V rozhovore:

• vysvetľuje, ako radikalizácia vzniká, 
• aké sú jej príčiny,
• akú úlohu zohráva rodina, škola či sociálne siete,
• ponúka príbehy z praxe a rady, ako mladým pomôcť ešte skôr, než sa nechajú strhnúť nebezpečnými ideológiami.

Čo vás priviedlo k práci s rizikovou mládežou? Máte osobnú skúsenosť s týmito problémami?

Áno, mám. Keď som bola tínedžerka, Slovensko zažívalo rozmach krajnej pravice a neonacizmu. Na jednej strane stáli neonacisti, na druhej punkáči, medzi ktorých som patrila aj ja. Zažila som násilné strety, bitky a mnoho konfliktov. Tieto skúsenosti mi pomohli pochopiť, čím mladí ľudia prechádzajú. Aj preto vidím zmysel v práci s nimi.

Pracujete v organizácii Mládež ulice. Čomu sa venujete?

Organizácia má viacero programov. Jeden sa zameriava na prevenciu rizikového správania, ako je experimentovanie s drogami alebo online nástrahy. Ďalší podporuje rodiny mladých ľudí, aby lepšie zvládali situácie. Od roku 2015 máme aj program, ktorý pracuje s mladými ohrozenými radikalizáciou a násilným extrémizmom. Snažíme sa pochopiť ich správanie a motivácie.

Spomeniete si na konkrétny prípad z vašej praxe?

Raz nás zavolali do školy na juhovýchode Slovenska, kde mali učiteľky obavy z chlapčenskej triedy. Títo chalani už mali problémy s políciou, používali nože a prejavovali sa násilne. Keď sme tam prišli ako tri ženy z Bratislavy, označili nás za „slniečkárky“ a odmietali nás. Trvalo niekoľko mesiacov, kým pochopili, že ich nechceme presviedčať ani kritizovať. Chceli sme ich počúvať a zistiť, čo je za ich správaním. Nakoniec sa ukázalo, že sú to bežní tínedžeri s rodinnými a vzťahovými problémami. Radikalizácia bola len vonkajším prejavom ich tráum.

Aké ďalšie faktory prispievajú k radikalizácii?

Je to komplexné a vždy individuálne. Môže ísť o rodinné prostredie, traumu, vplyv rovesníkov alebo online prostredia. Sociálne siete často hrajú kľúčovú úlohu – mladí sa dostávajú do názorových bublín, kde ich názory podporujú a posilňujú. Tieto platformy im navyše ponúkajú jednoduché odpovede na zložité problémy.

Ako vplývajú sociálne siete na radikalizáciu?

Radikalizácia sa z veľkej časti presunula do online priestoru. Tam je pre šíriteľov ideológií bezpečnejšie propagovať svoje názory. Algoritmy sociálnych sietí podporujú polarizáciu tým, že ponúkajú stále extrémnejší obsah. Mladí sa tak môžu ocitnúť v bublinách, kde dominujú nenávistné naratívy.

Ako môžu rodičia a učitelia rozpoznať riziko radikalizácie?

Ideálne je mať s mladým človekom vzťah, aby sme poznali jeho názory a správanie. Varovnými znakmi môžu byť nenávistné prejavy, záujem o extrémistický obsah alebo izolácia od rovesníkov. Nie vždy však zmeny v správaní znamenajú radikalizáciu – môžu signalizovať aj iné problémy, napríklad duševné ťažkosti.

Ako môžeme ako spoločnosť pomôcť?

Vzdelávaním a podporou kritického myslenia. Školy by mali učiť mladých overovať si fakty a spracovávať emócie. Dôležité je vytvárať bezpečné priestory na diskusiu, aby mladí cítili, že ich názory niekto rešpektuje, aj keď s nimi nesúhlasí. Prevencia je vždy jednoduchšia ako riešenie následkov.

Ako v tomto kontexte vnímate fenomén Andrewa Tatea?

Andrew Tate je príklad toho, ako online priestor môže prispievať k radikalizácii. Mladí muži, ktorí sledujú jeho obsah, často…

Celý rozhovor si môžete vypočuť na Spotify:

Je pondelok ráno a ja cestujem do školy. Sedím vo vlaku spolu s mladou mamičkou a jej trojročnou dcérou, ktorá si na mobile pozerá TikTok. Zarazilo ma to. V jej veku som sedávala pri okne a pozorovala krajinu vonku. Predstavovala som si vlastný svet, v hlave vymýšľala príbehy a popri tom som si potichu a falošne spievala popod nos.

Vychovávaná som bola prírodou, hrami so sestrami a reálnymi ľuďmi. Nie ako súčasné deti tvárami na TikTok-u, kde sú vystavené rôznym nástrahám. Neviem, či rodičovský zámok a kontrola sú natoľko účinné faktory, aby dokázali eliminovať a rozpoznať tieto hrozby.

Mladí ľudia sa radikalizujú. Každé spektrum, či už politické alebo názorové, má dve strany a ľudia sa stále častejšie ocitajú na jeho okrajoch. Stretnúť sa niekde v strede, sa stáva čoraz väčším problémom.

Od športu k mizogýnii

Jednou z figúrok blížiacich sa k okraju je aj môj bývalý spolužiak. Nazvime ho Boris. Boli sme spolupútnici z východu, ktorí sa náhodou ocitli v jednom krúžku v prvom ročníku na FMK. Sedávali sme spolu vo vlaku v čase, keď ešte len rozbiehal svoju kariéru influencera.

Venoval sa športu a cvičil v posilňovni. Motivoval mladých, aby pohybom neopovrhovali. Svoj hlas využíval so zmyslom a rozmyslom. Pamätám si niekoľko situácií, kedy vedľa mňa strihal jedno zo svojich fitness videí. Písal sa rok 2022.

Od minulého roka sa pustil do točenia humorných videí, storytimov a sketchov. Tie rýchlo získali popularitu aj napriek vulgárnemu slovníku, ktorý si osvojil, či hanlivým pomenovaniam, ktoré neváhal používať. Nemôžem prižmúriť oči ani nad ofenzívnym spôsobom jeho vyjadrovania voči určitým skupinám ľudí, vrátane tej, ktorej som súčasťou – nám ženám.

Ako ženu ma to uráža

Pred istým časom vo videu na TikToku odpovedal na otázky. Jedna z nich znela: „Nemyslíš si, že tvoje videá sú príliš ofenzívne, sexistické a proti ženskému pohlaviu?“ Boris zareagoval sarkastickou poznámkou: „Nie, nemyslím si, lebo sexizmus je nesprávny a chyby robia len ženy.“

V inom videu sa rozprával so svojím kamarátom o ženských outfitoch na cvičenie. Vraj majú radi, keď má žena obtiahnuté legíny, pod nimi tangáče a vidieť jej všetko. V ďalšom s tematikou, prečo ženy nikdy neurobia prvý krok, humorne poznamenal, že pre mužov je dôležité, aby medzi nohami mala „pucku“. Video zakončil so slovami: „Ak máš popárované oči, uši, ruky a nohy, tak nám s radosťou roztvor nohy.“

Na Instagrame v minulosti zverejnil story s popisom „pov: ten jeden kamarát“ a pripol k nemu video, ako okolo neho prechádza mníška a následne si odpľul. Úprimne ma ako ženu podobné videá urážajú. Medzi vtipným a ofenzívnym humorov je len tenká hranica. A kráča sa po nej ťažko.

Nie raz si pri Borisovi spomeniem na Andrewa Tatea. Bývalého kickboxera, internetovú celebritu, krajne pravicového extrémistu s mizogýnnymi prejavmi a človeka s negatívnym vplyvom na mladých mužov. Aj on začínal športovaním v posilňovni.

Zostávam bez odpovedí

Boris svojmu hlasu po čase prepožičal trochu iný odtieň. Bolo to v hone za slávou? V túžbe byť poznaný a rozpoznaný medzi nekonečným množstvom tvári pohybujúcich sa na tomto svete? Nemali edukatívne videá o cvičení úspech?

K odpovediam na otázky sa od neho nedopracujeme. Nemôžeme však tvrdiť, že to nebolo naším úmyslom a že sme sa o to nepokúsili. Borisa sme oslovili na rozhovor. Chceli sme vedieť jeho pohľad, či rozmýšľa nad vplyvom svojich videí na mládež. Naším cieľom bolo konfrontovať ho s konkrétnymi situáciami, ktoré sme si všimli na jeho profile. Telefón vyzváňal, no nedvíhal.

Rozmýšľam o svojich budúcich deťoch. Rada by som im vytvorila bezpečný internetový priestor. Viem, že je nereálne, aby som sama ochraňovala deti (či už svoje alebo cudzie) pred hrozbami, ktoré sa v online svete skrývajú. Môžu vyzerať ako sympatický vysokoškolák, ktorý sa humorom snaží priblížiť mladým. Alebo sa podobajú 30-ročnému mužovi, ktorý z pohodlia svojho bytu nahráva videá o tom, aké by sme my ženy mali byť.

Chcela by som vedieť, čo si o tom Boris myslí. Či aj on premýšľa nad podobnými vecami. Ktovie, či niekedy zdvihne vyzváňajúci mobil.

Po dlhom a stresujúcom dni sa dostanú k svojej obľúbenej digitálnej hre, pričom hľadajú únik z reality a aspoň chvíľu oddychu. Namiesto toho však často vypínajú svoje herné systémy ešte viac frustrované a vyčerpané. Nie pre samotnú hru, ale pre iných hráčov a ich nenávistnú komunikáciu.

Obdobnú skúsenosť mala aj študentka odboru Teória digitálnych hier Tereza. „Pred istým časom som si dala dlhšiu pauzu od lolka (League of Legends pozn. red.) pre celkovú frustráciu z hry, ktorá nastala pre ľudí v našom tíme,“ ozrejmila a dodala, že ju správanie spoluhráčov demotivuje pokračovať v hraní.

Nechcem hrať so ženou, prehráme.

Hádky, urážky, provokácie či iné toxické správanie je však pri onlinových kompetitívných hrách bežné. Aj to môže spôsobiť, že časť hernej komunity stratí o ne jednoducho záujem. Tereza už uvažovala nad tým, že sa ich vzdá nadobro. Nateraz, rovnako ako množstvo ďalších hráčok, ešte tak neurobila.

Nevhodné správanie hráčov voči svojmu ženskému protipólu má dlhú históriu. Už úplne prvé hry učarovali predovšetkým mladým chlapcom, a preto odjakživa tvorili majoritu. Herný trh sa však postupne otváral rôznym typom ľudí, čo vyústilo do jednej z najväčších nenávistných kampaní na internete.

Muži, ktorí nenávidia ženy

Kauza GamerGate, štvavá internetová kampaň voči ženám v hernom priemysle, odštartovala vo februári 2013 vydaním bezplatnej hry Depression Quest. Za jej vydaním stojí nezávislá herná dizajnérka Zoe Quinnová, scenárista Patrick Lindsey a skladateľ Isaac Schankler, pričom dodnes je dostupná v prehliadači.

Na dnešné pomery ide o zastaralý titul, keďže sa radí do žánru textová adventúra. Hráčovi postupne vyrozpráva príbeh mladej dospelej postavy, ktorá trpí depresiou. Hoci spočiatku zožala úspech medzi hernými kritikmi, prekričala ich hlučná minorita, ktorá ju nepovažuje za hru v pravom zmysle slova.

„Ide o voľný textový zážitok, pri ktorom len klikáte na hypertextové odkazy ako na webovej stránke. Nemôžem to nazvať hrou, pretože si nemyslím, že ide o zábavu,“ napísal jeden z hráčov v recenzii na digitálnom obchode s hrami Steam. Iní hráči jej vytkli nedostatočnú interaktivitu, ktorú videli v zjednodušenej predstave o depresii.

Zlomový bod kauzy však nastal až v polovici augusta rovnakého roku. Bývalý priateľ dizajnérky Quinnovej vtedy zverejnil sériu blogov, v ktorých opisuje ich spoločný vzťah a obvinil ju z nevery. Údajne ho mala podviesť s niekoľkými mužmi z herného priemyslu, aby sa posunula v kariére.

Medzi vplyvnými osobami, s ktorými údajne mala mať styk, mal byť aj Nathan Grayson, redaktor portálu Kotaku. Pôvodné blogy, uverejnené na stránkach Penny Arcade a Something Awful, neskôr odstránili samotné platformy. Ich obsah však prezdielali používatelia na sociálne médiá, najmä na diskusné fórum 4chan.

Prekročili hranice online sveta

Na prvý pohľad ide o bežné fórum, na ktorom používatelia diskutujú o pop kultúrnych témach. Lenže ako každé iné, aj 4chan má svoje temné zákutia. Na týchto kanáloch medzi sebou používatelia šíria rasistický, antisemitský, protisystémový a násilný obsah, ktorý by na mainstreamových sociálnych médiách neobstál.

Práve tu sa mal zradikalizovať aj mladý muž, ktorý zastrelil dvoch návštevníkov bratislavského podniku Tepláreň. Podľa ním zverejneného manifestu sa mal inšpirovať inými strelcami, ktorí tu svoje činy zdieľali. Po streľbe, ktorá zatriasla slovenskou spoločnosťou, tak urobil aj on, o čom informoval Techbox.

Zvýšená intenzita výhražných mailov a telefonátov ju donútila v obave o svoju bezpečnosť opustiť domov.

Keďže platforma poskytuje používateľom anonymitu, obľúbila si ju krajná pravica, ktorá zohrala úlohu nielen pri radikalizácii strelcov, ale aj hráčov pri kampani GamerGate. Akonáhle sa stali súčasťou masy, zmizli aj ich zábrany a okrem verbálnych útokov sa zmohli aj na vyhrážky.

Už spomínaná herná dizajnérka Zoe Quinnová sa stala obeťou doxingu, čiže zverejnenia súkromných alebo identifikačných informácií o konkrétnej osobe na internete. Zvýšená intenzita výhražných mailov a telefonátov ju donútila v obave o svoju bezpečnosť opustiť domov.

Ani zďaleka však nejde o jedinú obeť štvavej kampane. Obdobné hrozby dostala aj herná vývojárka Brianna Wu. „Práve prišla polícia. S manželom ideme na bezpečné miesto,“ napísala na platforme X a zverejnila obdržané násilné správy. Dodala sarkastickú poznámku: „Nezabudnite, že #gamergate nie je o útokoch na ženy.“

Krajne pravicoví hráči nakreslili terč aj na Anitu Sarkeesianovú, feministku a akademickú kritičku médií pre sériu videí Tropes vs. Women in Video Games. Sarkeesianová v nich skúma a kritizuje objektivizáciu žien v hrách a stereotypy, ktorými sú ženské postavy v hrách zobrazované.

Aj v tomto prípade boli zverejnené jej súkromné informácie. V októbri 2014 musela Utah State University dokonca zrušiť jej prednášku na akademickej pôde. Univerzita obdržala list, v ktorom sa autor chválil, že má viacero strelných zbraní, ktoré použije na vykonanie masakra, ak bude Sarkeesianová prednášať.

Nepomohla ani uplynulá dekáda

Napätá situácia v hernom priemysle sa postupne rozplynula. O kauze sa prestálo rozprávať, jej aktéri sa stiahli a obete sa nedomohli spravodlivosti.  Problém však nikdy nezmizol, pretože radikálne posolstvá sa dostali medzi široké zastúpenie hráčov a nemalá časť z nich im verí dodnes.

Niečo som povedala a zrazu som mala okolo seba troch chalanov, ktorí odo mňa chceli Instagram.

Zatiaľ čo pred desiatimi rokmi sa časť hráčov postavila takzvaným bojovníkom za sociálnu spravodlivosť, v súčasnosti bojujú proti DEI (diversity, equity, and inclusion). Ide o skratku pre anglický termín, ktorý do slovenčiny možno preložiť ako rozmanitosť, rovnosť a začlenenie.

Tentokrát však nepriateľa nenašli v jednotlivých osobách herného priemyslu, ale v konzultačnej spoločnosti Sweet Baby Inc. Herné štúdiá môžu využiť ich služby, aby získali spätnú väzbu a poradenstvo. Kritizovaná firma si pritom dáva za cieľ spraviť ich hry zmysluplnejšie, zábavnejšie a inkluzívnejšie.

Lenže zradikalizovaná časť hráčov sa domnieva, že priamo zasahuje do vývoja. Napríklad pri hororovej hre Alan Wake 2 (2023) hovorili, že hlavná hrdinka Saga Andersonová by bez zásahov konzultačnej firmy nemala afroamerický pôvod. Túto konšpiračnú teóriu musel vyvrátiť samotný režisér hry Kyle Rowley.

Reprezentáciu rasových, sexuálnych a iných menšín v digitálnych hrách považuje väčšina hráčov za novodobý trend, pričom na ich označenie používa termín woke. Jeden z nich dokonca vytvoril zoznam hier, ktoré posudzuje podľa výskytu týchto prvkov. Zhodnotil už vyše 1 400 titulov, pričom drvivú väčšinu neodporúča.

Za dobrý príklad označili radikálni hráči tohtoročný titul Stellar Blade, pretože im nevnucuje spomínané prvky a nebojí sa ukázať ženskú krásu. Neskôr však uviedli, že hra prešla cenzúrou, keďže niektoré outfity pre hlavnú ženskú hrdinku neboli natoľko obnažujúce a vyzývavé, ako boli pôvodne odprezentované.

Mikrofón radšej nepoužívajú

Podľa minuloročného prieskumu Global Gamer Study sa viac ako tretina žien považuje za hráčky. Napriek tomu sa s nimi pri online hrách stretnete zriedkavo. Neznamená to, že by sa týmto hrám vyhýbali. Svoju identitu totiž pred spoluhráčmi často skrývajú, aby sa vyhli diskriminácii a sexistickým poznámkam.

Negatívnu skúsenosť so správaním ostatných hráčov majú aj študentky TEDI. Tereza, ktorú sme spomínali v úvode, uviedla dva konkrétne momenty. Počas hrania League of Legends jej spoluhráč napísal, že ženy nepatria na „top“. Myslel tým jednu z piatich pozícií, ktorú môožno počas hrania zastávať.

V inej hre výnimočne použila možnosť hlasovej komunikácie. Namiesto dôležitých informácií o ďalšom postupe, ako kompetitívnu hru vyhrať, si vypočula nepríjemnú poznámku na jej identitu. „Nechcem hrať so ženou, prehráme,“ replikovala spoluhráčovu reakciu na jej ženský hlas.

Tímové hry mi veľmi nejdú, takže nebyť najlepšia a k tomu byť ženou, je recept na pohromu.

Situáciu z opačného súdka zažila Natália pri kompetitívnej strieľačke Valorant: „Niečo som povedala a zrazu som mala okolo seba troch chalanov, ktorí odo mňa chceli Instagram.“ Okrem toho sa dožadovali, aby pre nich mňaukala. Dodala, že išlo o jej prvú skúsenosť, kedy po odmietnutí na ňu nezačali útočiť.

Z tohto dôvodu preferujú v hrách textovú komunikáciu, keďže pri nej nemusí byť ostatným okamžite jasné, že hrajú so ženou. „Tímové hry mi veľmi nejdú, takže nebyť najlepšia a k tomu byť ženou, je recept na pohromu,“ vysvetľuje Tereza a myslí si, že najjednoduchšie je vybiť si frustráciu na žene.

Lea o vulgárnej komunikácií hráčov vedela ešte predtým, ako v decembri minulého roku začala hrať League of Legends. Napriek tomu sa voči nej nedokázala obrniť. Keď sa jej nedarilo a spoluhráč jej začal nadávať, rozplakala sa. V súčasnosti už nevyberavý slovník spoluhráčov ignoruje.

Tvrdí, že hrania online hier sa nechce vzdať, pričom rovnaký názor má aj Natália. Tereza, ako už naznačila na začiatku, si po negatívnej skúsenosti zvykne dať pauzu. Vtedy prechádza k hrám pre jedného hráča. Toxicita hráčov ich však nezlomila, vďaka čomu si vydobyli svoje miesto v prevažne mužskom prostredí.

Matej „Rarach“ Jurášek sedí v kaviarni na Madeire. Obsluhuje ho domáca čašníčka, k vedľajšiemu stolu si sadá človek z Južnej Afriky, práve okolo prechádza žena z Floridy. Vľavo od nej sedí Nemka pochádzajúca zo Sýrie a oproti nemu suseda Izraelčanka. Rarach z minulosti, extrémista, futbalový chuligán a nácek, by si niečo také nevedel ani len predstaviť.

V detstve ho nič nepredurčovalo na to, aby sa raz stal radikálom. To ho na tom najviac desí. Má pocit, že sa podobný osud môže stať úplne každému. Aj niekomu, kto dostal v detstve rovnako veľa lásky ako on.

K zradikalizovaniu mu pomohol Facebook. Mal rád posilku a bojové športy. Algoritmus si ho našiel a pohltil. Ako mladý chalan chcel len niekde zapadnúť. Hľadal partiu, nejaký kolektív. Práve chuligánska skupina mu ten priestor dala. Mal pocit, že sa s členmi stotožňuje nielen názorovo, ale aj výzorovo a vekovo. Bolo tak preňho ľahké postupne v skupine rásť a čoraz viac sa radikalizovať.

Kvôli obsahu na sociálnych médiách za všetkým hľadal konšpiráciu, chybu a všetko zlé, čo sa mu udialo, hádzal na iných. Opakoval presne tie slová, ktoré hlásali všetci hrdí slovenskí nacionalisti. Nevedel prijať zodpovednosť za svoje činy. Nechcel si priznať, že aj on môže byť ten omylný a vinu hľadal v Rómoch, v LGBTI ľuďoch, v ženách či v komkoľvek inom.

Krok za krokom

„Radikalizácia sa u mňa prejavovala postupne,” tvrdí Rarach, ktorý o tom najskôr verejne nehovoril. Od začiatku si vytváral odpor k iným rasám a akýmkoľvek odlišnostiam. V tom čase mal približne 15 rokov a študoval na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Turčianskych Tepliciach. Bol mladý chalan z malého mesta.

„Možno práve preto, že som poriadne nevidel a neprišiel do kontaktu s Aziatom, človekom tmavej pleti alebo nebodaj Židom, tak som ich nenávidel len z princípu. A hlavne kvôli tomu, že mi to bolo podsúvané a odporúčané na Facebooku,” objasňuje. Spätne vníma, že si vytváral ochrannú bublinu pred svetom, ktorý nepoznal.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Ra Rach (@rarachjenamadeire)

Nevedel ako vyzerajú, ako sa správajú. „Teraz oproti mne sedí moja suseda z Izraela, sme kamaráti. V minulosti ona mala byť tá, ktorú som mal nenávidieť,” hovorí pritom, ako sedia v rovnakej kaviarni a pijú kávu.

Matej žije na Madeire, kde sa zbiehajú ľudia každej národnosti a dokážu spolu nažívať. Keď mal 15, myslel si, že sa to nedá. Vnímal, že akonáhle je niekto iný, predstavuje nebezpečenstvo a mali by sme sa ako biela rasa od neho držať ďalej. Dnes nad tým už iba krúti hlavou.

Bod zlomu sa neobjavil sčista-jasna

Medzi začiatkom a bodom zlomu bolo veľmi dlhé obdobie radikalizácie v chuligánskej skupine. Chodieval sa biť na štadióny, lúky alebo do mesta a pokladal to za správne ako formu prejavenia sa. Hovoril si: „Toto som ja, vy ma musíte takto akceptovať. Ja som ten, čo sa vie biť a nenávidieť, tak sa ma bojte.” Takto sa celú strednú školu a roky po nej prezentoval.

Skupina, do ktorej patril, mu dávala priestor na rast a posun. Budoval si čoraz lepšie postavenie. Vrchol rešpektu dosiahol, keď sa dostal na čelo skupiny.

V istom momente sa už nechceš prezentovať ako bitkár alebo nácek, ktorý má problém so zákonom.

Celý život sa pohyboval v maskulinnom a vo „fighterskom” svete. Chcel v tom aj naďalej pokračovať a povýšiť to tým, že si bude študovať o rôznych technikách boja a bezpečnosti. Plánoval byť osobným ochrankárom, respektíve si vybudovať vlastnú spoločnosť, kde by sprevádzal zaujímavých klientov. Podarilo sa mu presadiť v renomovanej security službe na Slovensku vďaka jeho kvalitám, ktorými boli jazyk, schopnosť predať sa a paradoxne slušne sa správať. „Tam nebol priestor na prezentovanie radikálnych názorov,” vysvetľuje.

Prvé otrasy v radikalizácii

Jeho radikálne ja ho začalo škrieť. „V istom momente sa už nechceš prezentovať ako ten bitkár alebo nácek, ktorý má problém so zákonom. Chceš byť lepší a potrebuješ si nájsť klientov, nebudeš asi chrániť náckov,” objasňuje. Vďaka práci sa dostal k prestížnym klientom, ako Stinga, Botticelli, Jennifer Lawrence či Depeche Mode. Postupom času si uvedomoval, že pobyt v chuligánskej skupine mu viac škodí ako prospieva.

Vymyslel si príbeh pre chalanov, ktorý bol sčasti pravdivý. Ako vysokopostavený v skupine si mohol dovoliť, čo chcel, a prakticky s nimi manipulovať, ako bolo nevyhnutné. Potreboval ich v rámci svojej SBS spoločnosti, ktorú si budoval.

Povedal im, že za ním už po niekoľkýkrát prišla Národná kriminálna agentúra, čo sa naozaj dialo. Vymyslel si ale, že ho konfrontovali s paragrafmi o ťažkom ublížení na zdraví a o organizovanej zločineckej skupine, za ktoré môže skončiť na niekoľko rokov vo väzení.

V konečnom dôsledku z toho vyšiel ako hrdina, ktorý mohol beztrestne odísť zo skupiny a zároveň zostať uznávaný. Pre členov ostal ako tvrďák, ktorý môže ísť do basy, no stále zostáva s nimi, aj keď nie na tribúnach a na lúkach.

Posledné zakopnutie o radikalizáciu

„V bode, keď som už s chuligánskou skupinou mal iba pracovné väzby, som sa zaplietol do jednej ich akcie. Išiel som po konkrétnom človeku, dlhé roky som ho mal vyhliadnutého. Nepodarilo sa mi ho dostať,” rozpráva.

Na druhý deň prišla kriminálka, pretože chalani zničili auto toho človeka, a musel ísť vypovedať. Tváril sa, že o ničom nevie, tak ako vždy. S najlepším kamarátom mali vymyslené aliby pre policajtov.

Lenže tentoraz to bolo v niečom iné. Dali mu nahliadnuť do spisu, ako vypovedali ostatní, ktorí pri tom boli. Hodili to celé na neho. Vraj v ten deň skupinu viedol a dal pokyn na zničenie auta. „Prečítal som si to a povedal si, že stačí. S týmito ľuďmi nechcem mať už nič spoločné,” opisuje.

Nácek ochrankárom Zuzany Čaputovej

Odišiel žiť do Bratislavy, aby sa mohol aj naďalej venovať ochranke a ďalej rásť. Posledný mesiac prezidentskej kampane mal na starosti bezpečnosť bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej. Sprevádzal ju, bol jej šofér i ochrankár. Zrazu bol obklopený úplne inými ľuďmi, na akých bol zvyknutý. Spomína na svoje nastavenie, keď zobral ponuku: „Zo začiatku som išiel do toho s tým, že no a čo, že je to liberálka, no a čo, že je to žena. Je to klient a idem do toho.”

Ja som bol ten zlý človek a za to nemohol nikto iný, iba ja.

Už po pár dňoch si Rarach uvedomil, že nielenže k nej nemal odpor, ale naopak sympatie. Správala sa úplne inak ako ľudia z jeho bývalej skupiny. Bola pokojná, ľudská a priateľská.

Do kampane vstupoval s názorom, že si liberáli nasadia služobníčku, ktorú bude riadiť západ. Nič také sa nestalo. „Obrovsky sa to otočilo len tým, že som bol prijatý do ich sveta a zároveň som sa v ňom cítil bezpečnejšie a pohodlnejšie,” opisuje. Ku koncu kampane si aj želal, aby voľby vyhrala.

Dve ženy vníma za dôležité v jeho životnej premene – Zuzanu Čaputovú a manželku Andreu, ktorá mu ukázala, aké je dôležité cestovanie a spoznávanie nových kultúr. Práve ona ho zobrala na prvú cestu do Ríma. Sám spomína na rôzne zákutia sveta, ku ktorým má silné väzby: „V Ríme som bol gladiátorom, v Barcelone som ju požiadal o ruku. Máme dnes spolu dve deti a žijeme na Madeire.”

Vytriezvenie s pachuťou hanby

Do určitej miery cíti hanbu doteraz. Počas nášho rozhovoru vošiel do kaviarne Slovák a Matej začal byť trochu nesvoj. „Nie je príjemné rozprávať o všetkých tých veciach, čo som robil a čo som si myslel. Nie som na to úplne hrdý,” tvrdí. Pokladá však za dôležité o tom hovoriť aj napriek tomu, že mu niekedy bude zo seba zle.

Musel prijať zodpovednosť za to, aký bol: „Ja som bol ten zlý človek a za to nemohol nikto iný, iba ja, žiadni LGBTI ľudia, Rómovia, dokonca ani moji rodičia. Dávali mi všetku lásku čo mohli a aj tak som to zaparkoval medzi futbalovými chuligánmi.” Dnes sa snaží robiť veci tak, aby mohol byť hrdý a lepší Rarach.

Najväčšia prekážka, ktorú musel prekonať, bol on sám. Musel si priznať, že to, čo robí, nie je vždy správne, že sa môže aj mýliť a nemusí mať vždy pravdu. „Vtedy som si myslel, aký som slobodný, keď môžem na všetkých naokolo nadávať a môžem šíriť hnev a nenávisť. No slobodný som až teraz, lebo som sám sebou a nemusím sa za ničím skrývať,” dodáva.

Túžba po fanúšikovskej skupine

Dominik veľmi rád chodieval na hokejové zápasy. S kamarátom sa začali zúčastňovať fanklubu, ale vždy ich lákalo ísť priamo do kotla. Jedného dňa sa odhodlali a oslovili vedúceho, či sa môžu pridať. „Veľa chalanov, ktorí sa hľadajú ako my, tam objavia komunitu. Nás si našla práve mladá radikálna odroda ultrasu. Oni sami prišli za nami, že si všimli, že sme tam noví,” opisuje Dominik. Začleňovanie prebiehalo postupne.

Ako členovia ultrasu sa s kamošom nezapájali do spoločných aktivít tak, ako bolo požadované. Ani stretnutia s vedúcim neboli časté, pretože študoval v zahraničí. „Mali sme 14-15 rokov. Hľadali sme sa a chceli sme niekde patriť,” hovorí Dominik, ktorý v tom období prechádzal na strednú školu a starý kolektív zo základnej školy sa postupne rozpadol.

Spoločná radikálna skupina na sociálnom médiu

Pridali ich do skupiny na Messengeri, kde nezvykli reagovať. Len keď sa niekde malo ísť, sa vyjadrili, že nejdú. Či už išlo o bitky na lúke, poli alebo výjazd do zahraničia, kde ultrasy zvyknú robiť medzi sebou frakcie.

Bystrický fanklub mal spoluprácu s Hradcem Králové. Ultrasy si často navzájom chodili na zápasy. Veľakrát im prišla správa, že idú do Čiech fandiť na futbal alebo sa pobiť, lebo ich je málo. „To bola jedna z tých vecí, čo sme ešte brali, že chalani nech sa vyšalia, dobre im bude. My sme nechceli ísť a nikdy som tam ani nešiel. Aj keď sme veľakrát váhali, najmä kvôli utužovaniu kolektívu,” spomína.

Kebyže som samotár, určite z tej skupiny neodídem.

Nikdy sa nenechal zlomiť. „Neviem, asi som mal v sebe nejakú kontrolku,” premýšľa. Zároveň si myslí, že tým, že nebol v skupine sám, ale s kamarátom, tak sa navzájom držali nad hladinou.

Pochybnosti o komunite prichádzali najmä vtedy, keď členovia posielali rôzne znepokojujúce videá, kde ISIS odrezávali hlavy alebo niekto pitval zvieratá. Dialo sa to denne a videli ich či dokonca posielali aj mladší členovia.

Nikdy s nimi nechodili ani na box alebo do posilky, kde sa pripravovali na bitky. Dominik vníma pozitívne, že spolu športovali na vybúrenie sa. Nepodporuje ale, aby sa takto pripravovali na bitky v poli, ktoré prebiehali tak, že si chalani dali len bandáže a nemali ani rukavice.

Po skončení súboja posielali do skupiny necenzurované krvavé fotky. Tie s cenzúrou dávali verejne, aby sa pochválili. Jedna jeho časť ich obdivovala, že sa vedia obrániť, keďže nepatril k maskulínnym typom a adrenalín ho lákal. Na druhej strane mal odpor voči akémukoľvek násiliu.

Rodičia za nič nemôžu

„Kebyže som samotár, určite z tej skupiny neodídem,” tvrdí s istotou. Mladý osamotený človek v týchto skupinách nájde útočisko. Konečne má svoju partiu, v ktorej majú spoločné témy a záujmy, ako napríklad šport.

Nezazlieva rodičom, že sa dostal do takej komunity ľudí. „Bohužiaľ, rodič nemá silu a ani to nemôže ovplyvniť. Nech mi rodičia dávali, čo mohli, hľadal som sa. Nevedeli mi dať to, čo som potreboval – komunitu a kamarátov.”

Pamätá si moment, keď si s vedúcim kupovali merch fanklubu. Na tričku bol boxer, nožík, názov a vpredu malé logo. Vtedy mu do hlavy prišli pochybnosti, či po tom tričku vôbec túži. Napriek tomu, že ho nechcel, si ho kúpil. Bál sa povedať nie. „Bol som frajer cez Messenger a povedal som, že áno, chcem tričko, lebo všetci, čo boli v skupine, ho chceli,” vysvetľuje Dominik.

V tom momente bol prvýkrát sám bez kamaráta. Zrazu nevedel, čo robiť. Vedúci ich však nikdy do ničoho nenútil, nedával im ultimáta. Domnieva sa, že asi od nich cítil, že im neboli úplne naklonení. S kamarátom boli dlho na hrane, no neprepadli cez ňu.

Cítiť hanbu je ľudské

Myslí si, že jednoducho vyspel z potreby byť súčasťou danej komunity. Začal chodiť na futbal, ale už ako hráč, nie fanúšik. Hoci sa nezúčastňoval radikálnych bitiek, cíti určitú dávku hanby. „Mojou podporou a prítomnosťou sa to rozširovalo,” ozrejmuje svoje pocity Dominik. Je so sebou vyrovnaný, no stále si tú časť života nesie v sebe.

Tých, ktorí sa nezmenili, nesúdi. Sám bol ako oni. Vníma, že je veľmi ťažké sa vymaniť, keď už ste raz v tom. Do radikálnej skupiny sa človek zvyčajne dostane vo veku, keď sa hľadá. Prakticky v nej aj vyrastie a bojí sa odísť, lebo nechce byť zas sám. „Snažím sa s nimi komunikovať a rozprávať sa o tých témach, lebo to som presne potreboval a nemal,” dodáva.

Skupina, ktorej bol s kamarátom súčasťou, stále existuje. Tvoria ju hlavne mladí ľudia a z 95 % ide o mužov.