Po tom, čo prežil, dokáže rozprávať už len vo veršoch. Nie, nie je to metafora. Hugo, hlavná postava študentského filmu V rytme veršov, skutočne hovorí v rýmoch. Nie preto, že by chcel byť zaujímavý, ale preto, že inak to už nejde. Po tragédii nachádza jazyk, ktorý bol doteraz pre neho cudzí — poéziu. A v nej sa učí znova dýchať.

Film sleduje aj ďalšieho chalana, Dominika. Títo dvaja by sa v bežnom živote pravdepodobne nikdy nestretli. Hugo je tichý introvert, ktorý po osobnej traume hovorí len vo veršoch. Dominik je jeho úplný opak – hlučný, energický typ človeka, ktorý sa bojí stíchnuť. Jeden hľadá zmysel, druhý únik. A práve tam sa ich svety spoja.

Dva hlasy, jedna melódia

V rytme veršov je príbehom o priateľstve, zraniteľnosti a potrebe byť pochopený. O dvoch extrémoch, ktoré sa učia navzájom hovoriť rečou toho druhého. Hoci v deji možno nie je nič „akčné“, ale každá scéna má váhu. Ako hovorí režisér Goran Matejovič, film sa snažil písať tak, aby každý dialóg mal v svojom zmysle pravdu a dobrú pointu.

„Scéna rozchodu Viktórie a Dominika je pre mňa najsilnejšia. Dve túžby človeka, ktoré si protirečia, ale dávajú zmysel. Dva pohľady na svet, ktoré hľadajú nemožný prienik. Táto scéna, vyobrazuje dôvod, prečo som film začal točiť,“ objasnil.

Zároveň spomína, že niektoré scény preňho neboli len filmové, ale osobné. Dokonca sa natáčali na tom istom mieste, kam kedysi chodieval so svojou priateľkou. Veril, že keď to na pľaci opäť prežije on, divák to bude cítiť tiež.

Pri tvorbe ich poháňala viera

V rytme veršov je projekt mladých tvorcov z Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave. Namiesto povinnej seminárnej práce sa rozhodli pustiť do projektu, ktorý presahuje rámec školy aj komfortnej zóny – natočiť celovečerný film. Bez grantov, produkčného zázemia a istoty, že to vôbec zvládnu. Len s presvedčením, že ich príbeh si zaslúži sfilmovanie.

Hlavným režisérom a scenáristom je Goran Matejovič. „Napísať a natočiť celovečerný film je túžba, ktorá vo mne rezonovala už dlhé roky ešte pred vysokou školou,“ hovorí. Tvorivý impulz prišiel z osobného prežívania: „Počas toho času som si uvedomoval, že na to, aby bol film dobrý, musí mať silnú myšlienku a hĺbku.“

Okolo seba vytvoril malý, ale odhodlaný tím mladých filmárov. Pri natáčaní bola asistentka réžie Barbora Sabová, produkční Blažej Fabian a Nikola Macejová, ako aj hlavný kameraman Daniil Doliduch. Príbeh na plátne ožil najmä vďaka predstaviteľom hlavných rolí. Dominika si zahral Alexander Papp a Huga stvárnil Alexander Falkovský. V projekte boli zapojení aj ďalší mladí, talentovaní herci ako Veronika Nováková (Viktória) či Laura Hegedüsová (Miriam).

V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce.

Matejovič priznáva, že film je postavený na niečom, čo sa v ňom ukladalo dlhšie než scenár. „V živote človek ublíži, aj keď nechce, opustí, aj keď nechce, a stratí, aj keď nechce,“ hovorí. Práve toto uvedomenie sa stalo základnou myšlienkou, ku ktorej sa počas tvorby vracal – nielen ako režisér, ale aj ako človek.

Film tak vznikol ako kombinácia osobnej skúsenosti a snahy podeliť sa s divákom o niečo, čo presahuje bežný študentský projekt. Študenti chceli vytvoriť príbeh, ktorý má hĺbku a zároveň otvára priestor pre otázky o zmysle života, strachu a hľadaní vlastného hlasu, ktoré si kladieme všetci.

Vyzbierali len niekoľko stoviek

Natáčať celovečerný film ako študent nie je len o kamerách a dialógoch. Veľmi náročný bol samotný proces ešte pred prvou klapkou. Režisér Matejovič zdôraznil. že podľa neho je natáčanie najjednoduchším krokom v celom procese tvorby filmu. Za najťažšiu a najviac neistú časť považuje vybavenie lokalít, hercov, techniky a financií.

„Pre mňa osobne bolo veľmi ťažké udržať si vieru v projekt počas celých desiatich mesiacov tvorby. Ak robíte taký veľký projekt a tak dlho, nesiete dôveru vášho tímu aj hercov. Vie to byť veľký tlak na psychiku,“ priznáva Matejovič.

Film vznikol aj vďaka crowdfundingu prostredníctvom platformy Donio, kde študenti vyzbierali 601€. Hoci pôvodne plánovali vyzbierať až 3000€, podarilo sa im dosiahnuť len prvý míľnik kampane.

Napriek tomu ich podporovatelia podržali a dodali tvorcom energiu práve v momente, keď ju najviac potrebovali. Medzi nimi bola napríklad aj Lenka L., ktorá im okrem 15 eur zanechala aj správu plnú úprimného povzbudenia: „Jej! To je krásny nápad, dúfam, že sa vám všetko podarí, ako si želáte! Držím palce.“

Finančná zbierka umožnila, aby projekt zostal autentický, nezávislý a pokryl aspoň základné produkčné náklady. Podporovatelia sa zároveň stali súčasťou tvorivého procesu — niektorí získali poďakovanie v titulkoch, iní predpremiérový prístup k filmu či hodinový dokument odhaľujúci zákulisie natáčania.

Ticho sa zmenilo na potlesk

Film V rytme veršov premiérovo predstavili 19. októbra 2025 v košickom Kine Úsmev, kde sa do sály zmestilo približne 150 ľudí. Napätie bolo hmatateľné. Pre režiséra Gorana Matejoviča bolo ťažké predpovedať, ako publikum zareaguje na jeho artovo-filozofický príbeh.

„Keď film skončil, celé kino sa postavilo a začalo kričať, hvízdať a tlieskať. Standing ovation trval okolo piatich minút a donútil nás so štábom postaviť sa pred plátno a pokloniť sa,“ spomína Matejovič. „Chodili za mnou dospelí ľudia, ktorí plakali a ďakovali mi. Samozrejme, film má technické chyby a kopec múch, ale osobne som bol šťastný, že myšlienky môjho príbehu presvedčili také množstvo ľudí, aby tieto chyby odpustili.“

Druhá premiéra sa uskutočnila 25. októbra 2025 v trnavskom Kine Hviezda a priniesla rovnaký dojem. Publikum sa nechalo vtiahnuť do tichých momentov filmu, cítilo priateľstvo, zraniteľnosť a hľadanie zmyslu života Huga a Dominika. Pre tvorcov to bola chvíľa, keď sa všetky mesiace príprav, obetí a neistoty zmenili na čistú radosť.

Len v tichu nájdeme odpovede

V rytme veršov nie je len o príbehu Huga a Dominika. Je to pozvanie zastaviť sa, vnímať ticho, ktoré občas potrebujeme, aby sme počuli samých seba.

„Bol by som veľmi šťastný, ak by si divák odniesol viac širokospektrálny pohľad na svet. Život nie je čiernobiely a ani Boh. V každom pohľade je kúsok pravdy a v každom konflikte viacero odpovedí. Skúsme menej súdiť a zamýšľať sa nad pohnútkami druhých, aj keď sú v rozpore s našim presvedčením,“ hovorí Goran Matejovič.

Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.

Goran pritom otvorene priznáva, že ani preňho to nie je jednoduché: „Je to náročná cesta, na ktorej sa niekedy strácam aj ja, ale verím, že vykročiť na ňu je pointa tohto života. Ak sa nebudeme chápať medzi sebou, tento svet stratí svoj zmysel.“

Práve toto vnútorné hľadanie tvorí aj jadro filmu. Režisér vysvetľuje, že niekedy človek potrebuje ustúpiť od hluku, aby pochopil, čo má zostať. „A ak cítime, že sme zahltení neistotou, siahame po samote tak ako Hugo. Len v tichu nájdeme odpovede nášho srdca.”

Študenti prekonali očakávania

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o ďalší študentský film s ambíciami väčšími než realita. Ale tento projekt je iný. Je tichý, úprimný a odvážny zároveň. Nechce kričať viac než svet okolo, len mu nastavuje zrkadlo a robí to veršami.

Tvorcovia svojím debutom ukázali, že aj s malým rozpočtom, limitovanými možnosťami a množstvom pochybností sa dá vybudovať niečo, čo v divákovi ostane. Že dôvera v tím a viera v príbeh môže prekonať všetky prekážky. A že film, ktorý vzniká z autentickej potreby porozumieť svetu, dokáže zasiahnuť srdce diváka viac než tisíce virálnych klikov.

A úprimne – aj ja som mala pred pozretím snímky predsudky. Študentské filmy vnímam často ako pokusy, nie vždy vydarené, ale sympatické. No V rytme veršov ma prekvapil. Prichytila som sa, že som sa s postavami vžila, že som sa vrátila do obdobia, keď sme sa aj my sami trápili rovnakými vecami – stratou, neistotou, túžbou byť pochopení. Zrazu som nemala pocit, že sledujem študentský film. Cítila som, že sledujem samotný život.

Možno práve preto V rytme veršov ostáva tichou, ale presvedčivou spoveďou o hľadaní, pochopení a porozumení. A možno si každý z nás po jeho zhliadnutí odnesie niečo iné – kúsok zamyslenia, kúsok pokoja alebo pocit, že aj v tichu sa dá nájsť hlas.

Prvýkrát nahliadla Ema, ako diváčka, do sveta slam poetry na podujatí v Trnave. Zaujala ju hlavne príjemná atmosféra. Hneď vedela, že to nebola jej posledná návšteva. Na každej podobnej akcii je v line-upe niekoľko slamerov, ktorí si náhodne vylosujú poradie. Diváci sú zároveň aj porota a každé kolo sa menia. Hodnotia, koľko bodov (od 1 po 10) vystupujúci dostane.

Slamuje sa v prítmí. Netlieska sa, čo Emu prekvapilo. Lúska sa prstami vždy, keď sa v texte nachádza pasáž, ktorá poslucháčmi zarezonuje. Potlesk by bol príliš rušivým elementom. Aj samotní diváci niekedy dostanú možnosť si zaslamovať. Ema priznáva, že by si to určite raz chcela vyskúšať.

Jednoduchú definíciu nenájdete

„Špecifický performatívny žáner, ktorý sa spolu so stand-upom a improdivadlom radí pod žáner ,Spoken Word‘. Zastrešuje v sebe nielen prístupy z improdivadla, standupu, ale aj rapu, folku, klasického divadla, tanca, literatúry či pantomímy,” znie opis slam poetry na oficiálnej stránke.

Samotný slamer Marián Psár ho vníma ako: „veľmi široký žáner, ktorý dovoľuje rôznym ľuďom vykričať do sveta, čo potrebujú.” Páči sa mu rozmanitosť, ktorú ponúka. On využíva viac rapový štýl, no iným práve naopak vyhovuje voľný verš a žiaden rým. 

Marián nielen slamuje, ale venuje sa hlavne stand-upu. Vníma ich ako dva úplne odlišné žánre. Stand-up nemá žiadne pravidlá a jeho jediným cieľom je zabaviť a rozosmiať publikum pomocou rozprávania autorských vtipov. Slam poetry je performatívny prednes autorskej poézie, a ako opisuje Marián, pri ňom opadá bremeno rozosmiať ľudí. 

„Ja to robím viac-menej vtipne,“ vysvetľuje a dodáva, že nie je zlyhanie, ak sa ľudia nesmejú. Slameri môžu divákov potešiť, rozosmutniť, vŕtať sa v traume, ktorú majú spoločnú, a celkovo vyvolať rôzne emócie. Humor môže byť jeho podmnožinou, ale nie je nevyhnutný. Marián tvrdí, že ak divák od slam poetry očakáva, že sa bude celý večer búchať do kolien, zamieňa si žánre.

Tri minúty ticha

Podľa slamerky Mary ide hlavne o šou, nielen o poéziu. „Je to spojenie literatúry a performatívnej časti,“ zhrňuje. Na rozdiel od stand-upu, v slame majú aj svoje pravidlá. 

Od klasického divadla sa vymedzujú tým, že nesmú používať rekvizity a kostýmy, a tak sa dostávajú bližšie k autorskému divadlu. Zhodujú sa vo vlastných autorských textoch. „Je to v podstate autorský monológ, ktorý je vtesnaný do troch až štyroch minút. Ťažko povedať, či to je alebo nie je herecký výstup,“ vysvetľuje Mara. Niekedy to môže vyzerať tak, že slamer celé tri minúty mlčí. Ďalší zas vytvára nejaký rytmus. Aký bude konečný výstup a forma, je individuálne. 

Keď sa Mara snaží o jednoduchú definíciu slam poetry, zamyslí sa a zistí, že je to náročné: „Niekedy má blízko k divadlu, rapu, hudbe a inokedy má formu klasickej čítačky.“ Dodáva, že slam má síce pravidlá, ale nemá mantinely. 

Pravidlá nie sú na to, aby sa porušovali

Človek nemôže použiť na vykreslenie situácie napríklad mobil, z ktorého číta, alebo mikrofón, do ktorého rozpráva. Vtedy už ide o využívanie rekvizity. Namiesto toho však môže naznačiť telefonovanie všeobecne zaužívaným gestom rukou.

Mara si spomína na performera, ktorý sa pravidelne počas slamovania vyzliekal. Nešlo o estetickú ani náhodnú vec, urobil to viackrát. Vyhodnotili teda, že ide o kostým. Nakoniec prípad uzavreli, že buď bude slamovať permanentne nahý, alebo to v rámci slamu nebude robiť účelovo. 

Keďže je slovenská slamová scéna ešte mladá, pravidlá sa stále formujú a vyvíjajú. V niektorých okolitých krajinách sú už zabehnutí. V rámci klasických exhibícií sa dôraz na pravidlá až tak nekladie. Rozdielne to vyzerá na majstrovstvách, kde je základ dodržiavať normy, inak by mohlo dôjsť k suspendácii.

Ona sama patrí k organizátorom majstrovstiev Európy, ktoré sa najbližšie uskutočnia v Košiciach. Predchádzajú im kvalifikácie, ktoré sú prístupné verejnosti a môže sa ich zúčastniť ktokoľvek.

Oslava slamu

Mara o majstrovstvách hovorí ako o oslave slam poetry. Opisuje, že sa tam stretnú zástupcovia takmer každej krajiny, kde je slam na rôznych úrovniach. Nemci napríklad vypredávajú haly, iné štáty majú eventy o piatich návštevníkoch.

Slam je všetko, čo nie je hocičo iné.

Na tohtoročných majstrovstvách budú hodnotiť dve poroty. Odborná porota pozostáva z troch členov: propagátor slam poetry Robert Hýsek, vysokoškolská pedagogička Lenka Šafránková a majster Maďarska a Európy za rok 2018 Péter Molnár. 

Druhá porota sa skladá z divákov v publiku. Podľa Mary slam nikdy nebude objektívne spravodlivý, pretože ľudia hodnotia na základe svojho vlastného presvedčenia. 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa SLAM POETRY SK (@slampoetrysk)

Samotný event majstrovstiev potrvá tri dni. Prvý deň všetci poprichádzajú, druhý deň prebieha semifinále, z ktorého postúpi 10 súťažiacich do tretieho dňa, kedy odprezentujú dva texty. Keďže ide o slamerov z rôznych krajín Európy, premietať sa budú anglické aj slovenské titulky.

Siedma majsterka Slovenska v slam poetry

V Košiciach bude Slovensko reprezentovať Freya. Podľa nej majstrovstvá nie sú žiaden Hviezdoslavov Kubín (celoštátna súťaž v prednese poézie a prózy, pozn. red.) a netreba očakávať strnulosť. Slam vníma ako performatívne vyjadrenie poetickej duše pre ľudí, ktorí sa nehanbia ísť na pódium a performovať tajomstvá, ktoré v sebe majú. Je to žáner, ktorý spája, pomáha ľuďom vyjadrovať pocity a dáva im uistenie, že nie sú sami vo svojich vnútorných bojoch. „Slam je všetko, čo nie je hocičo iné,“ pomáha si pri charakteristike citáciou od ich reinkarnátora Tomáša Straku.

Slam poetry je síce umenie, neznamená to ale, že každý slamer je umelec. Sama nemá rada, keď ju volajú umelkyňou, lebo sa tak necíti. Ako sama hovorí, slamovať môže ktokoľvek a netreba sa hneď vzdávať po nevydarenom vyskúšaní. Najdôležitejšie je, aby si každý slam zachoval pravdivosť a autenticitu.

„Atmosféra, ktorá sa väčšinou vytvorí na podujatiach, je tak intímna medzi publikom a performerom, že zrazu to pôsobí ako najprirodzenejšia vec na svete. Aj preto ľudia radi otvárajú svoje vnútro na stagoch. Je to vyslovene otvorená kultúra,“ opisuje Freya.

Nie je rarita, že sa na jednom pódiu stretnú kňaz s ateistom. Slameri si zakladajú na tolerancii. Sú zákonom otvorenosti. Aj keď sa vyjadrujú k politickým alebo súčasným sociálnym témam, vyhýbajú sa nenávistným prejavom a diskriminácii.

Svitá na slamové časy

Budúcnosť slamu je naviazaná na budúcnosť kultúry ako takej. „Momentálne mám veľké obavy, ako to s kultúrou aj slamom bude, pretože je ohrozený Fond na podporu umenia,“ uvádza Mara. Ak by však tento strach dala bokom, myslí pozitívne. Najmä preto, že slam sa od prezentovania „úplnej ulice“ dostáva až na kultúrny galerijný priestor. Zároveň sa organizujú rôzne workshopy, o ktoré ľudia majú záujem.

Svoje nadšenie pri pomyslení na budúcnosť slam poetry neskrýva ani Marián a dodáva: „Ak ministerstvo kultúry nezakáže žánre, ktoré budú kričať po slobode prejavu, tak si myslím, že sa máme na čo tešiť. Vyrastá tu veľa talentovaných ľudí.“

Freya dúfa, že sa aj naďalej bude komunita rozrastať. Tento rok sa o titul majstra uchádzalo okolo 70 ľudí z rôznych kútov Slovenska. Spomína aj prosperujúcu Bratislavu: „Za dva roky sa rozrástla do takej sféry, že teraz vypredáva podniky. Dúfam, že budeme mať takýto rastúci trend aj naďalej, lebo potom sa vytvárajú siete malých mestečiek a zrazu sa spojí celý štát. A to je cieľ.“