Pri tvorbe článku sme oslovili na pomoc novinárku a knižnú recenzentku Alexandru Jurišovú, píšucu pre Denník SME, .týždeň či Glosoláliu. Pomohla nám zostaviť rebríček kníh a poskytla odborný náhľad, čo v konkrétnych knihách nájdeme a prečo sú pre čitateľa dôležité.

1. Všetci mocní Kremľa

Je dokonalá ukážka reportážnej literatúry, v ktorej autor Michail Zygar podáva komplexný obraz o moci Vladimíra Putina. Postupuje na princípe príčina-dôsledok a nezameriava sa len na samostatného Putina, ale venuje sa taktiež aj okoliu, ktoré ovplyvňovalo jeho rozhodnutia. V publikácií nájde čitateľ aj viacero káuz, ktoré sa za posledné roky udiali.

Kniha je nabitá informáciami, kvôli čomu môže dôjsť k nepochopeniu všetkých dôležitých súvislostí a vzťahov, dôsledkom čoho sa môže čitateľ ľahko stratiť. Všetkých mocných Kremľa odporúčame najmä ľuďom, ktorí sa chcú dozvedieť viac o súčasnej svetovej politickej situácii.

„467 strán o Putinovi, o jeho nástupe k moci od samého začiatku, o všetkých jeho pätolízačoch, nepriateľoch i priateľoch, o nenávisti k USA, o vojne na Ukrajine, o zradách a spojenectvách,” vysvetľuje Alexandra Jurišová.

Táto kniha je perla medzi učebnicami o mechanizme ruskej moci. Publikácia sa dá kúpiť na Martinuse, Panta Rhei, ArtForum alebo prečítať ako E-kniha. Vydavateľom je Absynt.

2. Cesta do neslobody – Rusko, Európa, Amerika

Predstavuje mrazivú analýzu geopolitickej situácie 21. storočia odohrávajúcu sa pred našimi očami. Autorom je Timothy Snyder, ktorý sa zaoberá hlavne dejinami strednej a východnej Európy. Snyder píše, ako po skončení studenej vojny prišli Putinovi vhod fašistické myšlienky na ospravedlnenie oligarchov.

Cesta do neslobody je určená najmä pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o spoločenské a politické dianie. Ale ak ste doteraz nečítali nič o súčasných dejinách “Putinovho” Ruska, pravdepodobne vás zaujmú strany o ceste Putina k moci.

Snyder v diele odhaľuje skutočnú povahu hrozieb ako nárast populizmu, britské hlasovanie za vystúpenie z Európskej únie, či dôsledky zvolenia Donalda Trumpa pre demokraciu a vládu zákona.

Kniha sa dá zakúpiť na Martinuse či v Panta Rhei. Vydavateľom publikácie je Premedia.

3. Donbas – Svadobný apartmán v hoteli Vojna

Mrazivá reportáž slovenského novinára Tomáša Forróa je svedectvom z miesta konfliktu, ktorý je bližšie ako sa zdá. Autor na východe Ukrajiny, na oboch frontoch, zachytil mnoho životných príbehov. Kľúčové sú postavy ako gruzínsky vojak Mamuka, separatista Juraj a civilistka Líza z Luhanska. Už pri tomto delení je vidieť snahu o nezaujatý pohľad, nakoľko sú zastúpené obe strany konfliktu.

Vojnový reportér sa v diele Donbas snaží pochopiť a opísať príčiny, priebeh a aktuálny stav konfliktu na území Donbasu, zahŕňajúcom Doneckú a Luhanskú oblasť na Ukrajine.

Forró odmietal byť súčasťou ruskej propagandy. Dokázal niečo, čo sa žiadnemu inému novinárovi na Slovensku doteraz nepodarilo – získal si dôveru ľudí na oboch stranách vojnového konfliktu na Ukrajine.

„Kniha Donbas je povinné čítanie pre všetkých, ktorí stále nechápu, čo sa dialo, deje a ešte len bude diať,” dodáva Alexandra Jurišová. Zakúpiť sa dá na Martinuse, Panta Rhei, Alze alebo vypočuť ako audio kniha. Vydavateľom je N Press.

4. Natašin tanec

Je jedna z najhrubších kníh o kultúrnej histórií Ruska, ktorá miestami vyvoláva falošný dojem pozitivity, keďže čítanie o umení a kultúre akéhokoľvek národa v sebe väčšinou nesie dávku pokoja.

Názov Natašin tanec pochádza zo scény Vojna a mier Tolstého, kde aristokratická mladá Nataša Rostovová cíti nutkanie tancovať kvôli sedliackej hudbe, ktorú počuje. Autor Orlando Figes si zvolil tento obraz ako metaforu, že ruský zmysel pre identitu je stelesnený v jeho kultúre ako v žiadnej inej.

Dielo ponúka zrozumiteľný a zasvätený výklad prepojenosti ruskej histórie, politiky, spoločnosti i geografie s kultúrou. Figes preplieta veľké diela svetového umenia s ruskou ľudovou výšivkou, ľudovými piesňami, maľovaním ikon a každodenným životom.

Kniha sa dá kúpiť na Martinuse, ArtForum, aj ako E-kniha. Vydavateľom publikácie je Premedia.

5. Rusko, Ukrajina a my

Ako už samotný názov knihy naznačuje, hlavným cieľom publikácie je priblížiť čitateľovi cez rozhovory tému, ktorá je viac než aktuálna a do značnej miery polarizuje názory v súčasnej spoločnosti. Otázky kladie Tomáš Gális, editor a komentátor Denníka N. Odpovede mu poskytuje riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Alexander Duleba.

V knižnom rozhovore Rusko, Ukrajina a my sa nachádzajú témy ako dejiny, migračné vlny, vznik a fungovanie štátov. „Nie som fanúšičkou rozhovorov, ale Duleba je Duleba. Navyše Tomáš Gális sa skvelo pýta, a to nielen na Rusko a Ukrajinu, ale aj na iné postsovietske štáty,” vysvetľuje Jurišová.

Duleba sa týmto témam venuje dlho a systematicky, dobre pozná Ukrajinu a Rusko a čerpá informácie z relevantných zdrojov. Kniha sa dá zakúpiť na Martinuse, Panta Rhei, aj ako E-kniha. Vydavateľom je Premedia.

6. Musíme si pohovoriť o Putinovi

Kniha Marka Galeottiho je často označovaná za politický šlabikár pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť viac o motívoch najmocnejšieho muža Ruska. Hneď na začiatku sa v spoločnom dialógu s autorom Galeottim dozvedáme prečo treba o tomto nebezpečnom vládcovi vôbec hovoriť. Potom vás už len nechá premýšľať nad jeho silou a nad tým, či je skutočne taký mocný, ako sa javí.

Autor poukazuje, že je dôležité pýtať sa viac na to ako, než prečo a v čom konkrétne sa Západ a zvyšok sveta v Putinovi mýlil. U nás sa kniha Musíme si pohovoriť o Putinovi dostala do distribúcie v roku 2019 vďaka prekladu Petra Tkačenka. Vydavateľom je Ikar.

Galeotti odhaľuje muža skrytého za mýtmi, demaskuje najzásadnejšie omyly o Putinovi a vysvetľuje, ako môžeme dešifrovať jeho motiváciu a ďalšie kroky. Takisto sa pri vykresľovaní Putinových prvých rokov v KGB opiera o nové ruské zdroje a nikdy nezverejnené svedectvá.

Kniha sa dá kúpiť na Panta Rhei, Megaknihy, ale aj ako E-kniha na Martinuse.

Čo vás priviedlo na Slovensko?
Bolo to v roku 1992, práve som strávil sedem rokov na vysokej škole a chcel som si konečne vydýchnuť. Vtedy som odišiel do východnej Európy učiť angličtinu. Zdalo sa mi to ako fajn možnosť, vidieť a spoznať časť sveta. Pre mňa, ako Kanaďana, to bolo veľmi zaujímavé aj kvôli hokeju, a tak som sa dostal na Slovensko. Začal som učiť v Piešťanoch, no po šiestich mesiacoch som sa vrátil do Kanady. Až doma som si uvedomil, že na Slovensku predsa len niečo je a vrátil som sa na plný úväzok. Učil som angličtinu a francúzštinu na vtedajšej Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline.

Ako ste sa od učenia jazykov dostali k investigatívnej žurnalistike?
Už v Kanade som písal do novín, ale nie ako stály zamestnanec. Od roku 1997 som začal písať pre anglický časopis na Slovensku The Slovak Spectator a zistil som, že novinárčina je práve to, čomu sa chcem venovať. Neskôr som sa dostal v denníku SME k projektu investigatívnych reportáží.

S kauzou Gorila ste boli kontaktovaný v roku 2008. Prečo si myslíte, že kontaktovali vás a nie slovenského novinára?
Pýtal som sa na to a bolo mi povedané, že sa mu páčilo pár vecí, ktoré som napísal pre SME. Zdalo sa mu, že by som nemusel byť úplne padnutý na hlavu. Možno aj práve kvôli tomu, že nie som Slovák, čo znamená, že tu nemám žiadne rodinné styky, cez ktoré sa dá človek ovplyvniť. Tiež si vtedy mohol myslieť, že ako cudzinec by som mohol mať väzby na ambasáde alebo v tajnej službe, čo by mohlo byť pre neho užitočné.

Myslíte si, že našim novinárom chýba odvaha, pustiť sa do takýchto tém, keďže nikto okrem vás sa o prípad pred zverejnením nezaujímal?
To si nemyslím. To, že som sa o to zaujímal iba ja je prirodzené, pretože ak vy, ako novinár, dostanete niečo do rúk, tak je to váš príbeh. Z tých čo ja poznám, by sa každý zachoval podobne a začal to riešiť.

A vy osobne ste nemali obavy, pustiť sa do takéhoto veľkého korupčného škandálu?
Nie. Nebolo prečo a ani nie je.

Mohlo mať zverejnenie na webe niečo spoločné s nedávno konajúcimi sa voľbami?
Neviem, kto to tam dal, ale povedal by som, že za tým takmer so sto percentnou istotou stoji strana 99%, pretože má dosť väzieb nie len na SISkárov, ale aj na ľudí, ktorí stoja za týmto spisom.

Políciu ste kontaktovali už aj v minulosti. Vidíte pozitívum v publikovaní spisu, keďže prípad začali konečne naplno prešetrovať?
Jasné. Už len kvôli rozruchu, čo to spôsobilo, sa to nedá len tak zamiesť pod koberec. Inštitúcie, ktoré tvoria orgány trestnej činnosti sa už tak naďalej nemôžu tváriť, že to neexistuje.

„Cez médiá sa to nedá.“

Čo bolo pre vás zlomovým bodom, kedy ste si povedali, že toto musí ísť von a začali ste s písaním knihy?
Začal som písať knihu v lete 2010, pretože SME to vytrvalo odmietalo zverejniť. Ponúkol som to aj Šefanovi Hríbovi z .týždňa, ktorý to čítal dva týždne a tiež odmietol. Bolo mi jasné, že cez médiá sa to nedá, ale iba cez knihu. Média sa samozrejme báli, že keď chýbajú dôkazy, mohli by byť kvôli tomu veľké žaloby. Tak jedine knižnou formou sa dá poskladať mozaika z menších dôkazov, z porovnávania faktov, ktorá jedine ako celok je naozaj presvedčivá.

Vydanie knihy vám zamietli. Myslíte si, že aj v inej krajine by sa súd zachoval rovnako?
(Smiech). To závisí od toho, či aj v iných krajinách sú ľudia skorumpovaní. Ja si myslím, že je to všade možné. Absurdnosťou je, že súd zamietol knihu, pretože podľa neho znamenala neprípustný zásah do práv pána Haščáka. Ten však knihu nečítal, tak neviem ako to mohol takto posúdiť. Ja môžem povedať, že to nie je zásah, pretože som to písal v čase, keď Gorila nebola na internete, a ani som nikoho nemenoval. Skôr som to napísal ako príbeh. Teda obavy pána Haščáka vôbec nie sú na mieste a sú absolútne nelogické.

„Takéto šikanovanie sa už nenosí.“

V úvode vašej knihy opisujete, ako vás v začiatkoch novinárskej kariéry prepadli. Myslíte si, že sa vám tým niekto snažil naznačiť, aby ste dali ruky preč od investigatívnej žurnalistiky?
To bol mečiarizmus, teda úplne iná doba. Ako jeden z mnohých novinárov som písal kritické články voči Mečiarovi. Vtedy si mysleli, že sa ako človek, ktorý tu nemá žiadne zázemie zľaknem a utečiem naspäť do Kanady. Zámerom bolo, aby to videli ostatní novinári a chápali to ako lekciu. Ale nemôžem vylúčiť, že to bolo aj obyčajné prepadnutie. A ani ma to už veľmi nezaujíma. Beriem to ako dobrý úvod pre knihu, keď sa niekto opýta, prečo sa ja, ako Kanaďan, púšťam do takýchto vecí. Chcel som tým povedať, že aj ja som súčasť všetkého, čo sa tu deje a nie je mi to jedno.

Pracujete aj na písaní ďalších kníh, prípadne na pokračovaní Gaunerov?
Jasné. (Smiech). To, že ma Penta zažalovala, mimochodom tá žaloba má päťsto strán, ma ešte viac presvedčilo písať knihu o Pente. Jednoducho takéto šikanovanie sa nenosí. Pôvodne som chcel písať knihu o podsvetí na Slovensku, pretože to, čo na Slovensku zatiaľ vyšlo nestojí za nič. Písali to novinári, ktorí len zbierali články čo sami nepísali a tých ľudí vôbec nepoznali. A ja ako novinár, ktorý tých ľudí poznám, si myslím, že by bolo fajn venovať sa tomu, ako to tu naozaj funguje.

Je známe, že sa aktívne zapájate do protestov v rámci Gorily. Môžu podľa vás priniesť pozitívnu zmenu v politickom systéme?
Teraz už veľmi nie. Skupina ľudí, ktorí to organizovali sú úplne nemožní a majú zmätený pohľad na svet. A keďže ako prví vybehli do ulíc a protestovali, stali sa lídrami, ale zároveň nevedeli nič ponúknuť. Nemali žiadnu víziu ako ďalej, stále sa menili požiadavky a nezaujímali ich potreby obyčajných ľudí. Išlo im len o ich politickú agendu. Je to hotová katastrofa. Ja som tam skôr išiel preto, lebo som sa bál, že ak tam budú iba oni, tak tam nebude žiadny človek s normálnym názorom. A teda potenciál protestov sa stratil, pretože je samozrejmé, že ľudia nebudú sledovať skupinu čarodejníkov a veštíc, ktorí presadzujú len svoju agendu.

„Som súčasťou všetkého čo sa tu deje a nie je mi to jedno.“

Nedá sa teda takto vybojovať zmena k lepšiemu?
Protestmi samými áno. Ľudia mali hnev a frustráciu v sebe tak dlho, že už to potrebovalo nejaký ventil a to je práve ono. Desať tisíc ľudí na ulici som nevidel od mečiarových čias pred desiatimi až pätnástimi rokmi. Už bol najvyšší čas. Zároveň ma však mrzí, že ľudia, ktorí to vedú, nevedia viac ponúknuť. Obávam sa, že tieto protesty skončia predčasne, i keď potenciál tam stále je.

Aliancia Fair-Play vyzýva ľudí, aby vám posielali peniaze na ďalšie monitorovanie spomínanej kauzy. Aké sú ohlasy verejnosti?
Je to nápad šitý horúcou ihlou. Reakcie boli aj negatívne, aj pozitívne. Zatiaľ ľudia poslali okolo pätnásť tisíc eur, čo je strašne veľa peňazí. Myslím si však, že to je veľmi zle chápané, pretože ja nie som v pozícií posledného chudáka, ktorý musí prosiť ľudí o peniaze. Ak ste novinár na voľnej nohe a nemáte pravidelný príjem, skôr či neskôr musíte ísť robiť niečo iné. A ja učím na vysokej škole a pracujem na projekte, kde zahraničná spoločnosť chce kúpiť slovenskú a angažujú ma, aby som napísal o tom, kto sú tí ľudia v tej spoločnosti, čo majú za ušami, atď. To je pomerne dobre zaplatené, ale nie je to novinárčina. A tak Zuzanu Wienk, napadla takáto možnosť, ako sa ľudia sami môžu stať mojím zamestnávateľom. Pri tejto sume sa môžem minimálne ďalších šesť mesiacov venovať kauze a vytvoriť webovú stránku. Je to veľmi príjemné prekvapenie, ako sa ľudia zachovali, i keď je to zatiaľ len na začiatku. Musím vymyslieť, čo budem s týmito peniazmi robiť a predložiť ľuďom zúčtovanie týchto peňazí. Ale to sa dúfam, časom vyrieši.

]]> https://www.attelier.sk/nicholson-potencial-protestov-sa-stratil/feed/ 0