Bolo to pred dvoma rokmi, keď som z bunky vyšla v šortkách a tričku. Na chodbe som započula otvárajúce sa dvere a zo strachu, že by ma niekto videl, som sa vrátila naspäť na izbu. Ironicky, najťažšia časť nebol samotný beh, ale odhodlať sa vôbec vyjsť na bežecký okruh. Na druhýkrát som to už zvládla. Namiesto výťahu som zvolila schody a presvedčila samu seba, že to je rozcvička a nie preto, lebo sa bojím, že niekoho stretnem.

Pri začiatkoch s behom som sa dostala v spomienkach naspäť na základnú školu. Červené líca, spotené čelo a pľúca lapajúce po dychu. Nenávidela som beh. Vždy, keď nám telocvikárka oznámila, že dnes beháme „tisícku“, s dievčatami sme ju začali chlácholiť komplimentmi: „Pani učiteľka, aké máte pekné náušnice, a aj tričko máte nové, že?“

Po horde komplimentov nasledovalo naše vykúpenie: „No dobre, zahrajeme si vybíjanú.“ Takto sme sa počas celého roka vyhli „tisícke“ aj člnkovému behu. Na telesnú som sa však stále chodievala so stiahnutým žalúdkom. Obávala som sa aj ďalších aktivít – gymnastiky, skákania cez kozu, skoku do výšky či šplhanie po lane.

To som však nevedela, čo ma čaká na strednej. Doteraz mám v hlave rýchlostný beh z prvej hodiny. Telocvikárka si týmto chcela urobiť obraz o našom vzťahu k športu. Behali sme v mestskom parku od jednej lavičky až k lampe. Povedala som si, že do tohto behu dám všetko.

Po vypísknutí som prekladala nohy cez seba rýchlejšie, ako keď som ráno utekala na autobus. O to horkejšia bola príchuť čítania výsledkov – skončila som na poslednom mieste. Aký má zmysel snažiť sa, keď vždy budem označovaná za najhoršiu. Z rúk premotivovanej telocvikárky, ktorá nám skladala celú gymnastickú zostavu, ma zachránila pandémia COVID-19. Netrvala však večne a do školy sme sa vrátili. Okrem zmeny v našich životoch sa zmenila aj učiteľka.

Na jej prvej hodine sme necvičili. Iba sa spoznávali. Tu som zistila, že mlčať je niekedy zlato. Pýtala sa nás, aký máme vzťah k športu. Ja som jej vo familiárnej nálade v šatni povedala, že som zadýchaná aj po tých schodoch, ktoré vedú k našej triede. Môj vtip, prepojený s realitou, veľmi nepochopila a odvetila: „Tak to budeme mať čo robiť.“ V ten moment sa telesná stala traumou už navždy.

Na moje šťastie sa telesná výchova na našej univerzite povinne nevyučuje. A tak vznikol priestor nájsť si cestu k športu sama. Od môjho prvého behu prešli už dva roky. Počas toho som v mojej bežeckej bubline dokázala míľniky, ako ísť behať do mesta a nestarať sa, čo si o mne budú ľudia myslieť, zabehla som desať kilometrov a bola som na komunitnom behu.

Momentálne chodievam behať každý druhý deň a moje tempo sa snažím zlepšovať. Zistila som, že nejde o to byť najlepšia, ale o pocit, ktorý cítim, keď zo seba vydám to najlepšie, čo viem. Telesná výchova by sa nemala zameriavať na čísla a poradie, ktoré deti zbytočne rozdeľujú na lepšie a horšie. Namiesto toho by mala viesť k tomu, aby si každý našiel vlastný vzťah k pohybu – taký, ku ktorému sa bude chcieť vracať aj vtedy, keď už ho nikto nehodnotí.

Tréner Martin Schneider založil v Trnave značku Get Jacked a fyzioterapeutické centrum Comphy, kde koučuje a rozširuje povedomie o dôležitosti silového tréningu. Šport ho baví viac ako 10 rokov, preto vyštudoval fyzioterapiu, ktorá je dnes jeho povolaním.

Ako sa nadchnúť pre šport, ak nie som „športový typ” a z telesnej si pamätám len neúspechy a strach?

Hovorí sa, že každý človek má 5 hlavných talentov. Zvyčajne k tomu, čo nám ide, aj prirodzene inklinujeme. V telesnej výchove chápem, že sa môže vyvinúť pozitívny alebo negatívny vzťah k pohybu podľa toho, ako sme pohybovo nadaní. Problém prichádza pri začleňovaní do tímov alebo keď musíme niektoré aktivity robiť nasilu.

V našom centre sa snažíme ľuďom pomôcť vybudovať pozitívny vzťah k športu, aby tak pochopili jeho dôležitosť. Výhodou dospelosti je, že si uvedomíme všetky benefity športu a je dobré zistiť, ktorý by nás mohol baviť. Fungujú napríklad kruhové intervalové tréningy alebo cvičiť vo dvojici – keď sa nechce jednému, parťák nás potiahne a opačne.

Je dôležité vytvoriť bezpečný priestor, kde sa človek necíti súdený za jeho schopnosti, k čomu na telesnej alebo v posilňovni môže dôjsť. Aj keď je už fitness komunita otvorenejšia, stále máme čo dobiehať.

Najväčšou motiváciou všetkých ľudí, ktorí začnú športovať, je vzhľad. Na začiatok to vie byť veľmi dobrá iskra, potom je na koučovi, aby využil túto energiu a pomohol človeku vytvoriť si disciplínu. Zvyknem hovoriť, že každý pohyb, dobrý pohyb. Radšej robiť konzistentne aj inú pohybovú aktivitu, než silový tréning – turistiku, plávanie – ako nekonzistentne tú, ktorá ma nebaví. Potom si určiť cieľ a zistiť, prečo to robím.

Mám pocit, že dnes sa uprednostňuje rozvoj mäkkých zručností pred fyzickým rozvojom, pričom funkčné telo je základným predpokladom, aby sme mohli existovať. Prečo existuje takýto disbalans?

Nechcem sa hraťna historika, no dlho sme žili v diskomforte a veľa sme manuálne pracovali ako roľníci, stavbári atď. Po priemyselnej revolúcii došlo k automatizácii a začal obrovský komfort. Dnes si však začíname uvedomovať jeho horšie stránky.

Ľudia si kedysi nemohli moc vyberať – museli ísť peši alebo na bicykli, lebo málokto si mohol dovoliť auto. Pohyb bol tak prirodzenejšou súčasťou ich života. Teraz je veľmi ľahké sa mu vyhnúť – výťah namiesto schodov, auto namiesto MHD alebo chôdze. Máme tak horšie rozdané karty, lebo musíme viac pracovať so slobodnou vôľou a míňať ju na to, aby sme sa do niečoho donútili.

Nie je nám prirodzené hľadať spôsob, ako si niečo znepríjemniť. Zaujímavé však je, že trendy otužovania, fitness či behania sú neuveriteľne silné. Fitness s behom sú dva najvyhľadávanejšie športy na planéte.

Človek, ktorý aspoň raz zažije svoj fyzický vrchol, keď sa cítil spokojne, má tendenciu sa k tomuto stavu vrátiť.

Poznáš to aj osobne?

Venujem sa silovému trojboju. Spomínam si, keď mi robilo problém spraviť 3000 krokov. Bolel ma chrbát, bol som ťažký, netrávilo mi a nepravidelne som navštevoval toaletu. Síce som dvíhal viac, ale cítil som sa tak zle, že sa mi aj ťažšie rozmýšľalo. Viem si to porovnať, keď som vážil menej a mal zdravé percento tuku. Kognitívne schopnosti boli úplne inde a cítil som sa vo vlastnom tele naozaj komfortne, zlepšil sa mi aj denný režim.

Myslím si, že keď človek pocíti reálny dopad športu na svoj život – nezadýcha sa po schodoch, vie prejsť viac kilometrov – tak mu stojí za to obetovať napríklad hodinu denne pre pohyb.

Ako pracovať s pohybom pri sedavom a nesedavom zamestnaní? Ak človek stojí za pásom celý deň, posilka je asi to posledné, kam sa mu chce ísť. Alebo je to aj napriek únave nutná kompenzácia?

Veľa ľudí delí pohyb na dobrý a zlý, čo je pre koho vhodné a nevhodné. Treba si uvedomiť, čo očakávam. Buď fungujeme v statike alebo dynamike. Stoj má iné zaťaženie a špecifiká, no ak človek v práci veľa chodí alebo manuálne pracuje, tak to potrebuje zohľadniť v celkovej únave.

Rozlišujeme silový tréning a kardio – aeróbne aktivity ako bicykel, beh, chôdza, turistika. Pre niekoho so sedavou kancelárskou prácou bude pravdepodobne vhodná kombinácia oboch pohybov. Pre človeka s nesedavou prácou a širokou škálou pohybu počas pracovnej doby stačí pre celistvosť pohybu dopĺňať len silový tréning.

Je z dvojice kardio – silový tréning dôležitejší silový tréning? Aký je správny pomer?

Synergia je podľa mňa najdôležitejšia – optimálne silový tréning aspoň trikrát do týždňa a kardio dvakrát. Kardio aktivita môže byť rýchla prechádzka, netreba si rátať tepovky. Silový tréning prispieva k vyššej hustote kostí a chrupaviek a hypertrofii (rastu pozn. red.) väzov, o ktoré sa ľudia boja, že silovým tréningom opotrebujú. Pri jeho rozumnej miere a dostatku odpočinku sa zlepší aj imunitný systém.

U dôchodcov sa ukázalo, že nie krížovky udržujú zdravie mozgu, ale pohybová aktivita. Seniori sú vďaka športu veľmi schopní, my povieme čiperní, lebo silový tréning ich mozgy intenzívne stimuluje. Kardio zas prospieva srdcovo-cievnemu a srdcovo-pľúcnemu systému.

Kedy začína telo bez pravidelného pohybu degradovať, resp. kedy nám začína ubúdať svalová hmota?

Výskumy hovoria, že po 30. roku nám ubúda 3–8 % svalov za každú dekádu, no je to samozrejme individuálne. Muži v osemdesiatke môžu mať niekedy viac testosterónu ako dvadsiatnici.

Nedávno som sa dostal k štúdii, kde podrobili silovému tréningu ľudí vo veku 85 rokov a vyššie a spozorovali za relatívne krátky čast zväčšenie svalovej hmoty o 900 %. Veľa ľudí vo vyššom veku si povie, že keď necvičili doteraz, už sa im to neoplatí. Ľudí po päťdesiatke ovplyvňuje silový tréning ešte markantnejšie, hlavne pokiaľ sa mu dovtedy nevenovali.

Čiže ideálne je zaradiť silový tréning do mladého dospeláckeho života čo najskôr.

Dlho sa predpokladalo, že silový tréning nespôsobuje zmnoženie počtu svalových buniek, len ich rast. Aj keď sa výskumy robili len na zvieratách, všetko nasvedčuje tomu, že je to tak aj u ľudí. Človek, ktorý začne v skorom veku a vytvorí si pozitívny vzťah s pohybom, vybuduje tak väčší svalový potenciál.

Aj keby človek počas života stratil návyk a prestal cvičiť, vie sa rýchlejšie v budúcnosti dostať tam, kde prestal. Volá sa to svalová pamäť. Tým ale nechcem odradiť nikoho, kto doteraz bez ohľadu na vek nezačal trénovať. Vieme začať športovať v ktoromkoľvek bode a spoľahlivo sa ukazuje, že aj napriek genetickým odlišnostiam benefitujeme z pohybu všetci rovnako.

Pri príprave rozhovoru som sa pýtala spolubývajúcich, čo by sa spýtali fyzioterapeuta. Jeden z nich sa spýtal, prečo ho začína bolieť chrbát, keď nemá ešte ani 25.

Najprv treba vysvetliť, čo je bolesť. Väčšina ľudí si myslí, že je to pocit, v skutočnosti je to skúsenosť. Bolesť je multifaktoriálna, dnes je popísaných vyše 300 príčin a mechanizmov podieľajúcich sa na bolesti. Pain science – veda o bolesti – je momentálne jednou z najrýchlejšie rastúcich oblastí v medicíne, pretože na tlmenie bolesti sú najväčšie náklady.

Keď bolesť začne byť chronická, čiže trvá viac ako 6–8 týždňov, tak sa prepletá s mojím sociálnym prostredím a fungovaním. Taktiež môže byť špecifická vzhľadom na pohyb. Existuje veľa modulátorov bolesti – spánok, či sa doma pohádame alebo ročné obdobie. Väčšinou nás klienti vyhľadávajú v mesiacoch bez slnka.

Je veľmi nebezpečné, keď sa fyzioterapeuti vyjadrujú bez kontextu a odôvodnia bolesť chrbta slabým jadrom tela alebo bruchom. Chrbát môže bolieť z nedostatku či prebytku aktivity alebo jednostrannej záťaže. Zaujímavé je, že bolesť krčnej chrbtice a migrény úzko korelujú s fajčiarmi alebo s ľuďmi, ktorí sú nespokojní so zamestnaním.

Desať ľudí môže mať rovnaký príznak či nález, ale spolupráca s každým z nich sa bude líšiť. Jednému môže pomôcť väčší počet krokov, ďalšiemu lepšia spánková hygiena. Treba sa na bolesť pozerať v širšom spektre.

Je tréning doma s vlastnou váhou rovnako efektívny ako činky?

Trebasa pozerať na pohyb a silový tréning ako stimul. Čo bude stimulujúce pre teba, bude ďaleko podprahové pre 120-kilového kulturistu. Obaja však môžte inou aktivitou dosahovať optimálny výsledok. Znamená to, že pokiaľ niekto trénuje doma, ale vyvinie zaťaženie a stres na svalovú partiu, tak je jeho tréning rovnako optimálny ako pre niekoho, kto dvíha činky.

Nevýhody cvičenia s vlastnou váhou sú, že od istého levelu (hlavne keď zosilnieme) treba zvýšiť záťaž aj počet sérií a opakovaní. V posilke je to jednoduchšie, pretože máme viacej náčinia a vieme svaly zaťažiť intenzívnejšie za omnoho kratší čas. Čiže pre začiatočníkov môže byť tréning doma najlepší variant, ak sa tam cítia komfortnejšie. Kto chce nabrať viac svalov, pri cvičení s vlastnou váhou to bude náročnejšie.

Ako sa zbaviť stigmy, že žena po cvičení v posilke nebude vyzerať ako chlap?

Dnes veľa žien povie, že po cvičení nebudú vyzerať žensky alebo to nesúvisí s ich pohlavím a predstavia si veľké fitnessky na dopingu. Kiežby mali všetci potenciál vyzerať ako Arnold Schwarzenegger. (úškrn) Stačilo by do posilky chodiť oveľa menej.

Čo ľudia za peknými či svalnatými postavami športovkýň nevidia, sú dlhé roky driny v posilke a kuchyni, talent, odriekanie si, atď. Takto nevyzerajú po treťom tréningu. Anatómiu neovplyvníme, ale pomer tuku a aktívnej hmoty áno. Je to dlhý a pomalý proces, budovať návyky drobnými krôčikmi.

Čo by potrebovalo, možno v školstve, systémovú zmenu, aby si viac ľudí uvedomovalo dôležitosť pravidelného pohybu?

Poviem len môj názor, lebo do inštitúcií a systému sa moc nerozumiem. Začína to vzormi. Kedysi fungovala kalokagatia (ideál súladu telesných a duševných schopností, pozn. red.),  dnes je svet a informačná doba veľmi rýchla. Preto existuje tlak na rozvoj kognitívnych schopností a tento typ výkonnosti.

No aj tak sa začíname pýtať, v akom tele by sme chceli tráviť čas. Zvýšenie počtu hodín telesnej výchovy môže byť fajn, no je to dvojsečná zbraň kvôli tomu, o čom sme sa bavili na začiatku. Taktiež si myslím, že zatiaľ je v rukách nás športových odborníkov, aby sme dobre informovali verejnosť pomocou podcastov, časopisov, YouTube – akoukoľvek voľne dostupnou platformou. Aby ľudia zistili, prečo si potrebujú navodzovať diskomfort a ako si ho obľúbiť.

Keď sme správne informovaní, formuje sa podľa toho myslenie, čo sa odzrkadlí aj v systéme. Okrem tohto, čo viem ovplyvniť ja vyššie v systéme, konkrétny nápad nemám.

Ja možno mám. Spolupráca s mestom cez event, pohybový deň. Lokálne by sme vedeli vybudovať verejnú športovú mentalitu, akú majú Severania. Kamoška bola na študijnom pobyte v Kanade a vravela mi, že keď sa tam nevenenuješ športu, tak si „divný”. Vytvárajú si tak pozitívny sociálny tlak.

Nad týmto som najprv nerozmýšľal. Teraz mi napadlo veľa myšlienok k športoviskám na regionálnej úrovni. V mestskej športovej hale sa konalo niekoľko majstrovstiev sveta v silovom trojboji. Ľudia aj deti by sa tak s pohybom mohli lepšie zoznámiť, keby sme športové podujatia lepšie propagovali.

Taktiež sa mi páči, že v mnohých vnútroblokoch sa porobili workoutové ihriská, hrazdy, preliezky, stroje na cvičenie s vlastnou váhou. Je super, že napríklad na Slávii je cez leto takmer nemožné chytiť si kôš a zahrať si basketbal. Čím viac takýchto možností budeme mať, tým viac to bude ťahať partie mladých ľudí von.

Strava, pitný režim, spánok, mimoposilkový pohyb, šport. Ak nemám návyk, čo z toho mám začať riešiť prvé, aby mi nepraskla hlava?

Najlepšie jezačať tým, čo je človeku najľahšie a naväzovať návyky postupne. Pokiaľ niekomu príde jednoduchšie nakúpiť vhodnejšie potraviny, ako začať so športom, nech to spraví. Keď si budem istejší, môžem skúsiť začať s prechádzkami alebo prvý tréning s trénerom. Nebudem na seba prísny, keď sa mi niečo nepodarí dodržať. Pochválim sa za veci, čo sa mi podarili a skúsim na to nadviazať ďalší návyk. Odmeňovať sa, napríklad masážou alebo wellnessom.

Pohyb a fyzické zdravie sú dôležitou súčasťou našich životov. Nie vždy sme ale v stave, kedy sme schopní akejkoľvek fyzickej aktivity a potom nás premáhajú výčitky. Práve ženy najviac ovplyvňuje menštruačný cyklus a jeho fázy, ktoré sú individuálne a rôzne dlhé. Gynekologička Sofia Kuffová a fitness trénerka Zuzana Hanajíková sa vyjadrili k tejto téme, aby ozrejmili fakty a vyvrátili zlé myšlienky o ženskej „neschopnosti“.

Nie je to len o krvácaní

Menštruačný cyklus prebieha súčasne s cyklom vo vaječníkoch a navzájom sa ovplyvňujú. Vo všeobecnosti ho vieme rozdeliť na štyri fázy, ktoré gynekologička pre lepšie pochopenie prirovnala k štyrom ročným obdobiam.

Samotná menštruácia predstavuje zimu. Prvá fáza tohto cyklu sa nazýva menštruačná. „Dochádza v nej ku krvácaniu a odlučovaniu sliznice, ktorému napomáhajú aj kontrakcie maternice. Práve to sa prejavuje bolesťami podbruška,“ ozrejmuje Kuffová. Prvý deň krvácania je teda aj prvým dňom cyklu. Pri druhej sa pod vplyvom narastajúcich estrogénov sliznica maternice regeneruje a začína rásť.

Nastáva tretia fáza – ovulácia a po nej predmenštruačná, kde prevláda progesterón (ženský pohlavný hormón – pozn. red.). Sliznica maternice sa pripravuje na potenciálne oplodnenie a ak nenastane, progesterón poklesne a prichádza krvácanie, teda nový cyklus.

Ovplyvňuje šport?

Nadmerná fyzická aktivita a nadmerný pohyb počas menštruácie môžu ovplyvniť cyklus v negatívnom slova zmysle. „Pri zvýšenej záťaži a vysokých energetických nárokoch sa v mozgu prestávajú vyplavovať hormóny, ktoré vplývajú na zníženie hladiny estrogénov. Môže sa to prejaviť aj stratou cyklu,“ dodáva gynekologička. Pohyb počas menštruácie nie je zakázaný, ale je dôležité ho prispôsobiť.

Počas nízkej hladiny energie je dôležité dávať si pozor na techniku cvikov.

Fitness trénerka Hanajíková tvrdí, že ak si nesleduje svoj cyklus, tak podľa poklesu hladiny energie zistí, že sa blíži. „Nezdvihnem toľko, čo by som zdvihla inokedy a väčšinou tréning dokončím len s veľkými ťažkosťami,“ dodáva. Vďaka cvičeniu je viac pravidelný a menštruáciu má menej bolestivú. Dopomohla jej najmä pravidelnosť cvičenia.

Pohyb počas nej má aj svoje benefity

Pri cvičení sa vyplavujú endorfíny, ktoré pozitívne ovplyvňujú náladu a majú aj analgetické účinky. Pravidelné cvičenie počas menštruácie pomáha k zmierneniu bolestí. Odporúčajú sa ľahšie cviky, ktoré pomôžu prekrviť celé telo a uvoľniť svaly panvového dna.

Šport pomáha skvalitniť život. Počas nízkej hladiny energie je dôležité dávať si pozor na techniku cvikov. Zlá technika cvikov totiž spôsobuje zranenia. Taktiež pokiaľ má žena krvácanie s vysokou intenzitou, prípadne výskyt krvných zrazenín, odporúča sa návšteva gynekologickej ambulancie.

Aká námaha v akej časti cyklu je vhodná?

Počas menštruácie sa odporúča nižšia intenzita námahy, ako napríklad prechádzky či ľahšie tréningy. Po menštruácií a pred ovuláciou, môžu ženy zvyšovať intenzitu záťaže tréningov, váhy, pridávať cvičenia ako beh, plávanie, bicyklovanie alebo turistika. V predmenštruačnej fáze treba začať znižovať intenzitu a námahu, odporúča sa prechádzka, jóga a ľahšie váhy, v čom sa Kuffová aj Hanajíková zhodujú.

Treba najmä počúvať svoje telo.

Ženské hormóny estrogén a progesterón majú stále vplyv na výkon. V prvej polovici napomáha k lepšiemu výkonu estrogén. V druhej polovici zas progesterón núti ženy oddychovať, čiže výkon môže byť znížený. To však nemusí byť pravidlom u každej ženy.

„V jednoduchosti: estrogén, ktorý dominuje v predovulačnej fáze, stavia a buduje. Progesterón, ktorý dominuje v predmenštruačnej fáze, vyžaduje oddych a odpočinok. Treba najmä počúvať svoje telo, prispôsobiť si k cyklu aktivity a dovoliť si oddýchnuť.,“ ozrejmuje. Treba sa sledovať a vytvoriť si pohybový plán, pri ktorom sa prispôsobuje cvičenie a námaha k cyklu.

Študentka Leni Uhrinová v septembri nastúpila do prvého ročníka štúdia psychológie na Filozofickej fakulte UCM. Ocitla sa v novom prostredí a celý proces adaptácie sa začal odrážať na jej mentálnom zdraví. Práve fyzický pohyb sa stal jedným z faktorov, ktorý jej pomáhal tieto veľké životné zmeny ľahšie zvládnuť.

Počas týždňa nemá toľko času na prechádzky po okolí, pretože sa snaží viac venovať štúdiu, ktoré ju pohltilo už po prvých prednáškach. To si ale kompenzuje športovaním počas víkendov. Dlhé hodiny trávi kráčaním v lese a rada sa vyberie aj na turistiku. Domov sa vracia raz za tri týždne, kedy sa stretáva so svojou volejbalovou partiou. Volejbalu sa rekreačne venuje už sedem rokov.

Je takisto členkou klubu otužilcov. „Keď sa cítim emočne vyčerpaná, dávam si chladné sprchy,“ dodala. Vysvetlila, že po studenej sprche sa jej vyplavia endorfíny a cíti sa omnoho lepšie ako pred ňou. Vychádza z nej ako úplne „nový“ človek a odporúča túto aktivitu aj ostatným.

„Hot Girl Walk“ propaguje prechádzky

Prvýkrát začal trend s názvom „Hot Girl Walk“ kolovať sociálnymi médiami v roku 2021. Do slovenčiny by sme to mohli voľne preložiť ako „príťažlivé dievčatá sa prechádzajú“. Chôdzu považujeme za obyčajnú aktivitu, ktorú praktizujeme denno-denne. Influencerka Mia Lind ale na tomto trende postavila celú svoju kariéru a na platforme TikTok ho predstavila širšiemu publiku.

Jeho hlavnou myšlienkou a podstatou je prechádzka vonku po čerstvom vzduchu, kedy sa sústredíme na veci, za ktoré sme vďační, premýšľame o svojich cieľoch a akým spôsobom ich dosiahneme. Medzi kľúčové prvky patrí všímať si svoje okolie a drobné detaily a nenechať sa rozptyľovať myslením na problémy a životné drámy. Trasa, ktorú TikTokerka odporúča svojim sledovateľom, by mala mať dĺžku 4 míle, čo je v prepočte približne 6,4 kilometra.

„Myšlienkou „Hot Girl Walk“ je spájať a posilňovať ženy prostredníctvom fyzického a duševného zdravia, ktoré je dostupné pre všetkých,“ hovorí Mia Lind. Komunita, ktorú sa jej podarilo vytvoriť ešte v roku 2021, nemizne, ale naopak stále rozširuje svoje rady o nových podporovateľov a podporovateľky.

Prechádzky ako liek

Psychologička Lucia Bučková z Centra poradenstva a prevencie v Humennom vysvetľuje prepojenie medzi pohybom a mentálnym zdravím v praxi: „Keď za nami niekto príde, hľadáme zdroje, ako mu najlepšie pomôcť. Pre niekoho to môže byť práve pohyb, prechádzka v lese alebo šport.“ Dodáva, že rovnako ako lekár nepredpíše plošne jeden liek svojim pacientom s rôznymi chorobami, tak ani psychológ neodporučí všetkým klientom jedno riešenie, ktoré nemusí sedieť a pomôcť každému.

Pohyb ovplyvňuje našu psychiku a ani si to neuvedomujeme už od útleho detstva. „Už ako deti sa pri športe učíme byť cieľavedomí, ako reagovať na neúspech či ako spolupracovať,“ dopĺňa psychologička. Podľa nej je dôležitá aj rivalita, ktorá nám pomáha vymyslieť stratégie ako poraziť súpera, a pokora ukazujúca, že stále sa nájde niekto, kto bude lepší ako my.

Rovnako spomína aj pozitívny prínos chôdze: „Pri prechádzke odchádzame z domu, meníme prostredie. Prestaneme tak myslieť na ťažkosti alebo zmeníme náhľad na veci, ktoré nás trápia. Sústredíme sa len na činnosť, ktorú vykonávame, prostredie, ktoré nás obklopuje, či vôňu lístia. Viac ako telu to môže pomôcť psychike.“

Ako s chôdzou začať?

Na začiatku si potrebujeme určiť realistické ciele, ktorých dodržiavanie so sebou neprináša ťažkosti. Nie je potrebné denne prejsť 6 kilometrov či dosiahnuť 10-tisíc krokov. Aj krátka vzdialenosť do práce, školy či potravín vytvára podstatné zmeny. Malé rozhodnutia, ktoré počas dňa urobíme, nás posúvajú bližšie k stanovenému cieľu. Môžeme začať tým, že namiesto výťahu sa rozhodneme použiť schody.

Nikam sa počas svojej prechádzky nepotrebujeme ponáhľať. Ideálne je začať postupne, napríklad kratšími 10-minutovými prechádzkami počas týždňa. Následne zvýšime frekvenciu našich prechádzok a ich trvanie. Nezabúdajme na rozcvičku na začiatku cvičenia a po ňom, ktorá by mala byť súčasťou našej rutiny. Uvoľníme tak stuhnuté svaly, a tým sa zvýši fyzická výkonnosť.

Aby sme zostali zdraví, stačí prejsť 3967 krokov denne.

Mali by sme si vybrať vychádzkovú trasu, ktorá nás poteší, a všímať si svoje okolie. „Odporúčam vyhľadávať pokojné prostredie a nie prechádzky popri diaľnici,“ radí psychologička Bučková. Odkazuje pritom na tohtoročný výskum JACC: Advances Today, podľa ktorého hlučné cesty spôsobujú zvýšený krvný tlak.

Pre dosiahnutie požadovaných výsledkov je kľúčová konzistentnosť, rovnako ako aj prijímanie dostatku tekutín. Nesprávne zvolená obuv vedie k poškodeniam chodidla a členka. Pri výbere vhodných topánok sa pozerá na druh fyzickej aktivity, tvar chodidla a povrch, na ktorý sa došľapuje. Ovplyvňuje to aj mnoho iných faktorov, ktoré môžeme prekonzultovať so športovým lekárom.

Koľko krokov by sme mali denne prejsť?

Otázkou, ktorou sa médiá pravidelne zaoberajú, je minimálny počet krokov, ktoré by sme mali prejsť za deň. Spravodajský portál Aktuality píše, že na to, aby sme zostali zdraví, stačí prejsť 3967 krokov denne. Opiera sa o najnovšiu štúdiu časopisu European Journal of Preventive Cardiology, podľa ktorej sa so zvyšujúcim počtom krokov znižuje možnosť úmrtia na kardiovaskulárne ochorenia.

Podľa Denníka SME benefity prejdenia 10-tisíc krokov denne nie sú dokázané. Ide o marketingový ťah, ktorý datujeme do roku 1964 v čase konania olympijských hier v Japonsku. Vtedy bol spoločnosti predstavený moderný krokomer, ktorého cieľom bolo motivovať Japoncov ku chôdzi.

Štúdia publikovaná minulý rok v časopise Lancet Public Health zdôrazňuje, že hranica sa líši pri rôznych vekových kategóriách. Súčasťou výskumu sú aj pozitíva, ktoré so sebou prináša prejdených 8-tisíc krokov denne. Znižujú sa riziká srdcových ochorení, cukrovky, demencie, depresie a niektorých druhov rakoviny.

Pomoc psychológa nemusíte vyhľadať len v prípadoch, kedy trpíte ťažkosťami, ale aj keď chcete pracovať na sebarozvoji.

Vedci z Harvardu stanovili hranicu na 7 500 krokov denne. Na základe výsledkov ich výskumu môže pri menej aktívnych osobách dôjsť k 40-percentnému zníženiu úmrtnosti. Štúdia zahrnula ženy v priemernom veku 72 rokov a usudzuje možnosti jej uplatnenia aj pri mužskej populácií. Pozitívum prekročenia hranice 7 500 krokov denne nie sú pre výskumníkov jasné.

Nevyhľadávame psychologickú pomoc

Podľa najnovšieho prieskumu Eurobarometra 89 % respondentov považuje podporu duševného zdravia za rovnako dôležitú ako podporu fyzického zdravia. Viac ako polovica účastníkov, ktorí sa trápia problémami súvisiacimi s ich mentálnym zdravím, nevyhľadali pomoc odborníka. „Približne tretina Európanov verí, že kontakt s prírodou a zelenými plochami a tiež spánkové návyky (35 %), fyzická aktivita (34 %) a sociálny kontakt (33 %) sú kľúčovými prispievateľmi k dobrému duševnému zdraviu,“ uvádza prieskum.

Okolo psychického zdravia stále existuje stigma. Pomoc psychológa nemusíme vyhľadať len v prípadoch, kedy trpíme ťažkosťami, ale aj keď chceme pracovať na sebarozvoji. Psychologička Bučková označuje školské prostredie za prudko súťaživé, kde sa dôraz kladie na výkon, aby sme boli čo najlepší: „Byť úspešný však nestačí na to, aby sme mali spokojný život. Musíme sa naučiť, že neúspechy sú takisto súčasťou nášho života.“

Tono Katrenčík je absolventom Fakulty masmediálnej komunikácie. Precestoval 40 krajín, založil firmu DigitalStory a nahráva úspešné podcasty s DJ EKG a Milanom Lieskovským. Srší z neho dobrá energia a má myšlienky s výpovednou hodnotou. Pre Atteliér porozprával o svojich skúsenostiach v reklamnej sfére aj o tom, aké je dôležité byť stále o krok vpred.

Študoval si na FMK marketing a teraz sa mu aktívne venuješ. Ako spomínaš na FMK? Máš niečo, za čo by si sa chcel extrémne škole poďakovať?

Spomínam veľmi dobre. Tej škole som vďačný za to, že je taká kreatívna. Má veľa predmetov z praxe, ktorým sa vieš venovať. Rádio, telka, časopis, photoshop, tvorba videí, a tak ďalej. Získaš kontakty. Škola je pestrá. Chceš grafika, máš grafika. Chceš programátora, máš ho. Škola je slobodná, je voľná. V štvrtom ročníku som odišiel robiť do agentúry na fulltime popri dennom štúdiu a skúšky som dal bez problémov. Posledná vec je, že v Trnave sú najlepšie párty. Spali sme síce po nich na Trojičnom námestí, ale bolo to okej (smiech).

Si dosť výrečný a komunikatívy. Bolo vždy tvojou víziou venovať sa marketingu alebo tomu niečo predchádzalo? 

Práveže nie. Ja som chcel byť kuchár a variť na lodi, presne ako na Titanicu. Páčila sa mi predstava, že by som mohol zarábať aj cestovať naraz. Na strednej škole som sa aj vyučil za kuchára, ale potom ma to prestalo baviť. Tak mi napadlo, že budem robiť moderátora. Našiel som túto školu, videl som, že je tam aj odbor masmediálna komunikácia a uvidel som tam aj marketingovú komunikáciu – tak som si myslel, že to bude podobné, len viac marketingové. Predávať ústami, niečo ako Sajfa. Trochu som sa mýlil. Aboslútne som nevedel, čo je marketing. Potom ma to začalo baviť. Bol som posadnutý tým, aké promo do sveta sa dá urobiť za pár korún.

Ako si začínal? 

V tých časoch som sa začal starať o diskotéky v Oravskej Lesnej, kde chodilo okolo 500 ľudí. Zistil som, že keď dám do reklamy 30 eur, tak príde ďalších 500 ľudí. A vravím si, že keď sa toto dá urobiť s jednou značkou, tak sa to bude dať urobiť so všetkými firmami. Začal som volať firmám, že: „Dobrý deň, tu je Tono Katrenčík. Za 60 eur vám budem robiť marketing, stránku a reklamy.“ Potom som si pýtal 120 €, 180 €, to boli vtedy pekné peniaze.

Teraz berieme za facebookovú stránku 400 €, ale nejako začať musíš. Vtedy som išiel aj do agentúry. Ako študent som si zapýtal plat 1000 € a oni súhlasili. Každému odporúčam, nech skúša a nech ide do agentúry. Je jedno, čo vieš, tam sa to vieš za 2 mesiace všetko naučiť, oni ťa dostanú vyššie a za rok tam dokážeš byť najlepší. 

https://www.instagram.com/p/B4gzZI6HI3j/

A čo po škole?

Mne sa po škole veľmi zmenil život. Tým, ako som stále sedel v škole alebo marketingovej agentúre, niekedy aj 15 hodín denne, som si zničil chrbát. Išiel som na operáciu a pol roka marodoval a nikde nechodil. Operovali ma, rozišiel som sa, prišiel som o prácu. Nevedel som, čo idem robiť. Nakúpil som asi 10 kníh a začal som ich čítať. Bola tam jedna taká dobrá fráza, že: „Ak nemôžeš robiť to, čo by si mal robiť, tak skús využiť ten čas na niečo iné, čo robiť môžeš a dovtedy si to nerobil.“

A vtedy mi to napadlo. Mal som na účte asi 10 000 €, že na auto alebo neviem čo, preto sa aj stále vozím na starej oktávke (smiech). Sadol som si večer k portálu s letenkami a k takému glóbusíku. Úplne slobodný. Za ten večer som nakúpil 22 leteniek, ostalo mi na účte 1000 € a bolo mi jedno, ako budem bývať. Začal som cestovať a za dva roky sa mi podarilo precestovať 40 krajín.

Transsibírska magistrála, Amerika, Austrália, Nový Zéland, Dubaj, Švédsko a tak ďalej. Vtedy som začal robiť aj freelance, marketing na diaľku. Cestoval som, pracoval a zavolali ma na FMK prednášať. Rozpával som vtedy o balanse života a práce, že nemôže prevyšovať ani jedno, ani druhé.

Áno, viem, ja som to vtedy sledovala na instastories, čo pridávali študenti a aj ty. Bolo to také uvoľnené, vtipné, trefné a bolo vidieť, že si niečo zažil,a že si za to vďačný a rád.

Áno, presne. Neznášam, keď je niekto nasilu vážny, nasilu smutný, keď sa človek berie až príliš vážne. Nedávno som čítal takú psychologickú štúdiu, že: „Čím viac sa človek berie vážne a dokonale, tým viac má úzkosti a depresie, pretože sa v dôsledku toho stále bojí urobiť nejakú chybu.“ Napríklad natočí video a nedá ho von alebo rozmýšľa 10 hodín nad instastorkou, lebo sa bojí, čo na to povedia ostatní. Jednoducho treba ukázať nedokonalosť a to ťa spraví ešte viac dokonalým. Je potvrdená taká štúdia, že človek si z prednášok nezapamätá nič. Ale nikdy nezabudne, ako sa tam cítil.

Založil si vlastnú firmu DigitalStory, kde sa venuješ reklame a marketingu. Po krátkom čase sa vďaka tvojmu prístupu, kreativite a poznatkom stala pomerne úspešnou a vyhľadávanou. Ako sa to začalo? Kde sa zrodil tento nápad?

DigitalStory bol viac-menej startupový projekt. Vzniklo to na začiatku pandémie. Už som vedel, že nebudem môcť cestovať, tak si vravím, že poďme to skúsiť uceliť. Urobiť nejaký menší tím a robiť to vo väčšom. Ja som robil vždy akoby sám. Poskladali sme tím 6 ľudí. V DigitalStory uznávame robiť z domu, nemusíš chodiť do kancelárie. Hlavná myšlienka bola, že to chceme robiť úplne inak ako všetci v tom zmysle, že sme chceli ukazovať vnútropodnikovú kultúru. Ako žijeme, ako robíme, čo za tým stojí a nehanbiť sa o tom rozprávať.

V januári 2021 zažije DigitalStory veľkú zmenu. Budeme sa transformovať na virtuálno-digitálnu agentúru, to znamená, že už nebudeme vôbec v office. Ideme znovu všetci do sveta, znovu cestovať, budeme robiť zo zahraničia. Potrebujeme nabrať znova kreatívny flow a ten nabereš len vtedy, keď si na svetových miestach a vidíš svetové reklamy.

Nakúpil som 22 leteniek, ostalo mi na účte 1000 € a bolo mi jedno, ako budem bývať.

Je cestovanie veľký zdroj inšpirácie pre teba a tvoju prácu?

Cestovanie je pre mňa najväčším zdrojom inšpirácie. Cestovanie ťa mení. V mozgu sa nachádzajú neuróny. Tie sa fyzicky menia a prepájajú. Na jednej strane vidím Dubaj a na druhej vidím chudobného človeka, vidím kontrast. A zrazu, keď sa vrátiš na Slovensko, tak si uvedomuješ, že problémy, ktoré sú tu, sú reálne maličké oproti tým svetovým. V Afrike a iných krajinách zistíš, aký je život v podstate jednoduchý. My si ho sami komplikujeme. Stále hovorím, že: „Keď chceš robiť svetové veci, musíš získať svetový prehľad.“  Takže sme hocikde vycestovali a videli sme zaujímavé veci, ktoré dodnes aplikujeme v DigitalSory aj celkovo v marketingu a v živote. Kultúra ľudí je to, čo ťa najviac zmení.

Je mi jasné, že na každej kampani si v DigitalStory dávate maximálne záležať. Máš však nejakú kampaň značky, na ktorej je potrebné obzvlášť tvrdo pracovať, aby to pritiahlo ľudí?

Kampaň pre šperky z drahých kameňov Dionid. Ten tvoríme od základov. Klient prišiel, že chce predávať kamene za státisíce eur a chce, aby DigitalStory urobilo všetko od základov. Vymysleli sme názov. Dio je boh a koncovkou „nid“ sa končia názvy väčšiny drahých kameňov. Vznikli z toho božské kamene. Každý kúsok má meno po nejakom bohu: Helios, Andromeda a podobne.

Máš božský šperk, ktorý nemá na svete nikto iný. Vykresal ho šperkár, ktorý sa tomu venuje 30 rokov a kameň sa vyvíjal 25 miliónov rokov. A ty ten kameň chceš mať, chceš sa ho dotknúť. Je to kampaň určená pre východnú Európu a západnú Ameriku. Napríklad len na tej vianočnej pracovalo v štúdiu 13 profesionálnych ľudí.

https://www.instagram.com/p/CHYkIiYHoqh/

Je ku každej kampani potrebný takýto tím profesionálov, ktorí sú odborníci pre jednu oblasť?

Je to rovnako, ako keď sa točí film. Vieš natočiť film za 2,5-tisíc eur a vieš ho natočiť za milión. Ide o tú kvalitu, ako veľmi do hĺbky chceš ísť. Tím ľudí je potrebný vtedy, keď ideš na detaily. Leskne sa pleť, tak sa objedná vizážista za 100 € a zamaskuje ti tvár tak, aby sa ti neleskla. Keď je dobrý obsah a dobrá myšlienka, tak forma videa sa dá odpustiť. Ale keď je myšlienka shit, tak ani najlepšie technicky spracované video ťa nezachráni. 

Vydali sme na TikToku 6-sekundové video o koronapárty pod mostom, ktoré videlo 40 miliónov ľudí za jeden týždeň. To bolo zle natočené video mobilom, ale s dobrou, peknou myšlienkou. Silná myšlienka videa vyhráva nad jeho profesionálnou formou.

Na kampane v zásade nie je potrebných veľa ľudí, ale keď robíš video pre prémiový produkt, tak to musí byť v korelácii s prémiovým videom. To je, ako keď dávaš frajerke darček. Môžeš jej dať obyčajnú ružu a povedať jej: „Páči sa,“ alebo jej môžeš dať ružu a povedať, že ju miluješ najviac na svete a aj to, čo pre teba symbolizuje ruža voči nej. A úplne inak prijme darček. Všetko je o tom, ako to podáš. 

Takže je to všetko o príbehu, ktorý vytvoríš?

Presne. Preto sa aj voláme DigitalStory. Pretože tie príbehy sú fakt potrebné. Čo si ľudia vybavia, keď počujú názov tvojej značky? Musíš si vytvoriť príbeh, pretože je úplne jedno, čo si o tvojej firme myslíš ty, dôležité je, čo si o nej myslia zákazníci. Keď ľuďom nedáš príbeh svojej firmy, tak si ho urobia sami a ani nevieš, ako ho skomolia.

Existuje niečo, čomu by si reklamnú kampaň nechcel robiť? 

Raz som odmietol jednu pornostránku. Dávali mi 5000 € za web, ale povedal som si, že oni mi vlastne musia posielať obsah a fotky, ktoré tam nahodím. A keby som mal plný disk zaprataný nahotou, tak som si povedal, že asi skôr nie (smiech).

Musíš si vytvoriť príbeh, pretože je úplne jedno, čo si o tvojej firme myslíš ty, dôležité je, čo si o nej myslia zákazníci.

Po novom robíte rozhovory so skúsenými ľuďmi vo vašej kancelárii. Prečo ste sa rozhodli zaradiť tento koncept do bežných aktivít firmy? Máš pocit, že zverejňovanie rozhovorov na Youtube pomáha ostatným firmám v ich podnikaní?

Mali sme jedného klienta zo stavebnej firmy, ktorý prišiel a povedal: „DigitalStory, neviem, čo robíte, ale chcem s vami robiť.“ Ľudia z nás väčšinou círia, že to, čo robíme, máme radi, že máme k tomu vzťah. A veľakrát sa nás aj pýtajú, či sa nebojíme dávať von tieto informácie. Či sa nebojíme, že si to nakoniec budú ľudia všetko robiť sami. Ale to sa nikdy nestane, pretože jedna vec je informácia a druhá vec je znalosť. Podnikatelia nemajú čas sa starať o weby, lebo keď je od nich niekto lepší, tak oni tých 400-500 € dajú.

Odporúčam ľuďom, nech si pozrú DigitalStory na intagrame, lebo je tam veľa vecí a bude tam toho ešte viac. Nedávame tam úplne naše know-how, ale sme zástancami toho, že keď sme sa niečo naučili my, tak radi to aj posunieme zadarmo ďalším. 

Vrátim sa k vašej kancelárii. Tá vyzerá ako office v Google. Naozaj netradičná: fitness zóna, kreatívna aj herná zóna vo vašej DigitalStory. Ako veľmi pôsobí na teba prostredie, v ktorom pracuješ?

Aj doma tráviš najviac času v detskej izbe a voláš tam návštevy. To je cool prostredie. Ľudia už od detstva milujú pohyb, skákačky, šmýkačky, ale v dospelosti sa tomu bránia. Pritom je to normálna forma, pretože ľudia sa radi bavia. Hráš ping-pong, vešiaš sa na hrazdy, cvicíš a hlava úplne inak myslí.

Pohyb zvyšuje intelekt. Okysličená krv sa ti dostáva do tej časti mozgu, ktorá je zodpovedná za rozhodovanie, analyzovanie a myslenie a mozog potom úplne inak funguje po vykonávaní pohybu. Kto chce robiť kreatívne kampane, musí byť v kreatívnom prostredí, a to my v DigitalStory máme.

Je vždy dobré byť o krok popredu a vnímanie trendov brať ako samozrejmosť.

Pri takejto intenzívnej príprave reklám a kampaní je asi potrebné dať hlavu „do kľudu.“ Čo ti pomáha, aby nenastalo kritické obdobie bez nápadov?

To, že nastane nechuť, sa stalo veľakrát, je to normálne. Vždy, keď je ťažké obdobie, tak príde už len lepšie. Potom sa vždy bojím, keď je veľmi dobré obdobie, že kedy príde to horšie (smiech). Cestovanie a pohyb sú pre mňa najlepšie veci. Pohyb, keď sa cítim slobodný, keď môžem využívať svoju myseľ a telo. Mám jedno telo, tak sa oň starám a ešte keď to pomáha, aby mi to lepšie myslelo, tak prečo nie. Pohybom som taký trochu posadnutý. Celkovo adrenalínom.

Mimo firmy DigitalStory nahrávaš spolu s DJ EKG a Milanom Lieskovským úspešné podcasty Vo štvorici na panvici so známymi osobnosťami. Čo ťa k tomu priviedlo?

Lieskovský a EKG prestali hrať, pretože prišla korona, a tak sa rozhodli, že chcú robiť podcasty. Povedali sme si: „Dajme tomu názov Vo štvorici na panvici a oslovme Tescomu, aby nás sponzorovala (smiech).” Lebo Tescoma – panvice, chápeš. Ale robíme to pre zábavu, nezarábame na tom. EKG s Milanom majú kontakty a ja s Rudom sme blázni, tak sa to super dopĺňa. Každý tam má svoju úlohu.

S ktorou pozvanou dvojicou sa zatiaľ nejlepšie spolupracovalo? 

Najlepšie podcasty boli asi s Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou a so Zuzkou Kovačič Hanzelovou. Potom hneď Maroš Molnár s manželkou. Veronika so Zuzkou mi dali veľmi zaujímavý pohľad na sociálne siete. Veronika povedala dobrú vec: „Sociálne siete nie sú zlé. Ak sú zlé, tak zrejme sleduješ zlých ľudí, pretože je to zdrojom aj dobrých nápadov.“ 

A Maroš Molnár, tam som si skôr zobral to, ako prišiel oblečený. V teplákoch a teniskách. Išla z neho taká voľnosť, sloboda a na nič sa nehral. Bol ľudský a sám sebou. Niekto by tam hral formu a používal odborné slová, no on narovinu, že: „Nežer a cvič, a ideme!“ Jednoducho bol vtipný.

Čakal si, že to takto vypáli a budete v top počúvanosti na Slovensku?

Ľudia to počúvajú. Od júla máme k dnešnému dňu cca 60 000 vypočutí. Ja ich nepočúvam, lebo som reálne na nich, ale keď prišiel feedback, tak veľa ľudí to bavilo, iných zas nie. Myslím, že to nie je o tom, počúvať každý podcast. Skôr je to o tom, že práve ti tam príde ten človek, ktorého si chceš vypočuť. A ľudia si to pustia, lebo je to téma, ktorá ich zaujíma alebo nie. Nemusia ani počúvať všetko. 

Presuňme sa ešte celkovo k marketingu. Je potrebné neustále sledovať nové trendy v marketingu aj na Slovensku, keď je táto krajina stále malý trh?

Podľa mňa nie dôležité, ale nevyhnutné, pretože svet sa mení najrýchlejšie v histórii ľudstva a všetko sa digitalizuje. Situácia s koronou to ešte urýchlila. Ak nebudeš sledovať vývoj, začneš stagnovať, čím tvoji klienti začnú hľadať lepších. Je to nevyhnutné, aby tvoja firma prežila. Ak nechceš mať problém, trendy v marketingu musíš sledovať, pretože sa za 1 rok posunú takým tempom, že dovidenia. 

DigitalStory tým, že strelila ročne do facebook reklám viac ako 100 000 eur, má takú vec, ktorá nám dáva novinky, ktoré sa chystajú. Dopredu sme vedeli, že prídu instastories, tak sme mali vopred nachystané veci pre klientov do storiek. Keď to sem prišlo, tak to všetci riešili a my v DigitalStory sme už dávno púšťali storky von. Je vždy dobré byť o krok popredu a vnímanie trendov brať ako samozrejmosť. 

https://www.instagram.com/p/CDJwMtDn0XL/

Treba sa stále vzdelávať v tejto oblasti? Navštevuješ nejaké kurzy, semináre?

Vzdelávanie mimo školy je to, čo ťa vystrelí od všetkých. Vždy je lepšie ísť za človekom, mentorom, ktorý má prax v oblasti, z ktorej sa chceš ty niečo naučiť, ktorú chceš zlepšiť a zaplatiť mu. Až vtedy zistíš, koľko toho nevieš. Z vlastnej skúsenosti viem, že ľudia nemajú problém poradiť ti, sú šťastní a jasné, že ti pomôžu. Určite vyhľadávajte ľudí, ktorí sú lepší od vás, spojte sa s nimi a keď im dáte úprimnú spätnú väzbu, prečo by ste si chceli od nich nechať poradiť, tak nemajú problém. 

Máš ešte niečo, čo by si chcel povedať? 

Chcem povedať, že najdôležitejšie sú vzťahy. Z toho sa vieš najviac učiť, z toho sa vieš najviac posunúť. Ak chceš ísť sám za svojím cieľom, tak kľudne choď, ale bude ti to trvať dlhšie. Každý je najlepší v jednej oblasti. Keď sa to spojí celé, tak tú guľu nikto neporazí. Určite odporúčam vytvárať si okolo seba prostredie s ľuďmi, od ktorých sa máš celý život čo učiť. Lebo ty budeš priemerom tých ľudí, ktorými sa obklopuješ. Tak sa obklopuj dobrými a inšpiratívnymi ľuďmi.

A čítanie. Čítanie je jedna z najlepších vecí, čo môžeš robiť, keď si mladý, lebo potom už nebudeš mať čas. A ešte jedna vec. Nikdy sa neber vážne! Nie je to dobré. Budeš si dávať viac pozor, budeš viac striktný, budeš si dávať mantinely a prestaneš tvoriť. Pekný citát je, že: „Strach hovorí ’čo ak’ a viera hovorí ’aj keby’.“