Medzinárodný filmový festival Berlinale patrí medzi najvýznamnejšie filmové podujatia na svete. Každý rok priláka do nemeckého Berlína tisíce filmových profesionálov, kritikov i nadšencov z celého sveta. Nie je to len miesto, kde sa premietajú filmy — je to priestor, kde sa stretávajú príbehy, kultúry a ľudia, ktorých spája vášeň pre kinematografiu. Tento rok sa medzi účastníkmi ocitol aj študent UCM Radoslav Meluš. V rozhovore otvorene hovorí o celej ceste, od prvého nápadu až po samotný pobyt v Berlíne.

V podcaste sa ďalej dozviete:

• ako sa vybavovala akreditácia na festival svetových rozmerov,
• ako prebiehala príprava a vybavovanie účasti,
• aká bola atmosféra a zákulisie samotného festivalu,
• ktoré filmy ho najviac zaujali a rezonovali v ňom aj po skončení
• a či sa na prestížnom podujatí stretol aj so Slovákmi.

Peter Šebo pôsobí v oblasti digitálneho marketingu a organizuje odborné konferencie na Slovensku a v Česku. V roku 2023 s kolegyňou Barborou Okruhľanskou založili projekt Digitálni rodičia, kde sa venujú vzdelávaniu rodičov a učiteľov o digitálnom svete detí. Týždeň po našom rozhovore získal ocenenie Marketer roka 2025.

V rozhovore sa ďalej dozviete:  

• Ako rozpoznať škodlivý online obsah a ako o ňom hovoriť bez hystérie.
• Kedy je dieťa pripravené vstúpiť do digitálneho sveta.
• Ako funguje kódovaný jazyk detí online.
• Ako nastaviť zdravý vzťah k online svetu v domácom prostredí.

Kedy ste sa vy osobne stali digitálnym, teda, koľko ste mali rokov, keď ste sa prvýkrát začali reálne stretávať s digitálnymi technológiami?

Je to veľká prehistória. Mal som šťastie, že otec pracoval s telekomunikáciami a počítačmi. V roku 1988 alebo 1989 sme mali ten veľký, sivý a pomalý počítač. Pamätám si, že som machroval v škôlke, že  mám doma počítač a hrám na ňom formulu. Dokonca som ho raz doniesol s otcom do škôlky, aby sme ukázali deťom, ako taký počítač vyzerá.

Čo sa týka digitálu a internetu, odjakživa ma to lákalo. Predtým než som sa venoval súčasnému zamestnaniu som pracoval v rôznych neziskových organizáciách. Vždy som mal na starosti marketing, ale v kombinácií práve s digitálnym prostredím. Vtedy to boli web stránky a blogy. Neskôr prišli sociálne siete a teraz vidíme to šialenstvo, ktoré sa rozpútalo okolo nás. Zjednodušene celý život, profesionálne od roku 2006.

Za úplného digitálneho prisťahovalca vás teda považovať nemôžeme. Ja som vyrastala s internetom ako samozrejmosťou. Kde sa podľa vás svety digitálneho domorodca a prisťahovalca nikdy nestretnú?

Pokojne ma volajte digitálny dinosaurus. Nestretnú sa v tom, že my dinosaury na internete robíme trochu iné veci a ten čas trávime inak. Ak to porovnám ja verzus moje deti, tak pre decká je internet priamym zdrojom zábavy, kamarátstiev a hier. Čo je v poriadku, sú to deti. My, dospelí, na internete hlavne pracujeme, čítame si maily, robíme pomerne nudné veci a okrem toho pozeráme „reelska“ a TikToky, ale nechválime sa tým.

Prečo táto doba potrebuje podcast Digitálni rodičia?

Nepotrebuje ho doba, potrebujú ho rodičia a učitelia. A to preto, lebo im doma vyrastajú digitálni domorodci. Práve preto sme sa s Barborou Okruhľanskou rozhodli ten podcast robiť, lebo sme videli, že my sa v tom svete hýbeme, pretože pracujeme v digitálnom marketingu, ale dospelí, ktorí sa tomu nevenujú profesionálne, sú v tom stratení.

V takom prípade zaujmú jeden z dvoch veľmi zlých postojov – ultraliberálny, pri ktorom si povedia, rob si čo chceš, hádam ťa to nezabije alebo ultrakonzervatívny, kedy by chceli všetko zakázať. Oba sú zlé, hoci ten druhý je ešte horší, pretože dnešné deti nemôžu zostať úplne offline. Nemôžeme sa tváriť, že deti dokážu vyrastať bez smartfónov a bez sociálnych sietí iba preto, lebo my, starší ľudia, sme to kedysi dokázali.

Prvú epizódu ste odštartovali v januári 2023. Bolo niečo, čo vás vtedy ako rodičov osobne prebudilo k tomu, že digitálna gramotnosť už nemôže byť okrajová téma?

Prebudilo nás, keď nás oslovili kamaráti, ktorí hovorili: ,,Peťo, Baška, vy robíte s digitálnym svetom, rozumiete sociálnym sieťam, poďte nám poradiť, ako to nastaviť doma, ako pracovať s deťmi. Stále pozerajú do obrazoviek, sú na tom závislé.” Všetci to poznáme, všetci to máme doma. Z tohto pohľadu sme si povedali, že nebudeme radiť ľuďom po jednom a odpovedať stále na tých istých desať otázok dookola, ale že bude lepšie, keď vytvoríme podcast.

Ako ste už načrtli, vy aj vaša kolegyňa pracujete v marketingu, čo vám dáva prirodzený náskok pred inými rodičmi. Ako ovplyvňuje vaša profesia prístup k digitálnej výchove doma?

Dáva nám to náskok nielen pred rodičmi, ale máme to šťastie, že aj pred deťmi. Deti sú často v brutálnom náskoku pred svojimi rodičmi. Ony doma nastavujú Wi-Fi, heslá, vysvetľujú, čo znamenajú rôzne skratky, a aké aplikácie sa aktuálne používajú. Hlavný náskok nie je ani tak pred rodičmi či učiteľmi, ale práve pred deťmi.

Zároveň však musím povedať, a Baška to vždy potvrdí, keď to spomeniem na prednáške, že to, o čom hovorím, doma sám často porušujem. Všetky chyby, na ktoré upozorňujem, som urobil. Úplne všetky. Jediný rozdiel je v tom, že viem, že som tú chybu spravil, viem, že nabudúce to musím urobiť inak, a viem presne, kde som zlyhal.

Emoji špagiet neznamená, že niekto má rád špagety, ale že si od dievčaťa pýta nevhodné fotky.

Kedy spoznáte, že vaše dieťa je pripravené samostatne fungovať v digitálnom svete?

Je to absolútne individuálne. Psychológovia hovoria o veku medzi 13. a 15. rokom života. V reálnom svete je však táto informácia takmer nepoužiteľná a psychológovia si to veľmi dobre uvedomujú. Nie je možné situáciu udržať tak, že celá trieda si všetko dohaduje cez mobil, pozerá videá a hrá hry, a len jedno dieťa bude „mimoň“.

Je to veľmi podobné, ako keď sa ma niekto spýta, ako viem, že je moje dieťa pripravené jazdiť na bicykli. Odpoveď je jednoduchá. Vtedy, keď mu bicykel kúpim, dám mu helmu, chrániče a nepoviem mu: ,,Tu máš bicykel a pán Boh s tebou, snáď sa nezabiješ“. Prvých niekoľko kilometrov pri ňom bežím. Až keď vidím, že to zvláda samo, vtedy je pripravené.

V digitálnom svete používajú deti emojis, skratky alebo trendy, ktoré môžu mať úplne iný význam pre rodičov než pre nich. Ako rodič môže spoznať, čo tieto signály skutočne znamenajú?

Veľa kyberšikany sa deje práve prostredníctvom nevinných obrázkov, emotikonov či rôznych slovíčok, ktorým rodičia často nerozumejú. Ide o kódovanú reč, ktorou si deti medzi sebou odosielajú správy. Či už milé, alebo aj nemilé. Všetkým rodičom a učiteľom určite odporúčam seriál Adolescence. Pointu nebudem prezrádzať, ale presne o toto ide.

My máme na webe niečo, čo sme nazvali slovník digitálneho rodiča. Tam rodičia nájdu výrazy, ktoré počujú doma, no nerozumejú im. Máme tam aj vysvetlenie emotikonov. Emoji špagiet neznamená, že niekto má rád špagety, ale že si od dievčaťa pýta nevhodné fotky. Takto sa dozvedia veci, o ktorých by inak netušili.

Seriál Adolescence bol vlani veľmi rozoberaný. Keby ste si mali z tohto seriálu vybrať jednu tému alebo moment, ktorý by ste odporučili otvoriť doma?

Pamätám si scénu, kde otec so synom sedeli v zborovni a vysvetľovali si, čo znamenajú jednotlivé emotikony. Hlavná postava seriálu pritom bola šikanovaná pred očami všetkých, no nikto si to nevšimol. V seriáli samozrejme figurovali aj negatívne vplyvy, ako napríklad manosféra. Tento moment by som určite vyzdvihol. Seriál by som si pozrel spolu s tínedžerom a následne by som sa s dieťaťom rozprával o významoch jednotlivých symbolov.

Význam emotikonov sa stále mení. Nejde len o statickú sadu symbolov, ale o veľmi fluidný jazyk. Rodičom to preto často komplikuje situáciu, pretože nedokážu držať krok s kódovanou komunikáciou detí. Každá trieda či komunita má pritom svoj vlastný kód plus zopár globálnych symbolov.

Ešte ostaňme pri tejto otázke. Aký je váš tip, ako s deťmi o tom komunikovať?

Úplne normálne, opýtate sa ich na to. Ak v tom svete nie ste doma, vypočujte si pár našich epizód a v každej z nich dostanete pár tém, ktoré viete okamžite doma otvoriť. V jednej epizóde nám psychologička prezradila veľké tajomstvo, že existuje viac otázok než tie dve základné – „Čo bolo v škole?“ a „Čo ste mali na obed?“

Existuje oveľa viac otázok, ktoré sa ich môžeme opýtať. Napríklad: „A čo je to za hru, ktorú teraz hráte celá trieda? Ukáž mi kúsok z nej.“ alebo „A ten influencer, čo ho pozeráš, o čom vlastne točí tie videá?“ To sú otázky, o ktorých sa dá rozprávať. Ak ich doma neotvárame, budeme veľmi prekvapení, keď sa stane niečo veľmi zlé.

Mnohé online trendy sú prchavé a nemajú hlbší význam. Ako majú rodičia rozlíšiť medzi neškodným trendom a obsahom, ktorý už stojí za pozornosť?

Obsah na internete rozlišujem do troch skupín. Užitočný, ktorý by sme chceli, aby naše deti sledovali, škodlivý, ktorý by vôbec nemali vidieť a medzi týmito dvomi extrémami je tretí, takzvaný zbytočný. Dospelým príde nezmyselný, ale pokiaľ dieťa nenavádza na hlúpe výzvy, nenadáva sa v ňom a nikto sa tam neodhaľuje, má právo sa zabávať.

Deti sa v zábave podobajú na nás. Vyrastali sme na Tomovi a Jerrym či Vlkovi a zajacovi, kde Tom mlátil panvicami, zjedol dynamit a prešiel mu vlak po kolenách. Vtedy to tiež nebolo edukatívne ani užitočné.

Práca s AI si vyžaduje rovnakú zodpovednosť ako fotenie či natáčanie v reálnom svete.

Keď ste spomínali tie tri kategórie obsahu, pri škodlivom obsahu ide už o tenkú hranicu, ak sa rozprávame o deepfakeoch a AI videách. Ako pomáhať deťom rozoznávať ich od skutočných videí, keď to často nedokážu ani rodičia?

Deepfake-y, rovnako ako všetko ostatné, prinášajú z pohľadu výchovy dva nepríjemné momenty. Prvým je šírenie dezinformácií a druhým kyberšikana. Mnohé deti využívajú AI nástroje na to, aby napríklad vymenili hlavu spolužiaka za niečo nevhodné. To môže veľmi ublížiť, aj keď dieťa tvrdí, že je to „len AI zábava“.

Práca s AI si vyžaduje rovnakú zodpovednosť ako fotenie či natáčanie v reálnom svete. Ak niekoho zosmiešniš, či už klasicky alebo cez AI, je to rovnako škodlivé. Preto ich musíme naučiť, že vytvoriť zosmiešňujúci obrázok cez AI je rovnako neslušné ako niekoho odfotiť na záchode. Výchova v digitálnom svete znamená naučiť ich zodpovednosti.

Čo je najčastejšia veta rodiča, po ktorej sa dieťa už o svojom online svete viac neotvorí?

Nie je to veta, ale gesto. Keď dieťa príde s banalitou ako vtipné „reelsko“, level v hre či YouTuber, musím sa ovládnuť a negúľať očami. Keď sa to rodičom podarí a ešte aj prejavia záujem o to, čo im ukazujú, prvýkrát vstúpia do ich sveta a zároveň si začnú formovať názor na to, či je daný obsah užitočný alebo škodlivý.

Vety typu „Daj mi pokoj, choď radšej von, nezaujímajú ma tvoje hlúpe hry a influenceri“ dieťaťu dáva jasný signál, že rodič jeho online svet ignoruje, a ono si ho bude riešiť samo, až kým to nedopadne zle. Samozrejme, súhlasím, vonku hrať futbal alebo ísť na prechádzku je fajn, ale nemôžeme tým nahradiť záujem o digitálny svet.

Vytvorili ste kartovú konverzačnú hru, ktorá vzdeláva nielen rodičov, ale aj deti. Ako ste pri jej tvorbe premýšľali o rovnováhe medzi zábavou a obsahom, aby dokázala otvoriť citlivé témy?

Cieľom pri jej hraní nie je výhra, ale otvorenie diskusie. A práve preto sme hru vytvorili obojstranne – 80 otázok od detí na rodičov a 80 od rodičov na deti. Ak by to boli len otázky na deti, po pár kolách by ich to prestalo baviť. Hra funguje tak, že sa striedate – rodič vstupuje do sveta dieťaťa a naopak.

Napríklad deti sa ma radi pýtajú „Tati, akej farby bola tráva, keď ste mali čiernobielu televíziu?“ alebo „Ako ste sa dohodli na stretnutí bez mobilu?“ Takto sa vtipne vraciame do sveta pred internetom a mobilmi.

Hra zároveň otvára aj seriózne témy. Rodičia sa musia priznať napríklad k tomu, či to sami nepreháňajú s mobilom, a deti vidia, že aj dospelí robia chyby. Sekcia kvíz s kartičkami, kde sú otázky na jednej strane a odpovede na druhej, ukazuje deťom, že vedia byť lepší ako dospeláci. Prehráte 12-0, 15-0, ale práve to otvára debatu.

Ako ste testovali, či otázky nebudú pre deti príliš konfrontačné, ale zároveň neskĺznu do povrchnosti?

Otázky sme konzultovali s viacerými detskými psychológmi z centra Detstvo bez násilia, ktorí ich recenzovali, kontrolovali a upravovali. Potom sme hru testovali aj na vlastných deťoch. Sledovali sme, ktoré otázky im šli ľahko, a ktoré ich zaujali. Následne sme hru rozposlali našim blízkym a spätná väzba bola jasná – deti to baví.

Dospelý si založí desať profilov, lebo môže, a deväť z nich predá.

Ako majú rodičia reagovať v momente, keď zistia, že ich syn sleduje Andrewa Tatea, ktorý normalizuje mizogýniu alebo dcéra podlieha trendu #SkinnyTok, kedy mladé influencerky propagujú poruchy príjmu potravy ako zdravé?

Prvá reakcia rodiča nesmie byť hysterická. Ak sa začne chytať za hlavu, vykrikovať alebo podávať dramatické reakcie, dieťa sa zľakne, uzatvorí a tam končí debata. Vo vnútri samozrejme rodič môže vybuchovať a mať chuť mobil vyhodiť z okna, ale prvé pravidlo je zachovať pokoj. Pomáha klásť otázky typu „Fakt ho sleduješ?“ alebo „Čo ťa na ňom baví?“

Dieťa môže odpovedať: „Vieš, on cvičí, motivuje chalanov, aby cvičili a dobre vyzerali.“ Rodič by potom mal pokračovať: „A vieš aj niečo iné, čo hovorí?“ Dieťa odpovie: „Niečo o babách, ale to nepočúvam.“ Dieťa si často neuvedomuje, že influencer implicitne tvrdí, že ženy nie sú rovnocenné mužom.

Nejde o to, aby rodič ukázal, že ide o katastrofu, ale normálnym rozhovorom rozobrať problematiku. V manosfére sa totiž diabol skrýva v detailoch. Chytí tínedžerov na zdravý životný štýl, výber partnerky či vidinu bohatstva. To sú normálne sny chalanov, neklamme si. Ale keď sa to otočí do nadradenosti a ponižovania, vzniká toxický vzorec.

Keď vidíme, že niektoré krajiny zavádzajú alebo zvažujú zákaz sociálnych sietí pre deti do 16 rokov, pomohlo by to chlapcom a dievčatám, ktorí sa dnes online dostávajú k radikalizáci?

Áno, pomohlo by to. Som úplne za to, keby sa celá spoločnosť dohodla a našla technické riešenie, ako deťom zabrániť v prístupe na sociálne siete do 16 rokov. Lenže tu sa končí ružový sen a začína realita. Hoci sme podávanie alkoholu mladistvým zakázali, stále sa nájdu regióny na Slovensku, kde na rodinnej oslave nalejú aj 15-ročným.

Obávam sa, že zákaz sociálnych sietí je dnes skôr téma na ľahké získanie politických bodov. Ak by sme sa na tom aj zhodli, otázka znie, ako by sme to dosiahli. Jednoduchá odpoveď znie: musí sa preukázať občianskym preukazom. A vtedy sa pýtam, naozaj chceme, aby nadnárodné spoločnosti ako Meta či Google uchovávali citlivé údaje našich detí? Absolvovať by to museli aj dospelí, takže tieto korporácie by v skutočnosti mali doklady polovice zemegule.

Druhý problém sa dá vysvetliť na príklade cigariet. Ak sa dnes dieťa k ním chce dostať, poprosí staršieho súrodenca alebo dospelého pred trafikou. A teraz si to predstavme na sociálnych sieťach. Dospelý si založí desať profilov, lebo môže, a deväť z nich predá. Od tej chvíle je dieťa „späť v hre“, účet je overený ako dospelý a systém nemá šancu zistiť, kto ho reálne používa. Vznikne tak čierny trh s účtami a úplne sa to vymkne spod kontroly.

Peter Šebo

Zakladateľ a Chief Data Officer (CDO) PS:Digital, pracoval ako redaktor pre digitálny marketing v odbornom mesačníku Stratégie, neskôr ako digitálny riaditeľ vydavateľstva Sanoma Magazines (Ecopress Magazines), či ako New Business Manager pre Zoznam.sk (2011 – 2013). Pravidelne organizuje odborné konferencie z oblasti digitálneho marketingu v SR aj ČR. Spoločne s Baborou Okruhľanskou v roku 2023 založili Digitalni rodičia. V roku 2025 získal ocenenie Marketer roka.

FK Kozmos je prvý fanúšikmi vlastnený a demokraticky riadený futbalový klub na Slovensku. Funguje najmä z členských príspevkov, predaja merchu a ďalších aktivít komunity. Spolumajiteľom klubu sa môže stať ktokoľvek. Kozmos otvorene vystupuje proti fašizmu, rasizmu, homofóbii a podporuje hodnoty feminizmu a rovnosti.

Viliam Chabaľ, brankár mužstva FK Kozmos, nám o komunite porozprával viac. V klube sa špecializuje na nábor nových hráčov do mužského kádra Kozmosu.

V tejto epizóde sa dozviete:

• o fungovaní komunity Kozmos,
• o tom, ako sa môžete stať členom,
• o fanúšikoch, ktorými je komunita Kozmos známa,
• o zložení kádra či už ženského alebo mužského tímu,
• o náboroch nových hráčov, ktorí by chceli za klub hrávať,

V tejto epizóde sa dozviete:

• ako sa k podcastom dostali,
• či podporuje ich aktivitu univerzita a ako ich, naopak, obmedzuje,
• či stíhajú pravidelne nahrávať a zároveň sa venovať aj štúdiu,
• aké rady by dali ostatným, ktorí by s podcastmi radi začali
• a mnoho ďalšieho.

Po streľbe na Zámockej ulici v Bratislave sa zomkla aj Fakulta masmediálnej komunikácie. Na počesť Juraja a Matúša, ktorí prišli o život, zorganizovala besedu Spoločne proti nenávisti. Pedagóg Ľuboš Greguš, ktorý sa hlási k LGBTQ+ komunite, nám v rozhovore opísal jeho coming out, prijatie rodiny a okolia, ale aj to, prečo majú podľa neho Slováci problém s predsudkami.

Ako vnímate LGBTQ+ komunitu? Ako sa pozeráte na jej práva, respektíve nepráva?

Som súčasťou LGBTQ+ komunity, mám dlhoročný vzťah s partnerom, takže otázku vnímam osobnejšie. Každý z nás má rovnaké povinnosti, no práva sú už rozdielne. Ak ste heterosexuál, najlepšie bielej farby pleti, v spoločnosti ste vyhrali. Vidíme to dlhé roky, nie je to vec len pár týždňov.

Verím, že vražda zo Zámockej nezostane v škatuľke ako historická udalosť. Hádam bude mať vplyv na vývoj vnímania našej komunity.

Kedy ste mali coming out?

Bolo to postupné. Človek videl náznaky a cítil, že niečo vníma inak. Naplno som si to začal uvedomovať na strednej škole. Na vysokej som to povedal aj časti rodiny, potom známym a tak to šlo ďalej.

Ako reagovalo vaše okolie, stretli ste sa s pochopením?

Som kresťan, bol som aj súčasťou kresťanského spoločenstva, čiže som to bral ťažšie. Náročné bolo najmä dospievanie, kedy som musel pochopiť a prijať samého seba. Spoločnosť vravela, že som iný, tak som sa pýtal, prečo práve ja?

V rodine to bolo jednoduchšie. Mama to vzala úplne v poriadku, skôr som sa obával otcovej reakcie. Nakoniec však povedal, že to vedel prv než mama a nerozumel, prečo som sa mu to bál povedať. Priatelia a známi reagovali inak. Musel som im vysvetliť, že to nie je nič zlé a že sa môžu opýtať na všetko.

Vravíte, že ste kresťan. Pociťovali ste odklon od náboženstva po prijatí svojej sexuality?

Pamätám si, ako som sa 365 dní v roku modlil, aby zo mňa Boh vzal bremeno toho, že som homosexuál. Keď som sa po roku cítil rovnako, pochopil som, že je s tým v poriadku.

Som kresťan, i keď sa pravidelne nezúčastňujem na katolíckych obradoch. Verím v Boha, v jeho vierouku, ale nepovažujem sa za evanjelika, katolíka alebo protestanta. Ľudia si veľakrát interpretujú Bibliu podľa seba. Je jednoduché vybrať si to, čo nám sedí do našej pravdy. Náboženstvo ako také by podľa mňa nemalo ovplyvniť to, či budem alebo nebudem veriaci, len preto, že som súčasťou LGBTQ+ komunity.

Spoločnosť vravela, že som iný, tak som sa pýtal, prečo práve ja?

V súvislosti so sexualitou, aké boli vaše začiatky na fakulte ako pedagóga?

Sexualita je každého osobná vec. Nikto nechodí po chodbe a nepýta sa, či ste heterosexuál, homosexuál alebo transsexuál. Sú otázky, ktoré by sa ľudia nemali pýtať, pretože ide o typické škatuľkovanie. Preto som neriešil, či by som o svojej sexualite mal alebo nemal na fakulte hovoriť.

Niektorí ľudia majú pre svoju orientáciu na pracovisku problémy. Často ich urážajú či šikanujú.

Ja som sa s tým nestretol. Mám však známych, ktorým sa to stalo a zakročili. Otázne je, aké dôsledky sa vyvodia. Verím, že to nebude len jednorazové riešenie.

Aké boli reakcie pedagógov na streľbu v Bratislave?

Akademická obec by mala byť apolitická, antidiskriminačná a takí sú aj moji kolegovia. Nestretol som sa s takým, ktorý by nepovedal, že je to príšerné. Vyjadrenie fakulty bolo tiež citlivé a veľmi pekné – že ako pedagógovia môžeme študentov hodnotiť len podľa ich vedomostí v skúškovom období, ostatné je pre nás nepodstatné.

Nastala zmena u študentov? Napríklad, či sa vám chcel niekto zdôveriť.

Študentom stále hovorím, že ak budú mať problém, a nie len študijný, ale aj osobný, nech to nedržia v sebe. Môžu ma osloviť na chodbe, napísať na Teamse, poslať mail, čokoľvek.

Týždeň po streľbe sme mali na fakulte event, ktorý organizovali Jakub Pružinský a doktorka Lucia Škripcová. Tam za mnou prišlo pár študentov. Nie každý z nich to má ľahké, či už v škole alebo v osobnom živote. Najhoršie je, keď ani rodičia nevedia prijať vlastné dieťa a chýba mu útočisko a pochopenie.

Pociťovali ste o seba strach, po tom, čo sa odohralo na Zámockej?

Hnev a strach dohromady. Neviem, či sa mám báť, že sme to dopustili, alebo sa strachovať o svojho priateľa a známych. Nehovorím len o LGBTQ+ komunite, ale aj o ľuďoch, ktorí majú inú farbu pleti, patria do maďarskej či rómskej menšiny alebo vyznávajú iné náboženstvo. Stále je tu, bohužiaľ, šanca, že sa stretnú s niekým, kto nemá pochopenie a môže ich fyzicky napadnúť.

Ako aj teraz, keď sa rieši útok na queer pár v podniku či v parku na lavičke v Nitre.

90 percent ľudí vás môže prijať úplne bez problémov a nič im neprekáža, ale tých zvyšných 10 percent vie byť tak silných, že rozmýšľate nad každým činom. Nepoužívam pri chôdzi príliš boky? Môžem si toto obliecť? Veľa mojich známych, ak nie sú sami so sebou skutočne vysporiadaní, prepočítava každú maličkosť, aby v nikom nevyvolali zlé vášne a neohrozili seba alebo blízkych. Je hrozné, že toto zažíva človek v 21. storočí.

Predsudky by nemali meniť hodnotu iného človeka. Je to moja malosť a musím si ju vyriešiť sám so sebou.

Riešili ste to niekedy aj vy? Stále musíte ísť s kožou na trh.

Áno. Najmä teraz, keď vidím reakcie politických autorít, ich komunikáciu. Sú reprezentanti správania, no neuvedomujú si to. Mali by zastupovať všetkých ľudí, majoritnú aj minoritnú časť spoločnosti. Zákony by nemali odsúhlasovať podľa toho, ako sa im zachce.

Myslím, že ľudia pochopili, že akákoľvek vražda, ktorá súvisí s inou komunitou, vierovyznaním či farbou pleti, je vražda. Stretli ste sa na internete s niekým, kto tento čin podporoval?

Som sklamaný z toho, čo sa deje na sociálnych sieťach. Facebook je podľa mňa krčma tretej cenovej. Ľudia si myslia, že môžu napísať všetko, čo chcú a odvolávajú sa na politikov. Neuvedomujú si, že politici majú poslaneckú imunitu, ktorú bežný človek nemá.

Vravím, že právo jedného človeka sa končí tam, kde sa začína právo druhého. Algoritmy nám, bohužiaľ, ukázali všetky názorové skupiny a niektorých presvedčili, že nenávistné prejavy sú v poriadku.

Čo podľa vás odrádza Slovákov prijať ľudí s inou orientáciou?

Zrejme predsudky. Ja ich mám tiež, ako každý. Nemali by však v našich očiach meniť hodnotu druhého človeka. Ide o moju malosť, ktorú si musím vyriešiť sám so sebou.

Je to problém globálnej spoločnosti. Mali by sme sa naučiť neposudzovať ľudí podľa skupiny či komunity, do ktorej patria. Hodnoťme ich radšej na základe toho, ako sa správajú k iným ľuďom a k prírode.

Herec Tomáš Maštalír povedal, že nikto z komunity LGBTQ+ nechce nič navyše, nič, čo by dominantnej spoločnosti niekto vzal. Chcú len práva, ktoré má každý človek.

Povedal to veľmi pekne, doplnil by som ešte jedného Youtubera, ktorý sa pýtal svojich známych, ako by ich ovplyvnili manželské zväzky ľudí rovnakých pohlaví. Odpovedali, že nijako. Takže sa skúsme niekedy spýtať samých seba, či sa nás to skutočne týka.

Aké iné práva sú vám odopierané, okrem toho, že sa na Slovensku nemôžete legálne zosobášiť?

Nemôžeme partnerovi darovať krv. Predstavte si situáciu, že váš partner alebo partnerka mali autonehodu, potrebujú krv, no vy nemôžete byť darcom. Máte spoločnú hypotéku, on alebo ona možno zomrie a vy navyše ani nie ste dedičom, akoby ste neexistovali.

Ohľadom transfúzie viem, že v Rakúsku chcel predstaviteľ banky darovať krv, no nemohol, pretože v papieroch, ktoré vypĺňal, bolo napísané, že ľudia z komunity LGBTQ+ ju darovať nemôžu. Aj napriek tomu, že majú registrované partnerstvá.

Hľadanie odpovede nie je ľahké. Musíme nahliadnuť do seba a vystúpiť z komfortnej zóny.

Výskumy dokazujú, že inak orientovaný človek nemá o nič horšiu krv. Musí prejsť testami bez ohľadu na to, či je heterosexuál, homosexuál či bisexuál. Veď je nemožné, aby len tak hocikto hocikomu daroval krv.

Ako dlho bude podľa vás Slovákom trvať, kým začneme prijímať každého bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, menšinu či náboženstvo?

Osobne si myslím, že dlho. Jeden z aspektov je staršia generácia, ktorá má iný spôsob vnímania sveta, keďže boli inak vychovávaní. Pomohla by osveta, aby sa ľudia pýtali, keď niečomu nebudú rozumieť.

Hľadanie odpovede nie je ľahké. Musíme totiž nahliadnuť do seba, prejsť cez nejakú komfortnú zónu. To by mohlo pomôcť našej spoločnosti – pýtať sa, nebáť sa pozrieť do zrkadla a vedieť prehodnotiť názory.

S absolventkou FMK Luciou Dešťovou sme sa rozprávali aj o:

• jej študentských časoch,
• tom, čo je na jej práci najťažšie,
• skúsenostiach z fotografického ateliéru,
• budovaní značky na Instagrame.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu Atteliér.

Vzhľadom na svoj nízky vek má za sebou niekoľko inšpiratívnych projektov, ktoré sa venujú najmä sebarozvoju. Snaží sa naplno využiť všetky možnosti, ktoré mu život ponúka. Aktuálne je členom mentorského projektu pre študentov Lead Up Academy. Záľubu taktiež nachádza v oblasti marketingu a manažmentu a jedného dňa by chcel rozbehnúť vlastný biznis.

V roku 2019 sa mu podarilo získať cenu Mládežník roka. Aj cez všetky jeho úspechy stojí nohami pevne na zemi a snaží sa dokázať dospelej generácii, že mladí ľudia môžu byť tiež ambiciózni a zodpovední. Zorganizoval súťaž Naj Umelec 2020, vďaka ktorej sa našlo mnoho skrytých talentov.

• jeho najväčšom vzore a inšpirácii,
• pôsobení v Lead Up Academy,
• talkshow Študenti Študentom,
• súťažných kategóriách a talentoch v súťaží Naj Umelec 2020,
• jeho chorobe,
• biznise, ktorý by chcel rozbehnúť,
• spokojnosti so školou a dištančným vyučovaním.

Ďalšie podcasty si môžete vypočuť na webe Atteliéru.

Po roku fungovania občianskeho združenia zistila dvojica, historik Richard a ekonóm Filip, že ich záujmy inklinujú k folklórnym tradíciám. Založili mužský spevácky zbor, detský folklórny súbor a svoju energiu začali venovať obnoveniu Kútskych krojov a krojovým hodom. V roku 2015 prišli s myšlienkou odkúpenia starého domu a následnou rekonštrukciou na múzeum v spojení s kultúrno-komunitným centrom.

V novej epizóde Podcasttu nám zakladateľ OZ Pjekné Mjestečko Filip Húšťava porozprával o:

• počiatkoch občianskeho združenia,
• nápade odkúpiť starý dom a následne ho zrekonštruovať,
• vytvorení organického prostredia pre budovanie komunity,
• tom, ako sa významný slovenský architekt dostal ku projektovaniu prístavby múzea,
• aplikovaní myšlienok na podobne začínajúce projekty.

Nezabudnite si vypočuť aj ďalšie podcasty na webe Atteliéru.

Umelec, výrobca aj vy. Touto myšlienkou sa riadi Jakub pri tvorbe peňaženky a snaží sa ju šíriť prostredníctvom svojej organizácie PureLove. Je to zodpovedný spôsob nakupovania, v ktorom si vyberáte, koho podporíte. Či zaplatíte desiatu predavačovej dcére, alebo prispejete milionárovi na ďalšiu jachtu.

S Jakubom Vríčanom sme sa v novom dieli Atteliér Podcasttu rozprávali aj o:

• fungovaní organizácie PureLove počas korony,
• motíve dokumentu Seaspiracy,
• kritickom pohľade na ekologické témy,
• greenwashingu ako marketingovom nástroji,
• zodpovednom nakupovaní.

Nezabudnite si vypočuť aj ďalšie podcasty na webe Atteliéru.

Naše pozvanie prijal docent Ján Višňovský – predseda akademického senátu FMK UCM a vedúci Katedry masmediálnej komunikácie. Ten nám v zaujímavej debate priblížil:

• čo je mediácia,
• aké vzdelanie potrebuje mediátor na výkon svojej funkcie,
• či má mediátor svojou činnosťou bližšie k sudcovi alebo právnikovi,
• prečo sa na vysokej škole so zameraním na masmédiá študuje predmet o mediácii,
• do akej miery na Slovensku využívame služby mediátorov.

Nezabudnite si vypočuť aj ďalšie podcasty na webe Atteliéru.