rozhovore sa dočítate:

• Aké koníčky mala pedagogička počas detstva.
• Ako bojuje so scrollovaním na mobile.
• Či sa dá skĺbiť offline život s prácou v médiách.
• Prečo nás sociálne médiá izolujú.

Ako ste najradšej trávili svoj voľný čas v detstve?

To sa menilo vekom. V rôznych etapách môjho života to boli rôzne typy záľub a aktivít. Tým, že sme nemali technológie ako v súčasnosti, mám pocit, že naše detstvo sa oveľa viac odohrávalo vonku a bolo veľmi spoločenské. Veľa času som trávila s kamarátmi v prírode, hrali sme sa rôzne hry, vymýšľali sme si program a stále sme boli v pohybe.

Keď som bola malá, venovala som sa najmä detským hrám, neskôr som veľa času trávila mimoškolskými aktivitami a krúžkami. Deväť rokov som pôsobila v divadelnom krúžku, ktorý ma výrazne formoval. Mala som rada bohatý a pestrý život po škole a snažila som sa ho zaplniť rôznymi aktivitami, aby som nezostávala len doma.

Pamätáte si aktivitu, pri ktorej ste úplne zabudli na čas?

Všeobecne som rada zabúdala na čas. Asi to nebola jedna konkrétna aktivita, skôr to bolo o tom, že keď som sa do niečoho ponorila a veľmi ma to bavilo, tak som úplne stratila pojem o čase. Fungovalo to tak pri rôznych aktivitách. Keď som bola s priateľmi, môj orientačný bod bol napríklad ten, že keď sa začne stmievať, mám ísť domov.

Milovala som rôzne typy aktivít: výtvarné umenie, divadlo, čítanie. Pri všetkom som často strácala pojem o čase. Teraz mi napadla jedna veľmi špecifická vec, a to bola knižnica. Každý piatok som tam chodievala a pravidelne som si požičiavala 10 až 13 kníh. Knihovníčku vždy prekvapilo, či to stíham prečítať, no ja som ich naozaj zvládla.

Ja som však čítala veľa. Často som čítala aj po nociach s baterkou pod perinou, lebo rodičia nemali radi, keď som dlho ponocovala. Knihy boli pre mňa svet, pri ktorom som úplne zabúdala na čas a na všetko okolo.

Mali ste v detstve obľúbenú knihu, ktorú si pamätáte doteraz?

Na strednej škole som si prešla výrazným „Balzákovým obdobím“. Prečítala som takmer všetko, čo bolo od Honora de Balzaca dostupné. Dokonca som si zo žartu hovorila, že trochu konkurujem svojej učiteľke literatúry, lebo som ho mala naozaj veľa načítaného.

A čo najradšej čítate teraz?

Dnes mám veľmi rada literatúru z vydavateľstva Absynt, takže vždy, keď vyjde nejaká nová kniha, väčšinou skončí u mňa v knižnici. Ak by som mala povedať jednu konkrétnu obľúbenú knihu z posledných rokov, tak by to bola kniha Jeden z nás: Príbeh o Nórsku.

Čím sa podľa vás najviac líšil život detí v minulosti v porovnaní s dneškom?

Neboli technológie, to je asi najväčší rozdiel. Technológie sú podľa mňa veľkí požierači času. Vidím to aj sama na sebe, že keď začnem scrollovať, veľmi rýchlo stratím pojem o čase. My sme vtedy nescrollovali, ale zabúdali sme na čas pri iných aktivitách. Vonku, pri hrách, pri knihách alebo iných záujmoch.

Oveľa viac času sme trávili s kamarátmi osobne, vonku, v prírode, vymýšľali sme rôzne hry aktivity. Dnes vidím na generácii mojej dcéry a detí v susedstve, že majú neustále mobil v ruke. Aj keď sú spolu vonku, často sedia vedľa seba a pozerajú do obrazoviek. Ich centrum vesmíru je mobilný telefón, aj keď sú fyzicky spolu.

Čo podľa vás dnešným deťom najviac chýba z toho, čo ste zažili vy ako dieťa?

Dnešným deťom veľmi chýba schopnosť byť odpojené od technológií. Na druhej strane si myslím, že je to aj otázka toho, ako si to rodiny doma nastavia. Je to o tom, či sa rodičia rozhodnú tráviť s deťmi čas aktívne, alebo je jednoduchšie dať im mobil a mať chvíľu pokoj.

Dcéra ma kontroluje, keď hovorí: „Odložme mobil a robme niečo iné.”

Samozrejme, chápem aj rodičov, lebo dnešná doba je veľmi rýchla a náročná. A je aj ťažké povedať dieťaťu, že nebude mať mobil, keď ho má väčšina jeho spolužiakov. Technológie priniesli aj veľa pozitívnych vecí. Napríklad ja si dnes neviem predstaviť, že by som fungovala bez Google máp, keďže mám veľmi zlý orientačný zmysel. Technológie nám zjednodušujú život, zrýchľujú ho a v mnohých veciach nám pomáhajú. Ale sú aj aspekty, ktoré sú problematické, a s tými sa musíme naučiť pracovať.

Preniesli ste si nejaký koníček z detstva aj do dospelosti?

V podstate všetko. Stále sú tu knihy, divadlo, koncerty a tomu sa venujem aj teraz.

Ešte hráte?

Nie, už veľmi dávno nehrám. Divadlo mám však stále veľmi rada a snažím sa tento vzťah pestovať aj v mojej dcére. Ako rodina chodíme pomerne často do divadla a hoci má len sedem vie byť už dobrou „parťáčkou“ na balete či muzikáloch.

Akému hobby sa venujete aktuálne?

Mám málo voľného času. Veľa pracujem a keď aj nepracujem, veľa o práci premýšľam. Aj moje hodiny často vznikajú na prechádzke so psom. Pred dvomi rokmi sme sa s rodinou presťahovali z Bratislavy do blízkej obce, takže veľa času trávime von v prírode, na prechádzkach, v diskusiách so susedmi, hráme spoločenské hry a premýšľame, kde čo nové zasadíme či presadíme.

Akým spôsobom ste sa dostali k vašim záľubám?

Vyrastala som na Orave, do školy som chodila v Dolnom Kubíne, čo je región s pomerne bohatou kultúrnou históriou a skvelým spisovateľským zázemím. Rodisko Pavla Országha Hviezdoslava, Martina Kukučína, Margity Figuli a ďalších. V škole to vždy bola téma, niekoho to otravovalo, mňa to naopak zaujímalo.

K divadlu som sa dostala cez recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín, ktorej som sa zúčastňovala už od prvej triedy na ZŠ. Neskôr to bol prirodzený prechod od recitácie k divadlu, pretože v Kubíne bol v tom čase kvalitný divadelný súbor, ktorý mal úspechy aj na súťažiach.

Mojim obľúbeným miestom bola aj Oravská galéria, ktorú dlhé roky viedla Eva Ľuptáková a robila tam skvelú prácu. Keďže bola cez cestu oproti gymnáziu, neraz sme tam zašli aj s učiteľkou estetiky. Takže, áno, som presvedčená, že to prostredie malo na môj život a záľuby veľký vplyv.

Koľko času sa vám dnes darí venovať svojmu hobby?

Málo. V poslednom období je to skôr o tom, že knihy sa mi hromadia v knižnici a mám menej času ich čítať. Ale do divadla chodíme pravidelne. Prechádzky sú denná rutina, je to skvelé dobitie bateriek. A rada trávim aj čas v aute počúvaním podcastov.

Je pre vás dôležité mať aktivity, pri ktorých ste úplne offline?

Mám s tým problém, lebo mobil je niečo, čo berie veľkú časť času. Cítim to aj sama na sebe a upozorňuje ma na to aj dcéra, keď mi povie: „Mama, scrolluješ na mobile?“ Nemám to rada ani u svojich kamarátov. Dcéra ma kontroluje, keď hovorí: „Odložme mobil a robme niečo iné.” Bežne počúvame hudbu alebo rozhlasové hry.

Sama priznávam, že je ťažké sa odpojiť – stále prichádzajú notifikácie, pípajú hodinky, niekto volá. Sú obdobia, keď bol mobil kľúčovou súčasťou môjho dňa, súviselo to najmä s prácou. Keď som robila v spravodajstve, zapla som si notifikácie na všetky veľké spravodajské weby a tie chodili nonstop. Bola som k mobilu pripútaná. Potom som bola veľmi rada, keď som mohla všetky notifikácie vypnúť a mať chvíľu „time off” ( pokoja – pozn. red.).

V médiách ste pôsobili viac ako 15 rokov. Mali ste v tomto období offline aktivitu na oddych od informácií a práce?

Keď som bola vo vedúcej pozícii a za niečo priamo zodpovedná, nemohla som si to úplne dovoliť. Myslím si, že aj moja rodina by povedala, že som sa nevedela úplne odpútať od práce. Vždy som zvažovala, ako dlho budem offline. Nebolo mi príjemné byť offline, lebo som mala pocit, že mi niečo unikne alebo niečo zanedbám. Online svet zohrával v novinárčine veľmi významnú úlohu, a potom aj na ďalších pracovných pozíciách. Technológie ma veľmi pohlcovali.

Dá sa podľa vás pracovať v médiách alebo komunikácii bez toho, aby človeka úplne pohltil online svet?

Závisí od toho, ktorej oblasti sa venujete. Ale ak robíte spravodajstvo, bez technológií sa to nedá. Človek musí byť na tepe dňa, sledovať udalosti, pretože to priamo súvisí s jeho prácou. Musíte mať prehľad o tom, čo sa deje. Neviem si predstaviť, že by som robila v spravodajstve a nesledovala, čo sa každý deň deje.

Dnes sa navyše očakáva, že novinár bude multiplatformový. Spracuje reportáž do televízie, napíše článok na web, pripraví príspevky na sociálne siete, podcasty a podobne. Dnes je to oveľa náročnejšie ako kedysi.

Keď človek pracuje v spravodajstve profesionálne, musí sa podľa vás vedome učiť aj od informácii oddychovať?

Myslím si, že Gen Z (generácia narodená v rokoch 1997 až 2012 – pozn. red.) je v tomto možno viac popredu ako moja generácia. Počúvam od kolegov z redakcií, že si viete v tomto viac dupnúť a držať väčší balans medzi životom a prácou. Myslím si, že je to dobre. My sme boli generácia, ktorá nevedela povedať nie.

Veľmi ma mrzí, keď idem do divadla alebo na koncert a vidím, že si ľudia všetko natáčajú namiesto toho, aby si užili prítomný okamih.

Pamätám si, že keď som sa raz vrátila zo služobnej cesty z Bruselu vyžmýkaná o druhej ráno, šla som do redakcie postrihať reportáž a potom rovno na výrobu, lebo prišiel čínsky prezident. A ja som bola v práci vyše 30 hodín. Pracovali sme dovtedy, kým bolo treba. Myslím si, že vy ste v tomto iní a viete si balans nastaviť lepšie. My sme zrejme nemali úplne zdravé pracovné návyky a niektorí sa dodnes toho nevieme zbaviť.

Myslíte si, že ľudia dnes venujú svojim koníčkom menej času ako kedysi?

To neviem úplne posúdiť. Nechcela by som hovoriť za iných ľudí, lebo neviem, ako to majú nastavené. Ale som presvedčená, že technológie nás oberajú o veľa času, ktorý by sme možno trávili produktívnejšie.

Čo sa podľa vás najviac zmenilo v tom, ako ľudia trávia voľný čas?

V roku 2002 som bola na študijnom pobyte v Amerike a pamätám si, že som bola prekvapená, že ľudia žijú viac izolovane, menej sa stretávajú a navštevujú. Moji rodičia boli vždy veľmi spoločenskí, mali veľa priateľov a často sme spolu chodili na výlety.

Mám pocit, že to, čo som zažila v Amerike pred viac ako dvadsiatimi rokmi, dnes žijeme aj u nás. Ľudia sa viac uzatvárajú do svojich bublín, menej pestujú sociálne vzťahy. Vidno to aj v pracovných kolektívoch. Kedysi existovali veľmi družné kolektívy, dnes prídeme do práce, odrobíme a ideme domov. Oveľa menej sa stretávame aj mimo práce. Ako keby sa vytrácal spoločenský duch.

Myslíte si, že to môže súvisieť so sociálnymi sieťami, na ktorých trávime toľko času, že si to často ani neuvedomujeme?

Je to možné, lebo kedysi sme nemali inú možnosť ako byť v kontakte s ľuďmi osobne. Dnes sledujem životy svojich kamarátov na Facebooku a mám pocit, že viem, čo robia a ako žijú. Potreba stretávať sa a rozprávať trochu zaniká, lebo si myslíme, že už o sebe všetko vieme zo sociálnych sietí.

V Európskej únii sa diskutuje o zákaze sociálnych sietí pre deti do 13 rokov. Súhlasili by ste s takýmto opatrením?

Nemám v tej téme úplne jasno. Vnímam argumenty za aj proti. Myslím si, že prioritou by malo byť vzdelávanie v tejto oblasti, aby deti do 13 rokov vedeli, čo technológie robia, aké sú riziká a ako ich používať. Skôr by som išla cestou edukácie než zákazu.

V škandinávskych krajinách sa intenzívne venujú práve vzdelávaniu o technológiách. Myslím si, že tým by sme sa mali inšpirovať. Malo by sa o tom viac hovoriť na školách. Ja napríklad svojej dcére technológie nezakazujem, ale veľa sa o tom rozprávame, čo je na tom dobré a čo zlé.

Myslím si, že edukovať by sa mali aj rodičia. Čítala som štatistiku, že pätina rodičov sa ani nezaujíma o to, čo ich deti robia na mobiloch, čo ma veľmi prekvapilo. Detská izba už nie je bezpečný priestor, pretože cez mobil sa dieťa môže dostať kamkoľvek. Preto je dôležité vzdelávať nielen deti, ale aj rodičov a učiteľov.

Čo by ste odporučili študentom, ktorí chcú tráviť viac času offline, ale nevedia ako začať?

Vypnite si telefón, notifikácie, nenoste smart hodinky. Ono to ide. Zo začiatku možno znervózniete, že vám niečo uniká. Ak však nemusíte byť dostupní kvôli práci, tak jednoducho vypnite telefón. Choďte na koncert bez telefónu a užite si skvelú hudbu. Myslím si, že to svet prežije, keď neuvidí vašu fotografiu z koncertu na sieťach.

Simona Mikušová

Je odborná asistentka na Fakulte masmediálnej komunikácie s vyše 15-ročnou praxou v médiách. Deväť rokov pôsobila v spravodajstve TV Markíza. V rokoch 2021 – 2023 viedla komunikačné tímy dvoch slovenských premiérov.

Autorka má s respondentkou priateľský vzťah, keďže robí šéfredaktorku časopisu atteliér, ktorý Magdaléna mentoruje.

Pre atteliér si pred pár mesiacmi napísala komentár, v ktorom píšeš, že si si svoje vyhorenie uvedomila neskôr. Citujem: „Až keď som každé ráno čupela nad záchodovou misou a napínalo ma tak, že som cítila bolesti.“ Ako si vedela, že ide práve o vyhorenie? 

Nevedela. Vedela som, že to bude nejaká forma stresu, keď to bolo také neznesiteľné, že som nemohla spávať. Vtedy som už nevládala. K práci som mala odpor. Potom som vyhľadala našu školskú psychologičku, opísala som jej symptómy a ona mi povedala, že to je vyhorenie.

Nemyslela som si, že by sa mi to mohlo stať, lebo som bola ešte mladá. Stáva sa to skôr ľuďom, ktorí dlhšie pracujú v nejakej sfére. Vôbec som si to, ani nie že nechcela priznať, ale skôr som si nemyslela, že by sa mi to mohlo stať. Bola som, a stále som, ešte v počiatku kariérneho života. 

Nestalo by sa mi to, ak by nebola pandémia.

Mnoho študentov môže mať problém rozlíšiť medzi tým, čo je vyhorenie a čo je napríklad klinická depresia, alebo iná diagnóza. Ty si si vyhorením prešla, v čom je podľa teba ako laika základný rozdiel? 

Nechcem to úplne definovať, lebo nie som psychologička. Neviem, aké sú symptómy klinickej depresie. Ja som mala nepretržitý odpor k práci, vôbec ma to nebavilo. S odporom a únavou súviseli aj fyzické príznaky – nespavosť, žalúdočné problémy a podobne. Medzičasom som si myslela, že som lenivá. To som písala aj v komentári. Prišlo mi to divné, lebo som taká nikdy nebola.

Myslím, že depresia má asi horšie stavy, lebo spočiatku som sa necítila byť úplne deprimovaná, nešťastná či smutná. Úzkostné stavy som mala len v súvislosti s prácou. Ale nebolo mi vo všeobecnosti úzko. Mala som aj chvíle, keď som bola v pohode, smiala sa, rozprávala sa s ľuďmi. Neskôr som sa s nimi rozprávať nechcela, unavovalo ma to.

Hovorila si, že si bola mladá, keď sa to stalo. Aby si to vedel čitateľ zaradiť, koľko času uplynulo od tvojho vyhorenia a ako dlho trvalo?

Rozmýšľam. Začalo to niekedy na prelome zimy a jari v roku 2021. Vtedy začali fyzické príznaky a cítila som smútok. Ustálo to, lebo prišli letné prázdniny. Človek si mohol trošku oddýchnuť. V jeseni sa to zhoršilo. Pamätám si, ako som na konci prázdnin plakala kolegovi na pleci, že nemôžem ísť naspäť. Vtedy som sa skontaktovala s pani psychologičkou a ona ma nasmerovala. Trvá to dlho, kým je človek znova na 100 % fit. Možno až nedávno, niekedy v novembri, som si uvedomila, že ma práca začala znova baviť. 

Čo z tvojej práce najviac prispelo k vyhoreniu?

Nestalo by sa mi to, ak by nebola pandémia. To bol jeden prvok. Stalo sa to asi aj preto, lebo som dostala novú funkciu na katedre digitálnych hier a zobrala som to veľmi zodpovedne. Stanovila som si vysoké ciele a chcela som na nich tvrdo makať. Mala som pocit, že ľudia to odo mňa chcú a vyžadujú. A potom aj samotná zodpovednosť. Chcela som, aby tu bolo dobre. A chcela som to prehnane.

Po kritike k môjmu prvému článku som revala.

Počas pandémie bol ešte problém, že človek nemal žiadne iné vyžitie. Hranice medzi prácou a voľným časom sa stierali. Snažila som sa ale na to dávať pozor. Aj keď som vyhorievala, mala som dobrý manažment času. Keď som zaklapla notebook, už som nerobila. Človek to má ale stále v hlave, stále rieši prácu. Zatvorí notebook a nemá kam ísť, lebo je pandémia. Ďalšia vec bola, že som chcela každému vyhovieť. Na všetko som hovorila áno, a potom sa to na mňa kopilo. 

Nadviažem na tú zodpovednosť. Pýtala som sa na okolnosti, za akých sa to stalo, ale zaujímajú ma aj tvoje osobné dôvody. Prečo si chcela podávať úplne najlepší výkon? 

To je dobrá otázka a je na to aj dobrá odpoveď. Pani psychologička mi povedala, že som orientovaná na výkon. Dovtedy som si to vôbec neuvedomovala. Vždy som bola taká, že všade byť, všetko robiť. Nechcem to tu veľmi rozoberať, ale to pochádza aj z rodiny. Netvrdím, že by ma rodičia vychovávali tak, že mám byť úspešná alebo, že by vyžadovali samé jednotky. To bolo u nich na poslednom mieste.

Ale my to aj teraz tak doma máme, že práca je niečo, čo jednoducho treba robiť. Je to niečo, čo ťa možno trošku definuje ako človeka. V mladosti ma ovplyvnilo aj to, že na výške nám hovorili, že musíte na sebe stále makať, robiť, aby ste niečo dosiahli. To sa mi vrylo do hlavy. Učitelia nám nechceli zle, chceli, aby sme sa po škole uplatnili. Pri ľuďoch ako ja to ale zanechalo iný efekt. 

Aké bolo tvoje detstvo?

Dobré, veselé. Vždy nás naši viedli k zodpovednosti. Aj oni boli zodpovední. Išli príkladom, svojim žitím mi ukazovali, že sa dá vypracovať.

Pýtam sa to aj preto, že viaceré štúdie dokazujú prepojenie nespracovaných zážitkov z detstva so syndrómom vyhorenia. Spomeniem napríklad štúdiu uverejnenú v Journal of Professional Nursing realizovanú práve na študentoch. Ukázala, že prepojenie nespracovaných detských zážitkov má väčší vplyv na ženy so syndrómom vyhorenia ako na mužov.

Aj toto sme so psychologičkou riešili. Mňa k vyhoreniu dohnalo to, že sa na mňa nabalilo veľa roboty v krátkom čase. A to preto, lebo neviem ísť do konfliktných situácií. Dosť sa im vyhýbam.

Prečo?

Aj to súvisí s detstvom. Nenaučila som sa riešiť konflikty úplne dobre, tak sa im vyhýbam, ale určite neviním z vyhorenia mojich rodičov. Oni ma vychovali dobre a najlepšie, ako vedeli. To ja som si dávala vkuse toľko roboty. Stále mi napríklad chodia pracovné ponuky nielen v rámci fakulty a jednou z vecí je, že sa ich bojím odmietnuť, lebo aj to je forma konfliktu a že ak odmietnem, už o mňa nikto nezakopne.

Ľudia reagujú na vyhorenie zvláštne. Nerozumejú tomu, je to pre nich abstraktné.

Tiež som si myslela , že pracovné úspechy definujú, že si kvalitný človek. Samozrejme, že som vedela, že dobrého človeka definujú nejaké dobré vlastnosti a tak, ale mala som to v podvedomí. Pridávalo mi to na mojej vlastnej hodnote. Mám nejakú úroveň sebavedomia, ale nie až takú vysokú, aby som tieto situácie zvládla. Takže som si stále chcela dokazovať, že toto viem, toto zvládnem. 

Ako si znášala, keď bol niekto lepší než ty? Napríklad v triede alebo v práci.

Záviselo to od obdobia. Chcela som byť… najlepšia? Nie najlepšia, ale chcela som byť dobrá. Čo sa mi vo veľa veciach aj darilo. Ale napríklad na strednej škole sme mali vysokú konkurenciu. Boli sme dobrý kolektív, a keď sme tam nastúpili, povedali nám, že vás tu je 30 a ďalších 200 by chcelo byť vašom mieste.

Na začiatku sme sa porovnávali, kto má lepšie známky. Časom som si uvedomila, že mi chémia nejde a nikdy nebudem mať jednotku, stačila mi štvorka. Ale človek sa porovnáva, najmä, keď vidí, že sa snaží a nie je taký úspešný ako niekto iný. Bola som vtedy dravejšia. Teraz už riešim len svoju spokojnosť a je mi jedno, kto je aký úspešný. Nestojí to za to.

Som k sebe ale dosť kritická. Keď niečo urobím zle, síce najprv nájdem nejakého vinníka, ale tá fáza trvá veľmi krátko. Potom idem do seba a hľadám, kde som urobila chybu, čo som mohla spraviť lepšie. Dosť to v sebe analyzujem. Na jednej strane je to dobre, lebo človek sa môže poučiť, ale na druhej strane som na seba bola veľmi prísna. Málokedy som sa chválila.

Ak sa mi niečo podarilo, brala som to tak, že dobre, ideme ďalej. Nevenovala som tomu nejaký veľký priestor. Popri tom, ako som bola vyhorená, som aj pravidelne cvičila. A presne pri cvičení som prišla na to, že si hovorím aká som hrozná, pretože neviem spraviť nejaký cvik. Pripadala som si ako úplná lama. Potom za mnou prišla trénerka a pred všetkými ma totálne vychválila, že robím veľký progres. A aj som o tom vôbec nevedela.. 

Nemôže byť dôvod, prečo je tvoj vnútorný kritik taký silný aj ten, že v momente, keď sa staneš svojím najväčším kritikom, tak to, čo povedia iní, ti nemôže až tak ublížiť?

Hej, v minulosti som veľmi ťažko niesla kritiku. Po nej k môjmu prvému článku som revala. Ale bol hrozný a mali pravdu. Je to aj urážka ega. Predtým ma to vedelo rozplakať, ale aj teraz ma to vie rozčúliť. To ale rýchlo prejde a potom si z toho môžem zobrať nejakú časť, ktorú chcem do budúcna zlepšiť. Záleží aj na tom, ako je kritika podaná, lebo väčšinou to ľudia nevedia povedať správne.

Na konci prázdnin som plakala kolegovi na pleci, že nemôžem ísť naspäť do práce.

Povedala si, že si chcela byť dobrá. Kedy by si bola dosť dobrá? 

Pre mňa je motivujúce uznanie od druhých. Čo sa v mojej práci, keď som vyhorela, úplne nestávalo. Chýbala pravidelná spätná väzba. Človek sa potom naháňa, skúša hranice, že kedy ho niekto pochváli. Ale človek by sa mal pochváliť sám, a to sa snažím aj teraz robiť, aj keď je to občas trochu fejkové. 

Sú akademici hnaní k výkonu?

Vo všeobecnosti to neviem povedať.

Sú zamestnanci UCM hnaní k výkonu? 

Sme. Je to veľmi unifikovaný systém, kde každý musí spĺňať rovnaké štandardy. Ale ľudia nie sú rovnakí. Niekto je lepší po pedagogickej stránke, super učí. Niekto je lepší po vedeckej stránke. Individuálne kvality nie sú až tak zohľadnené, ako by mali byť. 

Ako reagovalo vedenie na tvoje vyhorenie? 

Nepovedala som im to.

Ale videli tvoj komentár.

Nepovedala som im to, keď som bola vyhorená. Vedeli to nejakí moji blízki kolegovia, s ktorými sa kamarátim, s nimi som o tom aj často rozprávala. Ľudia na to celkovo reagujú zvláštne. Niektorí ľudia, napríklad tí moji kamaráti, ma podporovali a vypočuli. Keď som to rozprávala iným ľuďom, nechceli ma počúvať. Nerozumeli tomu, prišlo im to abstraktné. Potom som to na ročnom pohovore povedala šéfke (dekanke, pozn. red.).

Magdalénin komentár si môžete aj vypočuť:

Bola som vyhorená, chcela odísť zo zamestnania a aktívne som si hľadala inú prácu. Čiže o tom vedela. Ešte aj predtým, ako som jej to takto povedala, tak som si začala postupne nastavovať hranice a tie som komunikovala aj s vedením, napríklad som im vysvetlila, že nestíham. Myslím si, že teraz rešpektujú keď poviem, že už je toho na mňa veľa a nevládzem.

Prvýkrát mi bolo na zvracanie pred maturitou. Odvtedy sa mi to deje vždy, keď mám veľký stres.

Každý si musí nastaviť hranice sám. Napríklad ja sa mojich ľudí na katedre stále pýtam, či toho majú veľa. Mnohí z nich sú akční, všetko chcú robiť, všade chcú byť a baví ich to. Ale ja im radím, aby si dávali pozor. Nie je to sranda. Vyhorený zamestnanec je nepoužiteľný zamestnanec.

Boli na škole, okrem teba, ešte nejaké prípady vyhorenia?

Áno.

Je UCM pripravená na vyhorenie zamestnancov?

Je super, že máme psychologickú poradňu. Viem, že tam chodili aj iní kolegovia. Naše psychologičky presne vedia, čo obnáša práca pedagóga. Teda, vedia vám lepšie pomôcť.

Ako prebiehala terapia?

Keďže bol vtedy lockdown, mali sme sedenia online. Mne najviac pomohlo to, že mi povedala diagnózu, pretože som človek, ktorý verí odborníkom. Riešili sme konkrétne situácie a aj to ako riešiť konflikty. Robili sme napríklad dychové cvičenia. Keď je človek v strese nevie, čo má robiť, čiže sme to nastavovali. Riešili sme aj príčiny. Nechodila som na terapiu dlhý čas, potom som si to skôr riešila sama.

Robila si počas terapie aj „chyby“? Myslím to tak, že či si sa napríklad automaticky vrátila späť do rutiny a robila tie veci znova. 

Nevrátila som sa k tomu, lebo som sa nechcela vrátiť späť do toho celého.

Pýtam sa možno aj preto, že aj samotná terapia môže byť teoreticky vnímaná ako výkon. Napríklad keď v nej nemáš taký progres, aký si čakala.

Nie, neprišlo mi to tak, že teraz idem na sebe makať. Psychologička vytvorila príjemné prostredie, rozprávali sme sa a ja som sa to potom snažila aplikovať aj v živote.

Ako si riešila fyzické prejavy vyhorenia? Spomínala si zvracanie.

Na zvracanie mi bolo vždy, ale nikdy tak, že by som reálne zvracala. Napínalo ma, a to dosť bolí. Prvýkrát sa mi to stalo pred maturitou. A odvtedy, keď mám veľký stres, tak sa mi to deje. Ale čo s tým? Asi nič. Musí zmiznúť stresový faktor. Čo sa týka spania, nie som úplne človek, ktorý vie pravidelne užívať tabletky. Zabudla by som na ne hneď po ceste z postele. Takže som sa s tým len naučila žiť. Ale napríklad spánok sa nedá dokopy hneď, aj keď zmizne stresový faktor. Trvá to nejaký čas.

Robila si aj meditačné cvičenia alebo autogénny tréning (relaxačná technika, najčastejšie využívaná pred spánkom na uvoľnenie úzkosti, pozn. red.)?

Autogénny tréning sme robili. Vysvetľovala mi, čo robiť, keď nemôžem zaspať.

To, že nevieš ľuďom povedať nie, si už vravela. Spýtam sa teda inak. Ako vnímaš svoje hranice a kedy si povieš nie, toto už nejdem robiť?

To je dobrá a ťažká otázka. Závisí to vždy od nejakej konkrétnej situácie. A keďže ja som človek veľmi impulzívny, tak sa snažím povedať, keď niekto niečo odo mňa chce, že potrebujem čas na rozmyslenie. Hranice mám nastavené tak, že viem, že mám toho veľa a viac aktivity nezvládnem. Áno poviem, ak ide o niečo zaujímavé, čo by ma aj bavilo.

Rovnaké to je aj v medziľudských vzťahoch. Niekedy som unavená a nechce sa mi niekde ísť. Odoberá mi to energiu, počúvať niekoho a niečo riešiť. Tak im poviem, že nie, dnes s tebou nejdem, pretože potrebujem byť sama. 

Čiže môžeme to definovať tak, že ten správny čas, kedy povedať nie, je moment, keď to začne ubližovať tebe?

Presne. Hľadala som hranicu, kedy je to ešte v pohode a kedy je to skôr sebeckosť. Ale na prvé miesto musíte postaviť seba. To je priorita.

Psychology Today uvádza ako jeden z faktorov vyhorenia aj akési znecitlivenie či apatiu.

Áno, nič ma vtedy nebavilo. Chcela som iba…nič. Nerobiť nič a ležať. 

Snažila som sa oddialiť spánok. Vedela som, že sa zobudím do odporu.

Prestalo ti na veciach záležať? 

Nie, záležalo mi na nich, ale nemala som energiu ich riešiť. Bola som z toho v šoku, lebo som spoločenský človek a zrazu som sa nechcela s nikým stretávať. Pamätám si, že doktorka Jurišová ma zobrala do divadla a mne bolo do plaču. Chcela som byť sama, nemala som na to energiu.

V čom by to bolo lepšie, ak by si bola sama? 

Nemusela by som vydávať energiu. Bola som vyčerpaná. 

Vnímali ťa ľudia v tom čase ako necitlivú? Možno práve kvôli tej apatii.

Nie, to nie, mám dosť vysokú empatickosť. Akurát som sa vedela ľahko rozčúliť.

Čo by si v tom čase potrebovala počuť, aby sa to vyhorenie nestalo? 

Že práca, alebo iné veci, ktoré má k tomu doviedli, nie sú také dôležité, ako si myslím. Je super, ak vás to baví, ale neoplatí sa kvôli tomu trápiť alebo ochorieť.

Čo by sa malo na tvojej práci zmeniť, aby ti bolo lepšie? 

Celý systém by sa mal zmeniť. Študenti nevedia, čo robí pedagóg na vysokej škole. Bežný človek to ani nemá odkiaľ vedieť. Myslia si, že učíme, a to je celé. Ale máme kopu iných povinností. Od organizátora, cez manažéra. Učíš, robíš vedu, píšeš projekty, upratuješ suterén (smiech). Ideálne by bolo robiť to, čo ťa baví, na čo máš talent a rozvíjať to. Pre mňa by bolo super, kebyže iba vediem katedru a učím. 

Odborná literatúra uvádza niekoľko fáz vyhorenia. Nadšenie, stagnácia, frustrácia, apatia a napokon vyhasnutie. Ako vyzerali tieto fázy u teba?

Čiže prvé je nadšenie. To bolo, keď som začala viesť katedru a chcela zmeniť svet. Stagnácia sa napríklad prejavovala tak, že som mala písať nejaký projekt, ale nešlo to. Projekt som zrušila a napísala medzinárodným partnerom prepáčte, ale… nepôjde to. V tejto fáze robíš iba nutné minimum, aby to nejak vyšlo a zvyšok už nedávaš. Niečo ako frustráciu som mala. Keď sa ti niečo stane, tak väčšinou hľadáš vinníka niekde inde. Ja som ho hľadala v mojich kolegoch.

Ale nebola som frustrovaná z práce, skôr ma nebavila. Apatia súvisí s frustráciou. Ráno mi bolo zle. Vedela som, že je ďalší deň a ja si musím zase si sadnúť a pracovať. Ono to začínalo v podstate už večer. Vtedy som si pustila seriál a snažila som sa oddialiť spánok, pretože som vedela, že sa zobudím do odporu.

Kedy si začala prvýkrát cítiť, že ti je lepšie?

Bolo to asi rok po tom, ako som mala prvé príznaky. V lete 2022. Začala som sa viac venovať sebe a vyhľadávala aktivity, ktoré mi robili radosť. Ale ako som povedala, až teraz na jeseň 2023 môžem povedať, že som zdravá.

MGR. MAGDALÉNA ŠVECOVÁ, PHD.

V minulosti pôsobila v časopise atteliér ako redaktorka neskôr ako šéfredaktorka. Aktuálne v ňom pracuje ako mentorka. Pôsobila tiež v redakcii denníka Nový Čas ako regionálna redaktorka. Písala aj pre komunitný magazín Nádvorie Magazín. Na univerzite zastáva funkciu vedúcej katedry digitálnych hier.

V roku 2008 ste na UCM založili Centrum pre bioetiku ako prvé svojho druhu na Slovensku. Ako sa dá bioetika priblížiť čitateľovi, ktorý sa s týmto pojmom doteraz nestretol?

Bioetika je multidisciplinárna akademická oblasť, ktorá vznikla na začiatku 70-tych rokov minulého storočia rozšírením lekárskej etiky. Jej počiatky môžeme sledovať od konca druhej svetovej vojny ako reakciu na nehumánne pokusy nacistických lekárov na väzňoch v koncentračných táboroch. S cieľom zabrániť takémuto zneužívaniu medicíny v budúcnosti sa začala formovať biomedicínska etika, čo je iné pomenovanie pre bioetiku. Jedným z jej hlavných cieľov je vymedziť etické princípy, v rámci ktorých sa bude uskutočňovať biomedicínsky výskum, vrátane testovania nových liekov a liečebných metód na ľuďoch.

Vznikla však tiež ako reakcia na obrovský pokrok výskumu v biológii v druhej polovici 20. storočia, ktorý sa týkal objavenia štruktúry DNA a dešifrovania genetického kódu. Ten má priamy dopad na medicínu a súčasne otvára viaceré kontroverzné témy ako transplantáciu, asistovanú reprodukciu, klonovanie, kmeňové bunky, genetické testy, génovú terapiu, zasahovanie do ľudského genómu či kyborgizáciu ľudského tela. Reaguje tak na technologický pokrok, ktorý sa dá využiť v medicíne. V rámci bioetiky sa tieto nové výzvy analyzujú z rôznych aspektov, od etických, filozofických, medicínskych až po právnické, politické, ekonomické, a tiež z hľadiska celospoločenských dopadov.

Vieme si využitie bioetiky priblížiť na konkrétnom príklade?

Samozrejme. V 60-tych rokoch 20. storočia sa začali do praxe zavádzať podporné dýchacie prístroje, ktoré poznáme napríklad z covidovej pandémie. Tie do medicíny priniesli filozofickú a praktickú otázku ako nanovo zadefinovať, kedy je človek mŕtvy. Dovtedy stačilo, že pacient prestal dýchať a nezarosil zrkadielko priložené k ústam. Zrazu sa objavili otázky, na ktoré dovtedy lekári neboli trénovaní a pripravení. Pokračovať v udržiavaní pacienta na prístrojoch, ktoré za neho dýchajú? Ak áno, dokedy? 

Bioetika u nás stále predstavuje neznámy pojem a pritom jej význam neustále narastá.

To viedlo k novej definícii smrti človeka založenej na mozgovej smrti. Tomu sa musela prispôsobiť aj legislatíva. V opačnom prípade by lekári, ktorí by odpojili pacienta od ventilátora, mohli byť obvinení z úmyselného zabitia.

Nedávno sme tiež museli riešiť bioetický problém súvisiaci s ventilátormi. Koho na ne napojiť a koho nie, keď je pacientov s ťažkým priebehom covidového ochorenia viac, než majú nemocnice ventilátorov.

Ako uvádzate na svojom webe, hlavným cieľom centra je vytvoriť regionálnu sieť špecialistov, ktorí sa zameriavajú na výskum a popularizáciu bioetiky. Prečo je dôležité zaoberať sa popularizáciou tejto oblasti?

Bioetika u nás stále predstavuje neznámy pojem a pritom jej význam neustále narastá.  Popularizácií biológie som sa začal venovať už na strednej škole a s týmto zámerom vyšla v roku 1989 aj moja kniha s názvom Alchýmia života. Nie je jednoduché popularizovať vedu. Nestačí byť dobrým vedcom, pokiaľ to nevie odkomunikovať tak, aby to pochopila aj verejnosť. Akademickej obci niekedy prekáža, že keď popularizujete, zjednodušujete. Začnú vám vytýkať, že ste nepovedali toto či tamto.

Podarilo sa nám doteraz úspešne spolupracovať s partnermi na univerzitách v zahraničí – s London University, New York University, Universität Tübingen, National University of Singapore, KwaZulu-Natal University, Masarykovou univerzitou či Univerzitou Karlovou.   

Na Slovensku sme napriek tomu pomerne malou komunitou, kde bioetika ešte nezapustila korene. Idem na vyšetrenie k lekárovi, mladému absolventovi lekárskej fakulty, ktorý sa ma pýta, kde pracujem. Odpovedám, že prednášam bioetiku a on na to, že čo to je. Samozrejme, pozná lekársku etiku, ale jej širší bioetický kontext už nie.

V dnešnej dobe masívneho spochybňovania vedeckého výskumu je popularizácia vedy naozaj nevyhnutnosť a som rád, že sa v tejto oblasti Slovensko za posledných 10 rokov výrazne zmenilo. Pribudla nám celá nová generácia jej popularizátorov. Hoci je bioetika s vedou v tesnom kontakte, nie je samostatnou vedou, ale humanitnou akademickou disciplínou. Žiaľ, dnes sa pochybuje, či podobné humanitné disciplíny náš trh práce vôbec potrebuje.  

Vo svojom výskume sa venujete aj problematike editácie ľudského genómu. Je genetické vylepšovanie ľudí v súčasnosti najdôležitejšou výzvou bioetiky?

Je to jedna z viacerých aktuálnych výziev. Predovšetkým potrebujeme rozlišovať medzi terapiou a vylepšovaním. Editovanie genetického textu v našich bunkách je tzv. génová terapia. Ide teda o opravu akýchsi preklepov, nahradenie chybného textu tým správnym a opravu náhodných mutácií, ktoré môžu mať v podobe genetických ochorení devastujúce dôsledky pre zdravie.

Alebo, ako kontroverzná bioetická otázka, či sa má editovanie génov použiť aj na vytvorenie vylepšených verzií genetickej informácie a na jej úplné prepísanie. Teoreticky by sa takto dal v budúcnosti vytvoriť aj vylepšený človek (tzv. transhumanizmus) i dokonca nový druh človeka (tzv. posthumanizmus).

Tomuto problému jsa venujeme v našej najnovšej knihe v anglickom jazyku, ktorá vyšla vo švajčiarskom vydavateľstve vedeckej literatúry Peter Lang pod názvom Transhumanism and Posthumanism in the Perspective of Biotechnologies. Ide o výsledok niekoľkoročného výskumu v rámci nášho APVV projektu. Neriešili sme v nej len otázky týkajúce sa bioetiky a filozofie. Porovnávali sme súčasný vývoj aj na základe toho, ako sa na túto problematiku v minulosti nazeralo v žánri science-fiction.

Na čo ste prišli? Stáva sa to, čo bolo v minulosti len sci-fi, realitou?

Áno. Technológie manipulovania s celými génmi sa používajú na liečbu už viac ako dve desaťročia. Až teraz sa ale vyvinuli nové biotechnologické nástroje, ktoré sú mimoriadne presné a efektívne a umožňujú meniť text genetickej informácie na úrovni jedného písmena. Za objav tejto technológie udelelili v roku 2020 Nobelovú cenu dvom vedkyniam – J. Doudnovej a E. Charpentierovej. 

V dnešnej dobe masívneho spochybňovania vedeckého výskumu je popularizácia vedy naozaj nevyhnutnosť.

Vďaka technológii editovania génov sa okamžite začali vyvíjať, a dnes už čakajú na schválenie, nové génové terapie na viaceré genetické ochorenia, s ktorými sme si doteraz nevedeli poradiť. Musím však zdôrazniť, že hovoríme o génovej terapii, ktorá nie je dedičná. Opravujú sa gény v poškodených tkanivách tela pacienta, ale nie v jeho pohlavných bunkách. Akokoľvek geneticky zasahovať do pohlavných buniek alebo raných embryí je na Slovensku a v drvivej väčšine krajín na svete legislatívne zakázané, pretože by išlo o zásahy, ktoré by sa prenášali na nasledujúce generácie. To je tiež veľkou súčasnou bioetickou témou. 

Už aj na Slovensku sa objavujú správy, že poisťovne by mali preplácať génovú terapiu. Ktorí rodičia si však môžu dovoliť zaplatiť pre svoje choré deti najdrahší liek na svete? Opäť tu máme nielen ekonomický, ale aj veľký etický problém. Ako spravodlivo rozdeliť obmedzené zdroje? Ako zariadiť, aby sa génová terapia dostala ku každému pacientovi, ktorý ju potrebuje, a nebolo to na úkor iných pacientov, keďže poisťovne majú len limitovaný rozpočet?

Ďalšou dôležitou otázkou súčasnosti je, že do akej miery môže v medicíne umelá inteligencia (AI) nahradiť človeka. Roboty riadené AI môžu niektoré operácie robiť presnejšie ako človek. Zveríte operáciu svojho mozgu robotovi s menšou chybovosťou alebo neurochirurgovi? Ak takýto robot urobí chybu, kto ponesie zodpovednosť? Nemocnica, v ktorej pacienta operovali, firma vyrábajúca robotov, alebo spoločnosť, ktorá dodala umelú inteligenciu? A to nehovorím o bioetickom probléme, ako takého robota otestovať na živom pacientovi v rámci etických princípov klinického výskumu.

Jedným z vašich výskumov je realizácia tzv. Konšpiračného indexu, ktorý ste v auguste minulého roku uskutočnili v spolupráci s agentúrou FOCUS na vzorke viac ako 1500 respondentov. Ako tento prieskum súvisí s bioetikou?

V rámci výskumu, ktorý sme robili ako časť veľkého covidového projektu udeleného pre UCM, sme sa zameriavali na hľadanie odpovede na otázku: Ako by bola verejnosť na Slovensku v prípade ďalšej pandémie ochotná akceptovať nové vakcíny? Cieľom bolo poradiť budúcim vládam, ako by v takomto prípade mali na situáciu zareagovať. Respondentov sme sa napríklad pýtali, prečo by sa dali alebo nedali v takom prípade zaočkovať. Keďže vieme, že do postojov k očkovaniu, bohužiaľ, zasahujú rôzne konšpiračné teórie a dezinformácie, do dotazníka sme zahrnuli aj túto dimenziu. 

Takzvaný Konšpiračný index vytvorili vedci z Parížskej univerzity ako nástroj umožňujúci porovnávať krajiny medzi sebou. Máme rôzne podobné indexy. V ekonómii je to index hrubého domáceho produktu prepočítaný na jedného obyvateľa. Konšpiračný index sa počíta ako priemer kladných odpovedí na špeciálnu batériu otázok konšpiračného charakteru.

Sú tisícky výskumov o tom, prečo je z psychologického hľadiska človek viac alebo menej náchylný uveriť konšpiráciám. Len veľmi málo výskumov však skúma konšpiračné teórie podľa metodiky, ktorá umožňuje porovnávať štáty medzi sebou na makro úrovni, teda na úrovni celého štátu.

Francúzski vedci vypočítali hodnoty Konšpiračného indexu pre dve desiatky krajín, v ktorých boli k dispozícii dáta z celoštátnych prieskumov. Slovensko medzi nimi nebolo, lebo takéto dáta neexistovali, kým sme ich my v našom výskume nezískali. Vďaka tomu sme mohli hodnotu Konšpiračného indexu pre Slovensko vypočítať a porovnať s hodnotami francúzskych vedcov. S prekvapením sme zistili, že jeho hodnota sa dá porovnať s hodnotami rozvojových krajín.

Výsledky pomerne šokujúco ukazujú, že sme jedna z najzakonšpirovanejších krajín sveta. Pre denník SME ste sa však vyjadrili, že úroveň vzdelania v tom významnú úlohu nezohráva. Existuje na to iné vysvetlenie?

Výsledky Konšpiračného indexu, ktoré sme namerali pre Slovensko, sú v istom zmysle anomáliou, ktorú zatiaľ nevieme dostatočne vysvetliť. Slovensko rozhodne nie je z objektívneho ekonomického hľadiska rozvojovou krajinou. Naopak, mali by sme kopírovať susedné krajiny. V Poľsku má index polovičnú hodnotu. Čím sa od Poľska líšime? Je to rovnako postkomunistická krajina ako my.

Vo vašej knihe Boj s drakom, ktorá vyšla pred vyše 30 rokmi, o nás Slovákoch hovoríte, že sme jeden z najmladších národov, dokonca mladší, než si sami pripúšťame. Je možné hľadať paralely práve v tom, ako mladé demokracie vnímajú vonkajší svet a do akej miery podliehajú dezinformáciám, hoaxom či propagande?

To je veľmi dobrá hypotéza, ktorú ste práve prepojili s ďalšou, vyslovenou mojím kolegom, politológom Jozefom Lenčom. Položil som mu otázku, čo má Slovensko spoločné s rozvojovými krajinami. Odpovedal, že možno akýsi druh postkoloniálnej mentality, ktorá je typická pre politicky mladé národy. Tá naša môže pochádzať z čias, keď sme boli súčasťou Habsburskej monarchie, neskôr Rakúsko-Uhorska a Československa. V súčasnosti sme zase súčasťou Európskej únie. Nie je v tomto prípade dôležité či sme naozaj boli ,alebo sme kolóniou, ale či to veľká časť Slovenska takto vníma.

prof. RNDr. PETER SÝKORA, PhD.

Všetky tri stupne vysokoškolského vzdelania ukončil na Univerzite Karlovej v Prahe. Pôsobil na univerzitách v Glasgowe, Londýne, Spojených štátoch a Singapure. Od roku 2005 bol členom Etickej komisie Ministerstva zdravotníctva SR a členstva v nej sa vzdal v roku 2021. Svoje rozhodnutie odôvodnil neetickou očkovacou stratégiou. Je riaditeľom Centra pre bioetiku na Katedre filozofie a aplikovanej filozofie FF UCM.

Komentár si môžete vypočuť aj v podcastovej verzii:

Keď som sa budila v noci o tretej a nemohla som zaspať až do rána. Keď ma NIČ nebavilo, nechcelo sa mi ísť medzi ľudí, nieto sa s nimi ešte rozprávať. Keď som chodila ráno do práce alebo si sadala za počítač s plačom. Cítila som, že moja duša je mŕtva – dead inside, ako sa hovorí v angličtine a ja len tak prežívam. Nepriala by som to ani najväčšiemu nepriateľovi, proste nikomu. Ako som sa sem dostala? Pýtala som sa, keď som už nevedela, čo ďalej. Som lenivá, určite to bude tým. To, že nie som lenivá, ale vyhorená, mi povedali až moji blízki a najmä terapeutka. Ona ma nasmerovala.

Ale zvyšok práce musí urobiť človek sám. Premýšľať, prečo konám tak, ako konám a prečo sa mi deje to, čo sa mi deje. Nastaviť si hranice. A to neznamená robiť len od deviatej do piatej a cez víkendy mať voľno. Znamená to uvedomiť si, že moja hodnota sa nemeria výkonom a tým, koľko toho stihnem, v koľkých projektoch budem, že budem všetkých počúvať, budem stále milá a ochotná a budem tu pre všetkých.

Vždy som bola tá aktívna, tá, čo robí aj veci navyše. Tá, ktorej hovoria, aká je šikovná, koľko toho robí. Vždy chcem každému pomôcť, pre každého tu chcem byť. 100 percent v práci, 100 percent v rodine, 100 percent medzi kamarátmi, všetko a všade. Dlhé roky som si neuvedomovala, že robím niečo zle. Perfekcionizmus je mýtus. Nedá sa to a kto si myslí, že hej, klame. Ja si na to postupne zvykám, rovnako, ako aj na požiadavky a správanie okolia. 

Prostredie nás formuje tiež a ja nie som výnimka. Občas je toxické, aj ľudia sú a ani o tom nevedia. Nepochvália, keď treba, sú nervózni, keď netreba. Berú, ale nedajú nič naspäť. Počas niektorých dní im chýba empatia a nemyslia na to, že ich správanie má dosah aj na iných. Aj ja som si nechala vyčerpať zásoby svojej energie. Preto si aj v medziľudských a kolegiálnych vzťahoch nastavujem hranice a pravidlá, ako by sa mali ľudia ku mne správať. A nielen kolegovia, ale aj kamaráti či rodina. 

A prečo toto píšem? Učím mladých ľudí, ktorých každý motivuje k výkonu, k dokonalosti, k úspechu. Ja som rada, že je veľa z vás dostatočne múdrych a viete, že práca nie je všetko. Robte si voľno, užívajte si poéziu bežných dní, vietor, slnko, dážď. Knihu, hru, rozhovor alebo čokoľvek, čo máte radi. Nenechajte myšlienky na povinnosti pohltiť váš život a dušu. Nemyslite stále na „to-do listy“ z roboty, že vám treba kúpiť nové topánky, alebo že ste už dlho nezavolali kamošku na kávu.

Netýrajte sa tým, že nie ste dosť dobrí, že nespĺňate nejaké vymyslené štandardy. Bude vás to trápiť o rok alebo týždeň? Ak nie, kašlite na to. Okrem pani psychologičky a pravidelnej reflexie nad mojím životom mi pomohlo dostať sa z vyhorenia aj venovanie sa činnostiam, ktoré ma bavia. A to nielen pozerať Netflix, ale ísť na koncert kapely, ktorú zbožňujem, podniknúť výlet s ľuďmi, ktorých mám rada, kúpiť si nové lyže a púšťať sa dolu kopcom. To sú „to-do listy“, ktoré treba vyškrtávať, ale tiež s mierou.

V prípade, že ste sa necítite dobre, môžete v Trnave zadarmo kontaktovať:
Psychologická poradňa UCM
Flek Klub

Doktor Greguš dokázal, že v kuchyni sa vie zvŕtať. Okrem toho nám prezradil o sebe aj ďalšie tajomstvo. Pozrite si najnovšiu časť Attv a dozviete sa viac.

Nealkoholické punčové rezy si môžete upiecť aj u seba doma. Na ich prípravu budete potrebovať:

Korpus

• 10 vajec
• 200 ml plnotučného mlieka
• 200 ml oleja
• 400 g práškového cukru
• 20 g kypriaceho prášku
• 500 g polohrubej múky
• štipka soli
• jahodový alebo malinový džem

Punčový „vývar“

Poleva

• práškový cukor
• citrónová šťava z 1/2 citróna
• punčový „vývar“

Postup:

1. Vajíčka rozbijeme a vyšľaháme spolu s cukrom, kým nenadobudnú peknú žltú farbu. Následne si preosejeme múku cez sitko, vsypeme do nej kypriaci prášok a dôkladne premiešame. Do pol litrového pohára nalejeme olej a mlieko. Keď sa nám vajíčka dostatočne vyšľahajú s cukrom, pomaly začneme pridávať do cesta mlieko s olejom. Chvíľku hmotu necháme v mixéri, aby sa premiešala a následne do nej dáme štipku soli, prisypeme múku a jemne premiešame metličkou.
2. Cesto rozdelíme na dve polovice a vylejeme na dva rovnaké plechy vystlané papierom na pečenie. Dáme piecť na približne 30 minúť do vyhriatej rúry na 180 stupňov.
3. Kým sa nám pečú korpusy, pripravíme si punčový vývar. Do hrnca nalejeme liter vody a necháme ho zovrieť. Pridáme čierny čaj, punčové korenie a tekutinu necháme odstáť. Na záver ju dosladíme sirupom a primiešame aj punčovú arómu.

4. Vychladené korpusy prekrojíme na dve časti. Prvý plát potrieme džemom, ktorý najskôr prepasírujeme cez sitko, aby sme z neho odstránili zrniečka. Následne na neho položíme ďalší plát korpusu. Ešte pred tým, než ho polejeme punčovým vývarom, uzavrieme ho do formy. Trochu vývaru si odložíme, budeme ho potrebovať na polevu. Korpus potrieme džemom a preložíme tretím plátom. Rovnako postupujeme aj pri štvrtom pláte korpusu.
5. Koláč zakryjeme papierom na pečenie a zaťažíme napríklad knihou. Potom ho necháme stuhnúť v chladničke niekoľko hodín.
6. Ideme na polevu. Do misky nalejeme časť punčového vývaru, prisypeme preosiaty práškový cukor a pridáme citrónovú šťavu. Všetko to vyšľaháme metličkou do hustej konzistencie.
7. Na záver nalejeme polevu na koláč, necháme zachladiť a môžeme servírovať.

Po streľbe na Zámockej ulici v Bratislave sa zomkla aj Fakulta masmediálnej komunikácie. Na počesť Juraja a Matúša, ktorí prišli o život, zorganizovala besedu Spoločne proti nenávisti. Pedagóg Ľuboš Greguš, ktorý sa hlási k LGBTQ+ komunite, nám v rozhovore opísal jeho coming out, prijatie rodiny a okolia, ale aj to, prečo majú podľa neho Slováci problém s predsudkami.

Ako vnímate LGBTQ+ komunitu? Ako sa pozeráte na jej práva, respektíve nepráva?

Som súčasťou LGBTQ+ komunity, mám dlhoročný vzťah s partnerom, takže otázku vnímam osobnejšie. Každý z nás má rovnaké povinnosti, no práva sú už rozdielne. Ak ste heterosexuál, najlepšie bielej farby pleti, v spoločnosti ste vyhrali. Vidíme to dlhé roky, nie je to vec len pár týždňov.

Verím, že vražda zo Zámockej nezostane v škatuľke ako historická udalosť. Hádam bude mať vplyv na vývoj vnímania našej komunity.

Kedy ste mali coming out?

Bolo to postupné. Človek videl náznaky a cítil, že niečo vníma inak. Naplno som si to začal uvedomovať na strednej škole. Na vysokej som to povedal aj časti rodiny, potom známym a tak to šlo ďalej.

Ako reagovalo vaše okolie, stretli ste sa s pochopením?

Som kresťan, bol som aj súčasťou kresťanského spoločenstva, čiže som to bral ťažšie. Náročné bolo najmä dospievanie, kedy som musel pochopiť a prijať samého seba. Spoločnosť vravela, že som iný, tak som sa pýtal, prečo práve ja?

V rodine to bolo jednoduchšie. Mama to vzala úplne v poriadku, skôr som sa obával otcovej reakcie. Nakoniec však povedal, že to vedel prv než mama a nerozumel, prečo som sa mu to bál povedať. Priatelia a známi reagovali inak. Musel som im vysvetliť, že to nie je nič zlé a že sa môžu opýtať na všetko.

Vravíte, že ste kresťan. Pociťovali ste odklon od náboženstva po prijatí svojej sexuality?

Pamätám si, ako som sa 365 dní v roku modlil, aby zo mňa Boh vzal bremeno toho, že som homosexuál. Keď som sa po roku cítil rovnako, pochopil som, že je s tým v poriadku.

Som kresťan, i keď sa pravidelne nezúčastňujem na katolíckych obradoch. Verím v Boha, v jeho vierouku, ale nepovažujem sa za evanjelika, katolíka alebo protestanta. Ľudia si veľakrát interpretujú Bibliu podľa seba. Je jednoduché vybrať si to, čo nám sedí do našej pravdy. Náboženstvo ako také by podľa mňa nemalo ovplyvniť to, či budem alebo nebudem veriaci, len preto, že som súčasťou LGBTQ+ komunity.

Spoločnosť vravela, že som iný, tak som sa pýtal, prečo práve ja?

V súvislosti so sexualitou, aké boli vaše začiatky na fakulte ako pedagóga?

Sexualita je každého osobná vec. Nikto nechodí po chodbe a nepýta sa, či ste heterosexuál, homosexuál alebo transsexuál. Sú otázky, ktoré by sa ľudia nemali pýtať, pretože ide o typické škatuľkovanie. Preto som neriešil, či by som o svojej sexualite mal alebo nemal na fakulte hovoriť.

Niektorí ľudia majú pre svoju orientáciu na pracovisku problémy. Často ich urážajú či šikanujú.

Ja som sa s tým nestretol. Mám však známych, ktorým sa to stalo a zakročili. Otázne je, aké dôsledky sa vyvodia. Verím, že to nebude len jednorazové riešenie.

Aké boli reakcie pedagógov na streľbu v Bratislave?

Akademická obec by mala byť apolitická, antidiskriminačná a takí sú aj moji kolegovia. Nestretol som sa s takým, ktorý by nepovedal, že je to príšerné. Vyjadrenie fakulty bolo tiež citlivé a veľmi pekné – že ako pedagógovia môžeme študentov hodnotiť len podľa ich vedomostí v skúškovom období, ostatné je pre nás nepodstatné.

Nastala zmena u študentov? Napríklad, či sa vám chcel niekto zdôveriť.

Študentom stále hovorím, že ak budú mať problém, a nie len študijný, ale aj osobný, nech to nedržia v sebe. Môžu ma osloviť na chodbe, napísať na Teamse, poslať mail, čokoľvek.

Týždeň po streľbe sme mali na fakulte event, ktorý organizovali Jakub Pružinský a doktorka Lucia Škripcová. Tam za mnou prišlo pár študentov. Nie každý z nich to má ľahké, či už v škole alebo v osobnom živote. Najhoršie je, keď ani rodičia nevedia prijať vlastné dieťa a chýba mu útočisko a pochopenie.

Pociťovali ste o seba strach, po tom, čo sa odohralo na Zámockej?

Hnev a strach dohromady. Neviem, či sa mám báť, že sme to dopustili, alebo sa strachovať o svojho priateľa a známych. Nehovorím len o LGBTQ+ komunite, ale aj o ľuďoch, ktorí majú inú farbu pleti, patria do maďarskej či rómskej menšiny alebo vyznávajú iné náboženstvo. Stále je tu, bohužiaľ, šanca, že sa stretnú s niekým, kto nemá pochopenie a môže ich fyzicky napadnúť.

Ako aj teraz, keď sa rieši útok na queer pár v podniku či v parku na lavičke v Nitre.

90 percent ľudí vás môže prijať úplne bez problémov a nič im neprekáža, ale tých zvyšných 10 percent vie byť tak silných, že rozmýšľate nad každým činom. Nepoužívam pri chôdzi príliš boky? Môžem si toto obliecť? Veľa mojich známych, ak nie sú sami so sebou skutočne vysporiadaní, prepočítava každú maličkosť, aby v nikom nevyvolali zlé vášne a neohrozili seba alebo blízkych. Je hrozné, že toto zažíva človek v 21. storočí.

Predsudky by nemali meniť hodnotu iného človeka. Je to moja malosť a musím si ju vyriešiť sám so sebou.

Riešili ste to niekedy aj vy? Stále musíte ísť s kožou na trh.

Áno. Najmä teraz, keď vidím reakcie politických autorít, ich komunikáciu. Sú reprezentanti správania, no neuvedomujú si to. Mali by zastupovať všetkých ľudí, majoritnú aj minoritnú časť spoločnosti. Zákony by nemali odsúhlasovať podľa toho, ako sa im zachce.

Myslím, že ľudia pochopili, že akákoľvek vražda, ktorá súvisí s inou komunitou, vierovyznaním či farbou pleti, je vražda. Stretli ste sa na internete s niekým, kto tento čin podporoval?

Som sklamaný z toho, čo sa deje na sociálnych sieťach. Facebook je podľa mňa krčma tretej cenovej. Ľudia si myslia, že môžu napísať všetko, čo chcú a odvolávajú sa na politikov. Neuvedomujú si, že politici majú poslaneckú imunitu, ktorú bežný človek nemá.

Vravím, že právo jedného človeka sa končí tam, kde sa začína právo druhého. Algoritmy nám, bohužiaľ, ukázali všetky názorové skupiny a niektorých presvedčili, že nenávistné prejavy sú v poriadku.

Čo podľa vás odrádza Slovákov prijať ľudí s inou orientáciou?

Zrejme predsudky. Ja ich mám tiež, ako každý. Nemali by však v našich očiach meniť hodnotu druhého človeka. Ide o moju malosť, ktorú si musím vyriešiť sám so sebou.

Je to problém globálnej spoločnosti. Mali by sme sa naučiť neposudzovať ľudí podľa skupiny či komunity, do ktorej patria. Hodnoťme ich radšej na základe toho, ako sa správajú k iným ľuďom a k prírode.

Herec Tomáš Maštalír povedal, že nikto z komunity LGBTQ+ nechce nič navyše, nič, čo by dominantnej spoločnosti niekto vzal. Chcú len práva, ktoré má každý človek.

Povedal to veľmi pekne, doplnil by som ešte jedného Youtubera, ktorý sa pýtal svojich známych, ako by ich ovplyvnili manželské zväzky ľudí rovnakých pohlaví. Odpovedali, že nijako. Takže sa skúsme niekedy spýtať samých seba, či sa nás to skutočne týka.

Aké iné práva sú vám odopierané, okrem toho, že sa na Slovensku nemôžete legálne zosobášiť?

Nemôžeme partnerovi darovať krv. Predstavte si situáciu, že váš partner alebo partnerka mali autonehodu, potrebujú krv, no vy nemôžete byť darcom. Máte spoločnú hypotéku, on alebo ona možno zomrie a vy navyše ani nie ste dedičom, akoby ste neexistovali.

Ohľadom transfúzie viem, že v Rakúsku chcel predstaviteľ banky darovať krv, no nemohol, pretože v papieroch, ktoré vypĺňal, bolo napísané, že ľudia z komunity LGBTQ+ ju darovať nemôžu. Aj napriek tomu, že majú registrované partnerstvá.

Hľadanie odpovede nie je ľahké. Musíme nahliadnuť do seba a vystúpiť z komfortnej zóny.

Výskumy dokazujú, že inak orientovaný človek nemá o nič horšiu krv. Musí prejsť testami bez ohľadu na to, či je heterosexuál, homosexuál či bisexuál. Veď je nemožné, aby len tak hocikto hocikomu daroval krv.

Ako dlho bude podľa vás Slovákom trvať, kým začneme prijímať každého bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, menšinu či náboženstvo?

Osobne si myslím, že dlho. Jeden z aspektov je staršia generácia, ktorá má iný spôsob vnímania sveta, keďže boli inak vychovávaní. Pomohla by osveta, aby sa ľudia pýtali, keď niečomu nebudú rozumieť.

Hľadanie odpovede nie je ľahké. Musíme totiž nahliadnuť do seba, prejsť cez nejakú komfortnú zónu. To by mohlo pomôcť našej spoločnosti – pýtať sa, nebáť sa pozrieť do zrkadla a vedieť prehodnotiť názory.

Naše pozvanie prijal docent Ján Višňovský – predseda akademického senátu FMK UCM a vedúci Katedry masmediálnej komunikácie. Ten nám v zaujímavej debate priblížil:

• čo je mediácia,
• aké vzdelanie potrebuje mediátor na výkon svojej funkcie,
• či má mediátor svojou činnosťou bližšie k sudcovi alebo právnikovi,
• prečo sa na vysokej škole so zameraním na masmédiá študuje predmet o mediácii,
• do akej miery na Slovensku využívame služby mediátorov.

Nezabudnite si vypočuť aj ďalšie podcasty na webe Atteliéru.

Aké sú vaše začiatky so zvukom?

Myslím, že to bolo ešte na základnej škole. Začal som sa zaujímať o zvuk z toho hľadiska, že som sa učil používať prvé softvéry, ktoré robili hudbu. To bolo v podstate už desiatky rokov dozadu. Snažil som sa ich nejak pochopiť a pracovať v nich. A potom, počas strednej školy, som sa dostal ku svojej prvej elektrickej gitare z bazáru a začal som ju skúšať nahrávať a vrstviť. To boli moje prvé pokusy s nahrávaním. Základy toho, ako teraz pracujem so zvukom, mi položila práve FMK, kde som začal chodiť na hodiny zvuku, ktorý teraz aj učím. Od toho momentu som sa posúval hore, čo sa týka softvérov a technológie.

Spomenuli ste, že ste začali hrať na elektrickej gitare. Ovládate aj ďalšie hudobné nástroje?

Je to u mňa veľmi špecifické. Som jeden z tých typov, ktorý má u seba veľa hudobných nástrojov, ale hrať tak, ako nejaký naozajstný muzikant, neviem ani na jeden. Mám doma basgitaru, dve gitary, akordeón, harmoniku, flautu a tak ďalej. Na všetkých viem zahrať tie veci, ktoré ja sám potrebujem vo vlastnej hudbe dosiahnuť. U mňa to vždy bolo celé založené na experimentálnom sound dizajnovom leveli. Nahrávam si zvuky, potom ich vložím do počítačových softvérov, kde si z nich vyrábam vlastné nástroje, ktoré už potom programujem a hrám pomocou MIDI kontrolérov. Vďaka tomu ten nástroj neznie tak, ako znel pôvodne, ale je to skôr nástroj, ktorý človek nerozozná, pokiaľ nevie, z čoho to je vyrobené.

Potrebuje mať človek na prácu so zvukom talent alebo v tom môže byť dobrý každý?

Nerád by som slovo talent spájal napríklad so sebou. V prvom rade musí mať človek pre to zapálenie a túžbu tvoriť. To je asi ten prvý základný bod, z ktorého musíte vychádzať. Myslím si, že každý má potrebu tvoriť. U niekoho to je maľovanie, iní zase robia hudbu, prípadne využívajú kreativitu v marketingovej firme na vymyslenie kampane. U mňa to bola práve tá túžba tvoriť a dostať zo seba rôzne abstraktné idey, ktoré by inak, ako hudbou nešli. Nadanie podľa mňa potrebujete na to, aby ste sa na tie nástroje naučili hrať dokonale.

Druhá časť práce je chodiť s mikrofónom po vonku a nahrávať si všetky možné zvuky.

Ako by mal človek, ktorý sa chce venovať zvuku, začať? Sú na to potrebné nejaké vstupné náklady na techniku?

Ja sa snažím posúvať mojim študentom filozofiu, že technika nie je až taká dôležitá. V súčasnosti žijeme v dobe, v ktorej sa dá za málo peňazí robiť veľa muziky. Za úplné minimum si viete nakúpiť zvukové karty a mikrofóny. Plno kvalitných softvérov je aj zadarmo a nemusíte si ich kupovať za tisíce eur tak, ako tomu bolo kedysi. Často majú v sebe zakomponované vlastné inštrumenty, čiže ak sa človek pre niečo takéto rozhodne, dokáže mať k dispozícii obrovskú paletu zvukov.

Podľa mňa to je hlavne časová investícia, pretože aj miest, kde sa to môžete naučiť, je dosť veľa. Už to nie je iba škola alebo nejaký kurz, ktorý si musí človek zaplatiť, ale v podstate 90 % všetkého je na internete a veľa z toho je aj zadarmo. Čiže moja filozofia je taká, že nepotrebuje do toho človek investovať až tak veľa peňazí, ako skôr voľného času a vlastnej vôle.

Kedy sa najčastejšie venujete práci so zvukom?

Mám dcéru, takže cez deň sa snažím byť otcom. Často aj s ňou pracujem so zvukom, pretože ju to zaujíma, ale keď ide spať, tak až vtedy sa dostanem k počítaču a začnem si robiť svoje. V súčasnosti sa snažím vytvoriť vlastné zvukové knižnice. Je veľmi veľa možností, ako môže človek pracovať so zvukom. Niekto nahráva, spracováva hlas, strihá nahrávky a podobne. Ja sa v ostatných rokoch zaoberám primárne zvukovým dizajnom. To je hlavne práca so zvukovými knižnicami a nahrávaním vlastných zvukov.

Čo to presne znamená?

V podstate kombinujem zvuky, vrstvy a efekty. Sedím pri počítači dlhé hodiny. Snažím sa vytvoriť čosi, čo ešte neexistuje, premýšľam nad tým, vytváram zvuky do hier alebo krátkych filmov. Veľká časť z toho spočíva v sedení pri počítači so slúchadlami či pri reproduktoroch. Druhá časť práce je chodiť s mikrofónom po vonku a nahrávať si všetky možné zvuky, ktoré človek neskôr môže využiť. Na prvý pohľad to môže znieť strašne nudne, ale mňa to neskutočne baví. Dokázal by som to robiť od rána do večera. Je to pre mňa extrémne zaujímavá a zábavná práca.

V súčasnosti píšete vašu prvú knihu.

Momentálne opravujem rôzne pripomienky, ktoré som dostal od ľudí. Ide o gramatiku, štylistiku a celkovú štruktúru tak, aby to bolo čo najlepšie, pretože ten proces písania nie je vôbec jednoduchý. Bolo to náročné. Mohol som písať hlavne po nociach a potom som cez deň vyzeral ako zombie. Ťažko tento proces popísať ako výsostne pozitívny, pretože som to písal v minulom roku.

Aké máte pocity z tejto skúsenosti?

Rok 2020 bol šialený, nakoľko som mal asi päťkrát toľko práce ako zvyčajne, a to sa skrátka nedalo normálne zvládať. Každopádne, bol som prekvapený, ako rýchlo som knihu napísal. Je v podstate o veciach, ktorým rozumiem, a teda to išlo veľmi svižne. Človek sa nenazdá a už má 160 strán hotových. Užil som si to a dosť veľa som sa aj naučil, pretože keď píšete, tak sa musíte potopiť do literatúry. Moja malá izba sa stala ešte menšou, pretože som bol z každej strany obložený knihami.

Pre koho je táto kniha určená?

Snažil som sa to urobiť pre ľudí, ktorí sú na začiatku zvukovej tvorby. Dozvedia sa veľa základných informácií, ktoré sú striedané pokročilejšími poznatkami. Písal som tak, aby to človeka pri čítaní nenudilo. Tam, kde nemusím, nepoužívam odborné výrazy. Vďaka tomu knihe porozumie aj ten, kto je zvyknutý len na tutoriály na YouTube. So slovenskými publikáciami mám často takú skúsenosť, že si prečítam jednu vetu a musím si otvoriť slovník cudzích slov, aby som ten text pochopil. Ja takéto písanie nemám rád, pretože takýmto spôsobom sa potom tie knihy robia skôr pre ľudí, ktorí to píšu a nie pre čitateľov.

Som skôr introvert a radšej sa ľuďom vyhýbam. Preto mi vyhovovalo, že celý koncert prebehol cez internet.

Spomínali ste, že ste boli viac zombie ako manžel a otec. Podporovala vás rodina v tomto náročnom období?

Oni vlastne nemali veľmi na výber. Posledné dva mesiace sa snažím dať do normálu, pretože tá kniha nebola prvá vec, ktorú som tento rok písal. Predtým som pracoval aj na náročnom projekte, ktorý, dúfam, schvália. Do toho prišlo onlinové vyučovanie a rôzne články a výkazy, ktoré od nás, učiteľov, škola chcela. Keď má človek rodinu, tak sa to jednoducho nedá všetko stíhať.

Moja dcéra je už v takom veku, že aj ona sa začína vzdelávať, čiže vyučujem študentov na FMK a potom ešte doma s manželkou musíme učiť vlastnú dcéru. Nedalo sa to všetko zladiť a ja som dlhé mesiace bol ako manžel a otec nepoužiteľný. Teraz sa snažím svojej rodine venovať viac. Musím ich obe vyniesť do nebies, pretože keby nemali so mnou dosť trpezlivosti, tak by som to asi nezvládol.

Vo voľnom čase sa venujete tvorbe ambientnej hudby. Ako by ste definovali tento žáner?

Z môjho pohľadu to je ako abstraktná maľba. Človek sa na to môže niekoľkokrát pozrieť a vždy nájde niečo iné. Napríklad môj obľúbený maliar Mark Rothko maľoval minimalistické obrazy ako napríklad obrovský modrý obdĺžnik. Keď sa na ten obraz človek dlhšie díva, môže v ňom začať vnímať obrovskú hĺbku. A to je pre mňa aj ambient. Obsahuje iba čisté emócie a pocity. V minulosti to začalo ako hudba bez beatov a rytmu. Pôvodne sa to prezentovalo ako hudba, ktorú si pustíte do pozadia, vyplníte ňou priestor a môžete popri tom robiť niečo iné. V súčasnosti má ambient strašne veľa vlastných subžánrov. Mnoho z nich má v sebe osobitné rytmy, niektoré hraničia s bežnejšími žánrami. Prvky ambientu nájdeme v chilloute, downtempe či v modernej elektronike.

Hudbu prirovnávate k maľbe. Venujete sa aj tomuto umeniu?

Od malička si rád kreslím a mal som aj obdobie, počas ktorého som sa pokúšal aj maľovať, ale u mňa to bola skôr fotografia. Od strednej školy som aktívne fotil. V posledných rokoch sa tomu venujem menej, pretože na to nemám čas a teraz sa primárne zaoberám zvukom. Väčšina fotiek, čo som robil, bola veľmi abstraktná. Keď som ešte fotil na analóg, tak som rád využíval luminografiu a väčšinou som si vytváral techniky ako napríklad rôzne sústavy zväčšovacích skiel, aby to, čo som fotil, bolo nerozoznateľné. Vždy ma bavila štruktúra a hĺbka, nie celok.

Neskôr som začal používať digitálne fotoaparáty a už to nebolo iba hranie sa s optikou. Veľmi aktívne som začal využívať Photoshop, kde som robil komplikované koláže. Ako príklad môžem uviesť, že jedna fotka mala 25 vrstiev z rôznych iných fotiek. Tri hodiny som s grafickým tabletom vyrezával list z rastliny, ktorý som následne navrstvil tak, aby som z neho vytvoril niečo úplne iné. V minulosti som tvoril jeden dlhší ambientný album a ku každej skladbe som paralelne vytváral koláže. To mi vlastne zostalo aj doteraz. Vždy keď dokončím track, tak ku nemu dorábam vlastný obraz.

Vystupujete pod prezývkou Cloudsform. Podľa čoho vznikol tento pseudonym?

Väčšinou som tracky dával na internet pod vlastným menom. Po čase prišlo obdobie, kedy som si povedal, že toho mám už vytvoreného dosť veľa, tak som začal vystupovať pod prezývkou. Vymyslieť sám sebe nejaký pseudonym, aby to bolo dostatočne zaujímavé a zároveň nie príliš trápne nebolo jednoduché. Od malička som miloval oblaky, rád som ich fotil a využíval v kolážach, taktiež rád nahrávam búrky. Preto som vedel, že do názvu chcem zakomponovať niečo s oblakmi, a tak vznikol názov Cloudsform. Pre mňa to slovíčko odráža moju tendenciu vytvárať štruktúry či machule. Oblaky sú vždy rovnaké a zároveň úplne iné, je to nejaká štruktúra, na ktorú sa človek môže pozerať strašne dlho. Cloudsform je zároveň slovíčko, ktoré sa jednoducho napíše a povie.

Mali ste aj vlastný onlinový koncert. Ako hodnotíte túto skúsenosť?

Veľmi som si to užil. Som skôr introvert a radšej sa ľuďom vyhýbam. Preto mi vyhovovalo, že celý koncert prebehol cez internet, a tak som bol v miestnosti takmer sám. Boli tam iba ľudia, ktorí riešili fungovanie streamu a zvuku. Tešil som sa na to a celý set som postavil od nuly za pár mesiacov pred vystúpením. Nedokážem zahrať dvakrát za sebou to isté, nebol by som s tým spokojný. Najťažšie bolo vymyslieť set, ktorý bude mať nejakú hlavu a pätu. Super bolo, že som si mohol tie veľké reproduktory natočiť na seba a hral som v podstate pre seba. Keď som doma, tak si môžem v mojej odhlučnenej izbe púšťať hudbu nahlas, ale iba do istej miery, aby to nezobudilo moju rodinu. Koncert nebol dokonalý, pretože som tam urobil zopár chýb, ale tie si človek asi ani nevšimne, ak tú hudbu nepozná.

Akú hudbu počúvate vo voľnom čase?

Už na základnej škole som celé dni strávil so slúchadlami na ušiach. Mám dosť veľký rozptyl žánrov. V detstve ma ovplyvnili moji bratia. Počúvali hudbu, ktorú som vtedy honosne označoval za alternatívnu. Začínal som na skupinách ako The Cure a Depeche Mode, no veľmi rýchlo som sa dostal ku hudbe, ktorú robili napríklad Cocteau Twins či Dead Can Dance. Ťažko tieto kapely zaradiť do nejakého žánru. Často sa tomu hovorí dream pop či ethereal. Dalo sa to nájsť hlavne na internete, pretože v rádiách taký štýl nehrávali. K ambientnej hudbe som sa dostal až na strednej škole.

Tiež mám rád veci, ktoré robí kapela Swans. Je to skôr o fyzickom zážitku ako o komplikovanej hudobnej kompozícii. Keď sa nad tým zamýšľam, tak obľubujem hlavne hudbu, ktorá má podobnú štruktúru ako ambientná, ale napríklad v gitarovom podaní. Prešiel som si aj cez post rockové a noizové obdobie a milujem minimalistický jazz. Tento rok som strašne často počúval staré albumy Joni Mitchell, čo je v podstate folk.

V TASR som prišiel na to, že takúto prácu nechcem robiť už nikdy v živote ani sekundu.

Myslíte si, že je mainstreamová hudba kvalitná?

Záleží na tom, čo pod týmto pojmom rozumieme. Pre niekoho je mainstream ten najľahší level pop hudby, ktorý človek počúva celé dni v rádiu. Pre mňa sú to často kópie iných kópií, mainstream je na tom postavený. Produkuje to, čo sa masám páči. Nemusia premýšľať nad tým, čo počúvajú, ale je dôležité, aby to malo chytľavú melódiu. Myslím si ale, že v mainstreame sa dá nájsť aj dosť veľa zaujímavých vecí, ktoré hraničia s alternatívnou hudbou. Napríklad Rihanna spravila cover veziu na pieseň v súčasnosti dosť populárnej austrálskej skupiny Tame Impala. Majú videoklipy a skladby, ktoré sú veľmi chytľavé, ale keby sa na tú hudbu človek pozrel z hľadiska štruktúry, tak by zistil, že nie je až tak štandardná.

V dnešnej dobe je už všetko na internete a zmiešava sa to dohromady a aj ponuka rádií je obrovská. Mainstream už nie je ľahké definovať. Hlavne nie z hľadiska kvality, pretože tam by sme museli rozprávať o tom, či je to technicky kvalitné, čo vlastne je. A potom by sme sa museli dostať do tej estetickej roviny.

Po vyštudovaní FMK ste na tri mesiace išli pracovať do TASR. Prečo ste tam nezostali dlhšie?

Keby som tam zostal, teraz by som bol už mŕtvy. Išiel som do toho, pretože som chcel po ukončení školy „pracovať v mojom odbore“. Mal som väčšie šance, že sa do TASR dostanem, nakoľko tam pracovala moja bývalá spolužiačka. Plat bol podľa mňa vtedy neuveriteľný. Keby som tam pracoval doteraz, mal by som sa finančne možno lepšie, ale je to zožierajúca práca. Musel som stávať skoro ráno a neskoro večer som prišiel domov. Často sa pracovalo aj cez víkendy.

Človek musí mať hrošiu kožu na to, aby dokázal takúto prácu robiť niekoľko rokov. Kreativita u mňa klesla na mínusové hodnoty, pretože som nemal čas. Už len fakt, že som sa musel zaoberať ekonomikou a politikou bolo pre mňa hrozné, lebo to sú pojmy, ktoré nenávidím. V TASR som prišiel na to, že takúto prácu nechcem robiť už nikdy v živote ani sekundu.

Na FMK učíte študentov ako pracovať so zvukom vo filmoch a hrách. Ako prebiehajú tieto prednášky?

Nemám veľmi rád pojem autorita a ku študentom sa nesnažím pristupovať ako človek, ktorý ukazuje prstom a hovorí im, aby urobili to, čo povie. Snažím sa ich zo začiatku najskôr spoznať, čo je teraz napríklad u druhákov náročnejšie, pretože vyučovanie prebieha online. Zistím, čo ich presne v rámci zvuku a hudby zaujíma a podľa toho prispôsobím výučbu. Nechcem učiť skupinu študentov niečo, o čo nemajú záujem. Samozrejme, niektoré prvky sú rovnaké. Rozberáme hlavne základy, ako pracovať v programoch, premýšľať nad zvukom a podobne. Vždy sa s nimi snažím veľa rozprávať a chcem vedieť, čo ich naozaj baví. Môžu tam byť ľudia, ktorí radšej robia beaty, iní zase preferujú zvuk vo filme alebo v hrách.

Hodiny sa pokúšam viesť zábavným štýlom a vo forme spoločnej komunikácie. V ostatných rokoch sa zaoberám hlavne zvukom v digitálnych hrách, čo je instantná zábava, pretože vychádzam z predpokladu, že študenti TEDI (pozn. red. študijného programu teória digitálnych hier) hrajú hry radi. Paradoxne, pri niektorých je to skôr naopak. Ja sám som veľký hráč a milujem počítačové hry od základnej školy, čiže je pre mňa tá komunikácia oveľa jednoduchšia. Niekedy na hodinách rozoberáme konkrétnu hru a následne analyzujeme zvuky a hudbu.

V akých programoch sa pracuje?

V minulosti sme používali Samplitude. V ostatných rokoch sme používali Ableton Live a tento rok som zahrnul do výučby aj softvér Reaper. Zo začiatku je náročnejší na učenie, ale ponúka oveľa viac možností na zvukový dizajn a je extrémne prispôsobivý. Výhodou je aj to, že je oveľa dostupnejší.

Myslíte si, že naša fakulta produkuje dostatočne kvalitných zvukárov?

Dúfam, že áno. Snažím sa ich viesť ku flexibilite a pokúšam sa im dať dosť širokú paletu toho, čo sa týka zvuku. Už teraz viem, že mám medzi študentmi neskutočne talentovaných ľudí, pretože im to myslí a vedia zvuk vnímať. Sluch je dosť podceňovaný zmysel, pretože človek niečo počuje stále, ale keď chce byť zvukár, tak musí zrazu začať premýšľať napríklad nad tým, aký zvuk konkrétne predmety vydávajú. Človek nemá vždy po ruke dážď a musí vedieť, že keď použije upravený zvuk jemne pražiacej sa slaniny, tak ho tým dokáže nahradiť.

Každopádne, pojem dobrý zvukár je dosť relatívny. Ja sa snažím vychovať takých ľudí, ktorí sa dokážu uchytiť v rôznych oblastiach. Nie len takých, čo majú na sebe zavesený dlhý kábel so štyrmi mikrofónmi a nahrávajú s nimi film. Doteraz som napríklad v kontakte s mojou dobrou kamarátkou Dášou Omastovou. Patrila k mojim prvým študentom. Pracuje v RTVS, kde najčastejšie nahráva, strihá a upravuje hlas. Často spomína, že som jej v tom aj ja pomohol, na čo som hrdý. Tým chcem ukázať na tie rôzne možnosti. Niekto sa možno uchytí v rozhlase, niekto zase v Grand Beats, kde bude pracovať na zvukovom dizajne či hudbe do hier.

Vy bývate v slameno-hlinenom dome. Prečo ste sa rozhodli pre takýto netradičný variant?

Možno to vyplýva aj z toho, že my s manželkou sme nikdy nemali radi štandardné veci. Postaviť dom je šialená vec. Teraz, keď tu sedím, tak je pre mňa ešte väčšie bláznovstvo, že sme to zvládli a zároveň naplánovali celý proces. Vedeli sme, že chceme niečo iné. Najprv som si klasicky začal plánovať nejaký obdĺžnikový dom, ale potom nám prišli do rany rôzne dokumenty a reportáže. Aj náš známy, ktorý nám neskôr so stavbou pomáhal, mal zhodou okolností postavený dom podobného typu. Vedeli sme, že sa dá postaviť aj okrúhly dom, čo nás lákalo. Začali sme si zisťovať, kto sa tomu na Slovensku venuje, koľko to stojí, či to je komplikované a podobne.

Človek nemá vždy po ruke dážď a musí vedieť, že keď použije upravený zvuk jemne pražiacej sa slaniny, tak ho tým dokáže nahradiť.

Je takéto bývanie ekologické?

Určite áno. Konštrukcia je drevená a iba základ obvodu, na ktorom celý dom stojí, je betónový. Hrubá stena je vypĺňaná veľkými slamenými balíkmi, ktoré sú výborné na izoláciu. Následne sa na to nanieslo veľa vrstiev omietky, čo je vlastne zmes piesku, vody a ílovitej hliny. Neskutočne dobre sa tu drží teplo. V zime tu máme krásne teplo a v lete zase chládok. Pointa je v tom, že kúrime iba obrovskou akumulačnou pecou, ktorú postavil peciar na mieru. Stačí zakúriť tak raz za tri dni a pec je celý čas teplá. Zostáva zohriata niekoľko dní a v dome je potom úplne nádherne.

Plyn vôbec nepotrebujeme. Studňu máme vlastnú, ale používame aj dedinskú vodu. Máme vytvorenú aj ekologickú koreňovú čističku. Jej úlohou je prečistiť všetok odpad, ktorý vyprodukujeme a následne si z toho berú rastliny potrebné živiny. Strecha je tiež zelená a ako veľa vecí, urobili sme si ju svojpomocne. Teraz nám na nej rastú rastlinky.

Znie to, ako dokonalý spôsob bývania. Má ten dom podľa vás nejaké nevýhody?

Najväčší problém bolo zohnať ľudí, ktorí ho dokážu postaviť. Nie je to také, že si človek lúskne prstom a nájde na internete 30 firiem, ktoré mu to postavia na kľúč. Musel som na to vynaložiť obrovské množstvo energie. Taktiež materiály nie sú úplne štandardné a ich zaobstarávanie je náročnejšie. Napríklad, tú ílovitú hlinu musíte buď vykopať na vlastnej záhrade alebo si ju nechať doviesť z druhého konca Slovenska. Nakoľko to nie je bežná stavba, tak som mal strach aj z toho, či mi úrady všetko schvália.

Mgr. Tomáš Farkaš, PhD.                                                                                                                                     
Vyštudoval masmediálnu komunikáciu na FMK UCM, kde v súčasnosti vyučuje praktické predmety, zamerané na zvuk v auditívnych a audiovizuálnych dielach. Jeho obľúbeným filmovým žánrom je horor, ktorému sa venoval aj vo svojej dizertačnej práci. Vo voľnom čase rád trávi chvíle so svojou rodinou a tvorí ambientnú hudbu.

Rýchla otázka na úvod. Bratislava alebo Trnava?

Aj, aj (úsmev).

Prečo?

Bratislava preto, lebo tu žijem, mám tu rodinné zázemie a veľmi veľa vecí, ktoré mi v Trnave chýbali. Trnava preto, lebo je to moje rodné mesto, mám tam rodičov, je tam veľká časť mojej práce a FMK.

Konferencia Design it!, ktorú organizujete, sa konala dva roky po sebe práve v Trnave. Prečo nie v hlavnom meste?

Jednak je dôvodom to, že sa v Trnave na tému vizuálnej komunikácie a dizajnu príliš veľa nedeje, no zavážil aj priestor. Pre Malý Berlín sme sa rozhodli asi tak dva mesiace po jeho otvorení, pretože nám priestory celého Nádvoria prišli jedinečné a chceli sme využiť ich potenciál, čo sa aj podarilo.

Kde sa zrodil ten prvotný nápad?

Myšlienka vznikla v škole na mojich hodinách na predmete Teória a tvorba Corporate identity. Na konci semestra som študentom poslala, ako každý rok, dotazník, aby mi napísali spätnú väzbu na predmet. V návrhoch na zlepšenie padla od študenta Dana Lietavu veta: „Mohli by sme si zorganizovať konferenciu o dizajne.“

Zamyslela som sa, že to vôbec nie je zlý nápad. Už niekoľko rokov som si totiž na predmet pozývala pre spestrenie hodín tých najlepších dizajnérov z fachu, s mnohými rečníkmi z prvého ročníka konferencie som sa poznala osobne. Napísala som všeobecný mail študentom, pretože som chcela vedieť, kto by sa pridal, a tak vznikol taký spontánny tím (úsmev). Spolu s niekoľkými študentmi sme konferenciu začali stavať úplne od podlahy.

Vždy ste mali sklon k eventom a organizovaniu?

Hlavne som mala skúsenosti, pretože som desať rokov robila Týždeň vedy a techniky (TVaT). Aj keď to nie je štandardný event so všetkým, čo k tomu patrí, lebo miera zodpovednosti je oveľa nižšia – priestory poskytuje škola, event je pre študentov zadarmo, číže nemusím mať stres, či sa predajú lístky, alebo nie. Pri spíkroch sa neriešia financie, nemusíme hľadať žiadnych sponzorov a do mínusu sa prakticky ísť nedá. Človek tak nemá plnú zodpovednosť na vlastných pleciach. Pritom robí radosť sebe aj študentom.

Pomohla vám pri Design it! dlhoročná prax?

Organizovanie TVaT-u je skvelé na nadobudnutie skúseností a spoznanie veľa ľudí. Áno, myslím si, že pri prvom ročníku v roku 2018 bolo veľmi dobre, že som ich mala. Druhý rok to bolo ešte lepšie a tento ročník sme, žiaľ, nezorganizovali. Design.it! je event, ktorý nechceme riešiť online. Tú atmosféru digitálny priestor nikdy nenahradí. V kútiku duše dúfam, že rok 2021 bude v tomto smere lepší a podarí sa nám konferenciu opäť zorganizovať. Uvidíme…

Robiť takéto konferencie na Slovensku nie je ziskové. Dá sa na Design it! zarobiť alebo je to skôr pre radosť?

Určite je to skôr srdcová záležitosť. Bez sponzorov by sme boli v mínuse, so sponzormi sme na nule. Nemusíme to robiť, ale robíme to radi. Stretávame veľa zaujímavých ľudí, pohybujeme sa v komunite. Aj vzhľadom na to, že vyučujem o vizuálnej komunikácii a korporátnej identite, veľmi ma to všetko posúva. Vďaka konferencii som v kontakte so skvelými ľuďmi, ktorí robia to, o čom ja učím svojich študentov.

Prečo je finančná stránka konferencií taká kritická?

Náklady na konferenciu len zo vstupného nepokryjete. Ide o prenájom sály, catering, cestovné a jedlo pre rečníkov, niekedy aj honorár, fotografa, videomakera, tlač, investíciu do reklamy na social. Je toho veľa. Mnohé z vymenovaných položiek sme mali od sponzorov, no i tak to na nejaký veľký zisk nestačí. Určite sú konferencie, ktoré sú ziskové, no tie majú aj iné vstupné. Tiež im určite nejaký čas trvalo, kým našli ten správny model, aby boli ziskové. Nejde všetko hneď, treba ísť schodík po schodíku.

Aké najzvučnejšie meno sa na Design it! objavilo?

Pre mňa sú výnimoční všetci a každý z iného dôvodu. Sú tam ľudia, ktorí sa venujú tvorbe vizuálnej identity, pracujú so značkami, navrhujú obálky kníh, tvoria písmo…  Všetci sú takí špecifickí a dobrí v tom, čo robia, že je ťažko hovoriť, kto z nich je lepší. Každý z nich prináša inú hodnotu a iný uhol pohľadu. V pohode si dovolím povedať, že sú to najlepší z najlepších zo slovenskej scény.

Budete mať hostí niekedy aj zo zahraničia alebo chcete Design it! držať skôr v lokálnej rovine?

Nechceme to veľmi ťahať na zahraničnú úroveň, od začiatku sme to chceli robiť lokálne. Na Slovensku už svetovú konferenciu o dizajne máme, robia ju naši priatelia zo Studia Echt a štúdia Milk, volá sa By Design. Keďže tam ťahajú najväčšie dizajnérske mená, v stredoeurópskom priestore je to jedna z top konferencií.

My sa chceme orientovať skôr na lokálne prostredie, maximálne okolité krajiny, poprípade na úspešných slovenských dizajnérov pôsobiacich v zahraničí (naposledy to bol napríklad Matej Špánik zo známej švédskej agentúry SNASK). Okrem toho stále chceme, aby konferencia zostala dlhodobo finančne prístupná aj pre študentov. Platí, že čím väčšie mená, tým vyššie náklady a automaticky vyššie vstupné. Prípadne treba viac sponzorov.

Tvorba novej vizuálnej identity univerzity a jej fakúlt je projekt, ktorý bude mať v budúcnosti pozitívny dosah na vnímanie značky UCM.

Aké bolo vstupné na ostatnom ročníku?

Pre neštudentov 49 eur, pre študentov 25 eur, čo nie je až taká vysoká cena. Je o čosi vyššia než v prvom ročníku, ale aj tak si myslím, že na to, čo všetko si ľudia vypočuli a dostali, to vôbec nebolo veľa.

Vedeli by sa do organizovania zapojiť proaktívni študenti?

Konferencia Design it! je také naše spoločné dieťa, tím sa príliš nemení. Z pôvodných štvrtákov sú však dnes už pracujúci ľudia v marketingu. Študenti majú možnosť podieľať sa skôr na Týždni vedy a techniky, avšak tento rok to ani nebolo potrebné. Vedeli sme, že bude jednoduchšie dohodnúť sa s hosťami, keď nemusia nikam cestovať. Preto sme na ňom pracovali len dva týždne spolu s doktorandmi. Prešli sme si ako tím návrh programu a hostí, ktorých by sme tam chceli mať, schválili to a dali dokopy super večerný program v rekordne krátkom čase, ktorý sme venovali organizácii.

Vedecká konferencia Marketing Identity bola tento rok súčasťou Týždňa vedy a techniky. Prečo?

Smolenický zámok si na Marketing Identity objednávame vždy rok dopredu. V marci ministerstvo školstva stanoví termín Týždňa vedy a techniky, a ten vždy padne na ten istý dátum ako konferencia. Nechápem, no za 20 rokov sa stalo možno len dvakrát, že to vyšlo na iný týždeň (smiech).

Tradične to bolo aj tento rok a keďže malo byť všetko online, konferencia Marketing Identity bola marketingovým blokom TVaT-u, popri mediálnom a hernom. Už sme nechceli vymýšľať ďalší marketingový blok, pretože ľudia sú už trochu unavení z celodenného pozerania do obrazovky. Aj preto boli za jeden večer dve, maximálne tri diskusie. Onlinové prednášky sú super, ale sústrediť sa na ne dlhý čas vie byť vyčerpávajúce.

Keď sme pri tom, aké sú podľa vás výhody a nevýhody onlinových eventov?

Nevýhody vidím pri diskusiách, ktoré nie sú také živé a spontánne, reakcie môžu byť niekedy spomalené. Niekedy mám ale pocit, že sa pýta viac ľudí. Sú ochotnejší otázku napísať do komentára, ako keby mali naživo zdvihnúť ruku. Okrem toho, naživo sa veľakrát stalo, že sa študenti dali so spíkrom do reči a mnohí si tak vybavili stáž, čo sa online príliš nedeje. Networking a osobný kontakt s ľuďmi chýba najviac, ale to asi každému v tomto období.

Čo pri organizovaní podujatí najviac neznášate?

Už sa mi to síce darí trochu eliminovať, ale najviac neznášam kontrolovať ľudí, či robia to, čo majú robiť a či sa stíhajú všetky deadliny (úsmev). Nemám rada, keď musím niekoho naháňať. Ľudia si možno myslia, že dohliadať na bezproblémový chod je ľahká úloha. Človek, ktorý je navrchu organizovania, síce nevykonáva toľko operatívy, ale konečná zodpovednosť za celkový výsledok je hlavne na jeho pleciach. Musí si držať v hlave všetky úlohy všetkých ľudí v tíme a musí ich vedieť efektívne manažovať. Myslieť na všetko je niekedy horšie ako mať len jednu vec, ktorú treba spraviť, a tým je to vybavené.

Ako to myslíte, že sa vám to už darí eliminovať?

Napríklad tento rok som sa toho zbavila pri organizovaní Týždňa vedy a techniky, pretože z veľkej časti pomohli doktorandi. Na začiatku sme si prešli celý obsah, mená a dramaturgiu, dali si termíny a o 2 týždne som dostala hotové materiály, nemusela som nikomu písať a volať, bolo to príjemné. Na mne bola potom komunikácia celého eventu na webe, Facebooku a Instagrame. To ale robím každý rok a robím to rada.

Sú nejaké konferencie, na ktorých ste spíkrom boli vy sama?

Nie (smiech). Veľakrát som aj odmietla, pretože pripraviť sa na niečo také pre mňa znamená veľmi veľa práce. Prednášky mávam skôr na vedeckých konferenciách, na ktoré chodíme pracovne, aj keď nie som typický vedec. Vždy sa totižto snažím do témy priniesť nejaký populárnejší prvok, aby to bolo zaujímavé. Tiež prednášam u mojich kolegov, keď si ma pozvú na hodinu. V takých prípadoch prednášam o event marketingu – študentom jednoducho vysvetľujem, ako funguje.

Aké knihy máte rada a čo čítate práve teraz?

Síce mám knihy aj o marketingu, rada sa venujem iným témam. Veľmi rada čítam newslettre od nášho absolventa Jakuba Ptačina. Sú to krátke eseje, ktoré posiela celý rok každý týždeň a mnohokrát nimi udrie klincom po hlavičke veciam, ktoré riešim akurát aj ja. Nedávno ich dokonca vydal knižne v knihe 53 pokusov, ako byť lepší, je krásne graficky zalomená. Momentálne čítam Vlastnou hlavou od Mareka Vagoviča, okrem toho ma bavia knihy o osobnostnom rozvoji.

Na FMK učíte psychológiu reklamy, corporate design a corporate identity. Z vlastnej skúsenosti viem, že na hodinách prezentujete reálne projekty, výsledky a učíte na základe reálnych skúseností. Odkiaľ ich beriete?

Môj muž má grafické štúdio, volá sa Fox in the box. Vždy, keď rieši zaujímavý projekt, týkajúci sa identity, pracujem na ňom sčasti aj ja. Predtým som sa tomu venovala viac a teraz mi to chýba. Musím si na to vyslovene nájsť čas.

Kvôli čomu máte menej času?

V januári 2019 som sa stala vedúcou Katedry marketingovej komunikácie. Tým dňom mi pribudla obrovská agenda. Mnoho vecí som musela na katedre nastaviť úplne od podlahy a tak, aby začali fungovať. Od tohto momentu mám času naozaj máličko. Aj posledná konferencia Design it! prebehla s vypätím mojich síl.

Pedagógovia na FMK sa naučili učiť online, no ďalší krok je, aby sme sa čo najviac priblížili k reálnym hodinám a začali učiť viac interaktívne.

Čo všetko vám ako vedúcej katedry pribudlo?

Pribudla mi najmä zodpovednosť za riadenie pedagogickej, vedeckej a projektovej činnosti na katedre a zodpovednosť za bezproblémový chod celej katedry, na ktorej aktuálne pôsobí 22 pedagógov, 3 externí lektori a 19 denných a externých doktorandov.

Riadim jednak bežné operatívne veci, ale aj dlhodobejšie strategické veci. Zabezpečujem personálne obsadenie predmetov, mojimi očami prechádzajú všetky návrhy tém a zadaní diplomových a bakalárskych prác a pod. Tých činností, ktoré robím, je naozaj veľa. V blízkej budúcnosti mám v pláne inovovať a aktualizovať študijný program marketingová komunikácia, čo nie je úplne jednoduchá vec, nad ktorú si stačí sadnúť v jeden večer. Chce to veľa koncepčného myslenia a tímovej spolupráce s kolegami. Je tu dosť práce, ktorá je pre študentov možno neviditeľná.

Popri agende vedúcej katedry stále riešim Týždeň vedy, Marketing Identity, spoluprácu s Google. Tento rok nám spolu s kolegom P. Murárom pribudla zodpovednosť za celú technickú aj organizačnú agendu online vyučovania na FMK.

Ale niektoré výsledky vašej práce nakoniec uvidia a zažijú aj študenti…

Keď som nastúpila na túto pozíciu, s pánom doktorom Murárom sme začali riešiť školenia pre pedagógov na katedre v oblasti project based learning (PBL) a design thinking. Ide o metódy a formy vo výučbe, prostredníctvom ktorých študenti pracujú na reálnych zadaniach v tímoch, a ktoré stavajú pedagóga do roly mentora. Študenti majú tieto hodiny veľmi radi, učia ich rozvíjať soft skills, ktoré sú dnes na trhu práce veľmi dôležité.

Design thinking a PBL sme implementovali na mnohých predmetoch na katedre, no zaostávali sme v materiálnom vybavení, v JAME sme museli dosť improvizovať. Takýto typ výučby sa zakladá na práci v tíme priamo na hodine a na škole sme nemali učebne na to vybavené.

Začali ste hľadať priestory?

Pred necelými dvomi rokmi sme sa šli s kolegami prezrieť Skladovú a našli sme na 3. poschodí šesť malých opustených zborovní, ktoré mali vyššie stropy ako ostatné poschodia. Dostala som nápad urobiť z tých šiestich zborovní a jednej dlhej chodby dve poriadne učebne na projektové vzdelávanie a design thinking. V architektonickom návrhu sú presne šité na to, aby na hodinách mohli študenti pracovať v tímoch.

Áno, študenti uvidia až hotovú vec – začnú sa v tých priestoroch učiť, ale keď si predstavíte ten proces prvotnej idey cez presviedčanie o investícii až po brief architektom, doladenie všetkých detailov s architektom tak, aby priestor plnil účel a nakoniec samotnú realizáciu, je za tým rok a pol práce. Mimochodom, ďakujem vedeniu, že do toho šlo a prodekanovi Brníkovi za pomoc (úsmev).

Ďalšia veľká vec, ktorú manažujem a koordinujem so štúdiom GoBigname, je tvorba novej vizuálnej identity našej univerzity a jej jednotlivých fakúlt. S týmto nápadom som prišla asi pred rokom a pol. Som rada, že vedenie UCM túto myšlienku podporilo. Je to projekt, ktorý bude mať v budúcnosti pozitívny dosah na vnímanie značky UCM.

V akej fáze sú tieto dve novinky?

Učebne na Skladovej sú takmer dokončené, čaká sa už len na zopár kusov nábytku a technické vybavenie. Od letného semestra by mali byť prístupné, hoci sa do škôl dostaneme možno až v ďalšom akademickom roku. Veľmi sa teším na okamih, keď sa v nich stretneme s kolegami aj študentmi.

Čo sa týka vizuálnej identity univerzity, máme za sebou schválenie hlavného konceptu vedením univerzity a grémiom rektora. GoBigname podrobne dopracováva dizajn manuál. Pri veľkej univerzite s piatimi fakultami je to náročné, lebo každá má svoje špecifiká. Ostatné mesiace sme si dizajn manuál už len točili a dávali spätnú väzbu na jeho jednotlivé časti. Dnes sme vo finále a vyzerá to už veľmi dobre, no je za tým kopec mravčej a neviditeľnej práce.

Môžeme uverejniť v článku nejakú ukážku toho, ako bude vyzerať nová identita našej školy?

Nič v zlom, ale nie, poviem aj prečo. Nechcem, aby si ľudia na to začali vytvárať názor bez súvislostí. Identitu nemôžeme predstavovať ako kúsok, ale ako celok, napríklad taká ukážka písma alebo loga by bola vytrhnutá z kontextu. To všetko, čo sa za tým skrýva, budeme komunikovať, keď to bude aktuálne.

Ako to bude prebiehať?

Implementácia novej vizuálnej identity univerzity bude proces, ktorý by mal byť riadený a koordinovaný naprieč všetkými súčasťami univerzity, musia sa zosúladiť všetky fakulty. Novú vizualizáciu bude potrebné postupne implementovať na všetky digitálne aj fyzické touchpointy – od sociálnych médií cez weby, ktoré by mali zjednotiť nielen vizuálnu stránku, ale aj architektúru webov, až po merch, všetky tlačoviny, knihy, značenie budov, skrátka všetky veci, na ktoré možno identitu aplikovať a kde ju bude vidno. Univerzita si bude musieť stanoviť priority, lebo všetko naraz sa nedá. Nie je to totiž len o tom, že zmením fonty a farby a bude hotovo. Verím, že to dokážeme, hoci to nebude jednoduché a potrvá to nejaký čas.

Sú pre vás všetky tieto projekty a vyučovanie v onlinovej forme ľahšie?

V niečom ľahšie, v niečom ťažšie. Onlinové učenie je efektívne z hľadiska môjho času. Vzhľadom na to, že bývam v Bratislave, inokedy by som kvôli štyrom hodinám vyučovania stratila aj s cestovaním celý deň. Takto si tie štyri hodiny odprednášam z domu a ďalšie štyri viem pracovať na iných úlohách. Hoci to je veľmi odvážne a pár ľudí so mnou určite nebude súhlasiť, až taký problém na prednáškach nevidím. Viem si predstaviť, že by ostali online. Inak je to na praktických predmetoch či seminároch, tam ten osobný kontakt dosť absentuje.

Networking a osobný kontakt s ľuďmi chýba najviac, ale to asi každému v tomto období.

Nie sú semináre týmto spôsobom menej živé?

Aj na seminároch sa so študentmi dá pracovať interaktívne, len je to náročnejšie na prípravu. V každej skupine mám asi šesť tímov, ku ktorým treba pristupovať individuálne. Kým si dopredu pripravím tímy, dokumenty, súbory, tímové konferencie, zaberie to veľa času. Vyvažuje sa to – síce nemusím cestovať, ale príprava na onlinovú hodinu, aby technicky fungovala a dokázala plnohodnotne nahradiť živý seminár, je náročná. Celkovo sa už pedagógovia na FMK naučili učiť online, no ďalší krok je, aby sme sa čo najviac priblížili k reálnym hodinám a aby sa študenti zapájali.

Vo svojom fachu ste naozaj odborníčka. Plánovali ste niekedy vytvoriť firmu a budovať vlastnú značku?

Keď som o tom dávnejšie premýšľala, vždy som sa vrátila k otázke, či by som si vedela predstaviť život bez učenia študentov. Odpoveď je nie. Aj preto v škole stále pôsobím, hoci príležitosti v minulosti boli. Práca vysokoškolského pedagóga je veľakrát o vedeckej činnosti, o publikáciách, projektoch. Práve učenie a študenti sú pre mňa energia, vďaka ktorej mám svoju prácu veľmi rada. Baví ma rozvíjať školu, študijný program a robiť projekty, ku ktorým som sa vďaka novej pozícii dostala.

Trochu z iného súdka. Už dlho sa venujete PortDeBras, čo je podstatou tohto cvičenia?

Je to ruský koncept, ktorý som spolu s ďalšími ľuďmi priniesla na Slovensko. Hodiny PortDeBras vediem a často sa chodím aj vzdelávať k autorovi tohto konceptu do Ruska. Zhodou okolností sa volá Vladimír (úsmev). Je to fajn koníček, bez ktorého sa mi žije tento rok ťažšie. Je pre mňa náročné, že nemám pre pandémiu spoločné živé hodiny s mojimi klientmi. Nerobím ich online, pretože pri tomto cvičení sa nerozpráva, ľudia len nasledujú moje pohyby a veľa závisí od energie a atmosféry, ktorá v miestnosti je.

Máte za PortDeBras nejakú náhradu?

Snažím sa to kompenzovať, cvičím doma, chodím pravidelne behávať do lesa do Horského parku alebo na turistiku. Je to náročné aj preto, lebo aktívne športujem od svojich trinástich rokov, šport a fyzická kondícia je mojou prirodzenou súčasťou. Veľmi sa teším, keď sa k PortDeBras budem môcť opäť vrátiť. Snáď som to ešte nezabudla.

Kam by sme mohli prísť k vám na hodinu?

Len do Bratislavy – buď vo fitnescentre Fit&Co v Eurovei, alebo v Golem Clube v nákupnom stredisku Central. Mám len dve hodiny týždenne, ktoré robím pre radosť. Dávnejšie, keď som ešte bývala v Trnave, cvičila som PortDeBras aj so študentmi v rámci kabinetu športu. Bolo to miestami veľmi vtipné.

Ste minimalistka a máte rada originálne veci. Aký najdrahší dizajnérsky kúsok by sme našli napríklad vo vašom šatníku?

Nedávno som na narodeniny dostala od muža veľmi pekné kimono. Je od slovenskej dizajnérky Ninja Retzer, ale neviem, koľko stálo (smiech). To, že som minimalistka, je veľká pravda. Málokedy si kupujem nové veci, skôr investujem do kníh či magazínov. Sem-tam si kúpim nejakú naozaj peknú vec, napríklad kúsok od Lenky Sršňovej, ale tento rok som si kúpila len jedny šaty. I keď, môže to byť spôsobené aj tým, že sa teraz nikam príliš neobliekam a väčšinou som doma v teplákoch (smiech).

Mgr. et Bc. Vladimíra Jurišová, PhD.
Aktuálna vedúca Katedry marketingovej komunikácie. Pochádza z Trnavy, s mužom a synom žije v Bratislave. Na FMK absolvovala bakalárske, magisterské aj doktorandské štúdium, pričom má aj bakalára z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je odborníčkou na vizuálnu komunikáciu značiek a branding, lektorkou cvičenia PortDeBras a milovníčkou minimalizmu.

Minulý rok sa v rámci vašej fakulty otvoril nový študijný program etnológia a blízkovýchodné štúdiá. Na Slovensku je unikátny. Čo je jeho náplňou?

Náplňou študijného programu blízkovýchodné štúdiá je vzdelávanie v oblasti histórie a súčasnosti regiónu Blízkeho východu vo všetkých jeho aspektoch. Okrem teoretických vedomostí o regióne, jeho bohatej histórii, kultúre, etnicite a politike je súčasťou štúdia aj jazyková príprava a následne štátna skúška z arabského jazyka. Absolventi tohto študijného programu tak budú kompetentní odborníci na región, jeho výnimočnosti, špecifiká a tiež jazykovo pripravení na prácu v regióne či pri vytváraní väzieb medzi Slovenskom a regiónom Blízkeho východu.

Táto téma vám je blízka. Boli ste jedným z jej iniciátorov?

Áno, táto téma mi je dlhodobo blízka. Venujem sa jej už od čias štúdia na vysokej škole. Avšak v tomto prípade som nebol priamo iniciátorom realizácie projektu, keďže táto myšlienka vznikla na katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií. V každom prípade som ju od začiatku podporoval.

Verejnosť sa o politiku nezaujíma a ak, tak len veľmi povrchne, zvyčajne značne ovplyvnená emóciami.

Vyvolal program pozitívny ohlas u uchádzačov?

Žiaľ, záujem zatiaľ nie je taký, aký sme očakávali. V súčasnosti asi slovenskí študenti uprednostňujú skôr iné študijné programy. Jednoduchšie alebo zaujímavejšie než sú tie, ktoré majú reálnu budúcnosť a zaujímavé uplatnenie.

Spomínate si, aký ste bol študent? Od začiatku ste vedeli, za čím chcete ísť?

Ak začiatok myslíme odmalička či základnej školy, tak rozhodne som nevedel, kam sa dostanem. Čím budem. Skôr som sa domnieval, že nikdy nebudem učiteľom. A de facto od skončenia štúdia som učiteľom. Mojím snom bolo cestovať, chcel som byť námorníkom. Záujem o politiku nakoniec prevážil. Počas štúdia na strednej priemyselnej škole som zistil, že téma techniky nie je celkom pre mňa. V každom prípade som bol, minimálne podľa známok, dobrý študent, ktorého učenie a spoznávanie nových vecí mimoriadne zaujímalo.

Patríte aj do akademického senátu našej školy. Aké vám prináležia kompetencie?

Senát je kolektívny orgán akademickej samosprávy, a tak je predseda senátu len jedným zo senátorov. Extra právomoci nemám, skôr viac zodpovednosti a práce. Kompetencie predsedu vyplývajú zo zákona a rokovacieho poriadku akademického senátu – týkajú sa hlavne organizácie rokovania senátu a vedenia rokovaní akademického senátu. Inak je predseda v rovnakej pozícii ako ostatní členovia senátu.

Ste politológ, teda viete, ako veľmi politická situácia ovplyvňuje dianie okolo nás. Venujú jej podľa vás dnešní študenti dostatočnú pozornosť?

Nemyslím si. Je to rovnaké naprieč spoločnosťou. Verejnosť sa o politiku nezaujíma a ak, tak len veľmi povrchne, zvyčajne značne ovplyvnená emóciami. Vo všeobecnosti sa na Slovensku podceňuje politika a nerozumne zanedbáva vzdelávanie zamerané na politiku a fungovanie politického systému. Následne potom majú ľudia skreslené názory na to, ako (ne)funguje systém, a preto majú zvyčajne priveľké očakávania, ktoré vedú k veľkým sklamaniam.

Komentovali ste viaceré udalosti cez rôzne médiá – televíziu, rádio, noviny. Spomínate si, ako ste sa do médií dostali prvýkrát?

Ak sa nemýlim, bolo to približne pred desiatimi rokmi. Oslovili ma z TA3 v súvislosti s komentovaním diania na Blízkom východe. Pravdepodobne som hovoril zrozumiteľne a postupne ma oslovovali ďalšie médiá.

Odmietli ste niekedy diskutovať na nejakú tému?

Áno, najmä vtedy, keď to bola téma, ktorá bola priveľmi vzdialená od toho, čomu sa profesionálne venujem. Niekedy tiež v prípade, ak som mal pocit, že som v médiách častejšie než je zdravé.

Stretli ste sa aj s negatívnymi ohlasmi na vaše vyjadrenia?

Áno, stretol. Obyčajne buď v podobe anonymných emailov alebo správ cez sociálne siete.

Ako ste to riešili?

Tie, ktoré boli skôr konštruktívnou kritikou, som sa snažil aj aplikovať. Ak to boli len nadávky, tak som ich vymazal.

Pod taktovkou univerzity vám vyšla v roku 2015 kniha Náboženstvo v politike a pozícia náboženských politických strán. Dve vám blízke témy ste teda spojili aj v publikácii. Čo predchádzalo jej napísaniu? Ako dlho ste na nej pracovali?

Išlo v podstate o rozšírenejšiu verziu mojej dizertačnej práce, takže jej predchádzalo približne päť rokov práce a výskumu a následne úprav do podoby, v ktorej kniha nakoniec vyšla. Celkovo som ju teda dával do konečnej podoby približne sedem rokov.

Hneď v úvode spomínate, že sa minimalizuje úloha náboženstva v Európe. Zmenilo sa niečo za tých 5 rokov od vydania knihy?

Navzdory tomu, že sa na prítomnosť náboženstva v politike hľadí úkosom – najmä v súvislosti s tým, že sa vníma cez prizmu pôsobenia cirkví a náboženských elít – tak sa v čoraz väčšej miere dostávajú aspekty náboženstva do politiky, takpovediac, zadnými dverami. Deje sa to vďaka politike rôznych populistov, ktorí zneužívajú náboženské cítenie voličov k osobnému politickému zisku. Nehovoriac o extrémistoch, ktorí zasa používajú vieru ako ospravedlnenie pre šírenie ideológie nenávisti.

Zohráva náboženstvo nejakú úlohu v našej politike na Slovensku?

Zohráva. Predsa len to tak bolo aj v minulosti a je tomu tak aj dnes. Toto pôsobenie v podstate kopíruje situáciu vo svete opísanú v predchádzajúcej odpovedi. Je na škodu, že v našej politike nie je náboženstvo pozitívnym prínosom pre politiku a meritom etiky v politike. Zvyčajne sa iba zneužíva na získavanie podpory voličov a presadzovanie partikulárnych záujmov politikov a záujmových skupín.

Ťažko je očakávať, že by mali ľudia iný obraz o islame a moslimoch, ak sú najčastejšie konfrontovaní s obrazom moslima ako teroristu a moslimky ako utláčanej ženy.

V konferenčnom zborníku Muslims are: challenging stereotypes, changing perceptions ste mali uverejnený príspevok Nevítaní cudzinci: moslimovia na Slovensku. Stále si myslíte, že tento „výrok“ platí?

Myslíte ten o neviditeľnosti moslimov na Slovensku? Áno, platí. Moslimovia, občania Slovenskej republiky, sú z pohľadu štátu neviditeľní. Z toho dôvodu, že štát dodnes neakceptuje islam ako náboženstvo a moslimov ako komunitu, ktorá by mala mať rovnaké práva ako štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti. Moslimovia sú z pohľadu štátu občanmi druhej kategórie. Z tohto hľadiska sú neviditeľní. Neplatí to v prípade využívania tzv. moslimskej karty pred voľbami či v opakovaných útokoch voči moslimom – takým, akého sa pred rokmi dopustili pravicoví extrémisti v Bratislave (medzi nimi aj dnešný poslanec Milan Mazurek).

Môže byť negatívny pohľad na islam spôsobený aj nedostatkom informácií, ktoré o tomto náboženstve väčšina z nás má? Alebo obrazom, ktorý o ňom vykresľujú médiá?

Myslím si, že dôvodom negatívneho nazerania na islam a moslimov je kombinácia oboch. Na jednej strane je to strach z nepoznaného a na druhej obavy z negatívne vykresľovaného „strašiaka“ a hrozby pre Slovensko. Ďalej aj skutočnosť, že štát neakceptuje moslimskú komunitu ako súčasť náboženskej mozaiky Slovenska či historický obraz moslimov, sú dôvody negatívneho prístupu k islamu a moslimov zo strany majority.

Ako vnímate, že väčšina obyvateľov si islamské náboženstvo spája s teroristami?

Ako priamy dôsledok toho, ako je zobrazovaný islam a moslimovia na Slovensku. Ťažko je očakávať, že by mali ľudia iný obraz o islame a moslimoch, ak sú najčastejšie konfrontovaní s obrazom moslima ako teroristu a moslimky ako utláčanej ženy.

Na záver trochu filozofickejšie. Vy ste si svoju cestu našli. Máte nejakú radu pre mladých ľudí, ktorí sa ešte celkom nerozhodli, ktorým smerom majú ísť?

V tomto smere mi prichodí na myseľ myšlienka Jana Wericha, ktorou som sa snažil riadiť od čias, ako som sa k nej dostal. Vo voľnom preklade znie: „Ak už človek je, tak má byť tým, čím je a nemá byť tým, čím nie je, ako to v mnohých prípadoch je.“ Ak sa pre niečo rozhodneme, nemali by sme spätne pochybovať o rozhodnutí. A najmä mali by sme byť takým človekom, aby sme sa za seba nemuseli hanbiť. A aby sa za nás nehanbili naši rodičia a naše deti.

PhDr. Jozef Lenč, PhD. (41)
Vyštudoval politológiu na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity a za svoje PhD. vďačí SAV sídliacej v Bratislave. Patrí medzi našich najznámejších odborníkov na Blízky východ a často sa objavuje v rôznych médiách, kde komentuje aktuálnu politickú situáciu. Už dlhé roky pôsobí na Univerzite sv. Cyrila a Metoda. Tu zastáva funkciu predsedu akademického senátu. Ako jeden z mála verejne známych osobností sa hlási k islamu.

Michael Valek is originally from Cardiff, Wales, the UK. He studied Economics at university in London and worked at the JP Morgan Chase bank, as well as Thomson Reuters. Michael moved to Pieštany in 2015, with his Slovak wife and children. He teaches English and Effective Communication at FMK today. He likes playing tennis and cycling. Piešťany and Donovaly are his favourite places in Slovakia.

You have worked at FMK for, roughly, three years. Not many people know you, though. How would you introduce yourself?  

I am originally from Cardiff, capital of Wales, Great Britain. I moved to Slovakia three and a half years ago and currently live in Piešťany. I studied Economics at university in London, and after that I started looking for a job. I had no idea what I actually wanted to do and ended up getting a job in an investment bank, which is now called JP Morgan Chase, a huge global bank. Then I had a few similar jobs and worked in the industry for around 25 years in total.

But you also worked for Thomson Reuters, a journalistic news and financial company. 

I got a job in Thomson Reuters in 2000. Even though it was connected with journalism, I worked in a financial side. At the end of my job there I moved to Slovakia in 2015.

„I do not feel I am only from the UK, but also that I am a little bit of here.”

Why?

My wife is from Piešťany. We met in the UK back in 2005, when she had chosen to come to improve her English and gain some work experience. She managed to get a job in the same company as I was working, so we met there and a couple of years later got married in her home town.

Did you not want to move to Slovakia? 

We visited Slovakia pretty often after, especially during the holidays. And she had always said that one day she would like to move back to her home country to be closer to her parents, and relatives. Of course, as a good husband I said “yeah, sure, in future no problem”. Probably, I did not really think it would actually happen!  However, I do like it here: the culture, the nature, the weather, especially. So, when the opportunity came, we decided to move and see how it would go.

The beginnings in a new country are always difficult. Where had you worked as a foreigner in Slovakia before FMK?

I had a few jobs similar to the ones I had had before – financial services in Bratislava. But later I realized that I really had enough of that in the industry and wanted to do something different, more rewarding, more satisfying, and more interesting. Later, I was lucky enough to hear about a job here, when FMK was looking for a native English speaker. At the end I was fortunate to get the job, working in the International Relations department.

It must have been another big change in your life, moving from the financial services to education. 

After 25 years of working in just one field, especially in the financial industry, I realised I had enough of that, and wanted to do something that would satisfy me more and contribute to the education of young people. It seemed like the exact right time to try passing on some experience, and skills, and knowledge that I learned from that field to younger people.

At FMK? 

I was not really looking for a job in university, it just happened like that. Since then I have also been asked to teach some courses like Effective Communication, which I really enjoy.  I find the university and our FMK faculty in a particular a perfect place. It is much more refreshing, rewarding, gives you time to think, which is very important.

How do you find Piešťany where you live now?

I really like living in Piešťany for the friendly atmosphere in the town. There are lots of parks, also easy access to nature so you can cycle everywhere, walk by the river, visit any of the big green areas. Also, the weather, especially in summer, is pretty nice, and there are some events and festivals happening there. Moreover, you can spend the day by the big lake.

„I would not say that I miss living in the UK. I cannot also say that I miss British culture as well.”

And what about Slovakia? 

Speaking about Slovakia generally, I like all the same things about it, just on a larger scale. You can do plenty of activities like skiing in winter. In less than 3 hours you can be in Vienna, Budapest, and Prague. Everything is pretty close by as Slovakia is right in the heart of Europe.

What is your favourite place to visit in our country? 

Speaking about Slovakia, I can say that Donovaly is one of my most favourite places to go. I find it perfect for skiing, hiking, relaxing, and just having fun. There are a lot of nice places in the country that students tell me about all the time, and I would like to visit all of them.

What do you enjoy doing in your leisure time?

I can call playing tennis my main hobby just like cycling. I played a lot of tennis in the UK and continue to do that here. I used to play some representative tennis back in Wales for teams, clubs, regions, and now do the same here in veterans’ category. Also doing sport makes things a lot easier when you go to different places and meet with locals. It gives you something in common with people that you do not know. You turn up and make some new friends hopefully with the same hobbies. And, of course, I enjoy travelling internationally, and I have visited countries like India, Philippines, the USA.

But you must miss your home country and culture, right?

I would not say that I miss living in the UK. For sure, I miss some of my friends, close family. But these days, thankfully to technologies and things like FaceTime, it’s very easy to stay in touch. So, it really shrinks distances between people nowadays. It makes moving to a different place a lot easier. I cannot also say that I miss British culture as well. Although, when I go there for holidays or just for some reason, I appreciate the things more than when I lived there, a bit like nostalgia. So, these days I feel like I have two homes. I do not feel I am only from the UK, but also that I am a little bit of here.Having two homes is better than having one. When I am there, I miss here. And when I am here, I miss there.

What place in the UK do you miss the most?

I would say that my hometown, Cardiff. It’s a nice mixture of size, with a wide range of facilities. It is not too big, maybe the same size as Bratislava, close to the sea, national parks. Obviously, I like London; everybody likes London. It’s a big place, it’s different, interesting, and has a lot of things to do and see in there.

Dozviete sa, či preferujú skôr domácu alebo zahraničnú tvorbu a prečo je dôležité hľadať informácie priamo na stránkach webových portálov.

Juliána Mináriková

Aj napriek tomu, že sa dostáva k tlačeným periodikám zriedkavo, pravidelne číta týždenník Slovenské národné noviny. Sama tvrdí: „Je to veľmi dobrý zdroj pre dobudovávanie si predstavy mimo hlavného prúdu médií.“ Vo voľnom čase si rada prečíta mesačník Historická revue. Podľa jej vlastných slov si toto periodikum udržuje svoj štandard už viac ako 20 rokov.

„Študent masmediálnej komunikácie by mal mať prehľad vo všetkom.“

Uznáva, že študentské publikum často využíva tzv. „scan reading“ (rýchle nasávanie len kľúčových faktov v texte). Zároveň dodáva: „Študent masmediálnej komunikácie by mal mať prehľad vo všetkom.“ Či už ide o bulvár, alternatívu alebo mainstream.

Na záver si ešte povzdychla nad prístupom mladej generácie. Namiesto toho, aby navštevovali priamo portály, ako napríklad www.sme.sk, sa na ne dostanú cez Facebookom vypichnuté články. Myslí si, že sa takto študenti orientujú na obsah podľa preferencií vydavateľa a nie samých seba. Preto neodporúča, čo máme konkrétne čítať, ale skôr to, ako pristupovať k informáciám.

Matej Martovič

Pre doktora Martoviča je dôležité to, aby médiá kriticky pristupovali k rôznym spoločenským témam. „Práve preto najčastejšie čítam Aktuality.sk, SME a Denník N.“ Taktiež je preňho esenciálne, aby sa mienkotvorné médiá venovali investigatívnej žurnalistike.

Pre študentov navrhol čítanie aspoň Aktualít, keďže na navštevovanie ich webu nie je potrebné predplatné. Veľmi dobre si uvedomuje, že študenti zvyknú míňať peniaze na iné mimoškolské aktivity.

Odporúčame prečítať si aj rozhovor s Martovičom.

Hana Pravdová

„Ja čítam všetko,“ tak zneli prvé slová profesorky Pravdovej. Tvrdí, že tak koná kvôli potrebe udržania pozornosti na rôzne spôsoby písania novinárov, a to jej v konečnom dôsledku pomôže pri skvalitnení procesu výučby. I keď, ako sama priznáva, ide o finančne aj časovo náročnú činnosť. „Je tu veľmi veľká unifikácia tém,“ dodala.

Spočiatku nechcela prezradiť periodiká pre študentov, a to z dôvodu zaujatia nestranného postoja, ale predsa len odporučila náš Atteliér a Communication Today. Na záver ešte tento zoznam obohatila o periodiká EJMAP, Acta Ludologica a Media Literacy and Academic Research, ktoré nájdete aj na webovej stránke FMK.

Peter Ušák

Ako tu už niekoľkokrát odznelo, aj v tomto prípade sú najčítanejším online médiom Aktuality.sk a Topky.sk. Primárne kvôli aktuálnym politickým informáciám. „Za najobjektívnejšie médium na Slovensku považujem TA3,“ doplnil.

Tieto portály by odporučil aj našim študentom. Ak „študáci“ hľadajú formu politickej zábavy, určite ich nesklamú účastníci nášho Týždňa vedy a techniky 2019 – Zomri. Ešte upozornil na to, aby sme navštevovali weby, ktoré používajú overené zdroje a vyvarovali sa tým konšpiračným.

Jana Radošinská

Podľa jej vlastných slov číta takmer všetky známe časopisy aj noviny, ktoré vychádzajú na Slovensku. Tvrdí, že jej rodičia sú veľkí fanúšikovia tlačených periodík. „Čo doma nájdem, to aj prečítam,“ dodala. Spomedzi slovenskej tlače však nečíta nič pravidelne.

Za obľúbené periodiká považuje britský časopis Empire, ktorý sa zameriava na filmovú a televíznu tvorbu. Odporúča toto periodikum najmä študentom, ktorí majú záujem o audiovizuálne diela.

„Odporúčam Aktuality.sk, keďže na navštevovanie ich webu nie je potrebné predplatné.”

Dozvedeli sme sa, aké periodiká čítajú pedagógovia FMK a výber bol naozaj pestrý. Prakticky všetci sa zhodli na tom, aby sme čítali ľubovoľné články, len nech sú potvrdené faktami.