Nedávno sme si pripomenuli výročie teroristického útoku v Teplárni, po ktorom sme s tebou robili rozhovor. Aké pocity máš po roku od tejto udalosti?

Bol som na stretnutí, ktoré sa uskutočnilo rok od výročia vraždy. Ľudia, s ktorými som v kontakte, nezabudli a stále to riešia. Tí, ktorí sa pohybujú mimo mojej bubliny, tomu stále nevedia dať dostatočnú vážnosť. Za posledný rok sa nič nezlepšilo a pocity sú veľmi podobné ako na začiatku.

Keď sa pozrieme na výsledok nedávnych volieb, aký dosah to môže mať na queer obyvateľov Slovenska?

Ľudia zmýšľajúci inak pôjdu zo Slovenska preč, nakoľko ich tu nemá kto podporiť. Už teraz môžeme v spoločnosti zaznamenať obrovskú polarizáciu, v ktorej bude nová vláda pokračovať. Z výsledku volieb nie som prekvapený, ale sklamaný, nakoľko sa opäť opakuje niečo, čo tu bolo. Bojím sa a mám pocit, že som tu už iba kvôli škole. Inak by som asi šiel preč, aspoň na štyri roky.

Queer ľudia existovali už pred komunizmom.

Čiže zvažuješ odchod zo Slovenska?

Nechcem, aby to vyznelo tak, že odchádzam zo Slovenska, avšak napadla mi táto myšlienka. Aj keď neviem, či by som s tým niečo reálne vyriešil. Po rozhovoroch s inými ľuďmi mám pocit, že ani v iných krajinách to nie je úplne ideálne.

Najradšej by som ostal, cítim nejakú občiansku povinnosť. Mal by som rozprávať o veciach, možno aj viac ako doposiaľ. Nemyslím si, že odchod do zahraničia je riešenie. Ak odídu všetci progresívne zmýšľajúci jedinci, neviem, čo by sa stalo s týmto štátom.

Keď sa na to pozrieme z trocha historického hľadiska, nie je Slovensko v otázke riešenia tejto problematiky zaostalejšie aj pre režim, ktorého súčasťou bolo niekoľko desaťročí v rámci Československa?

Určite áno. Doteraz môžeme vidieť vzorce ohľadom takzvanej tradičnej rodiny v podobe ženy, muža a detí. Queer ľudia existovali už pred komunizmom. Vedeli však, že nemôžu ísť protestovať alebo niekde vyvesiť dúhovú vlajku. Na základe toho sa v spoločnosti nachádza skupina starších ľudí, ktorá trpí, lebo skrz predsudky vtedajšej doby sa doposiaľ nevyjadrila o svojej orientácii.

Nemyslím si, že odchod do zahraničia je riešenie.

Keď situáciu u nás porovnáme s Českou republikou, nezdá sa, že je to tam otvorenejšie?

Keď to porovnám s ľuďmi z mojej bubliny, ktorí žijú v Prahe, mám pocit, že aspoň tam to bolo vždy priateľské. Nepoznám až tak politiku Českej republiky alebo verejnú mienku občanov, ale tuším, že sú tam povolené aj registrované partnerstvá. Z toho hľadiska je to tam určite progresívnejšie než u nás. Myslím si však, že tiež to nie je úplne ružové.

Pôsobíš v umeleckej branži. Máš pocit, že umelci sú viac otvorení inakosti?

Každý umelec musí byť otvorený voči všetkému. Pokiaľ tomu tak nie je, nenazval by som ho umelcom. Queer ľudia dokážu otvárať obzory mnohým jedincom najmä v tom, že byť inak orientovaný neznamená byť len iný. Doposiaľ som sa nestretol s niekým, kto by nereprezentoval spomínané hodnoty.

JAKUB PRUŽINSKÝ

Študent magisterského stupňa štúdia na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Podieľa sa na kultúrnom podujatí Srdcové záležitosti a v minulosti sa zúčastnil speváckej súťaže SuperStar.

Nedávno sme si pripomenuli výročie teroristického útoku v Teplárni, po ktorom sme s tebou robili rozhovor. Aké máš pocity po roku od tejto udalosti?

Spočiatku to bol veľký šok, ktorý postupne opadol. Momentálne tie pocity nie sú už tak intenzívne ako počas prvých dní po vražde. Avšak stále v sebe cítim ťažobu a zamýšľam sa, ako sa niečo také na Slovensku mohlo stať.

Človeku to otvorí oči a uvedomí si, že bezpečnosť nikdy nie je taká, ako ju vnímame. Nemôžeš ísť von bez toho, aby si si bol istý, že sa ti nič nestane. Obzvlášť, pokiaľ patríš do LGBTQ+ minority. Veľmi ma mrzí, že ani po roku sa spoločnosť nepohla nikam, a ak sa aj náhodou pohla, skôr opačným smerom.

Môže byť Slovensko podľa teba zaostalejšie v riešení z časti aj kvôli systému, ktorý bol súčasťou Československa?

Do určitej miery áno. Ľudia nemohli cestovať a spoznávať iné kultúry, čo prispieva k tolerancii. Zároveň celá kultúrna akceptácia LGBTQ+ minority sa zrodila na Západe. Na našom území bolo pár aktivistov, avšak nemohli šíriť také povedomie o queer ľuďoch ako v západných častiach sveta.

Nechcem utekať z boja, síce by to mohlo byť pre mňa ako jednotlivca jednoduchšie.

Si kresťan, v minulosti si aj miništroval. Ako sa staviaš napríklad ku kontroverzným výrokom kňaza Mariána Kuffu?

Pokiaľ ide o niektoré aktivity Mariána Kuffu, napríklad so závislými jedincami, ľudia to môžu obdivovať. Nechápem však, ako kňaz, ktorý by mal medzi ľuďmi šíriť mier, môže vo svojich kázňach strašiť veriacich s nejakou gender ideológiou. Pre mňa je viera v Boha vo všeobecnosti o láske. Na základe toho nerozumiem, prečo sa v kresťanstve vymedzuje, aký druh lásky možno považovať za správny.

Aký dosah môže mať na práva queer ľudí novozvolená vláda?

Ľudia novú vládu vo veľa veciach prezentujú ako to najhoršie, čo sme na Slovensku mali. Súhlasím, že asi nebude veľmi šťastná pre budúcnosť krajiny a pre život queer ľudí, avšak nemyslím si, že nastanú nejaké apokalyptické dopady.

Zmysel registrovaných partnerstiev nevidím len v ponímaní s queer ľuďmi, ale aj s heterosexuálnymi pármi.

Nemám pocit, že by malo dôjsť k podobnej situácii ako napríklad v Poľsku, kde sa začali vytvárať takzvané LGBTQ+ free zóny. Skôr sa len zachová to, čo tu je doposiaľ, pričom sa ohľadom tejto problematiky nebude nič riešiť.

Existuje podľa teba na Slovensku šanca, že sa priblížime ku krajinám, v ktorých sú schválené registrované partnerstvá?

Síce po týchto voľbách má veľa ľudí porazeneckú náladu, zostávam ale optimistom a verím, že v priebehu napríklad 20 rokov sa k tomu dostaneme. Takéto partnerstvá by vyriešili mnoho základných vecí, či už v podobe dedičstva alebo návštev v nemocnici. Zmysel registrovaných partnerstiev nevidím len v ponímaní s queer ľuďmi, ale aj s heterosexuálnymi pármi, ktoré nechcú ísť do manželstva.

Zvažuješ odchod do zahraničia?

Momentálne určite nie. Viem si to však predstaviť v prípade, ak by sa situácia výrazne zhoršila. Pokiaľ všetci mladí ľudia, ktorým na Slovensku aspoň trochu záleží, odídu preč, ostanú tu len obyvatelia, ktorí by pravdepodobne našu krajinu ťahali smerom na Východ.

Ľudia nemohli cestovať a spoznávať iné kultúry, čo prispieva k tolerancii.

Som srdcom Slovák a Európan, a chcem, aby sme sa posúvali ďalej. Nechcem utekať z boja, síce by to mohlo byť pre mňa ako jednotlivca jednoduchšie. Uvidí sa, čo príde o štyri roky, keď príde ďalšia generácia prvovoličov.

BLAŽEJ FABIAN

Študent bakalárskeho stupňa Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Pôsobí vo fakultnej televízií FMK TV, kde moderuje hudobnú reláciu FRESH.