S pocitom menejcennosti som sa stretla už vo veľmi skorom veku. Otázky od rodičov, prečo spolužiačka z triedy dostala lepšiu známku ako ja, viedli k pocitu, že nie som dosť dobrá. Vždy som sa snažila robiť všetko na sto percent. Chcela som, aby boli moji rodičia na mňa hrdí. 

Mala som sen. Chcela som sa stať herečkou. Už ako dvanásťročná som začala chodiť na rôzne krúžky, aby som získala zručnosti, ktoré moja vysnívaná škola požadovala. Domov som sa vracala často po siedmej večer, kde na mňa namiesto postele čakala hromada úloh do školy. Nevadilo mi to, pretože som mala sen.

Počiatočné nadšenie z prijatia vystriedala facka. Na umeleckej strednej škole sa toho od vás očakáva veľa. Tlačia vám do hlavy, že ak nebudete najlepší, tak sa ako umelec neuplatníte. To nie je zrovna najlepšia motivácia. Vraj musím vedieť prijímať kritiku kvôli tomu, aby som sa mohla profesne posúvať. Aký vplyv to však má na moje sebavedomie? Musím byť prirodzene krásna, sebavedomá, mať veľa energie a pekný hlas – to sa predsa od pravej herečky očakáva. Odkiaľ ale pramenia tieto vzorce?

Chcela som sa stať tým vymysleným konštruktom. Začala som pracovať na dvesto percent. Z môjho hobby sa stala akási povrchná štruktúra, ktorú som nasledovala. Nemala som už radosť z umenia. Necítila som nič. Vyhorela som. Uverila som vlastným pochybnostiam o tom, že nie som dostatočne pekná, mám slabý hlas, kvôli ktorému ma na javisku nebude počuť a uverila som aj tomu, že to musel byť omyl, keď ma prijali na školu.

Tieto pochybnosti vás sprevádzajú na každom kroku. Internet je plný „dokonalých“ žien, vďaka ktorým máte pocit, že vy „obyčajné“ smrteľníčky im nedokážete siahať ani po päty. Na to, aby ste boli v súlade s týmto vymysleným vzorcom cítite, že sa potrebujete zmeniť. Že jediná možnosť, ako sa oslobodiť z týchto pochybností, je podobať sa im. Nakoľko však ostávate jedinečnou bytosťou, keď sa neustále snažíte prispôsobiť týmto vymysleným ideálom?

Ak ste sa v mojich slovách našli, pravdepodobne trpíte syndrómom impostora. Tento syndróm zväčša vzniká pri veľkom nátlaku od okolia, rodiny, školy alebo práce. Máte jednoducho pocit, že v ničom nevynikáte. Sledujete svojich úspešných kolegov a spolužiakov a dusíte v sebe otázku, čo robíte zle. Existuje na to jednoduchá odpoveď. Nič.

A ak sa pýtate ako som túto situáciu vyriešila ja, odpoveďou je, že som to s herectvom vzdala. Nepodarilo sa mi opätovne zapáliť plameň. Niekedy jednoducho treba odísť a nepremýšľať príliš nad tým, prečo to tak je. Inšpirujem sa slovami divadelného teoretika K. S. Stanislavského: „Milujte umenie v sebe, nie seba v umení“. Moje umenie už nebude pravdepodobne nikdy prejavené na doskách, avšak navždy vo mne zostane hlboko zakorenené.