Národná rada Slovenskej republiky schválila 26. septembra návrh ústavného zákona, ktorý vyvolal búrlivé reakcie. Niekto schválenie novely oslavoval s jedným poldeci, a niekto riešil zradu v poslaneckom klube. Za novelu hlasovali aj poslanci opozície. Okrem viacerých hlasov z Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) sa počítalo s jedným hlasom aj z klubu Hnutia Slovensko. Preto bolo prekvapením, keď návrh okrem Richarda Vašečku podporili aj Marek Krajčí a Rastislav Krátky.

Po schválení návrhu parlamentom bol potrebný ešte podpis hlavy štátu. Pre niektorých bol tento krok poslednou nádejou jej zastavenia. Podľa prezidenta Petra Pellegriniho, ktorý novelu podpísal, „nastala v parlamente široká zhoda naprieč politickým spektrom“. Deväťdesiat poslancov však môžeme považovať skôr za tesnú ústavnú väčšinu než za širokú zhodu. Novela ústavy vstúpila do platnosti 1. novembra.

Čo zmenila novela ústavy:

• Ustanovila, že Slovensko si zachováva zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach.
• Obmedzila osvojenie dieťaťa len na manželov, alebo jedeného z manželov, ak žije s rodičom dieťaťa. V prípade úmrtia, dieťa môže adoptovať aj pozostalý z manželstva. Výnimočne môže dieťa osvojiť aj osamelý človek. O adopcii vždy rozhoduje súd
• Zrovnoprávnila mužov a ženy pri odmeňovaní za prácu.
• Zaviedla potrebu súhlasu rodičov na sexuálnu výchovu v školách, ak zachádza mimo štandardného vzdelávacieho programu.
• Zakázal dohody na „porodenie dieťaťa pre iného“, teda surogátne materstvá.
• Slovensko po novom uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy.

Tisíce detí v detských domovoch

Táto zmena má podľa podporovateľov ochrániť tradičné hodnoty a tradičnú rodinu. Zákon od novembra povoľuje adopciu dieťaťa prednostne manželským párom. Dieťa si môže osvojiť aj jeden z manželov, ktorý žije v manželstve s rodičom dieťaťa. Rovnako môže dieťa adoptovať aj pozostalý manžel po rodičovi, alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Vo výnimočných prípadoch adopciu umožnia aj jednotlivcom. O každej adopcii však rozhodne súd.

Na Slovensku pritom vyrastá mimo svojej rodiny približne 5-tisíc detí, v Centrách pre deti a rodiny až 3 500. Títo maloletí každý deň túžia po láske a mieste, ktoré môžu volať domovom. Podľa poslancov tento pocit nedokáže dieťaťu poskytnúť jeden rodič. Alternatívou je jeden vychovávateľ v detskom domove, ktorý má niekedy na starosti aj desať detí.

Je to systém, ktorý funguje, keď máte desiatky detí, ale zároveň v ňom zaniká individualita.

Detstvo v inštitúcii strávil aj Peter Jozefík, ktorý sa do domova dostal ako 12-ročný. Okrem straty všetkého známeho ho oddelili aj od jeho sestry, ktorú umiestnili do zariadenia vzdialeného asi sto kilometrov. Život v inštitúcii opisuje presne stanoveným režimom: „Je to systém, ktorý funguje, keď máte desiatky detí, ale zároveň v ňom zaniká individualita.“

„Mali sme zabezpečené základné potreby, ale chýbalo nám niečo, čo je pre vývin dieťaťa kľúčové: osobný záujem, blízkosť a podpora, ktorá by vás nasmerovala a povzbudila v tom, v čom ste dobrý,“ pokračuje Jozefík. Zároveň vysvetľuje, že vyrastanie v detskom domove mládež naučí veľa o sile, prispôsobivosti a o tom, ako veľmi záleží na ľudskosti a blízkosti druhých.

Novela nebola prijatá v záujme detí

Má teda táto zmena skutočne slúžiť najvyššiemu záujmu dieťaťa, ako tvrdia poslanci, alebo ide len o záujem ochrany takzvanej tradičnej rodiny? Jozefík sa s prvou možnosťou nestotožňuje. „Z úrovne zákona sa tým prenesie do ústavnej roviny ideologická predstava o takzvanej ideálnej rodine, ktorá však nereflektuje realitu — deti vyrastajú v rôznych typoch rodín a vzťahov.“ Systém sa podľa neho tak stáva menej flexibilným a bude ťažšie reagovať na životné situácie, ktoré si vyžadujú ľudský, nie formalistický prístup.

Jozefík zdôrazňuje, že realita je však iná: „Rodina je základný pilier spoločnosti, je to faktický stav, nie právny. V roku 2025 to neznamená len ‚otec, mama, deti. Rodinou môže byť aj osamelý rodič s dieťaťom, dve mamy, ktoré spolu vychovávajú dieťa, pár, ktorý prijme dieťa, ktoré nikto iný nechcel, alebo jednotlivec, ktorý tiež dá domov opustenému dieťaťu.“ Štát by mal každému maloletému dopriať lásku, oporu a bezpečie – bez ohľadu na to, v akej rodinnej zostave môže vyrastať.

Zmena ústavy verzus rôznorodosť

Zmena v ústave neskomplikovala len adopcie detí, ale aj život ľudom, ktorý to na Slovensku nikdy nemali ľahké. Ukotvenie dvoch pohlaví – muža a ženy – na základe biologických kritérií sa dotkne najmä LGBTQ+ komunity. Podľa štúdie GLOBSEC z marca 2023 si 63 % Slovákov neželá rovnaké práva pre queer ľudí.

Tento prieskum len ukazuje, že akceptácia LGBTQ+ komunity je na Slovensku stále nízka a spoločnosť zostáva v tejto téme rozdelená. Do horiacej vatry nenávisti a predsudkov prihadzujú politici ukotvenie dvoch pohlaví. Novela taktiež ignoruje existenciu intersex (pozn. red. ľudia narodený s pohlavnými znakmi oboch pohlaví) a nebinárnych ľudí.

Toto rozhodnutie vníma aj Róbert Furiel, zakladateľ a riaditeľ občianskeho združenia Saplinq. „Ide o veľmi nebezpečný politický signál, ktorý priamo útočí na transrodových, intersex, nebinárnych a iných rodovo nekonformných ľudí, ktorým sa 90 poslancov a poslankýň snaží povedať, že neexistujú, že ich životy nie sú hodné ochrany a uznania.“

Riaditeľ najväčšej LGBTI+ organizácie na Slovensku, ktorá každoročne organizuje PRIDE Košice, sa obáva zhoršenia už aj tak nízkej úrovne diskusie o transrodových ľuďoch na Slovensku. Dodáva, že slová plné nenávisti a nepochopenia majú tendenciu zhmotniť sa v nenávistné činy.

Najväčšie otázniky vznikajú pri praktických dôsledkoch, ktoré táto ústavná zmena môže mať na život transrodových ľudí – napríklad pri zmene mena, prístupe k zdravotnej starostlivosti či právnej identite. Furiel vyjadruje neistotu: „Momentálne nevieme povedať, ale podrobne sledujeme, čo sa deje a ako na túto zmenu zareagujú orgány štátnej správy.“

Dodáva, že táto zmena sama o sebe nemení nič podstatné pre transrodových a intersex ľudí, hoci v symbolickej rovine predstavuje jasný odkaz odmietnutia a dešpektu. Situáciu naďalej pozorne sledujú, nakoľko pri tvorbe a prijímaní novely zazneli informácie, že má ísť o prvý krok k znemožneniu právnej zmeny rodu.

Slovenské a žiadne iné

V ústave sa zdôrazní zvrchovanosť Slovenska v základných kultúrno-etických otázkach, pokiaľ ide o ochranu života a ľudskej dôstojnosti, súkromný a rodinný život, manželstvo, rodičovstvo a rodinu, kultúru a jazyk. V realite prinesie možné rozpory. Slovenská republika sa vstupom do Európskej únie vzdala časti suverenity v prospech medzinárodnej organizácie. Členské štáty musia rešpektovať prednosť práva EÚ pred vnútroštátnym právom, a to aj pred ústavou.

Nerešpektovanie európskeho práva by mohlo oslabiť dôveru ostatných členských štátov voči Slovensku.. Podľa politológa Michala Cirnera je najlepším príkladom už prvý krok zo severu Európy. „Holandský parlament prijal uznesenie, ktorým vyzýva holandskú vládu, aby zvážila žalobu voči Slovensku na Súdnom dvore EÚ kvôli ústavným zmenám.“ Tento krok ukazuje, že ostatné členské štáty sledujú zmeny v slovenskej ústave a sú pripravené zasiahnuť.

Novela sa postarala o ešte väčšie rozdelenie slovenskej občianskej spoločnosti. Cirner túto éru výstižne nazýva jedným slovom – polarizácia. „Pre liberálnu časť občianskej spoločnosti pribudol ďalší bojový front, kde musia zvádzať zápas a pokúšať sa podľa nich o nápravu alebo zmenu. Konzervatívna verejnosť sa bude snažiť zmeny ochrániť, prehĺbiť a podporiť.“ Slovensko sa tým dostáva do ďalšej kapitoly rozdielov, ktoré rozdeľujú namiesto toho, aby spájali.

ČO JE ÚSTAVA?

Je to najvyšší zákon štátu, návod, podľa ktorého má fungovať celý systém. Určuje, kto má aké právomoci, ako sa tvoria zákony a aké práva máme my.

Absolventka FMK a dnes novinárka Denníka N Lucia Osvaldová sa vo svojej práci primárne venuje politickému spravodajstvu a extrémizmu.

V posledných mesiacoch Robert Fico rozdelil spoločnosť jeho vyhlásením, ktorým označuje Denník N, SME, portál Aktuality a Televíziu Markíza za nepriateľské médiá, čím kopíruje kroky Viktora Orbána. Budeme na tom podobne ako Maďarsko?

Tento problém sa nedá tak jednoducho zovšeobecňovať. Nepriateľské kroky voči médiám sú v politike prítomné už dlhšie. Zažívame veľkú vlnu hejtu. Situácia sa stala ešte citlivejšou po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. S nárastom dezinformácií a prítomnosťou osôb z tejto oblasti v politike sa útoky na médiá zintenzívňujú. Či to povedie k situácii podobnej Maďarsku, to zatiaľ nevieme. Dúfajme, že nie.

Má byť v súčasných podmienkach sloboda tlače predmetom obáv?

Určite. Sloboda tlače je základným pilierom demokratického právneho štátu. Je nevyhnutné, aby novinári mohli vykonávať svoju prácu slobodne, bez strachu zo zastrašovania alebo tlaku. Ich nezávislosť je kľúčová pre spravodlivý a informovaný spoločenský diskurz.

V náplni tvojej práce je aj pokrývanie diania v parlamente. Aká nálada je momentálne medzi vašimi kolegami?

Sme dlhodobo výrazne vyčerpaní. Momentálne v parlamente prebieha obštrukcia zo strany opozície, čo nám značne komplikuje prácu (pozn. red.: rozhovor bol realizovaný ešte pred schválením novely Trestného zákona). Snažíme sa sústrediť na pokrývanie udalostí, ale je to náročné. Okrem toho sa udiali ďalšie veci – autonehoda Andreja Danka či spory na právnickej fakulte. Tiež je dôležité spomenúť snahu o schválenie novely Trestného zákona a z nej vyplývajúce skrátenie premlčacej lehoty v prípade znásilnení.

Parlament je súčasťou našej práce a musíme ho pokrývať, aj keď to vyžaduje veľa úsilia. Opozícia má právo na obštrukcie, ale je to pre nás občas výzva. Už sa nestáva, že po hlasovaní o piatej môžeme ísť domov. Naopak, zostávame dlhšie, často do neskorých večerných hodín.

Tvojou doménou je politické spravodajstvo a extrémizmus. Spomenieš si na konkrétny článok, pre ktorý si doposiaľ znášala najväčšiu kritiku?

Kvôli mojim textom o extrémizme dostávam slušnú dávku kritiky najmä z dezinformačnej scény. Niektorí ma označujú za „slniečkára”, či spochybňujú moju dôveryhodnosť kvôli môjmu veku. Čo sa týka politikov, ešte pred voľbami ma pán Mazurek verejne kritizoval v Kulturblogu, kedy mi odporúčal, aby som ich naďalej sledovala, aby som sa ,,niečo priučila”. Vedia, že citujem vyjadrenia z ich vysielania, keďže sa týmto témam venujem.

Kritika je prirodzenou súčasťou práce novinára, najmä ak mapujeme správanie politikov. Väčšia vlna kritiky prišla po mojej účasti na neonacistickom koncerte bývalého poslanca a hovorcu hnutia Republika – pána Ďuricu. Nepáčila sa mu reportáž a neskôr mi venoval dlhý status.

V rokoch 2015 až 2018 si pracovala pre RTVS ako redaktorka Rádiožurnálu. Čo si myslíš o návrhu na rozdelenie inštitúcie na samostatný rozhlas a televíziu?

Vzhľadom na politickú povahu tejto záležitosti sa radšej nebudem vyjadrovať, ale z mojej osobnej skúsenosti v RTVS môžem povedať, že spolupráca medzi rozhlasom a televíziou v spravodajstve fungovala dobre. Redaktori si navzájom pomáhali, či už som pracovala v rozhlase a môj kolega v televízii, alebo naopak. Myslím si, že to pozitívne ovplyvňovalo kvalitu spravodajstva a odvysielaných príspevkov. Z mojich informácií a skúseností nemám dojem, že by RTVS finančne zvládla takéto rozdelenie. Chápem však, že pre koalíciu to môže byť mocenský krok a politické rozhodnutie, ktoré zrejme urobia.

Projekt Mediadelcom, ktorý sa zameral na analýzu mediálneho prostredia za posledných 20 rokov naznačuje, že Slovensko sa nachádza na spodku v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami v mediálnej gramotnosti. Aké kroky by sme mali podniknúť na zlepšenie tejto situácie?

Kľúčovou prioritou by malo byť zvyšovanie povedomia o dezinformáciách a hoaxoch medzi žiakmi, študentmi a dospelými. V Denníku N sa o to aktívne snažíme. Môj kolega organizuje workshopy na stredných školách, kde žiakov učí, ako rozpoznávať dezinformácie a hoaxy a ako rozlišovať dôveryhodné zdroje od tých menej spoľahlivých, ktoré nájdu na internete. Verím, že posilňovanie boja proti dezinformáciám by malo zahŕňať nielen workshopy, ale aj hodiny a webináre venované tejto téme.

Mnoho informácií, ktoré sa šíria online, často nie je pravdivých a preto je dôležité, aby sme poskytovali nástroje na kritické myslenie a hodnotenie informácií.

Si absolventkou FMK, momentálne pokračuješ v doktorandskom štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe. Ako ti univerzita pomohla formovať si obraz o médiách ako vtedajšej študentke?

Veľmi prínosným bol pre mňa časopis Atteliér, kde som stretla vtedajšiu šéfredaktorku Nového času Júliu Kováčovú, ktorá mala náš kabinet na starosti. Naozaj sa nás snažila „cepovať“ a ukázať nám, ako to vyzerá v reálnych médiách. Pre mňa, ako čerstvého absolventa, bol začiatok v novinárstve veľmi náročný. FMK mi v tomto smere pomohla aj tým, že mi umožnila stážovať už počas školy.

Sú vedomosti a prax , ktoré si počas štúdia nadobudla, nápomocné aj v tvojej terajšej práci?

FMK mi poskytla základné pochopenie fungovania printových médií, avšak viac sa vtedy zameriavala na teóriu, než na praktické skúsenosti, ktoré sú v novinárstve kľúčové. Je dôležité poznať základy, ale prax je v novinárstve skutočným učiteľom. V kritických situáciách, ako je pád vlády alebo tvorba reportáže, ustupujú teoretické aspekty do úzadia a dôležité je mať schopnosť rýchlo, efektívne a presvedčivo pracovať s overenými faktami.

Bolo niečo, čo ti FMK nedokázala poskytnúť a bolo nevyhnutné túto skúsenosť nadobudnúť v praxi?

Keď sa na to spätne pozerám, chcela by som viac praktickejších predmetov. Vedieť, ako to funguje v redakcii a v teréne. Už len keď sa človek ocitne prvýkrát na Úrade vlády, nevie ako čo funguje. Pre politických novinárov by bolo dobré mať seminár či kurz so základnými znalosťami fungovania legislatívnych procesov či politiky na Slovensku. Chápem, je to vysoká škola, počas ktorej musí človek pracovať sám na sebe, pokiaľ chce preraziť.

Aký moment v tvojom kariérnom živote vnímaš ako zlomový?

Prvým bol príchod do RTVS, ktorý mi otvoril dvere do novinárskeho sveta. Naučila som sa poskladať rozhlasový príspevok, správne dýchať a čítať. Ten druhý a kľúčovejší moment, bol môj odchod a odchod ďalších kolegov z RTVS na znak protestu proti vtedajšiemu vedeniu. Nesúhlasili sme so zásahmi do spravodajstva, ktoré sa tam diali. Vtedy som nastúpila do Denníka N, zmenila som médium a tým pádom aj celý spôsob fungovania práce. Zatiaľ som veľmi spokojná.

Naši študenti sa v mnohých prípadoch rozhodujú aj pre novinársku kariéru. Ako môžu podporiť dôveru v médiá a angažovať sa v aktuálnych spoločenských témach?

Tu mi napadá konkrétny prípad, keď pred Vianocami Robert Fico vyhlásil, že Denník N, SME, portál Aktuality a televízia Markíza sú nepriateľské média, ktoré budú neželanými hosťami na Úrade vlády. Študenti žurnalistiky z Univerzity Komenského vtedy pred spomínaným Úradom vlády protestovali, čo demonštruje ich túžbu po slobodných médiách. Zároveň by však novinári mali zostávať neutrálnymi a vyhýbať sa politickému angažovaniu. Nemali by sme podpisovať napríklad ani petície. Študenti sa môžu angažovať už len tým, že sa budú zaujímať o to, čo sa okolo nich deje, či podporovať napríklad aktivity mimovládok.

Vieme, že na Slovensku je šírenie konšpirácií a dezinformácií veľkým problémom. Aký postup využívate pri overovaní správ a informácií v redakcii vy?

Nepreberáme neoverené informácie z dezinformačných webov. Ak sa na nich nejaké zaujímavé informácie objavia, starostlivo ich overujeme. Aj pri rôznych senzačných správach platí, že ich novinár musí mať overené aspoň z dvoch nezávislých zdrojov.

Je redakcia otvorená stážistom?

Áno. Myslím, že stážistov mávame celoročne, najviac však počas leta.

Čo študent musí mať, aby mohol písať pre Denník N?

Musí niečo cvične napísať. Na základe týchto textov sa uchádzači vyhodnocujú a vyberajú. Neskôr musí prichádzať s vlastnými témami, ktorým by sa chcel venovať, mať chuť, vytrvalosť, odvahu a odhodlanie naučiť sa nové veci. Aj my, skúsenejší novinári sa učíme každý deň.

Nie nadarmo sa hovorí: „Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije.“ On sa aj rozbil, keď situácia narástla až do plánovaného teroristického útoku. Spoločnosť prišla o dva nevinné životy len preto, že patrili k LGBTQ+ menšine.

Queer ľudia sú terčom šikany na uliciach, v rodine či dokonca v cirkvi. Na Slovensku, bohužiaľ, aj u vrcholových politikov. Po útoku by sme snáď mohli očakávať, že vládne špičky, ktorých výroky majú vplyv na širokú verejnosť, prejavia solidaritu a sami si uvedomia váhu svojich slov.

Čakali by sme ale zbytočne. Nenávisť politikov k LGBTQ+ nezmizla, dokonca neoslabla. Ani vražda ich neprinútila vstúpiť si do svedomia. Parlament je, zdá sa, v presile politikov bez tolerancie.

„Som hetero,“ napísal na sociálnu sieť Facebook minister financií a bývalý premiér Slovenskej republiky Igor Matovič. Takéhoto vyjadrenia sme sa dočkali len štyri dni po udalosti na Zámockej ulici v Bratislave. Súdnosť v tomto prípade akosi absentovala.

Matovič síce vraždu v statuse predtým odsúdil, no nezostal svojej povesti nič dlžný. Poukazovať na svoju heterosexuálnu orientáciu po tom, čo boli dvaja ľudia usmrtení za svoju homosexualitu, je čerešničkou na torte statusov od politikov, ktorí po tragickej udalosti začali lavínovo obhajovať konzervatívne hodnoty.

Homofóbia medzi politikmi

Poslanec NR SR Milan Kuriak napísal na Facebooku, že nepodporí iniciatívu na zrovnoprávnenie LGBTQ+ ľudí s celou spoločnosťou. Podľa jeho slov bezpečnosť menšiny nie je ohrozená a situáciu využívajú len na presadenie svojich záujmov a ideológie. Zároveň dodal: „Akceptujte, že aj my drvivá väčšina národa máme právo chrániť naše hodnoty a nedovolíme po nich šliapať.“ Pánovi Kuriakovi akosi ušla pointa, že uznanie práv menšine neznamená ich odobratie majorite.

Podobnými výrokmi politikov by sa dalo pokračovať od Štefana Harabína, za ktorého stranu Vlasť mimochodom kandidoval otec strelca zo Zámockej ulice, až po Annu Záborskú, Róberta Fica a dokonca Richarda Sulíka a mnohých iných.

Nenávisť politikov k LGBTQ+ pretrváva roky na sociálnych sieťach, rôznych zhromaždeniach aj v médiách. Dlhodobé urážlivé prejavy zo strany predstaviteľov štátu, samozrejme, negatívne ovplyvňujú mienku občanov. Alebo len zneužívajú dávno zakorenenú nevraživosť voči inakosti, pretože sa im to oplatí vo volebných preferenciách?

Vytvoriť pred verejnosťou neviditeľného nepriateľa a bojovať s ním je ľahšie, ako riešiť skutočné problémy, ktoré tu máme. A nie je ich málo, veď uznajme. Populizmus na Slovensku funguje a nie je žiadna novinka, že niekoľkokrát sa osvedčil. Stačí sa pozrieť na ochotu Slovákov dať sa zaočkovať v čase pandémie.

„Oni patria do ústavu a nie na ulicu. Vždy to boli úchyláci a nemali tú diagnózu nikdy vylúčiť,” povedal na adresu LGBTQ+ ľudí predseda NR SR Boris Kollár. Za tento homofóbny výrok sa odmietol ospravedlniť. Paradoxne si práve on písal správy so sexuálnym podtextom s trans ženou.

Vulgárne osočovanie a šírenie nenávisti je v demokratickej spoločnosti neprijateľné. Potrebujeme si to uvedomiť skôr, než niekomu pôjde o život. A to sme, bohužiaľ, už nestihli.

V júli tohto roka vypracovala FMK analýzu verejných profilov a stránok slovenských politikov na Facebooku. Z analýzy vyplýva, že najsledovanejší profil patrí prezidentke Zuzane Čaputovej. Celkovo v tom čase mal 318 455 sledovateľov, pričom významný nárast zaznamenal počas pandémie, až 120 000 nových sledovateľov. Najväčší prírastok počas pandémie zaznamenal profil Petra Pellegriniho, ktorý sa zvýšil o 210 000 nových sledovateľov.

Ak vláda musí reagovať na opozičnú politiku, zvyčajne reaguje na Smer.

„Nárast počtu sledovateľov mohol súvisieť so vznikom strany Hlas-SD. Mohol ale súvisieť aj so záujmom ľudí o to, čo bývalý premiér robí v čase, keď končí svoje pôsobenie. Ale musím priznať, že je pre mňa prekvapením, že zo všetkých možných ľudí stúpol práve Peter Pellegrini,“ hodnotí politológ Jozef Lenč.

Peter Pellegrini podľa neho nie je dostatočne presvedčivý: „Smer je omnoho ráznejší. Ak vláda musí reagovať na opozičnú politiku, zvyčajne reaguje na Smer. Peter Pellegrini stále plače nad tým, že prezidentka napľula do tváre 600 000 ľuďom, vracia sa k nezrealizovanému referendu, ale žiadnu nádej do budúcna im nedáva.“

Igor Matovič sa zobudil v koži mačky

Narozdiel od Petra Pellegriniho, Igorovi Matovičovi začal počet sledovateľov klesať. Matovič využíva Facebook aktívne a používal ho aj počas toho, ako bol vo funkcii premiéra. Oznamoval ním napríklad aj niektoré pandemické opatrenia.

Bývalý premiér sa dokonca na svojom Facebooku zdôveril, že omylom použil mačací šampón. ,,Penil ako divý a fajnovo voňal,“ píše v statuse.

„Pozícia akéhosi „šaša“ alebo aktéra v reality šou nie je kompatibilná s tým, aké majú občania očakávania od lídra vládnej koalície. Aj toto mohlo spôsobiť Matovičov odliv sledovateľov. Rozhodne by ma ale v tomto kontexte neprekvapilo, ak by boli niektorí z nich zablokovaní pre svoje kritické komentáre. Aj to sa deje. Pri niektorých politikoch v mimoriadnom množstve,“ tvrdí Lenč a priznáva, že osobnú skúsenosť so zablokovaním účtu mal aj on.

Ľuboš Blaha dokázal svojím prístupom zmeniť aj to, ako vystupuje Smer. Po tom, ako sa začal Robert Fico podobať vo svojich vyjadreniach na Blahu, preferencie mu stúpli.

Bolo to práve na profile Ľuboša Blahu. Avšak neskôr si to spolu vydiskutovali cez Blahov súkromný profil. Poslanec údajne tvrdil, že „chalani urobili chybu”. Ľuboš Blaha teda pravdepodobne Lenča vyhodiť pre jeho kritiku nechcel, ale urobili tak správcovia jeho facebookovej stránky. Neskôr mu účet odblokovali.

Ľuboš Blaha a jazyk jemu vlastný

Rovnako ako Igor Matovič, aj Ľuboš Blaha je na sociálnych sieťach známy pre svoje statusy. Prezidentku v nich oslovuje „madam“, vyšetrovateľov NAKA „čurillovci“ a Igora Matoviča ,,Otík“. Blaha taktiež vydal dve knihy – Sto najlepších statusov Ľuboša Blahu a Nové statusy Ľuboša Blahu: Slniečkam s láskou (2019).

„Ľuboš Blaha sa z pozície človeka, ktorý bol na kandidátke v piatej desiatke, vyprofiloval na jednu z kľúčových tvárí Smeru. Môžu za to aj jeho ostré vyjadrovania,“ posudzuje Lenč a ďalej dodáva, že sa poslanec vyžíva v tom, keď mu jeho kritici venujú pozornosť.

Podľa neho sa o zmenu v Smere zapríčinil aj Ľuboš Blaha: „Dokázal svojim prístupom zmeniť aj to, ako vystupuje Smer. Po tom, ako sa Robert Fico začal podobať na Blahu vo vyjadreniach, dokonca aj na sociálnych sieťach, preferencie mu stúpli.” Lenč však dodáva, že sa udialo aj mnoho ďalších vecí, ktoré mohli preferencie Smeru zmeniť.

Podľa Andreja Danka novinár nesmie „prekročovať“ hranice

Stránka Zomri zverejnila14. októbra zle zostrihané video Andreja Danka. „Žiaden novinár, by nemal určité hranice prekročovať,“ vraví vo videu. Následne skomolené slovo zopakuje a vysloví vulgarizmus.

Danko neskôr na svojom Facebooku zverejnil príspevok, kde ďakuje satirickej stránke za reklamu. V príspevku naznačuje, že Zomri podľa neho patrí ministrovi hospodárstva, Richardovi Sulíkovi.

Reakcia na seba nenechala dlho čakať a minister hospodárstva zareagoval komentárom pod príspevkom na spomínanej satirickej stránke.

„Andrej Danko sa aj v minulosti snažil svoje kardinálne prešľapy vydávať za nejaký spôsob marketingu. Mohlo sa mu podariť ovládnuť Facebook na niekoľko hodín. Mohli mu aj stúpnuť pozretia. Ale nemyslím si, že to, že je politik na smiech, voliči ocenia. Skôr ocenia niečo ako status falošného martýra, ako v prípade Tomáša Tarabu,” uvažuje Lenč.

Tomáš Taraba a fotka prezidentkinej dcéry

Odídenec z ĽSNS a predseda strany Život, Tomáš Taraba, zverejnil 19. októbra na svojom profile fotku prezidentkinej dcéry. V komentároch pod príspevkom sa spustila vlna nenávistných komentárov, ktoré hodnotili vzhľad len 17-ročnej Emmy.

Na poslancov príspevok reagovala aj Zuzana Čaputová. Tarabov útok označila za politické dno, podľa nej sa o Emmu zaujímal len preto, že išlo práve o jej dcéru. Polícia označila na svojom Facebooku príspevok za exemplárny príklad šikany cez internet a verejne ho odsúdila.

Podľa politológa Jozefa Lenča ide o premyslený útok na osobu prezidentky a jej rodinných príslušníkov, ale zároveň tvrdí, že by slovo šikana nepoužil: „O osobnosť dievčaťa mu nešlo, skôr o osobnosť prezidentky. Bol to nechutný, premyslený útok na politického oponenta. Ako človek, ktorý dlhodobo kritizuje prezidentku, musel vedieť, že ten obrázok vyvolá negatívnu vášeň voči jej dcére.”

Počas 48. schôdze NR SR predniesol poslanec Ján Benčík z SaS vyhlásenie, v ktorom sa prezidentke a jej dcére v mene poslancov ospravedlňuje. Na vyhlásenie reagoval Taraba na svojom Facebooku. Ospravedlniť sa odmietol, pretože nič nespravil. Vyhlásenie poslanca Benčíka označil za „trápny pokus”.

Zdroje: fmk.sk, topky.sk, Facebook/zomriofficial, Facebook/ZuzanaCaputová, Facebook/policiaslovakia, Instagram/mladiprotifasizmu, Facebook/tomastaraba.sk