Adriana Odlerová pôsobí ako psychologička v Káčku, trnavskom klube pre mladých, ktorý spravuje poradňa IPčko. Vyštudovala sociálnu a pracovnú psychológiu. Prechod zo študentského života do dopeláckeho je jej blízky aj osobne, sama ho rok po skončení školy aktuálne prežíva.

Tvoj profil na LinkedIne ukazuje pestré pracovné pozície, psychologičkou si od júla 2023. Bolo to hľadanie sa?

Presne tak, doviedlo ma sem veľa slepých uličiek. Možno by ste neočakávali, že psychologička tancovala na doskách Slovenského národného divadla. No potom som si v dvadsiatke uvedomila, kto som, kým chcem byť a čo chcem robiť pre svet a svoje naplnenie.

Medzi strednou a vysokou som mala gap year fázu. Pýtala som sa, čím by som bola, keď nie baletkou? V októbri som skončila v divadle, potom som bola som kvetinárka, finančná poradkyňa a nakoniec študentka. Prišla som na psychológiu a zapasovala mi, čo ma veľmi teší.

Ako si zvyknúť po vysokej škole na pracovný režim v novej práci?

Častokrát nás hodia do vody a je to šok. Ja som školu dokončila minulý rok, takže to mám čerstvo v pamäti. Najprv si treba priznať, že to bude extrémne náročné, čo je úplne v poriadku. Dospeláci sa možno k tomu nepriznajú, lebo v tom už žijú roky a nepamätajú si na začiatky.

Podporujem vás, aby ste sa vyzbrojili trpezlivosťou voči sebe. Môžem byť na seba veľmi nahnevaná, že mi to nejde a zlyhám. Alebo budem mať pocit, že nie som na správnom mieste a môžem byť smutná, vystresovaná z povinností či kolegov. Sú to pre mňa nové situácie a potrebujem si dať čas – dni, týždne aj mesiace, kým si zvyknem.

„Ak si uvedomujeme svoje hranice, vnímajú a reagujú na ne aj ľudia okolo nás.”

Pomôcť si môžeme voľným časom, vedome si ho vyhrádzať. Odrobím si svojich 8 hodín, voľný čas dám sebe a naplánujem si, akí ľudia a čo mi robí radosť. Odpútať sa a odpovedať si na otázku, akými aktivitami si viem dobre oddýchnuť. Vrátiť sa k základom a napĺňať si telesné potreby – dobre sa vyspať, najesť a obklopiť sa sociálnou podporou.

Vieš uviesť konkrétny osobný príklad, ako si sa pasovala s takýmito stavmi?

Pomohol mi úprimný rozhovor s vedúcou. Povedala som jej: „Viem, že ma to bude baviť a som tu správne, ale potrebujem to s tebou objaviť a aby si sa mi venovala.” Niekedy máme sprievodcu, niekedy si musíme nájsť stratégiu sami. Ona bola a je mojím oporným bodom, akurát som musela vyjsť z komfortnej zóny tým rozhovorom.

Vo voľnom čase mi pomáha pes a dôverná osoba, s ktorou si dovolím si byť sebou – môj partner. Veľa sme sa rozprávali a cítila som jeho podporu.

Avšak nie každý má takéto šťastie, vtedy je tu psychologická poradňa. Prosím, nezľahčujme toto obdobie. Dospelí si naň nespomínajú a majú tendenciu hovoriť, že to prejde alebo to chce čas. Áno, ale nemusí to byť tak drastické, keď máme dostatočnú podporu od psychológa alebo blízkych.

Povedomie o psychologickej pomoci v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch nebolo príliš veľké, čiže ľudia majú zrejme blok požiadať o pomoc.

Ako nadobudnúť zmysel pre pravidelnosť a rutinu?

Výzva. Na začiatku nám to nepôjde, ani to nie je úplne možné. Prvé dni v novej práci budú chaos. Opäť však pripomínam, že to trvá, ale príde to. Môže nám pomôcť vyjasnenie si kompetencií a povinností s nadriadeným. Stavať si štruktúru práce cez môjho sprievodcu, aby som rutinu mohla časom nadobudnúť.

Ak ju zatiaľ nemám v pracovnom čase, snažím sa si ju postaviť vo voľnom čase. Rutina nám dáva bezpečie a istotu. Len sa k nim musíme dopracovať cez náročné úvodné obdobie.

Často sa stáva, že keď sme v práci noví, sme veľmi zapálení a máme pocit, že musíme robiť navyše, aby sme sa dobre u ostatných zapísali a ostávame v práci dlhšie. Ako nastaviť hranice, sebe aj ostatným?

Vďaka, že o tom hovoríš. Snaha zapáčiť sa druhým tým, že potlačíme seba, môže byť pre niektorých z nás prirodzená, ale zničujúca. Kolegovia nám tak – možno nie uvedomelo – začnú dávať povinnosti naviac. Potom nám zápal pre vec dojde, lebo už poznáme naše úlohy, no ostali sme v kolobehu.

Nastavovanie si hraníc je veľká téma, ktorú nás nikto neučí. Veľmi sa teším, že o nej môžeme hovoriť v kontexte pracovných začiatkov, lebo si môžeme vytvoriť dobré pracovné návyky, keď to robíme od prvého dňa a uvedomelo.

„Je užitočné si svoj pocit vypočuť.”

Je dobré sa poznať napríklad zo školských povinností. Ak som človek, ktorý robí za iných aj na svoj úkor, treba voči sebe spozornieť, že k tomu môžem mať tendenciu aj v práci. Ak sa to bude diať dlhodobo, balans bude vyosený. Hovoriť „nie” je jedna zo základných zručností a pomáha nám osvojiť si ju, keď máme svoju rolu vyjasnenú.

Keď ľuďom poviem áno aj na svoj úkor, hovorím nie sebe. Keď bude veľa „nie” pre seba, nebude sa nám ľahko žiť a stratíme chuť pre prácu. Ak si uvedomujeme svoje hranice, vnímajú a reagujú na ne aj ľudia okolo nás.  

V novej práci treba vynaložiť energiu navyše, aby sme sa naučili nové veci. Ako rozpoznať, kedy je niečo nad rámec?

Je užitočné si svoj pocit vypočuť. Ak robím nadprácu, ktorá mi niečo prináša a baví ma, je to super. Ak už cítim, že sa hnevám na iných za to, že niečo nerobia, pričom len idú v zabehnutých koľajach, je to dobrý signál, že mi to nerobí radosť. Takisto si treba strážiť časové ohraničenie 8 hodín.

Niekedy sa nám nepodarí zohnať na prvý pokus prácu, po ktorej sme túžili a chodíme demotivovaní z pohovoru na pohovor. Ako sa upokojiť a zvedomiť si, že toto je dočasné?

Je to jedna z mnohých životných kríz a musím ňou prejsť. Bude to chcieť čas, ale aj na úplnom dne sa musím upokojiť. Ak v súvislosti s tým prežívame panické alebo úzkostné ataky, veľmi pomáhajú dychové cvičenia, hry a appky, napríklad Nepanikár. Treba vyhľadať podporu, či od známych alebo v obľúbených aktivitách. Musíme si priznať, že je to extrémne ťažké obdobie a je okej viac oddychovať.

„Rutina nám dáva bezpečie a istotu.”

Naše myšlienky nás môžu dobiehať, napadať a bolieť. Preto je dobré viesť s nimi dialóg, mať aj druhú stranu, ktorá im povie, že teraz robíme maximum. Dať si kritika na svoju stranu. Každému prospieva niečo iné – ísť von s kamošmi, čítanie, záťažová deka. Treba sa poznať a keď to ešte nevieme, nevadí. Je na čase to spoznať.

Pozorujete v IPčku počas končiaceho obdobia študentov nárast ich žiadostí o pomoc?

Áno a pozorujeme aj zvnútornený tlak z dospievania. Majú pocit, že teraz všetko musia zvládnuť dokonalo a urobiť najlepšie rozhodnutia. Vtedy mám chuť prehovoriť aj k rodičom. Je veľmi dôležité, ako sa rozprávajú so svojimi deťmi, prípadne od nich očakávajú, že nezlyhajú. Stále sa hľadáme. Treba pre svoje deti vytvoriť pocit, že keď to nevyjde, môžu sa vrátiť a nebudeme im nič vyčítať.

Nárok na preventívnu prehliadku u obvodného lekára máme každé 2 roky, u zubára a gynekológa každý rok. Čo mentálne preventívky? Keď cítime, že potrebujeme pomoc, aký máme nárok na psychologickú pomoc od poisťovne?

My ako psychológovia by sme si veľmi želali, aby mal na mentálnu preventívku nárok každý, kto ju skutočne potrebuje. Niektorí sa s vecami dokážu vysporiadať sami, prípadne im stačia blízki. Ak nemáme nikoho, cítime sa bezradní a zlé obdobie pretrváva, pomoc je na mieste.

Zazmluvnených odborníkov, ktorých sedenie pokrýva poisťovňa, máme, vždy sa to dá zistiť na ich stránke. Avšak systém je deravý a psychológovia majú dlhé čakacie listiny. Aj preto pred dvanástimi rokmi vznikla prvá linka pomoci. IPčko poskytuje mailové, chatové a telefonické poradenstvo. Vznikli aj kluby pre mladých a Káčka, ktoré máme aktuálne v každom okrese.

Prečo Káčko?

Káčko znamená kontaktný bod v krízovej situácii. Našu prácu pokrývajú najmä krízové intervencie, keď ide o život alebo si chce niekto ublížiť.

V Trnave je okrem Káčka aj Flek klub. Čím sa líšia?

V IPčku sme si uvedomili, že mladí ľudia potrebujú bezpečný priestor pre trávenie svojho voľného času a rozhodli sme sa im ho vytvoriť v podobe klubu Flek. Nachádza sa na Jeruzalemskej 38.

Máme veľa digitálnych hier aj spoločenských hier a robíme program – workshop, canisterapiu so psíkmi, kvízy či spoločne varíme. V Káčku prebiehajú poradenské rozhovory, keď niekto potrebuje prejsť ťažkým obdobím.

Sú kluby aj v dalších mestách?

Klubov máme päť – Flek klub v Trnave, ID klub v Nitre, Kreate klub v Prešove, Machovisko v Bratislave a Connect klub v Michalovciach.

Viem, že nič neviem

„Uvedomenie si toho, že nič neviem, nás dáva na úroveň filozofa Sokrata, ktorému sa tento výrok pripisuje. Takýto úsudok je teda prejavom intelektu,“ začal s miernym nadľahčením a povzbudením pán Demčišák. Následne však dodáva, že naše poznatky sú a vždy budú obmedzené, pretože ak by tomu tak nebolo, učenie by strácalo zmysel. Je ale jasné, že ak študent k príprave na skúšku pristúpil svedomito a dával pozor na prednáškach, niečo sa musel naučiť. Ján Demčišák však tvrdí, že to nie je vždy iba o poznatkoch: „Veľmi dôležitá je aj sebadôvera, a tak trochu aj dôvera v pedagóga.“ Netreba sa preto nechať vystresovať spolužiakmi, ktorí nám zarecitujú tucet poučiek alebo faktov. Neznamená to, že ich vedia aj správne aplikovať. Veľakrát na skúške pomáha práve zdravý „sedliacky“ rozum.

Ja sa z tej skúšky zbláznim!

Veľa ľudí na otázku, či je ich duševné zdravie stabilné a nenarušené, odpovedajú striktným áno. Nikto sa predsa nepovažuje za blázna. V zlomových momentoch či skúškach však vidíme, že bláznom sa môžeme stať aj bez toho, aby nám diagnostikovali nejakú psychickú chorobu. Podľa pána Demčišáka neexistuje univerzálny recept na to, ako zostať pred skúškou či inou stresujúcou situáciou v duševnej pohode a rovnováhe. „Každému vyhovuje niečo iné, najlepšie je spoľahnúť sa na vlastné inštinkty a signály svojho tela. Človek by nič nemal siliť. Ak cíti únavu, stráca koncentráciu alebo je nervózny a podobne, je určite potrebné vypnúť. Mne osobne pomáha spánok,“ podelil sa o svoj recept Ján Demčišák. Každý z nás si musí nájsť niečo, čo mu dá impulzy z úplne iného súdka a znova ho nabije energiou. Môže to byť šport, stretnutie s priateľmi, prechádzka alebo len také krátke „ničnerobenie“.

Mýliť sa je ľudské a smiať sa je zdravé

Počas rokov svojej praxe sa pán Demčišák stretol s kopou zábavných príhod na skúškach. Súcitne hovorí, že momenty s vystresovanými študentmi nepokladá za príliš vtipné. „Keďže pracujem s germanistami, vtipné momenty vznikajú najčastejšie nesprávnym použitím slov, či zámenou slovíčok – niekedy z nevedomosti, niekedy zo stresu. Dobré však je, ak sa na tom dokážeme spolu so študentom zasmiať.“ Smiech je podľa Jána Demčišáka výborným spôsobom, ako sa uvoľniť. Pri smiechu sa zrýchľuje tlkot srdca, čím sa mozog okysličuje až  päťkrát viac ako pri klasickom dýchaní. Buď sa desaťkrát zasmejeme, alebo budeme 10 minút chodiť po schodoch. Na naše telo to má rovnaký vplyv.

Dôležitá je poctivá príprava

„Čoraz častejšie sa stretávam s tým, že študenti venujú minimálnu alebo žiadnu pozornosť priebežnej príprave,“ priznáva Ján Demčišák a jedným dychom dodáva: „Keď sú potom pred skúškou konfrontovaní s pomerne veľkým rozsahom učiva, na ktoré majú len krátky čas, niet divu, že prepadnú stresu a panike.“ Veľmi dôležité je preto učenie si naplánovať. Avšak aj pri tom treba byť obozretný a hlavne realistický. Deň má síce 24 hodín, ale okrem učenia je tu vždy aj nejaký ten každodenný rituál. Niekedy je potrebné zbehnúť do obchodu, ísť sa naobedovať alebo byť v kontakte s priateľmi. To, že sa učím, ešte neznamená, že musím všetko ostatné ignorovať. Práve to by vás mohlo dostať do nepohody.

Pán Demčišák ponúka na záver pre študentov zaujímavú radu. Týka sa opakovania učiva jeden alebo dva dni pred skúškou s človekom, ktorý je vám blízky po ľudskej stránke. „Počas môjho štúdia sme sa s niektorými spolužiakmi a spolužiačkami stretávali na internáte pred skúškou a prechádzali sme si jednotlivé otázky. Každý sa snažil zodpovedať na jednu otázku a navzájom sme sa dopĺňali. Bolo to o učení sa, ale zároveň aj o živom sociálnom kontakte – čiže spojenie príjemného s užitočným.“ 

Infoblok:

Prokrastinácia je označenie pre chorobné odkladanie dôležitých úloh na neskôr. Ide o psychickú záležitosť, na rozdiel od lenivosti, ktorá je fyzická. Je to problém napríklad vysokoškolákov a ďalších, ktorí nie sú vonkajším prostredím nútení zorganizovať si svoj čas a majú vo zvyku ho tráviť nepodstatnými činnosťami (surfovanie na internete).

Ako neprokrastinovať?

1.  Musíte vedieť, čo od života a od svojej práce očakávate a čo chcete dosiahnuť.
2.  Plánujte si povinnosti deň dopredu a vykonajte ich.
3.  Prekonajte strach z neúspechu.
4.  Vytvorte si systém odmien.
5.  Naučte sa odpočívať.